Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KK-4Csp-34-2023.pdf
PDF · 146.54 KB
Case nature
Area
Subarea
KK-4Csp/34/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v spore žalobcu: Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava – Ružinov, práv. zast.: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., IČO: 36 715 352, Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, proti žalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XXX, XXX XX C., o zaplatenie 219,67 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 148,95 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 248,95 eur od 21.09.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 36 % trov k rukám zástupcu žalobkyne Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., IČO: 36 715 352, Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na súd dňa 26.05.2023 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia 219,67 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 219,67 eur od 03.11.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania.
2. Žalobu zástupca žalobkyne odôvodnil tak, že dňa 06.09.2019 žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXX/XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla žalovanému pôžičku na kúpu spotrebného tovaru špecifikovaného v zmluve (telekomunikačná technika) vo výške 508,65 eur. Kúpna cena tovaru bola 508,65 eur. Žalovaný pri podpise zmluvy neuhradil žiadnu akontáciu. Podľa zmluvy žalovaný mal pôžičku splácať v pravidelných 24 mesačných splátkach vo výške 25 eur, a to do celkovej sumy 600 eur. Do podania žaloby žalovaný z tejto celkovej sumy zaplatil len 359,70 eur. Žalovaný tak porušil zmluvnú povinnosť platiť dohodnuté mesačné splátky riadne a včas. Listom zo dňa 26.08.2020 („Predžalobná upomienka“) žalobkyňa vyzvala žalovaného k úhrade dlžných splátok v dodatočnej lehote viac než 30 dní. Žalovaného súčasne upozornila, že ak v stanovenej lehote nedôjde k úhrade aspoň najstaršej omeškanej splátky, bude oprávnená pôžičku zosplatniť. Žalovaný ani v tejto dodatočnej lehote dlžné splátky neuhradil. Žalobkyňa využila svoje právo veriteľa vyplývajúce jej z ust. 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a pôžičku dňa 19.10.2020 zosplatnila, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 28.10.2020 („Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“). K zosplatneniu pôžičky došlo po márnom uplynutí dostatočne dlhej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu k splátke splatnej bezprostredne pred zosplatnením. Splátka uvedená v listine „Predžalobná upomienka“ je len najstaršou omeškanou splátkou a neurčuje začiatok plynutia premlčacej doby. Žalovaný zosplatnený dlh neuhradil. Ku dňu podania žaloby žalovaný mal uhradiť sumu 579,37 eur, pozostávajúcu z 12 splatných mesačných splátok v celkovej výške 25 eur,
a sumy pohľadávky po zosplatnení vo výške 279,37 eur. Žalovaný ku dňu podania žaloby zaplatil 359,70 eur. Celkový dlh žalovaného zo zmluvy o pôžičke tak ku dňu podania žaloby predstavoval 219,67 eur (stĺpec „Splátka“ v prehľade splátok a úhrad). Žalobou si žalobkyňa neuplatnila nárok na zmluvnú pokutu vo výške 33,46 eur (stĺpec „Pokuta“), a ani náklady na vymáhanie pohľadávky vo (stĺpec „MP3“). Žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od šiesteho dňa nasledujúceho po „Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti“. Oznámenie bolo zaslané žalovanému obyčajnou listovou zásielkou, kde obvyklá doba doručenia je 5 dní.
3. Spolu so žalobou zástupca žalobkyne predložil súdu listiny, a to notársku zápisnicu N XXXX/ XXXX, NZ 54215/2017, zo dňa 11.12.2017 vo veci projektu rozdelenia spoločnosti Consumer Finance Hoding a.s. zlúčením, zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 9099802385, žiadosť o poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (Quatro), Obchodné podmienky Quatro, informácia o RPMN a priemernej RPMN, listinu „Predžalobná upomienka“ zo dňa 26.08.2020 spolu s poštovou doručenkou, listinu „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru„ zo dňa 28.10.2020 a prehľad splátok a úhrad.
4. Súd podaním zo dňa 09.06.2023 v záujme predvídateľnosti súdneho rozhodnutia oznámil zástupcovi žalobkyne predbežné právne posúdenie sporu tak, že spotrebiteľský úver v prejednávanej veci považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov, a to z dôvodu nepreukázania splnenia povinnosti veriteľa preskúmať schopnosť žalovaného úver splácať s odbornou starostlivosťou (§ 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách). Súčasne zástupcu žalobkyne vyzval na predloženie všetkých dokumentov, ktorými žalobkyňa overila pred uzavretím zmluvy o pôžičke úverovú bonitu žalovaného. Zástupca žalobkyne na oznámenie súdu reagoval podaním doručeným súdu dňa 07.07.2023. V podaní uviedol, že žalovaný v žiadosti o úver uviedol čistý priemerný mesačný príjem vo výške 500 eur za posledný mesiac 500 eur, za predposledný mesiac 500 eur a aj za predpredposledný mesiac 500 eur).Tento príjem bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne a.s., podľa ktorého príjem žalovaného bol aspoň vo výške 565 eur mesačne. V žiadosti žalovaný ďalej uviedol, že je slobodný, nemá žiadne nezaopatrené deti a jeho mesačné finančné výdavky sú 21 eur. Pre zistenie skutočných finančných výdavkov žalovaného bol dňa 06.09.2019 vykonaný dopyt do úverového registra (SRBI), ktorým boli zistené reálne mesačné finančné náklady žalovaného vo výške 21 eur. Životné minimum na žalovaného bolo v čase posudzovania žiadosti vo výške 210,20 eur. Pri príjme 500 eur, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného vo výške 210,20 eur a mesačných splátkach zistených v registri SRBI u splátkových operácii vo výške 21 eur rozdiel medzi príjmami a výdavkami žalovaného tak predstavoval 268,80 eur (500 eur – 210,20 eur – 21 eur). Splátka predmetnej pôžičky predstavovala 25 eur mesačne. Keďže výsledkom porovnania príjmov a výdavkov žalovaného bola suma vyššia ako výška schválenej splátky, žiadosť bola schválená. V prílohe podania predložil výsledok dopytu do Sociálnej poisťovne a.s. a výpis z registra klientskych informácií (SRBI). V podaní tiež poukázal na pasivitu žalovaného, ktorý neuviedol žiadne skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy spochybňovali.
5. Uznesením zo dňa 26.09.2023 č.k. KK-4Csp 34/2023-49 súd podľa § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe, doplňujúcemu vyjadreniu žalobkyne a pripojeným listinám v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Uznesenie spolu so žalobou a jej prílohami bolo žalovanému riadne doručené dňa 29.09.2023. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval.
6. V súlade s § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku súd spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. V prejednávanej veci hodnota sporu neprevyšovala 1.000 eur, skutkové tvrdenia strán neboli sporné, a išlo o otázky jednoduchého právneho posúdenia. V súlade s § 219 Civilného sporového poriadku preto súd oznámil termín verejného vyhlásenia rozhodnutia vo veci na deň 21.11.2023, kedy vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel iba sčasti. K dôvodom svojho rozhodnutia súd udáva:
7. Žalovaný nepoprel, a súd na základe vykonaného dokazovania nemal dôvodné pochybnosti, o tvrdení žalobkyne, že dňa 06.09.2019 žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o pôžičke evidovanú žalobkyňou pod č. 9099802385, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému viazaný úver na kúpu tovaru, a to telekomunikačnej techniky, vo výške 508,65 eur, a že žalovaný sa v zmluve o pôžičke zaviazal zaplatiť 24 pravidelných mesačných splátok vo výške 25 eur, celkom sumu 600 eur. Podľa listín „ZMLUVA O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE“ a „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (Quatro)“ sa jednalo o viazaný spotrebiteľský úver na kúpu telekomunikačnej techniky SAMSUNG GALAXY A70,
za kúpnu cenu 508,65 eur, s nulovou akontáciou. Podľa listín strany dojednali úver s nasledujúcimi parametrami: fixná ročná úroková sadzba 18,25 %, celkové náklady: 91,35 eur, celková čiastka: 600 eur, hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) 18,25 %, splatnosť prvej splátky 20.10.2019, frekvencia splátok vždy k 20.dňu v mesiaci, doba trvania zmluvy 24 mesiacov alebo do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy.
8. Žalovaný ďalej nepoprel, a súd na základe vykonaného dokazovania nemal dôvodné pochybnosti, ani o tvrdení žalobkyne, že žalovaný do podania žaloby zaplatil len 359,70 eur. Podľa prehľadu splátok a úhrad za dobu od 06.09.2019 do 31.03.2023 predloženého žalobkyňou, ktorý žalovaný nijako nespochybnil, žalovaný splátky neplatil riadne a včas. Podľa prehľadu žalovaný zaplatil 8 splátok po 25 eur, a to 16.10.2019, 18.12.2019, 18.02.2020, 18.02.2020, 18.02.2020, 23.03.2020, 15.04.2020 a 01.06.2020. Následne zaplatil 3 splátky po 35 eur, a to 14.04.2021, 13.08.2021 a 13.01.2022. Dňa 21.01.2022 zaplatil poslednú splátku vo výške 19,70 eur.
9. Z listiny označenej ako „Predžalobná upomienka“ datovanej dňom 26.08.2020 a pripojenej poštovej doručenky vyplýva, že týmto listom žalobkyňa žalovanému s poukazom na zmluvu o pôžičke oznámila, že ku dňu vyhotovenia listiny eviduje nedoplatok na splátkach v celkovej výške 75 eur a žalovaného vyzvala bezodkladne nedoplatok zaplatiť na špecifikované číslo účtu. Žalovaného súčasne upozornila, že ak do 05.10.2020 nedôjde k úhrade nedoplatku, bude oprávnená úver predčasne zosplatniť. Podľa poštovej doručenky list na adrese trvalého pobytu žalovaného dňa 07.09.2020 prevzala jeho švagriná.
10. Z listiny označenej ako „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“ datovanej dňom 28.10.2020 súd zistil, že táto listina obsahuje prejav vôle žalobkyne adresovaný žalovanému spočívajúci v oznámení, že nakoľko dlžné splátky v lehote stanovenej v predžalobnej upomienke riadne a včas neuhradil, dlh zo zmluvy o pôžičke sa stal splatným v celom rozsahu naraz, a výzvu na úhradu sumy 379,42 eur.
11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, tzn. ku dňu 06.09.2019 (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
12. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
13. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
14. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, tzn. k 06.09.2019 (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; 1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
16. Podľa § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
17. Vychádzajúc z cit. ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľská zmluva nie je osobitným zmluvným typom. Môže ňou byť ktorýkoľvek zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom, iným právnym predpisom alebo aj zákonom neupravená, tzn. nepomenovaná zmluva, ak sú splnené požiadavky kladené na subjekty zmluvy, tzn. ak stranami zmluvy sú dodávateľ a spotrebiteľ. Spotrebiteľskou zmluvou je teda vždy založený právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ.
18. Medzi stranami nebolo sporné, a súd nemal dôvodné pochybnosti o tom, že zmluva o pôžičke v prejednávanej veci má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a že žalovaný má v právnom vzťahu založenom touto zmluvou o pôžičke postavenie spotrebiteľa. Záver, že žalovaný zmluvu o pôžičke uzavrel ako spotrebiteľ, tzn., že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, vyplýva zo samotného označenia zmluvy ako zmluvy o „spotrebiteľskom“ úvere, označenia druhu úveru ako viazaný „spotrebiteľský„ úver, označenia žalovaného v zmluve údajmi fyzickej osoby – nepodnikateľa, ako aj z celého obsahu zmluvných dokumentov. Súd poukazuje tiež na argumentáciu zástupcu žalobkyne v spore ustanoveniami spotrebiteľského práva (§ 7 zákona č. 129/2010 Z.z., ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a pod.). Niet pochýb, že žalobkyňa ako banka pri poskytovaní pôžičky konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
19. Jedným z druhov spotrebiteľských zmlúv sú zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľské úvery v čase uzavretia zmluvy o pôžičke v prejednávanej veci upravoval špeciálny zákon, a to Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku má postavenie lex špecialis. Súd zastáva názor, že pôžička poskytnutá žalovanému na základe spotrebiteľskej zmluvy v danej veci má charakter spotrebiteľského úveru tak, ako ho definuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, a spotrebiteľská zmluva o pôžičke je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej už len „zmluva o úvere“).
20. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
21. Podľa § 7 ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
22. Podľa § 7 ods. 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
23. Podľa § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa,
b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
24. Podľa § 7 ods. 21 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).
25. Podľa § 7 ods. 23 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len ak spotrebiteľ spĺňa limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.
26. Podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10 zo 14. novembra 2017 v znení účinnom k 06.09.2019, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej už len „Opatrenie NBS“) ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa ods. 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa podľa odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa ods. 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítajú na obdobie jedného mesiaca. Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku 1 nemôže prekročiť hodnotu 1.
28. Podľa § 2 ods. 4 Opatrenia NBS celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. a) sa vypočíta ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením schopnosti splácať.
29. Podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely ods. 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety, zvýšená o 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu.
30. Podľa § 2 ods. 10 Opatrenia NBS na účely § 7 ods. 20 písm. d) zákona sa pri určení peňažných záväzkov súvisiacich s existujúcimi úvermi, pri ktorých je spotrebiteľ spoludlžníkom, na tieto úvery hľadí ako keby bol spotrebiteľ jediným dlžníkom. Ak spoludlžník pri inom úvere žiada o úver spoločne so spotrebiteľom, splátka iného úveru sa započíta iba raz.
31. Podľa § 5 ods. 2 Opatrenia NBS na účely overovania údajov o príjmoch sa za externé zdroje informácii o príjme spotrebiteľa považujú
a) potvrdenie o príjme spotrebiteľa od zamestnávateľa nie staršie ako tri mesiace, b) výpisy z platobného účtu spotrebiteľa, za obdobie nie staršie ako tri mesiace, ktorý nie je vedený u veriteľa, a na ktorom sú také kreditné obraty, ktoré možno objektívne považovať za príjem spotrebiteľa, c) informácie o jednom alebo viacerých platobných účtoch spotrebiteľa poskytnuté spôsobom, ktorý umožňuje ukladať a reprodukovať nezmenené informácie,8) za obdobie nie staršie ako tri mesiace, ktoré nie sú vedené u veriteľa, a na ktorých sú také kreditné obraty, ktoré možno objektívne považovať za príjem spotrebiteľa, d) pracovná zmluva vrátane jej dodatkov, e) potvrdenie správcu dane o výške príjmov zistených z podaného daňového priznania k dani z príjmov a súčasne doklad preukazujúci príjmy spotrebiteľa v období medzi podaním posledného daňového priznania a posúdením schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, f) aktuálne potvrdenie o výške dávky spotrebiteľa podľa osobitných predpisov9) spravidla nie staršie ako tri mesiace, g) overenie výšky príjmu spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni,10) h) iný doklad preukazujúci výšku príjmov spotrebiteľa.
32. Podľa § 5 ods. 3 Opatrenia NBS čestné vyhlásenie spotrebiteľa o výške príjmu nie je preukázaním príjmu spotrebiteľa.
33. Podľa cit. ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobkyňa ako veriteľ bola teda pred uzavretím zmluvy o úvere v prejednávanej veci povinná posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať úver, pričom vynaloženie tejto odbornej starostlivosti je žalobkyňa povinná aj hodnoverne preukázať (§ 7 ods. 16 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch). V opačnom prípade má to dôsledky vo forme sankcií uvedených v cit. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, tzn. vo forme straty oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti aj bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Táto vnútroštátna úprava je dôsledkom transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá v preambule uvádza: „(8) Je dôležité, aby tento trh poskytoval spotrebiteľom dostatočnú mieru ochrany a zabezpečil si tak ich dôveru. Voľný pohyb úverových ponúk by tak mohol prebiehať za optimálnych podmienok pre tých, ktorí úvery ponúkajú, ako aj pre tých, ktorí o ne žiadajú, s náležitým zohľadnením konkrétnej situácie v jednotlivých členských štátoch...(26) Členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií [5], veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.“. Podľa čl. 8 ods. 1 tejto smernice: „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať“. Podľa judikatúry Súdneho dvora (EÚ) články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 je potrebné vykladať tak, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať vždy z úradnej povinnosti (ex offo), tzn., aj bez ohľadu na prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany strán, existenciu porušenia povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky v podobe sankcii (porovnaj napr. rozhodnutia Súdneho dvora (EÚ) C-679/18 ,C-449/13, C-58/18 a ďalšie).
34. Bolo preto povinnosťou súdu aj v prejednávanej veci zaoberať sa splnením povinnosti žalobkyňou ako veriteľa preskúmať úverovú bonitu žalovaného pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere
s dostatočnou odbornou starostlivosťou. Bolo pritom na žalobkyni, ktorá sa zaplatenia pohľadávky zo zmluvy o úvere voči žalovanému domáhala, aby splnenie tejto povinnosti hodnoverne preukázala (§ 7 ods. 16 písm. b) Zákon o spotrebiteľských úveroch). Vychádzajúc z cit. § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch odborná starostlivosť veriteľa predpokladala riadne zistenie a) čistého príjmu spotrebiteľa, b) nákladov na zabezpečenie jeho základných životných potrieb a potrieb osôb, voči ktorým mal vyživovaciu povinnosť, c) výšku splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce jeho príjem. Podľa vcelku už ustálenej judikatúry odborná starostlivosť ďalej predpokladala nie len riadne a úplné zistenie týchto údajov od spotrebiteľa, ale aj ich overenie. Vo vzťahu k príjmu spotrebiteľa je to overenie príjmu spotrebiteľa u jeho platiteľa externým alebo interným zdrojom. Tu súd poukazuje na cit. § 5 ods. 3 Opatrenia NBS, podľa ktorého čestné vyhlásenie spotrebiteľa o výške príjmu nie je preukázaním príjmu spotrebiteľa. Tiež na ust § 2 ods. 4 Opatrenia NBS, podľa ktorého celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa vypočítava ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením schopnosti splácať. Odborná starostlivosť predpokladala ďalej riadne zistenie a preverenie celkových rodinných pomerov spotrebiteľa, bez ktorých veriteľ nemohol riadne posúdiť výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a základných životných potrieb osôb, ku ktorým mal vyživovaciu povinnosť, a tým ani skutočnú výšku celkových nákladov spotrebiteľa. Podľa judikatúry pri výdavkoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa veriteľ bol povinný výšku týchto výdavkov od spotrebiteľa zistiť, minimálne riadne aplikovať verejne dostupné informácie o údajoch o životnom minime upravené zákonom č. 601/2003 Z.z. o životnom mimine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase preverovania bonity spotrebiteľa (ďalej už len „Zákon o životnom minime“). Odborná starostlivosť veriteľa ďalej predpokladala tiež riadne zistenie a preverenie peňažných záväzkov spotrebiteľa ako dlžníka a spoludlžníka, znižujúcich jeho príjem v jednom alebo viacerých registroch. Bez zistenia a preverenia celkových skutočných príjmov a celkových výdavkov spotrebiteľa a ich porovnania veriteľ logicky nemal možnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa spotrebiteľský úver splácať, a ani zistiť, či spotrebiteľ neprekračuje zákonnom stanovený limity, a to limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľský úver splácať a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti (§ 7 ods. 20 až 23 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Porovnaj napr. rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn 33 Cdo 2178/2018 z 25.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn 10CoCsp 6/2022 zo dňa 31.03.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16CoCSp 15/2022 zo dňa 30.01.2023 a ďalšie.
35. V prejednávanej veci zástupca žalobkyne si nesplnil svoju procesnú povinnosť a v žalobe neuviedol žiadne tvrdenia vo vzťahu k skúmaniu úverovej bonity žalovaného. Po oznámení predbežného právneho posúdenia sporu tak, že súd nepovažuje predbežne za preukázané splnenie povinnosti veriteľa preskúmať schopnosť žalovaného splácať úver s odbornou starostlivosťou, reagoval písomným podaním doručeným súdu dňa 07.07.2022, v ktorom uviedol, že žalovaný v žiadosti o úver uviedol čistý priemerný mesačný príjem vo výške 500 eur (za posledný mesiac 500 eur, za predposledný mesiac 500 eur a aj za predpredposledný mesiac 500 eur).Tento príjem bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne, podľa ktorého príjem žalovaného bol aspoň vo výške 565 eur. V žiadosti žalovaný ďalej uviedol, že je slobodný, nemá žiadne nezaopatrené deti a jeho mesačné finančné výdavky sú 21 eur. Pre zistenie skutočných finančných nákladov žalovaného bol dňa 06.09.2019 vykonaný dopyt do registra SRBI, ktorým boli zistené reálne mesačné finančné náklady žalovaného vo výške 21 eur. Životné minimum na žalovaného bolo v čase posudzovania žiadosti vo výške 210,20 eur. Pri príjme 500 eur, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného vo výške 210,20 eur a mesačných splátkach zistených v registri SRBI u splátkových operácii vo výške 21 eur tak rozdiel medzi príjmami a výdavkami žalovaného tak predstavoval 268,80 eur (500 eur – 210,20 eur – 21 eur). Splátka predmetnej pôžičky predstavovala 25 eur mesačne. Keďže výsledkom porovnania príjmov a výdavkov žalovaného bola suma vyššia ako výška schválenej splátky, žiadosť bola schválená.
36. Podľa žiadosti o úver žalovaný písomnou žiadosťou požiadal o viazaný úver vo výške 508,65 eur so splatnosťou 24 mesiacov. Táto žiadosť predložená zástupcom žalobkyne spolu so žalobou neobsahuje žiadne údaje o príjme žalovaného, ani o jeho rodinných a finančných pomeroch. V žiadosti žalovaný, špecifikovanými základnými osobnými údajmi, iba udelil žalobkyni súhlas na vyžiadane informácii a údajov pre účely posúdenia jeho schopnosti úver splácať. Niektoré údaje o pomeroch žalovaného obsahuje listina označená ako „ZMLUVA O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE“, a to časti „I. KLIENT“ a „II. Zamestnávateľ“, kde je uvedené, že žalovaný bol slobodný, nemal nezaopatrené deti, od 10/2018 bol na dobu neurčitú zamestnaný v spoločnosti TATRAVAGÓNKA a.s. ,Štefániková 887/53, Poprad, IČO:
31699847, s priemerným čistým mesačným príjmom 500 eur. Zástupca žalobkyne tvrdil, že žalobkyňa tento príjem overila dopytom do Sociálnej poisťovne a.s., výsledok ktorého predložil súdu. Podľa predloženého výsledku dopytu zo dňa 06.09.2019 Sociálna poisťovňa a.s. nepotvrdila, že žalovaný bol v čase dopytu (a ani od 10/2018, a ani viac ako 99 dní) zamestnaný u zamestnávateľa s IČOm: 231699847, teda v spoločnosti Tatravagónka a.s.. Podľa výsledku dopytu žalovaný bol síce v čase dopytu zamestnaný, nie je však zrejmé, u koho, a ako dlho, a jeho vymeriavací základ vo výške 526 eur bol poisťovňou potvrdený iba od všetkých zamestnávateľov a iba za jeden predposledný mesiac. Predložený výsledok dopytu preto nemožno považovať za riadne overenie skutočnej výšky čistého priemerného príjmu žalovaného zo závislej činnosti v čase pre uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa cit. § 5 ods. 3 Opatrenia NBS čestné vyhlásenie spotrebiteľa o výške jeho príjmu nie je preukázaním príjmu spotrebiteľa. Podľa § 2 ods. 4 Opatrenia NBS celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. a) sa vypočíta ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením schopnosti splácať. Podľa § 5 ods. 2 písm. g) Opatrenia NBS na účely overovania údajov o príjmoch sa za externé zdroje informácii o príjme spotrebiteľa považovalo o.i. aj overenie výšky príjmu spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni a.s.. Súdu predložený výsledok dopytu do Sociálnej poisťovne však neobsahuje z hľadiska výšky príjmu žalovaného a jeho platiteľa relevantné údaje. Za danej dôkaznej situácie súd preto zastáva názor, že žalobkyňa hodnoverne nepreukázala, že pre účely skúmania bonity žalovaného mala riadne zistené údaje žalovaného o jeho príjme a jeho zamestnávateľovi, a tieto údaje riadne u jeho zamestnávateľa alebo niektorým z externých zdrojov, tzn. spôsobom, ktorý vyžadovalo Opatrenie NBS, overila. Tu súd tiež dodáva, že vymeriavací základ fyzickej osoby oznámený Sociálnou poisťovňou a.s. nemožno stotožňovať so skutočným čistým mesačným príjmom žalovaného. Žalobkyňa tak hodnoverne nepreukázala, že pre účely posúdenia bonity žalovaného mala k dispozícii základnú položku vyžadovanú ust. § 7 ods. 20 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to čistý mesačný príjem žalovaného.
37. Žalovaný ďalej v listine „ZMLUVA O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE “ ,v časti „I. KLIENT“, uviedol, že je slobodný a nemá žiadne nezaopatrené deti. V listine nie je uvedený žiadny údaj o jeho finančných nákladov a výdavkoch. Zástupca žalobkyne tvrdil, že pre účely posúdenia schopnosti žalovaného úver splácať banka zobrala do úvahy náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného vo výške životného minima na jednu plnoletú osobu 210,20 eur, a že pri finančných výdavkoch žalovaného vychádzala z výpisu z registra klientskych informácií (SRBI), ktorý súdu predložil. Podľa tohto výpisu zo dňa 06.09.2019 žalovaný v čase dopytu mal jeden splátkový úver s mesačnou splátkou 21 eur. Podľa tohto výpisu však tiež v roku 2019 v dobe do uzavretia zmluvy v prejednávanej veci (06.09.2019), teda len za 8 mesiacov roku 2019, bolo odmietnutých 27 žiadostí žalovaného o bankový úver.
38. Podľa cit. § 7 ods. 20 písm. b) a c) Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobkyňa bola povinná pre účely výpočtu ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver riadne zistiť výšku nákladov žalovaného na zabezpečenie ako jeho základných životných potrieb, tak aj potrieb osôb, ku ktorým mal žalovaný v tom čase vyživovaciu povinnosť, a tiež jeho peňažné záväzky znižujúce jeho príjem. K tomu žalobkyňa potrebovala mať riadne zistené rodinné pomery žalovaného. Podľa lustrácie v Registri obyvateľov SR (čl. 33 spisu) žalovaný mal v čase uzatvárania zmluvy o úvere už 4 maloleté deti, a to mal. D. A., nar. XX.XX.XXXX, mal. E. A., nar. XX.XX.XXXX, mal. F. A., nar. XX.XX.XXXX a mal. A. A., nar. XX.XX.XXXX. Súd zastáva názor, že za situácie, keď žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere uviedol, že je slobodný (podľa lustrácie je ženatý) a nemá žiadne nezaopatrené deti, pričom v čase uzatvárania zmluvy mal 26 rokov, keď žalobkyňa nemala riadne Sociálnou poisťovňou a.s. overeného zamestnávateľa žalovaného uvedeného v zmluve a ani mesačný príjem žalovaného, a navyše, keď lustráciou v registri (SRBI) žalobkyňa mala zistené, že len za 8 mesiacov v roku 2019 bolo odmietnutých celkom 27 žiadostí žalovaného o bankový úver, bolo povinnosťou žalobkyne ako profesionálneho subjektu na bankovom trhu venovať zisťovaniu celkových pomerov, vrátane rodinných pomerov žalovaného, a tým aj nákladom na zabezpečenie základných životných potrieb nie len žalovaného, ale aj jeho rodiny, zvýšenú pozornosť. Zástupca žalobkyne neuviedol žiadne tvrdenia a nepreukázal, ako žalobkyňa pre účely posúdenia bonity žalovaného overovala jeho celkové rodinné pomery, vrátane vyživovacích povinností. Tvrdenie zástupcu žalobkyne, bez ďalšieho, že pri skúmaní bonity žalovaného žalobkyňa ako profesionálny bankový subjekt vzala do úvahy iba náklady na zabezpečenie základných životných potrieb iba žalovaného, nemožno preto považovať za hodnoverné preukázanie zistenia celkových výdavkov žalovaného žalobkyňou. Za situácie, keď žalovaný mal vyživovaciu povinnosť minimálne k 4 maloletým deťom (bez ohľadu na prípadnú vyživovaciu povinnosť aj k manželke) len náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného a 4 mal. detí, ktoré žalobkyňa bola podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS povinná zohľadniť najmenej vo výške sumy životného minima, predstavovali 594,04 eur mesačne (210,20 eur + 4 x 95,96 eur), čo len samo o sebe, bez navýšenia týchto nákladov podľa cit. § 2 ods. 5 Opatrenia NBS o 20% a zarátania splátky úverov vo výške 21 eur a 25 eur mesačne, prevyšuje žalobkyňou tvrdený príjem žalovaného 500 eur mesačne. Preto za danej situácie súd nemohol považovať za hodnoverne preukázané, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy o úvere spĺňal limit pre ukazovateľ schopnosti splácať úver, tzn. že tento limit ukazovateľa neprekračoval hodnotu 1 tak, ako to vyžadovalo cit. ust. § 7 ods. 21 Zákona o spotrebiteľských úveroch a § 2 ods. 2 Opatrenia NBS.
39. Tu súd len zdôrazňuje, že pre účely posúdenia splnenia povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je relevantné, aká bola skutočná celková rodinná a ekonomická situácia žalovaného v čase uzatvárania zmluvy o úvere, ale akým spôsobom žalobkyňa ako veriteľ v čase uzatvárania zmluvy pristúpila k zisťovaniu a hodnoteniu bonity žalovaného ako žiadateľa o spotrebiteľský úver. Tzn., či riadne a úplne zisťovala a overovala celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, a to ako jeho celkové čisté príjmy, tak aj jeho celkové výdavky. Spôsob, akým v prejednávanej veci podľa výsledkov dokazovania žalobkyňa ako pôvodný veriteľ a ako profesionálny bankový veriteľ zisťovala a overovala všetky položky potrebné pre posúdenie úverovej bonity žalovaného nemožno charakterizovať inak, ako posudzovanie schopnosti žalovaného splácať úver bez úplných a riadne overených údajov, povrchne a bez odbornej starostlivosti.
40. Súd považoval za dôvodné konštatovať, že žalobkyňa v prejednávanej veci hodnoverne nepreukázala splnenie povinnosti uloženej veriteľovi ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch, tzn. povinnosti postupovať pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere s náležitou odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného spotrebiteľský úver splácať. Žalobkyňa, na ktorej bolo dôkazné bremeno, hodnoverne nepreukázala, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere spĺňal maximálny zákonný limit ukazovateľa schopnosti splácať úver stanovený jednak cit. ust. § 7 ods. 21 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a jednak cit. ust. § 2 ods. 2 Opatrenia NBS. Hodnoverne nepreukázala, že súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a) tohto zákona. Nepreukázanie splnenia povinnosti veriteľa podľa § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch má podľa cit. ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch za následok sankciu v podobe straty oprávnenia žalobkyne požadovať na žalovanom jednorazové splatenie celého spotrebiteľského úveru. Súd zastáva názor, že porušenie tejto povinnosti žalobkyňou má podľa cit. ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v prejednávanej veci za následok aj ďalšiu sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poskytnutého žalovanému, a to z dôvodu, že sa jedná o hrubé porušenie tejto povinnosti veriteľa. Podľa cit. ust. § 11 ods. 2 posledná veta Zákona o spotrebiteľských úveroch za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa pritom považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42, teda aj ust. § 7 ods. 21, ktorý stanovuje pre banku maximálny povinný limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa úver splácať.
41. Veriteľ teda v prejednávanej veci pre nesplnenie povinnosti podľa § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch nemá oprávnenie vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru, ktorého konečná splatnosť bola dojednaná na deň 20.09.2021. Preto ani právnym úkonom žalobkyne vo veci predčasného zosplatnenia úveru listinami zo dňa 26.08.2020 a dňa 28.10.2020 tak, ako to tvrdil zástupca žalobkyne, s poukazom na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemožno pre ich rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka priznať právne účinky. Navyše, súd zastáva názor, že žalobkyňa nepreukázala, že by bola v prejednávanej veci splnila všetky zákonné podmienky pre predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru, vyžadované ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenia Občianskeho zákonníka pre predčasné zosplatnenie úveru dohodnutého v splátkach vyžadujú výzvu veriteľa adresovanú a preukázateľne doručovanú spotrebiteľovi, obsahujúcu upozornenie na aktuálny dlh, výslovné upozornenie na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celej úverovej pohľadávky naraz z dôvodu nezaplatenia aktuálneho dlhu, a preukázateľne doručované oznámenie zosplatnenia. Žalobkyňa neuviedla žiadne tvrdenia a ničím nepreukázala, že by listina „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“ zo dňa 28.10.2020 bola vôbec doručovaná
do dispozičnej sféry žalovaného. Aj keď žalovaný tvrdenie žalobkyne o informovaní o predčasnom zosplatnení touto listinou nespochybnil (k žalobe sa nijako nevyjadril), to neznamená, že žalobkyňa nemala povinnosť uviesť tvrdenia o okolnostiach doručovania listiny do dispozičnej sféry žalovaného (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a tieto aj preukázať. Tu súd v nadväznosti na súdu známu argumentáciu z obdobných sporov, že listina o zosplatnení úveru má len deklaratórny charakter, poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 36/2000 zo dňa 15.12.2000, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR pod č. 4/2021, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12CoCsp 26/2021 zo dňa 10.03.2022, sp.zn. 8CoCsp 16/2021 zo dňa 28.02.2022, sp.zn. 3CoCsp 23/2021 zo dňa 16.02.2022, a ďalšie).
42. V konaní nebolo sporné, a súd nepovažoval za dôvodne pochybné, že žalovanému bol spotrebiteľský úver poskytnutý vo výške 508,65 eur, pričom žalovaný zaplatil len 359,70 eur. Keďže súd poskytnutý úver považoval za úver bez úrokov a bez poplatkov, žalovaný má povinnosť iba vrátiť žalobkyni nevrátenú časť istiny úveru, ktorej zodpovedá suma 148,95 eur (508,65 eur – 359,70 eur). Preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni túto sumu a žalobu ohľadne istiny v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.
43. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
44. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
45. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v účinnom od 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
46. Žalobkyňa sa žalobou domáhala na žalovanom zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 219,67 eur vo výške 5 % ročne od 03.11.2020 do zaplatenia, a to na základe tvrdení o účinnom predčasnom zosplatnení celej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere listinou zo dňa 28.10.2020. Žalobou teda žalobkyňa nepožadovala úroky z omeškania so zaplatením jednotlivých splátok úveru. Súd mal za to, že pohľadávka z úveru v prejednávanej veci nebola právne účinné predčasne zosplatnená a preto vychádzal zo splatnosti jednotlivých dohodnutých mesačných splátok, z ktorých posledná splátka bola splatná dňa 20.09.2021. Priznanie úrokov z omeškania z jednotlivých splátok, ktoré sa ešte nestali splatné, by bolo v rozpore s dispozičnou zásadou upravenou v § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalobkyni tak bolo možné priznať úroky z omeškania v požadovanej výške 5 % ročne iba odo dňa nasledujúceho po zročnosti poslednej omeškanej splátky, tzn. počnúc dňom 21.09.2021, a to do zaplatenia, a len zo sumy priznanej istiny 148,95 eur. Preto súd žalobu aj v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol.
47. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.
49. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
50. Súd žalobe žalobkyne o zaplatenie istiny 219,67 eur v prevažnej časti vyhovel. Žalobkyňa mala úspech v konaní v časti o zaplatenie 148,95 eur a žalovaný vo zvyšku 70,72 eur. Pomer úspechu strán tak predstavuje 68 % : 32 %. Po odpočítaní neúspechu žalobkyne súd tak žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 36 % trov. O výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti výrokom I. – III. toho rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).