Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/18/2022

Rozhodnutie

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) v právnej veci žalobcu: TWR Business s.r.o., so sídlom Štefánikova 11, 917 01 Trnava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 190, 014 01 Bytča, korešpondenčná adresa: J. Milca 6, 010 01 Žilina, IČO: 47 256 591, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102332051/2021 zo dňa 22. novembra 2021, takto

rozhodol:

rozhodol:

Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102332051/2021 zo dňa 22. novembra z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

O d ô v o d n e n i e

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019. Podľa Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 8. októbra 2019 daňová kontrola začala dňa 23. októbra 2019. Počas daňovej kontroly bol vyhotovený Čiastkový protokol č. 100753468/2020 zo dňa 6. apríla 2020, doručený žalobcovi dňa 10. apríla 2020, na základe ktorého bola žalobcovi vrátená časť nadmerného odpočtu o výške 4 304,60 Eur. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 101658354/2020 zo dňa 2. novembra 2020 (ďalej len „Protokol“), ktorý doručil žalobcovi spolu s Výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole dňa 5. novembra 2020. Žalobca sa k Protokolu vyjadril písomne podaním zo dňa 10. decembra 2020 a jeho pripomienky boli prerokované na ústnom pojednávaní, z ktorého bola vyhotovená Zápisnica č. 100694692/2021 zo dňa 27. apríla 2021.

Rozhodnutie správcu dane

2. Správca dane následne dňa 17. mája 2021 vydal Rozhodnutie č. 100838547/2021 (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane), ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty vo výške 11 892,27 Eur za zdaňovacie obdobie júl 2019. Správca dane žalobcovi znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019 zo sumy 16 196,87 Eur na sumu 4 304,60 Eur.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane uviedol, že na základe dokladov predložených žalobcom k výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 správca dane zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe dodávateľskej faktúry č. 1020190702 (interné č. 19/033) zo dňa 25. júla 2019 (ďalej ako „Faktúra“) vystavenej dodávateľom Innovation Media s.r.o. (od 17. augusta 2019 s obchodným menom Salvach s.r.o. likvidácii), so sídlom Dolné Rudiny 1, 010 91 Žilina (od 17. augusta 2019 so sídlom Peterská 15199/20, 821 03 Bratislava), IČO: 46 288 783, DIČ: 2023338207, IČ DPH: SK2023338207 (ďalej ako „Dodávateľ“) v celkovej sume 71 353,62 Eur za sprostredkovanie kúpy nehnuteľností od spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., so sídlom Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, IČO: 35864001, DIČ: 2020290195, IČ DPH: SK2020290195 (ďalej ako „MONAQ Leasing, a.s.“) a spoločnosti AKIN, s.r.o, so sídlom Tichá 12, 010 01 Žilina, IČO: 36 005 096, DIČ: 2020451136, IČ DPH: SK202041136 (ďalej ako „AKIN, s.r.o.“). Správca dane za účelom preverenia uvedených skutočností zaslal dňa 13. novembra 2019 dožiadanie č. 102605524/2019 na Daňový úrad Bratislava ohľadne preverenia Dodávateľa, pričom bolo zistené, že spoločnosť Dodávateľa je v likvidácii a od 31. júla 2019 je likvidátorom Dodávateľa spoločnosť HOME MANAGEMENT, LLC, George St. 5091, Vallejo, California 94590, Spojené štáty americké. Vzhľadom k tomu, že likvidátorom bola zahraničná spoločnosť so sídlom mimo územia členských štátov Európskej únie, bolo pre správcu dane preverenie nerealizovateľné. Konateľ žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 20. januára 2020 mimo iného uviedol, že konateľa spoločnosti Dodávateľa A. B. C., D. poznal z iných obchodov, pričom tento mu poskytol detailné informácie k tomu, aby mohol nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti evidované na listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX E. XXXXX v k. ú. F. od spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. Ďalej správca dane z dožiadania ohľadom preverenia spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. adresovaného Daňovému úradu Bratislava dňa 4. júna 2020 zistil, že spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. vykonáva od svojho založenia v prevažnej miere finančný a operatívny leasing nehnuteľností a v roku 2019 realizovala obchodné vzťahy so žalobcom, ktorý bol leasingovým nájomcom v zmysle Zmluvy o nájme nehnuteľností s následnou možnosťou kúpy č. 0106000692, ktorej predmetom bol finančný leasing nehnuteľnosti uvedenej na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. F., a ktorá bola uzatvorená v zdaňovacom období apríl 2019. Spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. nepoznala spoločnosť Dodávateľa, ani konateľa a neevidovala písomné záznamy z kontaktovania Dodávateľom, ani jej konateľom. Menovaní boli spomenutí kupujúcim (žalobcom) pri uskutočnení obchodu s tým, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého má informácie, pričom odmenu mu zaplatí kupujúci (žalobca). Svedok A. G. H. ako bývalý konateľ spoločnosti AKIN, s.r.o. na ústnom pojednávaní dňa 28. mája 2020 uviedol mimo iného, že so žalobcom urobila spoločnosť jeden obchod, pričom sa jednalo o predaj pozemkov podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 24. júla 2019. Spoločnosť AKIN, s.r.o. nemala s Dodávateľom uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľností a nepoznal túto spoločnosť v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľností, ktoré jeho spoločnosť predávala žalobcovi, ale nevylúčil, že táto firma vyvíjala činnosť na uskutočnenie obchodu. Spoločnosť AKIN, s.r.o. nejednala s Dodávateľom alebo jeho konateľom Ing. Stanislavom Bačíkom, PhD. o predaji predmetných nehnuteľností, resp. parciel. K predaju nehnuteľností na základe Kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou AKIN, s.r.o. a žalobcom zo dňa 24. júla 2019 došlo tak, že konateľ žalobcu pán D. ho oslovil telefonicky s tým, že má záujem o odkúpenie pozemku na Hlbokej ceste v Žiline. Oznámil mu, že má informáciu o tom, že podľa územného plánu je možné na pozemkoch postaviť polyfunkčnú budovu s bytmi, o čom mala spoločnosť AKIN, s.r.o. odsúhlasenú štúdiu Mestom Žilina. Informáciu, že je tam možné postaviť polyfunkčnú budovu s bytmi z jeho strany nevedel, pravdepodobne dostal danú informáciu od nejakého sprostredkovateľa, ale nevedel od ktorého. Následne sa stretli v hoteli Holiday Inn v Žiline a dohodli si obhliadku pozemkov a podmienky predaja. Po obhliadke pozemkov dohodli podmienky predaja a kúpnu zmluvu s faktúrou, ktorá bola uhradená.

4. Správca dane na základe uvedených skutočností mal za to, že nedošlo k dodaniu služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností tak, ako bolo deklarované na Faktúre, a teda podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane. Ku kúpe nehnuteľností od spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. došlo priamo a dodanie služby sprostredkovania zo strany Dodávateľa nebolo preukázané. Dodávateľ nevykonal ako sprostredkovateľ v zmysle Výhradných dohôd o sprostredkovaní uzavretých medzi žalobcom a Dodávateľom dňa 31. októbra 2018 a 10. júna

2019 žiadne konkrétne kroky smerujúce k sprostredkovaniu kúpy nehnuteľností od spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o.. Uvedené spoločnosti, ktoré predali nehnuteľnosti žalobcovi, sa jednoznačne vyjadrili, že o Dodávateľovi ako sprostredkovateľovi tohto predaja nemali žiadnu vedomosť. Keďže podľa správcu dane nedošlo k dodaniu služby Dodávateľom pre žalobcu, Dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa . Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Samotná skutočnosť, že Dodávateľ má sprostredkovateľskú činnosť zapísanú v obchodnom registri, nie je postačujúca bez doloženia relevantných dôkazov osvedčujúcich reálne vykonanie sprostredkovania. Správca dane spochybnil oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane z Faktúry od Dodávateľa, nakoľko počas výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za obdobie júl 2019 nebolo dostatočne preukázané, že služba sprostredkovania predaja nehnuteľností bola skutočne poskytnutá. Žalobca nepredložil žiadne iné doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, okrem Faktúry, Výhradnej dohody o sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalobcom a Dodávateľom ako sprostredkovateľom zo dňa 31. októbra 2018 a Výhradnej dohody o sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalobcom a Dodávateľom ako sprostredkovateľom zo dňa 10. júna 2019 (ďalej spolu ako „Dohody o sprostredkovaní“). Správca dane preto nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z Faktúry vystavenej Dodávateľom, a to z dôvodu porušenia , v nadväznosti na a citovaného zákona. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani právo odpočítať daň. Nakoľko Dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa , žalobcovi nevzniklo právo odpočítať daň z predmetnej Faktúry. Správca dane pred vydaním Protokolu žalobcovi zaslal písomné Oboznámenie so zisteniami v rámci vykonávanej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 a Výzvu podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“), ktoré boli žalobcovi doručené dňa 8. júla 2020. Žalobca svoje právo vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam nevyužil a ani v určenej lehote nenavrhol, aby boli v Protokole uvedené jeho vyjadrenia.

5. Správca dane prerokoval pripomienky žalobcu k Protokolu na ústnom pojednávaní dňa 27. apríla 2021, z ktorého vyhotovil Zápisnicu č. 100694692/2021. K pripomienkam žalobcu správca dane v rozhodnutí uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná v zmysle § 46 ods. 2 Daňového poriadku a bola začatá v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 102321065/2019 zo dňa 8. októbra 2019. Protokol z daňovej kontroly obsahuje súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností predložených k výkonu daňovej kontroly a tiež súpis dokladov, ktoré boli v súvislosti s výkonom daňovej kontroly vystavené a prijaté. Protokol zároveň obsahuje všetky kontrolné zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaných úkonov správcu dane. Správca dane nespochybnil uzatvorenie kúpnej zmluvy ani realizáciu obchodu medzi spoločnosťou AKIN, s.r.o. a žalobcom ohľadom kúpy pozemkov a ani uzatvorenie kúpnej zmluvy a realizáciu obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou MONAQ Leasing, a.s., ktorej predmetom je nadobudnutie nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. F., avšak nepovažoval uvedené obchodné vzťahy za dôkaz, ktorý by preukazoval uskutočnenie sprostredkovania, ktoré sa viaže na Faktúru vystavenú Dodávateľom. Samotný bezhotovostný prevod súvisiaci s obchodom ohľadom sprostredkovania nie je dôkazom, ktorým by bola preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie. Správca dane nespochybňoval zaevidovanie ostatných obchodných prípadov žalobcu v účtovníctve, nakoľko vykonal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a nie kontrolu dodržiavania ustanovení Zákona o účtovníctve. Správca dane ďalej zdôraznil, že počas výkonu daňovej kontroly a v následnom vyrubovacom konaní dodržal všetky základné zásady správy daní v zmysle § 3 Daňového poriadku a dokazovanie viedol v súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Uviedol, že pri dôkaznej povinnosti subjektu platí prejednacia zásada a nie vyhľadávacia zásada, teda správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa dane. Správca dane počas daňovej kontroly a ani počas odvolacieho konania nepostavil žiadne svoje závery len na domnienkach. Počas výkonu daňovej kontroly nebolo preukázané, že boli vyvíjané činnosti spomenuté v článku II. Dohôd o sprostredkovaní. Správca dane sa v Protokole pri dokazovaní opieral najmä o svedecké výpovede jednotlivých svedkov vypočutých počas výkonu daňovej kontroly, ďalej o odpoveď Daňového úradu Bratislava č. 100954337/2020 zo dňa 4. júna 2020 vo veci zaslaného dožiadania ohľadom spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a o doklady predložené žalobcom počas daňovej kontroly.

6. Správca dane vypočul vo vyrubovacom konaní dňa 22. februára 2021 svedka A. B. C., D. ako bývalého konateľa Dodávateľa, nakoľko na jeho svedeckú výpoveď zo dňa 19. februára 2020 správca dane neprihliadal z dôvodu pochybenia pri upovedomení žalobcu o výsluchu svedka. Svedok v danej svedeckej výpovedi okrem iného uviedol, že telefonicky oslovil konateľa žalobcu p. D. s tým, že má informácie, ktoré by ho mohli zaujímať ohľadom predmetných nehnuteľností. Informácie o nehnuteľnostiach spoločnosti AKIN, s.r.o. sa dozvedel náhodou niekde v kaviarni, pričom mu ich povedal p. D. B. zo Žiliny. Tieto informácie neboli verejne dostupné na internete. Informácie o predaji nehnuteľností spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. sa dozvedel od známeho v Považskej Bystrici, ktorý to spomenul medzi rečou, avšak meno si už nepamätal vzhľadom na odstup času. Tieto informácie taktiež neboli verejne dostupné na internete. Informácie si overil v spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. tak, že našiel kontakt na ich stránke, na ktorý zavolal. Nevedel, s kým konkrétne hovoril a v telefonickom hovore sa nepredstavoval. Keďže p. D. už dlhodobo nakupuje a predáva nehnuteľnosti, ponúkol to jemu ako prvému. Stretli sa, povedali si nejaké informácie, pričom p. D. povedal, že má záujem a aby to už ďalej neponúkal. Ďalej svedok uviedol, že p. D. si celú záležitosť chcel riešiť sám, a preto mu dal len všeobecné informácie o týchto nehnuteľnostiach. Keďže p. D. si neprial, aby vyvíjal činnosť k vyhľadávaniu ďalších kupujúcich, podpísali Dohody o sprostredkovaní, aby bol chránený, že ho neobíde a po podpise týchto dohôd mu odovzdal presnú špecifikáciu nehnuteľností, t.j. kto predáva, kto je vlastníkom a presné určenie parciel. D. D. poslal návrh na vklad, ale nevie, či ho použil, keďže podľa Dohôd o sprostredkovaní mohol o to požiadať tretiu osobu. Na otázku správcu dane, kto vyhotovil písomné návrhy zmlúv o budúcej zmluve, resp. kúpnych zmlúv v súvislosti s nadobudnutím predmetných nehnuteľností, svedok uviedol, že si myslí, že tieto zmluvy vyhotovil kupujúci alebo predávajúci, avšak nevedel, kto konkrétne z nich. Okrem Dohôd o sprostredkovaní nemal vedomosť o existencii iných písomných dokladov. Ku konkretizácii nákladov za sprostredkovanie sa svedok vyjadril, že išlo o náklady za čas, ktorý strávil pri vyhľadávaní informácií, napríklad na katastri, pri prezeraní katastrálnych máp a súdnych rozhodnutí v súvislosti s nehnuteľnosťami, ďalej nájmy a pohonné hmoty ako náklady na prevádzkovú činnosť firmy. Zmluvná odplata bola aj za informácie, ktoré neboli verejne dostupné, a počítali sa aj ďalšie náklady, ako napríklad návrh na vklad, zmluvy, komunikácia s predávajúcimi, ktoré záujemca nemusel využiť a niektoré ani nevyužil. Svedok uviedol, že so spoločnosťami MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. nejednal a nekontaktoval ich. S p. D. sa dohodli, že kontaktovať ich bude len on sám. Zmluvný vzťah mal len zo žalobcom. Anonymizovanú štúdiu spoločnosti AKIN, s.r.o. pre územné rozhodnutie získal po svojej línii, presný zdroj si nepamätal, o jej existencii sa dozvedel na základe územnoplánovacích informácií Mesta Žilina. Túto štúdiu odovzdal p. D. pri podpise Výhradnej dohody o sprostredkovaní ohľadne nehnuteľnosti spoločnosti AKIN, s.r.o.. Pri výsluchu svedka bol prítomný aj konateľ žalobcu p. D., ktorý využil svoje právo klásť svedkovi otázky.

7. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že skutočnosť, že Dodávateľ nevyvíjal činnosti vo vzťahu k spoločnostiam MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. smerujúce k tomu, aby mal v tom čase žalobca príležitosť uzavrieť zmluvy o budúcich zmluvách, resp. kúpne zmluvy na nehnuteľnosti v zmysle Dohôd o sprostredkovaní, potvrdil na ústnom pojednávaní sám konateľ žalobcu p. I. D., keď do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100206198/2020 zo dňa 20. januára 2020 na otázku správcu Dane „Uveďte, v čom konkrétne spočíva sprostredkovanie uvedené na faktúre č. 1020190702 zo dňa 25. júla 2019“, uviedol: „Pán C. mi sprostredkoval detailné informácie k tomu, aby som nadobudol predmetné tri nehnuteľnosti podľa LV XXXX, XXXX, XXXXX v katastri Žilina.“ Správca dane ďalej uviedol, že z vyjadrenia spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. v rámci dožiadania č. 100547965/2020 (Daňový úrad Bratislava) vyplývalo, že informáciu o sprostredkovateľovi mala len od kupujúceho, teda od p. D.. Spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. bola oslovená telefonicky p. D., pričom nepoznala Dodávateľa, ani jeho konateľa Ing. Stanislava Bačíka, PhD.. Správca dane považoval predmetné vyjadrenie spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. za dôkaz skutočnosti, že spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. nepotvrdila, že by Dodávateľ vyvíjal činnosti smerujúce k tomu, aby mal v tom čase žalobca príležitosť uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve, resp. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť.

8. Správca dane vykonal na ústnom pojednávaní dňa 28. mája 2020 výsluch svedka A. G. H. - bývalého konateľa spoločnosti AKIN, s.r.o., ktorý vo svojej výpovedi mimo iného uviedol, že spoločnosť AKIN, s.r.o. nemala s Dodávateľom uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti. Spoločnosť Dodávateľa nepoznal v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľnosti, ktorú jeho spoločnosť predávala žalobcovi, ale nevylúčil, že táto firma vyvíjala činnosť na uskutočnenie obchodu. Spoločnosť AKIN, s.r.o. nejednala s Dodávateľom alebo s jeho konateľom Ing. Stanislavom Bačíkom, PhD. o predaji predmetných nehnuteľností. K predaju nehnuteľností na základe Kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi

spoločnosťou AKIN, s.r.o. a žalobcom zo dňa 24. júla 2019 došlo tak, že ho p. D. oslovil telefonicky s tým, že má záujem o odkúpenie pozemkov na Hlbokej ceste v Žiline. Oznámil, že má informáciu o tom, že spoločnosť, AKIN, s.r.o. má záujem predať pozemky a má aj informáciu o tom, že podľa územného plánu je možné na daných pozemkoch postaviť polyfunkčnú budovu s bytmi, o čom má spoločnosť AKIN, s.r.o. odsúhlasenú štúdiu Mestom Žilina. Informáciu, že na pozemkoch je možné postaviť polyfunkčnú budovu s bytmi p. D. nemal zo strany spoločnosti AKIN, s.r.o.. Pravdepodobne dostal túto informáciu od nejakého sprostredkovateľa, ale nevedel uviesť od koho informácia bola. Následne sa stretli v hoteli Holiday Inn v Žiline, dohodli si obhliadku pozemkov a podmienky predaja. Po obhliadke pozemkov uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu. Ústneho pojednávania so svedkom zúčastnil aj konateľ žalobcu, ktorý svedkovi nepoložil žiadne otázky. Podľa správcu dane z výpovede svedka A. G. H. vyplynulo, že síce nevylúčil, že Dodávateľ vyvíjal činnosť na uskutočnenie obchodu, ale je zrejmé, že túto spoločnosť nepoznal v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľností, to znamená, že nemal žiadnu vedomosť o tom, že pri predaji pozemkov, ktoré vlastnila spoločnosť AKIN, s.r.o. žalobcovi pôsobil ako sprostredkovateľ. Svedok sa taktiež vyjadril, že s A. B. C., D. o predaji nehnuteľností žalobcovi nejednal, pričom ohľadom predaja nehnuteľností bol oslovený telefonicky priamo p. D.. Správca dane považoval danú svedeckú výpoveď za dôkaz skutočnosti, že spoločnosť AKIN, s.r.o. nepotvrdila, že by Dodávateľ vyvíjal činnosti smerujúce k tomu, aby mal v tom čase žalobca príležitosť uzatvoriť zmluvu o budúcej zmluve, resp. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti.

9. Žalobca dňa 26. apríla 2021 zaslal prostredníctvom elektronickej podateľne návrh na doplnenie dokazovania správcom dane podľa § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku, v ktorom žiadal vypočutie svedka D. B., ktorý mal podľa vyjadrenia svedka A. B. C., D. poskytnúť p. C. informáciu o predaji nehnuteľností spoločnosťou AKIN, s.r.o.. Zároveň žalobca predložil štúdiu, ktorú vo svojej výpovedi spomenul svedok A. B. C., D.. Správca dane k návrhu žalobcu uviedol, že nakoľko svedok A. B. C., D. sa vyjadril, že informácie o predaji nehnuteľnosti spoločnosťou AKIN, s.r.o. sa dozvedel náhodou v kaviarni od p. D. B., pričom sa bavili ako fyzické osoby a p. B. to spomenul len v diskusii, správca dane zastával názor, že prípadný výsluch svedka p. B. by nemal vplyv na výsledok daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania po daňovej kontrole.

10. Správca dane vzhľadom na uvedené skonštatoval, že Dohody o sprostredkovaní boli uzatvorené podľa a nasl. a a nasl. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“), pričom v zmysle sa zmluvou o sprostredkovaní sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu). Z ústneho pojednávania s p. I. D. a z výpovede svedka A. B. C., D. vyplynulo vo vzájomnej zhode, že A. B. C., D. poskytol pánovi I. D. informácie o nehnuteľnostiach, ktoré v tom čase vlastnila spoločnosť AKIN, s.r.o. a spoločnosť MONAQ Leasing, a.s., a tiež informáciu o tom, že tieto sú na predaj. Správca dane mal za to, že samotným poskytnutím týchto informácií nevznikla žalobcovi príležitosť uzavrieť zmluvy o budúcich zmluvách, resp. kúpne zmluvy na nehnuteľnosti. Samotné poskytnutie týchto informácií nie je možné považovať za činnosť sprostredkovateľa, ani za vyvíjanie činnosti sprostredkovateľa smerujúce k tomu, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť zmluvy o budúcich zmluvách, resp. kúpne zmluvy na nehnuteľnosti. Dodávateľ nevykonával činnosť sprostredkovateľa a celý obchod ohľadom kúpy, resp. nadobudnutia nehnuteľností bol od začiatku pod kontrolou p. I. D. a spoločnosti AKIN, s.r.o. a MONAQ Leasing, a.s. bez účasti Dodávateľa. Z výpovede oboch svedkov p. H. ako aj A. B. C., D., ďalej zo zistení vyplývajúcich z dožiadania v súvislosti so spoločnosťou MONAQ Leasing, a.s. a z ústneho pojednávania s p. I. D. vyplýva, že A. B. C., D. nejednal so spoločnosťami AKIN, s.r.o. a MONAQ Leasing, a.s., z čoho logicky vyplýva, že Dodávateľ nevyvíjal činnosti smerujúce k tomu, aby mal žalobca možnosť uzavrieť zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách, resp. kúpne zmluvy na predmetné nehnuteľnosti. Tvrdenie svedka A. B. C., D., že telefonicky kontaktoval spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. za účelom, aby si overil, že nehnuteľnosť je skutočne na predaj, považoval za nepreskúmateľné, pretože ako sám svedok tvrdil, v telefonickom hovore sa nepredstavil a ani nevedel, s kým zo spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. telefonoval. Spoločnosť MONAQ Leasing, s.s. tvrdenie A. B. C., D. poprela svojím vyjadrením, že nepozná spoločnosť Dodávateľa a ani jej konateľa Ing. Stanislava Bačíka, PhD. a ani neeviduje písomné záznamy z kontaktovania Dodávateľom. K štúdii pre územné rozhodnutie, ohľadom ktorej boli položené otázky zo strany p. I. D. svedkovi A. B. C., D., správca dane uviedol, že svedok si nepamätal zdroj, odkiaľ ju získal, a skutočnosť jej odovzdania zo strany A. B. C., D. správca dane nepovažoval za rozhodné pre správne určenie dane. Správca dane tiež poukázal na skutočnosť, že bývalý konateľ Dodávateľa A. B. C., D. pôsobil ako konateľ v období od 23.

decembra 2014 do 31. júla 2019, pričom Faktúru vystavil dňa 25. júla 2019, t.j. 7 dní pred skončením funkcie konateľa. Následne od 17. augusta 2019 bola spoločnosť Dodávateľa v likvidácii. Správca dane mal na základne uvedeného za to, že nedošlo k dodaniu služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností tak, ako je to deklarované na Faktúre, a teda podľa nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane. Ku kúpe nehnuteľností od spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. došlo priamo a dodanie služby sprostredkovania zo strany Dodávateľa nebolo preukázané. Dodávateľ nevykonal ako sprostredkovateľ zmysle Dohôd o sprostredkovaní žiadne konkrétne kroky smerujúce k sprostredkovaniu kúpy predmetných nehnuteľností. Keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nedošlo k dodaniu služby spoločnosťou Dodávateľa pre žalobcu, Dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa . Základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovaru alebo služby je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane. Samotná skutočnosť, že Dodávateľ mal sprostredkovateľskú činnosť zapísanú v obchodnom registri, nie je v tomto ohľade postačujúca bez doloženia relevantných dôkazov osvedčujúcich reálne vykonanie sprostredkovania. Žalobca nepredložil žiadne iné doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, okrem Faktúry a Dohôd o sprostredkovaní. Žalobca ani vo svojom Vyjadrení k Protokolu zo dňa 16. decembra 2020 nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali vplyv na výsledok daňovej kontroly uvedený v Protokole. Vykonanou daňovou kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 a následne aj počas vyrubovacieho konania bolo u žalobcu zistené porušenie ustanovenia v nadväznosti na a citovaného zákona. Správca dane preto žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z pridanej hodnoty z Faktúry od Dodávateľa v celkovej fakturovanej sume 71 353,62 Eur.

Rozhodnutie žalovaného

10. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 102332051/2021 zo dňa 22. novembra 2021 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia popísal obsah odvolania žalobcu a skutkový stav zistený po preskúmaní administratívneho spisu. Žalovaný ďalej uviedol, že ako odvolací orgán preskúmal skutkový stav veci, postup správcu dane, dodržanie zákonných podmienok na vydanie rozhodnutia a opodstatnenosť pripomienok a námietok odvolávajúceho, pričom zistil, že námietky uvedené v odvolaní sú neopodstatnené.

11. Žalovaný k vyhodnoteniu odvolacích námietok žalobcu uviedol, že žalobca k daňovej kontrole predložil dodávateľskú Faktúru, súvisiace Dohody o sprostredkovaní a záznamy DPH. V preskúmavanom prípade nebola spornou otázka skutočnej existencie nehnuteľností a ich obstaranie žalobcom. Spornou otázkou bolo dodanie služby sprostredkovania nákupu nehnuteľností prostredníctvom deklarovaného Dodávateľa. Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného vyplynuli neobvyklé okolnosti obchodných transakcií, ktoré v nadväznosti na skutočnosti zistené v súvislosti s konaním Dodávateľa a žalobcu zakladajú dôvodné pochybnosti, že Dodávateľ a žalobca deklarovali vzájomné obchodné transakcie len pre daňové účely s cieľom agresívnej daňovej optimalizácie, pričom sporné plnenie (sprostredkovanie) reálne nedodal deklarovaný Dodávateľ, pretože pri obchodných transakciách súvisiacich s nákupom nehnuteľností konal s predávajúcimi sám žalobca. Podľa informácií z obchodného registra Dodávateľ zmenil obchodné meno na Salvach s.r.o. v likvidácii od 17. augusta 2019 a vstúpil do likvidácie dňa 31. júla 2019. Likvidátorom je spoločnosť HOME MANAGEMENT, LLC, California, Spojené štáty americké, vznik funkcie 31. júla 2019. Z uvedeného dôvodu nebolo možné preveriť informácie u deklarovaného Dodávateľa, ktorý nepotvrdil vierohodnosť spornej Faktúry. Konateľom deklarovaného Dodávateľa v čase realizácie sporných transakcií bol A. B. C., D., ktorý ukončil funkciu konateľa dňa 31. júla 2019, to zn. 6 dní po vystavení Faktúry. Na základe uvedených skutočností vznikla dôvodná pochybnosť správcu dane o reálnej existencii služby sprostredkovania pri kúpe nehnuteľností. Správca dane preveroval vierohodnosť Faktúry u bývalého konateľa deklarovaného Dodávateľa A. B. C., D.. Svedok potvrdil vystavenie, podpísanie a zúčtovanie spornej Faktúry a uviedol, že konateľovi žalobcu poskytol informácie o nehnuteľnostiach vo vlastníctve spoločnosti AKIN, s.r.o. a spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., ktoré by ho mohli zaujímať, pričom nevyvíjal žiadne ďalšie činnosti, pretože konateľ žalobcu „si to chcel riešiť sám.“ Podal mu len všeobecné informácie, pričom konateľ žalobcu si neprial, aby svedok vyvíjal činnosti k vyhľadávaniu ďalších kupujúcich. Po podpise Dohôd o sprostredkovaní mu svedok odovzdal presnú špecifikáciu predmetných nehnuteľností. Výpoveď

svedka neodstránila dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnej existencii sprostredkovania kúpy predmetných nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu správca dane vykonal ďalšie dokazovanie zamerané na vlastníkov nehnuteľností v postavení predávajúcich. Správca dane zistil, že v obchodnom styku, ktorý súvisel s kúpou nehnuteľností, konal s predávajúcimi priamo konateľ žalobcu. Konateľ predávajúceho AKIN, s.r.o. uviedol, že nepozná Dodávateľa a jej konateľa A. B. C., D. v súvislosti so sprostredkovaním, ale nevylučuje, že táto spoločnosť vyvíjala činnosti na uskutočnenie obchodu. Predávajúci MONAQ Leasing, a.s. uviedol, že nepozná spoločnosť Dodávateľa a ani konateľa A. B. C., D., pričom menovaní boli spomenutí žalobcom pri uskutočňovaní obchodov s tým, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého mal informácie. Vyjadrenia predávajúcich neodstránili dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnej existencii sprostredkovania kúpy nehnuteľností, pretože predávajúci neposkytli žiadne konkrétne fakty a ani relevantné dôkazy o tom, že deklarovaný Dodávateľ reálne vyvíjal činnosti smerujúce k sprostredkovaniu kúpy predmetných nehnuteľností.

12. Žalovaný skonštatoval, že správca dane relevantne a preukázateľne spochybnil tvrdenia žalobcu, pričom svoje pochybnosti jasne a zrozumiteľne formuloval, vyjadril a oboznámil s nimi žalobcu, čím prešlo dôkazné bremeno späť na žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybnil dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, mal žalobca povinnosť preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo, a to práve Dodávateľom uvedeným na Faktúre. Spôsob vedenia dokazovania správcom dane vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože je to žalobca, kto je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Ak žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy odstraňujúce dôvodné pochybnosti správcu dane, možno skonštatovať, že neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

13. Žalovaný analyzoval informácie nachádzajúce sa v administratívnom spise, pričom zistil, že spoločnosť MONAQ Leasing, a.s., ktorá bola v postavení predávajúceho nehnuteľnosti uvedenej na liste vlastníctva č. XXXX v k. ú. F., vo svojom vyjadrení uviedla, že v roku 2019 realizovala obchodné vzťahy so žalobcom, ktorý bol leasingovým nájomcom predmetnej nehnuteľnosti v zmysle Zmluvy o nájme nehnuteľností s následnou možnosťou jej kúpy č. 0106000692, ktorej predmetom bol finančný leasing nehnuteľnosti špecifikovanej na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. F., ktorá bola uzatvorená v zdaňovacom období apríl 2019 a ktorá bola účinná až do zmeny vlastníctva nehnuteľnosti na žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol leasingovým nájomcom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX s následnou možnosťou kúpy už od apríla 2019. Uvedené podľa žalovaného znamená, že vyjadrenie svedka A. B. C., D., z ktorého vyplýva, že po podpise Výhradnej dohody o sprostredkovaní zo dňa 10. júna 2019 odovzdal žalobcovi presnú špecifikáciu „kto predáva, kto je vlastníkom a presnú parcelu“, je preukázateľne spochybnené, pretože žalobca v júni 2019 už bol leasingovým nájomcom nehnuteľnosti s následnou možnosťou jej kúpy a je logické, že vedel, „kto predáva, kto je vlastníkom a presnú parcelu.“ Dôkazy navrhnuté žalobcom, súvisiace s vypočutím svedkov, ktorí mali bývalému konateľovi Dodávateľa A. B. C., D. poskytnúť informácie o nehnuteľnostiach, sú v nadväznosti na uvedené zistenia irelevantné. V preskúmanom prípade bola dôvodom pre obmedzenie práva žalobcu na odpočítanie dane skutočnosť, že sporná Faktúra bola vystavená s cieľom navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH, avšak bez ekonomického opodstatnenia a riadneho podnikateľského dôvodu. Zásada neutrality DPH nebráni tomu, aby správca dane obmedzil základné právo na odpočítanie DPH u žalobcu, ktorý svojím konaním v obchodnom styku narušil riadne fungovanie spoločného systému DPH, a to aj v prípade, ak formálne splnil podmienky v zmysle , avšak na základe objektívnych skutočností bolo preukázané, že obchodný vzťah s Dodávateľom bol účelovo predstieraný s cieľom získania daňovej výhody - práva na odpočítanie dane. Získanie daňovej výhody, ktorou je okrem iného aj právo na odpočítanie dane, ktorú podnikateľom poskytuje spoločný systém DPH, je právom každého platiteľa dane za splnenia zákonných požiadaviek, avšak žalobca zákonné podmienky na získanie daňovej výhody odpočítania dane nesplnil, pretože obchodný vzťah s Dodávateľom účelovo predstieral bez riadneho podnikateľského dôvodu a ekonomickej reality.

14. Preskúmaním spisového materiálu, rozhodnutia správcu dane a odvolacích námietok žalobcu dospel žalovaný k záveru, že napadnuté rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Podľa žalovaného je rozhodnutie správcu dane v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, obsahuje odôvodnenie, skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu a úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane

zákonným spôsobom zistil všetky skutočnosti, ktoré vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na ich základe prijal právny záver, pričom postupoval v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Záver správcu dane vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca a deklarovaný Dodávateľ vzájomný obchodný vzťah bez riadneho podnikateľského dôvodu účelovo predstierali, pričom žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od Dodávateľa uvedeného na Faktúre, ktorému nevznikla daňová povinnosť v zmysle s následnou možnosťou uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa a v nadväznosti na u žalobcu. Námietky uvedené v odvolaní podľa žalovaného nezakladali dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žaloba

15. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane. Žalobca mal za to, že rozhodnutím správcu dane došlo k porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov tým, že rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

16. Žalobca namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu v rámci podaného odvolania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočným spôsobom ozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré vyhodnotil ako nedôveryhodné a prečo na dôkazy v prospech daňového subjektu neprihliadal. Podľa žalobcu správca dane v jeho rozhodnutí „opomenul uviesť doslovné vyjadrenie opisu uskutočnenia dodania služby sprostredkovania“, keď žalobca navrhol vypočuť ako svedka D. B. zo Žiliny. Podľa žalobcu je zrejmé, že sprostredkovanie sa uskutočnilo prostredníctvom siete jeho kontaktov. Žalovaný ako odvolací orgán sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou ohľadne nevykonania dokazovania výsluchom svedkov a vyhodnotenia získaných dôkazov vo vzájomných súvislostiach.

17. Žalobca namietal, že v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane poukazoval na skutočnosť, že žalovaný účelovo uvádzal len časti vyjadrení žalobcu a svedkov vytrhnuté z kontextu, čo podľa názoru žalobcu spôsobuje zmätočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný však uvedené námietky žalobcu považoval za irelevantné.

18. Podľa žalobcu sa správca dane tiež žiadnym spôsobom nevyjadril k jeho námietke, že zo strany správcu dane došlo v priebehu daňovej kontroly k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca uviedol, že žalovanému dal v tejto súvislosti do pozornosti svoje vyjadrenie k Protokolu, v ktorom žalobca poukázal na porušenie príslušných ustanovení Daňového poriadku. Žalobca namietal, že už vo svojom vyjadrení k Protokolu poukázal na porušenie § 46 ods. 1, 2 a 5 Daňového poriadku správcom dane. Z obsahu Protokolu je podľa žalobcu zrejmé, že správca dane začal daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku a nie podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, aj keď zisťovanie správcu dane bolo zamerané na kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty alebo jeho časti. Daňová kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty nebola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu a správca dane mal postupovať podľa Daňového poriadku spolu s a vrátiť nadmerný odpočet v zákonom stanovenej lehote žalobcovi. V dôsledku tejto skutočnosti považoval žalobca celé konanie za nezákonné. Žalovaný k tejto námietke žalobcu nezaujal napadnutom rozhodnutí žiadne stanovisko.

19. Žalobca ďalej namietal, že pri dokazovaní počas daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní a následne žalovaným v odvolacom konaní, nebolo prihliadnuté na všetky skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, na ktoré žalobca poukazoval na ústnych pojednávaniach a pri výsluchu svedkov. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že žalovaný a správca dane získali odpovede a listinné dôkazy, ktoré bez pochybností preukazujú reálne dodanie služby, spôsob nadobudnutia, uzavretie zmluvy, platbu za dodanú službu, označenie osôb, ktoré sa podieľali na uskutočnení zdaniteľného plnenia, teda presný opis uskutočnenia predmetného obchodu v daňovej kontrole vedenej na žalobcu za zdaňovacie obdobie

júl 2019. Správca dane si preto podľa žalobcu odporuje vo svojom vyjadrení o nepreukázaní dodania služby sprostredkovania. Správca dane disponuje Kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi spoločnosťou AKIN, s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, Výhradnou dohodou o sprostredkovaní uzatvorenou medzi Dodávateľom a žalobcom, Zápisnicou o ústnom pojednávaní č. 100431450/2020 zo dňa 19. februára 2020.

20. Žalobca spochybnil záver správcu dane v Protokole, podľa ktorého sa spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. jednoznačne vyjadrili, že o Dodávateľovi ako sprostredkovateľovi predaja nehnuteľností nemajú žiadnu vedomosť. Záver správcu dane je podľa žalobcu v priamom rozpore s výpoveďou svedka (nejedná sa o výpoveď svedka, ale o písomné vyjadrenie spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. v rámci dožiadania vykonaného Daňovým úradom Bratislava – pozn. správneho súdu), ktorú správca dane cituje na strane 9 Protokolu: „Menovaní boli spomenutí kupujúcim pri uskutočňovaní obchodu, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého mal informácie, ktorého odmenu zaplatí kupujúci.“

21. Žalobca namietal, že žalovaný (podľa obsahu sa zrejme jedná o správcu dane – pozn. správneho súdu) v priebehu daňovej kontroly zabezpečil len formálne dôkazy na podporu svojich pochybností a dôkazy predložené žalobcom v podobe rozsiahlej účtovnej dokumentácie, zmlúv, potvrdení o platbách, kontrolných výkazov, účtovných závierok, daňových priznaní a výpovedí svedkov nevyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Odpovede a dôkazy predložené správcovi dane na jeho výzvu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku nevyhodnotil, a ani ich pravosť a pôvod nepoprel a postupoval tak, že svoje tvrdenia správca dane odôvodnil len formálne, avšak nepreukázal, že Dodávateľ nevykonal úkony smerujúce k uzavretiu kúpnych zmlúv na predmetné nehnuteľnosti. Svoju pochybnosť odôvodnil tak, že zúžil „výpoveď svedka“ tak, že v nej neuviedol, že Dodávateľ a A. B. C., D. „boli spomenutí kupujúcim pri uskutočňovaní obchodu, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého má informácie, ktorého odmenu zaplatí kupujúci.“ Len spochybnenie časti výpovede uvedeného v Protokole z daňovej kontroly podľa žalobcu samo osebe nevylučuje dodanie zmluvne dohodnutej služby. Správca dane danou informáciou disponoval už v priebehu daňovej kontroly pred vydaním Protokolu, avšak túto nevyhodnotil ani vo vyrubovacom konaní a nevyhodnotil ju ani žalovaný v odvolacom konaní. Žalobca tvrdil, že všetky obchodné transakcie má riadne zaevidované a tieto transakcie boli preukázané príslušnými dokladmi a výpoveďami zúčastnených osôb. Reálne uskutočnenie sprostredkovania kúpy nehnuteľností bolo podľa žalobcu preukázané, pričom správca dane nespochybnil uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi predávajúcim AKIN, s.r.o. a žalobcom. Žalobca namietal, že prítomnosť sprostredkovateľa pri podpisovaní kúpnych zmlúv na predmetné nehnuteľnosti nebola podľa Dohôd o sprostredkovaní vymienená.

22. Žalobca považoval tvrdenia správcu dane v jeho rozhodnutí za rozporné, keď správca dane vedel o účasti Dodávateľa ako sprostredkovateľa na uskutočnení zdaniteľného plnenia, a to z výpovedí jednotlivých svedkov. Žalobca v tejto súvislosti opätovne poukázal na písomnú odpoveď spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. na dožiadanie Daňového úradu Bratislava zo dňa 4. júna 2020, v ktorom spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. uviedla, že neeviduje písomné záznamy z kontaktovania spoločnosťou Dodávateľa a jej ani konateľom A. B. C., D., pričom menovaní boli spomenutí kupujúcim pri uskutočňovaní obchodu s tým, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého mal informácie a ktorému aj zaplatí odmenu. Podľa žalobcu mal správca dane obdobne preukázanú účasť Dodávateľa ako sprostredkovateľa na uskutočnení zdaniteľného plnenia aj z výpovede svedka A. G. H., ktorý nevylúčil, že Dodávateľ vyvíjal činnosť na uskutočnenie obchodu, aj keď osobne túto spoločnosť v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľnosti nepoznal. Podľa žalobcu správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď svoju pozornosť upriamil len na časť výpovede jedného zo svedkov a ďalších svedkov už nevypočul ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní. Týchto svedkov nevypočul ani žalovaný v odvolacom konaní. Správca dane podľa žalobcu mohol ako dôkaz počas daňovej kontroly vykonať výsluch svedkov konfrontáciou, najmä ak mal vedomosť, že svedkovia sa navzájom nezoznamovali.

23. Žalobca opakovane poukázal na skutočnosť, že správcovi dane predložil dôkazy preukazujúce zdaniteľné plnenia za mesiac júl 2019, čím vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Plnenie bolo okrem listinných dôkazov podľa žalobcu jednoznačne preukázané aj svedeckými výpoveďami. Žalobca namietal, že žalovaný počas konania žiadnym spôsobom nešpecifikoval, akým spôsobom by mal žalobca reálnosť dodania služby preukázať. Žalobca mal za to, že preukázal formálne podmienky uskutočneného zdaniteľného obchodu, ako aj jeho reálne uskutočnenie a naplnil tak podmienky vyplývajúce zo a Daňového poriadku. Podľa žalobcu pochybnosti správcu

dane nie sú založené na žiadnom dôkaznom prostriedku a je na správcovi dane, aby svoju pochybnosť podporil „skutkovým“ dôkazom. Z obsahu rozhodnutia žalovaného, ako aj z rozhodnutia správcu dane, je podľa žalobcu zrejmé, že správca dane bol oboznámený s výpoveďou potvrdzujúcou účasť inej osoby na uskutočnení zdaniteľného obchodu, avšak ďalšie osoby v prospech kontrolovaného subjektu odmietol vypočuť v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorá zaväzuje správcu dane zistiť skutočnosti nevyhnutné na správne určenie dane aj v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane sa s predmetným dôkazom neoboznámil, aj keď tento dôkaz žalobca vo vyjadrení k Protokolu navrhol. Žalobca navrhol vykonanie dokazovania do vydania rozhodnutia vo vyrubovacom konaní a správca dane mal postupovať podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku a vyhodnotiť dôkazy, ktoré sú mu známe z jeho činnosti, teda aj kontrolný výkaz, ktorý bol navrhnutý ako dôkaz a mal postupovať v skutkovo zhodných prípadoch tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobca namietal, že správca dane vyhodnotil v neprospech žalobcu „formálne dôkazy, nie skutkové,“ teda bez pochybností nepreukázal, že Dodávateľ nemal v čase dodania služby informácie, ktoré sa zaviazal pre žalobcu sprostredkovať. Žalobca tvrdil, že jeho povinnosťou v zmysle § 45 Daňového poriadku bolo preukázať správnosť dane, t.j. skutočností, ktoré uviedol v účtovných záznamoch za rok 2019 a svoje tvrdenia dokladovať predpísanou evidenciou, čo podľa jeho názoru urobil. Žalobca tvrdil, že účtovná dokumentácia ním predložená jednoznačne preukázala reálne dodanie služby sprostredkovania a nie je len formálnym dôkazom. Napriek tejto skutočnosti správca dane vo svojom rozhodnutí tieto dokumenty opomenul vyhodnotiť, predovšetkým zmluvy vyhotovené v súvislosti s predmetným zdaniteľným plnením. Podľa žalobcu sa správca dane a žalovaný taktiež nevysporiadali so skutočnosťou, že spoločnosti zúčastnené na realizovanom obchode v kontrolovanom zdaňovacom období podali daňové priznanie a na stránke www.finstat.sk vykazujú v predmetnom období tržby. Žalobca tvrdil, že správcovi dane bolo zrejmé, kto za tieto spoločnosti predložil správcovi dane účtovné závierky, kto disponoval účtami daných spoločností, či boli uzavreté zmluvy a kto ich vystavil. Žalobca tvrdil, že predložené doklady a ani dodávateľské účtovné záznamy neboli pri výsluchu svedkov vo vzťahu k ich pravosti a úplnosti spochybnené. Podľa žalobcu správca dane vyhodnotil dôkazy a „nezákonne získaný protokol z kontroly“ v rozpore so zákonom a so základnými zásadami správy daní.

24. Žalobca ďalej tvrdil, že podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku mali správca dane a žalovaný prihliadať aj iné skutočnosti im známe z iných daňových kontrol prebiehajúcich v obdobných zdaniteľných plneniach, ktoré nebolo potrebné preukazovať. Žalovaný na zistenia v prospech žalobcu v iných daňových kontrolách ukončených bez nálezu neprihliadal. Nie je možné, aby správca dane svoje rozhodnutie postavil len na domnienkach a neodôvodnených pochybnostiach.

25. Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. novembra 2012, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. bez uvedenia dňa vydania rozsudku, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. z. zo dňa 17. marca 2009 a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. „ÚS 314/2015“ bez uvedenia dňa vydania nálezu.

26. Žalobca v správnej žalobe namietal, že okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Je preto úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takému zneužívajúcemu konaniu u Dodávateľa žalobcu a či žalobca o takomto konaní vedel alebo musel vedieť.

27. Žalobca v rámci správnej žaloby ďalej namietal, že správca dane porušil základné zásady daňového konania podľa § 3 ods. 1 až 9 Daňového poriadku a ďalej § 24 ods. 2 a § 36 ods. 1 Daňového poriadku tým, že nevyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Správca dane neprihliadol na dôkazy alebo skutočnosti známe správcovi dane z podaných súhrnných výkazov, účtovných závierok, Dohôd o sprostredkovaní, ktoré podľa názoru žalobcu preukazujú uskutočnenie zdaniteľného plnenia tak, ako je uvedené na Faktúre. Taktiež namietal, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného boli vydané v rozpore s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správca dane vydal rozhodnutie napriek tomu, že v konaní nebol úplne zistený skutkový a právny stav veci a správca dane a žalovaný predložené dôkazy nevyhodnotili napriek tomu, že mali podstatný vplyv na výsledok daňovej kontroly. Správca dane a ani žalovaný podľa žalobcu nedoplnili dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých ako kľúčových navrhol vypočuť žalobca, v dôsledku čoho považoval žalobca vykonané dokazovanie za uskutočnené v rozpore s § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca taktiež

poukázal na ustanovenie § 44 ods. 1 druhá veta Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

28. Žalobca správnej žalobe tvrdil, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje a v daňovom konaní sú orgány verejnej správy povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie v zmysle zásady in dubio mitius.

29. Žalobca v správnej žalobe taktiež tvrdil, že v priebehu vyrubovacieho konania bola podaná sťažnosť na postup príslušníkov finančnej správy v danej veci, o ktorej nebolo do dnešného dňa rozhodnuté a ďalej to, že Protokol neobsahuje zoznam dokumentov, ktorými správca dane disponuje, ani skutočnosti, ako sa správca dane s týmito dôkazmi vysporiadal.

30. Žalobca namietal, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces pred orgánmi verejnej správy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany. Orgány verejnej správy nezachovali základné právo žalobcu na právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

31. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

32. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe opätovne popísal skutkový stav veci zistený správcom dane a zopakoval svoje zistenia ohľadom leasingového nájmu nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX v k. ú. F. medzi žalobcom ako leasingovým nájomcom a spoločnosťou MONAQ Leasing, a.s., ktoré boli uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného.

33. K žalobnej námietke žalobcu, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2019 nebola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, uviedol, že je neopodstatnená. Podľa ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Žalobca vykázal v daňovom priznaní pre DPH za preverované zdaňovacie obdobie júl 2019 nadmerný odpočet vo výške 16 196,87 Eur, ktorý si neodpočítal v nasledujúcom zdaňovacom období od vlastnej daňovej povinnosti. V podanom daňovom priznaní pre DPH za zdaňovacie obdobie júl 2019 neoznačil splnenie podmienok podľa . Za nasledujúce zdaňovacie obdobie august 2019 žalobca podal dňa 25. septembra 2019 daňové priznanie pre DPH, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 20 038,22 Eur. Správca dane v súlade s ustanovením Daňového poriadku vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019. Daňová kontrola začala dňa 23. októbra 2019, t.j. dňom uvedeným v Oznámení č. 102321065/2019 zo dňa 3. júna 2020. Daňová kontrola bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu.

34. Žalovaný následne zopakoval svoje právne hodnotenie veci a svoj záver o zákonnosti rozhodnutia správcu dane a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, uvedené v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí a žiadal správny súd, aby správnu žalobu žalobcu zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania.

Replika žalobcu

35. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27. októbra 2022 uviedol, že žalovaný nezohľadnil tvrdenie svedka A. B. C., D., že žalobcovi poskytol informácie, na základe ktorých žalobca následne uzatvoril kúpne zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, a ani vyjadrenie žalobcu, že Dodávateľa po uzatvorení Dohôd o sprostredkovaní výslovne požiadal, aby sa pri dojednávaní obchodov ďalej nijako neangažoval. K záveru žalovaného, že žalobca bol už v júni 2019 leasingovým nájomcom nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX v k. ú. F., a teda sám disponoval informáciami potrebnými k neskoršiemu uzatvoreniu kúpnej zmluvy na predmetnú nehnuteľnosť, žalobca uviedol, že žalovaný sa nesprávne odvolával na Výhradnú dohodu o sprostredkovaní, ktorá sa týkala druhého obchodu so spoločnosťou AKIN, s.r.o.. Výhradná dohoda o sprostredkovaní, týkajúca sa nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., bola uzatvorená dňa 31. októbra 2018. Žalovaný teda podľa žalobcu vychádzal z nesprávneho záveru, ktorý uviedol aj v rozhodnutí vo veci samej, ale aj v súvislosti s rozhodnutím o nevydaní ďalších dôkazov (výsluch svedkov, ktorí A. B. C., D. poskytli informácie o predmetných nehnuteľnostiach). Podľa žalobcu sa tiež žalovaný mýlil, keď nepovažoval poskytnutie informácií žalobcovi Dodávateľom ako nenaplnenie predmetu a účelu sprostredkovania. Žalobca výslovne žiadal dodávateľa, aby vo veci kúpy predmetných nehnuteľností ďalej nekonal, nakoľko sa bál úniku informácií. Práve z uvedeného dôvodu bol Dodávateľ ďalej neaktívny a žalobca zrealizoval obchody sám. Napokon, aj z ustanovenia článku 2 bod 2 Výhradnej dohody o sprostredkovaní zo dňa 31. októbra 2018 vyplýva, že sprostredkovateľ má nárok na províziu aj vtedy, ak záujemca plne preberie kontrolu nad kúpou nehnuteľností. Žalobca bol toho názoru, že spoločnosť MONAQ Leasing, a.s. a spoločnosť AKIN, s.r.o. sa jednoznačne vyjadrili, že mali informáciu o existencii sprostredkovateľa. Žalobca trval na tom, že mu vznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a že sa nejedná o predstieraný obchodný vzťah so sprostredkovateľom. Obchody, z ktorých mal žalobca zisk, sa podarilo uzatvoriť len na základe informácií od sprostredkovateľa. Žalobca žiadal, aby správny súd žalobe vyhovel a priznal mu právo na náhradu trov konania.

Duplika žalovaného

36. Žalovaný sa vyjadril k replike žalobcu podaním zo dňa 28. novembra 2022 tak, že s argumentáciu žalobcu nesúhlasí a v celom rozsahu zotrváva na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v žalobou napadnutom rozhodnutí a vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 9. augusta 2022. Podľa správcu dane a žalovaného bolo v predmetnej veci spochybnené reálne poskytnutie služby sprostredkovania nákupu nehnuteľností prostredníctvom Dodávateľa. Získanými dôkazmi bol jednoznačne spochybnený vzťah na preverovanom stupni obchodu medzi Dodávateľom a žalobcom. Skutkový stav bol správcom dane zistený dostatočne a pri daňovej kontrole zachovával práva žalobcu a ostatných zúčastnených v daňovom konaní a na základe vykonaného dokazovania mal k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho rozhodnutia. Žalovaný preto navrhoval správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

37. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. .

38. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) bez nariadenia pojednávania, pretože ústne pojednávanie žiaden z účastníkov konania nenavrhol a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa . Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 19. októbra 2023. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. novembra 2023 ( ).

39. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom

chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

40. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

41. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak.

42. Podľa v znení účinnom do 30. júna 2023 na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

43. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

44. Podľa v znení účinnom do 30. septembra 2019 predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

45. Podľa v znení účinnom do 30. septembra 2019 daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

46. Podľa v znení účinnom do 30. septembra 2019 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

47. Podľa v znení účinnom do 30. septembra 2019 právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

48. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 10 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2021 (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. (9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

49. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2021 (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

50. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2021 rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi ( ). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v správnej žalobe uplatnené.

52. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane. Správca dane rozhodnutím zo dňa 17. mája 2021 určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty vo výške 11 892,27 Eur za zdaňovacie obdobie júl 2019, a to z dôvodu porušenia v nadväznosti na a citovaného zákona. Správca dane dospel na základe zisteného skutkového stavu k záveru, že Dodávateľ nedodal žalobcovi ním fakturované služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností od spoločností MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. podľa Faktúry, v dôsledku čoho nebolo možné žalobcovi priznať odpočítanie dane z pridanej hodnoty z Faktúry od Dodávateľa v celkovej fakturovanej sume 71 353,62 Eur. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil, pričom odvolanie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Žalobca správnou žalobu napadol rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, pričom namietal, že obe rozhodnutia orgánov verejnej správy vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné a v konaní

pred správcom dane došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

53. Žalobná námietka žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v tom, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočným spôsobom ozrejmil, prečo nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovaného svedkov, je dôvodná. Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 29. júna 2021 namietal, že správca dane nevypočul ako svedka D. B. zo Žiliny, hoci sa podľa tvrdenia žalobcu malo sprostredkovanie uskutočniť „prostredníctvom a cez sieť jeho kontaktov“ spoločnosti Dodávateľa, pričom táto osoba sa podieľala na uskutočnení „predmetného zdaniteľného plnenia“, resp. vďaka jej informáciám, ktoré využil svedok A. B.. C., D.. Zároveň namietal, že nebola vypočutá osoba neznáma v čase výkonu daňovej kontroly, ktorá bola spomenutá bez idenfikácie počas výsluchu A. B.. C., D. ako osoba, od ktorej mal informácie o predaji budovy na ul. J. G. v Žiline spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., a ďalší navrhovaný svedok K. H., Tajovská 2038/6, 010 01 Žilina ako nová skutočnosť zistená po vydaní rozhodnutia správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tomto ohľade uviedol len to, že žalobca bol leasingovým nájomcom nehnuteľnosti spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. F. s možnosťou jej kúpy od apríla 2019 a v čase uzatvorenia Výhradnej dohody o sprostredkovaní zo dňa 10. júna 2019 už vedel, kto je predávajúcim, vlastníkom a o ktorú parcelu má ísť, a preto dôkazy navrhnuté žalobcom s vypočutím svedkov, ktorí mali bývalému konateľovi Dodávateľa poskytnúť informácie o nehnuteľnostiach, „sú v nadväznosti na uvedené zistenia irelevantné.“ Takéto odôvodnenie žalovaného vo vzťahu k dôvodu, prečo neboli žalobcom navrhovaní svedkovia vyslúchnutí neobstojí, pretože žalovaný neuviedol žiadny dôvod, prečo považoval vykonanie svedeckých výpovedí navrhnutých svedkov za irelevanené. Podľa § 63 ods. 5 druhá veta Daňového poriadku sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Zdôvodnenie nevykonania daňovým subjektom navrhnutých dôkazov nemusí byť nevyhnutne rozsiahle a postačuje aj stručné odôvodnenie, avšak z tohto odôvodnenia musí byť podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku zrejmé, prečo daňový orgán nepovažoval vykonanie navrhovaného dôkazu za náležité a potrebné pre dostatočné zistenie skutkového stavu. Zistenia žalovaného, na ktoré odkázal, sú navyše rozporné a nezrozumiteľné, keďže k uzatvoreniu Výhradnej dohody o sprostredkovaní medzi žalobcom a Dodávateľom vo vzťahu k nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. došlo dňa 31. októbra 2018, teda ešte pred vznikom leasingového vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou MONAQ Leasing, a.s., a nie dňa 10. júna 2019 (v tento deň bola uzatvorená Výhradná dohoda o sprostredkovaní medzi žalobcom a Dodávateľom vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve spoločnosti AKIN, s.r.o., avšak tieto nehnuteľnosti neboli predmetom leasingu). Pokiaľ teda žalovaný zdôvodnil nevykonanie žalobcom navrhnutých svedeckých výpovedí tým, že ich považuje za irelevantné bez toho, aby zároveň uviedol aj to, na základe čoho k takémuto záveru dospel, navyše s odvolaním sa na chybne interpretované dátumy uzatvorenia jednotlivých záväzkových vzťahov medzi žalobcom, Dodávateľom a predávajúcim, porušil tým ustanovenie Daňového poriadku a zaťažil svoje rozhodnutie v danom ohľade vadou nepreskúmateľnosti tak pre nedostatok dôvodov, ako aj pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa .

54. Pokiaľ žalobca namietal v správnej žalobe nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného len všeobecne v tom ohľade, že žalovaný nedostatočným spôsobom ozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré vyhodnotil ako nedôveryhodné a prečo na dôkazy v prospech daňového subjektu neprihliadal, takto všeobecne formulovaná žalobná námietka neumožňuje správnemu súdu vykonať súdny prieskum. Žalobca musí v správnej žalobe vymedziť, v čom vzhliada napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, ktoré závery daňového orgánu vychádzajú z nedostatku dôvodov, prípadne v čom je rozhodnutie nezrozumiteľné. Správny súd nie je oprávnený vyhľadávať vady rozhodnutia namiesto žalobcu. Len všeobecné formulácie žalobcu v tomto smere nepostačujú. Odhliadnuc od otázky nevykonania výsluchov žalobcom navrhovaných svedkov, rozhodnutie žalovaného obsahuje zrozumiteľné vyhodnotenie vykonaných dôkazov, popísanie zisteného skutkového stavu, jeho právne posúdenie a jednotlivé závery, ku ktorým žalovaný vzhľadom na uvedené dospel.

55. Námietka žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je zmätočné a nezrozumiteľné, keď žalovaný mal podľa tvrdenia žalobcu účelovo uvádzať len časti vyjadrenia žalobcu a svedkov vytrhnuté z kontextu, rovnako neumožňuje pre svoju všeobecnosť a nekonkrétnosť súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca nekonkretizoval, v čom mala spočívať vytýkaná účelovosť konania zo strany

žalovaného a ani to, v čom sú závery žalovaného vytrhnuté z kontextu. Nestačí, ak žalobca uvádza len vlastné hodnotenie dôkazov a vyjadruje svoj nesúhlasný postoj k záverom, ktoré daňové orgány zo zistených skutočností vyvodili. Musí uviesť v čom konkrétne sú zistenia a závery nekonzistentné, v čom odporujú logickému uvažovaniu a v ktorom ohľade je tak rozhodnutie daňových orgánov zaťažené vadou nepreskúmateľnosti. Správny súd preto na danú žalobnú námietku žalobcu neprihliadal.

56. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správca dane sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že predmetná daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019 bola začatá podľa § 46 ods. 1 a nie § 46 ods. 2 Daňového poriadku, a že zo strany správcu dane došlo k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti bola vykonaná podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku a bola začatá v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 102321065/2019 zo dňa 8. októbra 2019, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 29. októbra 2019. Podľa správcu dane tak žalobca vedel, že sa jedná o daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 vykonávanú podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku. Rovnako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správca dane vykonal daňovú kontrolu v období od 23. októbra 2019 do 5. novembra 2020 v súlade s ustanovením § 46 ods. 2 Daňového poriadku, a to na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019. Správca dane vo svojom rozhodnutí taktiež riadne odôvodnil postup pred vydaním Protokolu, keď žalobcovi zaslal písomné Oboznámenie so zisteniami v rámci vykonávanej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 a výzvu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku č. 101132530/2020 zo dňa 6. júla 2020, pričom táto písomnosť bola žalobcovi doručená dňa 8. júla 2020 a žalobcovi tak bolo umožnené sa k nej vyjadriť. Žalobca však svoje právo nevyužil, k zisteniam sa nevyjadril a ani nenavrhol, aby boli v Protokole uvedené jeho vyjadrenia ku kontrolným zisteniam. Uvedené konštatovanie správcu dane korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že správca dane sa žiadnym spôsobom nevyjadril k jeho námietke, že v priebehu daňovej kontroly došlo k porušeniu § 46 ods. 1, 2 a 5 Daňového poriadku, je tak v zjavnom rozpore s obsahom administratívneho spisu, Protokolu a rozhodnutí správcu dane a žalovaného. Navyše, žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane porušenie § 46 ods. 1, 2 a 5 správcom dane ani nenamietal. Pre úplnosť správny súd uvádza, že predmetná daňová kontrola bola začatá v súlade s ustanovením Daňového poriadku dňom 23. októbra 2019 (deň uvedený v Oznámení č. 102321065/2019 zo dňa 3. júna 2020) v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2 (žalobca v daňovom priznaní pre daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019 neosvedčil splnenie podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa ). Ak platiteľ dane nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Keďže žalobca si nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ktorý vykázal v daňovom priznaní pre daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019, neodpočítal od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období august 2019, pričom daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2019 podal dňa 25. septembra 2019, lehota na vrátenie prípadného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019 tak podľa trvala do 25. októbra 2019. Keďže správca dane začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 dňa 23. októbra 2019, teda v lehote podľa 79 ods. 1 , správca dane neporušil zákon a predmetnú daňovú kontrolu začal zákonnej v lehote.

57. Žalobca v správnej žalobe opakovane a viacerými formuláciami namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane a žalovaným tým, že správca dane a žalovaný neprihliadli na všetky skutočnosti, na ktoré žalobca poukazoval. Žalobca mal za to, že dostatočne preukázal dodanie služieb sprostredkovania kúpy nehnuteľností od spoločností MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. Dodávateľom a vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Táto žalobná námietka žalobcu nie je dôvodná. Správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach podrobne odôvodnili svoj záver, že žalobca nepreukázal, že došlo

k dodaniu služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností od uvedených spoločností Dodávateľom, a teda podľa žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, keďže ku kúpe predmetných nehnuteľností došlo po priamom rokovaní žalobcu so spoločnosťami MONAQ Leasing, a.s.. a AKIN, s.r.o. bez pričinenia Dodávateľa. Skutočnosť, že žalobca s vyhodnotením dôkazov správcom dane a žalovaným nesúhlasí a na viacerých miestach žaloby prezentoval jeho vlastné hodnotenie dôkazov, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného.

58. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že skutočnosť, že došlo k takému poskytnutiu služby, s ktorým je spojená daňová povinnosť a v zmysle právo na odpočítanie dane jej platiteľom, je povinný preukázať platiteľ dane, teda žalobca. V prípade, ak svoje dôkazné bremeno neunesie, nie je možné mu priznať právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Nevyhnutným predpokladom pre vznik práva na odpočet dane z pridanej hodnoty je materiálna, t. j. skutočná existencia takého plnenia (dodania služby), s ktorým je spojená daňová povinnosť. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti zaťažuje platiteľa dane a normatívne je vyjadrené v ustanovení Daňového poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti v Uznesení sp. zn. zo dňa 16. decembra 2009 uviedol, že „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.“ Pre unesenie dôkazného bremena platiteľa dane však nestačí len formálne predloženie dokladov, ale tieto doklady musia byť obrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného na daňových dokladoch. Keďže uskutočňovanie zdaniteľných plnení je vlastnou ekonomickou činnosťou daňového subjektu, je to práve daný platiteľ dane, kto má možnosť a aj povinnosť zaobstarať si všetky potrebné dôkazy, ktoré zabezpečia, že zdaniteľné plnenie bude môcť správcovi dane spoľahlivo preukázať. Žalobca síce predložil správcovi dane svoju účtovnú dokumentáciu a najmä Faktúru, Dohody o sprostredkovaní a kúpne zmluvy, ktorých predmetom bola kúpa nehnuteľností od spoločností MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o., avšak správca dane po predložení dokladov nadobudol pochybnosť o reálnom uskutočnení služby sprostredkovania kúpy predmetných nehnuteľností zo strany Dodávateľa žalobcovi, pričom za týmto účelom vypočul svedkov (A. B. C., D., A. G. H.), konateľa žalobcu a prostredníctvom dožiadania Daňového úradu Bratislava obstaral aj písomné vyjadrenie spoločnosti MONAQ Leasing, a.s., čo podrobne popísal vo svojom rozhodnutí zo dňa 17. mája 2021 a následne aj žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí. Správca dane dospel po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach k záveru, že nedošlo k dodaniu služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností tak, ako to bolo deklarované na Faktúre. Svoje pochybnosti správca dane oznámil žalobcovi a vyzval ho podľa Daňového poriadku na ich odstránenie, a to Oboznámením so zisteniami v rámci vykonávanej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2019 č. 101132530/2020 zo dňa 6. júla 2020, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 8. júla 2020. Doručením predmetného oboznámenia s výzvou podľa Daňového poriadku žalobcovi tak došlo opäť k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Ústavný súd Slovenskej republiky v už citovanom Uznesení sp. zn. zo dňa 16. decembra 2009 uviedol: „Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť ( zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ Žalobca však následne nepredložil žiadne také dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že došlo k poskytnutiu plnenia Dodávateľom podľa Faktúry, t. j. že Dodávateľ bol činný ako sprostredkovateľ pri uzatvorení kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti medzi žalobcom a spoločnosťami MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o., ale v jeho Vyjadrení k Protokolu zo dňa 10. decembra 2020 a aj v ďalšom Vyjadrení zo dňa 15. marca 2021 žalobca prezentoval len vlastné hodnotenie predložených a vykonaných dôkazov,

čo na unesenie dôkazného bremena tvrdenia, že došlo k poskytnutiu služieb sprostredkovania kúpy predmetných nehnuteľností, nepostačuje.

59. Žalobca v správnej žalobe spochybnil záver správcu dane, podľa ktorého sa spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. vyjadrili, že o Dodávateľovi ako sprostredkovateľovi predaja predmetných nehnuteľnosti nemajú žiadnu vedomosť, a teda ani nemohlo dôjsť k poskytnutiu služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností Dodávateľom. Žalobca však vychádza z predpokladu, že na preukázanie materiálnej existencie služby sprostredkovania kúpy nehnuteľností postačuje, ak predávajúci mali vedomosť o zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a Dodávateľom, keď poukazoval na písomné vyjadrenie spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. zo dňa 21. mája 2020, v ktorom táto spoločnosť uviedla, že nepozná spoločnosť Dodávateľa a ani jej konateľa A. B. C., D. a neeviduje písomné záznamy z kontaktovania Dodávateľom, avšak „menovaní boli spomenutí kupujúcim pri uskutočňovaní obchodu, že je to jeho sprostredkovateľ, od ktorého mal informácie, ktorého odmenu zaplatí kupujúci“, a na výpoveď svedka A. G. H., bývalého konateľa spoločnosti AKIN, s.r.o., ktorý do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100947595/2020 uviedol, že spoločnosť Dodávateľa nepozná v súvislosti so sprostredkovaním predaja nehnuteľností žalobcovi, ale nevylúčil, že táto spoločnosť vyvíjala činnosť na uskutočnenie obchodu. Takýto predpoklad žalobcu je však mylný. Samotný pojem „sprostredkovanie“ už zo svojej podstaty vyžaduje, aby sprostredkovateľ vyvíjal aktívnu činnosť smerujúcu k možnosti uzatvorenia zmluvy medzi záujemcom (v danom prípade žalobcom) a treťou osobou (v danom prípade spoločnosťou MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o.) tak vo vzťahu k záujemcovi, ale aj vo vzťahu k tretím osobám. To znamená, že musí s tretími osobami sám a osobne komunikovať ako sprostredkovateľ a tieto tretie osoby musia mať aj vedomosť, že vystupuje v postavení sprostredkovateľa, pričom musí vyvíjať také činnosti priamo vo vzťahu k tretím osobám, aby záujemca mal príležitosť uzatvoriť zmluvný vzťah s týmito tretími osobami, teda sprostredkovanie je trojstranný vzťah. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o. nekomunikovali s Dodávateľom ako so sprostredkovateľom (sám žalobca si to neželal, čo aj opakovane potvrdil) ohľadom predaja ich nehnuteľností žalobcovi, spoločnosť Dodávateľa a jej konateľa A. B. C., D. nepoznali, uzatvorenie kúpnych zmlúv na predmetné nehnuteľnosti dojednával sám konateľ žalobcu p. D., čo aj osobne potvrdil pri výpovedi pred správcom dane, a teda išlo o dvojstranný vzťah medzi predávajúcim a kupujúcim. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver správcu dane a žalovaného, že Dodávateľ nemohol vystupovať a ani nevystupoval v postavení sprostredkovateľa kúpy predmetných nehnuteľností, a teda nedodal žalobcovi službu sprostredkovania v zmysle Faktúry. Skutočnosť, že konateľ žalobcu sa spoločnosti MONAQ Leasing, a.s. ako predávajúcemu len zmienil, že informácie o nehnuteľnosti má od subjektu, ktorý síce sám nazýval ako sprostredkovateľ, avšak ktorý nebol s predávajúcim v žiadnom vzťahu a s ktorým neprebehla priama obchodná komunikácia, a rovnako ani skutočnosť, že bývalý konateľ spoločnosti AKIN, s.r.o. nevylúčil, že spoločnosť Dodávateľa mohla vyvíjať nejakú činnosť na uskutočnenie obchodu, ale osobne ju nepoznal, je v tomto ohľade bezpredmetná. Rovnako bezpredmetná je aj námietka žalobcu v správnej žalobe, že prítomnosť sprostredkovateľa pri podpisovaní kúpnych zmlúv na predmetné nehnuteľnosti nebola podľa Dohôd o sprostredkovaní vymienená. Sprostredkovateľ nemusí byť prítomný pri uzatváraní kúpnych zmlúv s predávajúcim, avšak zmluvy musia byť uzatvorené v dôsledku osobného pričinenia sprostredkovateľa vo vzťahu k predávajúcim. Postavenie sprostredkovateľa by Dodávateľ mohol nadobudnúť len v prípade, ak by osobne dojednával predaj predmetných nehnuteľností v prospech žalobcu so spoločnosťami MONAQ Leasing, a.s. a AKIN, s.r.o., čo sa nestalo, a nie tým, že konateľ žalobcu sa o Dodávateľovi pri obchodných rokovaniach, ktorých sa zúčastňoval sám a priamo, zmienil, resp. jeden z predávajúcich nevylúčil, že nejaké činnosti Dodávateľ vyvinúť mohol (čo napokon potvrdil svedok A. B. C., D. a správca dane a žalovaný to ani nespochybňovali). Rovnako správny a logický je aj záver správcu dane, že samotné poskytnutie informácií Dodávateľom žalobcovi o predmetných nehnuteľnostiach nie je možné považovať za činnosť sprostredkovateľa.

60. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že správca dane nepreukázal, že Dodávateľ nevykonal úkony smerujúce k uzavretiu kúpnych zmlúv na predmetné nehnuteľnosti, správny súd podotýka, že nie je povinnosťou správcu dane predložiť žalobcovi dôkazy, že nedošlo k dodaniu zdaniteľného plnenia, keďže ako už správny súd uviedol, je to žalobca ako daňový subjekt, ktorý má povinnosť preukázať, že došlo k plneniu, s ktorým je spojený vznik daňovej povinnosti a následné právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Správca dane nemá povinnosť predkladať dôkazy, že nie sú splnené predpoklady pre odpočet dane z pridanej hodnoty, keďže je orgánom správy daní vykonávajúcim hodnotenie dôkazov, pričom jeho hodnotenie sa odvíja od charakteru dôkazov, ktoré predloží daňový subjekt. Vlastné šetrenie vykonáva vtedy, ak daňovým subjektom predložené dôkazy považuje za pochybné za účelom ich

verifikácie. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s Rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -17 z 23. februára 2011 „Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“ Záver správcu dane o neexistencii materiálneho plnenia od Dodávateľa uvedeného na Faktúre nie je výsledkom dokazovania správcu dane, ale neunesenia dôkazného bremena žalobcom, keďže ním predložené dôkazy boli správcom dane riadne spochybnené a ďalšie dôkazy žalobca nepredložil. Správca dane nebol ani povinný označovať dôkazy, ktoré by mal žalobca predložiť. Splnenie podmienok pre odpočet dane z pridanej hodnoty je povinný preukázať žalobca a správca dane nemohol viesť (a ani neviedol) dokazovanie tak, aby dôkaznú núdzu žalobcu kompenzoval. Správny súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. februára 2015, podľa ktorého „Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.“ Pokiaľ žalobca v správnej žalobe len všeobecne tvrdil, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil správcovi dane Faktúru, Dohody o sprostredkovaní, kúpne zmluvy k jednotlivým nehnuteľnostiam a svoju účtovnú dokumentáciu, čím podľa jeho názoru preukázal existenciu materiálneho plnenia, t. j. poskytnutie služieb sprostredkovania Dodávateľom, pričom správca dane nemohol svoje dôkazné bremeno presúvať na žalobcu, takéto tvrdenie je len jeho vlastným hodnotením dôkaznej situácie a postupu správcu dane bez toho, aby žalobca uviedol, v čom konkrétne bol postup správcu nezákonný.

61. Tvrdenia žalobcu v správnej žalobe, že správca dane, resp. žalovaný, zabezpečili len „formálne“ dôkazy na podporu svojich pochybností a dôkazy predložené žalobcom v podobe rozsiahlej účtovnej dokumentácie, zmlúv, potvrdení o platbách, kontrolných výkazov, účtovných závierok, daňových priznaní a výpovedí svedkov nevyhodnotili v ich vzájomných súvislostiach, pričom reálne uskutočnenie sprostredkovania kúpy predmetných nehnuteľností bolo preukázané, sú len vlastným hodnotením dôkaznej situácie žalobcom a vyjadrením jeho nesúhlasného postoja k vyhodnoteniu správcom dane a žalovaným, čo však samo o sebe nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného z tohto dôvodu.

62. Námietka žalobcu, že správca dane nevypočul ním navrhovaných svedkov D. B. a ďalších, v dôsledku čoho správca dane nevyhodnotil skutkový stav riadne a v súlade s § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, nie je dôvodná. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a nebol povinný, ako to vyplýva z citovanej právnej úpravy, vykonať všetky dôkazy, ktoré žalobca navrhoval, ak to nebolo potrebné alebo účelné na zistenie skutkového stavu. Nevykonanie navrhovaných svedeckých výpovedí správca dane v napadnutom rozhodnutí odôvodnil, keď uviedol, že nakoľko svedok A. B. C., D. sa vyjadril, že informácie o predaji nehnuteľnosti spoločnosťou AKIN, s.r.o. sa dozvedel náhodou v kaviarni od p. D. B., pričom sa bavili ako fyzické osoby a p. B. to spomenul len v diskusii, zastával názor, že prípadný výsluch svedka p. B. by nemal vplyv na výsledok daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania po daňovej kontrole.

63. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že správca dane mal vykonať dokazovanie aj dôkazmi, ktoré sú mu známe z jeho činnosti, napr. kontrolným výkazom, a mal prihliadať aj na iné skutočnosti známe z iných daňových kontrol prebiehajúcich v obdobných zdaniteľných plneniach, resp. že mal zohľadniť skutočnosť, že spoločnosti zúčastnené na realizovanom obchode v kontrolovanom zdaňovacom období podali daňové priznanie a na stránke www.finstat.sk vykázali tržby, správny súd poznamenáva, že opätovne ide o vlastné subjektívne hodnotenie dokazovania zo strany žalobcu. V zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku je to správca dane, kto vedie dokazovanie, pričom postupuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca môže a aj má sám predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak správca dane nie je povinný vyhľadávať a vykonávať dôkazy v prospech tvrdení žalobcu a preukazovať existenciu nároku, ktorý tvrdí žalobca ako daňový subjekt. Napokon, žalobca v správnej žalobe len všeobecne tvrdil, že dokazovaním tak, ako ho poníma, by sa mala dokázať existencia služby sprostredkovania kúpy predmetných nehnuteľností, avšak neuviedol v akom konkrétnom ohľade, resp. či a ako by vykonanie dokazovania podľa mienky

žalobcu viedlo k preukázaniu ním tvrdených skutočností, resp. k vyvráteniu záverov správcu dane a žalovaného.

64. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukázal na viaceré rozhodnutia súdov (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. novembra 2012, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. bez uvedenia dňa vydania rozsudku, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. z. zo dňa 17. marca 2009 a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. „ÚS 314/2015“ bez uvedenia dňa vydania nálezu) bez toho, aby konkretizoval, ako sú závery uvedené v daných rozhodnutiach aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci, takéto poukázanie je podľa správneho súdu bezpredmetné. V správnej žalobe chýba konkretizácia dopadov záverov odkazovaných súdnych rozhodnutí na zákonnosť napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného. Nepostačovalo tak na dané rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona, relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Výňatky odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá zďaleka nespĺňajú.

65. Námietka žalobcu v správnej žalobe, v zmysle ktorej "okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov," je jednak všeobecná a nekonkrétna, a jednak vôbec nekorešponduje s rozhodnutím správcu dane a žalovaného, keďže tieto sú postavené na skutočnosti, že žalobca nepreukázal materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia deklarovaného na Faktúre, a nie na podvodnom konaní žalobcu, prípadne na zneužití práva. Správca dane a žalovaný nemuseli preukazovať úmysel žalobcu a jeho vedomosť o podvodnom alebo zneužívajúcom konaní, keďže právne posúdenie správcu dane a žalovaného v napadnutých rozhodnutiach bolo založené na nesplnení podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa a , pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa .

66. Nedôvodná je aj žalobná námietka žalobcu, že správca dane a žalovaný porušili základné zásady daňového konania podľa § 3 ods. 1 až 9 Daňového poriadku a ďalej § 24 ods. 2 a § 36 ods. 1 Daňového poriadku tým, že nevyhodnotili všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach, najmä neprihliadli na dôkazy alebo skutočnosti známe správcovi dane z podaných súhrnných výkazov, účtovných závierok, Dohôd o sprostredkovaní, ktoré podľa názoru žalobcu preukazujú uskutočnenie zdaniteľného plnenia tak, ako je uvedené na Faktúre a nedoplnili dokazovanie výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov. Žalobca opätovne v správnej žalobe prezentoval len vlastné hodnotenie dôkazov bez toho, aby uviedol, aký konkrétny dopad na zákonnosť postupu správcu dane mal vytýkaný nedostatok a ako tým bolo zasiahnuté do práv žalobcu. Správny súd opätovne podotýka, že samotná skutočnosť, že žalobca s vyhodnotením dôkazov správcom dane nesúhlasí a polemizuje s ním, sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, navyše ak žalobca v správnej žalobe ani neuviedol konkrétne, v čom je takéto vyhodnotenie dôkazov v rozpore so zákonom alebo so zásadami logického uvažovania. Žalobca svoj nesúhlas s vyhodnotením dôkazov správcom dane a žalovaným spája s porušením uvedených ustanovení Daňového poriadku, čo podľa správneho súdu nie je náležité. Ako už správny súd uviedol v prechádzajúcich bodoch tohto rozsudku, správca dane sa podrobne vysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom tak počas daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, tieto vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach v súlade so zásadami logického uvažovania, pričom žalobcovi umožnil predkladať aj iné dôkazy. To, že žalobca sa s vyhodnotením dôkazov správcom dane a následne aj žalovaným nestotožňuje, nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného. Rovnako nestačí, ak žalobca len poukázal na ustanovenia Daňového poriadku, ktoré mali byť postupom správcu dane a žalovaného porušené a skonštatoval porušenie zásad daňového konania, ale žalobca by musel špecifikovať, akým konkrétnym procesným postupom orgánu verejnej správy došlo k zásahu do jeho procesných práv a aký to malo konkrétny vplyv na zákonnosť postupu a rozhodovania správcu dane a žalovaného, čo žalobca neurobil. Žalobca taktiež len všeobecne tvrdil, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného boli vydané v rozpore s § 68 ods. 3 Daňového poriadku bez toho, aby konkrétne uviedol, v čom orgány správy daní pochybili a prečo je tvrdené porušenie daného ustanovenia tak procesne závažné, že zaťažilo konanie vadou podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Taktiež nepostačuje, ak žalobca len poukázal

na ustanovenie § 44 ods. 1 druhá veta Daňového poriadku s tým, že daňová kontrola sa vykonáva len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, bez toho, aby súčasne uviedol, ako správca dane, prípadne žalovaný v tomto ohľade porušili zákon a aký to malo vplyv na práva žalobcu.

67. Žalobca v správnej žalobe ďalej tvrdil, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje a v daňovom konaní sú orgány verejnej správy povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie v zmysle zásady in dubio mitius. Správny súd k tvrdeniu žalobcu uvádza, že nemôže vykonať súdny prieskum na základe takto všeobecne a nekonkrétne formulovaného konštatovania. Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti sám vyhľadávať a za žalobcu dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne žalobcom uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad, a už vôbec nie postupovať pri preskúmavaní napadnutých rozhodnutí na základe domnienok o obsahu žalobných námietok. Je povinnosťou žalobcu v správnej žalobe jasným a zrozumiteľným spôsobom sformulovať, z akých dôvodov a v akej skutkovej alebo právnej otázke sa orgán verejnej správy mýli, s uvedením konkrétneho následku na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd však pre úplnosť a vo všeobecnosti konštatuje, že zásada in dubio pro mitius sa uplatňuje len v prípade, ak je právna norma, ktorá sa má vo veci aplikovať, nejasná a treba pristúpiť k jej výkladu. Ak je možný taký výklad nejasnej, resp. neurčitej právnej normy, ktorý je pre účastníka miernejší, uplatní sa tento výklad. Uvedenú zásadu však v žiadnom prípade nemožno vzťahovať na dôkaznú povinnosť účastníka konania, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, a hodnotenie dôkazov orgánom verejnej správy. Orgán verejnej správy nemôže hodnotiť dôkazy predložené účastníkom konania tak, že v prípade pochybností o existencii účastníkom tvrdeného nároku by sa priklonil k záveru, že nárok je daný aj bez jeho jednoznačného preukázania. Ak účastník konania je v dôkaznej núdzi a nemá k dispozícii také dôkazy, ktoré by jednoznačne a bez pochýb preukazovali existenciu ním tvrdeného nároku, nemôže sa dovolávať vo svoj prospech použitia zásady in dubio pro mitius pri hodnotení dôkazov a vyvodzovaní záveru orgánu verejnej správy, či tu nárok je alebo nie je.

68. Žalobca v správnej žalobe tvrdil aj to, že v priebehu vyrubovacieho konania bola podaná sťažnosť na postup príslušníkov finančnej správy v danej veci, o ktorej nebolo do dnešného dňa rozhodnuté a ďalej to, že Protokol neobsahuje zoznam dokumentov, ktorými správca dane disponuje, ani skutočnosti, ako sa správca dane s týmito dôkazmi vysporiadal. Správny súd opätovne podotýka, že žalobca svoje tvrdenia nijako nekonkretizoval a neuviedol, v čom spočívalo porušenie zákona správcom dane a aký to malo vplyv na práva žalobcu. Takto všeobecne formulované tvrdenie neumožňuje správnemu súdu vykonať súdny prieskum. Správny súd nemôže dôvody nezákonnosti sám za žalobcu vyhľadávať a dopĺňať vlastnými zisteniami z administratívneho spisu a ani všeobecne žalobcom uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Žalobca ani len netvrdil, že správca dane zasiahol do jeho práv, keď podľa jeho tvrdenia nerozhodol o podanej sťažnosti na postup príslušníkov finančnej správy. Taktiež je potrebné skonštatovať, že tvrdenie žalobcu, že Protokol neobsahuje zoznam dokumentov, ktorými správca dane disponuje, ani skutočnosti, ako sa správca dane s týmito dôkazmi vysporiadal, je v príkrom rozpore s obsahom administratívneho spisu, keďže Protokol obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Daňového poriadku, vrátane súpisu kontrolovaných dokladov a jednotlivých kontrolných zistení správcu dane s vyhodnotením dôkazov. Námietka žalobcu je preto nedôvodná.

69. Žalobca namietal v správnej žalobe aj to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces pred orgánmi verejnej správy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany. Tvrdil, že orgány verejnej správy nezachovali základné právo žalobcu na právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedená námietka žalobcu je rovnako nedôvodná. Ako už správny súd opakovane v tomto rozsudku uviedol, žalobca musí uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých bude zrejmé, že orgán verejnej správy porušil zákon a toto porušenie malo zásadný vplyv na práva žalobcu. Správny súd nemôže pri súdnom prieskume rozhodovania a postupu orgánov verejnej správy vychádzať len zo všeobecných tvrdení žalobcu a tieto za neho konkretizovať vlastnou činnosťou. V prípade, ak žalobca v správnej žalobe uvedie len všeobecné tvrdenia, z ktorých nemožno usúdiť, že orgán verejnej správy porušil zákon a zasiahol do subjektívnych práv žalobcu, žalobca znáša riziko, že jeho námietky budú správnym súdom vyhodnotené ako nedôvodné. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zo strany orgánov verejnej správy správny súd pre úplnosť uvádza, že čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nie je aplikovateľný na rozhodovanie v daňových veciach (Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. novembra 2006, č. 73053/01 alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. júla 2001, č. 44759/98). Výnimku tvoria len konania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné, teda vo veciach, kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter. V predmetnej veci správca dane žalobcovi neuložil sankciu sa porušenie právnej povinnosti, ale mu vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, ktorú je žalobca povinný platiť na základne platných právnych predpisov.

70. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je v časti týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 102332051/2021 zo dňa 22. novembra 2021 zrušil podľa z dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Vzhľadom na to, že obdobná vada v konaní pred správcom dane nebola správnym súdom zistená, nebol dôvod zrušiť aj rozhodnutie správcu dane.

71. V ďalšom konaní žalovaný opätovne rozhodne o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, pričom sa riadne, zrozumiteľne a dostatočným spôsobom vysporiada s odvolaním žalobcu, osobitne aj s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom navrhovaných svedkov. V prípade, ak navrhovaných svedkov nevypočuje, tento postup zákonom stanoveným spôsobom odôvodní. Právnym názorom správneho súdu je žalovaný v ďalšom konaní viazaný ( ).

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 73. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

POUČENIE :

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom( ). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.