Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/40/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C., t.č. ÚVTOS Leopoldov, proti žalovaným: 1. Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 2. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Račianska 71, 3. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, IČO: 00 212 008, Bratislava, Šagátova 1, 4. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, IČO: 00 738 271, Leopoldov, Gucmanova 670/19, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. januára 2023, č.k. -117, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby voči žalovaným 1, 2 a 3, rozsudok súdu prvej inštancie v časti, kde rozhodol o žalobe voči žalovaným 1, 2 a 3 z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . II. Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. III. Žalovaným 1, 2 a 3 nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . IV. Žalovanému 4 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1. – 4. priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. , až 3, , a (ďalej len „“), , a , , o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), a o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „“), , , a a (ďalej len „“), čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavného (ďalej len „“), čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04.11.1950 v znení protokolov (ďalej len „Dohovor“).

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v žalobe namietal porušenie práva na ochranu osobnosti pri telefonickom rozhovore dňa 13.04.2022 medzi otcom žalobcu a príslušníčkou žalovaného 4, ktorým rozhovorom malo byť zasiahnuté do osobnosti žalobcu, a to porušením prezumpcie neviny (označením žalobcu za vinného z disciplinárne postihnuteľného konania), zverejnením a zneužitím osobných údajov žalobcu inej osobe bez súhlasu žalobcu a zverejnením nepravdivých informácií o žalobcovi (o nevhodnom správaní sa žalobcu vo výkone trestu odňatia slobody

s amorálnym návrhom otcovi žalobcu na zjednanie nápravy v správaní žalobcu). Súd konštatoval, že v konaní nebolo sporným, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody v zariadení žalovaného 4 z dôvodu spáchania obzvlášť závažného trestného činu, ani že telefonujúca príslušníčka žalovaného 4 konala spôsobom uvedeným žalobcom v žalobe. Sporným bola pasívna vecná legitimácia žalovaných 1 - 3 a tiež to, či bolo konanie žalovaného 4 objektívne spôsobilé zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Žalobca sa podanou žalobou domáhal písomného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur.

4. Prvou otázkou, ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal, bola otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1 - 4. Keďže žalobca v prípade žalovaných 1, 2 a 3 žaloval subjekty, ktorým z hmotného práva nevyplývajú voči žalobcovi povinnosti tvrdené v žalobe, súd žalobu proti žalovaným 1, 2 a 3 vo výroku I. rozsudku zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Žalovaný 4 svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní nenamietal. Príslušníčka žalovaného 4, ktorá v rámci činnosti žalovaného 4 vykonala telefonický rozhovor s otcom žalobcu, je v služobnom pomere k žalovanému 4 (). Keďže k zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť konaním osoby v služobnom pomere k žalovanému 4 a v rámci jej pracovnej činnosti, je s poukazom na analogiu legis, t.j. na ustanovenie v spojení s , daná pasívna legitimácia žalovaného 4, pretože tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu mal byť spôsobený osobou, ktorá bola použitá právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, a preto sa takýto zásah považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Súd pritom podporne poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp.zn. zo dňa 26.09.2013, podľa ktorého pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pasívne vecne legitimovaným v tu prejednávanej veci je iba žalovaný 4, voči tomuto však súd žalobu rovnako zamietol.

5. Súd prvej inštancie sa zaoberal tvrdením žalobcu o zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti (konkrétne ide o právo žalobcu na ochranu občianskej cti, resp. dobrej povesti) tým, že došlo k porušeniu prezumpcie neviny, a síce označením žalobcu za vinného z disciplinárne postihnuteľného konania, pričom žalobca vo výkone trestu odňatia slobody ku dňu telefonického rozhovoru disciplinárne potrestaný, ani riešený nebol. Súd v tejto súvislosti uvádza, že zo znenia telefonického rozhovoru, tak ako ho skutkovo vymedzil žalobca v žalobe, výrok o disciplinárnom previnení žalobcu vôbec nevyplýva, ale vyplýva z neho iba poukazovanie na nevhodné správanie žalobcu v ústave bez konkrétnej špecifikácie. Príslušníčka žalovaného 4 teda neuviedla, že sa žalobca dopúšťa alebo dopustil disciplinárneho previnenia, kedy by išlo o čisto skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť by žalovaný 4 musel preukázať právoplatným rozhodnutím. V zmysle je disciplinárnym previnením zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo zákazu podľa tohto zákona, predpisov na jeho vykonanie alebo ústavného poriadku odsúdeným, ako aj konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitných predpisov. Zo žalobcom uvedeného výroku nebolo možné dospieť k záveru, že by príslušníčka žalovaného 4 označila žalobcu za vinného z disciplinárne postihnuteľného konania. Žalobca ďalej tvrdil zásah do práva na ochranu jeho osobnosti (konkrétne ide o právo žalobcu na nedotknuteľnosť súkromia) tým, že došlo k zverejneniu a zneužitiu osobných údajov žalobcu inej osobe bez súhlasu žalobcu, a to najmä poznatky o priebehu výkonu trestu. Keďže žalobca nekonkretizoval, aké iné osobné údaje boli jeho otcovi pri telefonickom rozhovore poskytnuté, a prečo práve nimi malo prísť k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, súd sa ako s preskúmateľnou zaoberal iba so žalobou v časti informovania o priebehu výkonu trestu. Súd mal za to, že žalobcom uvedený výrok o nevhodnom správaní žalobcu v ústave bez konkrétnej špecifikácie nemožno považovať za konkrétny osobný údaj v zmysle , keďže nejde o údaj o mieste a dobe výkonu trestu, udelených disciplinárnych odmenách, uložených disciplinárnych trestoch alebo poznatkoch o plnení programu zaobchádzania. Najmä však nejde o vôbec o konkrétnu informáciu s nejakou relevantnou výpovednou hodnotou. Uvedenú informáciu by bolo možné považovať za podanie oznámenia o správaní odsúdeného podľa veta prvá . Keďže v konaní nebol preukázaný súhlas žalobcu ako odsúdeného s podaním oznámenia o jeho správaní jeho otcovi, došlo k porušeniu ustanovenia veta prvá (v zmysle ktorého sa blízkej osobe odsúdeného podáva oznámenie o správaní odsúdeného, ak s tým odsúdený preukázateľne súhlasí). Súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 06.11.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.02.2010 a uviedol, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby, ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v

spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na nedotknuteľnosť súkromia by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a zároveň by existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Naplnený bol iba ten predpoklad, že došlo k porušeniu ustanovenia veta prvá , avšak neboli splnené ostatné predpoklady. Predovšetkým treba poukázať na to, že protiprávnym konaním žalovaného 4 bolo samotné informovanie otca žalobcu o správaní žalobcu v ústave bez toho, aby dal k tomu žalobca súhlas, a to bez ohľadu na to, čo presne bolo obsahom informácie. Takéto protiprávne konanie (informovanie o správaní bez súhlasu žalobcu) však v tu prejednávanej veci nebolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd pritom poukazuje na to, že podľa vyjadrovania žalobcu v konaní považuje svojho otca za blízku osobu, na vzťahu s ním mu záleží, pričom podľa nepopretého skutkového tvrdenia žalovaného 4 na pojednávaní sú naďalej v pravidelnom kontakte vrátane návštev. Ak potom bez súhlasu žalobcu došlo k informovaniu práve jeho otca (a nie tretej cudzej osoby), nemožno to z hľadiska závažnosti považovať za závažné porušenie povinnosti žalovaného 4, ktoré by bolo objektívne spôsobilé zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd zároveň dodáva, že z konania žalovaného 4 nie je možné dospieť k záveru, že by tu bol úmysel poškodiť vzťah medzi žalobcom a jeho otcom, ale išlo len o menej závažné neprofesionálne jednanie príslušníčky žalovaného 4, ktorá sa bez toho, aby mala preukázateľný súhlas žalobcu, rozprávala s otcom žalobcu o správaní jeho syna. Súd opätovne poukazuje na to, že musí ísť o zásah protiprávny, ale ktorý je súčasne objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (viď. nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 06.11.2014). Nie je možné si tiež nevšimnúť rozporuplnosť v tom, že žalobca na jednej strane namieta proti informovaniu otca o svojej osobe a na druhej strane tvrdí ujmu na osobnostných právach práve narušením vzťahu s ním. Súd prvej inštancie má za to, že tak ako sú to práve rodičia, ktorí sú informovaní o výchovno- vzdelávacích výsledkoch žiaka v škole, tak je očakávateľné, že to bude v prípade informovania o správaní sa odsúdeného rovnako práve niektorý z rodičov, za predpokladu, že je medzi rodičom a odsúdeným dobrý vzťah, ktorý tu podľa vyjadrenia žalobcu bol. Vzhľadom na uvedené nebolo možné porušenie povinnosti žalovaným 4 považovať za tak závažné, že by bolo objektívne spôsobilé zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Je potrebné dodať, že pokiaľ ide o zhoršenie vzťahu s ostatnými príbuznými, títo na rozdiel od otca žalobcu ani neboli účastníkmi telefonického rozhovoru s príslušníčkou žalovaného 4, a preto tu chýba príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 4 a zhoršením vzťahov žalobcu s ostatnými príbuznými.

6. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený amorálny návrh otcovi žalobcu na zjednanie nápravy v správaní žalobcu „fackaním“, zo znenia telefonického rozhovoru, tak ako ho skutkovo vymedzil žalobca v žalobe (a ktorého znenie v konaní nebolo sporným), uvedené nevyplýva. Z predmetného telefonického rozhovoru vyplýva, že príslušníčka žalovaného 4 poznamenala, že i ona má malého syna a keby sa tak správal (ako žalobca), tak by si zaslúžil pár faciek, s tým, aby otec dohovoril žalobcovi a zjednal tak nápravu v jeho správaní. Príslušníčka žalovaného v 4 teda nenavrhla otcovi žalobcu, aby dal žalobcovi pár faciek, ale aby mu dohovoril, a teda žiaden amorálny návrh mu nedala. Ak hovorila o fackách ako o výchovnom prostriedku, hovorila výlučne o sebe a svojom synovi, čo sa nijako netýka osobnosti žalobcu a nemôže mať na osobnosť žalobcu žiaden vplyv. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti tým, že došlo k zverejneniu nepravdivých informácií o žalobcovi, a síce o nevhodnom správaní sa žalobcu v ústave, súd uvedené posúdil ako kolíziu medzi právom žalobcu na zachovanie občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a slobodou prejavu. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.02.2010. Súd poukázal na to, že informácia o nevhodnom správaní žalobcu je tak nekonkrétna, že je objektívne nespôsobilá vyvolať ujmu na cti alebo dobrej povesti žalobcu ako osoby, ktorá bola právoplatne odsúdená za spáchanie obzvlášť závažného trestného činu. Súd nemal za preukázané a ani z podstaty výroku to nevyplýva, že by príslušníčka žalovaného 4 úmyselne mierila svoje slová s cieľom zasiahnuť do cti či dôstojnosti žalobcu. Uvedený výrok nebol ani verejne šírený, pričom prípadné šírenie zo strany otca žalobcu ďalším príbuzným nie je možné pričítať za vinu žalovanému 4. Súd dospel k záveru, že celková závažnosť a vecná podstata výroku, a to bez ohľadu na pravdivosť alebo nepravdivosť skutkového základu, nedosahuje intenzitu zásahu potrebnú na priznanie práva na ochranu osobnosti. Výrok o nevhodnom správaní sa žalobcu v ústave nemá objektívne schopnosť pôsobiť difamačne, pretože nie je objektívne možné, aby po tom, ako bol žalobca právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin, vyvolala informácia o jeho nevhodnom správaní v ústave (a to naviac bez bližšej konkretizácie) zhoršenie vzťahu otca a ostatných príbuzných k osobe žalobcu. Ak

by aj otec žalobcu a ostatní príbuzní mali po právoplatnom rozsudku o vine žalobcu pochybnosti, nie je potom rozumný dôvod, aby ich ako pravdivý presvedčil výrok o nekonkétnom nevhodnom správaní žalobcu v ústave. Zároveň je z vyjadrení žalobcu v konaní zrejmé, že žalobcovi predmetným výrokom ujma v konečnom dôsledku ani nebola spôsobená, keďže s otcom a príbuznými sa podľa nepopretého, a preto nesporného skutkového tvrdenia žalovaného 4, ďalej navštevujú. Ďalej súd zhrnul, že má za to, že ani konanie ani výroky príslušníčky žalovaného v 4. rade neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, znížiť jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť alebo zasiahnuť jeho súkromie, a teda neboli objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, s tým, že nie každý útok na osobnostné práva je zároveň kvalifikovaným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keď zároveň žalobcovi žiadna ujma v tomto smere ani nevznikla. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 06.11.2014. S poukazom na všetko vyššie uvedené nemohla byť žaloba v časti nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie vo forme písomného ospravedlnenia úspešná, ale bolo potrebné ju vo výroku I. rozsudku zamietnuť. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže nemal súd za preukázané, že by bol daný dôvod na primerané zadosťučinenie v zmysle , nebolo dôvodné žalobcovi priznať ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia , a z tohto dôvodu súd žalobu aj v tejto časti vo výroku I. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ išlo o návrh žalobcu na doplnenie dokazovania zvukovým záznamom z predmetného telefonického rozhovoru, súd poukazuje jednak na neexistenciu takéhoto záznamu uvedenú žalovaným 4, ale najmä na to, že znenie rozhovoru uvedeného žalobcom v žalobe nebolo v konaní sporným, a nebolo preto potrebné ho dokazovať. Súd nevykonal dokazovanie údajmi o disciplinárnych trestoch žalobcu ku dňu 13.04.2022, sťažnosťou žalobcu zo dňa 19.04.2022, potvrdením o doručení odpovede ÚVTOS žalobcovi a údajmi o telefonáte (to všetko vyžiadaním od žalovaného 4) a rovnako nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ani výsluchom svedkov D. B., telefonujúcej príslušníčky žalovaného 4 a E. F. D. (ktoré dôkazy navrhol žalobca), pretože mal skutkový stav za preukázaný vykonaným dokazovaním v rozsahu dostačujúcom pre rozhodnutie vo veci, pričom vykonanie uvedených dôkazov nepovažoval súd za hospodárne. Žiaden z dôkazov navrhnutých žalobcom by totiž nemal vplyv na právne posúdenie veci súdom a nebol by spôsobilý privodiť iné rozhodnutie súdu a išlo by len o dôkazy, ktorými by sa v konečnom dôsledku navýšili trovy konania, ktoré by v konečnom dôsledku znášal žalobca. Súd zároveň dodáva, že dokazovanie výsluchmi strán alebo svedkov neslúži na uvádzanie nových skutkových tvrdení, ale na preukázanie pravdivosti skutkových tvrdení v konaní už uvedených, pričom, ako už súd uviedol, žalobcom uvedené znenie telefonického rozhovoru v konaní sporné nebolo, a preto nebolo potrebné urobiť ho predmetom dokazovania.

7. O nároku na náhradu trov konania žalovaných 1 - 4 súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s , keď žalovaní (ktorí si nárok na náhradu trov konania uplatnili) boli úspešní v plnom rozsahu, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaných voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

8. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. a s tým, že sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu.

9. V odvolaní argumentoval tým, že zo skutkových tvrdení žalobného návrhu a vyjadrení žalobcu vyplýva dostatok dôvodov na právny záver, že tu je objektívne spôsobilý zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, preto nemožno súhlasiť s právnym posúdením veci tak, ako o tom bolo rozhodnuté v napadnutom rozsudku. Je nesporné, že žalovaný 4 poskytol nepravdivé informácie o žalobcovi jeho blízkej osobe bez súhlasu žalobcu a naviac so spoločensky pohoršujúcim poučením, ako by bolo vhodné vec riešiť „fackaním žalobcu“. Je zrejmé, že žalovaný 4 konal minimálne v rozpore s , zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom o ochrane osobných údajov, teda žalovaný 4 neoprávnene zverejnil nepravdivé informácie o žalobcovi, ktoré nesledovali žiadny legitímny cieľ, ako len spôsobiť nemajetkovú ujmu žalobcovi. Absurdnosť a hrubosť konania žalovaného 4 ako celku dokresľuje fakt, že poskytol výslovne vymyslené informácie, ktoré nevychádzajú zo žiadneho faktického základu, so zvlášť zavrhnutia hodným poučením, návodom na fyzické násilie, ako správanie žalobcu riešiť. Žalovaný 4 bol z výkonu svojej verejnej funkcie povinný dodržiavať určité povinnosti a mal určitú zodpovednosť vzhľadom na predmet veci riadiť sa vyššie citovanou ustanovizňou tak, aby nedošlo k neoprávnenému zverejňovaniu osobných údajov odsúdených osôb, ku ktorým má prístup. Žalovaný 4 si svoje povinnosti nesplnil, dokonca porušil azda všetky pravidlá vyššie citovanej ustanovizne, keď neoprávnene šíril výslovne ním vymyslené nepravdivé informácie, pričom ako subjekt ktorý má prístup k informáciám o

žalobcovi musel disponovať vedomostnú zložkou, že šíri nepravdivé informácie. Nepravdivé tvrdenia žalovaného 4 boli naformulované tak, že navádzali blízku osobu žalobcu nedôverovať žalobcovi a pokladať jeho tvrdenia za lživé. Formulácia týchto tvrdení nevzbudzuje žiadne pochybnosti ani polemiku, ide o jednoznačné konkrétne výroky, ktoré spôsobili to, že aj im blízka osoba žalobcu uverila. O zlomyseľnosti v konaní žalovaného 4 svedčí najmä fakt, že šíril o žalobcovi vedome výslovne nepravdivé tvrdenia v záujme negovať tvrdenia žalobcu o zverejnení závažného porušovania základných práv odsúdených osôb Leopoldov. Konanie žalovaného 4 je naviac porušením etického kódexu príslušníkov ZVJS a elementárnej slušnosti. Žalobca žalobou napadol výroky, ktoré sú nepravdivé a preto ich nemožno považovať za predvídateľný následok jeho vlastného protiprávneho konania A to konkrétne preto, lebo nebol sankcionovaný za disciplinárne postihnuteľného, t.j. nevhodného konania. Rodina žalobcu je pobúrená, pre žalobcu je toto absolútne ponižujúce a nerozumie tomu, ako môže jedna vyššie postavená príslušníka ZVJS takto zlyhať. Je pozoruhodným, že pre súd prvej inštancie popísané konanie žalovaného 4, ku ktorému sa hlási, bolo nepostačujúce na vyslovenie právneho záveru, že tu došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výroku bodu I. napadnutého rozsudku, ktorý plne legitimizoval vyššie popísané neoprávnené konanie žalovaného 4 za zákonné a správne v podstate vyúsťuje k prevýchove spoločnosti tolerovať a pokladať verejné šírenie nepravdivých v kritických výrokov voči ostatným fyzickým osobám ako aj nabádanie na fyzické konflikty v kruhu blízkej rodiny za morálne spoločenské správanie a dokonca chránené rozsudkom súdu. S takýmto výrokom rozsudku sa nemôže žalobca stotožniť. K zásahu do osobnostných práv žalobcu konaním žalovaného 4 došlo neoprávnene a v takej intenzite, ktorú je možné kvalifikovať ako objektívne spôsobilý zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa a , preto v tejto časti odvolania žalobca navrhuje zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a prikázať súdu prvej inštancie vo veci znovu konať najmä vykonať dokazovanie v potrebnom rozsahu a rozhodnúť vo veci zákone a správne.

10. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie tým, že pripustil priebeh pojednávania dňa 24. januára 2023 tak, že ponechal žalobcu spútaného respektíve odmietol ex offo dať pokyn na sňatie pút žalobcovi, vytvoril nerovnosť medzi stranami, t.j. obmedzil žalobcu, ktorý nebol právne zastúpený sa aktívne zúčastniť pojednávania, robiť si poznámky, zápisy z ústnych vyjadrení súdu a protistrany a primerane na ne reagovať v kontradiktórne diskusii, čím objektívne naznačil absenciu svojej nezaujatosti a nestrannosti k strane v konaní - žalobcovi a naproti tomu favorizoval žalovaných v 3. a 4. rade prítomných na pojednávaní. Následne žalobca stručne popísal priebeh pojednávania. Žalobca uviedol, že po tom, čo vstúpil do pojednávacej miestnosti, bol usadený na strane určenej pre žalobcu. Po otvorení pojednávania bol ponechaný spútaný, na rukách aj nohách kovovými putami spojenými reťazou a pútavým opaskom napriek stálej prítomnosti a zrakovej kontrole troch príslušníkov ZVJS, preto žalobca pochopiteľne nebol schopný vybrať z prinesenej tašky písomnosti určené k danému úkonu, a preto po vyvolaní veci nemohol v súlade s predniesť podstatný obsah žaloby. Nezostalo mu nič iné ako sa len stručne vyjadriť „trvám na písomne podanej žalobe“ a tu odkázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 24.1.2023. Zásah sa o to znásobuje, že žalobca nebol zastúpený advokátom, ktorý by procesné úkony vykonával za neho vzhľadom na jeho obmedzenie spútaním. Asi v druhej polovici pojednávania po urgencii žalobcu mu bola odpútaná pravá ruka, pričom ani po opakovanej urgencii mu nebola odpútaná ľavá ruka, aby sa mohol plnohodnotne zúčastniť pojednávania ako protistrana, dokonca sudkyňa sa z nepochopiteľných dôvodov formou otázky dopytovala prítomných príslušníkov ZVJS, či môžu žalobcu odpútať, že oni musia vedieť ako sa bude správať, že oni ho poznajú. Sudkyňa nebola pred začiatkom pojednávania veliteľom eskorty oboznámená s možným narušením dôstojnosti konania, čo objektívne preukazuje absenciu potreby vydania akýkoľvek opatrením v zmysle na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania. Spútanie žalobcu počas pojednávania vyvolalo uňho pocit utrpenia, podriadenosti, úplnej závislosti, bezmocnosti, menejcennosti a poníženia, ktoré nepochybne oslabili jeho schopnosť koncentrácie a intenzívneho duševného uplatňovania v čase pojednávania. Pre úplnosť žalobca poukázal na trestnú vec vedenú na špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica, kde sa ako obžalovaný zúčastnilo osobne hlavného pojednávania v počte 52 pojednávacích dní vrátane vyhlásenia odsudzujúceho doživotného rozsudku a to bez spútanie horných končatín rúk. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol v dôsledku neodôvodneného a teda svojvoľného rozhodnutia sudkyne postavený do zreteľnej nevýhody v pomere k žalovaným, čím narušila požiadavky spravodlivého procesu a rovnosti zbraní. Čo z objektívneho hľadiska prehľadne dokresľuje absenciu nezaujatosti a nestrannosti sudkyne, ktorá viedla pojednávania a vydala napadnutý rozsudok.

11. Žalobca v odvolaní čiastočne zobral späť žalobu po rozhodnutí súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaného 1, 2 a 3 v celom rozsahu. Má za to, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa v zmysle pre nepriznanie náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom. Ďalej má za to, že žalovaný 4 svojím neoprávneným správaním dal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Prihliadajúc na uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa navrhuje, aby odvolací súd zrušil výrok II. napadnutého rozsudku a rozhodol nepriznať náhradu trov konania žalovaným 1 - 4.

12. Žalovaní 1 a 2 so späťvzatím žaloby voči nim súhlasili a uviedli, že náhradu trov konania si neuplatňujú. Žalovaný 3 takisto uviedol, že voči späťvzatiu žaloby voči nemá žiadne námietky, pričom náhradu trov konania si neuplatnil.

13. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 4 s tým, že žalobca v odvolaní používa rovnakú argumentáciu, ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Doplnil len porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu ponechania donucovacích prostriedkov po čas pojednávania a námietku zaujatosti sudkyne. V plnej miere sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ako aj jeho odôvodnením. Poukázal na , , , a vyhl. MS SR č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Žalobca počas pojednávania nebol obmedzený v možnosti rozprávať a predniesť žalobu. Na jeho požiadanie mu v priebehu pojednávania bola sňatá pravá strana pút, keďže sa vyjadril, že je pravák. Osoby prítomné v pojednávacej miestnosti si boli plne vedomé jeho trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený, pričom bol eskortovaný z ÚVTOS s maximálnym stupňom stráženia. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

14. Na vyjadrenie žalovaného 4 reagoval žalobca (odvolacia replika) s tým, že vyjadrenie žalovaného 4 ohľadom ponechania donucovacích prostriedkov je zavádzajúce, lebo má za to, že sudkyňa pred pojednávaním nebola informovaná o správaní žalobcu od veliteľa eskorty. Svoje rozhodnutie o ponechaní pút sudkyňa nijako neodôvodnila a nie je ani súčasťou zápisnice z pojednávania. Zopakoval, že počas 52-dní trvajúceho procesu pres ŠTS nikdy nebol spútaný, ani nebol sankcionovaný za pokus o útek, či snahu o ublíženie inej osobe. Pokiaľ ide o návštevy zo strany rodiny, v dôsledku zásahu do jeho osobnosti došlo zníženiu počtu návštev a telefonátov. V ďalšej časti vyjadrenie žalobca uviedol, že dopĺňa odvolacie dôvody a odvolaciu argumentáciu podľa a (pozn. odvolacieho súdu – po uplynutí odvolacej lehoty).

15. Na odvolaciu repliku reagoval žalovaný 4 (odvolacia duplika) a uviedol, že tvrdenia odvolateľa ohľadom ponechania donucovaních prostriedkov sú len jeho subjektívnymi pocitmi a vykonštruovanými domnienkami.

16. Následne žalobca doručil súdu podanie označené ako – doplnenie odôvodnenia odvolania (pozn. odvolacieho súdu – po uplynutí odvolacej lehoty), ktorým doplnil odvolanie o odvolací dôvod podľa a .

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

18. Podľa , ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

19. Podľa , súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

20. Keďže v danom prípade došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby v čase, keď už rozhodol vo veci súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom žalovaní 1, 2 a 3, ktorým bolo späťvzatie žaloby doručené na vyjadrenie, s ním vyslovili súhlas, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu citovaného ustanovenia , odvolací súd späťvzatie žaloby voči žalovaným 1, 2 a 3 pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil (výrok I).

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom nedôvodnosti nároku žalobcu na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 4 a či sa súd prvej inštancie dopustil porušenia práva na spravodlivý proces spôsobom, akým boli u žalobcu použité donucovacie prostriedky počas pojednávania.

22. Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

23. Podľa až 3 , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Podľa veta prvá , na požiadanie sa blízkej osobe odsúdeného, ako aj jeho obhajcovi podáva oznámenie o správaní odsúdeného, ak s tým odsúdený preukázateľne súhlasí.

25. Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

26. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na (výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľa, dopĺňa iba nasledovné:

28. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, keď zamietol jeho nárok na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy, odvolateľ rovnakú argumentáciu uviedol už v žalobe a v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie sa dôsledne a presvedčivo s tvrdeniami žalobcu vysporiadal najmä v bodoch 39. až 58. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd len zdôrazňuje, že z použitia pojmu občianska česť a zo skutočnosti, že zákon chráni osobnosť občana, vyplýva, že zákon chce poskytnúť občianskoprávnu ochranu iba v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana. Tým je dostatočne vyjadrený zámer, že predmetom ochrany cti podľa týchto ustanovení nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky, nepravdivé, osočujúce

či zosmiešňujúce výroky, pričom ďalšou nevyhnutnou podmienkou tejto ochrany je, aby zásah do práva na ochranu osobnosti bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti občana privodiť. poskytuje túto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby zásah bol objektívne spôsobilý ujmu osobnosti občana privodiť. Pri zachovaní zásady proporcionality bolo potrebné položiť si nasledovné otázky: Kto bol zásahom do osobnostnej sféry dotknutý? Kto bol pôvodcom alebo zodpovedným subjektom za zásah do osobnostnej sféry? Čo bolo predmetom zásahu do osobnostnej sféry? Ako k zásahu došlo? Kedy k zásahu došlo? Na všetky tieto otázky poskytol odpoveď vyčerpávajúcim a nevzbudzujúcim pochybnosti o správnosti rozhodnutia súd prvej inštancie.

29. Odvolací súd sa z úradnej činnosti oboznámil aj s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, ktorým bol žalobca odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci, zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky a neposlednom rade obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Otázku, či informácie, ktoré príslušníčka žalovaného 4 poskytla pri telefonickom rozhovore otcovi žalobcu v spojení s jej výrokmi na adresu žalobcu (a to že žalobcovi nemožno veriť všetko čo uvádza, ďalej že žalobca sa v ústave nevhodne správa (bez bližšej špecifikácie) a poznámky, že keby sa tak správal jej syn, vyslúžil si by si „pár faciek“) možno považovať za výroky znižujúce česť a dôstojnosť žalobcu v očiach jeho otca a či boli spôsobilé privodiť ujmu na jeho osobnostných právach, je potrebné posudzovať optikou aj toho, že ak žalobcov otec a blízka rodina mala aj po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku na doživotie za úkladnú vraždu so žalobcom naďalej vrúcny vzťah (pričom žalobca tvrdil, že k zníženiu intenzity návštev a telefonátov došlo až po predmetnom telefonáte, z čoho možno usudzovať, že pred telefonátom boli ich vzťahy ničím nenarušené), je vylúčené, aby vyššie uvedené výroky (hoci potencionálne nepravdivé a poskytnuté v rozpore s ) o správaní žalobcu v ÚVTOS boli spôsobilé privodiť zníženie dôstojnosti žalobcu v očiach jeho blízkej osoby, prípadne poškodenie jeho cti. Osobitne dáva odvolací súd do pozornosti, že porušenie ust. 24 ods. 8 , a to poskytnutie informácie o správaní odsúdeného bez súhlasu odsúdeného samé o sebe nemá za následok automaticky vznik nároku na primerané zadosťučinenie, prípadne náhradu nemajetkovej ujmy, ako sa domnieva žalobca, najmä ak obsah výroku príslušníčky žalovaného 4 neobsahoval žiadne špecifiká o správaní žalobcu.

30. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. . Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. (Rozsudok NS ČR, sp. zn.: ) Pokiaľ žalobca tvrdí, že tvrdenia príslušníčky žalovaného 4 boli naformulované tak, že navádzali blízku osobu žalobcu nedôverovať žalobcovi, tu odvolací súd takisto zdôrazňuje, že pokiaľ dôvera blízkych osôb žalobcu voči nemu nebola naštrbená po tom, ako nadobudli vedomosť o rozsahu páchania trestnej činnosti z jeho strany, potom poznámka príslušníčky žalovaného 4 o tom, že žalobcovi nemožno veriť všetko čo tvrdí, je nespôsobilá akokoľvek privodiť vnímanie blízkych osôb žalobcu v horšom svetle a už vôbec nie privodiť mu ujmu na jeho cti a dôstojnosti. Odvolací sa nemôže stotožniť so žalobcom, že by poznámka príslušníčky žalovaného 4 o tom, že keby sa takto správal jej syn, vyslúžil si by si „pár faciek“ mohla mať za charakter zavrhnutiahodného poučenia otca žalobcu, ako má správanie žalobcu riešiť. Toto vyjadrenie predstavuje osobný postoj príslušníčky žalovaného 4 k spôsobu výchovy jej syna, keby sa nevhodne správal. Absentuje akákoľvek spojitosť s osobou žalobcu, pričom nemožno konštatovať, že by žalobca mohol byť predmetným výrokom akokoľvek dotknutý.

31. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie, avšak neuviedol ktoré konkrétne dôkazy súd opomenul vykonať, prípadne čo nimi malo byť preukázané. Súd prvej

inštancie v bode 59. odôvodnenia rozsudku riadne uviedol, prečo nevykonal dokazovanie zvukovým záznamom z predmetného telefonického rozhovoru (znenie rozhovoru nebolo v konaní sporným), údajmi o disciplinárnych trestoch žalobcu ku dňu 13.04.2022, sťažnosťou žalobcu zo dňa 19.04.2022, potvrdením o doručení odpovede ÚVTOS žalobcovi a údajmi o telefonáte (to všetko vyžiadaním od žalovaného 4) a rovnako nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ani výsluchom svedkov D. B., telefonujúcej príslušníčky žalovaného 4 a E. F. D. (ktoré dôkazy navrhol žalobca), pretože mal skutkový stav za preukázaný vykonaným dokazovaním v rozsahu dostačujúcom pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o nadbytočnosti uvedeného dokazovania, najmä s poukazom na nesporný obsah predmetného telefonátu a s prihladnutím na závery súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu o nespôsobilosti jednotlivých výrokov príslušníčky žalovaného 4 privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach.

32. Na základe vyššie uvedeného je nepochybné, že žiaden z výrokov príslušníčky žalovaného 4, ktorý použila pri telefonickom rozhovore s otcom žalobcu nebola spôsobilá privodiť ujmu v osobnostnej sfére žalobcu v takej intenzite, že by tento zásah odôvodňoval potrebu primeraného zadosťučinenia, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy.

33. Žalobca ďalej namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces tým, že po vstupe do pojednávacej miestnosti sudkyňa nevydala pokyn na jeho odpútanie a neskôr počas pojednávania dovolila príslušníkom eskorty odpútať žalobcovi len jednu ruku. Tu odvolací súd poukazuje na ust. § 40 ods. 4 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy, podľa ktorého sa počas prítomnosti v pojednávacej miestnosti predvedeným donucovacie prostriedky na pokyn predsedu senátu snímu, ponechajú, prípadne znovu použijú. Pri rozhodovaní o takom opatrení prihliada predseda senátu na informácie Zboru väzenskej a justičnej stráže a zváži najmä to, či podľa dostupných informácií o predvádzanom alebo vzhľadom na správanie sa predvádzaného v priebehu súdneho pojednávania je dôvodné podozrenie z pokusu o útek, napadnutia prítomných osôb alebo iného násilného konania. Odvolateľ namietal, že počas 52 pojednávacích dní trvajúceho súdneho konania v trestnej veci nebol nikdy spútaný a pokiaľ v prejednávanej veci sudkyňa nerozhodla o udelení pokynu na zloženie pút, nemohol sa aktívne zúčastniť pojednávania a vyvolalo to v ňom pocity poníženia s následkom favorizovania žalovaných a zaujatosti voči žalobcovi. Svoje rozhodnutie nijako neodôvodnila, ani nie je zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že rozhodnutie sudcu o tom, či v pojednávacej miestnosti budú na predvedenej osobe použité donucovacie prostriedky má charakter opatrenia, nie uznesenia, súd takéto opatrenie neodôvodňuje a vychádza pritom z dostupných informácií o predvádzanom a informácií príslušníkov ZVJS. Súd prvej inštancie preto nijako nepochybil, keď s prihliadnutím na rozsiahlu trestnú činnosť žalobcu, za ktorú bol odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie, ktorej súčasťou bol aj násilný trestný čin úkladnej vraždy vyhodnotil adekvátnosť a potrebu použitia donucovacích prostriedkov. Vychádzajúc zo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že žalobcovi bolo umožnené riadne sa vo veci vyjadriť a na jeho požiadanie mu bola neskôr odpútaná aj jedna ruka. Vzhľadom na to, že išlo o civilné konanie, ktoré sa konalo v pojednávacej miestnosti, ktorá nie je vybavená a zabezpečená proti úteku a násilnému konaniu predvedených osôb, je takýto postup plne v súlade s právnymi predpismi. Tvrdenie žalobcu, že sa počas pojednávaní nikdy nepokúsil o útek, ani nedopustil voči iným osobám násilného konania je irelevantné. Správanie predvedenej osoby nemožno nijako predvídať, pričom súd musí dbať na ochranu zdravia a bezpečnosti všetkých prítomných osôb. Pokiaľ žalobca namieta, že sudkyňa sa dopytovala príslušníkov ZVJS, či môžu žalobcu odpútať, postupovala plne v súlade s vyššie citovaným ustanovením Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, nakoľko bolo potrebné pred udelením pokynu na odpútanie prihliadnuť na informácie ZVJS o predvedenom. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobcovi boli poskytnuté všetky možnosti účinne sa domáhať svojho nároku, vyjadriť sa k predloženým vyjadreniam, navrhovať dôkazy, ako aj zúčastniť sa pojednávania, vrátane prednesu žaloby, vyjadrenia k veci a záverečného zhrnutia, nebolo porušené žiadne z ustanovení , ktoré by spôsobilo nerovnosť strán konania.

34. V závere odvolania žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni v konaní pred súdom prvej inštancie, a to z dôvodu vyššie uvedeného namietaného postupu pri ponechaní donucovacích prostriedkov. Odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu ( ) a pojednávanie, na ktorom malo dôjsť k uvedenému postupu sa konalo dňa 24.01.2023, žalobca teda námietku zaujatosti neuplatnil do siedmich dní, odkedy sa mal dozvedieť o dôvode zaujatosti (), ale až v podanom odvolaní zo dňa 08.02.2023.

Vzhľadom na uvedené dôvody na námietku odvolací súd neprihliadal, ani nebolo potrebné o námietke zaujatosti osobitne rozhodovať.

35. V písomných podaniach zo dňa 22.03.2023 (doručené súdu dňa 27.03.2023) a 21.08.2023 (doručené súdu dňa 23.08.2023) žalobca uviedol, že dopĺňa svoje odvolanie o ďalšie odvolacie dôvody. Vzhľadom na to, že rozšírenie odvolacích dôvodov žalobca uplatnil až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd na ne neprihliadal v zmysle .

36. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, odvolateľ považoval výrok súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalovaným 1 až 4 náhradu trov konania voči žalobcovi za nesprávny, lebo v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle pre nepriznanie náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom. Ďalej má za to, že žalovaný 4 svojím neoprávneným správaním dal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu - ) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Žalobca uviedol, že žalovaný 4 zadal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. V sporovom konaní však takmer vždy dochádza k situácii, že jedna zo strán, spravidla žalovaný, zadá príčinu na podanie žaloby. Preto pri rozhodovaní o trovách konania nie je rozhodujúce, či sa žalobca pre správanie žalovaného rozhodne podať žalobu pre ochranu svojich práv, ale či výsledkom konania bol spôsobilý privodiť pre seba priaznivé rozhodnutie vo veci. S prihliadnutím na výsledok sporu je zrejmé, že žalobca v konaní úspešný nebol, preto v subjektívnom názore žalobcu, že mohol byť vyjadreniami príslušníčky žalovaného 4 ukrátený na svojich osobnostných právach nemožno hľadať dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania.

37. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 357 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil. (výrok II)

38. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

39. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa , ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

41. Podľa a , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (ods. 1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (ods. 2)

42. Podľa , súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

43. Povinnosťou odvolacieho súdu podľa v spojení s bolo zároveň rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd má za to, že vo vzťahu k trovám konania žalovaných 1, 2 a 3 je tu dôvod na aplikáciu ust. , pričom procesné zavinenie na zastavení konania treba pričítať žalobcovi, nakoľko tento vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu. Preto náhrada trov zastaveného konania by prislúchala žalovaným 1, 2 a 3. Žalovaní 1 a 2 výslovne uviedli, že náhradu trov konania si neuplatňujú a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v konaní nevznikli. Žalovaný 3 si pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní náhradu trov konania neuplatnil a takisto z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy v konaní vznikli. Preto mu odvolací súd v súlade s základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu, náhradu trov konania (prvostupňového aj odvolacieho) žalovaným 1, 2 a 3 nepriznal. (výrok III)

44. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 4 rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a úspešnému žalovanému 4 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa . (výrok IV)

45. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).