Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/111/2023

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci navrhovateľky: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., F. G. H. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Katarínou Hroncovou, advokátkou so sídlom v E., I. J. H. XXXX/X, proti účastníkom: 1/ K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., E. L. M., N. H. XX/XX, 2/ O. P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., G. H. XXXXX/X, a 3/ P. Q. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., G. H. XXXXX/X, všetci zastúpení právnym zástupcom Linden law s.r.o., IČO: 53185960, so sídlom v Bratislave, Medená č. 102/7, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Ľubomír Lipovský, advokát a konateľ, o potvrdenie vydržania, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu pôvodného Okresného súdu Brezno (v súčasnosti Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno) č.k. -220 zo dňa 19.04.2023 (v súčasnosti sp. zn. ), ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.1 Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol (prvý výrok) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že navrhovateľka podaným návrhom žiadala o vydanie uznesenia, ktorým súd potvrdí, že dňa 21.04.1994 nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez pozemok parcely C-KN č. XXXX, vyznačená ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere 688 m2, zapísaná na LV č. XXXX pre k.ú. E. (pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX) v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania 1/ až 3/ a to na pozemok parcela C-KN č. XXXX, vyznačená ako záhrada o výmere 923 m2, zapísaná na LV č. XXXX, pre k.ú. E. vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky (pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX); toto právo odvodila od zámennej zmluvy uzatvorenej dňa 29.07.1949 pod č. XXXX/XX medzi P. B. a mal. P. K. a mal. R. K. v zastúpení ich matkou S. K.; podľa bodu 8/ zámennej zmluvy „P. B. žiada a mal. P. K. a mal. R. K. zast. matkou S. K. sa zaväzujú ponechať právo priechodu peši i povozom cez parcelu č. XXXX P. B. prípadne budúcim jej dedičom a súhlasia s tým, aby toto právo sa pozemnoknižne intabulovať dalo“; Okresný súd v Brezne túto zámennú zmluvu v mene maloletých nadporučensky schválil dňa 06.10.1949 a uznesením odd. pozkn. v Brezne čd. 2310/49 zo dňa 15.12.1949 povolil zápisy do príslušných pozemnoknižných zápisníc, avšak právo prechodu do pozemkovej knihy prevedené nebolo; pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX je v súčasnosti vedená ako parc. č. C-KN č. XXXX a patrí do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania 1/ až 3/; vo vzťahu k vlastníctvu parcely C-KN č. XXXX rozhodoval Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č.k. -17 zo dňa 21.04.1994, ktorým určil, že predmetná nehnuteľnosť, ktorá je identická s pozemnoknižnou nehnuteľnosťou zapísanou v pzkn. záp. č. 15394 ako parcela č. XXXX, pre k.ú. E., je

výlučným vlastníctvom navrhovateľa O. R. B., nar. XX.XX.XXXX (manžel navrhovateľky), ktorý predložil súdu kúpno-predajnú zmluvu uzavretú dňa 22.09.1955 podpísanú jeho otcom R. B., P. B., E. E. a dvoma svedkami na vtedajšom Ľudovom súdu v Brezne, pričom z jej obsahu vyplýva, že P. B. bez ťarchy predala predmetnú nehnuteľnosť právnemu predchodcovi navrhovateľa; otec navrhovateľa začal nehnuteľnosť v roku 1955 aj užívať a v roku 1970 túto nehnuteľnosť neformálne daroval navrhovateľovi; manžel navrhovateľky jej túto nehnuteľnosť daroval na základe darovacej zmluvy zo dňa 05.11.2018.

1.3 Pre posúdenie uplatneného nároku a vzniku vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu cez pozemok v podielovom spoluvlastníctve účastníkov 1/ až 3/ súd prvej inštancie aplikoval uhorské obyčajové právo pre obdobie od uzatvorenia zámennej zmluvy (1949) až do účinnosti - Stredného ; v tomto období bolo možné vydržať aj iné vecné právo zodpovedajúce vtedy tzv. služobnosti, spočívajúce okrem iného v práve prechodu cez pozemok v prospech vlastníka inej nehnuteľnosti; podmienkou bola nerušená držba, resp. využívanie tohto práva po dobu 32 rokov; po účinnosti Stredného bolo možné vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, prípadne iné vecné práva za predpokladu nepretržitej oprávnenej držby v trvaní 10 rokov, pričom podľa prechodných ustanovení Stredného lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951 skončí, ak tento zákon určuje lehotu kratšiu, najpozdejšie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej od 01.01.1951, čo platilo aj pre dobu vydržaciu; za oprávneného držiteľa sa považoval ten držiteľ, ktorý so zreteľom ku všetkým okolnostiam bol v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží, pričom v pochybnostiach sa malo za to, že držba je oprávnená.

1.4 Súd prvej inštancie mal za to, že na základe zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 došlo v prospech pozemnoknižnej vlastníčky P. B. k vzniku pôvodne služobnosti práva prechodu cez pozemnoknižnú parcelu č. XXXX; v zmluve nebolo určené či mala byť zaťažená celá parcela, vzhľadom na výmeru pozemku sa však možno domnievať, že ak malo ísť o právo prechodu, tento sa realizoval len po určitej pozemnoknižnými vlastníkmi dohodnutej časti; ak bolo právo prechodu využívané P. B., potom 32-ročná lehota podľa uhorského obyčajového práva by skončila v roku 1981, avšak po účinnosti Stredného od 01.01.1951 začala bežať nová 10-ročná lehota pre vydržanie vecného bremena, ktorá mohla ubehnúť najskôr dňa 01.01.1961; u P. B. však nebola dodržaná vydržacia doba, nakoľko táto v roku 1955 svoj pozemok č. XXXX predala R. B. (svokrovi navrhovateľky); tým v zmysle dojednania bodu 8/ zámennej zmluvy došlo k zániku práva služobnosti, neskôr vecného bremena, nakoľko právo prechodu bolo dojednané len v prospech P. B. a jej dedičov; predmetný pozemok však nebol dedený, ale k zmene vlastníctva došlo titulom kúpnej zmluvy; súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že vzhľadom na zaužívaný stav prechodu cez pozemok č. XXXX sa však naďalej mohli právni predchodcovia navrhovateľky domnievať, že im svedčí toto právo; účastníci nepopreli, že po celú dobu v zásade až doposiaľ bol a je navrhovateľke, resp. jej právnym predchodcom umožnený prechod cez ich pozemok, ale len peši cez malú bráničku, čo uviedla aj sama navrhovateľka; len ak potrebujú niečo previezť, chodia autom cez veľkú bránu, pričom sa takto chodilo už od roku 1970; aj na základe uvedeného súd prvej inštancie návrh zamietol, keď mal za preukázané, že navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia právo prechodu využívajú v rozsahu nie celého pozemku vo vlastníctve účastníkov 1/ až 3/; súd prvej inštancie sa tiež stotožnil s námietkami účastníkov konania, ktorí poukazovali na to, že na ich pozemku je postavený rodinný dom a iné drobné stavby; navrhovateľke nič nebránilo, aby sa v konaní o potvrdenie vydržania domáhala vecného bremeno v rozsahu skutočne využívaného prechodu cez pozemok účastníkov 1/ až 3/; záverom súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie obhliadkou na mieste samom, či vypracovaním geometrického plánu, nakoľko konanie o potvrdení vydržania je osobitným druhom konania a je na navrhovateľovi preukázať, že splnil predpoklady vydržania.

1.5 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej aj „“).

2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie zo dňa 14.07.2023 (č.l. 235-238 spisu); uznesenie napadla v celom rozsahu; vyjadrila názor, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ; ďalej aj „“), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ods.

1 písm. f/ ) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ); v odvolaní argumentovala, že: (1) súd prvej inštancie sa dopustil vady zmätočnosti podľa , keď zmaril navrhovateľke realizáciu jej procesných oprávnení tým, že sa odmietol zaoberať ňou predloženými dôkazmi na pojednávaní a to čestnými prehláseniami S. D., O. P. B. a T. G., ktoré sú v uznesení len okrajovo spomenuté, pričom až prílišnú pozornosť venoval čestným vyhláseniam S. P. U. a P. U.; (2) uznesenie súdu prvej inštancie považovala navrhovateľka za nepresvedčivé, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, čo zakladá vadu konania v zmysle ; podľa navrhovateľky napadnuté uznesenie neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a absentuje poukaz na právnu úpravu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil; je neprípustné konštatovanie súdu prvej inštancie, že vydržanie ako nadobúdací právny dôvod bolo zrušené účinnosťou nového dňa 01.04.1964 ak právna úprava vydržania bola v upravená do 31.03.1964 a potom od 01.04.1982; zároveň súd prvej inštancie nevysvetlil ďalší dôvod zamietnutia návrhu, ktorý spočíva v tom, že na pozemku je postavený rodinný dom; v bode 14. uznesenia sa súd prvej inštancie nevyrovnal zodpovedajúcim spôsobom s argumentáciou navrhovateľky; súd prvej inštancie na jednej strane dospel k právnemu záveru, že vzniklo vecné právo, následne zaniklo, pričom navrhovateľka sa mala domáhať vecného bremena v rozsahu skutočne využívaného prechodu cez pozemok účastníkov konania; (3) súčasne súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohliadkou na mieste samom, či vypracovaním geometrického plánu, čo zakladá odvolací dôvod podľa ; navrhovateľka sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že pre odmietnutie dôkazu postačuje poukaz na osobitosť konania, resp. skutočnosť, že je na navrhovateľovi preukázať, že splnil predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; výslovne upravuje dokazovanie v ustanoveniach až C.m.p., kde základnou premisou je zistenie skutočného stavu veci; poukázala aj na ustanovenie veta druhá C.m.p., v zmysle ktorého súd môže sám vykonať potrebné šetrenie na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy, na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním; obhliadka na mieste samom by súdu prvej inštancie objasnila, že jediná prístupová cesta na pozemok vo vlastníctve navrhovateľky vedie cez pozemok účastníkov konania a geometrickým plánom by sa aj v prospech účastníkov vymedzil rozsah práva zodpovedajúci vecnému bremenu; (4) súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nedostatočne skúmal právne nástupníctvo, pretože v opačnom prípade by zistil, že pôvodná vlastníčka P. B. zomrela slobodná a bezdetná, avšak s právnymi nástupcami (jej súrodenci, poprípade ich deti); R. B. starší, nar. XX.XX.XXXX (otec O. R. B., nar. XX.XX.XXXX) bol jediným dedičom pôvodnej vlastníčky P. B. a bol synom I. B., ktorý bol bratom P. B.; O. R. B. tak bol právnym nástupcom aj v prípade dedenia; čo sa týka povahy vecného bremena, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj v tom smere, že sa jedná o právo viažuce sa k osobám (in personam); v danom prípade sa jedná o právo in rem, ktoré je spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti; navyše ako vyplýva zo zámennej zmluvy, právo cesty vzniklo už pred uzatvorením zmluvy na základe ústneho dojednania a zmluvné strany sa toto právo zaviazali ponechať do otvorenia novej ulice, ktorá do dnešného dňa nie je vybudovaná; (5) súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávne zákonné ustanovenia; v roku 1949 došlo k vzniku vecného bremena, pričom dané právo bolo dojednané neperfektne už pred dátumom uzatvorenia zámennej zmluvy ako právo služobnosti a vydržacia doba sa započítavala i k dobru nástupcu; sám súd prvej inštancie vyslovil záver, že došlo k vzniku vecného práva; navrhovateľka následne v odvolaní odcitovala ustanovenia , , , Stredného , ustanovenia , , (účinný od 01.04.1983), a (oba účinné od 01.01.1992) a ; nie je správny záver súdu prvej inštancie, že u P. B. nebola dodržaná vydržacia doba, pretože jej vydržacia doba sa započítala do vydržacej doby R. B., jej synovca; v prípade P. B. ako prvej v poradí vecné bremeno vzniklo a každý ďalší oprávnený držiteľ si mohol započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu, čo znamená, že R. B. (manžel navrhovateľky) splnil podmienku desaťročnej vydržacej doby; nie je rozhodujúce, že P. B. v roku 1955 predala pozemok R. B., ktorý bol jej synovcom a teda vzhľadom k tomu, že zomrela bezdetná, bol jej zákonným budúcim dedičom; od navrhovateľky nemožno požadovať, aby preukázala existenciu dohody o práve prechodu len výlučne písomnou zmluvou, keď účastníci nepopreli, že po celú dobu umožňovali prechod a prejazd cez zaťažený pozemok; právo prechodu a prejazdu svedčilo P. B., následne od 22.09.1955 jej synovcovi R. B., od roku 1970 synovi O. R. B. s manželkou - navrhovateľkou a tejto od 1970, kedy sa vydala za O. R. B. až po dnes; rovnako skutočnosť, že navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia právo prechodu

a prejazdu využívajú nie v rozsahu celého pozemku, nie je dôvodom na zamietnutie samotného návrhu, keďže § 359d ods. 2 C.m.p. stanovuje jednoznačne, že navrhovateľ musí označiť nehnuteľnosť podľa údajov z katastra nehnuteľností; ide o pozemok, u ktorého za celý čas nedošlo k zmene výmery a dom nie je na ňom ani zameraný a skutočnosť, že je na zaťaženom pozemku stavba, nespôsobuje nemožnosť plnenia; (6) na základe uvedeného navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Účastníci konania 1/ až 3/ vo vyjadrení zo dňa 07.08.2023 (č.l. 250-252 spisu) k odvolaniu navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že: (1) žiadne zákonné ustanovenie neprikazuje súdu vykonať navrhované dôkazy, ale práve naopak účastníci konania sú povinní označiť súdu včas skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi; účastníci 1/ až 3/ si splnili svoju zákonnú povinnosť podať včas námietky proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a v týchto námietkach svoje skutkové tvrdenia aj preukázali dôkazmi a právnou argumentáciou; (2) bola to práve navrhovateľka, ktorá bez akéhokoľvek skutkového základu uviedla na pojednávaní dňa 19.04.2023, že čestné vyhlásenia S. P. U. a P. U. sa nezakladajú na pravde a považuje ich za účelové, pričom však opomenula, že ide o jediných žijúcich priamych svedkov, ktorí sa vedia relevantne vyjadriť k tvrdeniam navrhovateľky; naopak je potrebné považovať za účelové čestné vyhlásenia predložené navrhovateľkou, nakoľko objektívne nepotvrdzujú vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; okrem toho navrhovateľka si nesplnila svoju primárnu povinnosť podľa C.m.p. a čestné vyhlásenia predložila až na pojednávaní dňa 19.04.2023; (3) účastníci konania 1/ až 3/ poukázali na to, že navrhovateľka pôvodne vo svojom návrhu zo dňa 21.07.2021 tvrdila, že od roku 1970 dobromyseľne užíva parcelu C-KN č. XXXX a navrhovala zriadiť vecné bremeno s právom prechodu peši i povozom na predmetnú parcelu v jej prospech a jej dedičov; následne sa navrhovateľka návrhom zo dňa 23.08.2021 domáhala potvrdenia, že dňa 21.04.1994 nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez parcelu C-KN č. XXXX; v odôvodnení tohto návrhu však uvádzala, že údajne právo prejazdu a prechodu malo byť umožnené nepretržite od roku 1994; bolo teda zmätočné, či navrhovateľka už k 21.04.1994 nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce tvrdenému vecnému bremenu alebo navrhovateľka mala tvrdené právo zodpovedajúce vecnému bremenu nerušene a nepretržite vykonávať až od roku 1994, kedy sa stal výlučným vlastníkom parcely C-KN č. XXXX jej nebohý manžel, ktorému mal byť údajne až od roku 1994 poskytnutý kľúč od bráničky, čím navrhovateľka priznala, že do roku 1994 a ani následne nemala k dispozícii kľúčik od veľkej brány, cez ktorú by bolo možné sa jedine dostať z hlavnej cesty na pozemok účastníkov 1/ až 3/; cez bráničku je možný vstup len na chodník popri rodinnom dome účastníkov 1/ až 3/ a je vylúčený prejazd motorovým alebo nemotorovým vozidlom; aj v záverečnej reči právnej zástupkyne navrhovateľky došlo k zmene tvrdenia a síce, že právo zodpovedajúce tvrdenému vecnému bremenu malo vzniknúť v roku 1949, minimálne však malo vzniknúť v roku 1955; v odvolaní navrhovateľka tvrdí, že právo cesty vzniklo pred uzatvorením zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 na základe ústneho dojednania, ktorého existenciu však nijakým hodnoverným dôkazom nepreukázala; (4) v konaní absentuje preukázanie dobrej viery navrhovateľky a zároveň navrhovateľka nebola schopná ustáliť ani okamih, ku ktorému mala tvrdené vecné bremeno vydržať; vznik práva prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez pozemok nemohol vzniknúť na základe dojednania podľa bodu 8/ zámennej zmluvy, ani žiadnym iným spôsobom; je správny záver súdu prvej inštancie, že pôvodné dojednanie podľa bodu 8/ zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 o práve prechodu peši i povozom cez parcelu č. XXXX nielenže zaniklo, ale sa vzťahovalo na konkrétne osoby, budúcich dedičov P. B.; (5) ďalším právnym dôvodom, prečo nemohlo prejsť právo prechodu peši i povozom cez parcelu číslo XXXX bolo nielen uzavretie kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 22.09.1955, ale aj tá skutočnosť, že z rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 21.04.1994 vyplýva, že právnymi nástupcami po P. B. boli odporcovia 1/ až 4/ uvedení v tomto rozsudku; medzi jej dedičov teda nepatril ani otec nebohého manžela navrhovateľky, ani nebohý manžel navrhovateľky a keby aj patrili, postavenie dediča stratili práve uzavretím kúpno-predajnej zmluvy; (6) účastníci konania 1/ až 3/ navrhli, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

2.3 Navrhovateľka vo vyjadrení zo dňa 04.09.2023 (č.l. 260-261 spisu) k vyjadreniu účastníkov konania 1/ až 3/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zopakovala svoju argumentáciu uvedenú už v

odvolaní vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania zo strany súdu prvej inštancie; ďalej uviedla, že účastníci konania vedome zavádzajú v otázke priamych svedectiev S. P. U. a jeho manželky, pričom navrhovateľke nie je možné vyčítať okamih predloženia listinných dôkazov do rozhodnutia súdu vo veci samej; navrhovateľka pri podaní návrhu opísala skutočnosti o splnení predpokladov pre nadobudnutie práva vydržaním, označenia nehnuteľností a dňa, keď podľa jej vedomia nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním a určité štylistické nepresnosti nepredstavujú vadu konania; počas výkonu práva platili rôzne právne úpravy a v tomto smere sa pridržiava podaného odvolania; pokiaľ účastníci konania 1/ až 3/ spochybňujú tvrdenie navrhovateľky, že právo cesty vzniklo pred uzatvorením zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949, navrhovateľka pri tejto úvahe vychádza zo znenia samotnej zámennej zmluvy, ktorá v bode 8/ uvádza slovné spojenie „sa zaväzujú ponechať právo“; navrhovateľka má za to, že práve titulom dojednaní s P. B. a následným právne akceptovateľným výkonom práva nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu a to práve aj so započítaním vydržacej doby predchodcov v zmysle zákonných ustanovení, pričom predchádzajúce generácie pred účastníkmi konania tento výkon plne akceptovali a umožňovali; s názorom účastníkov konania 1/ až 3/, že nebohý manžel navrhovateľky stratil uzatvorením kúpno-predajnej zmluvy postavenie dediča v rodovej línii nie je možné súhlasiť, nakoľko toto právne postavenie vyplýva priamo zo zákona a nestráca sa žiadnym právnym úkonom; z uvedených dôvodov navrhovateľka zotrvala na podanom odvolaní.

2.4 Účastníci konania 1/ až 3/ vo vyjadrení zo dňa 07.09.2023 (č.l. 268 spisu) k vyjadreniu navrhovateľky zo dňa 04.09.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že navrhovateľka v ňom len zopakovala svoju predchádzajúcu argumentáciu z odvolania; navrhovateľka podľa nich nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností, že by mala objektívne vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu; je potrebné rozlišovať medzi tvrdením o oprávnenej držbe veci alebo o oprávnenej držbe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a preukázaním tejto oprávnenej držby; pre záver o tom, či došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepostačuje len subjektívne presvedčenie navrhovateľky.

2.5 Navrhovateľka vo vyjadrení zo dňa 08.10.2023 (č.l. 275-276 spisu) k vyjadreniu účastníkov konania 1/ až 3/ zo dňa 07.09.2023 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zotrvala na podanom odvolaní ako aj predchádzajúcich vyjadreniach; podľa navrhovateľky objektívne došlo k splneniu všetkých podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ustanovení .

3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa len v rozsahu odvolania podľa a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ako vecne správne potvrdil.

3.2 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.1 Odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Preskúmaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolania navrhovateľky a obsahu spisu súdu prvej inštancie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, keďže odvolací súd sa stotožnil so zamietnutím návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania zo strany súdu prvej inštancie.

4.2 Na úvod odvolací súd vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhovateľky (najmä vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania zo strany súdu prvej inštancie) považuje za potrebné vyjadriť sa k povahe konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasledujúce C.m.p. a jeho účelu; v zásade je potrebné rozlišovať vydržanie sporové (v prípade ak jedna strana vydržanie popiera), ktoré sa presadzuje určovacou žalobou v konaní o určenie vlastníctva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a vydržanie nesporové, ktoré sa v súčasnosti realizuje prostredníctvom konania o potvrdení vydržania podľa a nasledujúce C.m.p., a ktoré nahradilo od 01.05.2021 inštitút notárskeho osvedčenia vyhlásenia o vydržaní v zmysle o notároch a notárskej činnosti (ďalej aj „“) vydávaného vo forme notárskej zápisnice v prípadoch, že vydržanie nebolo sporné; cieľom novej právnej úpravy bola zmena spôsobu deklarovania vydržania tak, aby bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva za súčasného zachovania princípu právnej istoty, nakoľko v rámci vydávania osvedčení o vyhlásení vydržania notármi boli evidované určité problémy pri aplikácii vtedajšej právnej

úpravy, a v niektorých prípadoch došlo aj k zneužitiu tohto právneho inštitútu na úkor ústavnej ochrany vlastníckeho práva; účelom konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasledujúce C.m.p. je zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu príslušným súdom; je zložené z dvoch štádií, a to konanie pred vydaním vyzývacieho uznesenia, v ktorom súd posudzuje splnenie hmotnoprávnych podmienok vydržania navrhovateľa na základe skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a dôkazov preukazujúcich navrhovateľom tvrdené skutočnosti, ktoré má za cieľ vylúčiť z konania neodôvodnené a neopodstatnené návrhy na začatie konania o potvrdení vydržania, pri ktorých je jednoznačne zrejmé, že k vydržaniu nedošlo a súčasne tak nezaťažovať ostatných účastníkov konania; navrhovateľ je povinný osvedčiť (preukázať relevantnými dôkazmi) skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnil zákonom ustanovené hmotnoprávne podmienky vydržania, a teda že nadobudol vlastnícke právo, resp. právo zodpovedajúce vecnému bremenu už v tomto štádiu konania; v zmysle ustanovenia § 359f ods. 1 C.m.p., len v prípade, ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, súd vydá vyzývacie uznesenie; súd teda vydáva vyzývacie uznesenie, ak pri predbežnom posúdení návrhu nevzhliadne zásadné rozpory, resp. tieto sú vyvrátené navrhovateľom, v opačnom prípade návrh na začatie konania o potvrdení vydržania zamietne (§ 359e ods. 2 C.m.p.); vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne poukázal na to, že ide o osobitný druh konania, pri ktorom je na navrhovateľovi preukázať, že splnil predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním; odvolací súd pre lepšie pochopenie zo strany navrhovateľky poukazuje na to, že vo fáze preskúmania návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania súd zisťuje osvedčenie navrhovateľom tvrdených skutočností; dokazovanie má teda povahu osvedčovania, čo znamená, že súd zisťuje najvýznamnejšie relevantné skutočnosti bez povinnosti dodržať formalizovaný postup štandardného procesného dokazovania; v konaní o potvrdení vydržania nie je priestor na vykonávanie dokazovaniu v takom rozsahu, ako je tomu v sporovom konaní, keďže ide o konanie nesporové, ktorého účelom je práve rýchlosť a hospodárnosť konania; nejde o inštitút, ktorý slúži na obchádzanie sporu, ale naopak v prípade pochybností o uplatnenom nároku (keď navrhovateľ neosvedčí hodnoverne predpoklady vydržania) súd návrh zamietne, pričom nie je ani odôvodnené vydávať vyzývacie uznesenie a navrhovateľ má v takomto prípade možnosť domáhať sa svojho nároku v rámci sporového konania; odvolacia argumentácia navrhovateľky vo vzťahu k nevykonaniu ňou navrhnutého dokazovania preto nie je dôvodná; vzhľadom na uvedené bol nadbytočný aj postup súdu prvej inštancie, ktorým vydal vyzývacie uznesenie podľa § 359f ods. 1 C.m.p. a až následne po vyhodnotení uplatnených námietok a po nariadení pojednávania návrh zamietol v zmysle ustanovenia § 359i ods. 1 C.m.p.; uvedený procesný postup súdu prvej inštancie však nemá vplyv na vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky; odvolací súd sa so zamietnutím návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu stotožňuje, nakoľko má za to, že navrhovateľka v konaní neosvedčila, že splnila predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním (§ 359e C.m.p.).

4.3 Návrh na začatie konania o potvrdení vydržania v zmysle § 359a a nasledujúce C.m.p. je oprávnený podať ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 359c ods. 1 C.m.p.); vydržanie je originárnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva a rovnako tak aj práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorý môže nastať len v prípade kumulatívneho splnenia zákonom ustanovených predpokladov; týmito sú spôsobilosť predmetu držby, spôsobilosť subjektu držby, dobrá viera (dobromyseľnosť vydržateľa), oprávnenosť držby po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby; nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere (dobromyseľný), že z určitého právneho vzťahu mu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena, resp. že toto právo vykonáva oprávnene, a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva; oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sa stal oprávneným subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo; takéto presvedčenie držiteľa musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú, pričom v praxi môže byť spojené napríklad so zmluvou o zriadení vecného bremena, o ktorej neplatnosti držiteľ práva nevie; oprávnená držba sa tak nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý (putatívny) právny dôvod, ktorým je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu, chýba pri nej ale niektorá stránka, ktorú pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyžaduje

objektívne právo; podľa súdnej praxe „k naplneniu podmienky dobrej viery podľa súčasnej právnej úpravy (§ 134 v spojení s § 130 ods. 1 Obč. zákonníka) nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“ napríklad aj inými osobami a pod.; presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia; cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo) alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie; skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva; dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu; držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby by mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade malo ísť“(porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.07.2009); pre posúdenie dobromyseľnosti teda nestačí skutočnosť, že tvrdené právo je dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti jeho výkonu bránil, resp., že bolo vykonávané už v minulosti právnymi predchodcami, alebo niekto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu na základe súhlasu iného; súd pri posudzovaní dobrej viery nemôže vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa; do úvahy je potrebné zobrať aj to, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí; nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby.

4.4 Navrhovateľka svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu a prejazdu cez nehnuteľnosť, t.j. pozemok parc. č. U. XXXX zapísaný na LV č. XXXX vedený pre k.ú. E., opierala o zámennú zmluvu zo dňa 29.07.1949, v ktorej bolo v bode 8/ dohodnuté právo priechodu peši i povozom cez parcelu č. XXXX (v súčasnosti parc. č. KNC XXXX) pre P. B. prípadne jej budúcich dedičov, a ktoré malo byť pozemnoknižne intabulované; v odvolaní uviedla aj to, že zo zámennej zmluvy možno vyvodiť, že toto právo bolo dojednané neperfektne už pred dátumom jej uzatvorenia; dobový okresný súd pozemnoknižné oddelenie v Brezne uznesením čd. 2310/49 zo dňa 15.12.1949 povolil zápisy zo zámennej zmluvy do príslušných pozemnoknižných zápisníc, avšak právo prechodu do pozemkovej knihy intabulované nebolo; právo služobnosti bolo dojednané za účelom prechodu k parcele č. XXXX (v súčasnosti parc. č. U. XXXX), ktorú P. B. v roku 1955 predala R. B. (svokor navrhovateľky), a ktorý ju v roku 1970 neformálne daroval svojmu synovi O. R. B. (zosnulý manžel navrhovateľky), ako vyplynulo z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -17 zo dňa 21.04.1994, ktorým súd určil vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti O. R. B. nadobudnuté vydržaním; darovacou zmluvou zo dňa 05.11.2018 daroval manžel navrhovateľky túto nehnuteľnosť navrhovateľke.

4.5 Odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať dva základné druhy vecných bremien, podľa toho, či sú práva im zodpovedajúce spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (vecné bremeno charakteru in rem), pri ktorom subjektom povinnosti z vecného bremena je každý vlastník zaťaženej (služobnej) nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (vecné bremeno in personam, resp. osobné vecné bremeno), kedy je oprávnený subjekt individuálne určený a oprávnenie je viazané iba na naň; do 31.12.1950 (t.j. v čase uzavretia zámennej zmluvy) platilo na území Slovenska uhorské obyčajové právo; táto právna úprava označovala vecné bremená pojmom služobnosti, t.j. vecné práva k cudzej veci; služobnosti sa delili na pozemkové a osobné; pri pozemkových služobnostiach bolo ich užívanie spojené s vlastníctvom pozemku; osobné služobnosti sa líšili od pozemkových v tom, že oprávnenou osobou nebol ten, kto bol práve vlastníkom nejakej nehnuteľnosti, ale niektorá individuálne určená osoba; užívacie oprávnenie síce viazlo na cudzej veci alebo cudzom práve, ale právo netrvalo k dobru niektorého pozemku, ale k dobru určitej osoby; osobná služobnosť sa tak viazala k určitej osobe, bola neprevoditeľná a neprechádza ani na dedičov v prípade, že si to strany výslovne nevymienili; zo znenia predloženej zámennej zmluvy je výslovne zrejmé, že vecné bremeno (služobnosť) bolo zriadené ako osobné viažuce sa ku konkrétnej osobe a to P. B., prípadne jej dedičom; vo vzťahu k intabulácii odvolací súd konštatuje, že táto prichádzala do úvahy aj pri osobnej služobnosti, kedy jediný rozdiel bol v tom, že pri služobnosti pozemkovej bol zápis v pozemkovej knihe pri obidvoch pozemkoch panujúcom a slúžiacom v časti podstaty, kým pri služobnosti osobnej bol zápis v pozemkovej knihe len v časti ťarchy

zaťaženého pozemku, t.j. samotná dohoda o možnosti intabulácie služobnosti ešte neznamenala, že išlo o služobnosť in rem; pokiaľ navrhovateľka v odvolaní poukazuje na to, že aj jej nebohý manžel (rovnako ako jeho otec) prichádzal do úvahy ako dedič P. B., a teda má právny titul, z ktorého môže vyvodzovať svoju oprávnenú držbu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľka nemôže odvíjať právny titul od jej právneho predchodcu, nakoľko samotný právny predchodca navrhovateľky (R. B. starší, otec zosnulého manžela navrhovateľky) predmetný pozemok nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.09.1955, tento nezdedil, ale kúpil a teda sám nedisponoval právnym titulom, od ktorého by mohla navrhovateľka odvíjať svoju oprávnenú držbu (sám do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nevstúpil); prevodom vlastníckeho práva nemohlo dôjsť zároveň k prechodu osobnej služobnosti; osobná služobnosť, ktorá bola v zámennej zmluve dohodnutá v prospech P. B. (a jej prípadných dedičov) sa viazala na presne určenú konkrétnu osobu (osoby), táto zo svojej povahy osobnej služobnosti nebola prevoditeľná a právny predchodca navrhovateľky tak pri prevode vlastníckeho práva k pozemku nemohol súčasne vstúpiť do práv a povinností tejto osobnej služobnosti; odvolací súd zdôrazňuje, že ide o dva odlišné právne tituly (prechod a prevod) a teda držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (služobnosti) zriadeného v zmysle zámennej zmluvy na svokra navrhovateľky neprešla ako na dediča, a nakoľko nešlo o vecné bremeno in rem, neprešlo na neho ani s kúpou nehnuteľnosti; iný právny dôvod, od ktorého by navrhovateľka mohla odvíjať svoju oprávnenú držbu v konaní nepreukázala; v rovine tvrdení zostal aj poukaz navrhovateľky na to, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu malo byť dohodnuté imperfektne už pred uzatvorením zámennej zmluvy; súd prvej inštancie súčasne správne skonštatoval, že k vydržaniu práva vecného bremena nemohlo dôjsť ani zo strany P. B. a to s poukazom na nedodržanie uplynutia vydržacej doby; odvolací súd opätovne uvádza, že medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako držiteľ vec nadobudol, t.j. či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul a užívanie nehnuteľnosti samo o sebe nezakladá titul oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby; predmetom skúmania pritom nemôže byť vnútorné presvedčenie subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa (držiteľa) o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí; odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.04.2017, v zmysle ktorého „pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje; ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci; medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul; subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“ (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.12.2008); odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci navrhovateľka neosvedčila relevantnými dôkazmi existenciu titulu, ani len domnelého, na základe ktorého malo byť zriadené vecné bremeno spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcelu KNC č. XXXX, a od ktorého by mohla odvodzovať svoju oprávnenú držbu ako jednu zo základných podmienok vydržania, ktorá musí byť naplnená; s poukazom na vyššie uvedené preto nebolo možné potvrdiť právo navrhovateľky zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním procesným postupom podľa § 359a a nasledujúce C.m.p.

4.6 Navrhovateľka podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jej právo na spravodlivý proces ( ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie však považuje odvolací súd za správne a obsahom uplatnených odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu navrhovateľke nepodarilo spochybniť (body 4.3 až 4.5 odôvodnenia); s poukazom na bod 4.2 odôvodnenia nepovažuje odvolací súd za dôvodne uplatnený ani odvolací dôvod podľa , t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva navrhovateľky na spravodlivý proces ( ), či inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď z odôvodnenia napadnutého uznesenia sú zrejmé skutkové a právne závery súdu prvej inštancie a tieto považuje odvolací súd za konkrétne a zrozumiteľné.

4.7 Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vrátane závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ( v spojení s C.m.p.) ako vecne správne potvrdil.

5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s C.m.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak; podľa C.m.p., o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh; podľa C.m.p., o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; nakoľko v prejednávanej veci nejde o konanie podľa C.m.p. a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov odvolacieho konania ( C.m.p.), o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.