Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23CoE-62-2011.pdf
PDF · 85.54 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/62/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, proti povinnému: Y. A., naposledy bytom Q. XX/X, W., o vymoženie 547,04 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/365/2005-12 zo dňa 30. júla 2011, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. Z dedičského spisu Okresného súdu Prievidza vedeného pod sp. zn. 14D/534/2008 mal za preukázané, že povinný zomrel dňa 12.04.2008, a teda stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie, ktoré si vyčíslil vo výške 192,59 eur. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný podľa § 197 ods. 1 Ex. por. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov, táto výnimka je upravená v § 203 Ex. por., a to len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Samotnú skutočnosť, že po začatí exekúcie došlo k úmrtiu povinného, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR, v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd prvého stupňa udal, že obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach, ako napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV. ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II. ÚS 294/05 a iné. Súd prvého stupňa v zmysle uvedeného súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podal včas odvolanie súdny exekútor, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa ohľadne nepriznania trov exekúcie. Povinný zomrel a dedičské konanie sp. zn. 14D/534/2008 bolo zastavené pre nemajetnosť. Zastavenie exekúcie je všeobecne upravené v Ex. por. v § 57 a nasl. Podmienky zastavenia exekúcie sú si rovnocenné, niet takej podmienky ktorá by mala prednosť pred druhou. Preto v zmysle zákonnej úpravy mal súd prvého stupňa povinnosť zastaviť exekúciu aj podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a nie si len arbitrárne vybrať z viacerých možností. O to viac, že toto rozhodnutie je základom pre ďalšie rozhodnutie o tom, kto zaplatí trovy exekúcie. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí otázkou nemajetnosti povinného ani nezaoberal. Vymožiteľnosť práva patrí medzi základné piliere právneho štátu. Pod vymožiteľnosťou práva rozumieme súhrn právnych a faktických možností na dosiahnutie uspokojenia uplatneného práva, vrátane donucovacej moci pre výkon rozhodnutia. Dôležitou súčasťou donucovacej moci štátu na zabezpečenie vymožiteľnosti práva je aj inštitút súdneho exekútora. Keďže štát preniesol časť svojich mocenských oprávnení (oprávnenia na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchali všeobecným súdom, na neštátny orgán a fyzickú osobu a zároveň jej obmedzil ústavné právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, má štát, resp. exekučný súd pri svojom rozhodovaní dbať na aj na predpoklady splnenia zákonného nároku exekútora na trovy exekúcie osobou, na ťarchu ktorú povinnosť ich náhrady uloží. A to aj z toho dôvodu, že finančné zabezpečenie exekútora vytvára predpoklady pre jeho nezávislosť a možnosť vytvorenia personálneho, materiálneho a technického vybavenia exekútorského úradu, čím napomáha vymožiteľnosti práva v právnom štáte. Preto pri použití rozširujúceho výkladového pravidla § 200 ods. 2 Ex. por., v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, možno aj vyvodiť, že ak niet účastníka konania povinného z platenia trov exekúcie, povinnosť platiť trovy exekúcie má štát, ktorý zabezpečuje vymožiteľnosť práva na svojom území, nakoľko tým vytvára možnosti na dosiahnutie uspokojenia uplatneného práva ako právny štát. V exekútorskej praxi sa samozrejme stretávame aj s takými prípadmi, keď nie sú uspokojené nároky exekútora na trovy exekúcie. Ale táto situácia môže nastať len v prípade, ak súd rozhodol o nároku exekútora a osobe povinnej z trov exekúcie, ktorá následne nezaplatila a vymoženie trov exekúcie (alebo iný nútený spôsob uspokojenia práv) by z akéhokoľvek dôvodu nebol možný. Toto riziko znáša exekútor. V žiadnom prípade stav súdnych exekútorov pri výkone exekúcie nemá monopolné postavenie. Civilná exekúcia predstavuje len časť exekúcií popri daňovej exekúcii, colnej exekúcii, správnej exekúcii a inej verejnej exekúcii. Ústavný súd SR v náleze v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacim s výkonom tejto profesie. Pán Erik Van der Mussele, ako advokátsky čakateľ, mal zo zákona povinnosť zastupovať nemajetných obžalovaných bez náhrady za prácu a namietal napr. porušenie zákazu nútených prác. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že nebol porušený článok 4 ods. 2, a okrem iného uviedol, že práca nepresahovala rámec bežných povinností advokáta, poskytované služby prispievali k jeho odbornému rozvoju a množstvo práce nebolo priveľmi zaťažujúce. Preto spor Van der Mussele proti Belgicku mal opačný charakter, kde zákon mu nepriznal náhradu za prácu a dožadoval sa porušenia svojich práv. Na druhej strane Ex. por. exekútorovi za exekučnú činnosť náhradu trov exekúcie priznáva. V prípade, ak účastníkom konania je fyzická osoba, ktorá zomrie, čím stráca spôsobilosť byť účastníkom konania, je nutné rešpektovať judikát Najvyššieho súdu SR napr. v rozsudku sp. zn. 4 M Cdo 14/2006 zo dňa 29.03.2007, ktorý rozhodol o následkoch smrti právnickej osoby vo vzťahu k osobe, ktorá má platiť trovy exekúcie. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že oprávnenému uloží povinnosť uhradiť trovy exekúcie súdneho exekútora v sume 192,59 eur.
Súdny exekútor odvolanie doplnil písomným podaním zo dňa 19.05.2011, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 24.05.2011, v ktorom uviedol, že stratu spôsobilosti byť účastníkom konania v spojitosti s tým, kto má platiť trovy exekúcie bola judikovaná Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 1/2006 zo dňa 30.09.2007, v ktorom rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora tak, že uznesenie Krajského súdu Košice č.k. 27Er/304/2003-8 zo dňa 24.01.2005 vo výroku o trovách zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa potom ako zistil, že povinný zomrel, mal vykonať šetrenie prostredníctvom dedičského konania, kto sú po poručiteľovi účastníci konania. Z dedičského konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 4 D 577/2004 nepochybne vyplýva, že dedičské konanie po povinnom bolo zastavené, lebo povinný zomrel bez zanechania majetku. V takomto prípade dôvodom na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Ex. por.), a nie existencia iného
dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.), ako nesprávne ustálil súd prvého stupňa. Následne nesprávne rozhodol aj o trovách exekúcie, keď na vec vzťahoval ustanovenie § 203 ods. 1 Ex. por. V danej veci bolo potrebné o trovách exekúcie rozhodnúť podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, v ktorom prípade oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať.
Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti výroku o trovách exekúcie potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Výroky súdu prvého stupňa týkajúce sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia odvolaním neboli napadnuté, a preto sa odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, touto časťou napadnutého rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty, nezaoberal.
Podľa § 37 ods. 1 veta druhá Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 196 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Ex. por. účinného v čase začatia exekučného konania, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
V predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Táto spôsobilosť zanikla jeho smrťou dňa 12.04.2008, teda v priebehu exekučného konania. Súd prvého stupňa potom správne nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, nakoľko Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 14D/534/2008-7 zo dňa 24.06.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.06.2008 konanie o dedičstve zastavil v zmysle § 175h ods. 1 O.s.p., teda v dôsledku, že povinný nezanechal majetok.
V prípade zastavenia exekúcie je povinnosťou exekučného súdu ex lege rozhodnúť o trovách exekúcie. Dôvodom na zastavenie exekúcie bola v predmetnom konaní právna skutočnosť, ktorou je smrť fyzickej osoby. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov
exekúcie s prihliadnutím na to, že poručiteľ, teda povinný nezanechal majetok. Odvolací dôvod súdneho exekútora týkajúci sa nutnosti aplikácie § 203 ods. 2 Ex. por. súdom prvého stupňa neobstojí. S prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia Ex. por. výslovne ustanovuje iba dva prípady, v ktorých je možné na zaplatenie trov exekúcie zaviazať oprávneného. Zákonné ustanovenie upravujúce zastavenie exekúcie zavinením oprávneného predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené, zastavenie zavinil oprávnený a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Ide pritom o procesné zavinenie oprávneného, spočívajúce buď v takom porušení procesných predpisov oprávneným, ktoré majú za následok vznik neodôvodnených trov exekúcie alebo v takom úkone oprávneného, ktorý procesne spôsobí zastavenie exekúcie. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať i na skutočnosť, že z dikcie tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva aj možnosť nepriznať trovy zastavenej exekúcie, keďže v zmysle tohto zákonného ustanovenia má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na zaplatenie trov exekúcie oprávneného.
Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že v danej veci oprávnený preukázateľne nezavinil zastavenie exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Ex. por. žiadnym svojim úkonom alebo porušením procesných predpisov, keďže, ako je uvedené vyššie, exekúcia bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. s odôvodnením, že povinný zomrel dňa 12.04.2008. Z tohto dôvodu použitie § 203 ods. 1 Ex. por. neprichádzalo do úvahy. Rovnako tak na danú vec nie je možné aplikovať § 203 ods. 2 Ex. por., keďže exekúcia nebola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.