Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CoE-357-2011.pdf
PDF · 80.72 KB
No categories available
4CoE/357/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: OMIKRON TRADING LIMITED, so sídlom Nerine Chambers, P. O. BOX 905, Road Town, Tortola, British Virgin Islands, zastúpeného I. P. E. a F., s.r.o., so sídlom T., P. XX proti povinnému: MARGO, spol. s r. o., so sídlom Prievidza, Bojnická cesta 416/24, IČO: 31 625 525, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie 850,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. marca 2011, č. k. 15Er/703/2009-14, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Poverenej súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej, Exekútorský úrad so sídlom Levice, P. Jilemnického 1, náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že návrhom zo dňa 23.02.2009 sa pôvodný oprávnený (BENCONT INVESTMENTS, s. r. o.) domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 850,66 eur na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza, č. 700-1040002406-GC04/06 zo dňa 02.03.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej udelené tamojším súdom dňa 09.06.2009. Z výpisu z obchodného registra povinného bolo zistené, že obchodná spoločnosť MARGO spol. s r.o. bola dňom 25.03.2011 z obchodného registra vymazaná. Spoločnosť nemá právneho nástupcu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinný tak ako je označený v návrhu na vykonanie exekúcie zanikol bez právneho nástupcu, tým stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemá právnu subjektivitu, a preto by ďalšie pokračovanie exekúcie bolo neprípustné. Nakoľko ide o neodstrániteľnú vadu konania, súd exekúciu zastavil. Doručením poverenia na vykonanie exekúcie vzniklo súdnej exekútorke právo na náhradu trov exekúcie. Súdnej exekútorke prináleží za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času v súlade s § 196 Exekučného poriadku a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie. Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči Exekučnému poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Z tejto zásady vyplývajú výnimky, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov a tieto sú upravené v § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, a to i len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením z dôvodu zavinenia oprávneným, alebo v prípade nemajetnosti povinného. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora
musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to je v tomto prípade ukončenie exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po necelých dvoch rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Povinnosť oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku sa viaže na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti existujúceho subjektu. Ani na základe tohto odseku nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinného- právnickej osoby. Uvedené preto viedlo súd k záveru, že súdnej exekútorke v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania (v časti trov). Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983). Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10.2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 z 07.08.2008 a iné), v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd uviedol, že obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd Českej republiky vo svojich skorších rozhodnutiach, ako napr. uznesenie sp.zn. II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné. Vzhľadom na uvedené súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie súdna exekútorka. Nesúhlasila s argumentáciou súdu o tom, že súdny exekútor má monopolné postavenie pri nútenom výkone rozhodnutia. Poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku, v zmysle ktorého, ak poskytujú právnu pomoc „kancelárie právnej pomoci“ zadarmo, tak štát nerefunduje ich vynaložené náklady a negarantuje im žiadnu odmenu, čo neplatí u notárov, ktorým v plnom rozsahu refunduje a garantuje ich hotové výdavky a zníženú odmenu a neplatí ani u exekútorov, ktorým refunduje a garantuje hotové výdavky a ekvivalentnú odmenu. Dôvodila, že súdny exekútor okrem činností uvedených v ust. § 4 Exekučného poriadku nemôže vykonávať inú zárobkovú činnosť, pričom nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby vykonanú prácu v rámci exekučného konania nemal zaplatenú, pretože by to bolo prenesenie finančného zaťaženia na osobu, vykonávajúcu exekúcie. Vzťah účastníka konania a súdneho exekútora nie je pritom vzťahom súkromnoprávnym, ale verejnoprávnym. Mala za to, že súd prvého stupňa jej bez ústavne akceptovateľných dôvodov odňal nárok na priznanie trov exekúcie bez toho, aby posúdil aký je zmysel a účel náhrady trov exekúcie, ktoré je exekútor povinný vynaložiť v časovej a vecnej súvislosti s exekučným konaním. Takýto postup je postupom svojvoľným a znamená porušenie základného práva súdneho exekútora na jeho súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Oprávnený sa k odvolaniu súdnej exekútorky písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutej časti (vo výroku o náhrade trov exekúcie) podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdnej exekútorky nie je dôvodné.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní súdnou exekútorkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd uvádza nasledovné:
Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku platného a účinného v čase začatia exekúcie určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zaviazať oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie možno za predpokladu procesného zavinenia zastavenia exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
V predmetnej veci súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že povinný v priebehu exekúcie ako právnická osoba zanikol bez právneho nástupcu, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Za daných okolností nebolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekučného konania povinnému a tiež nejde o prípad, kedy by zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, keď k zániku povinného došlo v priebehu exekučného konania dňa 25.03.2011 a ani o prípad, že by exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného podľa 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že neexistuje žiaden zákonný dôvod, na základe ktorého by exekučný súd mal na zaplatenie trov exekúcie zaviazať oprávneného. Vzhľadom na uvedené preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnej exekútorke náhradu trov exekučného konania nepriznal.
Odvolací súd poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, ktoré mu pri exekúcii vzniknú, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aktuálne znenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.08.2010 sp.zn. IV ÚS 297/2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: "Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamoúmerná jeho procesnej aktivite). V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie".
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.