Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21S/30/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík č. 27, IČO: 31303862, právne zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, S. XX, G., proti žalovanému: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, odbor starostlivosti o životné prostredie, Nám. Ľ. Štúra 3, Žilina, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2009/000540/Ja zo dňa 26.4.2009, jednomyseľne takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. 2009/000540/Ja zo dňa 26.4.2009 ako aj rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, úsek štátnej správy ochrany prírody a krajiny č. A/2009/00181-005-LV, A/2008/02931-005-LV zo dňa 16.2.2009 z r u š u j e podľa a vec v r a c i a žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 368,21 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline dňa 25.5.2009 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2009/000540/Ja vrátane prvostupňového rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Lipt. Mikuláši, úsek štátnej správy ochrany prírody a krajiny sp. zn. A/2008/02931-005-LV, A/2009/00181-005-LV zo dňa 16.2.2009, žiadal, aby obidve rozhodnutia boli zrušené a vrátené žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalobca poukázal na to, že prvostupňovým správnym rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, úsek štátnej správy ochrany prírody a krajiny sp. zn. A/2008/02931-005-LV, A/2009/00181-005-LV zo dňa 16.2.2009 nebolo priznané žalobcovi postavenie účastníka konania v konaní Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši pod č. j. A/2008/02823 podľa vo veci žiadosti Sankt Hubert a.s. Liptovský Ján o vydanie súhlasu podľa a zákona na likvidáciu existujúcich trvalých trávnych porastov z dôvodu mulčovania a zriadenia políčok pre zver v k. ú. G. U., U. M. a U. A. na území Národného parku Nízke Tatry a jeho ochranného pásma.

Proti predmetnému rozhodnutiu bolo podané odvolanie a Krajský úrad životného prostredia v Žiline napadnutým rozhodnutím odvolanie odvolateľa - žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie vrátane prvostupňového rozhodnutia pri aplikácii ust. , , , , Prvostupňové rozhodnutie považuje žalobca za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a aj druhostupňové považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to z dôvodu toho, že prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu je v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá podľa článku 7 ods. 5 SR má prednosť pred zákonmi SR a tým, že žalovaný a prvostupňový správny orgán postupovali v rozpore s takouto zmluvou, odňali žalobcovi právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám účasti verejnosti na rozhodovacom procese a o prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a právo zakotvené v článku 46 ods. 1 SR na prístup k spravodlivosti pred iným orgánom Slovenskej republiky. Žaloba je občianskych združením podľa osobitného zákona - Podľa ust. čl. 2 Aarhuského dohovoru (ďalej len „dohovor") - verejnosť znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny. Z ods. 5 článku 2 Dohovoru vyplýva, že zainteresovanou verejnosťou sú mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva sú zainteresovanou verejnosťou. Podľa čl. 9 ods. 3 dohovoru každá strana dohovoru zabezpečí, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa stanov Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ich Preambuly, ustanovenia 4: Lesoochranárskeho zoskupenie VLK vzniklo ako iniciatíva na záchranu prirodzeného lesa na Zemi ako základnej povinnosti našej generácie voči generáciám nasledujúcim. Žalobca ďalej vycitoval, čo je poslaním žalobcu v zmysle článku 2 ods. 5. Lesoochranárske zoskupenie VLK je združením, ktoré podporuje ochranu životného prostredia. Ďalej poukázal na ust. SR - výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . Podľa článku 7 ods. 5 SR - medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Žalobca poukázal na to, že z uznesenia Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.9.2005 vyplýva, že uvedený deň Národná rada SR vyslovila súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor ) a zároveň rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods. 5 SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Z uvedeného vyplýva, že Dohovor nadobudne platnosť 5.3.2006 podľa článku 20 ods. 3. Podľa ustanovenia - vyhlásením v zbierke zákonov je medzinárodná zmluva záväzná pre fyzické osoby a právnické osoby, ak v medzinárodnej zmluve nie je ustanovený neskorší dátum jej platnosti. Zmluva teda nadobudla platnosť a záväznosť pre fyzické a právnické osoby, medzi ktoré nesporne patria aj štátne orgány, dňa 5.3.2006. Z ust. článku 152 ods. 4 SR a článku 7 ods. 5 SR vyplýva v ich vzájomnej súvislosti, že ustanovenia právnych predpisov musia orgány vykladať tak, aby boli v súlade s ustanoveniami SR a v prípade, že medzinárodné zmluvy ustanovené v článku 7 ods. 5 SR zabezpečujú väčší rozsah práv ako zákony Slovenskej republiky, je potrebné dodržiavať ustanovenia týchto medzinárodných zmlúv, aj keď zákony SR, práva v nich zakotvené explicitne nevyjadrujú. Je nepochybné, že ustanovenia právnych predpisov SR treba v každom konkrétnom prípade, na ktorý sa vzťahuje zmluva ustanovený v článku 7 ods. 5 SR vykladať tak, aby práva a slobody týmito zmluvami priznané, mohli byť skutočne uplatňované a aplikované, teda je nevyhnutné považovať ich za práva konkrétne a nie za práva akademické a abstraktné, ktorých nie je možné sa domôcť pred orgánmi SR. Poukazujúc na ustanovenie článku 9 ods. 3 Dohovoru, žalobca ako člen verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek konanie alebo opomenutie súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Realizáciu tohto práva zabezpečuje v správnom konaní len postavenie účastníka konania, keďže len toto postavenie umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydané v správnom konaní, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúceho o udelení výnimky. Z ustanovení Správneho poriadku vyplýva rozdiel medzi postavením zúčastnenej osoby a účastníka konania. Z ust. Správneho poriadku, ktorý hovorí o zúčastnenej osobe, vyplýva, že zúčastnená osoba nemá v porovnaní s účastníkom konania prinajmenšom tieto práva:

- právo na doručovanie rozhodnutí v správnom konaní,

- právo podávať proti rozhodnutiu správneho orgánu opravný prostriedok.

Z ustanovenia vyplýva skutočnosť, že len účastník konania a nie zúčastnená osoba môžu podať proti rozhodnutiu správneho orgánu žalobu na súde.

Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný na jednej strane cituje ustanovenie článku 9 Aarhuského dohovoru, na druhej strane sa však nijakým spôsobom nevysporiadal s rozporom medzi jeho rozhodnutím a ods. 3 uvedeného článku. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný svoju argumentáciu rozvíja v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k článku 9 ods. 2 citovaného Dohovoru, ktorý upravuje prístup zainteresovanej verejnosti k procesu preskúmania rozhodnutí, úkonov alebo opomenutí podliehajúcim článku 9. Žalobca však neodvodzuje svoje právo byť účastníkom konania z ustanovenia článku 9 ods. 2 Dohovoru, ale z ustanovenia článku 9 ods. 3 Dohovoru, podľa ktorého každá strana Dohovoru zabezpečí, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Toto ustanovenie výslovne hovorí o tom, že bez ohľadu na procesy preskúmania podľa ods. 2 a ods. 3 má každá zmluvná strana zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Tomuto ustanoveniu zodpovedá aj cieľ Dohovoru vyjadrený v článku 1. Z citovaných ustanovení Dohovoru vyplýva, že prístup verejnosti podľa článku 9 ods. 3 nie je podmienený tým, aby úkony, opomenutia súkromných orgánov a orgánov verejnej moci podliehali článku 6 Dohovoru. Prístup k spravodlivosti vo veciach podliehajúcich článku 6 Dohovoru je zakotvený v ods. 2 citovaného Dohovoru. Ods. 3 citovaného Dohovoru však dáva práva verejnosti napadnúť opomenutia, úkony súkromných osôb a orgánov verejnej moci v oblasti životného prostredia bez vzťahu k článku 6 ods. 1. Pre existenciu tohto práva je jediným určujúcim faktorom to, či sa tieto úkony a opomenutia týkajú životného prostredia. Je nesporné, že konanie podľa Zákona o ochrane prírody krajiny je konaním, ktoré sa týka životného prostredia, vzhľadom na definíciu životného prostredia obsiahnutú v . Ako bolo uvedené už v podaní žalobcu, ktorým sa vyjadroval k podkladom rozhodnutia, napadnúť úkony, opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci v správnom, resp. súdnym konaní môže len účastník konania. Zúčastnená osoba nie je oprávnená podať proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci ani odvolanie, ani žalobu proti jeho nezákonnosti na súde. Prvostupňový orgán, ako aj žalovaný s prihliadnutím na ustanovenie článku 7 ods. 5 SR, ako aj na citované ustanovenie , ako aj ustanovení článku 9 ods. 3 Dohovoru, postupovali v rozpore s týmito ustanoveniami právneho poriadku SR. Povinnosť správnych orgánov aplikovať vo svojej činnosti a rozhodovacej praxi ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.8 Sa 1/2004, ktorý síce rozhodoval vo veci z iného odvetvia práva, ale jeho právny názor je nesporne inšpirujúci a aplikovateľný aj v tomto konaní a tiež v rozhodnutí pod sp. zn. Z citovaných rozhodnutí nepochybne vyplýva viazanosť správnych orgánov medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 5 SR a ich povinnosť ustanovenia týchto zmlúv aplikovať na právne vzťahy, ktoré sú v ich kompetencii a v ktorých majú právomoc rozhodovať. Z vyššie uvedeného dôvodu teda prvostupňový správny orgán nesprávne vec právne posúdil. Rozhodnutie žalovaného je však aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a predovšetkým pre nedostatok dôvodov. V odvolaní, ktoré žalobca podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu totiž argumentoval tým, že ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru mu umožňuje napadnúť v správnom alebo v súdnom konaní akékoľvek konanie alebo opomenutie súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Rozhodnutie žalovaného však, ako vyplýva z jeho obsahu, síce cituje aj článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, svoju argumentáciu, prečo žalobca nie je účastníkom predmetného konania, však opiera o článok 9 ods. 2 Dohovoru, ktorý upravuje práva a povinnosti zainteresovanej verejnosti v inom než v predmetnej veci posudzovanom prípade. Nijakým spôsobom sa správny orgán nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa jeho práva byť účastníkom konania založenom na článku 9 ods. 3 Dohovoru s poukazom na ust. Správneho poriadku. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti s poukazom aj na ust. žalobca je toho názoru, že jediným postupom žalovaného vrátane prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ust. SR by bolo v rámci platných ustanovení správneho poriadku priznať žalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umožňujú žalobcovi realizovať práva zakotvené v čl. 9 ods. 3 Dohovoru.

K žalobe podal písomné vyjadrenie žalovaný správny orgán podaním zo dňa 22.6.2009. Poukázal na to, že konanie vedené pred tunajším orgánom je konaním podľa a nasl. v platnom znení, konkrétne ide o prvostupňové konanie o vydanie súhlasu v zmysle zákona. Žalobca sa prihlásil do konania ako účastník konania, na základe čoho boli vydané napadnuté rozhodnutia. Podľa zákona, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní () len vtedy, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa zákona účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v ods. 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej 1 rok je ochrana prírody a krajiny a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do 7 dní od upovedomenia, podľa ods. 7 je zúčastnenou osobou. Tento zákon špeciálne ustanovuje, že takéto združenie a teda aj VLK (žalobca) nie je účastníkom konania, ale zúčastnenou osobou. V zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis, ktorá je výslovne vyjadrená v ust. zákona, je tento rozhodujúcim (špeciálnym) predpisom a ustanovením, ktoré kogentným spôsobom určuje, kto je účastníkom predmetného konania a kto zúčastneným na konaní. Ustanovenie zákona, výslovne hovorí, že vyššie uvedené združenie (žalobca) je zúčastnenou osobou. Vzhľadom na uvedené je, v spojení s ust. zákona, aplikácia zákona o správnom konaní vylúčená v konaní o vydanie súhlasu. Správny orgán môže konať len v zmysle , iba na základe a v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Čo sa týka Aarhuského dohovoru a práv občianskych združení podľa tohto dohovoru, argumenty orgánu k rozhodnutiu sú podrobne uvedené v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd v plnom rozsahu žalobu žalobcu zamietol.

Krajský súd v Žiline uznesením pod č. k. -68 zo dňa 30.11.2009 rozhodol o prerušení predmetného konania podľa ust. pís. c) do rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o predbežných otázkach predložených Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev Najvyšším súdom SR uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.1.2010.

Písomným podaním zo dňa 31.5.2011 požiadal žalobca, aby v predmetnom prieskumnom konaní súd pokračoval vzhľadom k tomu, že odpadla prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené a žiadal, aby bolo vyhovené žalobe žalobcu a priznal súd žalobcovi náhradu trov konania. Zároveň si žalobca uplatnil a vyčíslil trovy celého konania spolu vo výške 304,06 Eur. Podľa názoru žalobcu Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. rozhodol takým spôsobom, že občianske združenia, ktorých predmetom činnosti je ochrana životného prostredia, majú právo byť účastníkmi konania, týkajúcich sa ochrany prírody. Predmetný rozsudok bol vynesený vo veci, v ktorej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o zodpovedanie prejudiciálnych otázok. Výsledkom takéhoto konania bol rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-240/09 zo dňa 08.03.2011, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky už zmieneným rozsudkom zo dňa 12.04.2011 implementoval a vyložil vyššie uvedeným spôsobom. Žalobca poukazuje na to, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3950/2011-2.2 týkajúcej sa žiadosti žiadateľa Lesy SR, štátny podnik, Odštepný závod Beňuš o udelenie výnimiek zo zákazov podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny a udelenie súhlasov podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny akceptovalo mimovládne organizácie zaoberajúce sa ochranou životného prostredia ako účastníkov konania v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny, a to na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.04.2011, ktorým tento súd vo veci týkajúcej sa postavenia Lesoochranárskeho zoskupenia VLK v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, a to tak, že rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktorým Lesoochranárskemu zoskupeniu VLK nebolo priznané postavenie účastníka konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe tohto rozsudku potom Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky zrušilo doteraz vydané neprávoplatné rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR v Bratislave č.k. zo dňa 12.4.2011 Najvyšší súd SR v konaní rozsudok KS v Bratislave zo dňa 20.1.2009 č. k. -74 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 58/2008- rozkl. zo dňa 26.6.2008 v spojení s rozhodnutím č. 423/2008-2.1./ KD zrušil a vec vrátil žalovaného na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR poukázal

na , 2 a 5 SR, ďalej na SR. Najvyšší súd vychádzal pri výklade rozsahu a obsahu práva na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosť jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah. Pokiaľ sa hovorí o životnom prostredí, potom sa má na mysli všetko, čo na zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka spolu s existenciou rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že predovšetkým pod pojmom životné prostredie je nutné mať na pamäti jeho zložkovú definíciu - , to znamená, že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda a organizmy. Vzhľadom na prirodzenú vzájomnosť, súvislosť človeka a ostatných organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine a s uvedomením si povinnosti vyvažovať právo človeka, pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd SR nemôže prehliadnuť základné smerovanie, zoskupenie jednotlivcov v združení za účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. S tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu SR záver vyslovený v ústavnom náleze č. k. -52. Za tohto stavu v prejednávanej veci by potom bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie" ( SR) brániť združeniu (VLK) v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúci sa životného prostredia naplňovalo svoj cieľ. Poukázal aj na smernicu Rady 92/43/EHS zo dňa 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Ďalej poukázal na to, že bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle štvrtej definície za účastníka správneho konania, že toto postavenie stratil od 1.12.2007 na základe Najvyšší súd vzhľadom na uvedené vnútroštátne a medzinárodnoprávne pramene uviedol, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na životné prostredie, majú v končenom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmavania uvedené v ods. 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánom verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Vzhľadom na horeuvedené závery je celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva ( ) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európske únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. I ods. 1 SR), musí v prípade jednotlivca dovolávajúce sa v konkrétnej prejednávanej veci na právo prístupu k verejnosti v správnycm a súdnycm konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať. Je nutné v danom prípade v konaní podľa aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný čl. 9 ods. 3 a Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou subjektivitou obsiahnutou v zák. , ktorá sa na základe horeprijatých záverov javí ako nedostatočná. Vzhľadom k tomu je nutné, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia. Vzhľadom na uvedené došlo k judikatúrnemu posunu k jeho ustálenej súdnej praxi.

Žalobca a aj žalovaný správny orgán boli vyzvaní výzvami zo dňa 29.6.2011 s poukazom na ust. , aby sa písomne vyjadrili, či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

Žalobca, resp. právna zástupkyňa žalobcu podaním zo dňa 22.7.2011 vyslovila súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný správny orgán výzvu zo dňa 29.6.2011 prevzal dňa 20.7.2011, v stanovenej lehote 15 dní od doručenia výzvy sa nevyjadril, preto pri aplikácii ust. § 250f

ods. 2 vety druhej sa predpokladá, že k nariadeniu pojednávania, resp. k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania žalovaný nemá námietky. Preto Krajský súd v Žiline ďalej postupoval pri aplikácii ust. , za použitia ust. a v predmetnej veci rozhodol o žalobe rozsudkom bez pojednávania dňa 28.9.2011.

Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia vrátane ich postupov mal za to, že obidve rozhodnutia tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku bolo potrebné zrušiť pri aplikácii ust. pre nesprávny právny záver správnych orgánov resp. nesprávne právne posúdenie veci vyjadrené v správnych rozhodnutiach a to z nasledovných dôvodov:

Obvodný úrad životného prostredia v Lipt. Mikuláši, úsek štátnej správy ochrany prírody a krajiny rozhodnutím č. A/2008/02931-005-Lv a A/2009/00181-005-Lv zo dňa 16.2.2009 rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania v konaní Obvodného úradu životného prostredia v Lipt. Mikuláši pod č. j. A/2008/02823 podľa vo veci žiadosti Sankt Hubert a.s. Liptovský Ján o vydanie súhlasu podľa a zákona na likvidáciu existujúcich trvalých trávnych porastov z dôvodu mulčovania a zriadenia políčok pre zver v k. ú. G. Lehota, U. M. a U. A. na území Národného parku Nízke Tatry a jeho ochranného pásma. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že dňa 1.decembra 2007 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa . Novelizačným bodom č. 51 novely zákona bolo zmenené ustanovenie v tom smere, že združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmych dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou. To znamená, že k tomuto dátumu nastala zákonná zmena procesného postavenia občianskych združení v konaniach orgánov ochrany prírody a krajiny, keďže z účastníkov konania sa nadobudnutím účinnosti novely , keďže novela zákona zúčastneným osobám nepriznala viac procesných práv. Poukázal na ust. Pre citovanú všeobecnú definíciu účastníka konania uvedenú v písmene a) až c) je spoločným znakom hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom konania. Je nepochybné, že LZ VLK ako občianske združenie vytvorené spôsobom upraveným v o združovaní občanov je v zmysle právnickou osobou, t. j. má spôsobilosť k právam a povinnostiam, a preto spĺňa jeden z predpokladov byť účastníkom predmetného správneho konania. Účelom správneho konania však nie je abstraktné rozhodovanie, ale rozhodovanie o konkrétnych právnych pomeroch individuálne určených subjektov - účastníkov konania, preto je účastníkom konania, predovšetkým ten, o koho právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať. LZ VLK v konaní o vydaní súhlasu na aplikáciu chemických látok na území NP Nízke Tatry z dôvodu zamedzenia šírenia živočíšnych škodcov - podkôrneho a drevokazného hmyzu, pre naplnenie obsahu časti definície priznávajúcej postavenie účastníka konania tomu, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, je nevyhnutné, aby v konaní vo veci tretej osoby sa následky rozhodnutia prejavili na právnom postavení inej fyzickej alebo právnickej osoby. V danom prípade sa však nemožno stotožniť s tým, že rozhodnutím o vydaní súhlasu bude LZ VLK priamo dotknuté vo svojom právnom postavení. Predpokladá sa, že rozhodnutím priamo dotknutý môže byť len ten, koho právne postavenie môže byť po vydaní rozhodnutia iné ako pred rozhodnutím. Je zrejmé, že k takejto situácii u LZ VLK nedôjde. Ten, kto sa domáha postavenia účastníka správneho konania, musí byť nositeľom hmotného práva k veci, ktorá je predmetom konania, čo znamená, že rozhodnutie správneho orgánu v jeho výsledku by sa malo dotknúť jeho práv alebo povinností, alebo takéto rozhodnutie by sa mohlo dotknúť jeho práv. Podľa správneho poriadku v znení je účastníkom konania aj ten, komu osobitný predpis takéto postavenie priznáva. Takéto procesné postavenie malo LZ VLK len do 30. novembra 2007, t. j. kým novela zákona nenadobudla účinnosť. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na Správny poriadok, na úpravu postavenia zúčastnenej osoby. Ďalej uviedol, že skutočnosť neexistencie právnej normy, ktorá by priznávala združeniam správnou subjektivitou postavenie účastníka konania v správnych konaniach na úseku ochrany prírody a krajiny, znemožňuje domáhania sa takéhoto postavenia týmto subjektom. Taktiež nebolo preukázané, že by práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti LZ VLK mohli byť rozhodnutím obvodného úradu životného prostredia vydaným v predmetnom správnom konaní priamo dotknuté. Aktívny záujem LZ VLK o konanie vychádzajúci z nesporne verejne prospešného záujmu na ochrane prírody a krajiny nie

je dostatočným dôvodom pre priznanie postavenia účastníka konania v predmetnom správnom konaní. V danom prípade má teda žalobca len postavenie zúčastnenej osoby v súlade s § 82 ods. 3 zákona. Ďalej prvostupňový správny orgán zaujal aj názor vo vzťahu k dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, tzv. Aarhuský dohovor. Uviedol, že dohovor tvoria tieto tri základné piliere:

I. pilier: Prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí (článok 4 a 5),

II. pilier: Účasť verejnosti na rozhodovacom procese (článok 6),

III. pilier: Prístup verejnosti k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (článok 9).

Tretí pilier dohovoru ustanovuje právo na prístup k právnej ochrane (právo na spravodlivosť) v záležitostiach životného prostredia. Správny orgán vycitoval ust. čl. 9 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru. Čl. 9 ods. 2 Dohovoru je nutné aplikovať v súlade s čl. 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Dohovoru. Každá zmluvná strana dohovoru má zabezpečiť, aby mimovládne organizácie mali prístup k procesu preskúmania pred súdom za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 dohovoru, t. j. povinnosť vo svojom vnútroštátnom práve zabezpečiť pri činnostiach uvedených v Prílohe č. 1 dohovoru a pri činnostiach, ktoré síce nie sú uvedené v Prílohe č. 1 dohovoru, ale zmluvná strana ich vo vnútroštátnom práve určila ako činnosti, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie a zároveň podliehajúce článku 6 dohovoru, zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovaní a na procese preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým orgánom. V zmysle článku 6 ods. 1 písm. a) dohovoru sa ustanovenia tohto článku uplatnia vo vzťahu k činnostiam (resp. k rozhodnutiam o činnostiach) uvedeným v Prílohe č. 1 dohovoru. V Prílohe č. 1 dohovoru sa uvádza zoznam činností (napr. chemický priemysel, odpadové hospodárstvo, energetický priemysel a pod.), ktoré spadajú pod právny režim článku 6 ods. 1 písm. a) dohovoru. Medzi týmito činnosťami však nie sú uvedené konania vyplývajúce zo zákona o ochrane prírody. V zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) dohovoru sa ustanovenia tohto článku uplatnia aj na činnosti neuvedené v prílohe č. 1 dohovoru, a to na tie činnosti, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie a zmluvné strany dohovoru na tento účel určia vo vnútroštátnom právnom poriadku, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam dohovoru a v akom rozsahu. Inak povedané, zmluvná strana rozhodne vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, či ostatné činnosti neuvedené v prílohe č. 1 dohovoru môžu mať významný vplyv na životné prostredie a či je potrebné, aby sa na povoľovanie (rozhodovanie) takejto činnosti vzťahovali ustanovenia článku 6 dohovoru v spojení s článkom 9 ods. 2 dohovoru bez toho, aby tým boli dotknuté ostatné ustanovenia dohovoru.

Proti predmetnému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci, že v danom konaní malo byť pre žalobcu priznané postavenie účastníka konania, nakoľko len toto postavenie umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydané v správnom konaní, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúceho o udelení výnimky. Poukázal na prednosť medzinárodných zmlúv vymenovaných v článku 7 ods. 5 SR v súlade s ustáleným výkladom tohto ustanovenia znamená, že každý na koho sa tieto medzinárodné zmluvy o ľudských právach a zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, vzťahujú, sa môže dovolávať práv v týchto zmluvách zakotvených, aj keď tieto práva nie sú zakotvené v zákonoch Slovenskej republiky. Tieto však majú byť vykladané tak, aby práva mohli byť aj realizované. Mal za to, že Lesoochranárske zoskupenie VLK je v danom konaní účastníkom konania a žiada, aby mu umožnil správy orgán realizáciu práv, ktoré vyplývajú z procesného postavenia účastníka konania.

Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. 2009/000540/Ja zo dňa 26.4.2009 napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil a odvolanie odvolateľa zamietol podľa § 59 ods. 3 zákona o správnom konaní. Stotožnil sa s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, mal za to, že toto rozhodnutie je zákonné a vecne správne. Uviedol, že napriek tomu, že dohovor má ako súčasť komunitárneho práva prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami, ale ust. čl. 9 ods. 2 a čl. 9 ods. 3 dohovoru nie sú spôsobilé mať ako normy komunitárneho práva priamy účinok vo vnútroštátnom práve, z dôvodu absencie kumulatívnych podmienok na priamy účinok dohovoru vo vnútroštátnom poriadku. Zákon o ochrane prírody ustanovuje zainteresovanej verejnosti (mimovládnym organizáciám v konaniach podľa uvedeného zákona procesné postavenie zúčastnenej osoby (konanie o povolenie výnimky z

podmienok druhovej ochrany v posudzovanom prípade nie je čiastkovým konaním v rámci integrovaného povoľovania, a nespadá pod právny režim čl. 6 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru v spojení s článkom 9 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru). Účelom predmetných článkov je zabezpečenie účinnej nápravy v prípade nezákonných postupov, rozhodnutí alebo nečinností orgánov verejnej správy ako aj náprava konaní právnických a fyzických osôb, ktoré porušujú právo životného prostredia. Členovia zainteresovanej verejnosti nemajú podľa článku 9 ods. 3 Dohovoru automaticky (bez ohľadu na procesy preskúmania podľa ods. či. 9 ods. 2) priamy prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu. Dohovor nie je v týchto ustanoveniach spôsobilý na priamy účinok vo vnútroštátnom právnom poriadku, preto musí byť vykonaný vnútroštátnymi normatívnymi aktmi. Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že pokiaľ ide o aplikačnú prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom, musí byť naplnená podmienka, že ustanovenia medzinárodnej zmluvy musia byť priamo aplikovateľné - „self-executing treaty". Správne orgány nie sú povinné fyzickým alebo právnickým osobám priznať postavenie účastníka konania v zmysle č. o správnom konaní v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, ak sa tieto osoby takéhoto postavenia dožadujú na základe Dohovoru v súvislosti s priamou aplikáciou podľa SR, a to i napriek tomu, že podľa a zákona sa mimovládnym organizáciám expressis verbís priznáva postavenie zúčastnenej osoby. Podľa SR domáhať sa ústavného práva na priaznivé životné prostredie možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Podľa SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorí ustanoví zákon. Keďže sa toto ústavné právo zaručuje len v rozsahu, ktorý vymedzí zákon, predpokladom reálneho presadenia ústavného práva na priaznivé životné prostredie v právnej praxi je nielen existencia adekvátnej hmotnoprávnej úpravy, ale aj procesnoprávnej úpravy tohto mechanizmu v konkrétnom právnom predpise. nastala zmena procesného postavenia občianskych združení a mimovládnych organizácií. Táto zmena spočíva v tom, že občianske združenia a mimovládne organizácie v konaniach podľa uvedeného zákona sa z pozície účastníka konania dostali do pozície zúčastnenej osoby. Rozsah ich procesných práv ustanovuje všeobecný právny predpis správneho práva procesného - Správny poriadok v ustanovení - právo byť upovedomený o začatí konania a iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia, pričom osobitný zákon im môže ustanoviť viac práv. Procesné postavenie účastníka konania mal odvolateľ len do 30.11.2007, t. j. kým nenadobudol účinnosť. Vzhľadom na uvedené, neboli splnené podmienky na to, aby odvolateľovi bolo v konaní OÚŽP priznané postavenia účastníka konania, nakoľko nie sú splnené podmienky upravené v Správneho poriadku v znení , a zároveň takéto postavenie nie je možné vyvodiť ani zo zákona o ochrane prírody a krajiny. V danom prípade mohol mať žalobca postavenie len zúčastnenej osoby v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny.

Podľa o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie, krajské úrady životného prostredia a obvodné úrady životného prostredia vykonávajú štátnu správu starostlivosti o životné prostredie vo svojich územných obvodoch. Sídla a územné obvody obvodných úradov životného prostredia sú uvedené v prílohe č. 1 tohto zákona.

Podľa obvodný úrad životného prostredia v prvom stupni vykonáva štátnu správu starostlivosti o životné prostredie podľa osobitných predpisov.

Podľa o ochrane prírody a krajiny na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na likvidáciu existujúcich trvalých trávnych porastov (bod A.1.6 písm. a) až c) prílohy č. 1 k Vyhláške Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. ) s výnimkou činnosti povoľovanej podľa osobitných predpisov (Napríklad v znení neskorších predpisov).

Podľa § 14 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, na území, na ktorom platí tretí stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na vykonávanie činností uvedených v § 13 ods. 2 písm. a) až e), i), j), l) a m) a o).

Podľa o ochrane prírpdy a krajiny na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

vypočítava prípady, na ktoré všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení o miestnej príslušnosti sa nevzťahujú.

Podľa zo žiadosti o vydanie rozhodnutia musí byť najmä zrejmé, kto ju podáva, akej činnosti sa týka a čo sa navrhuje. Každá žiadosť a s ňou súvisiace doklady musia byť vyhotovené písomne a v štátnom jazyku.

Podľa účinného do 30.4.2010 účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenia výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny () a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka (rovnako ako v citovanom rozhodnutí NS SR, rozdiel bol iba v tom, že žiadosť žiadateľa bola vo vzťahu o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého), či žalobca ako združenie, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia, môže mať procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu podľa a zákona na likvidáciu existujúcich trvalých trávnatých porastov z dôvodu mulčovania a zriadenia políčok pre zver v katastrálnom území G. U., U. M. a U. A. na území Národného parku Nízke Tatry a jeho ochranného pásma vo veci žiadosti Sankt Hubert a.s. Liptovský Ján. Tohto procesného postavenia sa žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď dikcia v znení účinnom do 30.4.2010 mu priznávala iba postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru (oznámenie MZV SR č. ) a tvrdil, že čl. 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe priameho účinku. V konaní pred Najvyšším súdom , do ktorej bolo prerušené konanie pred tunajším súdom v druhovo rovnakej veci, senát Najvyššieho súdu predložil súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva nasledujúce predbežné otázky:

1. Je možné čl. 9 Aarhuského dohovoru a to najmä jeho odseku 3 s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, to znamená, že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, prizná bezprostredný účinok („self-executing effect") medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.2.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluvy, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné čl. 9 Aarhuského dohovoru a to najmä jeho odseku 3, po tom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy" je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, to znamená, že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C 240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK zo dňa 8.3.2011 rozhodol, že čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.2.2005 nemá priamy účinok v práve únie. Prináleží

však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktoré bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia."

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol:

„Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti" len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké", znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. 1-2483, body 44 a 45)."

Súčasne súdny dvor vo svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49), že nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie." Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil súdny dvor svoju odpoveď (bod 51): „Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54)."

Je nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule ( najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5, 6, 7, 8, 10, 17 odseku a ďalej v čl. 1 Aarhuského dohovoru s nadpisom rubriky cieľ). Je nepochybné, že cieľom ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol súdny dvor v citovanom rozsudku, bod 46.Najvyšší súd SR vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli.

Krajský súd v Žiline pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora EÚ stanovil nasledovné závery:

1. článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe. Senát krajského súdu konštatuje, že až do tohto okamihu východiská správnych orgánov boli správne, pretože vnútroštátne súdy vychádzali z názoru, že postavenie účastníka konania pre žalobcu môže byť iba dôsledok priamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru.

2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal, že ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európskej únie, v tomto prípade smernice Rady 92/43/EHS z 21.5.1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich rastlín (ďalej len smernica o biotopoch). Smernica bola transponovaná aj do o ochrane prírody a krajiny (príloha č. 2 bod 2). Aplikácie tejto smernice sa žalobca počas konania nedovolával. Z rozsudku Súdneho dvora však implicitne vyplýva, že ak ide o aplikáciu práva EÚ, resp. eurokonformný výklad práva, medze žaloby sa na takýto prípad nevzťahujú (pozn. obdobne ako je to aj v iných prípadoch pomenovaných v ust. , na ktoré v skutočnosti prihliada národný súd ex offo).

Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je podľa senátu pre ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, že eurokonformný výklad má prednosť pred výkladom založeným na právnom normativizme. Relativizuje dikciu vnútroštátnej právnej normy tak, že jej dáva v danom prípade širší obsah s extenzívnym výkladom pojem zúčastnej osoby v rozširuje až na úroveň fikcie, resp. nevyvrátiteľnej domnienky.

Združenie, ako zúčastnená osoba, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu podľa a na likvidáciu existujúcich trvalých trávnatých porastov z dôvodu mulčovania a zriadenia políčok pre zver v katastrálnom území G. C., U. M. a U. A. na území národného parku Nízke Tatry a jeho ochranného pásma kde platí 3. a 2. stupeň ochrany sa považuje za účastníka správneho konania na základe povinnosti eurokonformného výkladu pre národný súd, vyplývajúcej z odpovede na predbežnú otázku rozsudkom súdneho dvora C-240/09 (Lesoochranárske zoskupenie VLK) zo dňa 8.3.2011.

Podľa žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že územie Národného parku Nízkych Tatier patrí do sústavy Natura 2000 - do sústavy chránených území členských krajín EÚ, ktorej hlavným cieľom jej vytvorenia je ochrana európskeho prírodného bohatstva, najvzácnejších a najohrozenejších biotopov a druhov na území štátov EÚ.

Podľa čl. 1 pís. b) na účely Smernice prirodzený biotop znamená suchozemské alebo vodné územie, ktoré sa rozlišujú geografickými, a biotickým znakmi, či už úplne prirodzenými, alebo poloprirodzenými.

iPodľa čl. 2 ods. 1 Smernice cieľom tejto smernice je prispievať k zabezpečeniu biologickej rôznorodosti prostredníctvom ochrany prirodzených biotopov divokej fauny a flóry na európskom území členských štátov, ktoré sú stranami zmluvy. Podľa ods.2 navrhnú sa opatrenia prijaté podľa tejto smernice, aby sa zachovali v prirodzenom stave ochrany alebo do takéhoto stavu obnovili, prirodzené biotopy a druhy divokej fauny a flóry európskeho významu.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice vytvorí sa európska ekologická sústava osobitných chránených území pod názvom Natura 2000. Táto sústava, pozostávajúca z lokalít, v ktorých sa vyskytujú typy prirodzených biotopov uvedených v prílohe I a prirodzené biotopy druhov uvedené v prílohe II, umožní udržanie typov prirodzených biotopov a biotopov druhov a v prípade potreby obnovenie priaznivého stavu ochrany v ich prirodzenom rozsahu.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice pre osobitne chránené územia vytvoria členské štáty potrebné ochranné opatrenia obsahujúce v prípade potreby príslušné plány riadenia, osobitné navrhnuté pre dané lokality alebo začlenené do ďalších plánov rozvoja, a primerané štatutárne, administratívne alebo zmluvné

opatrenia, ktoré zodpovedajú ekologickým požiadavkám typov prirodzených biotopov uvedených v prílohe I a druhov uvedených v prílohe II, vyskytujúcich sa v týchto lokalitách.

Podľa čl. 6 ods. 2 Smernice členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.

Podľa čl. 6 ods. 3 Smernice akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia a dosahu na lokalitu a podľa ust. ods. 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že sa nepriaznivo ovplyvní integritu príslušnej lokality a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom tejto Smernice o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (U.v. ESL : Mimoriadne vydanie 15/2002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom. Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov, resp. výnimku z ustanovení článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a) a b) z dôvodov uvedených pod písmenom a) až e), resp. podľa čl. 16 ods. 1 Smernice členské štáty podniknú potrebné opatrenia na vytvorenie systémov prísnej ochrany druhov rastlín uvedených v prílohe IV písm. b) a zakážu a) úmyselné trhanie, zber, rezanie, vykoreňovanie alebo ničenie takýchto rastlín v mieste ich prirodzeného výskytu, b) držanie, prepravu a predaj alebo výmenu a ponúkanie na predaj alebo výmenu vzoriek takýchto druhov odobratých z voľnej prírody s výnimkou tých, ktoré boli odobraté legálne pred zavedením tejto smernice.

Vzhľadom na rozsudok súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 8.3.2011 senát krajského súdu extenzívnym eurokonformným výkladom až na úroveň nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti (ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu) a o taktom práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny dvor európskej únie vyslovil, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv ako má účastník konania priznať aj iným osobám (najmä právo podať žalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv), s cieľom zaistiť účinnú ochranu životného prostredia.

Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Krajský súd v Žiline napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu životného prostredia tak, ako je špecifikované vo výrokovej časti rozsudku zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie pri aplikácii ust. Pre úplnosť súd dodáva, že okrem iného novelizoval aj ust. o ochrane prírody a krajiny s účinnosťou od 1.5.2010.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. tak, že žalobcovi, vzhľadom k tomu, že bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania. Tieto si uplatnil prostredníctvom právnej zástupkyne vo vyčíslení trov konania prijatom na tunajšom súde dňa 22.07.2011 v celkovej výške 442,30 €.

Uplatnené trovy konania zahŕňali:

- trovy právneho zastúpenia za päť úkonov právnej služby, a to :

- prevzatie a príprava zastupovania zo dňa 20.05.2009 vo výške 48,63 €,

- žaloba zo dňa 20.05.2009 vo výške 48,63 €,

- podanie zo dňa 21.07.2009 vo výške 57,95 €,

- podanie návrhu na prerušenie konania zo dňa 21.07.2009 vo výške 57,95 €,

- oznámenie zo dňa 31.05.2011 vo výške 123,50 €;

- ďalej paušálnu náhradu za rok 2009 2 x 6,31, za rok 2009 2 x 6,95 € a za rok 2011 1 x 7,41; - 19% DPH k vyššie uvedeným odmenám a náhradám za rok 2009 a 20% DPH za rok 2011.

Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnou zástupkyňou žalobcu a priznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 368,21 € za päť úkonov právnej služby, hotové výdavky a DPH.

Podľa trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

A/ Podľa vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vždy v znení ku dňu vykonania úkonu (ďalej len vyhláška) je výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Výpočtový základ pre rok 2009 predstavuje sumu 695,41 € a pre rok 2011 predstavuje sumu 741 €.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom do 31.05.2009 je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Jedna trinástina výpočtového základu pre rok 2009 predstavuje sumu 53,49 €.

Podľa (od 01.06.2010 sa jedná o ) vyhlášky v znení účinnom od 01.06.2009 je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti . V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.

Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2009 predstavuje sumu 115,90 € a pre rok 2011 predstavujme sumu 123,50 €.

Súd v súlade s dispozičnou zásadou nemôže priznať viac, ako si žalobca uplatnil, preto vychádzal z výšky odmeny ako ju právna zástupkyňa žalobcu vyčíslila a priznal odmenu za päť úkonov právnej služby, a to za:

- prípravu a prevzatie zastupovania zo dňa 20.05.2009 (ako vyplýva z plnomocenstva doloženého k žalobe) vo výške 48,63 €;

- písomné podanie na súd vo veci samej- žalobu zo dňa 21.05.2009 vo výške 48,63 €;

- podanie zo dňa 21.07.2009, ktorým právna zástupkyňa namietala nezákonnosť výzvy na zaplatenie súdneho poplatku v súlade s § 14 ods. 6 v spojení s § 14 ods. 2 písm. d) vyhlášky vo výške 57,95 €;

- podanie návrhu na prerušenie konania zo dňa 21.07.2009 v súlade s § 14 ods. 6 v spojení s § 14 ods. 2 písm. c) vyhlášky vo výške 57,95 €;

- podanie- oznámenie zo dňa 31.05.2011, ktorým žalobca navrhol súdu pokračovanie v konaní v súlade s § 14 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky vo výške 61,75 €.

Odmena za úkony právnej služby spolu 274,91 €.

B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby- tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Jedna stotina výpočtového základu pre rok 2009 predstavuje sumu 6,95 € a pre rok 2011 predstavuje sumu 7,41 €.

Súd v súlade s dispozičnou zásadou nemôže priznať viac, ako si žalobca uplatnil, preto vychádzal z výšky náhrad, tak ako ich vyčíslila právna zástupkyňa žalobcu a v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako trovy konania aj režijný paušál, a to 2 x 6,31 €; 2 x 6,95 € a 1 x 7,41 €; režijný paušál spolu 33,93 €.

C/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky aj uplatnenú DPH (19% za úkony a náhrady za rok 2009 a 20% za úkon a náhrady v roku 2011), t.j. 59,37 € (2009/ 45,54 € + 2011/ 13,83 €) - podľa osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 02.07.2004, podľa ktorého je právna zástupkyňa žalobcu platiteľom dane.

Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty považuje súd podľa konkrétnych okolností predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného práva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust.