Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_14C-147-2011.pdf
PDF · 98.46 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/147/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným v 1. rade: W. S., K.. XX.X.XXXX, K. O. V., B. X, zastúpený opatrovníčkou A. R., W. I. R. W. B. K. I., v 2. rade: G. S., K.. XX.X.XXXX, I. O. V.R., B. X, v 3. rade: B. S., K.. XX.X.XXXX, O. V.-W., W. XX, o zaplatenie 6.313,50 EUR s prísl. takto
rozhodol:
žalovaní v 1. až 3. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 2.616,57 EUR spolu s 9%-tným ročným úrokom z omeškania od 1.11.2010 do zaplatenia, tak že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných, a to v splátkach po 40 EUR mesačne, splatných vždy do konca toho-ktorého kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia,
v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,
náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou súdu doručenou dňa 29.12.2010 navrhol žalobca zaviazať žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu 6.313,50 EUR s 12,79%-tným ročným úrokom z omeškania z istiny 6.304,66 EUR od 1.11.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku. V rámci žaloby poukázal na to, že na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 25.11.2004 poskytol žalovaným v 1. a 2. rade mimoriadny medziúver vo výške 6.638,78 EUR, pričom žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali splácať do pridelenia cieľovej sumy úroky z mimoriadneho medziúveru vo výške 7,79% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 43,12 EUR a do nasporenia 35% cieľovej sumy sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné vklady vo výške 26,56 EUR, pričom po pridelení cieľovej sumy o stavebnom sporení sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 66,39 EUR. Žalovaná v 3. rade prevzala ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu, ak ju neuspokoja žalovaní v 1. a 2. rade. Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti žalovanými v 1. a 2. rade omeškaním v splácaní (článok 5 zmluvy) odstúpil žalobca listom zo dňa 27.9.2010 od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a vyzval žalovaných v 1. a 2. rade na okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v 7-dňovej lehote.
Žalovanej v 3. rade bolo odstúpenie od zmluvy zaslané na vedomie listom zo dňa 27.9.2010 s upozornením, že ak žalovaní v 1. a 2. rade nezaplatia celý dlh, bude žalobca nútený pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky súdnou cestou a následne prostredníctvom súdneho exekútora.
Žalobca zaslal žalovanej v 2. rade odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 27.9.2010, ktorý jej bol doručený dňa 4.10.2010 a žalovanej v 3. rade oznámil odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 27.9.2010, ktorý jej bol doručený dňa 1.10.2010.
Žalovaná v 2. rade G. S. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že spolu s manželom t.j. žalovaným v 1. rade si zobrali stavebný úver za účelom rekonštrukcie bytu, ktorý aj v roku 2005 rekonštruovali a asi 5 a pol roka tento úver splácali, pričom problém nastal vtedy, keď manžel začal podnikať v oblasti stavebníctva, avšak nemal uhradené faktúry za realizované práce a zároveň mal úver na podnikanie, preto boli nútení odpredať byt, uhradiť úver na podnikanie a od tohto obdobia vlastne začali problémy so splácaním nielen úveru, ktorý je predmetom tohto konania, ale vlastne aj s krytím základných životných potrieb. Ďalej sa vyjadrila, že úver riadne splácali dlhšie obdobie, preto by mal byť v nižšej sume, avšak doklady o jednotlivých úhradách už nemá k dispozícii. Zároveň uviedla, že žalovaný v 1. rade, teda jej manžel, je na neznámom mieste, párkrát sa jej aj telefonicky ozval, avšak v súčasnosti nevie kde sa nachádza a úver určite nespláca. Poukázala na to, že býva s deťmi v podnájme, pričom jej dcéra má už dieťa, a jej príjem, ktorý je asi 500 - 600 EUR mesačne sotva stačí na krytie základných potrieb, pretože keď poplatí základné výdavky, ostáva jej asi 100 EUR mesačne na stravu, hygienu a ošatenie.
Žalovaná v 3. rade B. S. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že je ručiteľkou predmetného úveru, keďže ju o tom požiadal jej syn (žalovaný v 1. rade), ktorý by mal tento úver splatiť, avšak vôbec nevie, kde sa zdržiava a dlhodobo sa jej už neozval. Zároveň uviedla, že jej príjem je necelých 300 EUR, pričom má výdavky na elektrinu, rozhlas a televíziu, telefón, mesačný lístok na dopravu a taktiež spláca pôžičky spoločnosti GE Money a bývalému Quatru v sume 75,51 EUR, resp. 70 EUR, pričom tieto pôžičky zobrala pre syna, ktorý ich spočiatku splácal, avšak odkedy sa prevalili tieto problémy, asi pred dvoma rokmi, nespláca už nič, pričom jej vravel, že skutočne nemá z čoho tieto dlhy splácať, preto ich musí splácať ona.
Súd v predmetnej veci vydal dňa 20.4.2011 platobný rozkaz, ktorý sa však žalovanému v 1. rade nepodarilo doručiť do vlastných rúk, preto bol platobný rozkaz zrušený, pričom súdu sa nepodarilo zistiť pobyt žalovaného v 1. rade, preto bol mu v prejednávanej veci ustanovený opatrovník, ktorý sa k žalobe nevyjadril.
Z prehľadov predložených žalobcom vyplýva, že žalovaný v 1. rade vložil na účet stavebného sporenia č. zmluvy XXXXXXXXXX celkovo vklady v sume 1.524,42 EUR, do ktorej nie sú zarátané úroky a štátna prémia stavebného sporenia. Z ďalšieho dokladu vyplýva, že žalovaný v 1. rade vložil na účet medziúveru č. zmluvy XXXXXXXXXX celkovo vklady v sume 2.381,62 EUR, teda spolu vložil sumu celkovo 3.906,04 EUR a žalobcom mu bola poskytnutá suma 6.522,61 EUR.
Podľa § 23a ods. 1,2 zákona č. 634/1992 Zb. platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia predpisu.
Podľa § 53 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z ustanovenia citovaného § 23a zákona č. 634/1992 Zb. vyplýva, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva uzavretá účastníkmi spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzatvorenia. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku o uplatnení Obchodného zákona aj vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivé postavenie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§52 až § 60). Uvedená práva úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. Apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009). Nepochybne teda zmluva uzavretá medzi účastníkmi ako takzvaná typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle už spomínanej smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na vyššie uvedené závery, keďže nepochybne ide v danom prípade o spotrebiteľskú zmluvu, ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. Uvedené znamená, že Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda zmluvne strany dojednali si úrok z omeškania, ktorý je síce v súlade s úpravou § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale presahuje úrok z omeškania prípustný podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dojednanie úroku z omeškania nad výšku prípustnú podľa predpisov Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Súd je povinný na neplatnosť zmluvnej podmienky prihliadať a nepriznať na základe nej požadované plnenie.
Pokiaľ zákonodarca s účinnosťou od 15.1.2009 novelizoval ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že v prípade záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľských zmlúv možno úroky z omeškania dohodnúť najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, reagoval tak na úpravu ochrany spotrebiteľa vyplývajúcu z prepisov Európskej únie, aproximovanú do slovenského právneho poriadku už skôr, v rámci ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku a zákonom o spotrebiteľskom úvere, aby odstránil prípadné pochybnosti. Vychádzajúc však z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa platnej v čase účinnosti zmluvy, na základe § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov, aj do 15.1.2009 bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia.
Podľa § 48 ods. 1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.
Podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 37 ods. 1, 2, 3 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
V prejednávanej veci žalobca odstúpil od zmluvy listom zo dňa 27.9.2010. Žalobca sám zvolil túto formu ukončenia zmluvného vzťahu, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré nerušia zmluvu od začiatku, ale zachovávajú jej platnosť (napr. výpoveď). V zmysle už citovaného § 48 ods. 2 OZ sa totiž zmluva pri odstúpení ruší ex tunc (od začiatku), pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Žalobca si teda mal byť vedomý, že pokiaľ sa rozhodne pre odstúpenie od zmluvy, dôjde k jej zrušeniu.
Vychádzajúc zo záveru o zrušení zmluvy o stavebnom sporení a mimoriadnom medziúvere od začiatku, sú účastníci povinní si vrátiť navzájom poskytnuté plnenie, teda žalobca má nárok len na vrátenie nesplateného úveru poskytnutého vo výške 6.522,61 EUR, pričom iba táto suma, teda nie suma 6.638,78 EUR ako to uvádza žalobca, bola žalovanému v 1. rade na základe ním predložených dokladov poskytnutá skutočne poskytnutá. So žalobcom poskytnutého prehľadu úhrad zároveň nepochybne vyplýva, že žalovaný v 1. rade uhradil žalobcovi celkovo sumu 3.906,04 EUR. Keďže pri zrušení zmluvy si účastníci majú vrátiť len navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm t.j. sumu 2.616,57 EUR (6.522,61 - 3.906,04 = 2.616,57 EUR), preto súd túto sumu žalobcovi priznal a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V zmluve sú účinky odstúpenia od zmluvy uvedené v čl. VII., kde si účastníci dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy a v takomto prípade sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 čl. VII zmluvy. V tomto článku však nie je konkretizované čo sa má považovať za poplatky a v tejto časti možno považovať zmluvu za neurčitú a tým aj neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Podľa citovaného ustanovenia totiž právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Zároveň je potrebné upozorniť na to, že aj v prípade konkretizácie poplatkov, ktoré spotrebiteľ má zaplatiť pri odstúpení od zmluvy, by bola takáto zmluvná úprava nevýhodnejšia pre spotrebiteľa, bola by totiž v rozpore s už citovaným ustanovením § 48 ods. 2 OZ, keďže by zaväzovala spotrebiteľa nad rámec povinností po zániku zmluvy ex tunc. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvných podmienok by boli nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, preto sa jedná o rozpor so zákonom, t.j. § 54 ods. 1 OZ v spojení s § 39 OZ a takéto zmluvné dojednanie je preto neplatné.
Podľa § 517 ods. 1 OZ prvej vety, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 563 OZ ak časť plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Žalobca vyzval preukázateľne žalovanú v 2. rade na vrátenie dlhu listom zo dňa 27.9.2010, v ktorom jej stanovil lehotu 7 dní od doručenia. Tento list bol žalovanej doručený 4.10.2010, dlh teda mala vyrovnať do 11.10.2010, a preto je od nasledujúceho dňa v omeškaní. Súd priznal žalobcovi, neidúc nad petit žaloby, úroky z omeškania od 1.11.2010 do zaplatenia, a to z prisúdenej istiny.
Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
V danom prípade súd zohľadnil aj zlú sociálnu situáciu žalovaných v 2. a 3. rade, ktoré majú príjem postačujúci sotva na krytie najzákladnejších životných potrieb. Súd preto s použitím § 160 ods. 1 O.s.p. povolil žalovaným dlh splatiť v mesačných splátkach tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, aby nedošlo k ohrozeniu kvality života žalovaných v 2. a 3. rade, pričom žalovaný v 1. rade sa nachádza na neznámom mieste preto nebolo objektívne možné zistiť jeho prípadné majetkové pomery.
Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca mal neúspech v prevažnej časti uplatneného nároku, súd mu s poukazom na citované ustanovenie nemohol náhradu trov priznať a žalovaní si tento návrh v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.