Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-1S/187/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M, členiek senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a Mgr. Jany Ondrejkovej (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: PSEnergia s. r. o., so sídlom Na bielenisku 4, Pezinok, IČO: 44 887 710, právne zastúpeného: advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101928555/2018 zo dňa 28. septembra 2018, takto

rozhodol:

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015. Daňová kontrola bola začatá na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 101509194/2017 zo dňa 10. júla 2017. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 100960485/2018 zo dňa 15. mája 2018 (ďalej len „protokol“). Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 18. mája 2018, ktorý sa k zisteniam vyjadril v podaní zo dňa 06. júna 2018. Správca dane predložené vyjadrenie a pripomienky so žalobcom prerokoval na ústnom pojednávaní dňa 26. júna 2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101223428/2018. Nakoľko žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil nové skutočnosti, ktoré by neboli šetrené už v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, správca dane nevykonal ďalšie dokazovanie a zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101223428/2018 bola v rámci vyrubovacieho konania posledná v zmysle o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

2. Správca dane následne dňa 03. júla 2018 vydal prvostupňové rozhodnutie č. 101262044/2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015. Správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly neuznal žalobcovi zúčtované náklady v celkovej sume XXX.XXX,XX eura. Tieto pozostávali z nákladov na osobnú spotrebu žalobcu v sume XXX,XX eura, ktoré správca dane žalobcovi neuznal, rovnako ako nesprávne časové rozlíšenie výdavkov v sume XXX,XX eura, neuhradené výdavky v sume XXX.XXX,XX eura a náklady za prenájom domu vo Venezuele v sume X.XXX,XX eura, o výšku ktorých správca dane zvýšil výsledok hospodárenia za zdaňovacie obdobie roka 2015. Dôvodom neuznania uvedených nákladových položiek a položiek znižujúcich výsledok hospodárenia bola nepreukázateľnosť zo strany daňového subjektu, ku ktorej správca dane dospel na základe dokazovania vo vzťahu k samotnému daňovému subjektu, pričom konštatoval, že žalobcovi

správca dane umožnil všetky rozhodné skutočnosti preukázať. Napokon ani v rámci vyrubovacieho konania neboli žalobcom predložené nové skutočnosti, ktoré by neboli preverované v priebehu daňovej kontroly, čo malo za následok vyrubenie rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015 v sume XXX.XXX,XX eur.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal postup správcu dane po stránke procesnoprávnej, ako aj hmotnoprávnej. Správca dane podľa jeho názoru porušil zásadu zákonnosti daňového konania, keď v súvislosti s vyrubením rozdielu dane z príjmov právnickej osoby žalobcovi pri daňovej kontrole nepostupoval v súlade s § 3 daňového poriadku a nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Rovnako tak správcovi dane vyčítal, že sa žiadnym konkrétnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi žalobcu. Taktiež uviedol, že správca dane sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré uvádzal vo svojich vyjadreniach počas vykonávania daňovej kontroly. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie správcu dane neobsahuje náležitosti podľa § 63 daňového poriadku. Nesúhlas vyjadril aj s postupom správcu dane, ktorý podľa žalobcu počas daňovej kontroly a aj v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na zásadné argumenty a tvrdenia žalobcu k podstatným okolnostiam, týkajúcich sa predmetu daňovej kontroly. Žalobca v podanom odvolaní nenamietal neuznanie nesprávneho časového rozlíšenia výdavkov v sume XXX,XX eura a neuznanie nákladov na osobnú spotrebu daňovníka v sume XXX,XX eur, o výšku ktorých správca dane zvýšil výsledok hospodárenia za zdaňovacie obdobie roka 2015, na druhej strane sa nestotožnil so záverom správcu dane neuznať neuhradené výdavky v sume XXX.XXX,XX eura a náklady za prenájom domu vo Venezuele v sume X.XXX,XX eura. Rozhodnutie správcu dane považoval za nezákonné, arbitrárne a vecne nesprávne.

4. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101928555/2018 zo dňa 28. septembra 2018 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Konštatoval správnosť postupu správcu dane, ktorý vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v sume XX.XXX,XX eura. Zdôraznil, že správca dane umožnil daňovému subjektu, aby mohol všetky rozhodné skutočnosti preukázať. Ak vznikli pochybnosti o pravdivosti dokladov predložených daňovým subjektom, správca dane v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku vyzval žalobcu na doplnenia a vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam. V odpovedi na výzvu však žalobca nepredložil správcovi dane doklady, ktoré by preukazovali skutočnosť, že uvedené výdavky (náklady) boli vynaložené na daňové účely.file_0.jpg

file_1.wmf

Taktiež dospel k záveru, že správca dane nepochybil, keď konštatoval, že výdavky v sume 203.636,00 eura (neuhradené nájomné za kanceláriu v Barquisimete za obdobie máj až december 2015) nemožno zahrnúť do daňových výdavkov v roku 2015, o ktoré zvýšil výsledok hospodárenia. Žalobca totiž okrem namietania zrejmej chyby pri písaní čísiel a dátumov a tvrdenia, že faktúra o technicko-organizačnom zabezpečení neobsahuje sporné nájomné, vôbec neobjasnil skutočnosti, týkajúce sa nájomného za obdobie máj až december 2015. Ohľadom prenájmu domu vo Venezuele, zaúčtovanému do daňových výdavkov na základe zmluvy o prenájme v sume X.XXX,XX eura, uviedol, že z predložených dokladov za kontrolované zdaňovacie obdobie vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť bola z celkového času prenájmu za mesiace január až apríl 2015, t.j. 120 využívaná na ubytovanie konateľa resp. ďalších zamestnancov žalobcu iba 31 dní, teda zvyšných 89 dní žalobca nehnuteľnosť nevyužíval na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Preto výdavky vzťahujúce sa na 89 dní v sume X.XXX,XX eura neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu, a preto nie sú daňovými výdavkami. Žalovaný teda konštatoval správnosť postupu správcu dane, ktorý vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v sume XX.XXX,XX eura.

II.

Žaloba

5. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101928555/2018 zo dňa 28. septembra 2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101262044/2018 zo dňa 03. júla 2018. Súčasne požadoval náhradu trov konania.

6. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi resp. v nich nemá oporu a postupom správcu dane ako aj žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

7. Namietal, že správca dane porušil zásadu zákonnosti daňového konania, keď v súvislosti s vyrubením rozdielu dane z príjmov právnickej osoby žalobcovi pri daňovej kontrole nepostupoval v súlade daňovým poriadkom a nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu ako daňového subjektu. Podľa žalobcu správca dane na tvrdenia a dôkazy, ktoré žalobca počas daňovej kontroly predložil, neprihliadol, odmietol sa nimi bližšie zaoberať, tieto opomenul vyhodnotiť, ako aj postupovať ďalej v súčinnosti s daňovým subjektom pri zisťovaní skutkového stavu veci.

8. Vo vzťahu k neuznaným výdavkom v sume XXX.XXX,XX eura namietal, že zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že žalobca užíval kanceláriu v meste Barquisimeto na základe nájomnej zmluvy, a teda bol v nájomnom vzťahu v období január až apríl 2015. Ďalej uviedol, že zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že v období máj až december 2015 spoločnosť PSENERGIA DE VENEZUELA C.A poskytovala žalobcovi technicko-organizačné zabezpečenie projektov vo Venezuele, a to na základe zmluvy o spolupráci. Podstatou zmluvy o spolupráci bolo dodanie služieb od dodávateľa odberateľovi. Medzi stranami zmluvy o spolupráci vznikol dvojstranný záväzkový vzťah. Z tohto zmluvného vzťahu žalobcovi nevznikli žiadne práva vo vzťahu k tretím osobám. Keďže žalobca nechcel a ako slovenský subjekt sa ani efektívne nevedel sám vo svojom mene postarať o zabezpečenie všetkých technicko-organizačných potrieb pre svoje rozrastajúce sa projekty vo Venezuele, požiadal o ich zabezpečenie inú osobu (osobu so sídlom vo Venezuele), ktorá mu požadované plnenie dodala ako službu, za dohodnutú odplatu. Objednané služby nezahŕňali nájomné právo. Nesúhlasil teda so záverom správcu dane, že odplata za poskytovanie technicko-organizačného zabezpečenia projektov na základe zmluvy o spolupráci zahŕňa aj nájomné za obdobie máj až december 2015. Zdôraznil, že uvedené by predpokladalo, že nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy trval aj v tomto období. Touto skutočnosťou, sa ale správca dane a ani žalovaný nijako nezaoberali, preto v tejto časti pokladal ich rozhodnutia za nepreskúmateľné.

9. Ďalej poukázal na skutočnosť, že na ústnom pojednávaní konanom dňa 26. júna 2018 prítomný zástupca žalobcu po preskúmaní dokladov do zápisnice správcu dane uviedol, že došlo k zrejmej chybe pri písaní čísel a dátumov, a že pri prenájme kancelárie namiesto január až december 2015 malo byť správne uvedené obdobie január až apríl 2015. Správca dane sa však týmto vysvetlením nijako nezaoberal. Až žalovaný ako odvolací orgán spomenul v napadnutom rozhodnutí námietku žalobcu ohľadne zjavnej chyby písania v dátumoch. Avšak s uvedeným sa vysporiadal arbitrárne.

10. Taktiež videl pochybenie daňových orgánov v neuznaní výdavkov v sume X.XXX,XX eura na zaplatené nájomné za užívanie domu „Villa Roca“, nachádzajúceho sa v meste Barquisimeto. V tomto smere označil postup správcu dane za neprípustný a nezákonný. Tvrdil, že ide o nesprávnu aplikáciu zákona spôsobom, ktorý je arbitrárny, nakoľko správca dane je povinný vždy uplatňovať teleologický výklad právnej normy, ktorý sleduje cieľ účelu právnej úpravy.

11. Uviedol, že predmetný dom si žalobca prenajímal v rozhodnom období január až apríl 2015 na ubytovávanie svojich pracovníkov počas realizácie projektov vo Venezuele, a to na nevyhnutnú dobu, ktorú determinovali potreby jeho projektov. Mal za to, že uzatvorením nájomnej zmluvy žalobca dostatočne zabezpečil potrebu ubytovávania svojich pracovníkov, keďže žalobca vedel, že nemá v úmysle jednorazové vycestovanie svojich pracovníkov do Venezuely, ale ich opakované cestovanie za účelom realizácie projektov. Z dôvodu šetrenia nákladov sa rozhodol pre nájomný vzťah. Dal do pozornosti, že žalobca počas roku 2015 vyfakturoval do Venezuely odplaty za dodávky v celkovej výške X.XXX.XXX,XX eura. Preto podľa žalobcu bolo nepochybné, že príjmy z uskutočnených obchodov vo Venezuele boli dosiahnuté file_2.jpg

file_3.wmf

v príčinnej súvislosti s vynaloženými nákladmi, t.j. aj so zaplateným nájomným za dom. Dodal, že výdavky (náklady) za prenájom nehnuteľností upravuje o dani z príjmov (ďalej len „“), ktoré ho limituje podmienkou zaplatenia. Žiadne

ustanovenie cit. zákona neumožňuje limitovať výdavky (náklady) na prenájom nehnuteľnosti pomerom ich skutočného využitia oproti ich zotrvávaniu v pohotovostnom režime, ako to uvádza správca dane. Tvrdil teda, že nájomné za dom v sume X.XXX,XX eura je v celom rozsahu daňovým výdavkom (nákladom), ktorý slúžil na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov žalobcu, teda nájomné bolo preukázateľne vynaložené žalobcom ako daňovníkom, riadne zaplatené a zaúčtované v jeho účtovníctve.

12. Napokon poukázal aj na procesné pochybenia, ktorými podľa žalobcu trpí rozhodnutie správcu dane. Namietal, že správca dane sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s námietkami vznesenými žalobcom v jeho vyjadreniach počas vykonávania daňovej kontroly, v dôsledku ktorého pochybenia v prvostupňovom správnom rozhodnutí absentujú náležitosti v zmysle § 63 daňového poriadku. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie správcu dane je arbitrárne, odporujúce princípom právneho štátu, v ktorom orgán štátnej správy neprihliadol na tvrdenia a dôkazy daňového subjektu, keď mylne považoval za dostatočné vysporiadanie sa s tvrdeniami daňového subjektu ich citovanie vo svojej dokumentácii avšak bez pridania akejkoľvek vlastnej argumentácie. Nestotožnil sa ani s postupom správcu dane, ktorý podľa žalobcu svoje rozhodnutie čiastočne založil na skutočnostiach, u ktorých sa preukázala chyba v písaní, pričom na túto neprihliadol a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ňou nijako nevysporiadal. Vady tiež vzhliadol aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ktorému vyčítal, že ako odvolací orgán mohol napraviť vady konania pred správcom dane, čo však opomenul. Namietal teda, že žalovaný vec posúdil nedostatočne, keď nenapravil vadné rozhodnutie orgánu prvého stupňa, preto rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu.

13. V závere podanej žaloby namietal, že správca dane ani žalovaný neumožnili žalobcovi v potrebnej miere realizovať oprávnenia daňového subjektu, z ktorého dôvodu je ich postup v rozpore s princípom úzkej súčinnosti a princípmi dobrej verejnej správy. Súčasne tiež navrhol v konaní vypočuť ako svedkov konateľov spoločnosti Insignia Tax s.r.o. A. B. C. B. a A. A. B., ktorí vystupovali počas daňovej kontroly ako osoby zastupujúce žalobcu v daňovom konaní.

III.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26. apríla 2019 v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu zamietnuť. Zároveň vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu, ktorý závery vyslovené v napadnutých rozhodnutiach považoval za nesprávne.

15. Zdôraznil, že správca dane sa zaoberal všetkými predloženými dôkazmi a tvrdeniami, čoho dôkazom sú zápisnice z ústneho pojednávania č. 100607558/2018 zo dňa 23. marca 2018 a č. 101223428/2018 zo dňa 26. júna 2018. Skutočnosť, že správca dane predložené dôkazy a tvrdenia nevyhodnotil ako tie, ktoré majú vplyv na zmenu výsledkov daňovej kontroly, uvedených v predmetnom protokole, nie je v rozpore s § 47 písm. h) daňového poriadku.

16. Uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa § 3 ods. 2, 3 daňového poriadku v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom dbal na to, aby bolo daňovému subjektu počas celého výkonu daňovej kontroly umožnené uplatňovať si práva v zmysle § 45 cit. zákona. Predkladané dôkazy hodnotil správca dane podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 17. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie správcu dane spĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi. Správca dane v súlade s právnymi predpismi v odôvodnení rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré zistil, a ktoré sú nepochybné a subsumoval zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenia právnych predpisov.

18. Správca dane bral v zmysle § 3 ods. 6 daňového poriadku do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Správca dane neprihliadal na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemá ekonomické opodstatnenie.

19. Zdôraznil, že správca dane vedie dokazovanie, a nie je povinný dokazovanie vykonávať dovtedy, kým sa nepreukáže tvrdenie daňového subjektu. Žalobca všetky dôkazy predkladal len v rovine vyjadrení, bez akéhokoľvek relevantného dôkazu. Správca dane na základe dostupných informácií vykonal dokazovanie v takom rozsahu, aby mohol posúdiť uznateľnosť, resp. neuznateľnosť výdavkov do daňových nákladov a to na základe žalobcom predložených vyjadrení, účtovných dokladov, účtovnej dokumentácie, obchodnej dokumentácie, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a v napadnutom rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane. 20. V spojitosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcemu dokazovanie a jeho úvahe, akú hodnovernosť a dôkaznú silu z vykonaného dokazovania vyvodí.

21. Správca dane vykonával dokazovanie podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, pričom dbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. V zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať všetky skutočnosti, na ktorých preukázanie bol daňový subjekt pred prijatím záverov vyzvaný správcom dane. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Predkladané dôkazy hodnotil správca dane podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

IV.

Replika žalobcu

22. Žalobca sa v replike zo dňa 14. mája 2019 vyjadril k vyjadreniu žalovaného a zotrval na svojej žalobnej argumentácii. Zároveň uviedol, že žalovaný len stroho konštatoval, že podáva vyjadrenie v merite veci zhodné s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Taktiež opätovne poukázal na to, že žalovaný poprel dôkazy predkladané žalobcom a odmietol ich zahrnúť do dokazovania.

23. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.

Konanie na správnom súde

24. Podľa a o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 3S správneho súdu. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. .

VI.

Pojednávanie

25. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa , v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) rozhodol na pojednávaní dňa 23. novembra 2023 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti žalobcu, žalovaný sa z pojednávania ospravedlnil, súhlasil konať a rozhodnúť bez jeho prítomnosti. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. VII. Relevantná právna úprava

26. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

29. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 33. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa , pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa , v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

34. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky () pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 súčasťou základu dane daňovníka len po zaplatení sú kompenzačné platby vyplácané podľa osobitného predpisu u ich dlžníka.

36. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 súčasťou základu dane daňovníka len po zaplatení sú výdavky (náklady) na nájomné za prenájom hmotného majetku a nehmotného majetku; zaplatené nájomné fyzickej osobe za príslušné zdaňovacie obdobie sa uzná najviac do výšky časovo rozlíšenej sumy prislúchajúcej na zdaňovacie obdobie.

37. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 súčasťou základu dane daňovníka len po zaplatení sú výdavky (náklady) na marketingové a iné štúdie a na prieskum trhu u dlžníka, pričom u veriteľa sa takéto príjmy (výnosy) zahrnú do základu dane po prijatí úhrady.

38. Podľa v znení účinnom do 31.12.2015 daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

VIII.

Posúdenie veci správnym súdom

39. Správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi ( ), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad , ). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

40. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci je na podklade žalobných bodov preskúmať, či žalobca splnil všetky podmienky pre uznanie daňových výdavkov, najmä či preukázal vynaloženie nákladov (výdavkov) na dosiahnutie, zaistenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, t. j. či tieto náklady možno považovať za daňový výdavok v zmysle a či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a viedli daňové konanie v súlade so zásadami správy daní.

41. Správny súd v prvom rade poukazuje na judikatúru, vzťahujúcu sa na daň z príjmov, aplikovateľnú na predmetnú vec: „Základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na - 5, , Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane z príjmov nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. januára 2017). „Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 28. februára 2017).

42. Daňový subjekt, ktorý o náklade účtuje v účtovníctve a následne ho zahrnie aj do daňového priznania, je povinný v prípade dôvodných pochybností správcu dane preukázať, že ho skutočne vynaložil (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. novembra 2015, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. novembra 2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12. júla 2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. zo dňa 22. februára 2017). Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06. mája 2014).

43. Ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly preukáže, že daňovník hodnoverným spôsobom nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom ustanovené, teda, že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov a služieb, a ich vecnú súvislosť, ako aj to, že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou (dodávateľom) uvedenou na faktúre, tak nesplnil podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi, je síce jednou z podmienok, aby boli na základe týchto dokladov uznané daňové výdavky, tieto doklady však musia byť obrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného na daňových dokladoch a musia byť skutočne svojím účelovým určením potrebné na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka v predmete jeho podnikania. Len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu faktúrou, prípadne dokladmi o úhrade, je bez preukázania skutočného vykonania služieb na daňové účely nepostačujúce.

44. Daňový subjekt v daňovom konaní nesie daňové bremeno, z ktorého vyplýva dôkazná povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku. Daňový subjekt je povinný preukázať reálnosť plnenia, ktoré bolo osvedčované predloženými účtovnými dokladmi a za tým účelom si obstarať dostatočné množstvo dôkazov, ktoré by preukázali poskytnutie tvrdených služieb s tým, že správcovi dane prináleží v rámci kontroly preverovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, k čomu patrí vyhodnotenie, vrátane možnosti spochybnenia predložených dôkazov. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom je opäť na daňovom subjekte vyvrátiť spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane predložením či navrhnutím ďalších dôkazov. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom.

45. V súvislosti s jednotlivými námietkami, ktoré vzniesol žalobca v podanej žalobe správny súd poukazuje na to, že žalobné námietky sú formulované všeobecne, bez konkrétnej špecifikácie, majúc povahu všeobecných generických vyjadrení. Nie je úlohou správneho súdu, aby za žalobcu vyhľadával, konkretizoval prípadne domýšľal dôvody nezákonnosti rozhodnutí finančných orgánov. Žalobcovi svedčí v správnom súdnom konaní povinnosť tvrdiť, pričom pre vymedzenie dôvodov súdneho prieskumu zákonnosti nepostačuje jednoduché spochybnenie postupu žalovaného a správcu dane bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností, z ktorých žalobca vyvodzuje nezákonnosť spôsobilú vyústiť do zrušenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia podľa . Správny súd tak napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a konanie ich vydaniu predchádzajúce preskúmal výlučne z dôvodov a v rozsahu vymedzenom v žalobe, pričom nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo možné konštatovať nezákonnosť uvedených rozhodnutí.

46. Vo vzťahu k žalobnej námietke, ktorou namietal nesprávnosť postupu správcu dane, ktorý žalobcovi neuznal výdavky v sume XXX.XXX,XX eura, správny súd uvádza, že túto vyhodnotil ako neopodstatnenú. Ohľadom uvedeného je potrebné dať do pozornosti, že vykonanou kontrolou správcu dane bolo zistené, že žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov na účet XXXXXX – ostatné služby faktúru od spoločnosti PSENERGIA DE VENEZUELA, C.A č. 20150408 v sume XXX.XXX,XX eura, vychádzajúc zo zmluvy o spolupráci zo dňa 08. apríla 2015. Vykonaným šetrením bolo tiež zistené, že uvedená faktúra nebola do 31. decembra 2015 uhradená. Predmetom tejto zmluvy bolo technicko-organizačné zabezpečenie projektov žalobcu vo Venezuele svojimi zamestnancami. Uvedená zmluvy bola podpísaná konateľom, ktorý bol zhodný za obe spoločnosti, pričom týmto bol D. E.. Počas daňovej kontroly bolo tiež zistené, že žalobca si prostredníctvom spoločnosti PSE DE VENEZUELA, C.A prenajímal v roku 2015 kanceláriu v Barquisimete, pričom v zmysle zmluvy o nájme kancelárskych priestorov, nájomné za január až apríl 2015 bolo uhradené v hotovosti a následne aj záučtované do daňových nákladov na účet XXX XXX – ostatné služby – Venezuela.

XX. V priebehu výkonu daňovej kontroly sa správca dane týmito skutočnosťami zaoberal, a preto výzvou podľa § 45 ods. 2 písm. d) a e) daňového poriadku zo dňa 09. februára 2018 žalobcu vyzval na vyjadrenie sa k prenájmu kancelárie v Barquisimete, a to vo vzťahu k obdobiu užívania a úhrady za obdobie máj až december 2015. Z odpovede žalobcu vyplynulo, že žalobca si prenajímal v roku 2015 kanceláriu v Barquisimete na základe nájomnej zmluvy zo dňa 22. mája 2014 od januára 2015 do decembra 2015, pričom nájom bol uhrádzaný prostredníctvom PSE DE VENEZUELA, C.A a od mája do decembra 2015 spoločnosť PSE DE VENEZUELA, C.A zabezpečovala technicko-organizačné zabezpečenie v prospech žalobcu prostredníctvom zmluvy o spolupráci zo dňa 08. apríla 2015 s účinnosťou od 01. mája 2015 do 31. decembra 2015. Predmetné plnenie na základe tejto zmluvy bolo žalobcovi vyfakturované spoločnosťou PSE DE VENEZUELA, C.A faktúrou č. 20150408 v sume XXX.XXX,XX eura. Šetrením uvedených skutočností správca dane zistil, že žalobca si nájomné za kanceláriu v Barquisimete za január až apríl 2015 do daňových nákladov účtoval priamo prostredníctvom hotovostných úhrad. Ohľadom nájomného za máj až december 2015 z vykonaného šetrenia vyplynulo, že toto bolo súčasťou faktúry č. 20150408, vystavenej za technicko-organizačné zabezpečenie projektov žalobcu vo Venezuele, ktorá však do 31. decembra 2015 uhradená nebola. Samotná výška neuhradeného nájomného za kanceláriu v Baquisimete za obdobie máj až december 2015 v sume XXX.XXX,XX eura vyplynula z predloženej zmluvy o nájme kancelárskych priestorov.

48. Na základe výsledkov daňovej kontroly, keďže správca dane o neuhradené nájomné zvýšil výsledok hospodárenia v zmysle , následne žalobca vo vyjadrení zo dňa 16. apríla 2018 zmenil svoje stanovisko, v ktorom uviedol, že predmetom plnenia vyššie uvedenej faktúry bolo technicko-organizačné zabezpečenie projektov žalobcu vo Venezuele, a nie prenájom kancelárie v Barquisimete a ani marketingové služby. Taktiež splnomocnený zástupca žalobcu v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101223428/2018 zo dňa 26. júna 2018 tvrdil, že v jeho vyjadrení, doručenom správcovi dane dňa 21. februára 2018, došlo k zrejmej chybe v písaní čísel a dátumov, následkom čoho je uvedené pri prenájme kancelárie v Barquisimete obdobie január až december 2015, namiesto január až apríl 2015.

49. Vo svetle uvedeného sa správny súd stotožnil s postupom správcu dane, ktorý vyhodnotil tvrdenie žalobcu o chybe v písaní čísel a dátumov ako účelové, vyplývajúce z výsledkov vykonanej daňovej kontroly. Je nutné zdôrazniť, že predmetná zmluva o nájme kancelárskych priestorov zo dňa 22. mája 2014 bola uzatvorená na obdobie od 01. júna 2014 do 30. mája 2017. Súčasťou záverov vykonanej daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie bola aj tá skutočnosť, že v účtovníctve žalobcu bolo zistené zaúčtovanie, ako aj úhrada nájomného za obdobie január – apríl 2015. Práve však samotné nájomné za obdobie máj až december 2015 zostalo v danom prípade sporným. Žalobca sa okolnosť, že za uvedené obdobie ostalo nájomné za kanceláriu v Barquisimete neuhradené, pokúsil vysvetliť jedine tvrdením o zrejmej chybe pri písaní čísel a dátumov, a tiež námietkou, že faktúra o technicko-organizačnom zabezpečení sporné nájomné neobsahuje. Na základe uvedeného je teda možné konštatovať, že žalobca skutočnosti, týkajúce sa nájomného za obdobie máj až december 2015 neobjasnil, a teda vo vzťahu k tejto otázke neuniesol dôkazné bremeno, ktoré bolo na strane žalobcu. Na uvedené nemá vplyv ani tvrdenie žalobcu, že nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy v tomto období už netrval, ani tvrdenie, že odplata za poskytovanie technicko-organizačného zabezpečenia projektov na základe zmluvy o spolupráci zahŕňa aj nájomné za obdobie máj až december 2015, nakoľko žalobca zostal len pri týchto všeobecných tvrdeniach a poukaze na vystavené doklady, vo vzťahu ku ktorým tvrdeniam však absentuje vecné naplnenie, a najmä preukázanie zúčtovanej nákladovej položky. V spojitosti s uvedeným správny súd už len dodáva, že ustanovenie určuje výdavky daňového subjektu, ktoré sú súčasťou základu dane daňovníka len po zaplatení, a týmito sú výdavky na nájomné za prenájom, odplaty za poskytnutie práva na použitie priemyselného vlastníctva, počítačových programov (softvér), know-how, a za použitie autorského práva, výdavky na marketingové štúdie a iné štúdie a na prieskum trhu, odplaty (provízie) za sprostredkovanie, ako aj výdavky (náklady) na poradenské služby a právne služby, pričom u veriteľa sa takéto príjmy (výnosy) zahrnú do základu dane po prijatí úhrady.

50. Správny súd ďalej zdôrazňuje, že žalobca ako podnikateľský subjekt je sám zodpovedný nielen za výber svojho obchodného partnera, ale aj za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní.

51. Taktiež ako neopodstatnenú vyhodnotil správny súd žalobnú námietku, ktorou bolo namietané pochybenie daňových orgánov, ktoré malo spočívať v neuznaní výdavkov v sume X.XXX,XX eura na zaplatené nájomné za užívanie domu. Ohľadom uvedeného správny súd dáva do pozornosti, že vo vyjadrení, doručenom správcovi dane dňa 21. februára 2018 žalobca uviedol, že nehnuteľnosť F. G. roca, la Ciudad de Cabudare, en la avenida Intercomunal, Barquisimeto - Cabudar bola využívaná v čase január až apríl 2015 za účelom pobytu konateľa, ako aj ďalších zamestnancov žalobcu počas pracovných viest vo Venezuele. Z dokladov predložených žalobcom za kontrolované zdaňovacie obdobie roka 2015 správca dane zistil, že predmetná nehnuteľnosť bola z dôvodu uskutočnenia služobných ciest z celkového času prenájmu za mesiace január až apríl 2015, t.j. 120 dní, využívaná na ubytovanie konateľa resp. ďalších zamestnancov žalobcu iba 31 dní. Preto správca dane konštatoval, že zvyšných 89 dní žalobca nehnuteľnosť nevyužíval na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.

52. Ohľadom uvedeného správny súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom. Zákonné predpoklady, ktorých naplnenie zákonodarca zakotvil v tomto ustanovení sú podmienkami hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na uznanie výdavku, majúce vplyv na správne stanovenie základu dane. Bez splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok nie je možné konštatovať preukázanie rozhodujúcich skutočností, majúcich vplyv na správnosť základu dane zo strany daňového subjektu. Jedná sa práve o už spomínanú podmienku vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienku preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienku zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku. Kľúčovým v tomto prípade je, že len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok. Taktiež správny súd opätovne zdôrazňuje, že z dôvodu akceptovania výdavkov na daňové účely je práve daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti jeho vynaloženia a to nielen po stránke formálnej - vystavenými dokladmi, ale aj po stránke obsahovej, ktorá má odraz v skutočnostiach, ktoré viedli k vystaveniu dokladov.

53. Správny súd preto konštatuje, že žalobca nesplnil všetky podmienky pre uznanie uvedeného daňového výdavku podľa a . Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nebola splnená podmienka vecnosti ani preukázateľnosti daňového výdavku. Nebola preukázaná súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom. V tomto kontexte správny súd akcentuje, že žalobca svojimi vyjadreniami a predloženými listinnými dôkazmi nepreukázal účel nájmu, a nepreukázal ani ekonomickú opodstatnenosť nákladu v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, keďže z celkovej doby trvania prenájmu predmetnej nehnuteľnosti, bola táto na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov využívaná len jej štvrtinu, pričom po zvyšnú dobu spočívala prenajatá nehnuteľnosť bez jej reálneho využitia, a teda opodstatnenia tejto doby prenájmu. Tým žalobca porušil ustanovenie , podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval, výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané v nadväznosti na , podľa ktorého je daňovým výdavkom výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaným v účtovníctve daňovníka, alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa . Vychádzajúc z uvedeného nebol preto opodstatnený argument žalobcu, ktorý nevzhliadol v záveroch žalovaného, ako ani správcu dane naplnenie teleologického výkladu citovanej právnej normy, keďže správny súd v danom prípade závery daňových orgánov vyhodnotil ako súladné s cieľom účelu právnej úpravy.

54. Žalobca v žalobe taktiež namietal, že rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane sú nedostatočne odôvodnené, pretože správca dane sa nevysporiadal s námietkami vznesenými žalobcom v jeho vyjadreniach počas vykonávania daňovej kontroly, v dôsledku ktorého pochybenia v prvostupňovom správnom rozhodnutí absentujú náležitosti v zmysle § 63 daňového poriadku, ktorú vadu žalovaný pri svojom rozhodovaní nenapravil, následkom čoho rovnakou vadou trpí aj jeho rozhodnutie. K uvedenému správny súd dáva do pozornosti, že z takto všeobecne formulovanej žalobnej námietky nemožno vyvodiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov z dôvodu ich nepreskúmateľnosti. Z ustanovenia § 63 daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v

daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon, alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo ktorého odôvodnenie nie je dostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutie, ktoré obsahuje také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Namietané porušenie nedostatku náležitostí napadnutých rozhodnutí by teda vo svojich dôsledkoch mohlo znamenať vadu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, čo však v správnej žalobe žalobca bližšie nekonkretizoval. Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „... za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorý je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú aj prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť... Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.“ Preskúmavané napadnuté rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie správcu dane) takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom ustanovené náležitosti. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov (vrátane označenia týchto dôkazov a ich vyhodnotenia) a použitie právnych predpisov, podľa ktorých správny orgán rozhodol, a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku. Všeobecná námietka žalobcu, že správca dane sa nevenoval námietkam vzneseným žalobcom v jeho vyjadreniach počas vykonávania daňovej kontroly, je jednak nekonkrétna a jednak nemá oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia. Rovnako tak v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto vysporiadaním sa žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje sama o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Takáto námietka tak predstavuje len vyslovenie nesúhlasu žalobcu s vysporiadaním sa žalovaného s jeho odvolacou námietkou. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre ich nezrozumiteľnosť, arbitrárnosť a nedostatok dôvodov považoval za nedôvodnú.

55. Napokon správny súd dodáva, že žalobca v podanej žalobe navrhol vykonať dôkazy, a to výsluchy

- svedecké výpovede konateľov spoločnosti Insignia Tax s.r.o. A. B. C. B. a A. A. B.. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy, nie je súdom skutkovým a vykonáva dokazovanie len výnimočne za účelom prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí alebo opatrení. Vykonanie dôkazu výsluchom svedkov správny súd však nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci. Navyše žalobca neuviedol žiaden dôvod preukazujúci opodstatnenosť vykonania výsluchu, keď neuviedol, aké skutočnosti by mali byť uvedeným preukázané.

56. Správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav. Dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa aj so všetkými námietkami žalobcu. Správny súd na základe vykonaného prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe dospel k zisteniu tak, ako je uvedené vyššie, že žalobné námietky neboli dôvodné, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

57. O trovách konania rozhodol správny súd podľa v spojení s a contrario tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

58. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).