Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-83-2011.pdf
PDF · 160.91 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/83/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu I. G., nar. XX.D. XXXX, bytom F., Ul. M. č. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Ivom Babjakom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov č. 200/33, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Ul. Vazovova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/225/3340-42031/2011/990813-r zo dňa 6.apríla 2011, č. I/225/4650-44733/2011/990813-r zo dňa 12.apríla 2011, č. I/225/3341-42032/2011/990813-r zo dňa 6.apríla 2011 na základe žalôb takto
rozhodol:
Súd žaloby z a m i e t a.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Dňa 17.6.2011 boli začaté konania o preskúmanie rozhodnutí žalovaného a to pod sp. zn.: 1S/83/2011, kde sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/225/3340-42031/2011/990813-r zo dňa 6.4.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Svidník č. 737/230/30865/10/Jev zo dňa 30.11.2010, ktorým daňový úrad žalobcovi vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2007 v sume 9.533,89 EUR.
Pod sp. zn.: 1S/84/2011 bolo začaté konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Daňového riaditeľstva SR č. I/225/4650-44733/2011/990813-r zo dňa 12.4.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Svidník č. 737/230/30895/10/Jev zo dňa 30.11.2010, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume 6.264,68 EUR.
Pod sp. zn.: 1S/85/2011 ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu Daňového riaditeľstva SR č. I/225/3341-42032/2011/990813-r v spojení s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu vo Svidníku č. 737/230/30872/10/Jev zo dňa 30.11.2010, ktorým správca dane vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 7.755,89 EUR.
Daňové riaditeľstvo SR napadnutými rozhodnutiami dodatočné platobné výmery daňového úradu potvrdilo.
Žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR v spojení s prvostupňovými dodatočnými platobnými výmerami Daňového úradu Svidník zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Žaloby boli zhodne odôvodnené tým, že rozhodnutia daňového riaditeľstva neboli vydané v súlade so zákonom, lebo sa zakladajú na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach.
V žalobách uviedol, že v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly sa obmedzil len na údaje zo systému VIES, pričom k týmto údajom dal dožiadanie na medzinárodnú výmenu informácií. Z odpovede o medzinárodnej výmene informácií podľa názoru žalobcu nie je uvedená podstatná skutočnosť, objasnenie ktorej je nevyhnutné pre zaujatie správneho zákonného stanoviska a to, v akom režime nadobudol predávajúci European Car Auction And Distribution Solutions n.v., BE0867129223 (Ecadis nv) predmetné motorové vozidlá, a tiež že nemenej podstatnou skutočnosťou, ktorou sa mal správca dane pri výkone daňovej kontroly zaoberať, je aj skúmanie, či na predávané motorové vozidlá sa v danom členskom štáte nevzťahuje také ustanovenie zákona platného v tomto členskom štáte, ktoré zodpovedá ustanoveniu § 42 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v roku 2007, resp. 2008.
Poukázal na to, že k tejto odvolacej námietke žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uvádzal, že (citácia): „Je pravdou, že ak zahraničný dodávateľ pri obstaraní motorového vozidla nemal právo na odpočítanie dane podľa príslušných ustanovení Zákona o dani z pridanej hodnoty platného v jeho členskom štáte (keďže vykonával činnosti oslobodené bez nároku na odpočítanie dane), u slovenského obchodníka ide v takom prípade o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu oslobodeného od dane podľa § 44 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a v takom prípade pri následnom predaji je obchodník povinný použiť osobitnú úpravu zdanenia prirážky (§ 66 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z.). Avšak v preverovaných prípadoch správca dane preukázal, že u kontrolovaného daňového subjektu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 Zákona o dani z pridanej hodnoty, ktoré podlieha dani.“ Žalobca zdôraznil, že správcom dane nebolo preukázané, či belgický dodávateľ Ecadis nv bol vôbec oprávnený uviesť dodanie predmetných motorových vozidiel do svojho súhrnného výkazu, a teda že informácie uvedené v systéme VIES sú korektné, pričom sám žalovaný tvrdí, že takáto možnosť, že zahraničný dodávateľ nemusel mať právo na odpočítanie dane v jeho členskom štáte, existuje. Táto skutočnosť, či Ecadis nv mal alebo nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku pri obstaraní motorových vozidiel, ktoré následne predal žalobcovi, nebola zo strany prvostupňového správneho orgánu a žalovaného ani zo strany belgických či iných medzinárodných orgánov preverovaná. Ak by zahraničný dodávateľ nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku pri obstaraní motorových vozidiel, potom nemal hodnotu dodaných motorových vozidiel žalobcovi uvádzať vo svojom súhrnnom výkaze a tento údaj by sa nedostal do systému VIES. Bez náležitého a čo najúplnejšieho zistenia tejto skutočnosti, t.j. či belgický dodávateľ uviedol vo svojom súhrnnom výkaze korektné údaje, ktoré sa následne dostali do systému VIES, je záver oboch správnych orgánov predčasný.
V ďalšej časti žalôb žalobca poukázal na vady konania pred správnym orgánom, ktoré podľa jeho názoru mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p.. Za takúto vadu konania považuje žalobca skutočnosť, že vo veciach nebolo uskutočnené prvostupňové daňové konanie, v dôsledku čoho mu bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ustanovení § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov. Žalobca akcentoval, že za prvostupňové daňové konanie je možné považovať len to konanie, ktoré nasleduje bezprostredne po ukončení daňovej kontroly a aj v prostredí daňovej správy je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, pretože sa pri nej nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov ako to vyplýva z ustanovenia § 1a písm. d/ a § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. V predmetných veciach bola daňová kontrola ukončená v súlade s ustanovením § 15 ods. 13 citovaného zákona a to 26.11.2010 a v nasledujúci deň 27.11.2010 sa podľa § 15 ods. 13 štvrtá veta začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní malo byť žalobcovi umožnené využiť a použiť všetky jemu zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a to už vzhľadom na to, že žalobca namietal závery uvedené v protokole o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly.
Žalobca vyčítal žalovanému, že ako druhostupňový orgán rozhodol o jeho odvolaniach bez akejkoľvej jeho účasti, v dôsledku čoho sa žalobca nezúčastnil ani prvostupňového ani odvolacieho konania a v dôsledku toho mu boli odňaté jeho základné procesné práva a to právo na postup zachovávajúci práva a právom chránené záujmy daňového subjektu zo strany daňových orgánov podľa § 2 ods. 1 a ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Žalobca zdôraznil, že týmto postupom mu bolo prakticky znemožnené splniť si svoju povinnosť na preukázanie skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako upravuje § 29 ods. 8 citovaného zákona, v dôsledku čoho mu bolo odňaté nielen zákonné ale i ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý v náleze pod sp. zn.: I.ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008 okrem iného „považoval za dôležité zaujať právne stanovisko k tomu, čo sa podľa jeho výkladu pod daňovou kontrolou rozumie“. V odôvodnení svojho nálezu zdôraznil, že až po doručení protokolu podľa § 15 ods. 12 citovaného zákona sa umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či v daňovom konaní využije všetky prípustné prostriedky alebo nie. „V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.“. Ústavný súd SR ďalej poukázal na tú skutočnosť, že z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že dňový subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. V tomto konkrétnom prípade napriek tomu, že žalobca nesúhlasil s výsledkami zistení správcu dane uvedenými v protokole, bez ďalšie konania, výlučne na základe protokolu o opakovanej daňovej kontrole, daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer. Vzhľadom na právne závery Ústavného súdu SR uvedené v citovanom náleze nemožno mať pochybnosti o tom, že v ich prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva. Daňové konanie sa v tejto veci začalo pre žalobcu bez prvej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojim konaním porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti). Tým bolo konanie pred správnym orgánom zaťažené výraznou procesnou vadou a to takou, že v tomto prípade ani neprebehlo prvostupňové daňové konanie, správny orgán postupoval spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého procesu, vrátane porušenia zásady rovnosti. Z uvedeného vyplýva, že v daňovom konaní správca dane porušil základné princípy daňového konania tak zásadným spôsobom, že tieto chyby konania mohli mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej, pričom v odvolacom konaní tieto chyby správcu dane neboli žalovaným napravené.
K žalobám sa Daňové riaditeľstvo SR vyjadrilo písomne. Navrhlo žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Poukázalo predovšetkým na tú skutočnosť, že žalobné dôvody, ktoré uplatňuje žalobca, je treba rozdeliť na dve roviny a to rovinu skutkovú a rovinu zistených vád konania, ktoré majú podľa jeho názoru za následok nezákonnosť týchto rozhodnutí. Vo vzťahu k skutkovým námietkam daňové riaditeľstvo uviedlo, že tieto žalobca definuje v spojení so skutkovým stavom veci, ktorý podľa jeho názoru je nedostatočne zistený. Podľa DR SR ide o dôvody aplikácie rozdielnych ustanovení Zákona o dani z pridanej hodnoty žalobcom a daňovými orgánmi na daný skutkový stav veci, ktorý v tomto prípade podľa DR SR nie je sporný. Zdôraznil, že nespornosť zisteného skutkového stavu zdôrazňuje, pretože námietky žalobcu v tejto rovine, aj keď sú deklarované ako námietky voči skutkovému stavu veci, zodpovedajú svojím obsahom výlučne rozdielnemu právnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu veci, ktoré je diametrálne odlišné podľa chápania žalobcu a daňových orgánov. Daňové riaditeľstvo zdôraznilo, že žalobca v námietkach obhajuje správnosť svojho postupu pri uplatnení osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, čo je hlavným dôvodom, prečo považuje skutkový stav veci za nedostatočne zistený a výlučne z tohto dôvodu je potom podľa žalobcu potrebné skúmať, v akom režime nadobudol predávajúci motorové vozidlá, to, či na predávané motorové vozidlá sa v danom členskom štáte nevzťahuje také ustanovenie zákona platného v tomto členskom štáte, ktoré je totožné s ustanovením § 42 Zákona o dani z pridanej hodnoty ale aj to, či dodávateľ pri obstaraní motorových vozidiel, ktoré predal žalobcovi, mal alebo nemal právo na odpočítanie dane v Belgicku, a že táto skutočnosť nebola skúmaná daňovými orgánmi SR ani belgickými orgánmi či medzinárodnými orgánmi. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, v ktorom sa s týmito námietkami vyporiadal úplne a podrobne, s argumentáciou ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, Smernicou Rady 2006/112/ES, Nariadením Rady č. 1798/2003, na zistený skutkový stav veci a v logických súvislostiach vo vzťahu k týmto skutkovým a právnym skutočnostiam bolo vysvetlené žalobcovi, prečo sú jeho námietky neopodstatnené a prečo je objasňovanie ním požadovaných skutkových okolností úplne bezvýznamné.
Vo vyjadreniach DR SR predovšetkým zdôraznilo, že je nesporné, že žalobca nakupoval ojazdené motorové vozidlá od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte a to v Belgicku, a že belgický dodávateľ nesporne fakturoval tento tovar s oslobodením od dane ako intrakomuniktárne dodanie tovaru, ktoré nesporne uviedol v súhrnnom výkaze, a že v ňom nesporne uviedol hodnotu tovaru oslobodeného od dane pre žalobcu, pričom tieto zistenia daňových orgánov boli potvrdené belgickými daňovými orgánmi. Odvolací orgán predovšetkým konštatoval, že takto zistený skutkový stav veci žalobca v žiadnej fáze konania pred daňovými orgánmi a pred súdom nenamieta. Takto zistený skutkový stav veci, keď boli nepochybne uvedené skutkové okolnosti, nemohol správca dane vyhodnotiť inak ako tak, že žalobca nadobudol tento tovar v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, ktorý dani z pridanej hodnoty podlieha. Ak žalobca vyhodnotil zistený skutkový stav veci tak, že za daných skutkových okolností uplatnil osobitný režim zdaňovania podľa § 66 ods. 3, je treba akcentovať, že postupoval nesprávne, pretože bolo preukázané, že použitý tovar nebol nakúpený od osoby identifikovanej v § 66 ods. 2 písm. a/ - c/ Zákona o dani z pridanej hodnoty, a preto mal použiť pri zdaňovaní bežný spôsob zdaňovania pri dodaní tovaru v tuzemsku podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z.z..
K žalobným námietkam vo vzťahu k vadám konania DR SR uviedlo, že pri porovnaní posúdenia námietok uvedených v náleze ÚS SR I.ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008 s predmetnými vecami dospelo k záveru, že o identický postup nejde, pretože v riešenom náleze išlo o preukázané porušenie práv daňového subjektu, ktoré spočívalo v tom, že dôkazy, v ktorých sa pri rozhodovaní vychádzalo, nebolo možné použiť z dôvodu, že boli vykonané z rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane totižto vykonal dokazovanie bez akejkoľvej vedomostí daňového subjektu, nebol prizvaný k vykonaniu svedeckej výpovede, nemohol sa k spôsobu a postupu ich vykonania vyjadriť, čím mu boli odňaté základné procesné práva účastníka daňového konania, predovšetkým právo na úzku súčinnosť a spoluprácu a zákonný postup (§ 2 ods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d/ a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Citácia v predmetných veciach je zásadne odlišná, pretože v priebehu výkonu kontroly správca dane vykonal dokazovanie v súlade so zákonom, skutkový stav veci bol zistený zákonným spôsobom a žalobca ako daňový subjekt bol s výsledkami kontroly zákonným spôsobom oboznámený a zistený skutkový stav veci je nesporný. Druhostupňový správny orgán poukázal na to, že žalobca vo vyjadrení k protokolu z kontroly zo dňa 5.11.2010 síce namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a navrhoval vykonať ďalšie dokazovanie, ale tieto jeho návrhy pramenili výlučne z dôvodu nesprávneho, teda iného právneho posúdenia zistených skutkových okolností žalobcom. Neprijatie týchto návrhov na dokazovanie správca dane odôvodnil v dodatku k protokolu z kontroly zo dňa 16.11.2010 a v konečnom dôsledku mal teda žalobca problém nie so skutkovým stavom veci ale s jeho právnym posúdením.
Odvolací orgán poukázal na to, že žalobca, teda daňový subjekt nebol v štádiu výkonu kontroly ukrátený o žiadne práva, v zmysle nesúhlasu s právnymi závermi daňových orgánov podal vyjadrenie k protokolu bez toho, aby vyjadrenie obsahom zasiahlo do skutkového stavu veci, aj keď daňový subjekt v ňom deklaroval nedostatočne zistený skutkový stav veci a z obsahu námietok vyplýva výlučne nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na Zákon o dani z pridanej hodnoty, Smernicu Rady 2006/112/ES a na Nariadenie Rady č. 1798/2003.
DR SR namietalo, že žalobca napadol dodatočné platobné výmery správcu dane odvolaniami tvrdiac, že ide o nedostatočne zistený skutkový stav veci, pričom išlo iba o právne závery posúdenia režimu zdaňovania, teda či ide o bežný režim alebo osobitný režim a aj v tomto prípade bez dotknutia sa zisteného skutkového stavu veci. Z uvedeného teda vyplýva záver, že nie je zrejmé, aké dokazovanie mal správca dane vykonať podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keď v konečnom dôsledku namieta iba nesprávne právne posúdenie veci. Odvolací orgán poukázal na to, že akceptuje zásadu vyslovenú v náleze, že vo vzťahu k uplatneniu procesných práv daňový subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní ani v nasledujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. ÚS SR tieto procesné práva identifikoval s poukazom na ďalší jeho nález a to I.ÚS 269/05, podľa ktorého ide o právo podávať návrhy dôkazných prostriedkov, právo podávať námietky a sťažnosti na postup pracovníka správcu dane, právo podávať odvolanie proti rozhodnutiam správcu dane a právo prístupu k súdnej ochrane v otázke zákonnosti rozhodnutí. Z pohľadu vyššie uvedených skutočností v priebehu všetkých štádií výkonu správy daní, daňového a odvolacieho konania a súčasne aj súdneho konania daňové orgány žalobcovi neupreli žiadne z jeho zákonných práv, pretože ak vzniknutý problém je postavený výlučne na rozdielnosti právneho posúdenia nespornej veci, čo v danom prípade platí až doteraz, v každom z týchto štádií výkonu správy daní, daňového, odvolacieho a súdneho konania má daňový subjekt v pozícii daňovníka, odvolávajúceho sa a žalobcu možnosť uviesť argumenty v prospech svojho právneho názoru, čo aj vždy urobil. V priebehu výkonu kontroly sa k výsledkom kontroly vyjadril nesúhlasným postojom k právnemu posúdeniu veci správcom dane (§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.), po vydaní dodatočných platobných výmerov podal odvolania, kde zotrvával na svojom právnom posúdení stavu veci (§ 46 zákona č. 511/1992 Zb.), a podal aj žaloby, v ktorých aj naďalej zotrváva na svojom právnom posúdení zisteného skutkového stavu veci. Zistený skutkový stav v každom z týchto konaní ostal žalobcom nedotknutý. Za zistenia uvedených okolností ako počudovania hodnú preto považuje potrebu žalobcu ako takú zúčastniť sa vyrubovacieho konania. Z takéhoto postoja žalobcu je zrejmé, že presadzuje paušálny prístup k realizácii vyrubovacieho konania, a to za každú cenu. Tento prístup však DR SR považuje v princípe za nesprávny.
Vo vzťahu k samotnému vyrubovaciemu konaniu DR SR poukázalo na to, že vzhľadom na zabezpečenie všetkých práv a povinností daňového subjektu vo vzťahu k splneniu jeho dôkaznej povinnosti, v záujme zistenia a preverenia základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, čo vyplýva § 15 zákona č. 511/1992 Zb. (v priebehu výkonu kontroly) a z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. ( v priebehu daňového konania, ak bol správcom dane na to vyzvaný) a v záujme zistenia a preverenia základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, čo vyplýva z § 15 zákona č. 511/1992 Zb. (účel kontroly), s dôraznom na obsah spisového materiálu (§ 44 tohto zákona) zákonodarca priznal vyrubovaciemu konaniu špecifický, prísne formálny charakter, ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
Výkon daňovej kontroly totiž priamo predpokladá uplatnenie práv daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly a plnenie si povinností daňového subjektu tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych z dôvodu povinnosti uniesť dôkazné bremeno, ďalej predpokladá v dostatočnom rozsahu a účinne vykonané dokazovanie správcom dane v záujme dosiahnutia účelu kontroly. Vzhľadom na povinnosť dodržania zásady legality, ak teda daňové orgány môžu konať iba tak, ako im to zákon ukladá, môžu vo vyrubovacom konaní vykonať iba tie úkony, ktoré určil zákon, t.j. vydať platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer. Za diametrálne odlišné považuje DR SR konanie pred daňovými orgánmi od konania správneho podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, kde sa skutkový stav veci zisťuje priamo v správnom konaní. V tomto konaní (na rozdiel od konania pred daňovými orgánmi) zákonodarca ale neurčil účastníkovi konania povinnosť dôkazného bremena. Uviedol, že v prípadoch vyrubenia dane podľa § 44 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. zákonodarca dokonca určil iba presne identifikovaný deň vyrubenia dane, a to aj bez toho, aby správca dane vydával platobný výmer. Na základe vyššie uvedených skutočností DR SR konštatovalo, že žalobca bez ohľadu na skutkový stav veci v tomto prípade paušalizoval právne závery ústavného súdu, a preto dôvodil neúčinne.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania troch rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR v spojení s tromi dodatočnými platobnými výmermi podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Z ustanovení § 249 ods. 2 v spojení s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd sa v správnom súdnictve podľa piatej časti O.s.p. riadi dispozičnou zásadou, a teda preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe.
Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Daňový úrad Svidník na základe vykonaných daňových kontrol vydal dodatočné platobné výmery č. 737/230/30865/10/Jev zo dňa 30.11.2010 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty I. G.... rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2007 v sume 9.533,89 EUR s tým, že daň uvedená v daňovom priznaní je 30.780 Sk, daň zistená daňovým úradom je 317.998,-- Sk a rozdiel dane je 287.218,-- Sk. Ďalším dodatočným platobným výmerom zo dňa 30.11.2010 č. 737/230/30895/10/Jev vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume 6.263,68 EUR s tým, že daň uvedená v daňovom priznaní bola 22.250,-- Sk, daň zistená daňovým úradom 210.980,-- Sk a rozdiel dane predstavoval sumu 188.730,-- Sk. Dodatočným platobným výmerom zo dňa 30.11.2010 č. 737/230/30872/10/Jev vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 7.755,89 EUR, lebo daň uvedená v daňovom priznaní bola 66.356,-- Sk, daň zistená správcom dane po daňovej kontrole 300.010,-- Sk a rozdiel dane v sume 233.654,-- Sk.
Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že u navrhovateľa bola vykonaná daňová kontrola vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty za rok 2007 za II., III. a IV. štvrťrok, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 27.9.2010 č. 737/320/25835/2010/Pot a za rok 2008 výkon daňovej kontroly za III. a IV. štvrťrok 2008, vo vzťahu ku ktorému bol vyhotovený protokol zo dňa 28.9.2010 č. 737/320/25837/2010/Pot. Oba tieto protokoly boli so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokované dňa 26.11.2010. V odôvodneniach dodatočných platobných výmerov správca dane Daňový úrad Svidník identifikoval hnuteľné veci ojazdené motorové vozidlá a konštatoval, že kontrolou vystavených faktúr bolo zistené, že platiteľ v uvedených zdaniteľných obdobiach uskutočnil zdaniteľný obchod dodanie tovaru a to ojazdených motorových vozidiel, pri ktorých použil osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o dani z pridanej hodnoty s citáciou ustanovenia § 66 ods. 2 a ods. 3 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Správca dane poukázal na to, že z údajov z elektronického systému VIES, ako aj dokladov, ktoré boli predložené ku kontrole, bolo zistené, že žalobca ako platiteľ v dodatočných platobných výmeroch uvedené ojazdené motorové vozidlá zakúpil od dodávateľa z Belgicka, ktoré boli vykázané v súhrnnom výkaze ako intrakomunitárne dodanie tovaru. Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií a to formulár SCAC bolo žiadané, aby bolo zistené, či skutočne išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru alebo dodávateľ použil pri predaji použitého tovaru osobitný režim a chybne vykázal intrakomunitárne dodanie tovaru, ako aj o preverenie výšky vykázaných dodávok, pretože žalobca si nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie všetkého tovaru a pri jeho predaji použil osobitný režim uplatňovania dane, ktorý by nemohol použiť, pokiaľ by išlo o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru. Z odpovede belgickej daňovej správy bola potvrdená výška intrakomunitárneho dodania tovaru s textom, podľa ktorého: „Dodávka ojazdených motorových vozidiel je predmetom obyčajného/bežného uplatňovania DPH režimu. V prípade, že vozidlo podlieha osobitnej úprave, tak je to jasne a zreteľne uvedené na faktúre. Vozidlá boli vyzdvihnuté prepravcom na adrese predajcu, na náklady a podľa objednávky odberateľa. Vozidlá mali byť pred odberom celkom vyplatené.“
Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, preto platiteľ, teda žalobca bol povinný takéto intrakomunitárne nadobudnutie tovaru dodaniť podľa § 2 ods. 1 písm. c/, § 11 ods. 1 a § 20 ods. 1 písm. b/ Zákona o DPH a pri jeho ďalšom predaji bol platiteľ povinný použiť bežný režim uplatňovania dane a nie osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66, pretože nebola splnená ani jedna z podmienok na uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa § 66 ods. 2 písm. a/, b/ alebo c/, pretože ojazdené motorové vozidlá neboli kúpené od osoby, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte, osoby, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, od iného obchodníka, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte. Na základe uvedeného došlo k porušeniu § 8 ods. 1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1, pretože platiteľ pri predaji použitého tovaru neodviedol daň zo základu dane podľa § 22 ods. 1 zákona, ale neoprávnene odviedol daň zo základu dane podľa § 66 ods. 3 zákona napriek tomu, že neboli splnené podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa §66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH.
V ďalších častiach odôvodnení dodatočných platobných výmerov správca dane poukázal na to, že citoval ustanovenie § 49 ods. 2 písm. c/, § 51 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH s tým, že za všetky tri zdaňovacie obdobia si platiteľ splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie, toto si neuplatnil, a preto správca dane uplatnil právo na odpočítanie dane za platiteľa vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu III. štvrťrok 2007 v sume -371.790,-- Sk, za IV. štvrťrok 2007 v sume -278.181,-- Sk a za zdaňovacie obdobie III.štvrťrok 2008 v sume -224.589,-- Sk.
Na základe odvolaní žalobcu žalovaný už citovanými rozhodnutiami dodatočné platobné výmery potvrdil. V rozhodnutiach DR SR poukázalo na priebeh konania, rozhodnutie, obsah odvolania, citovalo ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to § 2 ods. 1 písm. a/, c/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 prvá, druhá veta, § 20 ods. 1, § 22 ods. 1 prvá veta, § 42 prvá veta, § 44 písm. a/, § 49 ods. 2 písm. c/ a § 51 ods. 1 písm. c/, § 66 ods. 2, 3, 14, § 69 ods. 6, čl. 236 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2008 a ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. § 2 ods. 1, 3, 6, § 29 ods. 2, 4.
Daňové riaditeľstvo po preskúmaní veci malo za preukázané, že správcom dane bolo zistené, že za uvedené zdaňovacie obdobia a to III. štvrťrok 2007, IV. štvrťrok 2007 a III. štvrťrok 2008 išlo o obchodovanie s ojazdenými vozidlami, teda použitým tovarom v rámci vnútorného trhu Európskych spoločenstiev, pri ktorom sa postupuje podľa toho, či pri dodaní ojazdeného vozidla použil dodávateľ z členského štátu dodania bežný režim alebo či postupoval podľa osobitného spôsobu zdaňovania prirážky. Rozhodujúcou skutočnosťou je pritom postavenie, v akom konal dodávateľ ojazdeného automobilu. V prípade, ak pri dodaní ojazdeného vozidla z iného členského štátu bolo dodávateľom uplatnené oslobodenie od dane z titulu jeho dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň podľa obdobného ustanovenia ako je § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, platiteľ, ktorý kúpil tieto ojazdené vozidlá od osoby identifikovanej pre daň, zdaní jeho nadobudnutie, pretože v tomto prípade ide u tohto platiteľa o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktoré podlieha dani. Súčasne, ak spĺňa podmienky ustanovené v zákone, daň si odpočíta. Pri následnom predaji tohto vozidla použije bežný režim zdaňovania, t.j. uplatní daň z celej predajnej ceny. V prípade, že osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, v prejednávaných veciach ide o dodávateľa identifikovaného pre daň v Belgicku, uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy, teda že tovar bol zdanený podľa osobitnej úpravy v inom členskom štáte alebo dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa zodpovedajúceho ustanovenia § 42 Zákona o DPH v znení neskorších predpisov v inom členskom štáte, nedochádza u obchodníka k nadobudnutiu tovaru v tuzemsku s poukazom na § 11 Zákona o DPH a pri následnom predaji tohto vozidla je obchodník povinný použiť osobitnú úpravu oslobodenia uplatňovania dane.
DR SR z vykonaného dokazovania správcom dane malo preukázané, že kontrolovaný daňový subjekt žalobca kúpil ojazdené motorové vozidlá od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte a to v Belgicku a belgický dodávateľ tohto použitého tovaru fakturoval tento tovar s oslobodením od dane ako intrakomunitárne dodanie tovaru, ktoré bolo uvedené v súhrnnom výkaze, v ktorom uviedol hodnotu dodania tovaru oslobodeného od dane pre žalobcu. Z vykonaného dokazovania podľa údajov belgickej daňovej správy vyplynulo, že v preverovaných obchodných prípadoch išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru, teda dodanie ojazdených automobilov, ktoré nie je v osobitnom režime s tým, že v prípade, ak sa transakcia týka vozidla podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane, táto skutočnosť je jednoznačne uvedená na faktúrach, pričom na preverovaných faktúrach táto skutočnosť uvedená nebola, resp. faktúra podľa čl. 226 Smernice Rady 2006/112/ES neobsahuje odkaz na čl. 313, 326 alebo 333 Smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila niektorá z osobitných úprav na použitý tovar. DR SR na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede belgickej daňovej správy malo za potvrdené, že pri preverovaných obchodných prípadoch išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru a dodanie ojazdených automobilov nie je v osobitnom režime, lebo z odpovede súčasne vyplýva, že v prípade, ak sa obchod (transakcia) týka vozidla podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane, je to jasne uvedené na faktúre, pričom na preverovaných faktúrach táto skutočnosť uvedená nebola, resp. faktúra podľa čl. 226 Smernice Rady č. 226/112/ES neobsahuje odkaz na čl. 313, 326 alebo 333 smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila niektorá z osobitných úprav na použitý tovar.
Odvolací orgán sa stotožnil s právnym názorom správcu dane, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt postupoval v rozpore s uvedenými zisteniami a to aj napriek tomu, že na faktúrach je jasne uvedené, že ide o intrakomunitárne dodanie tovaru, keď predmetné dodávky tovaru neposudzoval podľa ustanovenia § 11 Zákona o DPH ako nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ktoré je predmetom dane, tieto dodávky neuviedol v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobia a teda daňovú povinnosť z nadobudnutia tohto tovaru nepriznal a zároveň si z tohto nadobudnutia ani neuplatnil odpočítanie dane. Daňové riaditeľstvo súčasne uviedlo, že pri predaji predmetného tovaru bol teda žalobca ako daňový subjekt povinný postupovať pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty podľa § 19 ods. 1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 písm. a/ a § 8 ods. 1 Zákona o DPH a základ určiť podľa § 22 ods. 1 až 4 tohto právneho predpisu, čo znamená, že mal postupovať v bežnom režime uplatnenia dane, a to bez pochybností, pretože na základe takéhoto skutkového stavu boli automaticky vylúčené podmienky, pri ktorých by bol kontrolovaný daňový subjekt povinný postupovať podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane.
S odvolacou námietkou žalobcu, že nebolo nepochybne preukázané, v akom režime nadobudol predávajúci predmetné motorové vozidlá, či vôbec bol ich vlastníkom, a či nepôsobil ako sprostredkovateľ, odvolací orgán uviedol, že pre posúdenie, či kontrolovaný daňový subjekt oprávnene postupoval podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane, nie je potrebné skúmať, v akom režime nadobudol belgicky predávajúci použitý tovar. Pre správne posúdenie tejto otázky je rozhodujúci postup belgického dodávateľa vo vzťahu ku kontrolovaného daňovému subjektu kupujúcemu, pretože aj v prípade, ak by sa na dodanie predmetného tovaru u belgického obchodníka vzťahovala osobitná úprava uplatňovania dane, mohol by tento subjekt pri jeho predaji použiť bežný režim uplatnenia dane. Táto skutočnosť vyplýva z čl. 319 Smernice Rady 2006/112/ES, podľa ktorého zdaniteľný obchodník môže uplatniť všeobecnú úpravu DPH na každé dodanie, na ktoré sa vzťahuje úprava zdaňovania prirážky a rovnaký postup je upravený aj v ustanovení § 66 ods. 11 Zákona o DPH, podľa ktorého sa obchodník môže rozhodnúť pri dodaní tovaru podľa odseku 1 použiť bežný režim dane uplatnením dane zo základu dane podľa § 22 ods. 1 až 4. DR SR zdôraznilo, že opačne táto možnosť neplatí, t.j. keď zdaniteľná osoba je povinná postupovať pri uplatnení dane podľa bežného režimu, čo platí aj na prejednávané veci, nemôže sa rozhodnúť pri dodaní tovaru pre použitie osobitnej úpravy uplatňovania dane, a preto nie je možné akceptovať jeho námietku, či v predmetných veciach nedošlo k splneniu niektorej z podmienok uvedených v § 66 ods. 2 Zákona o DPH v znení neskorších predpisov, lebo k takémuto stavu ani nemohlo dôjsť, lebo zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca bol povinný postupovať podľa všeobecnej úpravy uplatňovania dane. Žalovaný zdôraznil, že nemôže nastať stav veci, že platiteľ dane nadobudne tovar v tuzemsku z iného členského štátu, ktorý je predmetom dane podľa § 11 Zákona o DPH a zároveň je to nadobudnutie oslobodené od dane podľa §44 tohto zákona alebo sa nepovažuje za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu s poukazom na § 66 ods. 14 Zákona o DPH, a teda nie je predmetom dane, pričom vždy môže platiť iba jedna z možností a nikdy nie sú splnené zároveň. Zdôraznil, že ak sa preukáže jedna z možností, nie je potrebné dokazovať, či neplatia aj ostatné.
S ďalšou odvolacou námietkou, že správca dane nemal preukázané, či na predávané motorové vozidlá sa v danom členskom štáte nevzťahuje také ustanovenie zákona platného v tomto členskom štáte, ktoré zodpovedá § 42 Zákona o DPH, žalovaný uviedol, že v preverovaných prípadoch je nepochybné, že belgický dodávateľ pri dodaní tovaru postupoval podľa všeobecnej úpravy DPH, resp. bežného režimu uplatňovania dane, aj keď sám kontrolovaný daňový subjekt v zmysle intrakomunitárneho nadobudnutia nekonal, a preto nebolo potrebné preverovať, či na preverované motorové vozidlá sa v danom členskom štáte nevzťahuje oslobodenie od dane bez možnosti odpočítania dane, preto odvolací orgán nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za opodstatnené. Konštatoval, že správcom dane v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že kontrolovaný subjekt postupoval nezákonne, keď pri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel uplatnil osobitný režim zdaňovania podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH v znení neskorších predpisov a odviedol daň iba z kladného rozdielu medzi kúpnou cenou a predajnou cenou, a že bol povinný postupovať v bežnom režime zdaňovania, teda daň, ktorú mal daňový subjekt priznať z predaja týchto automobilov, mala byť uplatnená z celej predajnej ceny, prijatej protihodnoty za jednotlivé automobily zníženej o daň. Tieto zistenia sú podložené jednoznačnými dôkazmi, ktorými sú údaje z centralizovaného informačného systému v rámci EÚ - systému VIES, teda systému pre elektronickú výmenu informácií v oblasti DPH, ktorý obsahuje informácie o hodnote intrakomunitárnych obchodov medzi členskými štátmi EÚ, doklady predložené kontrolovaným daňovým subjektom, ako aj výsledky preverovania jednotlivých prípadov belgickou daňovou správou získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií podľa čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH. Tieto dôkazy získal správca dane v konaní zákonným spôsobom a správne a logicky ich vyhodnotil. Na ich podklade rozhodol vo veci a svoje rozhodnutia náležite odôvodnil. Závery správcu dane sú podložené náležite zisteným skutkovým stavom a odôvodnenie napadnutých dodatočných platobných výmerov obsahuje podľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
V preskúmavaných veciach je nepochybné, že je treba na nich aplikovať Smernicu Rady 2006/112/ ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení Smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006. V čl. 28 pojem faktúry definuje tak, že na účely tejto smernice akceptujú členské štáty ako faktúru každý doklad alebo oznámenie, ktoré sú vyhotovené na papieri alebo elektronicky, a ktoré spĺňajú podmienky ustanovené v tejto kapitole. Podľa čl. 219 - za faktúru sa považuje každý doklad alebo oznámenie, ktoré mení pôvodnú faktúru a osobitne a jednoznačne sa na ňu vzťahuje. Čl. 226 citovanej Smernice obsah faktúr stanovuje tak, že bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto Smernici, faktúry vyhotovené podľa čl. 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje, dátum vyhotovenia faktúry, poradové číslo založenia na jedno alebo viacerých sériách, ktoré jednoznačne identifikujú faktúru, identifikačné číslo pre DPH ustanovené v čl. 214, pod ktorým zdaniteľná osoba dodala tovar alebo poskytla služby, identifikačné číslo pre DPH odberateľa ustanovené v čl. 214, pod ktorým mu bol dodaný tovar alebo poskytnuté služby, za ktoré je povinný platiť daň, alebo pod ktorým mu bol dodaný tovar uvedený v čl. 138, úplné meno a adresu zdaniteľnej osoby a odberateľa, množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh poskytnutých služieb, dátum, kedy sa uskutočnilo alebo ukončilo dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb alebo dátum, keby bola prijatá zálohová platba uvedená v čl. 220 v bodoch 4 a 5, ak tento dátum možno určiť, a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, základ dane pre každú sadzbu alebo údaj o oslobodení od dane, jednotkovú cenu bez DPH ako aj prípadné zľavy alebo rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, uplatnenú sadzbu DPH, výšku DPH, ktorá sa má zaplatiť, okrem prípadov, keď sa uplatňuje osobitná úprava, pri ktorej sa podľa tejto smernice tento údaj vypúšťa. V prípade oslobodenia od dane alebo ak je zaplatiť daň povinný odberateľ, odkaz na uplatňované ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie alebo na iný odkaz, ktorý uvádza, je dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia daňovej povinnosti... .
Nariadenie Rady ES č. 1798/2003 zo 7.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, a ktoré zrušuje nariadenie EHS č. 219/92 upravuje, že Rada Európskej únie so zreteľom na zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na čl. 93 so zreteľom na návrh komisie, so zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu, so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, keďže 1. daňové úniky a vyhýbanie sa daniam prekračujúce hranice členských štátov vedú k rozpočtovým stratám a porušovaniu zásady spravodlivého zdaňovania a môžu spôsobovať deformácie pohybu kapitálu a podmienok hospodárskej súťaže. Z tohto dôvodu ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu. 2. Boj proti daňovým únikom v prípade dane z pridanej hodnoty si vyžaduje užšiu spoluprácu medzi správnymi orgánmi jednotlivých členských štátov, ktoré sú zodpovedné za uplatňovanie ustanovení v uvedenej oblasti... . 4. Pre náležité fungovanie systému DPH je nevyhnutné elektronické uchovávanie a prenos určitých údajov na účely kontroly DPH. 5. Podmienky pre výmenu elektronicky uchovávaných údajov v jednotlivých členských štátoch a bezprostredný prístup členských štátov k ním by sa mal jasne vymedziť. Subjekty by na účely plnenia svojich povinnosti mali mať prístup k niektorým z takýchto údajov podľa potreby... .
Podľa čl. 1 - toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých majú správne orgány členských štátov zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH na dodávky tovarov a služieb, nadobúdanie tovarov vo vnútri spoločenstva a dovoz tovarov spolupracovať navzájom medzi sebou a s komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov. Na tento účel stanovuje pravidlá s postup, ktoré umožnia príslušným orgánov členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré im môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho stanovenia DPH. Toto nariadenie tiež stanovuje pravidlá a postup pre výmenu určitých informácií elektronickými prostriedkami, najmä čo sa týka DPH ohľadom transakcií vo vnútri spoločenstva.
Článok 5 tohto nariadenia v bode I. upravuje, že na požiadanie žiadajúceho orgánu žiadaný orgán oznamuje informácie uvedené v čl. 1 vrátane informácií jednotlivého prípadu alebo prípadov a podľa čl. 7 bod I. na žiadosť žiadajúceho orgánu mu žiadaný orgán oznamuje akékoľvek relevantné informácie, ktoré získava alebo má rovnako, ako aj výsledky administratívnych vyšetrovaní v podobe správ, vyhlásení a ostatných dokumentov alebo ich overených verných kópií alebo výpisov.
Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 1 upravuje, že predmetom dane je
a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,
c/ nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 11 ods. 1 Zákona o DPH - na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Vznik daňovej povinnosti upravuje § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov tak, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník... .
Podľa § 20 ods. 1 - daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká
a/ 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo
b/ dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15.dňom podľa písmena a/.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.
Podľa § 22 ods. 1 - základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.
Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v ustanovení § 66 obsahuje osobitnú úpravu uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare, v ods. 1 písm. c/ tak, že na účely tohto ustanovenia použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé kovy a drahé kamene.
Podľa § 66 ods. 3 citovaného zákona - základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e/, základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Podľa § 66 ods. 2 - obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané
a/ osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b/ osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte,
c/ iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte.
Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH upravuje, že nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala, nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.
Subjektom, ktorý je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v § 66 ods. 9 je upravený tak, že daň je povinná platiť osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.
Zo zisteného skutkového stavu a citovaných ustanovení aj podľa názoru súdu je nepochybné, že pre uplatnenie osobitnej úpravy podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH v spojení s ustanovením § 66 ods. 2 podmienky splnené neboli a v rozpore so zákonom teda postupoval žalobca, ak uplatnil osobitný režim namiesto bežného režimu.
Spochybňovanie údajov zistených správcom dane zo systému VIES, resp. na základe dožiadanie vo vzťahu k príslušnému orgánu v Belgicku je zo strany žalobcu nenáležité, pretože takýto postup je upravený aj citovanými ustanoveniami Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH.
Z uvedeného je teda nesporné, že správca dane a Daňové riaditeľstvo SR v odvolacom konaní postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v spojení s čl. 226 Smernice Rady 2006/112/ES... .
Ak žalobca namieta, že v predmetných veciach došlo k procesným chybám, v dôsledku ktorých bol žalobca ukrátený na jeho subjektívnych právach, súd poukazuje na to, že zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v § 2 ods. 1 až 8 upravuje základné zásady daňového konania, podľa ktorých v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ak žalobca namieta, že nemohol si splniť dôkaznú povinnosť, toto jeho tvrdenie súd považuje za nedôvodné, pretože v priebehu daňovej kontroly mal možnosť vyjadrovať sa k jej priebehu, bol oboznámený s obsahom protokolov o daňových kontrolách a zákon č. 511/1992 Zb. v §44 ods. 6 upravuje, že ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) písm. b/ dodatočný platobný výmer, ak sa daň
1. zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by správca dane po uskutočnení daňovej kontroly bol povinný osobitne vyzývať daňový subjekt na doplnenie dokazovania.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovaného sú v súlade so zákonom, preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby ako nedôvodné zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.