Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Cob-23-2023.pdf
PDF · 127.07 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cob/23/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Valérie Kleinovej, ml., v právnej veci žalobcu: ADRIAN MED, s.r.o., so sídlom Lazovná 53, Banská Bystrica, IČO: 36 620 475, zastúpeného: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Žilinská 14, Bratislava, IČO: 47 232 757, proti žalovanému: DCX spol. s r.o., so sídlom Ulica 29. augusta 36/A, Bratislava, IČO: 47 133 694, zastúpenému: MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 50 074 369, o zaplatenie 7.113,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 35Cb/165/2019-220 zo dňa 24.10.2022, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 35Cb/165/2019-220 zo dňa 24.10.2022 potvrdzuje.
Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 35Cb/165/2019-220 zo dňa 24.10.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny sumu 7.113,- EUR, úrok z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 2.371,- EUR od 22.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 2.371,- EUR od 25.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 2.371,- EUR od 25.05.2019 do zaplatenia, a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovanému. 1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1, § 264 ods. 1, § 265, § 266 ods. 1, 2, 3, § 269 ods. 2, § 271 ods. 1, § 272 ods. 1, 2, § 275 ods. 4, § 373 zákona č. 513/1991 Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“) a § 3 ods. 1, § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“). 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví tohto rozsudku špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom neuhradenia faktúr za špeciálny zdravotnícky materiál a príslušenstvo, dodané žalovanému na základe Zmluvy o distribúcii tovaru zo dňa 28.02.2018, pričom žalobca žalovanému dodal tovar, ktorý je predmetom spornej fakturácie a žalovaný za dodanie tohto tovaru nezaplatil dojednanú cenu. Námietky žalovaného o porušení mlčanlivosti, nekalosúťažnom konaní žalobcu, konaní žalobcu v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, poškodenia dobrého mena žalovaného žalobcom súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné, poukazujúc na to, že žalovaný si v tejto súvislosti nevyčíslil žiadnu škodu a ani nijako ju nekonkretizoval. Pre posúdenie nárokov uplatnených v tomto konaní vyhodnotil skôr označené tvrdenia ako irelevantné. Najmä z tohto dôvodu v súlade so zásadou hospodárnosti súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov P.. F. D. a P.. F. Q., ktorý mal podľa žalovaného ozrejmiť celý priebeh zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného a objasniť skutkové okolnosti porušenia záväzku mlčanlivosti a dôvernosti informácii. Zamietol aj návrh žalovaného na výsluch svedka P. T. akceptáciou
námietky žalobcu, že svedok vypovedal v skutkovo obdobných veciach a jeho výsluch nepriniesol žiadny posun vo veci dokazovania a nepreukázal ani dôvodnosť nároku na ušlý zisk ani výhradnosť charakteru zmluvy. 1.3. Ako nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil aj kompenzačnú námietku žalovaného voči uplatnenému nároku, ktorá mala spočívať v tom, že si žalovaný voči uplatnenej pohľadávke uplatnil nárok na náhradu škody voči žalobcovi, ktorý mu mal vzniknúť z porušenia rámcovej zmluvy žalobcom, tým, že prestal žalovanému dodávať tovar a preto žalovaný nemohol zabezpečiť plynulé zásobovanie v zmysle zmluvy. Žalovaný tvrdil, že ak by žalobca neporušil skôr označenú zmluvnú povinnosť k vzniku ušlého zisku vo forme očakávaného výnosu z predaja tohto tovaru na jeho strane by nedošlo. Žalovaný ušlý zisk vyčíslil podľa súdu prvej inštancie nasledovne: „Z účtovníctva žalovaného vyplýva, že žalobca dodal žalovanému tovar v období od 28.02.2018 do účinnosti zmluvy do 28.02.2020 do jej ukončenia celkový objem objednávok 1554209,04 eur. Priemerný mesačný objem tovaru je v sume 103.613,94 €, a predstavuje ho podiel celkového objemu dodávok a počtu mesiacov, počas ktorých žalobca reálne dodával tovar žalovanému, 15 mesiacov marec 2018 až máj 2019 a ušlý objem dodávok predstavuje súčin priemerného objemu dodávok (103613,94 eur) a počtu mesiacov, počas ktorých žalobca v rozpore so zmluvou nedodával tovar žalovanému, napriek platnosti a účinnosti zmluvy, (teda za mesiace jún 2019 až február 2020). Z dôvodu, že žalovaný zvýšil žalobcovi obrat v súlade s článkom 4.5. zmluvy, je ušlý objem dodávok navýšený o 50% a je v sume 1398788,14 eur. Priemerná marža je 16,46 % a ušlý zisk je podľa žalovaného v sume 230.310,39 € ako súčin ušlého objemu dodávok navýšeného o 50% a priemer marže 16,46 %. Predmetný ušlý zisk žiadal žalovaný započítať v rámci kompenzačnej námietky do výšky žalovanej istiny“. 1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že posudzoval tvrdenú existenciu škody vo forme ušlého zisku na základe existencie splnenia zákonných predpokladov vzniku škody a to protiprávne konanie žalobcu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Uviedol, že inštitút ušlého zisku predstavuje to čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, teda to o čo sa jeho majetok pri predpokladanej činnosti neobohatil. Poukázal na znenie článku II ods. 2.1. zmluvy o distribúcii, ktorá predstavuje tzv. rámcovú zmluvu. Podľa špecifikovaného zmluvného článku sa žalobca zaviazal dodávať žalovanému materiál podľa jeho objednávok. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukazoval, že by žalobcovi vystavil nejakú objednávku, ktorú by žalobca nerealizoval. Na základe uvedeného konštatoval, že zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu jeho povinností. Konkrétna povinnosť by podľa neho žalobcovi vznikla až pri nesplnení objednávky, ktorá zakladá jeho následnú povinnosť dodať tovar. Na uvedenú skutočnosť podľa súdu prvej inštancie nemôže mať vplyv ani to, že žalobca mal oznámiť, že určitý druh tovaru už dodávať nebude a to malo byť dôvodom, že ho žalovaný ani neobjednával. Vzhľadom na povahu predmetnej zmluvy ako rámcovej, záviselo plnenie povinnosti zo strany žalobcu práve na doručených objednávkach. Pokiaľ žalovaný aj napr. na základe vyjadrenia, resp. informácií žalobcu určitý tovar neobjednával, resp. ho neobjednávala nemocnica, nemôže byť daná skutočnosť na ťarchu žalobcu a zakladať porušenie jeho zmluvných povinností, nakoľko ak žalobca uvedené rešpektoval a objednávky na daný tovar neboli urobené, nemožno konštatovať porušenie povinnosti druhej strany. Žalovaným tvrdený ušlý zisk podľa neho nemá oporu v porušení povinností a nie je preto reálny. Samotné dobrovoľné zotrvanie v záväzkovom vzťahu napriek oznámeniu žalobcu nemôže podľa súdu prvej inštancie zakladať nárok na prípadný ušlý zisk. 1.5. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na to, že podľa vyjadrenia žalobcu mal predmetný tovar, ktorý mal byť nedodávaný, tvoriť približne len 5 % objemu objednávok (na rozdiel od objemu tvrdeného žalovaným) a žalovaný tvrdenie žalobcu nenamietal a nekonkretizoval samotný vplyv predmetného výpadku uvedeného objemu na celkový zisk. 1.6. K určeniu okamihu ukončenia rámcovej zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto bola vypovedaná žalobcom ku dňu 14.06.2019 v zmysle článku VIII bod 8.2. Zmluvy o distribúcii. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, týkajúcou sa nedoručenia predmetného ukončenia zmluvy a to z dôvodu, že žalobca preukázal predloženým potvrdením o doručení doručenie do sféry dispozície žalovaného. Vychádzal pritom aj z § 20 Občianskeho zákonníka a úpravy konania za právnickú osobu, ktorý nevylučuje možné konania aj osobou odlišnou od štatutára a zároveň poukázal na znenie čl. IX ods. 9.1., ktorý pre doručenie predpokladá odoslanie doporučenej zásielky druhej strane. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalobca zaslal žalovanému 9 upomienok a prostredníctvom pána T. ho upozorňoval na možnosť výpovede. Súd prvej inštancie mal prevzatie výpovede preukázané dňom 14.06.2019 v zmysle čl. IX bod 9.2 písm. b) rámcovej zmluvy, teda okamihom jej prevzatia. Výpoveď zmluvy sa do dispozičnej sféry žalovaného preukázateľne podľa súdu prvej inštancie dostala. Preto dospel k záveru, že spolupráca strán v zmysle zmluvy bola ukončená dňa 14.06.2019, nie dňa 28.02.2020 tak, ako tvrdil žalovaný.
1.7. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o výhradnom charaktere rámcovej zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru, že takýto charakter z predložených dôkazov nevyplýva, ale zmluva používa pojem autorizovaný v bode článku II ods. 2.1, čo nie je totožný pojem. 1.8. Vo vzťahu k okamihu splatnosti faktúr, od ktorého sa odvíja aj okamih omeškania, vzhľadom na žalovaným tvrdenú zavedenú obchodnú prax medzi stranami, majúcu spočívať v tom, že žalovaný bežne uhrádzal faktúry aj po splatnosti, aj tri mesiace, nakoľko mal žalobca tolerovať ich úhradu až po úhrade konečným odberateľom, súd prvej inštancie uviedol, že existenciu takejto praxe žalobca poprel, preto túto procesnú obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a vychádzal zo znenia písomne uzavretej zmluvy o distribúcii, čl. IV bod 4.3., podľa ktorej faktúry budú vystavené zastúpeným v deň dodania tovaru zastúpenému a budú splatné 60 dní od ich vystavenia. Dospel k záveru, že žalovanému sa nepodarilo preukázať tvrdenú obchodnú prax. Aj keď podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca toleroval 90 dňové omeškanie žalovaného, žalovaný nepreukázal odlišnú dohodu medzi stranami týkajúcu sa neuplatnenia si nárokov z omeškania po 60 dní, teda od dohodnutej splatnosti predmetných faktúr. 1.9. Vo vzťahu k dôvodnosti nároku žalovaného na ním tvrdenú náhradu škody súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný nepreukázal porušenie povinností žalobcom (nepreukázal existenciu objednávok v rozsahu ním tvrdenej škody), ani porušenie výhradnosti zmluvy, zásad poctivého obchodného styku či rozpor s dobrými mravmi. Taktiež nepreukázal ním tvrdenú výšku škody (údaje v predloženej tabuľke nie sú verifikovateľné a nie sú podporené žiadnym odborným vyjadrením, príp. znaleckým posudkom). Z dôvodu, že žalovaný nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalobcu a ani výšku škody, nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť medzi nimi. 1.10. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu na uplatnenú istinu aj zákonný úrok, uplatnený odo dňa nasledujúceho po splatnosti riadne vystavených a doručených faktúr ako dôvodný. 1.11. Záverom k námietke žalovaného o zavedenej obchodnej praxi medzi stranami konania o dlhšej lehote splatnosti faktúr súd prvej inštancie uviedol, že na prípadnú obchodnú prax by prihliadol len vtedy, ak by nebola v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Písomne uzatvorená zmluva medzi stranami však vo vzťahu k tejto otázke bola výslovná a jednoznačná a s poukazom na to, že zmluvné strany si v súlade s § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka v čl. IX bod 10.1 zmluvy dojednali, že zmeny a dodatky k zmluve sú možné iba so súhlasom oboch zmluvných strán formou písomného dodatku k zmluve, je vylúčená akúkoľvek iná obchodná prax, na ktorú by mal súd pri určení splatnosti pohľadávok prihliadať. Skutočnosť, že v niektorých prípadoch bol žalobca ochotný strpieť úhradu platieb po ich splatnosti bez akýchkoľvek uplatnených sankcií zo strany žalobcu voči žalovanému, neznamená zavedenie odlišnej obchodnej praxe, ktorá je v rozpore so zmluvou. 1.12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalovaný bol vo veci v celom rozsahu istiny úspešný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Namietol, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, porušil aj zásadu rovnosti zbraní, neakceptoval návrh na výsluch svedkov P.. F. D., P.na T. Y. P.. F. Q. z dôvodu, že s ohľadom na kompenzačnú námietku žalovaného, vykonanie predmetných výsluchov by bolo nehospodárne. Mal za to, že pokiaľ dal súd prvej inštancie prednosť výlučne listinným dôkazom pred výsluchom strany konania, tak jeho postup nemožno považovať za procesne štandardný. Výsluch svedkov by jednoznačne podľa neho preukázal ním tvrdené skutočnosti, že žalobca porušil záväzok mlčanlivosti a dôvernosti informácií vyplývajúcich zo zmluvy. Zo strany žalobcu podľa neho celkom evidentne došlo k porušeniu obchodného tajomstva, pretože žalobca v priebehu trvania zmluvy „obchádzal“ žalovaného a poskytoval zdravotnícky materiál priamo konečnému odberateľovi - nemocnici UVN v Ružomberku. Je podľa neho nepochybné, že žalobca s nemocnicou odkomunikoval, napr. cenu zdravotníckeho materiálu, ktorú mal dojednanú so žalovaným a zmluvné podmienky spolupráce, čím sa zároveň dopustil nekalosúťažného konania a spôsobil tak žalovanému škodu (konkrétne vo forme ušlého zisku). Žalovaný mal za to, že posúdenie týchto skutočností má pritom význam a spojitosť aj v súvislosti s aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka. 2.1. Poukázal na to, že vznik ušlého zisku odvodzuje komplexne zo všetkých zmienených skutočností (a teda aj z porušenia povinnosti mlčanlivosti), tento riadne vyčíslil a zároveň ušlý zisk žiadal započítať kompenzačnou námietkou. Nie je teda podľa neho pravdou, že si neuplatnil žiadne nároky z porušenia povinnosti mlčanlivosti. Mal za to, že súd prvej inštancie v konaní odmietol vykonať časť dôkazov v
jeho prospech, ktoré boli navrhnuté, a bezdôvodne tak zvýhodnil stranu žalobcu v procese dokazovania. Takýto prístup súdu je podľa žalovaného neakceptovateľný. Súd prvej inštancie podľa neho nesprávne tvrdí, že zmluva zaväzuje len jednu stranu (žalovaného), ale nezaväzuje nijakým spôsobom druhú stranu (žalobcu). Žalobca tým, že počas platnosti a účinnosti zmluvy prestal dodávať tovar, preukázateľne podľa žalovaného porušil ustanovenia článku II body 2.1 a 2.2 zmluvy. Dôvod ukončenia distribúcie materiálu (vypršanie platnosti certifikátov CE, resp. nedodanie nových certifikátov dodávateľom žalobcu) - je podľa žalovaného vo vzťahu k nemu irelevantný. Podstatná je podľa neho skutočnosť, či mu žalobca podľa zmluvy plnil alebo nie, ďalšie okolnosti a dôvody na strane tretích subjektov nemajú čo do činenia s tým, že žalobca bol jednoznačne povinný plniť žalovanému podľa zmluvy počas celého obdobia jej účinnosti. Rovnako nepodstatné je podľa žalovaného tvrdenie žalobcu (ktoré si súd prvej inštancie osvojil bez akéhokoľvek kritického posúdenia), že povinnosť dodávok materiálu je určená „iba“ rámcovou zmluvou. Ak by žalobca neporušil svoje zmluvné povinnosti, k vzniku ušlého zisku žalovaného by podľa neho neprišlo, naďalej by distribuoval tovar konečnému odberateľovi v súlade so zmluvou (a nestratil by tak očakávaný prínos - t.j. zisk za predaj tovaru konečnému odberateľovi). 2.2. Poukázal na to, že keďže žalobca sám oznámil celému okruhu odberateľov, že končí s dodávkami tovaru, je viac ako logické, že žalovaný prestal objednávať od žalobcu tovar, pretože vedel, že žalobca mu tento tovar nie je schopný dodať. Za neschopnosť dodávať (riadne certifikovaný) tovar v zmysle zmluvy však podľa žalovaného nesie zavinenie žalobca, ktorý svojim konaním zavinil to, že mu znemožnil vystavovať objednávky žalobcovi. Mal taktiež za zo, že došlo k pochybeniu súdu prvej inštancie, keď sa nevysporiadal s otázkou, či konaním žalobcu došlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom, že v konaní nebola preukázaná dohodnutá obchodná prax medzi stranami konania o dlhšej lehote splatnosti, čo dokonca podľa žalovaného ani nebolo sporné. Preto mal súd prvej inštancie podľa žalovaného posúdiť aj to, či by nebolo možné takúto dohodu zmluvných strán ustáliť aj ako novú zmluvu uzavretú medzi stranami.
3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že žalovaný svoju procesnú obranu založil predovšetkým o nekvalifikovane a neúčinne vznesenú kompenzačnú námietku, vo vzťahu ku ktorej tvrdil ušlý zisk, ktorý nedokázal riadne špecifikovať pokiaľ ide o porušenie zmluvnej povinnosti, nezvýšenie majetku žalovaného ani kauzálny nexus medzi týmito predpokladmi. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uviedol, že tento bol žalovaným iba označený bez bližšieho presvedčivého odôvodnenia. Výklad zmluvy je podľa žalovaného právnou otázkou, nie skutkovou. K otázke obojstrannej záväznosti zmluvy žalobca tvrdil, že žalovaný prekrúca fakty, keď rámcový charakter zmluvy vykladá tak, že záväzky z nej vznikajú iba žalovanému. S takýmto názorom žalovaného nesúhlasil a tvrdil, že zmluva zaväzuje obe strany rovnako, len pre jej reálny význam je potrebné mať objednávky, ktoré sa majú vybavovať v súlade podmienkami, dohodnutými v rámcovej zmluve. Čo sa týka nedodávania osteosyntetického materiálu v dôsledku vypršania platnosti certifikátu CE, podľa žalobcu neobstojí argumentácia žalovaného o porušení zmluvy. Podľa neho s prihliadnutím na rámcový charakter zmluvy a na to, že príloha č. 1 k zmluve definuje druhovo určený materiál. Poukázal na to, že zmluva nijako neurčovala objemy dodaného materiálu. Vypršanie platnosti certifikátu a informovanie o tejto skutočnosti žalobcom všetky relevantné subjekty malo podľa žalobcu za následok, že po tomto materiály nebol dopyt a teda ani nemohol žalovanému vzniknúť ušlý zisk. K tvrdenému nedoručeniu ukončenia zmluvy žalobca poukázal na podľa neho vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne jeho bodu 35. K žalovaným tvrdenej dohode o obchodnej praxi žalobca uviedol, že žiadna takáto dohoda medzi stranami neexistovala a jej existenciu poprel už vo vyjadrení k odporu. Poukázal na to, že jeho trpezlivosť pokiaľ ide o oneskorené úhrady faktúr v žiadnom prípade neznamenajú zmenu zmluvne dohodnutých podmienok. Podľa žalobcu je obrana žalovaného absolútne účelová a podané odvolanie je podľa neho iba snahou o oddialenie povinnosti zaplatiť odmenu za riadne fakturovaný tovar. Zo skôr uvedených dôvodov žalobca žiadal odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň žiadal priznať trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, že zotrval na svojej skoršej argumentácii a tvrdenia žalobcu považoval za účelové, nepreukázané a zavádzajúce. K svojej skoršej argumentácii žalovaný doplnil vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu nesprávne právne posúdenie veci, že toto aj podľa podaného odvolania vidí v nedôslednej aplikácii ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka, najmä v dôsledku nevysporiadania sa s otázkou, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zásad poctivého obchodného styku. Vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom žalovaný tvrdil, že tieto sú navzájom previazané, pretože nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov je nedostatočne zistený skutkový stav, čo má za následok porušenie rovnosti strán. Ak následne súd potom dospeje k rozhodnutiu, ktoré nedostatočne
odôvodní, je takéto rozhodnutie arbitrárne, nezákonné, čím dôjde k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 4.1. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ignoroval koncentráciu konania, resp. že nekonal v súlade so zásadou hospodárnosti konania, pretože bol oprávnený navrhovať dôkazy až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Žalovaný tvrdil, že navrhovanými dôkazmi v priebehu konania iba reagoval na ďalšie tvrdenia protistrany na pojednávaní. K otázke ušlého zisku žalobca poukázal na to, že nemocnica, ktorej dotknutý tovar skôr dodával, mala od žalobcu informáciu, že žalobca nie je schopný tento tovar riadne certifikovaný dodávať, preto naň logicky nevystavovala ďalšie objednávky. Žalovaný ďalej poukázal na to, že napriek tomu, že zo zmluvy nevyplývalo množstvo tovaru, ktorý bol jej predmetom, avšak vyplývala z nej povinnosť dodávať dojednaný tovar počas celého trvania zmluvy. Za neschopnosť dodávať tento tovar a zabezpečiť jeho certifikáciu v zmysle zmluvy nesie podľa žalovaného zodpovednosť v plnom rozsahu žalobca. K otázke ukončenia zmluvy žalovaný trval na tom, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, či bolo ukončenie zmluvy platne doručené žalovanému podľa čl. IX zmluvy a ani to, či toto ukončenie obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti. Žalovaný zotrval na podanom odvolaní v celom rozsahu.
5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 14.11.2023. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, dospel súd k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa v spore náležite zaoberal podstatnými a početnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje a naň odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplňuje, že po preskúmaním obsahu spisu v rozsahu podaného odvolania konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu rozsudku.
9. Žalobca si žalobou podanou proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7.113,- EUR s príslušenstvom, titulom dodania tovaru (špeciálneho zdravotníckeho materiálu) podľa Zmluvy o distribúcii tovaru, na podklade faktúr v celkovej výške žalovanej istiny. Žalovaný faktúry nezaplatil, pričom ako procesnú obranu uplatnil nárok na ušlý zisk formou kompenzačnej námietky. Odvolací súd poukázal na to, že v zmysle rámcovej Zmluvy o distribúcii tovaru zo dňa 28.02.2018 sa žalobca zaviazal v zmysle čl. II bod 2.1 dodávať žalovanému materiál podľa jeho objednávok a udeľuje mu oprávnenie materiál ďalej predávať v danom teritóriu UVN SNP v Ružomberku v postavení autorizovaného distribútora za podmienok a cien určených touto zmluvou. Zmeny a dodatky k zmluve v zmysle čl. X bod 10.1. bolo možné robiť iba so súhlasom oboch zmluvných strán formou písomného dodatku k zmluve. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil. Podľa čl. 15 CSP dôkazy a tvrdenia strán hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon a žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Vzhľadom na uvedené preto nemožno dôjsť k záveru, že súd nesprávne zistil skutkový stav, ak rozhodoval na podklade listinných dôkazov.
10. V konaní na súde prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu nebolo sporné dodanie tovaru žalovanému v celom rozsahu na základe jeho objednávok, vystavenie a doručenie faktúr za tento tovar ako aj to, že žalovaný žalobcovi za tento tovar nezaplatil dojednanú cenu uplatnenú žalobou. Vo vzťahu k nároku žalobcu bola sporná iba otázka splatnosti vystavených faktúr, pretože žalovaný tvrdil, že napriek zmluvnému dojednaniu o 60-dňovej splatnosti faktúr sa medzi zmluvnými (zároveň sporovými) stranami zaužívala prax, obsahom ktorej bola odlišná, dlhšia splatnosť faktúr. Táto zaužívaná obchodná prax
mala spočívať v tom, že žalovaný žalobcovi zaplatil až po prijatí úhrad od konečného spotrebiteľa, čo žalobca akceptoval. Odvolací súd poukazuje na to, že konkrétny obsah zaužívanej praxe, ako tvrdil žalovaný, sa v priebehu konania menil, resp. bol žalovaným dopĺňaný. V podaní, kedy žalovaný prvýkrát túto námietku uplatnil, nebola ani zmienka o konkrétnej dĺžke tvrdenej dlhšej splatnosti, pričom žalovaný túto dĺžku špecifikoval až po vyjadrení žalobcu o tejto otázke a ustálil ním tvrdenú zaužívanú prax na obdobie 90 dní.
11. Odvolací súd poukazuje na to, že spd prvej inštancie sa otázkou splatnosti a žalovaným tvrdenej zaužívanej obchodnej praxe zaoberal najmä v ods. 37 a 43 napadnutého rozsudku, pričom dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal písomnú dohodu o zmene dojednanej splatnosti faktúr a ani dohodu o neuplatnení si nárokov z omeškania po dojednanej splatnosti faktúr.
12. Z konania a vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že žalovaný zvykol platiť vystavené faktúry po lehote splatnosti, ako aj to, že to žalobca toleroval a neuplatňoval si v nadväznosti na uvedené od žalovaného žiadne sankcie. Táto skutočnosť medzi procesnými stranami nebola sporná. Rovnako bolo preukázané, že žalobca žalovaného na nedodržanie splatnosti pravidelne upozorňoval upomienkami (takmer každý mesiac jedna upomienka), a to celkovo deviatimi a zároveň pre nedodržanie splatnosti faktúr dal žalobca žalovanému aj celkovo tri výpovede z rámcovej zmluvy, z ktorých dve vzal späť po čiastkovej úhrade zo strany žalovaného. Takéto faktické správanie zmluvných strán v žiadnom prípade nemožno vyložiť tak, ako tvrdí žalovaný, t.j. že sa zmluvné strany dohodli na dlhšej lehote splatnosti faktúr.
13. K otázke žalovaným tvrdenej zaužívanej obchodnej praxe odvolací súd uvádza, že samotné faktické správanie zmluvných strán v časti ich vzájomných vzťahov, odlišné od ich písomnej dohody, nemožno bez ďalšieho považovať za vzájomnú dohodu. Táto by vznikla až potom, ako by prejav vôle jednej zo strán bol druhou zmluvnou stranou bezvýhradne akceptovaný, čo sa v prejednávanej veci nestalo, nakoľko by žalobca nezasielal žalovanému opakovane upomienky na nedodržanie lehoty splatnosti (60- dňovej). Odvolací súd má tak za to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že takáto dohoda preukázaná nebola.
14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o zaužívanej obchodnej praxi vo vzťahu k dlhšej lehote splatnosti nebola v konaní preukázaná.
15. Rovnako odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné aj odvolacie námietky žalovaného o tom, že ním tvrdenú dohodu o dlhšej splatnosti faktúr bolo potrebné posúdiť ako novú zmluvu a následne aj tvrdenia o tom, že žalobca sa prípadnej neplatnosti tejto zmluvy nemôže dovolávať, pretože ju sám spôsobil. Ak sa totiž žalovanému nepodarilo preukázať, že k uzavretiu dohody o dlhšej lehote splatnosti vôbec došlo a že takáto dohoda vôbec existuje, nemožno skúmať vplyv tejto neexistujúcej dohody na skôr písomne dojednanú zmluvu a ani jej platnosť, prípadne neplatnosť.
16. Čo sa týka žalovaným uplatnenej kompenzačnej námietky konaní, pre posúdenie tohto nároku a jeho výšky bolo potrebné posúdiť žalovaným namietané ukončenie rámcovej zmluvy medzi stranami. Odvolací súd vyhodnotil ako nekonkrétnu a neodôvodnenú námietku žalovaného, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, či bolo ukončenie zmluvy platne doručené žalovanému podľa čl. IX zmluvy ani to, či toto ukončenie obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti. Žalovaný žiadnymi konkrétnymi argumentami nespochybnil záver súdu prvej inštancie o doručení ukončenia zmluvy žalovanému, ktorý podľa súdu prvej inštancie vyplýva z predloženého potvrdenia o doručení. Žalovaný síce už v priebehu prvoinštančného konania namietal, že príslušná listina mu doručená nebola, avšak tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, neuplatnil žiadne konkrétne námietky voči príslušnému potvrdeniu o doručení a jeho obsahu. Obdobné sa vzťahuje aj na ďalšiu časť tejto odvolacej námietky, a to, že nebolo preukázané ani to, či toto ukončenie obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti.
17. Pokiaľ ide o tvrdenia, že žalovaný si ušlý zisk uplatňuje aj v dôsledku porušenia mlčanlivosti, nárok na tomto podklade jasne nešpecifikoval a nevyčíslil. Žalovaný v spore uplatnil kompenzačnú námietku v nižšom rozsahu ako tvrdí, že mu vznikol ušlý zisk, pričom započítací prejav vôle vo vzťahu k splatným faktúram počas omeškania sa s úhradou nepreukázal. Keďže žalovaný nepreukázal porušenie
povinnosti na strane žalobcu, ktoré by mohlo zakladať nárok na ušlý zisk (v prípade prítomnosti príčinnej súvislosti), súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobe s príslušenstvom vyhovel.
18. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne dospel k záveru, že zmluva o distribúcii tovaru, ktorú strany medzi sebou uzatvorili, je iba rámcovou zmluvou, ktorá v zásade vyžaduje na naplnenie vzájomnej spolupráce ďalšie úkony zmluvných strán, ako uplatnenie objednávky, žiadosti o súčinnosť a pod., bez uskutočnenia ktorých zmluvným stranám žiadne konkrétne záväzky, práva ani povinnosti nevznikajú a bez uskutočnenia ktorých preto ani nie je možný vznik škody ktorejkoľvek zmluvnej strane.
19. S tvrdením žalovaného, že mu žalobca objednanie tovaru znemožnil tým spôsobom, že všetkým svojim odberateľom a partnerom oznámil ukončenie dodávania namietaného tovaru, sa odvolací súd nestotožňuje. Reálne žalovanému v objednávke nič nebránilo, avšak na tento tovar nemal v dôsledku oznámenia žalobcu žiadne objednávky od svojich odberateľov, čo žalovaný ani nepopieral.
20. Odvolací súd poukazuje na to, že na vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje splnenie všetkých zákonom ustanovených predpokladov (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka), t.j. porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi predchádzajúcimi dvoma predpokladmi. Čo sa týka príčinnej súvislosti, túto nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009). Adekvátnou príčinou toho, že žalovanému nebol dodaný tovar, je výlučne absencia objednávky zo strany žalovaného. Úvahy o tom, či a akým spôsobom by žalobca takúto objednávku vybavil alebo nevybavil, aj s prihliadnutím na tvrdenia žalobcu, že namietaný tovar bol v rámcovej objednávke určený iba druhovo (a teda ho bolo možné nahradiť iným), by boli iba hypotetické.
21. Žalovaný opakovane aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní tvrdil, že žalobca porušil zásady poctivého obchodného styku, a to: nedodaním mu tovaru, resp. zastavením dodávok tovaru, ktorý bol predmetom rámcovej zmluvy, uplatnením si nároku žalobcu v rozpore so zaužívanou praxou medzi nimi (odpor voči vydanému platobnému rozkazu), dodávaním tovaru konečnému odberateľovi žalovaného (odpor voči vydanému platobnému rozkazu), nezabezpečením certifikácie namietaného tovaru a následné porušenie zmluvy zastavením dodávok tovaru. 21.1. Čo sa týka zásad poctivého obchodného styku, žiadna právna úprava obsah tohto pojmu nevymedzuje. Vo všeobecnosti ide o poctivé, slušné a profesionálne správanie podnikateľov vo vzájomných vzťahoch alebo vo vzťahoch s inými subjektmi. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými obchodné vzťahy sú. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenia zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že Obchodný zákonník v § 265 všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu záväznosť. 21.2. Samotné porušenie zmluvnej alebo zákonnej povinnosti vo všeobecnosti nemožno považovať za porušenie zásad poctivého obchodného styku už aj z toho dôvodu, že sankcie za porušenie zmluvnej/ zákonnej povinnosti stanovuje spravidla zákon, prípadne zmluva (sankcie za omeškanie, nedodanie tovaru, nezaplatenie kúpnej ceny, za vady a pod.). Ak by sa každé porušenie zmluvných alebo zákonných povinností malo považovať za porušenie zásad poctivého obchodného styku, Obchodný zákonník by nemusel obsahovať žiadne sankcie za ich porušenie, ale vystačil by si s § 265 ObZ. Toto porušenie sa stane porušením zásad poctivého obchodného styku až vtedy, keď k nemu pristúpi ďalšie kvalifikačné kritérium, v dôsledku ktorého možno príslušné porušenie vyhodnotiť ako nepoctivé. Pôjde napr. o osobitný nepoctivý motív, pre ktorý k porušeniu došlo, prípadne nepoctivý cieľ, ktorý sa porušením sleduje. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, najmä však v podanom odvolaní, žiadne takéto kvalifikačné kritérium ani netvrdil a ani nepreukázal, preto námietku o porušení zásad poctivého obchodného styku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný v priebehu konania neuplatnil také skutkové tvrdenia, ktoré by umožňovalo vyhodnotiť konanie žalobcu ako porušujúce zásady poctivého obchodného styku.
22. Námietku žalovaného o nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na riadne zistenie skutkového stavu vyhodnotil odvolací súd ako neodôvodnenú, pretože žalovaný nešpecifikoval, v akom smere je skutkový stav zistený súdom prvej inštancie neúplný a už vôbec neuviedol, aké konkrétne sporné skutkové okolnosti, rozhodujúce pre posúdenie veci, by bolo možné ním navrhovanými dôkazmi preukázať. Samotné návrhy na vykonanie dôkazov, uplatnené žalovaným pred súdom prvej inštancie boli podľa odvolacieho súdu neúplné a vôbec z nich nebolo zrejmé, na preukázanie akých konkrétnych sporných skutkových okolností žalovaný tieto návrhy uplatnil. Vykonávanie dôkazov v civilnom sporovom konaní je určené na zistenie sporných skutkových okolností, pričom samotnému vykonávaniu dôkazov predchádza povinnosť strán úplne a pravdivo uviesť všetky podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP). Po uplatnení rozhodujúcich skutkových tvrdení má druhá strana možnosť uplatnené skutkové tvrdenia poprieť najmä v rámci postupu podľa § 167 CSP. Týmto postupom sa ustália skutkové tvrdenia, sporné medzi stranami, ktoré sa spravidla stanú predmetom dokazovania, ak to procesné strany navrhnú. Vo vzťahu k skôr označeným, súdom prvej inštancie nevykonaným dôkazom, odvolací súd podotýka, že žalovaný napriek tomu, že bol jedným z účastníkov dotknutého vzťahu a mal možnosť aj procesnú povinnosť uplatniť príslušné skutkové tvrdenia, ktoré sa tohto vzťahu týkali, neurobil tak, nezdôvodnil, prečo tak urobiť nemôže a ani bližšie nešpecifikoval, aké sporné skutkové okolnosti žiadal navrhovanými dôkazmi vykonať. 22.1. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dokazovania a postupoval v súlade s čl. 17 CSP. Ďalší výsluch svedkov by bol teda nadbytočný a nehospodárny, a to aj vzhľadom k rozsiahlemu dokazovaniu a rozsahu skutkových tvrdení. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav, ktorý správne právne posúdil s tým, že sa vysporiadal aj ustanovením § 265 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že sa nejednalo o výhradné zastúpenie, nakoľko autorizovaný distribútor nerovná sa výhradný, pričom výhradnosť zastúpenia nebola dojednaná ani vo vzťahu k teritóriu, ale zmluva priznávala žalovanému postavenie autorizovaného distribútora, nie výhradného.
23. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)