Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Er-1663-2008.pdf
PDF · 114.94 KB
Case nature
Area
Subarea
1Er/1663/2008
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava 5, IČO: 36 613 843 proti povinnému: U. Č., C.. XX. XX. XXXX, C. S. U. XX, XXX XX S. Bystrica, t.č. pobyt neznámy, zast. ustanoveným opatrovníkom L. B., H. L. O. H., na vymoženie M. XXX,XX K. s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2447/08, na odvolanie právneho zástupcu oprávneného zo dňa 27. 01. 2011, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške XXX,XX K. s prísl., a to na základe rozhodcovského U. O.. H..D. XXXX/ XX, ktorý vydal dňa XX. XX. XXXX B.. H. A., rozhodca rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o so O. B. X, XXX XX I., ktorým bola povinnému (odporcovi) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému (navrhovateľovi) sumu XXX,XX K., ako aj úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 979,22 EUR za dobu od 12. 07. 2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 97,92 EUR, trovy konania vo výške 317,15 EUR, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Poverením č.: 5601 042796 zo dňa 10. 12. 2008 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp.zn. EX 2447/08.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 1Er/1663/2008-19 zo dňa 11. 01. 2011 exekúciu zastavil, nakoľko dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou všeobecných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je v rozpore s ustanoveniami smernice rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko ich nežiadal. Rozhodnutie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Proti uzneseniu oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie.
Podľa § 251 ods. 4. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa požijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (Zákon o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok).
Prvostupňový súd mal za to, že proti odvolaním napadnutému uzneseniu vydaného vyšším súdnym úradníkom je zo zákona prípustné odvolanie (§45 ods. 3 ZoRK), preto zákonný sudca okresného súdu predložil spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici za účelom rozhodnutia o odvolaní oprávneného s tým, že odvolaniu nemieni v celom rozsahu vyhovieť.
Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní, vychádzajúc z ust. 202 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého odvolanie nie je prípustné proti napadnutému rozhodnutiu v danej veci. Má za to, že podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP podaním odvolania proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka došlo k zrušeniu tohto uznesenia a opätovne musí rozhodnúť sudca. Preto sudca prvostupňového súdu opätovne pristúpil k rozhodnutiu.
V podanom odvolaní oprávnený uviedol, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. S odkazom na citáciu zákonných ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastáva názor, že exekučný súd je v prípade splnenia dôvodov podľa § 45 tohto zákona oprávnený a povinný konanie zastaviť a to až po nariadení exekúcie voči povinnému, súdu nie je zákonom umožnené postupovať tak, že nevydá poverenie na výkon rozhodnutia a teda je v štádiu pred vydaním takéhoto poverenia súdy preskúmavaciu právomoc nemajú. Poukazuje tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR, na judikatúru Nejvššího soudu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, na základe ktorých sa domnieva, že právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnému konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnému, ako strane, ktorá porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 a 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako
aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dáva do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky; pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu vedenia exekúcie - je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul, Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996).
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní je rozhodcovský rozsudok, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 14. 08. 2008 a vykonateľnosť 18. 08. 2008. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutej pôžičky vo výške 597,15 EUR (17990,-Sk) na základe Zmluvy o pôžičke č. 7412027502 zo dňa 22.12. 2004 uzavretej medzi povinným ako dlžníkom a spoločnosťou QUATRO, a. s. Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok ako veriteľom, ktorú sa povinný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 16,60 EUR (500,-SK).
Podľa § 23 a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou). Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú. Všeobecné zmluvné podmienky sú vopred pripravené, bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01. 2008). Zmluvnými stranami predmetnej zmluvy sú dodávateľ - QUATRO, a. s., ktorého predmetom činnosti bolo v tom čase aj poskytovanie úverov nebankovými subjektmi z vlastných zdrojov, teda konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z týchto dôvodov povinná má v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd dodáva, že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkaznú povinnosť veriteľ. Na posúdenie okolnosti, či sa jedná napr. o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce ani akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje. Dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o použití Obchodného zákonníka tiež nie je prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Platí totiž záver, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou (širší pojem) a snaha použiť pri zmluve a Zákone o spotrebiteľských úveroch podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov k nemu.
V zmysle článku VIII. písm. p) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. sa zmluvné strany dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných stán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom: všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaním rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia. Podpisom tejto zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
Pri skúmaní konkretizovanej rozhodcovskej doložky súd bral do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka).
Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica“).
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.
Táto smernica bola do nášho právneho priadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. V spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebné konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou, prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle totiž nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním -neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
V bode 37 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10, súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).
V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10, súd uviedol, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08 Zb. s. I-4713, bod 25).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 12. 2007) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Dodávateľ si v nej dokonca vyhradil primárne právo výberu rozhodcovského súdu. Oprávnený od počiatku sledoval jej koncipovaním to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Pritom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Preto, ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Pri ochrane spotrebiteľa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo môže vyvolať zdanie istej väzby medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.
Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3 MCdo 20/2008 z 22. 04. 2009). Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z vyššie uvedených dôvodov nulitným aktom, z dôvodu absencie vykonateľného exekučného titulu, súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech mal.
Nakoľko oprávnený v konaní úspech nemal a súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, súd o nich rozhodol tak, ako je uvedené vo výrok tohto uznesenia.
Pri vyhotovení uznesenia súd aplikoval aj § 9 ods. 2 vety prvej po bodkočiarku zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro, podľa ktorého peňažné údaje v slovenskej mene, ktoré sú uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, v rozhodnutiach, opatreniach, osvedčeniach a iných právnych, administratívnych alebo organizačných aktoch súdov, iných štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, rozhodcovských súdov alebo iných orgánov verejnej moci, v zmluvách a dohodách, ako aj v registroch, evidenciách a iných záznamoch, na účtoch, v ďalších právnych aktoch, návrhoch, oznámeniach a iných právnych úkonoch, v ostatných právnych dokumentoch alebo v iných právnych prostriedkoch vyhotovených v akejkoľvek forme alebo podobe, sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205 a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.