Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoE-131-2011.pdf
PDF · 119.26 KB
No categories available
6CoE/131/2011
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Údernícka 5, Bratislava, proti povinnému V. G., nar. XX.XX.XXXX, M. X. Y. XXX, o vymoženie 893,02 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 30.5.2011 č.k. 13Er 886/2010-10 jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie.
II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Ex 21743/10u zo dňa 7.12.2010 zamietol. Uznesenie odôvodnil tým, že
„Exekučným titulom v danej veci je rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. zo dňa 26.08.2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 27.9.2010 a vykonateľnosť 1.10.2010. Uvedený rozsudok uložil povinnému zaplatiť oprávnenému dlžnú sumu vo výške 893,02 Eur, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 893,02 Eur za dobu od 21.3.2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 89,30 Eur, trovy konania vo výške 199,12 Eur, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvého stupňa vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v
OZ je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS.
Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná.
Súd má za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory bude rozhodovať Rozhodcovský súd.
Keďže zmyslom cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40.
Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj so dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež Smernice 93/13/EHS.
Koncipovaná právna úprava v §52 ods. 1 OZ pred 1.1.2008, kde bolo zámerom dostať do pozície spotrebiteľských zmlúv iba taxatívne určené typy zmlúv, nebola v súlade so Smernicou č. 93/13/ EHS, pretože podľa Smernice každá (akákoľvek) zmluva môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak obsahuje nekalú podmienku. Platná právna úprava ku dňu podpísania zmluvy s povinným po 1.5.2004 povinnostiam určených v smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred 1.5.2004 alebo po 1.5.2004.
Z uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a len v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti uznesenia dopĺňa ďalšie dôvody. Predovšetkým ani odvolací súd nevzhliadol žiadny dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu a odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z 27.9.2010.
Oprávnený predovšetkým vytkol prvostupňovému súdu, že ,, prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti“, pretože doručený rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku súdu, je záväzný a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci.
Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.
Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:
„Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. § 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. § 38 ods. 3 a § 40 ods. 2 proti § 57 Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.
Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.
Napokon, treba vidieť, že samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne skromné - na to, aby sa exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať postačí, aby (popri účastníkoch konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky ďalšie podmienky vykonania a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky apod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, teda podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol poveriť exekútora vykonávaním exekúcie a aby exekúcia bola hmotnoprávne prípustná. Je zrejmé, že vzhľadom na trvanie exekúcie môže počas jej výkonu dôjsť k zmene hmotnoprávnych podmienok a exekúcia, ktorá na začiatku bola dôvodná, sa
stane nedôvodnou [napr. dodatočné zrušenie exekučného titulu - § 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.]. Postup súdu v takomto prípade potom terminologicky výstižne vyjadruje pojem „zastavenia“.
Preto ak § 45 ZoRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd oprávnený „zastaviť exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody „zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi alebo procesnoprávnymi. Ako už bolo uvedené, procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až 40 Ex. por.) a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom, je hmotnoprávnou podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej.
Z vyššie uvedeného potom plynie, že dôvody „zastavenia exekúcie“ uvedené v § 45 ods. 1 ZoRK nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného konania.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.
Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať
námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod.“
Naviac Exekučný poriadok pozná aj iné situácie, kedy sa exekučné konanie zastaví ešte pred udelením poverenia, napr. v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 38 ods. 3 EP alebo v prípade neodstránenia vád návrhu podľa § 40 ods. 2 EP.
Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.
Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,, Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.
Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53)“.
Oprávnený v odvolaní vykladá ochranu podľa § 45 ZRK ako ochranu pred plnením právom zakázaným, teda plnením niečoho, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom, napr. ak by išlo o plnenie z trestnej činnosti či konanie výslovne právnym predpisom zakázané konanie. V tomto smere dáva do pozornosti rozhodnutie NS ČR vo veci 33Cdo 2675/2007.
Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice 93/13 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.
Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“.
Prvostupňový súd preto správne naplnil čl. 6, keď neumožnil vykonať rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke a na takomto postupe súd musí bezvýhradne trvať.
Odvolací súd sa preto nemôže stotožniť s odvolateľom, že exekučný súd nemôže v žiadnom prípade skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku.
Oprávnený ďalej v odvolaní poukazuje na rozhodnutie súdneho dvora EÚ C-40/08, na čl. 37 o potrebe stability právnych vzťahov (rozsudky z 30. septembra 2003 Kôbler, C-224/01, Zb. s 1-10239, bod 38; zo 16. Marca 2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22).
Oprávnený však neuviedol o nič dôležitejšiu časť uvedeného rozhodnutia C-40/08 (Asturcom), podľa ktorého má súd členského štátu preskúmať rozhodcovskú doložku aj v exekučnom konaní v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi, čo súd aj v súlade s § 45 ZRK vykonal. Ak niet rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský rozsudok nepredstavuje exekučný titul, na čo prihliada aj exekučný súd (porov. uznesenie NS SR vo veci 3Cdo 146/2011). To isté platí aj keď ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, ktorá je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 písm. r) OZ).
Odvolateľ ďalej uvádza, že
,,súdny dvor v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok.
Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať , aby
vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C - 40/08).
Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok). Rovnaký argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku. Ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Z toho vyplýva, že ak by sa ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byt' v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je.
Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zastávam názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu.“
Odvolací súd k tomu uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. V tomto smere niet čo vyčítať prvostupňovému súdu a odvolací súd sa s ním plne stotožňuje, ak rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú. Prvostupňový súd konal v súlade so zákonom (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 v spojení s generálnou klauzulou v odseku 1) Smernica 93/13 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by prvostupňový súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach (porov. rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko).
Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto judikovaný záväzok sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Nepochybne ide o závažnú záležitosť, a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné si rozhodcovská klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou (porov. IV. ÚS 174/02 ČR), ale viac- menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie rozhodcu. Isteže arbitráž vznikla ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií (B2B- bussiness to bussiness). Z hľadiska dôsledkov je jedno, či rozhodcovské konanie vyvolá rozhodcovská doložka alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obidvoma (Kristián Csach ,,Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ CSACH, K., „Štandardné zmluvy“, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214).
Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd má vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak za takéhoto stavu oprávnený poukazuje na nečinnosť spotrebiteľa, odvolací súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Oceáno).
Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol“ nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto smere treba aj uviesť prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa
pri súdnej kontrole ,,zvezie „aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 ústavy), a to v záujme vyššej kvality života ľudí. Odvolací súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd je presvedčený, že tak ako banky, aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).
Odvolací súd nezaznamenal zmenu judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej má byť spotrebiteľ chránený ex offo. Túto zmenu nepredstavuje ani rozsudok Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci. Rovnako ani rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa často krát podceňuje v teórii aj aplikačnej praxi.
Oprávnený v odvolaní nereflektoval na tieto zásadné požiadavky na ochranu spotrebiteľa a ktoré vyplývajú aj z judikatúry súdneho dvora. Odvolací súd pripomína, že neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke prvostupňový súd správne zastavil.
Preto odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu s osvojením si odôvodnenia ako správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.