Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_7CoE-38-2011.pdf
PDF · 80.72 KB
No categories available
7CoE/38/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej U. G. T..Q.. so sídlom v B. na A. ulici č. XX IČO: XX XXX XXX zastúpenej O. &. X. Q..J..H.. so sídlom v B. na Š. ulici č. XX IČO: XX XXX XXX proti povinným: 1/ D. A. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v F. I. K. č. XXX/XX 2/ T. A. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v F. X. O. č. XXX/X 3/ I. U. nar. XX.XX.XXXX bývajúcemu v P. č. XXX o vymoženie 153,69 € s prísl. o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 26.5.2011 č.k. 10Er/10/2011-31 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
odôvodnenie:
Uznesením súd prvého stupňa exekúciu proti povinnému 2/ vyhlásil za neprípustnú a v tejto časti ju zastavil. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávnenej a poverenia na vykonanie exekúcie bola proti povinným na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22.10.1991 č.k. Ro/1191/91, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 15.11.1991 začatá exekúcia. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinný 2/ podal proti nej námietky, v ktorých vzniesol námietku premlčania vymáhanej pohľadávky. Súd prvého stupňa tieto posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie a s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) a § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie 21.12.2010, teda v čase, keď nárok z exekučného titulu už bol premlčaný, pretože povinnosť plniť vznikla od 15.11.1991 a k premlčaniu došlo 15.11.2011 (zrejme chyba v písaní a správne je 2001 - poznámka odvolacieho súdu). Na základe uvedeného preto exekúciu proti povinnému 2/ vyhlásil za neprípustnú a v tejto časti ju zastavil.
Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podala odvolanie oprávnená a navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázala na § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia. S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 26.4.2006 sp.zn. 32Odo 466/2004 zdôraznila, že pokiaľ právo na zaplatenie úrokov vzniklo pred premlčaním istiny, je potrebné premlčanie práva na zaplatenie úrokov posudzovať samostatne. Citovala časť vyššie uvedeného rozhodnutia, v zmysle ktorého „Správny nie je záver súdu, podľa ktorého úroky ako príslušenstvo pohľadávky sledujú osud pohľadávky, a teda ak došlo k premlčaniu istiny, je premlčané aj právo na zaplatenie príslušenstva“. Zároveň poukázala na ďalšie rozhodnutia: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1.5.2000 sp. zn. 4 Obo 319/99, rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach z 3.3.2005 sp. zn. 5Co/49/2005 a napokon na uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 28.2.2011 č.k. 5CoE/91/2010-51 a Okresného súdu Poprad z 13.9.2010 č.k. 9 Er/534/2009-52. V súvislosti s uvedenou rozhodovacou činnosťou súdov poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Rovnaké alebo obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Súčasťou princípu právnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Napokon citovala aj nález Ústavného súdu z 3.11.2006 III. ÚS 192/06. V nadväznosti na uvedené mala za to, že vymáhaná pohľadávka nie je premlčaná v celom rozsahu a považovala záver súdu o tom, že vymáhaný nárok oprávnenej je celý premlčaný, pretože úroky sú príslušenstvom pohľadávky a znášajú osud pohľadávky, za nesprávny, nakoľko premlčanie práva na zaplatenie úrokov je potrebné posudzovať samostatne, ak toto právo vzniklo pred premlčaním istiny. Zdôraznila, že exekučné konanie je vedené na základe platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.11.1991, a ktorým boli povinní zaviazaní na zaplatenie 153,69 € s 12 % úrokmi z omeškania ročne od 17.9.1991 do zaplatenia a trov konania 7,90 €. Z uvedeného vyplýva, že nárok oprávnenej z exekučného titulu zanikol uplynutím 10 ročnej premlčacej doby čiastočne. Pokiaľ ide o úroky, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti exekučného titulu, teda od 15.11.1991, tieto sa premlčujú v trojročnej premlčacej dobe a právo oprávnenej na vymoženie 12 % úroku z 153,69 € ročne od 17.9.1991 do 20.12.2007 je premlčané. Keďže zvyšný úrok sa dosiaľ nestal zročným a oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie 21.12.2010, kedy došlo k uplatneniu práva oprávnenej, a teda k spočívaniu premlčacej doby, nárok v časti exekúcie o vymoženie úroku vo výške 12 % z 153,69 € ročne od 21.12.2007 do zaplatenia premlčaný nie je a exekúcia v tejto časti je dôvodná. Takto mala za to, že je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Povinný 2/ sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu oprávnenej nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení, správne vo veci rozhodol, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého uznesenia, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, „ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.“
Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v trojročnej lehote sa nepremlčujú tie práva na úroky, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím za dobu minulú, t.j. zročnosť ktorých nastala do právoplatnosti rozhodnutia súdu, tieto sa premlčujú v desaťročnej lehote. Naproti tomu úroky, ktorých splatnosť nastala až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa premlčujú v troch rokoch. Zároveň ale v dôsledku premlčania pohľadávky nie je možné priznať ani jej príslušenstvo za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 26.4.2006 sp.zn.
32 ODO 466/2004). Najneskôr sa teda premlčia všetky úroky z omeškania spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona), by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu donucovaný na splnenie hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo). Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.3.2008 sp.zn. 4Cdo/222/2005).
Vzhľadom na to, že exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 15.11.1991 a desaťročná premlčacia lehota márne uplynula 15.11.2001, (keďže oprávnená podala návrh na exekúciu až 21.12.2010), sa právo priznané týmto exekučným titulom premlčalo, (čo v podanom odvolaní oprávnená nespochybnila). Rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania priznané týmto exekučným titulom, ktorých splatnosť nastala či už ku dňu právoplatnosti platobného rozkazu alebo po jeho právoplatnosti, a preto nie je možné priznať ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania po 15.11.2001, resp. od 21.12.2007 do zaplatenia, ako sa domáha oprávnená. Keďže od uvedeného dňa už v dôsledku dôvodne uplatnenej námietky premlčania súd nemôže premlčané právo priznať, je potrebné mať za to, že povinný bol s úhradou istiny v omeškaní do uvedeného dňa, a teda iba do uvedeného dňa má oprávnená právo na úrok. Ak oprávnená nemá právo na zaplatenie istiny, potom je samozrejmé, že nemá ani nárok na úrok s ňou spojený. Pri inom výklade (oprávnenej) by oprávnená mala nárok na úroky z omeškania na dobu neurčitú, keďže k plneniu hlavného záväzku v dôsledku jeho premlčania už nedôjde a takýto výklad je neprípustný tak, ako na to už poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí.
V súvislosti s argumentáciou oprávnenej odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010 sp.zn. 1Cdo/157/2009, v zmysle ktorého nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi začiatkom plynutia premlčacej doby na jednej strane pre právo na zaplatenie istiny a na druhej strane pre právo na zaplatenie úrokov, a podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne, teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý deň samostatne. Pri takomto názore by totižto za každý deň omeškania malo vznikať veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom by bolo popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu, a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. Úroky z omeškania majú povahu opakujúcich sa dávok, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím, aj keď sa stanú splatnými až v budúcnosti. To okrem iného znamená, že pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu so splnením dlhu z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Okolnosť, či každý ďalší deň dlžník porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas hlavný peňažný záväzok teda nie je pre povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania významná. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok.
Aj vzhľadom na vyššie uvedený záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno sa stotožniť s výkladom oprávnenej, podľa ktorého má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania aj za dobu po premlčaní hlavného záväzku.
Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ v dôsledku vznesenej námietky premlčania povinným 2/, považoval za premlčané aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania od okamihu, kedy márnym uplynutím premlčacej doby došlo k premlčaniu istiny, t.j. aj po 15.11.2001, a následne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku, t.j.
subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynutiteľné a tento účinok sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k jej príslušenstvu, ktoré predstavuje zmluvný úrok alebo úrok z omeškania.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nežiadal (§ 151 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.