Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Saz-8-2023.pdf
PDF · 135.3 KB
Case nature
Area
Subarea
2Saz/8/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v rozhodnutí Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná žalobkyňou : Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov C., D. E. XX právne zastúpená Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, ul. E. X, F. G. v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-8757-015/2023-AV zo dňa 26.10.2023 takto
rozhodol:
I./ Ruší rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky zo dňa 26.10.2023 číslo PPZ-HCP-BA12-8757-015/2023-AV týkajúce sa žalobkyne: A. B. , nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v rozhodnutí: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná žalobkyňou: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov C., E. XX, C..
II./ Nariaďuje, aby bola žalobkyňa Taksima AHMAD , nar. XX.XX.XXXX štátna príslušnosť uvádzaná v rozhodnutí: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná žalobkyňou: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustená zo zaistenia.
III./ Žalobkyni priznáva právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie
1. Rozhodnutím žalovaného číslo PPZ-HCP-BA12-2543-01/2023-AV zo dňa 26.10.2023 rozhodol žalovaný o administratívnom vyhostení žalobkyne z územia SR do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny do ktorej sa účastník konania rozhodne vrátiť, a ktorá ho prijme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu a uložil mu zákaz vstupov na územie SR a územie všetkých členských štátov EÚ na dobu 3 roky.
2. Rozhodnutím žalovaného číslo PPZ-HCP-BA12-8757-015/2023-AV zo dňa 26.10.2023 rozhodol žalovaný o zaistení žalobkyne podľa ustanovenia § 88 ods.1 písmeno b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov na účely administratívneho vyhostenia a podľa § 88 ods.4 stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 26.01.2024 a umiestnil žalobkyňu do ÚPZC Sečovce.
II. Správna žaloba
3. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 09.11.2023 domáhala bezodkladného prepustenia zo zaistenia, v ktorom sa nachádza na základe rozhodnutia žalovaného číslo : PPZ-HCP- BB7-2543-020/2023-AV zo dňa 09.10.2023 .
4. V správnej žalobe namietala nedostatočne zistený skutkový stav, to že žalovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
5. V žalobe poukázala na to, že samostatnými rozhodnutiami boli zaistený manžel žalobkyne : H. I., nar.: 01.09.1979, ako aj ich maloleté deti a to maloletý G. I., nar.: 01.11.2006, maloletý E. I., nar.: 01.06.2009, maloletý I. I. nar.: 19.01.2011, maloletá J. I., nar.: 19.01.2019, maloletý J. I., nar.: 28.12.2022, maloletá G. I., nar.: 01.11.2007. Má za to, že zaistenie žalobkyne a jej rodiny nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru navrho, aby ich zaistenia posudzovali vo vzájomných súvislostiach.
6. V konaní pred správnym orgánom došlo k závažnej procesnej vade zapríčinenej zrejme nesprávnym tlmočením, ktorá zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným. Žalobkyňa je síce kurdskej národnosti, ale nie je štátnym príslušníkom Tureckej republiky ale Sýrskej arabskej republiky z mesta Afrin. Spolu s manželom utiekla počas vojenského konfliktu v Sýrii do Turecka, kde žili niekoľko rokov v oblasti nedávno postihnutej zemetrasením. Tri deti sa im narodili ešte na území Sýrie a tri na území Turecka. Vzhľadom na závažnosť následkov nesprávneho tlmočenia je takéto pochybenie vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže prvostupňový orgán neskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k správne určenej krajine. Osobné doklady žalobkyňa nemá, nakoľko dlhšie žili na území Turecka, ale je presvedčená že aj Turecko potvrdí, že sa v jej prípade nejedná o občanov Tureckej republiky. Žalobkyňu nemožno vyhostiť do domovskej krajiny do Sýrie z dôvodu rizika ohrozenia života pre pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu a rovnako ani do inej tretej krajiny, pretože ich územím tranzitovala bez oprávnenia na pobyt. Žalovaný pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru . Formálne síce uviedol, že prekážky vyhostenia existujú, ale ako konkrétne k tomuto záveru dospel, a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, nie je z napadnutého rozhodnutia zrejmé. Poukázala na to, že v Sýrii pretrváva dlhodobý vojenský konflikt, pre ktorý Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie. Žalovaný sa ani v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, ani sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, preto je rozhodnutie nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s ustanovením § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu absencie určenia krajiny do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená je rozhodnutie nevykonateľné. Žalovaný má povinnosť zaoberať sa v konaní skúmaním prekážok vyhostenia a to aj za situácie, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje. Žalobca má za to, že z napadnutého rozhodnutia ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu k akej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jendoznačnému a presvedčivému záveru o neeistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu. Pre formálny nedostatok rozhodnutia – neuvedenie krajiny vyhostenia a skúmania prekážok vyhostenia žalobca nevie voči vyhosteniu do ktorej konkrétnej krajiny sa má brániť a za takejto situácie ani je je možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je vyhostiteľnosť, a s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a pod. V tomto poukázal žalobca na rozhodntuie NS SR sp. zn.: 1SZa/7/2016, ako aj na rozsudok NS SR sp. zn.: 10Szak/11/2016 z 17.10.2016 a iné. Vyhostením žalobkyne do Sýrie dôjde k porušeniu čl.3 Dohovoru , taktiež jej vyhostenie do tretej krajiny nie je možné, nakoľko žalobkyňa prechádzala územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a je bez zadržania. Zaistenie žalobkyne je nezákonné. Zároveň poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzenia osobnej slobody rodín s maloletými deťmi ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Zaistenie žalobkyne a jej maloletých detí nie je v ich najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Európskeho Dohovoru , pretože účel zaistenia , ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobkyne do Sýrie a vyhostenie ani nie je reálne možné do Turecka, pretože je jeho občiankou. Keďže žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného
práva na osobnú slobodu maloletých detí žalobkyne, a tým nesplnil základné podmienky pre zaistenie, a teda rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezákonne sa domáha prepustenia zo zaistenia.
III.
Vyjadrenie žalovaného
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.1.12023 k správnej žalobe uviedol, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne je plne v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, preto navrhuje, aby súd žalobu zamietol a potvrdil rozhodnutie žalovaného o zaistení.
8. Súd vyzval žalovaného na oznámenie úkonov, ktoré vykonal vo vzťahu k žalobcovi za účelom zrealizovania adminsitratívneho vyhostenia žalobcu. Tento na výzvu súdu reagoval vyjadrením zo dňa 22.11.2023, v ktorom uviedol, že od umiestnenia cudzinca v ÚPZC Sečovce vykonávajú všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu cudzinca z územia SR policajti, ktorým táto povinnosť vyplýva priamo z ich služobných povinností, medzi ktoré patria napríklad : všetky úkony súvisiace s realizácioiu vyhostenia cudzincov, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre cudzinov, vrátane ich fotografovania, víza, letenky, cestovné lístky a podľa potreby tranzitnú hotovosť potrebnú pre vykonanie vyhostenia cudzincov; ďalej realizáciu vyhostenia – za tým účelom vykonávajú posúdenie bezpečnostného rizika pred vyhostením a podľa potreby vykonávajú eskortu vyhosteného cudzinca; zabezpečujú odovzdávanie osôb v zmysle príslušnej readmisnej dohody, ak sa na odovzdanie a prevzatie na štátnej hranici vyžaduje splnenie formálnych náležitostí aj úkony s tým súvisiace. Taktiež skúmajú, či účel zaistenia nezanikol.
IV.
Konanie pred správnym súdom
9. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 28.11.2023, na ktorom rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ktorí svoju neprítomnosť ospravedlnili vopred v správnej žalobe a v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť taktiež ospravedlnil. Vzhľadom na splnenie podmienok upravených v ustanovení § 137 ods. 3 Správneho súdneho poriadku bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok vyvesením skráteného písomného rozhodnutia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu.
V.
Relevantná právna úprava
10. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
11. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
12. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
13. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
14. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
15. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
17. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
18. Podľa čl. 6 ods.2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
19. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
22. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
23. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
24. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
25. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
29. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VI.
Právny názor správneho súdu
31. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení a posúdenie, či v prípade žalobcu, ktorý je maloletou osobou, je jeho ďalšie zotrvanie v zaistení realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce naďalej zákonné.
32. Správny súd dáva do pozornosti to, že v tomto konaní nie je správny súd pri rozhodovaní v zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 SSP viazaný žalobnými námietkami a posudzuje správnu žalobu neformálne. Zároveň je v zmysle ustanovenia § 206 ods.4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
33. Žalobkyňa sa domáha zrušenie rozhodnutia žalovaného o zaistení ako aj svojho prepustenia zo zaistenia, nakoľko rozhodnutie, na základe ktorého je v zaistení je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť ( § 191 ods.1 písmeno d) SSP ) pre absenciu správnej úvahy žalovaného týkajúcej sa prípustnosti zaistenia maloletých detí žalobkyne z pohľadu medzinárodného princípu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a súladu jeho zaistenia s čl. 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Taktiež žalobkyňa namieta to, že v konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav čo do existencie prekážok vyhostenia a teda vyhostiteľnosti žalobkyne a zároveň bol účel zaistenia nesprávne právne posúdený.
34. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného má súd za to, že je namieste prisvedčiť námietkam žalobcu, a že je daný dôvod na zrušenie rozhodnutia o zaistení a na prepustenie žalobkyne zo zaistenia pre nezákonnosť rozhodnutia.
35. Na tomto mieste súd poukazuje na konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 1Sza/9/2016)) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.
36. Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia nepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť.
37. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno
osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.
38. Zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá je v zmysle Ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie znamená pozbavenie osobnej slobody. V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).
39. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. V zmysle citovaného ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
40. V zmysle vyššie uvedeného je povinnosťou správneho súdu v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia teda vyhosteniu žalobkyne, nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky, najmä z pohľadu či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.). Pritom pre správny súd bolo rozhodujúce, že sťažovateľ bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. za účelom výkonu administratívneho vyhostenia.
41. Súd sa z hľadiska žalobných bodov zaoberal otázkou, či zaistenie žalobcu je účelné z dôvodu neskúmania vyhostiteľnosti žalobcu a v tejto súvislosti sa zaoberal aj namietanou skutočnosťou, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ktoré bolo titulom zaistenia žalobcu, nie je uvedené, kam má byť žalobca vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina).
42. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že žalovaný neskúmal jeho reálnu vyhostiteľnosť dáva správny súd do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.1.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
43. Správny súd na tomto mieste poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 z ktorého vyplynulo, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je
veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
44. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výlučným legitímnym cieľom zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. je výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia, pričom ani existencia rozhodnutia o vyhostení, u ktorého je reálny predpoklad vykonania nemôže bez ďalšieho predstavovať potrebu pre zaistenie cudzinca a jeho držanie v zaistení, pokiaľ vyjdú najavo skutočnosti brániace vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny.
45. Správny súd vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR považoval za potrebné ako predbežnú otázku vyriešiť to, či v konaní o správnom vyhostení sťažovateľa bolo postupované s náležitou starostlivosťou, aktívne, svedomito a bez zbytočných prieťahov, a následne posúdiť, či držanie sťažovateľa v zaistení smeruje k jeho primárnemu cieľu.
46. Bez skúmania procesnej aktivity správneho orgánu v konaní o vyhostení by zásah do osobnej slobody cudzinca zostal bez ochrany a takto limitovaná súdna ochrana by nemohla vylúčiť svojvoľné postupy správnych orgánov. Správny orgán preto musí predovšetkým zdôvodniť, aké kroky smerujúce k vyhosteniu doteraz urobil a či skúmal prekážky vyhostenia do krajiny, ktorá prichádza do úvahy ako krajina jeho pôvodu. Úlohou súdu je tiež posúdenie otázky, či stanovenie konkrétneho trvania obmedzenia slobody zodpovedá individuálnym okolnostiam prípadu a či nebolo postihnuté svojvôľou.
47. Pri posúdení tejto otázky vychádzal Správny súd z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v rozsudku sp. zn. 10Sza 8/2016 zo dňa 30.3.2016, v ktorom uviedol: „Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.“
48. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).
49. Všetky spomínané právne dokumenty zdôrazňujú zákaz svojvoľného pozbavenia či obmedzenia osobnej slobody. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a k nemu sa vzťahujúce judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva môže zaistenie alebo iné pozbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydávacia alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného zbavenia osobnej slobody, a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať jeho vyhostenie či vydanie (pozri napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 18.12.1986 Bozano proti Francúzsku, z 25.3.1995 Quinn proti Francúzsku, z 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, z 5.2.2002 Čonka a ďalšie proti Belgicku, z 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, z 25.1.2005 Singh proti ČR, z 27.1.2008 Rashed proti ČR, z 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, z 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu atď.).
50. Rovnako podľa článku 15 ods. 1 smernice o návrate môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého vrátenie prebieha konanie, a to na účely prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, keď hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo uskutočňovaniu vyhostenia alebo ich inak sťažuje, pričom možno na zabezpečenie prikročiť len vtedy, ak sa v konkrétnom prípade nemôžu účinne uplatniť iné dostatočne účinné, ale miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu, a iba pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou robené úkony smerujúce k vyhosteniu. Ak sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, alebo že prestali
existovať podmienky uvedené v odseku 1, stráca zabezpečenie odôvodnenia a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená (článok 15 ods. 4 smernice o návrate).
51. Možno teda dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t. j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv, a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.
52. Správny súd považuje na tomto mieste za dôležité zdôrazniť, že správny orgán má povinnosť zaoberať sa nie len v konaní o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona zákona o pobyte cudzincov možnými prekážkami správneho vyhostenia, vycestovania alebo odovzdania tohto cudzinca podľa medzinárodnej zmluvy, ale je povinný ich skúmať po celý čas zaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z.). V takej situácii je povinný možné prekážky predbežne posúdiť a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné. O zaistení cudzinca nemožno rozhodnúť, pokiaľ zákonný účel obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude pravdepodobne možné uskutočniť, rovnako tak nie je možné štátneho príslušníka tretej krajiny držať v zaistení, pokiaľ správny orgán počas zaistenia zistí, že zákonný účel obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude možné uskutočniť. Správny orgán je naopak povinný v takom prípade štátneho príslušníka tretej krajiny bezodkladne prepustiť zo zaistenia.
53. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES, o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri návrate štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú (ďalej len „návratová smernica“).
54. Vyššie uvedené závery je možné primerane použiť aj na túto prejednávanú vec.
55. Predovšetkým je potrebné vychádzať z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajný útvar povinný po celú dobu zaistenia cudzinca skúmať, či dôvody zaistenia trvajú. Túto povinnosť tak z povahy veci má správny orgán už pri rozhodovaní o zaistení. Ak preto policjaný útvar zistí, že účel zaistenia - v tomto prípade správne vyhostenie - nebude možné v budúcnosti realizovať, odpadne tým aj dôvod samotného zaistenia a k zaisteniu logicky nemôže dôjsť. Zásadnou podmienkou preto zostáva, aby už v tejto fáze konania bolo vyhostenie aspoň potenciálne možné. Pokiaľ však správny orgán počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny zistí, že účel zaistenia netrvá, resp. že k zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny s poukazom na jeho reálnu nevyhostiteľnosť ani nemalo dôjsť, je na mieste štátneho prílsušníka tretej krajiny zo zaistenia bezodkladne prepustiť.
56. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozhodol o zaistení žalobkyne od 26.10.2023 do 26.01.2023 pričom zaistenie odôvodnil tým, že : „ Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatuje, že vzhľadom na prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s čl. 5 odsek písmeno f) Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd.“ ( stran 5 odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ).
57. Správny súd má však po preskúmaní adminstratívneho spisu za to, že v danom prípade sú dané dôvody na prepustenie žalobcu. Podľa názoru súdu absentuje u žalobcu účel zaistenia a to aj za situácie, že tu existuje rozhodnutia o adminstratívnom vyhostení . Súd po preskúmaní adminsitratívneho spisu má za to, že žalovaný v konaní o zaistení nepostupoval s náležitou starostlivosťou.
58. Správnemu súdu predložený administratívny spis a vyjadrenia žalovaného zo dňa 13.11.2023 ani zo dňa 22.11.2023 nesvedčia o tom, že by žalovaným v období doterajšieho trvania zaistenia (od 26.10.2023 t. j. v období skoro jedného mesiaca) vykonané úkony smerujúce k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia boli efektívne a ich výsledky preukazovali účelnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu. Úkony, ktoré popísal žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 22.11.2023 sú všeobecné úkony, avšak vo vzťahu k žalobkyni žalovaný neuviedol ani jeden konkrétny účelný úkon ktorý vykonal počas doby jej zaistenia.
59. V tejto súvislosti správny súd vyhodnotil ako podstatnú skutočnosť to, že žalovaný minimálne z obsahu žaloby jemu doručenej 10.11.2023 mohol získať vedomosť o novom tvrdení žalobkyne o nedorozumení a nesprávnom ustálení jej štátnej príslušnosti ako Tureckej republiky namiesto Sýrskej arabskej republiky (podľa žalobkyne zrejmým nedorozumením pri tlmočení bola jej štátna príslušnosť zistená ako Turecká republika, hoci on je v skutočnosti štátnej príslušnosti Sýrskej arabskej republiky. Žalobkyňa uvádza, že spolu s manželom utiekli počas vojenského konfliktu, zo Sýrie do Turecka, kde žili niekoľko rokov v oblasti nedávno postihnutej zemetrasením, tri deti sa im narodili v Sýrii a tri deti na území Turecka. Žalovaný túto novú skutočnosť (ako je to zrejmé z jeho vyjadrení) vôbec nevyhodnotil a konajúcemu súdu ani netvrdil ani nepreukázal, a nevyplýva to ani z predloženého administratívneho spisu, že by do času rozhodovania súdu boli vo vzťahu k žalobkyni vykonané iné efektívne úkony smerujúc k jeho vyhosteniu a odôvodňujúce ďalšie trvanie jeho zaistenia.
60. Zároveň z obsahu administratívneho spisu ani z vyjadrenia žalovaného k žalobe nevyplynulo, že by žalovaný vykonával opatrenia a aktívne kroky smerujúce k naplneniu účelu zaistenia, t.j. k administratívnemu vyhosteniu, doposiaľ ani len neoslovil žiadnu krajinu, za účelom jeho prijatia. V rozhodnutí žalovaného ( aj keď ide o rozhodnutie o zaistení ale to je v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.0.2010 preskúmavané v súvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení o to viac, že žalobca bol zaistený na účel administratívneho vyhotenia ) úplne absentuje správna úvaha žalovaného o tom, že sa tento pri posudzovaní účelnosti zaistenia zoberal vyhostiteľnosťou žalobcu, existenciou prekážok zaistenia, absentuje úvaha o tom do ktorej konkrétnej krajiny mieni žalobcu vyhostiť ( v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalovaný uviedol viacero alternatív namiesto uvedenia konkrétnej krajiny ). Žalovaný ani v odôvodnení rozhodnutia o zaistení ani vo svojom vyjadrení netvrdí a ani neuvádza svoju úvahu o tom, kam mieni vyhostiť žalobcu a už vôbec neuvádza to, aké úkony vykonal k tomu, aby bolo zaistenie za účelom výkonu administratívneho vyhostenia úspešné. Súd je toho názoru že za takejto situácie nemohlo byť obmedzenie osobnej slobody, ktorým držanie sťažovateľa v zaistení bezpochyby je, odôvodňované účelom vyhostenia, ktorého reálnosť (aspoň potenciálna možnosť vyhostenia do inej tretej krajiny) nebola vôbec preukázaná. S poukazom na uvedené má správny súd za to, že v prejednávanom prípade neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun sťažovateľa, jeho zaistenie tak nie je účelné a efektívne, čím nie je splnený predpoklad zákonnosti jeho zaistenia a ďalšie zotrvanie v zaistení je tak v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
61. Súd poukazuje na to, že štáty sa musia aktívne usilovať o organizáciu odsunu, podniknúť konkrétne kroky a poskytnúť dôkazy o svojich snahách s cieľom zabezpečiť prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny, aby splnili požiadavku náležitej starostlivosti, napríklad ak orgány prijímajúceho štátu sú obzvlášť pomalé pri identifikácii vlastných štátnych príslušníkov (Rozsudok ESĽP, Singh proti Českej republike) alebo ak sú problémy v súvislosti s identifikačnými dokumentmi (M a ostatní proti Bulharsku). Aby bolo zaistenie v súlade s druhou časťou článku 5 ods. 1 písm. f), musí existovať reálna vyhliadka, že sa vyhostenie uskutoční.
62. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa zásahu do základného práva na osobnú slobodu maloletých detí žalobkne, súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne o tom, že vo vzťahu k tejto skutočnosti absentuje v rozhodnutí o zaistení právna úvaha k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle ust, § 88 ods.8 a § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov a preto je rozhodnutie aj z toho dôvodu nepreskúmateľné.
63. Vychádzajúc z uvedeného má súd za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, na základe ktorého vec aj nesprávne právne posúdil a svoje závery ku ktorým dospel žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne odôvodnil. Z vyššie uvedeného súd uzavrel, že je daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na prepustenie žalobkyne zo zaistenia podľa ustanovenia § 230 ods.1 písmeno a) SSP.
64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.