Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-210-2022.pdf
PDF · 136.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/210/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. X.XX.XXXX, C. D., E. XX, zast. Advokátskou kanceláriou Juristi s.r.o., Košice - Juh, Krivá 3, IČO: 51 941 244 proti žalovanému F. G., nar. XX.X.XXXX, C. H. D., I. D. XXXX/X, zast. advokátskou kanceláriou PATENT IURIST s.r.o., Bratislava, Dostojevského rad 5, IČO: 36 724 467, o zaplatenie 750,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 11C/53/2021 zo 16. júna 2022
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku I. a súvisiacom výroku III. o trovách konania.
Odmieta odvolanie žalobcu proti výroku II. rozsudku.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.), zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok II.) a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (výrok III.).
2. Súd vychádzal zo zistení, ktorými získanými na základe vykonaného dokazovania mal preukázaný skutkový stav, a to zistil z uznania dlhu žalovaným z 30.4.2018, že žalovaný uznal dlh vo výške 750 eur a zaviazal sa ho zaplatiť do konca mesiaca máj 2018, listina bola podpísaná i žalobcom, a to za prítomnosti svedkyne J. F. – vedúcej zmeny. Z ďalšieho uznania dlhu, podpísaného štatutárnym zástupcom spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o. z 30.4.2018 súd zistil, že F. K. uznal dlh 2.142,78 eura a zaviazal sa ho zaplatiť do konca mesiaca máj 2018, aj táto listina bola podpísaná i žalobcom za prítomnosti tej istej svedkyne J. F.. Z detailu výpisu z účtu Martina Šétaffyho, konateľa spoločnosti, súd zistil, že tento 15.2.2021 odoslal sumu 2.142,78 eura v prospech žalobcu s informáciou pre príjemcu „vrátenie dlžnej sumy“. Z čestných prehlásení F. K. z 15.2.2021, L. I. zo 16.2.2021 a J. F. z 15.2.2021 súd zistil, že všetci títo zhodne prehlásili, že 30.4.2018 bola podpísaná listina, podľa ktorej F. K. uznal dlh voči žalobcovi vo výške 2.142,78 eura a zaviazal sa ho zaplatiť do konca mesiaca 5/2018, v ktorej čiastke bola zahrnutá nevyplatená mzda zamestnanca, náhrada nevyplatenej dovolenky a súvisiace platby a tiež čiastka, ktorú bol žalovaný dlžný žalobcovi. Súčasne bola podpísaná i dohoda o ukončení pracovného pomeru medzi spoločnosťou a žalobcom, ktorej podpísanie žalobca podmienil uznaním dlhu F. K. v sume 2.142,78 eura. Podpísaní potvrdili, že boli osobne prítomní pri podpisoch oboch dokumentov. Citujúc § 39 a § 558 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že žalobca v žalobe tvrdil, že 30.4.2018 došlo zo strany žalovaného k uznaniu dlhu vo výške 750 eur, s tým že sa žalovaný sa zaviazal dlh uhradiť do konca mesiaca máj 2018. Súd na základe preskúmania náležitostí žalobcom predloženého uznania dlhu právne uzavrel, že predmetný právny úkon je postihnutý absolútnou neplatnosťou, a teda
nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému a súd, prípadne iný orgán, musí na túto neplatnosť prihliadať z úradnej povinnosti. Súd vychádzal z faktu, že na to, aby bol právny úkon uznania dlhu perfektný, Občiansky zákonník okrem všeobecných náležitostí vyžaduje aj splnenie ďalších, osobitých náležitostí podľa § 558 Občianskeho zákonníka , konkrétne ide o písomnú formu, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Predložené uznanie dlhu zo strany žalovaného bolo síce vyhotovené v písomnej forme a obsahuje výšku dlhu, sľub dlžníka uhradiť ho do konca mája 2018, avšak neobsahuje vymedzenie dlhu čo do jeho dôvodu, t.z. neobsahuje určenie právneho titulu, z ktorého dlh vznikol, t.j. primárneho záväzku. Vzhľadom na to, keďže predložené uznanie dlhu neobsahuje obligatórnu náležitosť požadovanú zákonom, predstavuje absolútne neplatný právny úkon, z ktorého nevznikli právne účinky. Citujúc § 657 , § 451 ods. 1 , 2 , § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 , 2 2 2 Občianskeho zákonníka súd následne konštatoval, že žalobca vo svojich skutkových tvrdeniach v replike uvádzal, že žalovaný si bez jeho vedomia ponechával časť jeho splatnej mzdy, čím mu vznikol dlh vo výške 750 eur, ktorý mal byť predmetom uznania. Toto tvrdenie však nepreukázal relevantnými dôkazmi. Žalovaný v rámci procesnej obrany potvrdil, že ako prevádzkar gastro-prevádzky si od žalobcu požičal začiatkom roka 2018 sumu 750 eur, išlo o pôžičku na zaplatenie náhlych prevádzkových výdavkov spoločnosti pre ktorú obaja pracovali a namietol pasívnu vecnú legitimáciu v spore s tým, že išlo o záväzok zamestnávateľa, ktorý bol subsumovaný do uznania dlhu podpísaného štatutárnym zástupcom spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o. v deň ukončenia pracovného pomeru žalobcu. Súd sa preto zaoberal titulom vzniku záväzku žalovaného, teda jeho právnou kvalifikáciou, čo považoval za zásadné pre posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku i pre prípadné posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore. Súd skúmal, či tvrdené skutočnosti možno podradiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Po posúdení právneho vzťahu sporových strán, vychádzajúc z predložených dôkazov a pri jeho právnej kvalifikácii dospel súd k záveru, že konanie žalovaného je nutné kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, ku ktorému malo dochádzať v období do ukončenia pracovno-právneho vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou INVESTA Centrum (30.4.2018). Súd považoval za vylúčené, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke na sumu 750 eur, nakoľko zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, pri ktorej zákon síce nevyžaduje písomnú formu, avšak požaduje faktické odovzdanie finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi, ku ktorému v súdenom prípade nedošlo. Dôkazné bremeno preukázania tvrdení o uzavretí uvádzanej zmluvy (o pôžičke), teda faktickom odovzdaní finančných prostriedkov spočívalo na žalobcovi, ktorý však sám vo svojich skutkových tvrdeniach konštatoval, že žalovaný a obdobne i jeho bývalý zamestnávateľ si neoprávnene bez jeho vedomia ponechávali časť jeho splatnej mzdy, pričom on sám nemal vedomosť z akého dôvodu. Ustáliac právnu kvalifikáciu veci ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia sa súd zaoberal uplatnenou námietkou premlčania žalovaného nároku. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ods. 2 sa najneskôr právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa keď k nemu došlo. Pre začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Ide o okamih, kedy sa právo mohlo prvýkrát uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba (actio nata). Táto subjektívna premlčacia doba, však plynie iba v rámci objektívnej doby. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, resp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, v ktorom došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Po jej uplynutí sa právo na vydanie bezdôvodne získaného majetkového prospechu vždy premlčí. Súd dospel k názoru, že žalobca ako oprávnený subjekt sa skutočne dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil najneskôr pri podpise oboch uznaní dlhu, teda 30.4.2018, a teda od tohto okamihu mohol svoje právo z bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. Žalobca podal žalobu na upomínací súd až dňa 29.05.2021, teda po viac ako 3 rokoch. Dvojročná premlčacia doba tak žalobcovi do podania žaloby uplynula a to i pri zohľadnení prvého zastavenia plynutia lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch od účinnosti zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v období od 25.3.2020 do 30.4.2020 (36 dní), a to ešte pred druhým zastavením plynutia lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch od 19.1.2021 do 28.2.2021 (40 dní). Súd tak
dospel k názoru, že nárok žalobcu mu vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania nie je možné priznať, a preto rozhodol tak, že žalobu zamietol. Súd sa vyjadril, že i pre prípad, ak by bolo možné vzťah kvalifikovať ako pôžičku, bolo by nutné žalobu zamietnuť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zo skutkových tvrdení žalovaného podporených čestnými vyhláseniami štatutárneho zástupcu spoločnosti jeho zamestnávateľa, Ing. Lucie Mateášovej, vedúcej zmeny a L. I. vyplynulo, že žalovaný ako prevádzkar gastro-prevádzky konal iba ako zamestnanec poverený na vykonávanie činnosti, ku ktorej pri zabezpečení chodu prevádzky jeho zamestnávateľa dochádza. Súd mal za to, že práve z tohto dôvodu tak došlo zo strany spoločnosti INVESTA Centrum i k úhrade sumy 2.142,78 eura, ktorá mala zahŕňať i žalovanú sumu. Súd mal za to, že bolo úlohou žalobcu v spore hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností zákonným spôsobom preukázať dôvodnosť uplatneného nároku, k čomu však v konaní nedošlo, a teda žalobca v spore dôkazné bremeno neuniesol. Citujúc § 164 a § 162 ods. 3 CSP konštatoval súd, že 5.4.2022 žalovaný predložil návrh na prerušenie konania do právoplatného ukončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15Cpr/26/2021 dôvodiac tým, že ide o konanie vedené žalobcom proti jeho bývalému zamestnávateľovi, spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o., Bratislava o zaplatenie 1.121,17 eura, pričom žalovaná suma však už bola žalobcovi uhradená, pretože bola súčasťou uznanej sumy 2.142,78 eura, t.j. náhrady mzdy za 4/2018, náhrady nevyčerpanej dovolenky ako súvisiacich platieb vo výške 1.121,17 eura, do ktorých bola zahrnutá i suma 750 eur. Žalobca s návrhom na prerušenie konania nesúhlasil dôvodiac, že konanie sp. zn. 15Cpr/26/2021 vedené na Okresnom súde Bratislava III je individuálnym pracovným sporom a žalovaná suma 1.121,17 eura je uplatnená proti bývalému zamestnávateľovi žalobcom titulom dlžnej mzdy a nijako nesúvisí s prebiehajúcim konaním proti žalovanému. Súd lustráciou v databáze súdov súd zistil, že na Okresnom súde Bratislava III je pod sp. zn. 15Cpr/26/2021 vedený individuálny pracovný spor žalobcu proti spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o., Bratislava o zaplatenie 1.121,17 eura. Súd vzhľadom na rozdielnosť druhu prejednávaných káuz, ako aj sporových strán, bol toho názoru, že výsledok rozhodnutia v individuálnom pracovnom spore zásadným spôsobom neovplyvní výsledky tohto konania. Prerušenie konania by tak spôsobilo iba jeho zbytočné predĺženie, a preto súd návrh na prerušenie konania zamietol a to pri meritórnom rozhodnutí vo veci samej, v súlade s § 162 ods. 3 CSP . O trovách konania rozhodol súd podľa zásady úspechu v spore a vzhľadom na to, že žalovaný mal v konaní plný úspech a súd nezistil na strane žalobcu dôvody na uplatnenie § 257 CSP , priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.
3. Proti rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ , d/ , f/ a h/ CSP . Za nesprávne a arbitrárne označil žalobca záver a argumentáciu súdu, ktorý ustálil záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nedostatočne preukázal v konaní svoje tvrdenia, na ktorom základe súd rozhodol v jeho neprospech. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil sporné otázky v predmetnom spore, nakoľko v zmysle § 151 ods. 1 , 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Mal za to, že žalovaný vo vyjadreniach nepoprel vznik predmetného dlhu ani jeho výšku a spornou otázkou bola len úhrada dlhu z predmetnej pôžičky, nakoľko od začiatku žalovaný tvrdil, že dlh vo výške 750 eur síce vznikol, no uhradil ho za neho (nie za „neho“, ale zamestnávateľ mal za to, že išlo o prevádzkové náklady a žalovaný konal za zamestnávateľa) jeho zamestnávateľ, resp. konateľ spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o. Argumentoval, že súd pri ustaľovaní záveru, či žalobca uniesol dôkazné bremeno v zmysle vzniku samotného dlhu, neskúmal a nezohľadnil rozhodné skutkové okolnosti prípadu a to, že vznik dlhu nebol spornou otázkou, žalovaný nepopieral vznik a výšku pôžičky, uvádzal len, že sa žalobca domáha plnenia, ktoré malo byť vyplatené, pričom na uvedené tvrdenie žalovaný nepredložil žiaden dôkaz. Dôkaz, ktorý žalovaný predložil – potvrdenie o úhrade sumy 2.142,78 eura z 15.2.2021 žiadnym spôsobom nepreukazuje, že sa vyplatená suma týka žalovaného nároku. Trval na tom, že titulom vzniku dlžnej sumy je pôžička. Dôvodil, že žalovaný nepreukázal, že by sa malo jednať o záväzok spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o., práve naopak on – žalobca predložil dôkaz – e- mailovú komunikáciu medzi ním a konateľom spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o., z ktorej vyplýva, že dlh je výlučným záväzkom žalovaného a žalobca ho nemá v žiadnom prípade stotožňovať so záväzkami spoločnosti. Zároveň predložil ďalší dôkaz, a to návrh mimosúdnej dohody predložený spoločnosťou INVESTA Centrum s.r.o., v ktorej spoločnosť uvádza, čo považuje za svoj záväzok voči nemu, pričom záväzok vo výške 750 eur nie je subsumovaný pod túto sumu.
Titulom žalovaného záväzku je pôžička. Pôžička je reálny kontrakt, kde došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov za súčasnej dohody o ich vrátení (je pravdou, že žalovaný si brával finančné prostriedky od žalobcu bez jeho vedomia, avšak akonáhle sa to žalobca dozvedel, spoločne so žalovaným tento úkon konvalidovali ústnou dohodou, ktorú aj spísali do listinnej dohody, ktorú nazvali síce uznanie dlhu, avšak z obsahu vyplýva, že ide o záväzok žalovaného, ktorý v určitej lehote má záujem vrátiť žalobcovi). Žalobca poukázal v tejto súvislosti na § 35 Občianskeho zákonníka o výklade právnych úkonov s poukazom na prejav vôle. Žalobca tak závery súdu prvej inštancie v odseku 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku označil za nesprávne, vychádzajúce z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu a do určitej miery aj nepreskúmateľné. V ďalšom žalobca namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to tým spôsobom, že na nariadenom pojednávaní bez vykonania dokazovania žalobu zamietol. Neuplatnil postup podľa § 171 CSP ani postup podľa § 138 CSP a na ďalšie návrhy dôkazov súd neprihliadol. Súd prvej inštancie tak bez riadne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že titulom záväzku je bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu, ktoré je navyše premlčané a tým dospel k záveru o zamietnutí žaloby. Pri hodnotení námietky premlčania vznesenej žalovaným dostatočne nezohľadnil a nevyporiadal sa s argumentáciou žalobcu. Z doručenky doručenej do elektronickej schránky právneho zástupcu vyplýva, že žaloba bola doručená súdu 29.5.2021. Žalobca v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania poukázal na zákon č. 62/2020 Z.z. , schválený 25.3.2020, ktorý nadobudol účinnosť 30.3.2020, v zmysle ktorého v čase odo dňa účinnosti do 30. apríla 2020 lehoty neplynú. Mal za to, že súd pri vyvodzovaní záveru o premlčaní nároku sa nevyporiadal s tou skutočnosťou, že v konaní išlo o dlh, pôžičku fyzickej osoby na súkromné účely žalovaného, ktorý sa v uznaní dlhu, napriek skutočnosti, že nespĺňa právne náležitosti, minimálne svojím podpisom deklaroval vrátenie pôžičky do dátumu uvedeného v uznaní dlhu, a teda do 31.mája 2018. Žalobca má za to, že 3 ročná premlčacia doba uplynula 31. mája 2021. Tvrdil tak, že záver súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade je nárok žalobcu premlčaný, je záverom založeným na nedostatočne a nesprávne zistenom skutkovom stave, a je teda záverom nesprávnym. Konštatoval, že závery súdu v odseku 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku sú nesprávne, vychádzajúce z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľné. Na základe všetkého uvedeného označil záver súdu o potrebe žalobu zamietnuť za nesprávny a nezákonný. Mal za to, že dôvodnosť žaloby bola preukázaná, boli splnené a preukázané všetky podmienky na to, aby bolo rozhodnuté v jeho prospech, tak, ako to požadoval v žalobnom návrhu. Súd sa s uvedeným nesprávne a nedostatočne vysporiadal. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil si nárok na trovy odvolacieho konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobcu uviedol, že žalobca v priebehu konania menil tvrdenia v nadväznosti na ním - žalovaným predkladané dôkazy. Svoje tvrdenia neobhájil a nepredložil argumenty, ktorými by ním predložené dôkazy vyvrátil. Na uvedené konanie a prístup žalobcu súd reagoval správne, dostatočne a správne vyhodnotil skutkový stav a rozhodol v súlade so zákonom a skutkovým stavom. Zotrval na tom, že preukázal, že žalobcovi bola vyplatená suma 2.142,78 eura, ktorá suma obsahuje akékoľvek a všetky nároky žalobcu. Mal za to, že žalobca „skúša“, či by žalobou nedokázal získať ďalší majetkový prospech, čo vyplýva aj z jeho predošlej komunikácie. Navrhol podané odvolanie zamietnuť ako nedôvodné a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej dovtedajšej argumentácii, opakoval, že žalovaný vo vyjadreniach nepoprel vznik predmetného dlhu ani jeho výšku a spornou otázkou bolo len zaplatenie alebo nezaplatenie predmetnej pôžičky, nakoľko od začiatku sporu žalovaný tvrdí, že dlh vo výške 750 eur síce vznikol, no uhradil ho za neho jeho zamestnávateľ. Mal tak a to, že on – žalobca dôkazné bremeno uniesol, nakoľko on - žalobca nemohol preukázať negatívnu skutočnosť a to nezaplatenie dlhu a žalovaný otázku vzniku a existencie dlhu, ako i jeho výšky nikdy nepoprel a teda v zmysle § 151 ods. 1 , 2 CSP , keďže ide o skutkové tvrdenia protistranou výslovne nepopreté, sú považované za nesporné. Spornou otázkou bolo práve vrátenie, resp. nevrátenie dlžnej sumy, čo žalovaný počas celého konania nepreukázal. V ďalšom poukázal na to, že aj keď žalovaný v priebehu konania tvrdil, že predmetný dlh – pôžička bola uhradená jeho zamestnávateľom, spoločnosťou INVESTA Centrum, nepredložil žiaden dôkaz, že platba
spoločnosti INVESTA Centrum vo výške 2.142,78 eura obsahovala aj tento dlh jej zamestnanca vo výške 750 eur a ani žiaden dôkaz o tom, z čoho bola úhrada vo výške 2.142,78 eura vypočítaná. Podľa neho, práve on – žalobca predložil viaceré dôkazy preukazujúce, že platba uhradená spoločnosťou INVESTA Centrum neobsahovala dlh žalovaného, a to poukázal na e-mailovú komunikáciu medzi ním a Šétaffym, v rámci ktorého tento tvrdil, že nemožno stotožňovať dlh žalovaného (Čatloša) so spoločnosťou INVESTA Centrum, s.r.o., poukázal na návrh Dohody o urovnaní, ktorý mu bol zaslaný právnym zástupcom spoločnosti, v zmysle ktorého návrhu spoločnosť INVESTA Centrum pod sumu 2.142,78 eura dlh žalovaného nezahrnula a e-mailovú komunikáciu, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že Šétaffy nemal vedomosť, z čoho dlžná suma 2.142,78 eura pozostáva, a teda vylučuje skutočnosť, že je v nej zahrnutá dlžná suma 750 eur ako dlh žalovaného voči žalobcovi. Uzavrel, že žalovaný s úmyslom vyhnúť sa úhrade poskytnutej pôžičky, po dohode s konateľom spoločnosti INVESTA Centrum, s.r.o. sa účelovo snažil dlh subsumovať pod platbu uhradenú spoločnosťou, nakoľko žalobca žaloval aj spoločnosť a vedie sa konanie na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15Cpr/26/2021 o zaplatenie 1.121,17 eura, v ktorom žalobca žaluje svojho bývalého zamestnávateľa o nezaplatenú splatnú mzdu. Zopakoval svoje námietky z podaného odvolania, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie, ale o dlh z pôžičky, a teda vzhľadom na to súd aj nesprávne počítal premlčaciu dobu. Zotrval na svojom odvolacom návrhu.
6. Žalovaný v odvolacej duplike poukázal na to, že žalobca opakovane svoju argumentáciu účelovo menil a modifikoval, a preto nie je zrejmé, ktoré z tých viacerých menených a tvrdených skutkových okolností by mali byť nesporné. On - žalovaný opakovane popieral skutkové tvrdenia žalobcu. Nakoľko uvedené žalobca odmieta akceptovať, z dôvodu právnej istoty a z dôvodu ukončenia nikdy nekončiaceho adaptačného konania tzv. skutkových tvrdení poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu. Pokiaľ ide o tzv. údajné dôkazy, uviedol, že sú to tvrdenia vytrhnuté z komunikácie medzi právnym zástupcom spoločnosti INVESTA Centrum a konateľom spoločnosti v prvom momente po doručení žaloby, kedy ani právny zástupca ani konateľ spoločnosti neboli zorientovaní v danej problematike a táto interná komunikácia je vytrhnutá z kontextu a zavádzajúcim spôsobom reprodukovaná. Zotrval na tom, že súd v odôvodnení rozhodnutia, ktorým zamietol žalobu, dostatočne a správne vyhodnotil skutkový stav a rozhodol v súlade so zákonom a skutkovým stavom. Navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.
7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní dané.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP ) na základe odvolania podaného včas žalobcom ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 – 358 CSP ), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP ) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365 CSP ), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, je nedôvodné, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP ).
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. novembra 2023 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 202, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 24.11.2023.
10. Žalobca v odvolaní dôvodil odvolacími dôvodmi v zmysle ktorých mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP ), že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP ) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP ).
11. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pôjde vtedy, ak nesprávnym procesným postupom súdu došlo k znemožneniu realizácie práv strany sporu a to v takej intenzite, ktorá umožní dôvodný záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, možno sem zaradiť o.i. napr.
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia... Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04 , I. ÚS 50/04 , I. ÚS 97/97 , II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03 ).
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP , alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2 CSP ).
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 , § 193 a § 205 CSP .
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu/ odvolateľa vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.
16. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv tvrdených odvolateľom ani iných a odvolací súd nezistil ani prítomnosť akejkoľvek inej vady konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP .
17. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP ). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vyporiadal sa s relevantnými námietkami, nenechal priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Správne sa vyporiadal so zákonnými podmienkami pre platnosť uznania dlhu ako i pre vznik pôžičky a na základe zistených skutkových okolností správne vyhodnotil, že žalobcom v konaní predložená
a žalovaným podpísaná listina z 30.4.2018 nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a ako taká preto preložená písomnosť nemohla založiť a ani nezaložila vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Správne súd, vychádzajúc zo zistených skutkových okolností, keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie finančnej sumy 750 eur žalobcom žalovanému (sám žalobca uviedol v žalobnej replike, že si žalovaný bez jeho vedomia ponechával časť jeho splatnej mzdy) vyhodnotil, že nebolo preukázané ani uzavretie zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka medzi sporovými stranami. A napokon súd dôvodne na základe zistených skutkových okolností (zohľadniac tvrdenia žalobcu o neoprávnenom zadržiavaní, bez jeho vedomia, a ponechávaní si časti jeho splatnej mzdy žalovaným i bývalým zamestnávateľom) právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu, ku ktorému malo dochádzať v období počas trvania ich pracovného pomeru v spoločnosti INVESTA Centrum s.r.o., t.z. najdlhšie do ukončenia pracovného pomeru žalobcu dňa 30.4.2018. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, následne prioritne sa zaoberal otázkou premlčania žalovaného nároku, právne kvalifikovaného ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a správne podľa § 107 ods. 1 , 2 Občianskeho zákonníka posúdil uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby (viď odsek 42. odôvodnenia), ktorá i pri zohľadnení neplynutia lehôt v zmysle § 1 písm. a/ zák. č. 62/2020 Z.z. odo dňa 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a teda jej predĺžení o 35 dní, uplynula skôr (dňom 6.6.2020) než bola žaloba podaná na súde (29.5.2021) a prihliadnuc na námietku premlčania vznesenú žalovaným žalobu zamietol, pretože premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. Záverom súd dodal, že aj ak by bolo možné vzťah kvalifikovať ako pôžičku, bolo by nutné žalobu zamietnuť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko zo skutkových tvrdení žalovaného, podporených čestnými vyhláseniami štatutárneho zástupcu jeho zamestnávateľa, L. J. F. a L. I. vyplynulo, že žalovaný ako prevádzkar gastro-prevádzky konal len ako zamestnanec poverený zamestnávateľom vykonávaním činností, ku ktorým pri zabezpečení chodu prevádzky jeho zamestnávateľa dochádzalo, čo vylučovalo priamu zodpovednosť žalovaného ako fyzickej osoby a bolo úlohou žalobcu v spore hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností zákonným spôsobom preukázať dôvodnosť nároku voči žalovanému, k čomu však v tomto konaní nedošlo a teda súd konštatoval, že žalobca v spore dôkazné bremeno neuniesol.
18. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie uviedol.
19. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:
20. Pokiaľ žalobca/odvolateľ sa nestotožnil so záverom súdu, ktorý uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť svojho nároku, namietajúc, že súd nesprávne vyhodnotil ako sporné otázky, resp. skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný výslovne ani nepoprel a ktoré tak podľa § 151 ods. 1 , 2 CSP mal súd považovať za nesporné, odvolateľ nezohľadnil, že žalobou si nárok voči žalovanému uplatnil titulom uznania dlhu, ktorá predložená písomnosť z 30.4.2018 náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nespĺňala. Žalovaný vo vyjadrení k žalobnému návrhu tvrdil nielen to, že žalovaná suma už bola žalobcovi uhradená v rámci sumy 2.142,78 eura prevodom na účet žalobcu z účtu konateľa spoločnosti INVESTA Centrum, ale tvrdil i to, že žalovanú sumu si požičal od žalobcu ako prevádzkar prevádzky na zaplatenie náhlych prevádzkových výdavkov spoločnosti a teda nemalo sa jednať o záväzok žalovaného ako fyzickej osoby, ale o záväzok zamestnávateľa (INVESTA Centrum), ktorý tento záväzok podľa žalovaného i splnil. Následne žalobca v žalobnej replike už tvrdil, že žalovaný si bez jeho vedomia ponechával časť jeho splatnej mzdy, spochybnil, že by tak vykonával z dôvodu náhlych prevádzkových potrieb spoločnosti, tvrdil, že „za časť poníženej mzdy, konkrétne vo výške 750 eur je zodpovedný práve žalovaný“, čo následne riešil s vedením spoločnosti a zároveň zistil ďalšie „pozdĺžnosti“ zo strany INVESTA Centrum.
21. Tvrdenie žalobcu uvedené v žalobnom návrhu (o uznaní dlhu žalovaným) nebolo preukázané a preto súd z predloženej listiny nemohol vychádzať ako z vyvrátiteľnej právnej domnienky, že v čase uznania
existoval dlh žalovaného voči žalobcovi, najmä keď žalovaný dôvodil, že ide o dlh spoločnosti, v ktorej boli tak žalobca ako i žalovaný zamestnaní, a bol žalobcovi už uhradený. Súd tak nemal naplnený základný predpoklad pre úspech žalobcu v spore proti žalovanému o zaplatenie 750 eur titulom uznania dlhu. Súd prvej inštancie dôvodne vyhodnotil, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, pretože jeho povinnosťou v spore bolo tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnosť uplatneného nároku a samozrejme tieto riadne preukázať. Odvolací súd, po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako i konania, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, sa so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom, v súvislosti s uplatneným nárokom, stotožňuje.
22. Pokiaľ žalobca aj v podanom odvolaní zotrval na tom, že titulom vzniku dlžnej sumy je pôžička, že žalovaný nepreukázal, že by sa malo jednať o záväzok spoločnosti INVESTA Centrum, ale on, žalobca e-mailovou komunikáciou preukázal, že ide o záväzok žalovaného, nie záväzok spoločnosti, teda odvolateľ trvá na tom, že išlo o pôžičku ním poskytnutú žalovanému, odvolací súd dospel k záveru zhodnému s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca poskytnutie pôžičky žalovanému nepreukázala a teda neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Poskytnutie pôžičky žalobcom žalovanému nevyplýva ani z e-mailovej komunikácie, na ktorú odvolateľ v odvolaní poukazoval, a ani sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom žalobcu/odvolateľa o akejsi konvalidácii „bratia finančných prostriedkov žalovaným od žalobcu bez vedomia žalobcu, do písomnej dohody nazvanej uznanie dlhu, z ktorej obsahu však vyplýva, že ide o záväzok žalovaného , ktorý v určitej lehote má záujem vrátiť žalobcovi“ do právneho úkonu zmluvy o pôžičke.
23. Neopodstatnená je i námietka žalobcu o nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorým podľa odvolateľa došlo v dôsledku intenzity porušenia jeho procesných práv až k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca tvrdil, že súd na nariadenom pojednávaní bez vykonania dokazovania žalobu zamietol, neuplatnil postup podľa § 171 CSP ani postup podľa § 138 CSP a na ďalšie návrhy dôkazov neprihliadol. Tieto odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené a neobhájiteľné, z písomného vyhotovenia zápisnice o pojednávaní zo 16.6.2022 ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania nič také nevyplýva, súd riadne vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré však v zmysle § 204 CSP nečítal, keďže listiny boli stranám sporu v priebehu konania doručené, boli im známe a strany nežiadali osobitne s ich obsahom oboznamovať. V súvislosti s námietkou neuplatnenia postupu súdu podľa § 171 CSP , resp. § 138 CSP (zjavne nedôvodná žaloba, resp. predbežné prejednanie sporu), odvolací súd má za to, že ide o inštitúty civilného procesného práva, uplatnenie ktorých v konaní je na zvážení súdu, nejde o inštitúty obligatórne a teda a teda ich neuplatnením nemôže byť porušené právo sporovej strany na spravodlivý proces.
24. V súvislosti s námietkou žalobcu/odvolateľa na nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie námietky premlčania uplatnenej žalovaným, odvolací súd odkazuje na odsek 17. odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorom sa už vyjadril k otázke premlčania, a to konštatoval, že súd prvej inštancie správne uplatnený nárok, ktorý na základe preukázaných skutkových okolností kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil ako premlčaný v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby skôr než žalobca nárok uplatnil na súde. Posudzovanie premlčacej doby v danej veci podľa § 101 Občianskeho zákonníka t.z. ako všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ako sa domáhal odvolateľ, vzhľadom na posúdenie nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia neprichádzalo do úvahy. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by ním uplatnený nárok bol nárokom z poskytnutej pôžičky žalovanému, ako na tom i v odvolaní trval.
25. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku v celom jeho rozsahu, t.j. vrátane výroku, ktorým súd na základe návrhov na prerušenie konania predložených žalovaným, návrh na prerušenie konania zamietol. Žalobca v priebehu konania s prerušením konania nesúhlasil a navrhoval, aby súd návrh žalovaného zamietol. Súd tak zamietnutím návrhu na prerušenie konania rozhodol v súlade s návrhom žalobcu, a teda rozhodnutie bolo vydané v jeho prospech a preto podľa § 359 CSP žalobca nebol oprávnený proti tomuto výroku podať odvolanie. Žalobca odvolanie proti tomuto výroku ani nijako neodôvodnil. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odvolanie proti výroku II. rozsudku, ktorým súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
25. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok v časti jeho výrokov I. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 , 2 CSP potvrdil.
25. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania a to podľa § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi, ktorý v odvolaní úspech nemal.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP ).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 ,2 CSP ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 ,2 CSP ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP ).