Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/60/2011

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Reváka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22.11.2011, v trestnej veci proti obžalovanej P. A. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo dňa 21.2.2011

rozhodol:

Podľa , , z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obž. P. A. vinnou z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona.

Za to jej podľa § 194 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j) Tr. zákona a § 38 ods. 3 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 mesiaca.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zákona jej výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Proti tomuto rozsudku, a to tak proti výroku o vine, ako aj treste, podala obžalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnila. V dôvodoch odvolania upresnila, že nesprávnosť výrokov rozsudku namieta pre skutkové, ako aj právne chyby. Uviedla, že podľa odôvodnenia súdu ju usvedčujú výpovede poškodenej D. X., svedkov, ako aj zabezpečené listinné dôkazy, s čím však ona nesúhlasí. Súd považoval výpoveď poškodenej D. X. za dôveryhodnú, i keď táto podala na ňu trestné oznámenie až dňa 3.11.2009, hoci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nepravdivo uvádza, že to bolo až 3.8.2010. Poukazuje na to, že súd nevzal do úvahy takú skutočnosť, že ihneď po skutku dňa 15.5.2009 poškodená do záznamu polície neuviedla takú závažnú skutočnosť, že ju trikrát vyzvala na opustenie svojho pozemku. Poškodená začala tvrdiť, že ju vyzvala trikrát na opustenie svojho pozemku až dňa 3.11.2009 v priestupkovej veci vedenej proti poškodenej a následne pri podaní trestného oznámenia, ktoré podala v deň, keď sa dozvedela, že priestupkové konanie bude voči nej zastavené. Je nedôveryhodné tvrdenie poškodenej o trojnásobnej výzve na opustenie pozemku, ktoré prvýkrát spomenula až po polroku od skutku a pri prvej svojej výpovedi k tejto veci takú skutočnosť neuvádzala. Na hlavnom pojednávaní poškodená vo svojej výpovedi uvádzala, že ju na odchod vyzvala dvakrát, ale až na otázku prokurátora už opäť tvrdila, že to bolo trikrát, čo opätovne potvrdzuje, že tvrdenie poškodenej ohľadom výziev na opustenie pozemku sú nedôveryhodné. Svedok H. X., manžel poškodenej, v zázname polície zo dňa 5.6.2009 uviedol, že sa veľmi nevhodne správala voči jeho rodine a po vete, už mám toho dosť a prataj sa stade, ju mal chytiť rukou za jej ruku a vyviesť

ju za bránu. V prípravnom konaní svedok X. tvrdil, že jedenkrát jej povedal, aby vypadla, ale na hlavnom pojednávaní na priamu otázku odpovedal, že ju vyzval dvakrát na opustenie pozemku. V priestupkovom konaní vedenom voči tomuto svedkovi neuviedol, že mu ona povedala, že je kokot vyjebaný, ale toto začal tvrdiť až v priestupkovom konaní voči D. X. a následne v trestnom konaní, kde uvedený výrok ho mal nahnevať a preto ju chytil za ruku a vyviedol von. Ďalej poukazuje na to, že svedkyňa Mgr. D. Y., dcéra poškodenej D. X. a H. X., zamestnaná na Obecnom úrade Toporec, v zázname polície zo dňa 5.6.2009 sa ani v náznaku nezmienila o tom, že by ju D. X. alebo H. X. vyzvali na opustenie pozemku. Ani svedkyňa mal. N. X. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní neuviedla, aby ju otec alebo mama vyzvali, aby odišla. Z uvedených skutočností je podľa nej dokázané, že prvýkrát sa o výzvach poškodenej a svedka X. na opustenie pozemku dá dozvedieť až z ich výpovedí v priestupkovej veci proti H. X. a D. X. z 11.8.2009 a 3.11.2009, taktiež z trestného oznámenia z 3.11.2009, teda po 3 mesiacoch od skutku. Nesúhlasí so záverom okresného súdu o tom, že výpovede poškodenej a svedkov v prípravnom konaní (po 7 mesiacoch od skutku) a na hlavnom pojednávaní (po 18 mesiacoch od skutku) sú dôveryhodnejšie, ako ich prvé výpovede k popisu skutku zo dňa 5.6.2009, pretože za dôveryhodné vzal výpovede, ktoré boli dané s časovým odstupom, a nie prvotné výpovede. Za významné považuje aj to, že poškodená pri popise toho, ako ju chytil H. X. pri vyvádzaní z pozemku uviedla, že ju chytil za ľavú ruku. H. X. však na tú istú otázku odpovedal, že ju chytil za pravú ruku. Teda aj v tejto otázke boli odpovede odlišné. Ďalej poukazuje na to, že mal. P. A., ako aj mal. N. X., v prípravnom konaní zhodne uviedli, že zvonček na dome poškodenej D. X. v čase skutku nefungoval. Nie je pritom dôvod neveriť obom maloletým, keďže ide o deti, ktoré sa navzájom kamarátili a navštevovali. Do domu nevošla neoprávnene, pretože ako to potvrdili obe maloleté svedkyne, zvonček na dome v čase skutku nefungoval, vchodové dvere neboli zamknuté ani pri ohliadke vykonanej políciou dňa 3.12.2009, čo je zaznamenané aj v zápisnici a mal. N. X. uviedla, že návštevy nečakajú na pozvanie, ale vždy priamo vojdú do domu cez bránu, ako je to pri starých domoch bežné, o to viac v malej obci. Podľa nej prečin podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona vyžaduje v subjektívnej stránke úmysel, ktorý nebol v konaní dokázaný, pretože ona v deň skutku išla odviesť svoju dcéru, ktorú predtým vybrala zo školy, do hudobnej školy v Poprade, mala na sebe jej gitaru a ruksak, a teda nebolo jej úmyslom zotrvať na pozemku poškodenej, čo potvrdila aj poškodená X. vo svojej výpovedi v jej priestupkovej veci dňa 3.11.2009. K hádke došlo medzi nimi ako osobami navzájom si známymi, pretože sú aj spolužiačky zo ZŠ, na pozemku bola maximálne 5 minút, keďže sa ponáhľala na autobus s dcérou do Popradu, kde ich čakal na zastávke svedok MUDr. R., otec mal. A.. Vytýka súdu, že hodnotil výpovede poškodenej a svedkov H. X. a Mgr. D. Y. ako dôveryhodné, a nevzal do úvahy to, že tieto osoby sú manželka, manžel a dcéra, pričom voči poškodenej a svedkovi H. X. sa z jej podnetu viedlo priestupkové konanie. Podľa odôvodnenia rozsudku rozpory ohľadom priebehu skutku boli odstránené, s čím ona nesúhlasí, pretože rozpory v tvrdeniach ostali. Ďalej poukazuje na to, že prípravné konanie v trestnej veci bolo skončené návrhom policajta na postúpenie veci obvodnému úradu, no prokurátor podal obžalobu. Okresný súd vydal dňa 24.3.2010 trestný rozkaz, ktorý doručil iba obžalovanej dňa 14.4.2010. Namieta preto porušenie ustanovení o doručovaní trestného rozkazu, ale aj o nariaďovaní hlavného pojednávania, pretože ani o jeho konaní jej obhajca upovedomený nebol, čím podľa nej bolo hrubo porušené jej právo na obhajobu. Poukazuje aj na to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, ako aj právnu kvalifikáciu skutku, a že v tejto veci nejde o prečin podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, ktorý by ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle správnosť napadnutých výrokov rozsudku, voči ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj konanie napadnutým výrokom rozsudku predchádzajúce, a zistil, že v danom štádiu konania nie je možné zaujať stanovisko k odôvodnenosti odvolacích námietok.

Z predmetného spisu totiž vyplýva, že napadnutý rozsudok nebol vyhlásený zákonným spôsobom tak, ako to vyžaduje v jeho ustanovení . Podľa tohto ustanovenia sa vyhlasujú úvodné slová „V mene Slovenskej republiky“, úplné znenie výroku tak, ako bol odhlasovaný, aspoň podstatná časť odôvodnenia a poučenie o opravnom prostriedku.

Podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.2.2011 bol však napadnutý rozsudok vyhlásený tak, že pokiaľ ide o výrok o vine, tento obsahuje len konštatovanie „je vinná z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona“. Takýto výrok však nezodpovedá požiadavkám kladeným na výrok rozsudku, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje.

Podľa musí totiž takýto výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Keďže zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je zistiteľné, že by takto napadnutý rozsudok vyhlásený bol, teda konkrétne nie je zrejmé pre aký skutok bola obžalovaná uznaná vinnou, tak v dôsledku týchto podstatných chýb konania a chýb v napadnutých výrokoch rozsudku, je predmetný rozsudok nepreskúmateľný. Inak povedané, ak nie je zrejmé, pre aký skutok bola obžalovaná uznaná vinnou a či je skutok uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku v úplnej zhode s tým, ako bol vyhlásený (ak vôbec vyhlásený bol), tak krajský súd nemôže preskúmavať správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa, a tým pádom ani správnosť použitej právnej kvalifikácie, a samozrejme nie je možné zaujať ani stanovisko k dôvodnosti odvolacích námietok.

To spôsobuje, že krajskému súdu nezostáva nič iné, než napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a okresnému súdu uložiť, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Hoci dôvodom pre zrušenie rozsudku bola vyššie uvádzaná skutočnosť, považuje krajský súd napriek tomu za potrebné poukázať na niekoľko ďalších skutočností. Aj keby totiž bol rozsudok vyhlásený tak, ako je uvedené v písomnom vyhotovení, odvolací súd by ho musel zrušiť, pretože konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku je postihnuté aj inými podstatnými chybami, skutkové zistenia písomného vyhotovenia rozsudku sú nejasné a neúplné, okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a sú pochybnosti o správnosti tam uvedených skutkových zistení, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať a vykonať aj ďalšie dôkazy.

Predovšetkým aj v prípade, že by napadnutý rozsudok bol vyhlásený tak, ako je uvedené v písomnom vyhotovení, opieral by sa o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonané neboli. Konkrétne na hlavnom pojednávaní neboli vypočuté svedkyne mal. P. A., ani mal. N. X., a neboli prečítané ani zápisnice o ich výsluchu z prípravného konania, hoci to ust. súdu umožňuje vykonať aj bez podmienok uvedených v .

V zmysle ust. a môže súd pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Napriek tomu, že zápisnice o výsluchu svedkýň mal. P. A. a mal. N. X. z prípravného konania prečítané neboli, súd prvého stupňa podľa odôvodnenia rozsudku o tieto výpovede svoje rozhodnutie opiera.

Z hľadiska zákonnosti konania predchádzajúceho napadnutému rozsudku je potrebné ďalej poukázať aj na spôsob výsluchu svedkov na hlavnom pojednávaní. Z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní totiž nie je možné zistiť, či svedkovia vypočutí na hlavnom pojednávaní pred svojim výsluchom zložili prísahu, aj keď táto povinnosť vyplýva z ust. .

Podľa svedok pred výsluchom na súde je povinný zložiť prísahu. Ustanovenie ukladá súdu povinnosť upozorniť svedka na význam svedeckej výpovede a na následky krivej prísahy, pričom upravuje presné znenie prísahy v akej podobe ju svedok zložiť musí. Všetci vypočutí svedkovia však boli v danom prípade po poučení podľa len vyzvaní, aby predniesli prísahu svedka v zmysle , ale z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní už nevyplýva, či túto prísahu svedkovia aj skutočne zložili.

Za takýchto okolností by boli výpovede všetkých svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní vykonané v rozpore so zákonom a nemohli by slúžiť ako podklad pre rozhodnutie súdu.

Aj keď tieto uvedené chyby, týkajúce sa zákonnosti vykonaných dôkazov, odvolaním vytýkané neboli, odvolací súd bol povinný na ne prihliadať, pretože by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Za rovnako závažnú chybu, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania podľa , je potrebné považovať aj porušenie ustanovení a upravujúcich prednášanie záverečných rečí a posledného slova.

Podľa ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo na záverečné reči.

Podľa po záverečnej reči prokurátora, zástupcu záujmového združenia občanov prehovorí poškodený, zúčastnená osoba, obhajca obžalovaného a obžalovaný. Ak má poškodený alebo zúčastnená osoba splnomocnenca, prehovorí len splnomocnenec. Ak treba, určí predseda senátu poradie, v ktorom sa po záverečnej prokurátora ujmú slova jednotlivé oprávnené osoby. Obhajca obžalovaného a obžalovaný však hovoria vždy poslední; zástupca záujmového združenia občanov, poškodený a zúčastnená osoba alebo ich splnomocnenec môžu prehovoriť len v rozsahu uplatnených nárokov.

Podľa po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 18.2.2011, na ktorom bolo dokazovanie skončené a boli prednášané záverečné reči, však plynie, že uvedené ustanovenia súd dôsledne nerešpektoval. Po ukončení dokazovania mali procesné strany možnosť predniesť záverečné reči, pričom po záverečnej reči prokurátora predniesol záverečnú reč obhajca obžalovanej. Až po jeho záverečnej reči, predniesla záverečnú reč poškodená D. X., čo je v rozpore s ust. , veta štvrtá , v zmysle ktorého obhajca obžalovaného a obžalovaný hovoria vždy poslední.

Za porušenie citovaných ustanovení a je potrebné považovať aj postup súdu prvého stupňa pri prednášaní záverečnej reči a posledného slova obžalovanej. Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 18.2.2011 totiž vyplýva, že po tom, čo súd udelil obžalovanej posledné slovo, táto predniesla záverečnú reč, ale posledné slovo jej už potom udelené nebolo. V zmysle ust. však posledné slovo obžalovanému súd udelí vždy až po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú poradu, resp. než samosudca vo veci rozhodne.

Okrem uvedených pochybení v konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, by však aj v prípade, ak by bol rozsudok vyhlásený tak, ako je to uvedené v písomnom vyhotovení, boli chybami postihnuté aj výroky napadnutého rozsudku.

Ako totiž vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd vykonané dôkazy nehodnotil v súlade s ust. , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Hoci súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnom súhrne, tak zároveň uviedol len to, že zo spáchania trestného činu obžalovanú usvedčili výpovede poškodenej D. X., svedkov H. X. a Mgr. D. Y., ktorí podľa súdu prvého stupňa vypovedali zhodne v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní v podstatných veciach ohľadom priebehu skutku, pričom rozpory mali byť na hlavnom pojednávaní odstránené. Pritom však nie je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s ďalšími okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ktoré vyplývajú z výpovede obžalovanej, zo zápisníc o výsluchoch maloletých svedkýň P. A. a N. X., z výpovedí svedkov MUDr. J. R., MUDr. J. J. a W. Y., ale tiež z obsahu priestupkových spisov Obvodného úradu v Kežmarku č.j. Pr-662/2009/Ká a /Ká, z lekárskej správy zo dňa 15.5.2009, ako aj ďalších listinných dôkazov.

Predovšetkým je tu obrana samotnej obžalovanej, ktorá popiera, aby ju poškodená alebo jej manžel vyzvali na opustenie dvora rodinného domu, a tiež aby použila voči nim vulgárnosti. Z odôvodnenia nie

je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa s touto obhajobou obžalovanej vyrovnal, čo je v rozpore s výslovnou požiadavkou na odôvodnenie rozsudku vyjadrenou v ust. .

Skutočnosť, že sa súd prvého stupňa z obhajobou obžalovanej nevysporiadal a to nielen jednotlivo, ale ani v spojení s inými dôkazmi, je v rozpore s ust. upravujúcej zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ takto súd postupoval, založil tým aj nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia, pretože sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Napokon je súdu prvého stupňa potrebné vytknúť aj to, že v rámci právneho hodnotenia skutku uvedeného v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku sa vôbec nezaoberal materiálnou stránkou prečinu. Z ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona totiž vyplýva, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Znamená to, že nie každé konanie napĺňajúce formálne znaky skutkovej podstaty prečinu bude zakladať trestnú zodpovednosť páchateľa za prečin, pokiaľ je jeho závažnosť nepatrná. Preto všetky okolnosti dôležité z hľadísk uvedených v § 10 ods. 2 Tr. zákona je potrebné zisťovať, a potom ich tiež objektívne hodnotiť. Až po zhodnotení všetkých týchto hľadísk možno v konkrétnom prípade zodpovedne určiť stupeň závažnosti činu. Pritom musí byť závažnosť prečinu obligatórne zvažovaná pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu. Nie je teda na ľubovôli súdu, ale ani orgánov činných v trestnom konaní, či bude závažnosť prečinu v konkrétnom prípade zvažovať, alebo nie. Toto zvažovanie musí byť zachytené aj v odôvodnení konkrétneho rozhodnutia.

Keďže okresný súd v predmetnej veci závažnosť prejednávaného činu nehodnotil, je jeho rozhodnutie aj z tohto hľadiska nepreskúmateľné.

Za tohto stavu krajskému súdu nezostávalo nič iné, než napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a okresnému súdu uložiť, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

V novom konaní bude musieť okresný súd vytknuté pochybenia napraviť, nezákonne vykonané dôkazy zopakovať a vykonať prípadne aj ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Vzhľadom na znenie ust. súd pritom môže vykonať aj také dôkazy, ktoré strany nenavrhli.

Následne musí okresný súd náležite zákonným spôsobom vyhodnotiť všetky zákonne získané dôkazy. Akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, bude musieť uviesť v odôvodnení rozsudku tak, ako mu to ukladá . Ak zistí, že sa stal skutok, ktorý vykazuje formálne znaky prečinu, musí tiež na základe hľadísk uvedených v Tr. zákona zvážiť, či jeho závažnosť nie je nepatrná.

Až po vykonaní vyššie naznačených dôkazov, prípadne aj dôkazov ďalších, ktoré strany navrhnú, alebo vykonanie ktorých sa ukáže byť potrebným, a po vysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, bude možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a okresnému súdu uložil, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.