Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoP-4-2012.pdf
PDF · 83.57 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/4/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľky: I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., U. XX/XX, zast. Mgr. Ľubomírou Beňovou, advokátkou so sídlom Komárno, Župná 1147, proti odporcovi: E. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., E. al Q., R. O. F H. XXX XX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k mal. I. C., nar. XX. XX. XXXX, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 15. 12. 2011 č. k. 9P/374/2011-5, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie, v ktorom sa navrhovateľka domáhala rozvodu jej manželstva, uzatvoreného s odporcom dňa 07. 04. 2006 pred Matričným úradom v Taufkirchen a na dobu po rozvode zverenia maloletého I. C., nar. XX. XX. XXXX, do jej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti odporcovi prispievať na jeho výživu najmenej vo výške 500 eur mesačne. Zároveň žiadala upraviť i styk odporcu s maloletým dieťaťom tak, aby prebiehal výlučne na území Slovenskej republiky a za jej prítomnosti. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak s poukazom na článok 3 a 8 bod 1 nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie ( ES ) č. 1347/2000 ( ďalej len “nariadenie“ ) po zistení, že na danú vec nie je možné aplikovať žiaden z prípadov uvedených v čl. 3 nariadenia, keďže manželia žili v Taliansku spolu do 12. 11. 2011. Vychádzajúc zo skutočnosti, že maloletý prežil prevažnú časť svojho života v Taliansku, dospel k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa je v Taliansku, z ktorého dôvodu nemá právomoc rozhodovať o návrhu navrhovateľky. V tomto smere poukázal na čl. 8 bod 1 nariadenia, podľa ktorého členské štáty majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Záverom konštatoval, že skutočnosť, že matka vybavila pre dieťa pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky nemá pre toto konanie žiaden vplyv, pričom otec nedal matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu dieťaťa. V intenciách ust. § 103 a § 104 ods. 1 OSP preto konanie pre nedostatok svojej právomoci zastavil. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 146 ods. 1 písm. c) OSP, nakoľko konanie bolo zastavené.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasila s právnym záverom prvostupňového sudu o tom, že dieťa nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 24 Zákona o rodine a pripojila doklad, ktorým bol dieťaťu udelený pobyt
na území Slovenskej republiky. Záverom vyslovila obavu z ohrozenia jej života, ako i života maloletého dieťaťa zo strany odporcu.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 OSP ) a po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo ( § 212 ods. 2 písm. a) OSP ) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V preskúmavanej veci sa navrhovateľka svojím návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 06. 12. 2011 domáhala, aby súd rozviedol jej manželstvo s odporcom, uzatvorené dňa 07. 04. 2006 pred Matričným úradom v Taufkirchen, Nemecko a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému I. C., nar. XX. XX. XXXX, na dobu po rozvode, na základe ktorej by maloletý I. bol zverený do jej osobnej starostlivosti a odporca by bol zaviazaný prispievať na jeho výživu najmenej vo výške 500 eur mesačne. Zároveň žiadala upraviť i styk odporcu s maloletým dieťaťom tak, aby prebiehal výlučne na území Slovenskej republiky a za jej prítomnosti. Svoj návrh odôvodnila tým, že z dôvodu administratívneho vyhosteniam odporcu z Nemecka, kde uzatvorili manželstvo, z ktorého pochádza maloletý I., sa celá rodina od Vianoc 2008 presťahovali do Talianska. Z dôvodu fyzického a psychického týrania zo strany odporcu sa dňa 12. 11. 2011 rozhodla pricestovať s maloletým dieťaťom na územie Slovenskej republiky k jej rodičom, kde sa i doposiaľ zdržuje.
Ustanovenie § 103 OSP ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania prihliadnuť na to, či sú splnené všetky zákonom stanovené podmienky ( procesné podmienky konania ), aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví ( § 104 ods. 1 OSP ). Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví ( § 104 ods. 2 OSP ).
Jednou z prvoradých procesných podmienok konania je danosť súdnej právomoci. Inštitút právomoci sa všeobecne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov. Jej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni a jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania.
Od 01. 03. 2005 sa právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach spravuje Nariadením rady ( ES ) č. 2201/2003 Ú. v. ES o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "nariadenie"). Toto nariadenie bolo prijaté 27. 11. 2003 a zrušuje a nahrádza sa ním Nariadenie rady (ES) č. 1347/2000 Ú. v. ES z 29. 05. 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom oboch manželov, ktoré nadobudlo účinnosť 01. 03. 2001. Uplatňuje sa vo všetkých členských štátoch Európskej únie s výnimkou Dánska, je záväzné a priamo vykonateľné v členských štátoch v súlade so zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi normami ( čl. 72 nariadenia ). Jeho ustanovenia sa vzťahujú len na konania začaté, písomnosti úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na dohody uzatvorené účastníkmi po dni začatia jeho uplatňovania, t. j. po 1. marci 2005 ( čl. 64 ods. 1 ). Rozsah pôsobnosti nariadenia vymedzuje jeho čl. 1, podľa ktorého nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva ( ods. 1 písm. a) ), ako i na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností ( ods. 1 písm. b) ). Pojem "rodičovské práva a povinnosti" v spojení s čl. 1 ods. 2 nariadenia sa vzťahuje na všetky práva a povinnosti nositeľa rodičovských práv a povinností, týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa. Zahŕňa preto nielen právo osobnej starostlivosti a právo styku s dieťaťom, ale aj veci ako poručníctvo, umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do ústavnej starostlivosti. Zoznam vecí spadajúcich pod pojem rodičovské práva a povinnosti nie je v uvedenom ustanovení taxatívny, ale len demonštratívny a je determinovaný len odsekom 3 čl. 1, kde je výslovne uvedené, na ktoré veci sa nariadenie nevzťahuje.
Právomoc súdov členského štátu konať o návrhu vo veci rozvodu, rozluky a anulovania manželstva vyplýva z článku 3 až 7 nariadenia. Článok 3 ods. 1 nariadenia ustanovuje všeobecnú právomoc, podľa ktorej súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva na ktorého území majú manželia obvyklý pobyt, alebo manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo má odporca obvyklý pobyt, alebo v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má “domicil“. Právomoc súdov členského štátu konať o návrhu vo veci rodičovských práv a povinností vyplýva z čl. 8 až 14 nariadenia. Tieto obsahujú ucelený systém princípov právomoci na určenie členského štátu, ktorého súdy majú právomoc vo veci konať, nie však vecne a miestne príslušný súd v rámci tohto členského štátu. Článok 8 ods. 1 nariadenia zakotvuje všeobecnú právomoc, podľa ktorej súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Je tu premietnutá základná zásada nariadenia, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veci rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Výnimky z tohto všeobecného princípu právomoci ustanovujú len čl. 9, 10, 12 a 13, ktoré určujú podmienky, za splnenia ktorých je daná právomoc súdov členského štátu, v ktorom nemá dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 9 nariadenia takto zachováva právomoc pre súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa počas 3- mesačného obdobia po jeho presťahovaní do iného členského štátu vo veci zmeny rozsudku o práve styku, čl. 10 rieši súdnu právomoc v prípadoch únosu dieťaťa, čl. 12 upravuje výnimku v prípadoch dohody o súdnej právomoci a čl. 13 v prípadoch, ak nemožno obvyklý pobyt dieťaťa určiť, priznáva právomoc súdom členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.
V medzinárodných právnych nástrojoch je pojem "obvyklý pobyt" už v súčasnosti používaným štandardným pojmom. Keďže jeho definícia nie je obsiahnutá v nariadení, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny koncept európskeho práva, pričom obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V kontexte slovenského právneho poriadku a jeho terminológie preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technicko-právnym pojmom trvalý pobyt a ani s pojmom bydlisko. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter, preto úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste nie je pre jeho posudzovanie rozhodujúci. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba väčšinu roka zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je naviac potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje predškolské alebo školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe "najbližší". To znamená súd miesta, kde sa dotknutá osoba prevažne nachádza, aby sa táto mohla bez problémov v konaní vyjadriť a tohto zúčastniť a kde je predpoklad, že sa nachádza väčšina dôkazných prostriedkov potrebných pre rozhodovanie vo veci.
V danom prípade je predmetom konania rozvod manželstva účastníkov a úprava výkonu ich rodičovských práv a povinností k mal. I. C., nar. XX. XX. XXXX, na dobu po rozvode, na ktoré sa v zmysle zhora uvedených záverov vzťahuje Nariadenie rady č. 2201/2003. Súd prvého stupňa preto správne v intenciách tohto nariadenia skúmal, či má vo veci právomoc konať a rovnako tak správne vyhodnotil, že pri posudzovaní právomoci je potrebné vychádzať zo všeobecných princípov v zmysle článku 3 ods. 1 a 8 ods. 1 nariadenia, keď neboli splnené podmienky pre použitie taxatívne uvedených výnimiek. Pokiaľ vychádzajúc z doterajších skutkových zistení vyvodil, že manželia mali naposledy obvyklý pobyt v Taliansku a to až do 12. 11. 2011, rovnako ako mal. I., odvolací súd riadiac sa vyššie popísanými hľadiskami sa s jeho záverom v plnom rozsahu stotožňuje. Preukázateľne totiž manželia s mal. dieťaťom takmer 3 roky, t. j. od Vianoc 2008 žili v Taliansku, kde bolo ťažisko ich každodenného života a s ohľadom na dlhodobosť, pracovné väzby a spôsob života z objektívneho hľadiska platí, že účastníci konania ako manželia mali naposledy obvyklý pobyt v Taliansku. Nakoľko odporca v mieste ich obvyklého pobytu
naďalej býva, právomoc vo veci rozvodu manželstva účastníkov v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia, ako i vo veci ich rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu v zmysle č. 8 ods. 1 nariadenia je daná práve súdom tohto členského štátu. Za danej situácie je preto plne dôvodný záver o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky v posudzovanej veci, dôsledkom čoho je nutná aplikácia ust. § 104 ods. 1 OSP v konaní a jeho zastavenie tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať i bez návrhu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.