Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-59-2023.pdf
PDF · 103.2 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/59/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobcu: U. D. F. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.. F. XXXX/XX, P., práv. zast. Mgr. Marián Čuprík, advokát, Staré Grunty 18, 841 04 Bratislava
- Karlova Ves, IČO: 42249180, proti žalovanej: E.. E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, H., práv. zast. JUDr. Tomáš Turcsányi, advokát, Krmanova 14, 040 01 Košice, IČO: 50489674, o zaplatenie 5.682,00 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 12C/39/2022-284 zo dňa 03.04.2023, takto jednomyseľne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovanej priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 3, § 34, § 35 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 43, § 43a ods. 1 až 4, § 43b ods. 1 až 3, § 43c ods. 1 až 4, § 44 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1 až 3, § 511 ods. 1 až 3, § 534 a § 663 Občianskeho zákonníka.
3. Zo zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 23.07.2019 žalobca a žalovaná ako nájomcovia uzatvorili s prenajímateľom spoločnosťou G., s.r.o. Košice nájomnú zmluvu o prenájme bytu č. 3 pozostávajúceho z 3 obytných miestností a príslušenstva, a to na dobu určitú do 22.07.2021. Podľa článku 2 sa zmluvné strany dohodli na úhrade nájomného vo výške 700,00 Eur mesačne, uhrádzaného na účet prenajímateľa s povinnosťou úhrady vždy k 1. dňu príslušného mesiaca. Výška nájomného za mesiac júl 2019 bola vyčíslená v sume 203,22 Eur a toto nájomné uhradila žalovaná prenajímateľovi v hotovosti spolu s peňažnou zábezpekou. Žalobca uzavrel nájomnú zmluvu z dôvodu zabezpečenia spoločného bývania v mieste štúdia, pričom žalovaná podpísala zmluvu po rozhodnutí akceptovať ponuku žalobcu na spoločné bývanie a po výzve prenajímateľa. S prenajímateľom sa dohodli na predĺžení nájomnej zmluvy a nájom ukončili výpoveďou k 31.01.2022. Od mesiaca august 2019 úhrady nájmu realizoval žalobca v plnej výške platbami zo svojho účtu, na ktorý mu zasielali peniaze rodičia. Takto bolo žalobcom uhradené nájomné do konca roku 2021 v celkovej výške 20.150,00 Eur. Za mesiac január 2022 žalobca zo svojho účtu poukázal už iba sumu 350,00 Eur a žalovaná prostredníctvom rodičov uhradila nájomné rovnako vo výške 350,00 Eur. Strany spoločne byt užívali do mesiaca december 2021, kedy sa žalovaná z bytu odsťahovala pre narušenie vzťahov využijúc neprítomnosť žalobcu v mieste bydliska. V mesiaci január 2022 žalobca doručil žalovanej list na kompenzáciu za nájomné za dobu trvania nájmu vo výške 8.407,00 Eur. Uhradenú sumu, ktorú považoval za čiastočnú refundáciu nájomného zo strany žalovanej vyčíslil na 1.668,00 Eur. Za dobu
nájmu do decembra 2021 žalobca nepožiadal žalovanú o kompenzáciu úhrad nájomného ani o platenie podielu na nájomnom. Z operácií na účtoch strán nebola žiadna z nich označená ako úhrada nájomného resp. platba súvisiaca s nájomným. Súd prvej inštancie mal preukázané, že poukazovaním mesačných platieb z účtu žalobcu vo výške 700,00 Eur za mesiace august 2019 - december 2021, žalobca mal vedomosť o tom, že nájomné uhrádza v celosti aj za druhého nájomcu. Žalobca plnil záväzok mesačnej úhradu celej výšky nájomného dobrovoľne s vedomím, že uhrádza spoločný záväzok so žalovanou. Za daných okolností nie je možné bez ďalšieho konštatovať, aby došlo k naplneniu inštitútu bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z komunikácie strán pred uzavretím nájomnej zmluvy je zrejmé, že žalovaná žalobcovi deklarovala, že nebude v jej možnostiach platiť polovicu nájmu bytu, pričom žalobca sa vyjadril, že to ani neočakával a jedinou vecou, ktorú so žalovanou v danej komunikácii dohodol, bolo spoločné bývanie vo vybranom prenajatom byte. Nie je preto možné konštatovať, aby táto komunikácia predstavovala ústnu dohodu strán podľa § 534 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka vymedzuje základné pravidlá pre vnútorné usporiadanie vzťahov medzi solidárnymi dlžníkmi. Pokiaľ ide o podiel jednotlivých spoludlžníkov na celkovom dlhu, vo všeobecnosti sa uplatňuje princíp parity, ktorý sa subsidiárne aplikuje ex lege. To znamená, že prednosť má vždy veľkosť podielov ustanovená právnym predpisom, rozhodnutím súdu alebo dohodou účastníkov. V prípade absencie niektorej z uvedených právnych skutočností platí, že podiely solidárnych dlžníkov na celkovom dlhu sú v ich vzájomnom pomere rovnaké. Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že nájomcovia v nej vystupujú ako solidárni dlžníci a platenie nájmu nebolo koncipované ako delený záväzok dvoch samostatných nájomcov. Pretože ani jedna zo strán nepredložila dôkaz o ich dohode o podiele na celkovom dlhu platí, že podiely solidárnych dlžníkov na celkovom dlhu sú v ich vzájomnom pomere rovnaké. Je preto možné uvažovať o tom, že tak žalobca ako aj žalovaná sa mali podieľať na úhrade nájomného rovnakým podielom. Ust. § 511 Občianskeho zákonníka v takomto prípade upravuje rozsah plnenia a usporiadanie vzťahov medzi dlžníkmi, ak veriteľ uplatnil svoj nárok iba voči niektorému z nich, alebo jeden z dlžníkov nárok v uplatnenom rozsahu splnil. V danom prípade bol nárok veriteľa uspokojený žalobcom, ktorý by mal voči žalovanej oprávnenie požadovať náhradu podľa jej podielu ako tzv. regres. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania vypočutím žalovanej, ale najmä elektronickej komunikácie strán pred uzavretím nájomnej zmluvy je zrejmé, že žalovaná nemala záujem uzatvoriť nájomnú zmluvu. V mieste štúdia mala zabezpečené ubytovanie za 100,00 Eur mesačne. Iba po ubezpečení žalobcu, ktorý sa rozhodol spolu s rodičmi v mieste štúdia zabezpečiť si ubytovanie pre študenta v nadštandardných podmienkach, a ubytovanie ponúkol zdieľať svojej partnerke, od ktorej sám nepožadoval podieľať sa na nájme, ubytovanie prijala. Za dobu spoločného užívania predmetu nájmu, keď žalovaná mala status študentky, neskôr zárobkovo činnej, nepožadoval od nej žiadne plnenie a akceptoval ňou poukazované nepravidelné plnenia v ním deklarovanej výške 1668,00 Eur. K výzve na úhradu platieb nájomného pristúpil až po ukončení vzťahu. Domáhať sa práva žalobcu regresu - kompenzácie za daných okolností súd vyhodnotil ako výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a preto žalobu zamietol.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napokon z dôvodu, že rozhodnutie je vnútorne protirečivé a nepreskúmateľné. Žalobca namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý konkrétny úkon, aké konkrétne konanie považoval za úkon, ktorý by mal byť v zmysle ust. §39 Obč. zák. neplatný z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Z rozsudku nevyplýva ani to, v čom konkrétne mal rozpor s dobrými mravmi spočívať. Súd nezdôvodnil ani intenzitu konania v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca až po ukončení zmluvného vzťahu vyzval žalovanú na úhradu platieb nájomného, táto nemôže byť považovaná za rozpornú s dobrými mravmi. Znamenalo by to negáciu inštitútu premlčania, prípadne preklúzie. Žalobca si uplatnil nároky v rámci premlčacej lehoty, čo mu nemôže byť na ťarchu. Žalobca poukázal na § 574 ods. 2 Obč. zák. a dodal, že sa nemohol vopred vzdať napríklad práva na prípadný regres voči žalovanej v súvislosti s nájomným vzťahom. Žalobca súdu vytýkal, že dokazovanie zameral najmä na skutočnosti týkajúce sa komunikácie medzi žalobcom a žalovanou, či medzi žalobcom a jeho rodičmi, ku ktorej došlo v značnom časovom predstihu pred tým, ako bola reálne uzatvorená nájomná zmluva ku konkrétnemu bytu, ktorú žalobca a žalovaná ako nájomcovia uzatvorili a v ktorej súhlasili so zmluvnými podmienkami. Podľa žalobcu
sa súd nevysporiadal s faktom, že pokiaľ by bola pravda, že žalovaná nemala mať záujem uzatvoriť nájomnú zmluvu, v skutočnosti ju uzatvorila, pričom v danom prípade nešlo o „zdieľanie ubytovania“, ale o rovnocenný vzťah solidárnych nájomcov. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na to, že žalovaná v rámci predkladanej komunikácie a tiež počas konania opakovane zdôrazňovala, že žalobcovi nechcela byť v súvislosti s nájmom nič dlžná. To podľa žalobcu znamená, že si celkom jednoznačne uvedomovala, že má povinnosť podieľať sa na nákladoch spojených s bývaním. Aj rodičia žalovanej opakovane tvrdili, že mali žalobcovi kompenzovať náklady na bývanie, pretože nechceli byť dlžní. Žalobca poukázal aj na to, že v nájomnej zmluve absentuje akékoľvek dojednanie o pomere znášania nákladov vo vzťahu k jednotlivým nájomcom. Súčasne zdôraznil, že žalovaná nielen, že sama uhradila nájomné za prvý mesiac ale aj sama zložila zábezpeku v prospech prenajímateľa, taktiež uhradila aj polovicu nájomného za posledný mesiac nájmu bez akejkoľvek výhrady vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca poukázal aj na to, že oproti nemu mala žalovaná neporovnateľnú výhodu v dôkladnej znalosti slovenského jazyka a mohla dojednať inú úpravu deľby platobných povinností medzi oboch nájomcov, čo neučinila. Súd však takto nepostupoval a svoje rozhodnutie vo veci založil výlučne na jednostrannom posudzovaní v neprospech žalobcu bez dôkladného vyhodnotenia konania žalovanej, čím v konečnom dôsledku odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces. Pokiaľ súd založil svoj rozsudok na posudzovaní konania žalobcu z hľadiska súladu s dobrými mravmi, bol povinný z hľadiska rovnakých kritérií posudzovať aj konanie žalovanej, ktorá uzatvorila konkrétnu nájomnú zmluvu, s konkrétnymi právami a povinnosťami, a teda žalobca sa mohol podľa obsahu predmetného právneho úkonu dôvodne domnievať a spoliehať na to, že obaja nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti (resp. ide o solidárne povinnosti bez toho, aby bol určený konkrétny podiel podieľania sa na nich, a teda v zmysle zákona platí, že pomery sú rovnaké). Na základe toho navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, respektíve aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že v priebehu doterajšieho konania preukázala, že medzi ňou a žalobcom existovala dohoda o tom, že nebude povinná a žalobca od nej ani neočakáva polovicu úhrad titulom nájomného. Žalovaná poukázala najmä na výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 14.12.2022, v rámci ktorej okrem iného potvrdil obsah ich vzájomnej komunikácie pred uzavretím nájomnej zmluvy, pričom dodal, že tomu neprikladal váhu. Tiež vypovedal, že žalovaná mu zasielala peňažné prostriedky na jeho účet a to bol jej podiel na nájomnom. Žalovaná argumentovala aj tým, že počas trvania jej vzťahu so žalobcom si tento voči nej ani raz neuplatnil nárok na úhradu nájomného. Učinil tak až po ukončení ich vzájomného vzťahu. Žalovaná poukázala aj na listinné dôkazy
- komunikáciu medzi žalobcom a jeho matkou o tom, že od žalovanej nebudú žiadať uhrádzanie nájmu a že bude postačovať, ak uhradí náklady na energie. Žalovaná argumentovala aj výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 14.12.2022, Preto žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
7. V odvolacej replike žalobca zotrval na dôvodnosti podaného odvolania.
8. Rovnako aj žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na doterajšej argumentácii.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s nesprávnym skutkovým zistením, nesprávnym právnym posúdením a nepreskúmateľnosťou rozsudku.
Skúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
12. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Keďže odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie dodáva:
13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
14. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že žalobca a žalovaná ako nájomcovia uzavreli s prenajímateľom dňa 23.07.2019 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol byt č. 3 pozostávajúci z 3 obytných miestností a príslušenstva. Nájom bol dojednaný na dobu určitú do 22.07.2021 s tým, že strany sa dohodli na jeho predĺžení a napokon nájom sa ukončil výpoveďou k 31.01.2022. Nájomné bolo podľa zmluvy dojednané vo výške 700,00 Eur mesačne. Nájomné za júl 2019 v sume 203,22 Eur uhradila žalovaná spolu so zábezpekou a od augusta 2019 do konca roka 2021 bolo nájomné v plnej výške uhrádzané z účtu žalobcu. Za mesiac január 2022 žalobca uhradil titulom nájomného už len sumu 350,00 Eur a žalovaná rovnako sumu 350,00 Eur.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či sa žalovaná tým, že žalobcovi len prispievala na nájom a neplatila polovicu nájomného prenajímateľovi, bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, keďže tento nájom za obdobie nájmu uhradil prenajímateľovi v plnej výške. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich správny právny záver, že žalovaná sa nemohla na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, pretože bolo preukázané, že žalobca dobrovoľne platil nájomné ako spoločný dlh, ktorý mal so žalovanou voči prenajímateľovi. Za daných okolností nemohlo dôjsť k aplikácii § 454 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že nebola preukázané, aby veriteľ, t.j. prenajímateľ mal vedomosť o tom, že žalobca plní za žalovanú. Napokon súd prvej inštancie v naznačenom smere ani nevykonával dokazovanie. Rovnako tak nedošlo ani k naplneniu predpokladov bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca plnil na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy, a to aj za žalovanú.
16. V nadväznosti na uvedené sa potom súd prvej inštancie správne venoval právnemu posúdeniu spoločného solidárneho záväzku podľa § 511 Občianskeho zákonníka, ktorý mali žalobca so žalovanou ako nájomcovia voči prenajímateľovi. Súd uzavrel, že podiely oboch solidárnych dlžníkov, t. j. žalobcu a žalovanej boli rovnaké. Za daných okolností, keďže žalobca splnil dlh aj za žalovanú a veriteľ bol uspokojený, by mal žalobca právo požadovať od žalovanej náhradu podľa jej podielu na nájomnom. Súd však žalobu zamietol a svoj právny záver založil na výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi.
17. Žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože z neho nie je zrejmé, ktorý právny úkon žalobcu je neplatný, a preto v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa s uvedenou námietkou žalobcu nestotožnil, pričom v tejto súvislosti poukazuje na bod 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na tomto mieste súd celkom zreteľne a jasne uviedol, a to najmä s poukazom na elektronickú komunikáciu medzi stranami pred uzavretím zmluvy, že žalobca žalovanú ubezpečil, že za pomoci svojich rodičov sa rozhodol pre nadštandardné bývanie v prenajatom byte, nepožadoval od nej podieľať sa na nájme s akceptovaním ňou nepravidelne zasielaných platieb, pričom počas trvania
ich vzájomného vzťahu žiadne plnenia od nej nepožadoval a svoj nárok voči nej uplatnil až po ukončení ich vzťahu.
18. Ďalšia námietka žalobcu spočívala v tom, že súd prvej inštancie vzal do úvahy výhradne líniu tvrdení žalovanej a nezaoberal sa tým, že žalovaná nechcela byť nič dlžná žalobcovi, že mala oproti nemu výhodu v znalosti slovenského jazyka pri uzatváraní zmluvy a mohla dojednať podiel nájomného pripadajúci na toho-ktorého nájomcu, zaplatila nájomné za júl 2019 a polovicu nájomného za mesiac január 2022. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poznamenáva, že je nepochybné, že súd prvej inštancie vzal do úvahy uvedené skutočnosti, čo je zrejmé z jeho záverov o tom, že žalobca by mal inak voči žalovanej regresný nárok. Pri hodnotení dôkazov však súd prvej inštancie dal prednosť uplatneniu pravidiel slušnosti pred tvrdosťou zákona. Vychádzal najmä z obsahu komunikácie žalobcu a žalovanej (z mája a júna 2019) pred uzavretím zmluvy, z ktorej vyplynulo, že žalobca nepožadoval od žalovanej platenie polovice nájomného za nadštandardné bývanie („veď som nič nečakal, a ani neočakával, takže to nie je problém zlato (...) pretože sa tam nasťahujem, a ty budeš bývať so mnou, ja by som zaplatil byt (...) V podstate som nečakal, že budeš platiť za niečo, pokiaľ ide o nájomné (...) veď viem, nebudeme si môcť rozdeliť nájomné na polovicu (...) “. V priebehu svoju výsluchu žalobca nepoprel obsah tejto komunikácie, len dodal, že tomu neprikladal význam.
19. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa uvedenú povinnosť splnil, keďže v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a dospel k záveru, že nároku žalobcu pre rozpor s dobrými mravmi nie je možné poskytnúť ochranu.
20. Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Sudca totiž nesmie rezignovať na spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité.
21. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu záveru o tom, že nárok žalobcu, ktorým si uplatňuje voči žalovanej regresný nárok titulom polovice platieb na nájomnom, je v rozpore s dobrými mravmi. Súd posúdil platnosť nájomnej zmluvy a rovnosť podielov strán sporu na nájomnom. Tým postupoval formálne správne. Tvrdosť zákona, a teda § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka však vzhľadom na vykonané dokazovanie zmiernil použitím § 3 Občianskeho zákonníka. V zhode so závermi súdu prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že nárok žalobcu nemožno považovať ani za korektný, ani za slušný, keďže okolnosti uzavretia nájomnej zmluvy jednoznačne vypovedajú o tom, že žalobca nepožadoval od žalovanej polovičný podiel na úhradách nájomného. Rétoriku zmenil až po tom, čo sa ich vzájomný vzťah rozpadol. Nárok žalobcu tak nemôže požívať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi. Týmto právnym názorom nemožno dospieť k žalobcom tvrdenému popretiu inštitútu premlčania, či preklúzie. Je nepochybné, že žalobca mohol svoj nárok na súde uplatniť aj po ukončení vzájomného vzťahu so žalovanou a tak aj učinil. Okolnosti daného prípadu v kontexte vykonaného dokazovania však mimo rozumných pochybností svedčia o tom, že žalobca porušil „džentlmenskú dohodu“, ak si voči žalovanej uplatnil nárok na refundáciu polovice nájomného, o ktorom ju pred uzavretím nájomnej zmluvy ubezpečoval, že ho žiadať nebude. Z tohto dôvodu nemožno poskytnúť inak dôvodnému nároku žalobcu právnu ochranu, pretože odporuje základným pravidlám slušného a korektného správania.
22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (výrok I.) a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok II.) potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Na základe toho úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %).
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)