Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/101/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: U. W., bytom V. XX, O., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovová 9/A, Bratislava, proti odporcom: I.: U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. O. XX, ( súčasne i právny nástupca zomrelej U. Q. rod. O., nar. XX.XX.XXXX, zomr.XX.X.XXXX v prvostupňovom konaní odporkyne v II. rade), zastúpený advokátom: JUDr. Martin Kubovič, M.R. Štefánika 3080/14, Sereď, II. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, B. L., (súčasne i právny nástupca zomrelej U. Q. rod. O.), o zaplatenie 16. 917 eur, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. -176, zo dňa 12.apríla 2010, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi v I. rade náhradu trov odvolacieho konania v sume 344,13 eur do rúk právneho zástupcu odporcu v I. rade JUDr. Martina Kuboviča do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporcovi v II. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala proti odporcom zaplatenia sumy 16.917,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, zaviazal navrhovateľku zaplatiť Okresnému súdu Galanta na trovách štátu sumu 43,62 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a o náhrade trov konania rozhodol tak, že zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcom v I. rade U. Q. a II. rade U. Q., t.č. nebohej spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 4.045, 89 eur k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď odporcovi v III. Rade X. Q. náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení , , , , , keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka od 01. 06. 2006 začala užívať nehnuteľnosť toho času patriacu do podielového spoluvlastníctva odporcov v I. a III. rade a zároveň hneď po nasťahovaní sa do nehnuteľností začala s rekonštrukciou nehnuteľnosti. Súd mal taktiež za preukázané, že medzi odporcom v I. rade a navrhovateľkou bola ústna dohoda o tom, že zo strany navrhovateľky dôjde k odkúpeniu nehnuteľnosti najskôr za 750 000 Sk,-, neskôr za 1 300 000 Sk,-. Bez ohľadu na to či odporcovia , resp. v tomto prípade odporca v I. rade (keď odporca v III. rade nevedel o úmysle odporcu v I. rade a odporkyne v II. rade predať spornú nehnuteľnosť) dal alebo nedal súhlas na rekonštrukciu danej nehnuteľnosti, navrhovateľka začala s rekonštrukciou už v lete 2006. Bolo taktiež preukázané, že v tomto období mala navrhovateľka urobenú kúpeľňu, vodu, odpad a dvere o čom svedčí najmä výpoveď svedka X. Z.. Súd prvého stupňa, ďalej konštatoval,

že navrhovateľka i keď investovala finančné prostriedky do nehnuteľností mala preukázať súdu nie výšku týchto investovaných finančných prostriedkov, ale rozdiel aký mala nehnuteľnosť pred investíciou a po nej. Navrhovateľka súdu síce predložila znalecký posudok, ktorý hovorí o výške investovaných prostriedkov do nehnuteľnosti, ale nie o tom, aký je rozdiel v hodnote nehnuteľnosti pred investíciou a po nej. Takýto dôkaz ani nenavrhla a pokiaľ žiadala súd o vykonanie dôkazu, a to vyžiadaním si revíznej správy od plynárov a vodárov, súd takýto dôkaz nepripustil, nakoľko na výsledku sporu by to nič nemenilo. Preto vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd iba výnimočne môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhnú účastníci, návrh zamietol, a to pre nezvládnutie dôkazného bremena zo strany navrhovateľky. V prípade odporkyne v II. rade súd prvého stupňa bol toho názoru, že návrh navrhovateľky voči nej je nedôvodný a súd by návrh voči nej zamietol i v prípade, ak by navrhovateľka preukázala svoj nárok čo do dôvodu i výšky. I keď odporkyňa bola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v čase, keď navrhovateľka robila rekonštrukciu, v čase podania návrhu už nebola, a preto súd vyslovil názor, že vo veci nie je pasívne legitimovaná. Vzhľadom k tomu, že súd návrh zamietol pre nezvládnutie dôkazného bremena zo strany navrhovateľky, nezaoberal sa tak otázkou premlčania vznesenou odporcami. Napriek tomu poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. , kde vynaložením investícii do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu vzniká vlastníkovi bezdôvodné obohatenie v rozsahu, v ktorom sa nehnuteľnosť uskutočnenou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila, a to k okamžiku kedy k zhodnoteniu došlo, nie od okamžiku kedy investujúca osoba nehnuteľnosť vyprace. Preto s prihliadnutím na vyššie uvedené a na ustanovenie , dospel súd prvého stupňa k názoru, že nárok navrhovateľky by bol v časti zhodnotenia nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnili prinajmenšom v lete roku 2006, kedy sa uskutočnila rekonštrukcia kúpeľne, vody, odpadu, dverí a kúrenia premlčaný. V prípade ďalších rekonštrukčných prác, nie je zrejmé kedy k týmto prácam došlo a preto námietku premlčania súd voči nim nepovažoval za dôvodnú. V súlade s ustanovením vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci bol svedkovi - Ing. Q., zo štátnych prostriedkov vyplatená suma 43, eur, súd podľa výsledku konania zaviazal navrhovateľku na úhradu tejto sumy štátu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a odporcom v I. až III. rade, ktorí mali úspech v celom rozsahu priznal náhradu trov konania. V prípade odporcov I. a II. rade ktorí boli zastúpení právnym zástupcom, náhrada trov konania pozostáva zo sumy zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 1. 015 eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 3.030,89 eur. Súd prvého stupňa odporcovi v III. rade náhradu trov konania nepriznal nakoľko si v lehote 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil a zo spisového materiálu mu žiadne nevyplývali.

Po vyhlásení rozhodnutia, dňa XX.XX.XXXX odporkyňa v II. rade - U. Q. rod. O. zomrela a v zmysle Osvedčenia o dedičstve vydaného súdnym komisárom JUDr. Ottom Szabóom dňa 6.12.2010 pod č.k. sa jej právnymi nástupcami stali odporcovia v I. a III. rade.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľky bude v celom rozsahu vyhovené, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie opiera o súdne rozhodnutia z roku 1975 a 1979, ktoré už v dnešnej dobe vzhľadom na vývoj právnej úpravy ako aj judikatúry nie sú relevantné. Prvostupňový súd je v rámci svojho rozhodovania viazaný zákonom, nie súdnymi rozhodnutiami, pričom odôvodnenie rozsudku nemá oporu v zákone, a teda rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. v zmysle ustanovenia uvádza, že sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné, najmä pretože obohatenie spočíva vo výkonoch musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Zákon síce neustanovuje v akej výške sa má peňažná náhrada poskytnúť, avšak vzhľadom na to, že peňažná náhrada predstavuje peňažný ekvivalent hodnoty veci alebo výkonu, ktorý sa mal vrátiť treba vychádzať z toho, že peňažná náhrada má byť ekvivalentom hodnoty veci alebo výkonu, ktorú tieto veci majú v čase vrátenia. V danom prípade spočíva bezdôvodné obohatenie práve vo výkone určitých rekonštrukčných prác, a preto je potrebné vydať hodnotu týchto prác tak, ako to bolo požadované zo strany navrhovateľky a nie rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred a po rekonštrukcií. V prípade, ak by aj bol právny názor súdu prvého stupňa správny, táto skutočnosť nie je dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu, pretože navrhovateľka sa nedomáhala určenia výšky dlhu odporcov, naopak domáhala sa zaplatenia určitej sumy žalobou na plnenie. Pokiaľ ide o takéto návrhy, má súd možnosť túto sumu znížiť, a teda nie je viazaný návrhom v celom rozsahu. Podľa názoru odvolateľky nemožno preto zamietnuť žalobu v celom rozsahu s odôvodnením, že nebola správne vypočítaná výška žalovanej

istiny, pretože súd nie je viazaný spôsobom akým bola dlžná suma zo strany navrhovateľky vypočítaná. Podľa názoru odvolateľky súd prvého stupňa mal možnosť návrhom navrhovateľky naložiť trojakým spôsobom, a to mal povinnosť v zmysle § 102 ods. 4 O.s.p poučiť navrhovateľku o zmene právneho posúdenia, o ktorej sa účastník z poučenia podľa § 120 ods. 4 nemohol dozvedieť. Poukázala na tú skutočnosť, že zo strany súdu prvého stupňa bol na základe návrhu navrhovateľky vydaný platobný rozkaz, a teda už vo svojom prvom rozhodnutí súd prvého stupňa potvrdil správnosť výpočtu dlžnej sumy. V dôsledku nedostatočného poučenia potom účastník konania, v tomto prípade navrhovateľka nemohla bez svojej viny navrhnúť dôkazy na preukázanie rozdielu medzi hodnotou nehnuteľnosti pred a po rekonštrukcii, čím jej prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd prvého stupňa mal možnosť v zmysle ustanovenia vykonať aj dôkaz nenavrhnutý stranami smerujúci k určeniu hodnoty bezdôvodného obohatenia, pretože podľa názoru súdu k bezdôvodnému obohateniu došlo, čo navrhovateľka preukázala, avšak nepreukázala správne jeho výšku. Z vykonaného dokazovania taktiež bolo nesporné preukázané, že navrhovateľka sa s odporcom v I. rade pôvodne dohodla na kúpnej cene vo výške 750 000 Sk,-, neskôr bola kúpna cena jednostranne zvýšená zo strany odporcu na sumu 1 300 000 Sk,- a po vykonanej rekonštrukcií v roku 2008 ponúkli odporcovia sporné nehnuteľnosti na predaj prostredníctvom internetovej ponuky za kúpnu cenu 66 387,80 eur ( 2 000 000 Sk,-). Z uvedeného možno vyvodiť záver o výške zhodnotenia sporných nehnuteľností, a to o sumu 1 250 000 Sk,-. Na základe uvedeného, mal prvostupňový súd návrhu navrhovateľky vyhovieť v plnom rozsahu, keď zhodnotenie nehnuteľnosti predstavuje nepochybne vyššiu sumu než aká bola žalovaná. Na základe vykonaného dokazovania teda prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľka taktiež nesúhlasila s právnym názorom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporkyne v II. rade v prejednávanej veci, čím podľa názoru navrhovateľky odňal navrhovateľke možno konať pred súdom. Podľa názoru navrhovateľky k bezdôvodnému obohateniu odporkyne v II. rade došlo objektívnou skutočnosťou, ktorou je zhodnotenie nehnuteľnosti v jej vlastníctve a je potom irelevantné ako ďalej s predmetnou nehnuteľnosťou naložila. Pokiaľ by na zbavenia sa povinnosti vydať predmet bezdôvodného obohatenia stačilo previesť spornú nehnuteľnosť, nemala by sa žalobkyňa voči komu domáhať vydania protihodnoty bezdôvodného obohatenia, čím by došlo k nastoleniu stavu právnej neistoty. Navrhovateľka taktiež nesúhlasila s právnym názorom súdu prvého stupňa ohľadne posúdenia námietky premlčania uplatnenej žalovanej istiny, keď uviedla, že návrh podala v júni 2009, a teda nesporne neuplynula objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ak práce boli započaté v lete v roku 2006 tak ako to ustálil súd prvého stupňa, a to ohľadne rekonštrukcie kúpeľne, vody, odpadu, dverí a kúrenia. Taktiež uviedla, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam pretože v lete v roku 2006 sa ešte len začalo s rekonštrukčnými prácami, ktoré trvali niekoľko mesiacov, a ktoré skutočnosti uviedla navrhovateľka a boli potvrdené aj svedkami X. Z. a V. X.. Ak by súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vyžiadaním revíznej správy od plynární a vodární, bolo možné presne určiť termín rekonštrukčných prác a následne sa vysporiadať s námietkou premlčania, keď predmetné dokazovanie navrhovateľka súdu navrhla.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril právny zástupca odporcov v I. a II. rade, v ktorom uviedol, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a v plnom rozsahu sa stotožňujú s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Navrhovateľka sa domáhala zaplatenia žalovanej istiny z dôvodu, že údajne takúto sumu investovala do predmetnej nehnuteľnosti a tým, že uvádzala ako právny dôvod bezdôvodné obohatenie. V prípade vyporiadania hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou domu pred rekonštrukciou a po nej. Je tomu preto tak nielen, že tak uvádza judikatúra, ale aj z logického dôvodu, pretože v prípade, ak je napr. v nehnuteľnosti talianska dlažba v hodnote 1 000 Sk,-/m2 a niekto ju vymení za obyčajnú dlažbu v hodnote 300 Sk,./m2 nedochádza k bezdôvodnému obohateniu, pretože nehnuteľnosť sa nezhodnotila, ale práve naopak znehodnotila. Tento právny názor potvrdil jednak prvostupňový súd, ale sú tu aj rozhodnutia R- 26/75, R-1/1979, rozhodnutie NS ČR sp.zn. . Navrhovateľka v prejednávanej veci jednoznačne neuniesla dôkazné bremeno, keď žiadnym spôsobom nepreukázala nielen, že hodnotu bezdôvodného obohatenia, ale nepreukázala samotné bezdôvodné obohatenie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania ( a ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( a ) , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

214 ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. bolo zaplatenie sumy 16. 917 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to v súvislosti s investíciami na rekonštrukciu nehnuteľnosti patriacej do podielového spoluvlastníctva odporcov, keď žalovaná suma predstavovala hodnotu prác a materiálu investovaných do nehnuteľnosti v sume 16.381,- eur a v časti sumy 535,- eur išlo o náklady za vypracovanie znaleckého posudku. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľky o zaplatenie sumy 16.917 eur zamietnutý a navrhovateľke bolo uložené zaplatiť odporcom v prvej a druhej rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 4 045, 89 eur a zároveň bola navrhovateľka povinná zaplatiť Okresnému súdu Galanta na trovách štátu 43,62 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Podľa , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci ( ). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia ( a ). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď ). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ) a nie účastníkov konania.

Podľa , , súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach. Súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

Podľa , súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Obsahom poučenia je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých využitie (realizácia) alebo splnenie (rešpektovanie) má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizácie základného práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu má poučovacia povinnosť základný zmysel pri začatí občianskeho súdneho konania, pri zmenách jeho predmetu a účastníkov, pri skúmaní procesných podmienok a napokon aj pred rozhodnutím súdu o veci. O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Rozsah a kvalitu plnenia poučovacej povinnosti je potrebné vnímať vždy konkrétne a so zreteľom na prejednávanú a rozhodovanú vec, ktorá nemôže byť charakterizovaná hmotným právom, ale potrebou upozorniť účastníka na jeho procesné práva a povinnosti bez ohľadu na to, podľa akého hmotného práva sa jeho nárok posudzuje alebo môže posudzovať. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu. Tieto tri požiadavky spolu súvisia a ich rešpektovanie je výsledkom náležitého zhodnotenia situácie zo strany súdu pred poskytnutím poučenia o procesných právach a povinnostiach niektorému účastníkovi. Obsah týchto požiadaviek je jasný a definovaný nielen v zákonoch, ale aj v justičnej praxi, a preto bude len vecou konkrétnej situácie, ako sa súd vyrovná nielen s plnením poučovacej povinnosti, ale aj s nevyhnutnosťou postupovať nestranne a bez narušenia procesnej rovnováhy medzi účastníkmi, prípadne predčasného uvedenia jeho názoru na meritum prípadu.

Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech, ktorý sa musí vydať, je objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Z uvedeného vyplýva, že ku vzniku osobitného záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa na strane obohateného nevyžaduje ani existencia zavinenia (či vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti), ani existencia protiprávneho úkonu, ale ani to, či sám o získaní bezdôvodného obohatenia vedel či nevedel. Stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu. Nie je ani rozhodujúce, či plnenie spočívalo v peňažnom plnení či v inom vecnom plnení, resp. vo vykonaní určitých prác. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je založená na princípe naturálnej reštitúcie, t.j. na princípe navrátenia do pôvodného stavu a tým je určený predovšetkým rozsah reštituovaného plnenia. Obsah reštitučnej povinnosti je potom vymedzený tak, že musí byť zásadne vrátené to, čo bolo na základe neplatnej zmluvy prijaté. Iba vtedy, ak to nie je dobre možné, musí byť poskytnutá peňažná náhrada ako protihodnota toho, čo nemožno vydať. Keďže peňažnou náhradou musí byť dosiahnutý stav, aký tu bol v okamihu, kedy bolo bezdôvodné obohatenie získané, nie je rozhodujúce, že v medziobdobí došlo k zníženiu hodnoty získaného obohatenia alebo jeho spotrebovaniu, k zničeniu, či k jeho prevedeniu na inú osobu. To znamená, že z hľadiska výšky peňažnej náhrady je rozhodujúce to, o čo sa povinný na vydanie bezdôvodného obohatenia obohatil v dobe jeho vzniku. Je to tak preto, že v zmysle vzniká povinnosť vrátiť plnenie (a teda aj právo na jeho vrátenie) už v okamihu prijatia takéhoto plnenia (porovnaj aj R 1/1979 a správu NS SSR z 22.11.1985, sp. zn. Pls 2/85 uverejnenú pod R 25/1986).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení v zmysle o rozsahu predmetu bezdôvodného obohatenia odporcov. Odvolací súd nezistil, že by prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z ust. v súvislosti s hodnotením dôkazov. Skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne posúdil ako nárok navrhovateľky o zaplatenie žalovanej istiny titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle a násl. . Zásada vyjadrená v ust. (dbať na rovnaké postavenie účastníkov a zaistiť im rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv) neznamená bez všetkého povinnosť súdu vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníkov, resp. prevziať na seba dôkaznú povinnosť. Otázky spojené, s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje a len ten súdu ukladá, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach ( ) a aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového stavu ( O. s. p), pričom len

jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných účastníkmi prevedie, ktoré nie ( a ). Navrhovateľka síce predložila súdu znalecký posudok Ing. B. Q., ktorý obsahuje cenu prác vykonaných navrhovateľkou pri rekonštrukcii nehnuteľnosti v hodnote 16.381 eur, avšak tento výpočet nezodpovedá ustanoveniu a zo strany navrhovateľky v konaní pred súdom prvého stupňa nebol podaný iný návrh na vykonanie dôkazu za účelom zistenia tohto rozsahu bezdôvodného obohatenia. V prejednávanej veci, právny zástupca navrhovateľky, bol poučený o svojich procesných právach a povinnostiach v zmysle ust. , zo strany súdu bol vyzvaný na označenie alebo predloženie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení a súd ním navrhnuté dôkazy v zmysle ust. veta druhá realizoval. Na pojednávaní dňa 12.4.2010 kedy došlo k vyhláseniu rozhodnutia, na výzvu zo strany súdu, aby navrhol doplnenie dokazovania uviedol, že „pokiaľ by súd nepovažoval za hodnoverne preukázané, že tam bola robená voda, plyn, navrhujú pripojiť od vodárni a plynárov revíznu správu“, ktoré návrhy na doplnenie dokazovania súd uznesením zamietol, keď vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že ich vykonanie by neovplyvnilo výsledok sporu. Následne, po zhrnutí návrhov zo strany účastníkov konania v zmysle ust. O.s.p súd vyhlásil ,,dokazovanie za skončené“. Z obsahu spisu vyplýva, že znalecký posudok Ing Q. bol v konaní spochybňovaný zo strany odporcov a preto bolo na navrhovateľke, či označí resp. predloží súdu aj iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o rozsahu predmetu bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľka v konaní nevychádzala ani z mylného právneho posúdenia veci, nešlo ani o dôkaz, ktorý by bez svojej viny nemohla označiť alebo predložiť a preto odvolací súd nevidí ani žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by súd prvého stupňa mal takýto dôkaz vykonať z vlastnej iniciatívy, keď vykonanie takéhoto dôkazu je len v rovine možnosti a nie povinnosti. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľky, že súd prvého stupňa ju mal upozorniť na právne hodnotenie spornej veci tak, aby mala možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania, keď z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie oproti vydaniu platobného rozkazu si tak nesplnil svoju poučovaciu povinnosť v zmysle a tým jej odňal možnosť konať pred súdom. Zo žiadneho z ustanovení nevyplýva pre súd poučovacia povinnosť o právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Len v zmysle ust. , môže súd počas konania účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, avšak nejde ani v tomto prípade o povinnosť súdu, ktorej nesplnením by súd odňal možnosť konať pred súdom. V konaní pred súdom prvého stupňa však nedošlo k žiadnej zmene právnej kvalifikácie, pretože súd zistený skutkový stav právne kvalifikoval ako uplatnenie si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. a násl. a z uvedeného právneho dôvodu si zaplatenie žalovanej istiny uplatnila aj navrhovateľka. Zo strany súdu prvého stupňa došlo len k inému a odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade aj k správnemu výkladu ustanovenia , kde je upravený rozsah predmetu bezdôvodného obohatenia. V prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je tu daná pohľadávka týkajúca sa vydania predmetu bezdôvodného obohatenia spočívajúca v rozdiele medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou a po nej, nie teda cena vynaložených finančných prostriedkov. Obohatený je totiž povinný vydať len ten majetkový prospech, ktorý obohatením získal a nie nahradiť majetkovú stratu tomu, na úkor koho bolo obohatenie získané. V danom prípade odvolací súd za taký dôkaz nepovažuje ani na navrhovateľkou poukazovaný rozdiel v hodnote nehnuteľností za ktorú odporcovia ponúkali tieto nehnuteľnosti na predaj jej a neskôr prostredníctvom internetovej ponuky, pretože ide o jednostranné zhodnotenie nehnuteľností zo strany odporcov, ktoré nie je objektívne a ktoré by zohľadňovalo len vyššie uvedené hľadisko. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že procesný postup súdu prvého stupňa bol v súlade sa a nedošlo ním k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom. Prvostupňový súd sa vyporiadal so všetkými zisteniami, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, zhodnotil celý skutkový stav veci a k svojim úvahám prijal aj jasné právne závery. Keďže došlo k zamietnutiu návrhu v celom rozsahu pre neunesenie dôkazného bremena zo strany navrhovateľky, súd prvého stupňa v súlade so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania sa správne nezaoberal otázkou premlčania nároku navrhovateľky vznesenou odporcami, nakoľko v tomto smere nebolo vykonávané ani potrebné dokazovanie.

V závere svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky vo vzťahu k všetkým odporcom pre neunesenie dôkazného bremena z jej strany, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že aj keby navrhovateľka v konaní uniesla dôkazne bremeno svojich tvrdení, vo vzťahu k zomr. odporkyni v II. rade - U. Q. by bol návrh zamietnutý, pretože nebola v konaní pasívne legitimovaná. Odvolací súd je toho názoru, že pre vznik pasívnej vecnej legitimácie je dôležitý okamih vzniku bezdôvodného obohatenia a nie

okamih jeho uplatnenia na súde ako to uviedol súd prvého stupňa. Nakoľko v čase realizácie investícii do predmetných nehnuteľností zo strany navrhovateľky bola ich podielovou spoluvlastníčkou a keďže peňažnou náhradou musí byť dosiahnutý stav, aký tu bol v okamihu, kedy bolo bezdôvodné obohatenie získané, nie je rozhodujúce, že v medziobdobí došlo k jeho prevedeniu na inú osobu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd prvého stupňa správne rozhodol i o náhrade trov konania a podľa vo veci úspešným odporcom v I. rade a zomr. U. Q. (v konaní pred súdom I. stupňa ako odporkyňa v II. rade) priznal náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatnenie práva titulom trov právneho zastúpenia, keď odporcovi v III. rade ( v odvolacom konaní odporca v II.rade) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil a zo spisového materiálu mu žiadne nevyplývali.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s ustanovením a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi v I.rade priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 344,13 eur s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 336,92 eur ( vyhlášky č. ), 1x krát režijný paušál vo výške 7,21 eur. Priznanú náhradu trov konania, odvolací súd uložil navrhovateľke podľa zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu v I. rade. Odporcovi v II. rade náhradu trov nepriznal, keďže si ju neuplatnil.

Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.