Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26CoE-285-2011.pdf
PDF · 100.85 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/285/2011
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Hattalova 12/ C, Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Petrou Lukáčovou, advokátkou so sídlom Mostná 72, Nitra, proti povinnému: G. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX, P., o vymoženie sumy 1.793,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č.k. 7Er/234/2011-53 zo dňa 01. augusta 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č.k. 7Er/234/2011-53 zo dňa 01. augusta 2011 p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú na Okresnom súde Topoľčany dňa 21.04.2011.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1, § 3 Občianskeho zákonníka, smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a judikatúrou Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/80 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríques Nogueira zo dňa 06.10.2009.
Súd prvého stupňa uviedol, že z predloženej zmluvy o úvere uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s. a povinným dňa 12.06.2006 vyplýva, že priznaná pohľadávka má základ v spotrebiteľskom úvere, ktorý oprávnený poskytol v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinný úver prijal ako fyzická osoba nepodnikateľ. Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 1.793,49 eura. Zo zmluvy vyplýva, že dlžník mal veriteľovi zaplatiť celkom 3.120,89 eura, t.j. o 1976,05 eura viac ako predstavoval úver, ktorý mu oprávnený poskytol. Z čoho konkrétne pozostávajú jednotlivé splátky úveru zo zmluvy nevyplýva. Ďalej z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný čiastočne splnil svoju povinnosť voči oprávnenému, avšak konkrétna výška, ktorú povinný zaplatil na úver uvedená v rozsudku nie je a ani na zaplatenie akých nárokov bola bankou zaplatená suma započítaná nemožno zistiť. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Keďže zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať nemožnosť, nedovolenosť a nemravnosť plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom je nevyhnutné, aby takéto posúdenie bolo možné. Možnosť preskúmania nemožnosti, nedovolenosti a nemravnosti plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom súd prvého stupňa vzhľadom na vyššie
uvedené považuje za osobitnú podmienku exekučného konania, v ktorom je vykonávaný rozhodcovský rozsudok. Bez splnenia tejto podmienky je vylúčený postup podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd skúma i bez návrhu aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z predloženého exekučného titulu nie je možné zistiť, z čoho priznaný dlžný úrok v sume 447,16 eura pozostáva. Konštatovanie, že ide o sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po splatnosti celého úveru je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, keďže z odôvodnenia rozsudku nevyplýva kedy povinná vykonala poslednú čiastočnú úhradu a v akej výške, ktorým dňom bol splatný úver resp. spísaná žaloba, nie je zrejmé z akej sumy a v akej percentuálnej výške za aké konkrétne časové obdobie boli tieto úroky vyčíslené. Predmetné ustanovenie o dlžných úrokoch je svojou formuláciou a najmä výpočtom zjavne nejasné, vzhľadom na nešpecifikovanie dlžnej sumy, sankčného obdobia a výšky úrokovej sadzby nie je možné overiť, resp. vypočítať sumu dlžných úrokov. Rozhodnutie je tak nezrozumiteľné a vystavuje tak spotrebiteľa značnej neistote a s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o neprijateľnú podmienku. Z odôvodnenia predloženého rozhodnutia sa nedá zistiť, aké skutkové zistenia rozhodca zistil a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní spravoval. Rozhodcovský rozsudok je v časti priznaných úrokov neodôvodnený, nepresvedčivý, všeobecný a zaoberá sa v zásade výlučne procesnou stránkou veci. V závere súd prvého stupňa poukázal aj na to, že ďalším dôvodom, pre ktorý nie je možné vydať poverenie pre súdneho exekútora je rozhodcovská doložka, ktorá je uvedená v bode 1 zmluvy o úvere ako i v bode 9.2. obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy. Rozhodcovská doložka vo svojich dôsledkoch predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Rozhodcovská doložka nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, povinný nemal možnosť si rozhodcovskú doložku osobitne vyjednať, nakoľko ju oprávnený vložil do obchodných podmienok a to už i s výberom rozhodcovského súdu, pričom táto podmienka je neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Poukázal na to, že posúdenie rozhodcovskej doložky dohodnutej v zmluve o úvere obsiahnutej v bode 9.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, za neprijateľnú podmienku, je rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odníma možnosť účastníkovi konať a uplatniť svoj nárok pred súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa odôvodňuje svoje rozhodnutie zo zverejneného slovenského prekladu smernice, pričom v českom preklade je táto podmienka formulovaná výrazne iným spôsobom. Na uvedený problém s prekladom smernice, ktorý má rozhodnutie v predmetnej veci zásadný význam prebehla diskusia a v tejto súvislosti poukázal aj na príspevok C. I. N.. Právna úprava uvedenej problematiky upravená v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré za neprijateľné podmienky považuje najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bola do Občianskeho zákonníka doplnená novelou účinnou od 01.01.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa 12.06.2006, ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) nie je možné aplikovať na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy. Taktiež oprávnený uviedol, že skutkový stav, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí ASTURCOM bol výrazne odlišný od skutkového stavu ustáleného súdom prvého stupňa a preto aplikácia záverov obsiahnutých v rozhodnutí ASTURCOM je nesprávna. Rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovské konanie sa viedlo podľa zákona o rozhodcovskom konaní a rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Exekučný súd teda posudzuje preložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie,
ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Vo vzťahu k poplatkom spojených s úverom uviedol, že všetky údaje a skutočnosti, ktoré nie sú súdu prvého stupňa zrejmé tak, ako to uvádza v odôvodnení napadnutého uznesenia vyplývajú z listiny „aktuálny stav úveru“ ku dňu 01.02.2010, ktorá tvorí prílohu žaloby. Táto listina je výpisom z bankovej knihy a je považovaná za listinný dôkaz, na základe ktorého rozhodcovský súd mal za preukázané skutočnosti tvrdené žalobcom. Ďalej oprávnený poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa nezohľadňuje procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní a starostlivosť s akou rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní posúdil nárok oprávneného, pričom došlo dokonca k výraznému zníženiu nároku oprávneného, ktorý v žalobe na vydanie rozhodcovského rozsudku požadoval prisúdenie úroku vo výške 19% ročne a ktorý bol znížený na 7,50% ročne. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné vzhľadom na pasivitu povinného vydať v predmetnej veci platobný rozkaz, je možné za nerelevantný považovať názor súdu prvého stupňa o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinného. Oprávnený poukázal aj na to, že ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, okresný súd sa nevyjadril akú inú kvalitu či kvantitu by mali jeho procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinného a v čom zasiahol do účinnej procesnej obrany spotrebiteľa. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským súdom zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, tak veriteľa ako aj spotrebiteľa a táto bola v predmetnom konaní riadne poskytnutá aj spotrebiteľovi. Oprávnený v odvolaní poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/304/2010-50 zo dňa 19.10.2010, kde súd uznal argumentáciu oprávneného nesprávnym slovenským prekladom smernice. Zmluva o úvere bola uzavretá medzi povinným a Poštovou bankou, a.s., ktorá je podnikateľským subjektom. Súd prvého stupňa tak svojím rozhodnutím vytvoril právny stav v zmysle, ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jeho ústavné právo na súdnu ochranu. V prípade, ak by si oprávnený uplatnil namiesto rozhodcovského súdu svoj nárok na všeobecnom súde, pričom banka bola povinná podľa § 93b ZoB ponúknuť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskú zmluvu s ním aj uzavrela, na všeobecnom súde povinného by mohlo dôjsť k situácii, že všeobecný súd by na základe námietky žalovaného s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 OSP v spojení s § 106 ods. 1 OSP konanie zastavil a vec postúpil príslušnému rozhodcovskému súdu. Ak však exekučný súd takto dojednanú rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a exekúciu nepripustí, dôjde reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu. Činnosť súdu podľa § 44 Exekučného poriadku, ktorým preskúmava súlad exekučného titulu so zákonom je v súvislosti s nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách významným prostriedkom, ktorým môžu súdy účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých „nebankových“ subjektov, ktoré poskytujú spotrebiteľom úvery za podmienok, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V závere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa 28.04.2010.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie zmeniť tak, že súd žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie a súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie, príp. alternatívne navrhol zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 08.04.2011, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 21.04.2011 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. IIA0410068 zo dňa 22.10.2010. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol napadnutým uznesením.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Súd prvého stupňa preto správne posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s., pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2006, na podklade ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, nakoľko medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, považuje sa teda za dodávateľa a povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, považuje sa preto za spotrebiteľa.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zmysle, ktorých v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí posudzovať aj to, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil, musí exekúciu zastaviť. V prípade, ak by takéto dôvody súd zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie môže žiadosť o udelenie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva o úvere totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.
Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 9.2. Obchodných podmienok pre úver), ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou všeobecných obchodných podmienok pôvodného veriteľa, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.