Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoP-161-2023.pdf
PDF · 93.02 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/161/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., dieťa matky: E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX/XXX, XXXX F. C., Rakúska republika, prechodne bytom C. XXX/XX, D., adresa na doručovanie: F. G. H., I. J. F. XXX XX, XXXX XX F., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s.r.o., so sídlom Šumavská 3, Bratislava, a otca: nebohý F. A., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, o schválenie právneho úkonu za maloleté dieťa, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 15. augusta 2023, č.k. 11P/120/2023-35, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyslovil, že v predmetnej veci schválenia právneho úkonu za maloletú nemá právomoc konať, výrokom II. konanie zastavil a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 9, § 161 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), ako aj podľa článku 7 bod 1, bod 2 a článku 18 nariadenia Rady ES č. 2019/1111 o právomoci a uznávaní a výkonu rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len Nariadenie). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľka, ktorá je matkou maloletého dieťaťa, podala dňa 28.07.2023 na Okresný súd Levice návrh na schválenie právneho úkonu za maloletú A. B.. Predmetom schválenia je kúpna zmluva zo dňa 04.07.2023, ktorou maloletá, zastúpená matkou ako zákonným zástupcom, odpredáva tretím osobám podiely na tam uvedených nehnuteľnostiach v kat. území I., ktoré nadobudla v dedičskom konaní. Z vykonaných lustrácii vyplýva, že maloletá má od 19.04.2023 evidovaný trvalý pobyt na Slovensku v obci D. E. K. C. L. XX. Matka maloletej je od 07.01.2016 prihlásená na trvalý pobyt v Rakúskej republike a súčasne má zaevidovaný prechodný pobyt na Slovensku v J. D. E. K. C. L. XX. Ďalej súd dotazovaním riaditeľky Základnej školy s materskou školu v obci D. zistil, že maloletá A. B. bola ku dňu 30.06.2023 žiačkou 8. triedy ich školy, na uvedenú školu bola prijatá rozhodnutím zo dňa 20.04.2023 a na žiadosť zákonného zástupcu jej bolo povolené individuálne vzdelávanie, ide o osobitný spôsob plnenia školskej dochádzky - vzdelávanie v školách mimo územia Slovenskej republiky, maloletá sa má dňa 22.08.2023 zúčastniť komisionálneho preskúšania. Vo veci posúdenia obvyklého pobytu dieťaťa súd telefonicky dopytoval Obecný úrad D. - oddelenie evidencie obyvateľov, kde pracovníčka úradu dňa 30.06.2023 uviedla, že maloletá rovnako ako jej matka nežije v obci D. a vídajú ich len minimálne, podľa im dostupných informácií sa zdržiavajú v Rakúsku, presná adresa im nie je známa.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že ohľadom posúdenia právomoci súdu konať v tejto veci, je treba aplikovať Nariadenie rady (ES) č. 2019/1111 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí, pričom podľa čl. 7 bod 1, bod 2 tohto Nariadenia súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. V prejednávanej veci nemal súd preukázané, že obvyklý pobyt maloletej spolu s jej matkou je na území Slovenskej republiky. Z návrhu vyplýva, že maloletá ako aj jej matka majú obvyklý pobyt (bydlisko) mimo územia Slovenskej republiky, aj keď majú registrovaný trvalý /prechodný pobyt v Slovenskej republike. Súd poukázal na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí č.k. 4 Cdo 40/2014, z ktorého vyplýva, že bydliskom sa rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu - členského štátu a pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať. Pojem obvyklého pobytu v kontexte medzinárodného práva súkromného a procesného sa spája s Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného, ktorá ho začala používať vo svojich dohovoroch najprv len ako hraničný ukazovateľ rozhodného práva, potom ako kritérium nepriamej právomoci a nakoniec aj ako kritérium priamej právomoci. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na čl. 18 citovaného Nariadenia, v zmysle ktorého ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc. Súd bol toho názoru, že obvyklý pobyt maloletej nie je v Slovenskej republike a preto podľa čl. 7 bod 1 v spojení s článkom 18 Nariadenia nemá Okresný súd Levice právomoc vo veci konať, nakoľko obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je mimo územia Slovenskej republiky, a to v Rakúskej republike, kde spolu s matkou trvale žije, vzdeláva sa v škole mimo územia Slovenskej republiky a na území SR sa nezdržiava, preto rozhodol tak, ako je uvedené vyššie.
4. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletej, ktorá namietala postup súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal iba z dvoch vykonaných dôkazov, resp. dopytov zo strany súdu, čo viedlo k nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné a súd porušil právo matky a jej maloletej dcéry na spravodlivý proces. Poukázala na to, že nakoľko ide o konanie mimosporové, uplatňuje sa vyšetrovací princíp na zistenie materiálnej pravdy a preto sa súd nemal obmedziť len na dva dopyty, ale mal postupovať dôsledne tak, aby zistil skutočný stav veci a to so súčinnosťou matky maloletej. Súd sa neriadil článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, článkom 6 CMP, podľa ktorého súd má postupovať v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci ani článkom 4 CMP, podľa ktorého ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd má konať v jeho najlepšom záujme. Ohľadom odpovede Obecného úradu D. na dopyt okresného súdu matka uviedla, že si nie je vedomá žiadnej zákonnej povinnosti obyvateľa obce nahlasovať svoju prítomnosť, resp. pobyt na území obce. Poukázala na to, že obec D. má cca 1400 obyvateľov a je nemožné, aby jeden zamestnanec obecného úradu každý deň kontroloval prítomnosť obyvateľov na území obce. Súd sa nemal uspokojiť s takýmto vyjadrením zamestnanca obecného úradu bez konfrontácie s účastníkom konania. Matka nerozumie z akého dôvodu súd, ak mal pochybnosť o právomoci, nevyzval zákonného zástupcu maloletej na preukázanie rozhodných skutočností týkajúcich sa pobytu dieťaťa. Postupom súdu bolo matke maloletej a predovšetkým maloletému dieťaťu odobraté právo na spravodlivý proces a súd neprihliadal na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Odvolateľka spochybňuje súdom vykonané dopyty aj vzhľadom na dátum 30.06.2023, v ktorom súd kontaktoval obecný úrad a školu, hoci návrh matky na schválenie právneho úkonu bol na súd podaný až približne o mesiac neskôr. Matka namieta aj tú skutočnosť, že súd opakovane v napadnutom uznesení uvádza, že „maloleté dieťa spolu s matkou nemá bydlisko...“, pričom matka si nie je vedomá, že by nejaký všeobecný záväzný právny predpis upravoval povinnosť matky žiť v spoločnej domácnosti s maloletým dieťaťom. Maloletá sa v súčasnosti zdržiava v obci D. u starej mamy, ktorú skutočnosť matka nepovažovala za potrebné oznamovať obecnému úradu alebo súdu, nakoľko sa jedná o súkromné rodinné záležitosti, ktoré však mohli byť súdu vysvetlené, pokiaľ by tento postupoval dôsledne s použitím vyšetrovacieho princípu zakotveného v CMP. Napokon vytkla súdu, že síce sa e-mailom adresovaným základnej škole, ktorú maloletá navštevuje, dopytoval aj to, či ju bude od septembra 2023 maloletá navštevovať a akým spôsobom, avšak na túto otázku škola neodpovedala a súd sa ani touto otázkou viac nezaoberal. Na základe uvedených skutočností matka navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby schválil právny úkon za maloleté dieťa.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP v spojení s § 7 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2, § 357 písm. a/ CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné.
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie vo veci schválenia právneho úkonu za maloleté dieťa a to pre nedostatok právomoci slovenského súdu na rozhodovanie tejto veci.
8. Predovšetkým treba uviesť, že bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý pred zaoberaním sa vecou samou skúmal splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo veci, medzi ktoré podmienky patrí aj právomoc súdu na prejednanie veci a jej rozhodnutie. Rovnako za správny treba považovať postup súdu, ktorým preskúmaval kritériá právomoci upravené Nariadením Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie), ktorým je Slovenská republika viazaná, avšak tieto nie celkom správne aplikoval na daný prípad, čím dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku právomoci slovenských súdov na jeho prejednanie a rozhodnutie.
9. Základnou zásadou kritérií právomoci nariadenia vo veciach rodičovských práv a povinností je, že najvhodnejším súdom je príslušný súd členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. V danom prípade kľúčovou bola otázka posúdenia obvyklého pobytu dieťaťa.
10. Preskúmaním napadnutého uznesenia a celého obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody matky sú namieste. Pojem obvyklý pobyt, ktorý sa v Nariadení používa, nie je v Nariadení bližšie špecifikovaný, čo vyvoláva často výkladové problémy, mal by sa však vykladať v súlade s cieľmi a účelmi Nariadenia. Tak ako správne konštatoval už prvoinštančný súd, z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že obvyklý pobyt musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter, a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Je nutné prihliadnuť na trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, na štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné a sociálne väzby v danom štáte. Nakoľko Nariadenie neupravuje minimálnu dĺžku pobytu, trvanie pobytu môže slúžiť len ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitých skutkových okolností každého prípadu.
11. V uvedenom prípade súd prvej inštancie vyššie opísané kritériá pre zistenie obvyklého pobytu dieťaťa nerešpektoval. Odvolací súd bol zhodne s odvolateľkou toho názoru, že súd nevykonal v tomto smere dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na posúdenie otázky, v ktorej krajine má maloletá obvyklý pobyt. Prvoinštančný súd vychádzal z toho, že matka dieťaťa má trvalý pobyt v Rakúsku, kde aj žije a preto obvyklý pobyt maloletej odvodzoval od matky, ako jediného žijúceho rodiča. Tomuto záveru nasvedčovala aj tá skutočnosť, že súd vlastnými dopytmi zistil, že maloletá, ktorá síce má aktuálne evidovaný trvalý pobyt na Slovensku v obci D., sa podľa vyjadrenia pracovníčky obecného úradu v tejto obci reálne nezdržiava (údajne sa má zdržiavať v Rakúsku) a zároveň podľa vyjadrenia školy síce maloletá bola ku dňu 30.06.2023 žiačkou Základnej školy s materskou školu v obci D., ale má na žiadosť zákonného zástupcu povolené individuálne vzdelávanie (vzdelávanie v školách mimo územia Slovenskej republiky).
12. Za takto zistenej situácie sa javí, že obvyklý pobyt maloletej nie je na území Slovenskej republiky, uvedený záver však nie je možné prijať ako definitívny bez objasnenia aj širších súvislostí. Jednak je potrebné bližšie zistiť, ako často sa maloletá zdržiava na území SR v obci D. (v akej domácnosti, aké
má väzby na jej členov, či je dôvodom jej pobytu návšteva príbuzných alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré sa v SR zdržiava) a naopak, ako často sa zdržiava v Rakúsku u matky (prípadne inde). Po zistení, kde sa prevažne dieťa zdržiava je treba vyhodnotiť dôvody a dĺžku trvania tohto stavu. Ako bolo uvedené vyššie, okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa na území konkrétneho štátu musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter, súd by mal teda zisťovať a vyhodnotiť, ako je dieťa začlenené do sociálneho a rodinného prostredia jednej či druhej krajiny (príbuzní, priatelia, spolužiaci a pod.), akým jazykom hovorí a pod. a až vyhodnotením všetkých týchto súvislostí môže dospieť k objektívnemu záveru o mieste obvyklého pobytu maloletej. Zároveň treba dať za pravdu odvolateľke, že nakoľko je matkou a teda zákonnou zástupkyňou maloletej A. B., má jednak právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonaným dôkazom a zároveň je to práve ona, ktorá je spôsobilá poskytnúť súdu k otázke pobytu dieťaťa najviac relevantných informácií a dôkazov (ktoré tvrdenia a dôkazy v prípade pochybností zo strany súdu môže tento zákonnými postupmi preveriť), pričom nerešpektovaním týchto skutočností súd jednak porušil právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces a zároveň rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci.
13. Nakoľko prvoinštančný súd vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, jeho záver treba považovať za predčasný, pretože aktuálne výsledky vykonaného dokazovania nepostačujú na zodpovedné prijatie záveru o tom, že obvyklý pobyt maloletej nie je na území Slovenskej republiky.
14. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie za použitia ustanovení § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou náležite zistiť všetky skutočnosti, z ktorých bude možné vyvodiť, či prítomnosť maloletej na území Slovenskej republiky má alebo nemá dočasný charakter tak, aby bolo možné dospieť k objektívnemu záveru o mieste obvyklého pobytu maloletej a následne uzavrieť otázku existencie právomoci súdu. Keďže kritériom určenia právomoci je obvyklý pobyt dieťaťa v čase začatia konania, odvolací súd pripomína, že zisťovania súdu by mali smerovať k preskúmaniu rozhodujúcich okolností ku dňu začatia konania, t.j. 28.07.2023.
15. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).