Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoCsp-104-2022.pdf
PDF · 134.92 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/104/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. D. E., o zaplatenie 16.892,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 27. septembra 2022 č. k. 9Csp/118/2021-157 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie istiny 16.892,70 eur, úroku 2.862,83 eur, úroku z omeškania 652,67 eur, 5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 16.816,26 eur od 13.10.2020 do zaplatenia (výrok I.), založenú na tvrdení žalobcu, že na základe Zmluvy č. 5140519739 uzatvorenej dňa 23.1.2018 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej aj „postupca“), žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky dňa 24.1.2018 v celkovej výške 18.000 eur, ktoré sa zaviazal postupcovi vrátiť v splátkach, a pretože žalovaný svoju povinnosť zo zmluvy porušil a z poskytnutého úveru uhradil iba sumu 2.251 eur, postupca ku dňu 2.3.2020 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy a následne zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 12.10.2020 medzi postupcom a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, v čase postúpenia pohľadávky v sume 20.408,20 eur, pozostávajúcu z istiny 16.816,26 eur, riadneho úroku 2.863,83 eur, úroku z omeškania 652,67 eur a poplatkov 76,44 eur. V súvislosti s korešpondenčnou adresou žalovaného žalobca tvrdil, že postupca (pôvodný veriteľ) evidoval adresu trvalého pobytu dlžníka F. X. XXXX XXXX/XX C. D. E., no na základe žiadosti klienta bola ako korešpondenčná adresa uvedená adresa G. H. X, C. D. E.. Nakoľko môže klient oznámiť zmenu korešpondenčnej adresy kedykoľvek počas úveru a na ktorejkoľvek pobočke, nie je o tom písomný záznam.
2. Výrokom II. rozsudku súd žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd zo zistenia, že dňa 23.1.2018 bola medzi predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru „na čokoľvek“, pričom podľa jej článku I. bod 1 „Základné podmienky“ činila výška úveru 18.000 eur, typ, výška úrokovej sadzby fixná do splatnosti 8,90 % ročne, výška splátky a splatnosť 258,46 eur mesačne k 30. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť prvej splátky 28.2.2018, počet splátok 96, konečná splatnosť úveru 30.1.2026, ročná percentuálna miera
nákladov 8,72 %, celková čiastka spojená s úverom 24.812,89 eur, priemerná hodnota RPMN 8,80 %, odplata 7,76 %, poplatok za poistenie úveru 12,78 eur mesačne. Zistil tiež, že: a) podľa článku 8. „Prípady poručenia a ich následky“ bod 8.1 písm. a/ Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne a.s., za prípad porušenia sa považuje ak je klient v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace. Banka je vtedy oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a požadovať splatenie pohľadávky banky v lehote, ktorú banka oznámi v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b) podľa článku 6. „Doručovanie“ bod 6.3 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s., písomnosť doručovaná poštou je doručená tretí deň po jej odoslaní, v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj keď klient zmarí doručenie zásielky alebo sa o doručení zásielky nedozvedel. Banka zasiela písomnosti spravidla vo forme obyčajnej listovej zásielky, c) podľa článku 6. „Doručovanie“ bod 6.5 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s., banka používa na doručovanie písomností Klientovi kontaktné údaje, ktoré klient banke oznámil.
4. Ďalej súd zistil, že:
4.1. úver bol čerpaný dňa 24.1.2018 vo výške 18.000 eur žalovaným, ktorý na splatenie úveru uhradil sumu 2.251,01 eur, poslednú splátku žalovaný uhradil dňa 6.2.2019,
4.2. výzvou zo dňa 30.1.2020 predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy z úveru č. 5140519739 vo výške 3.799,86 eur v lehote do 15 dní od doručenia výzvy a zároveň žalovaného upozornil, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v stanovenej lehote, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky, pričom výzva bola žalovanému doručovaná na adresu G. H. X, C. D. E. doporučenou zásielkou, ktorá bola vrátená predchodcovi žalobcu dňa 5.2.2020 s označením „adresát je neznámy“,
4.3. oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 3.3.2020 predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok - omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace, preto banka ku dňu 2.3.2020 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy a zároveň žalovaný bol vyzvaný k úhrade sumy 18.987,38 eur do 15 dní, pričom oznámenie bolo žalovanému doručované na adresu G. H. X, C. D. E. doporučenou zásielkou a vrátila sa späť s oznámením „adresát je neznámy“ dňa 10.3.2020,
4.4. výzvou zo dňa 4.5.2020 bolo žalovanému predchodcom žalobcu oznámené, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky viac ako tri mesiace, že výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky predstavuje ku dňu 4.5.2020 sumu 19.312,41 eur a zároveň bol upozornený na to, že ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe, pričom výzva bola žalovanému doručovaná na adresu G. H. X, C. D. E. doporučenou zásielkou a vrátila sa späť s oznámením „adresát je neznámy“ dňa 11.5.2020,
4.5. zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1092/2020/CE zo dňa 14.12.2020 Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila žalobcovi pohľadávku voči žalovanému zo zmluvy č. 5145366188 zo dňa 29.5.2018,
4.6. postúpenie pohľadávky na základe uvedenej zmluvy bolo žalovanému oznámené predchodcom žalobcu podaním zo dňa 20.10.2020,
4.7. listom zo dňa 17.6.2021 označeným Pokus o zmier, žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 21.891,35 eur v lehote do 27.6.2021 a ako dôkaz o odoslaní tejto listiny dňa 18.6.2021 predložil podací hárok č. EPH243387004.
5. Vec súd právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 1 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, 4, 16 a 17, § 11 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ako i podľa § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
6. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou vecnej legitimácie žalobcu a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2014 sp. zn. III. ÚS 266/2014-27, súd ex offo skúmal, či
došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi pôvodným veriteľom žalovaného a žalobcom. Odkázal pritom i na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 27.10.2021 sp. zn. 4Cdo/162/2020, podľa ktorého: „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“
6.1. Zo zistenia, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. je bankou a k postúpeniu pohľadávky bankou žalobcovi došlo dňa 12.10.2020, t.j. pred konečnou splatnosťou pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5140519739, ktorá mala nastať až 30.1.2026, poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017 súd na danú vec aplikoval okrem ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách.
6.2. Zo zistenia, že zo strany žalobcu bola predložená písomná výzva zo dňa 30.1.2020, v ktorej bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej pohľadávky vo výške 3.799,86 eur, a zároveň upozornený na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v prípade, že dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradí, taktiež oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 3.3.2020, ako i výzva zo dňa 4.5.2020 doručovaná žalovanému pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako i že uvedené zásielky boli žalovanému adresované a doručované na adresu G. H. X, C. D. E., t.j. nie na adresu uvedenú v zmluve: F. X. XXXX XXXX/XX, C. D. E., a všetky tri zásielky boli vrátené odosielateľovi s poznámkou doručovateľa o tom, že adresát je na uvedenej adrese neznámy, súd prvej inštancie vyvodil, že listiny týkajúce sa zosplatnenia úveru a postúpenia pohľadávky žalobcovi, neboli účinne doručené žalovanému, resp. nebolo preukázané, že by sa dostali do jeho dispozičnej sféry. Z uvedeného súd uzavrel, že neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom žalobcovi je neplatné.
6.3. Poukazom na znenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2020 sp.zn. 5Cdo/36/2020 súd dôvodil, že hoci právny predchodca žalobcu považoval tieto zásielky za doručené žalovanému na adresu G. H. X, C. D. E., evidovanú v bankovom systéme ako korešpondenčnú, na ktorú klient žiadal zasielať poštu, zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy uviedol v zmluve adresu jeho trvalého bydliska F. X. XXXX XXXX/XX, C. D. E., korešpondenčná adresa v zmluve osobitne dojednaná nebola a dojednanie inej korešpondenčnej adresy pre doručovanie písomnosti žalovanému než je adresa jeho trvalého bydliska uvedená v zmluve, nevyplýva ani z ďalších listinných dôkazov predložených žalobcom. Dôvodil, že za takýto dôkaz nie je možné považovať oznámenie, resp. odpoveď pôvodného veriteľa zaslané žalobcovi, ktoré žalobca predložil s jeho písomným vyjadrením zo dňa 7.3.2022, lebo bez ďalšieho nepreukazuje skutočnosť, že reálne zmena korešpondenčnej adresy bola pôvodnému veriteľovu oznámená, resp. nahlásená dlžníkom, a to akým spôsobom a kedy. Dodal, že žalobca bol vyzvaný súdom na zdôvodnenie a aj preukázanie dôvodu doručovania zásielok žalovanému jeho predchodcom na inú adresu než bola uvedená v zmluve o splátkovom úvere, žalobca ale svoje tvrdenie o tom, že zmena korešpondenčnej adresy bola pôvodnému veriteľovu oznámená priamo žalovaným v konaní nepreukázal.
6.4. Súd ďalej posudzoval aj splnenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 23.1.2018. Uzavrel, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie úveru a pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Predchodca žalobcu nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“, a pokiaľ tak urobil, konal v rozpore so zákonom a aj z tohto dôvodu postúpenie pohľadávky žalobcovi je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
6.5. S ohľadom na tieto závery súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
7. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP v spojení s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku. Procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov
konania súd nepriznal s odôvodnením, že nárok na náhradu trov konania si žalovaný neuplatnil a ani mu v konaní trovy konania nevznikli. Neúspešný žalobca nárok na náhradu trov konania nemá.
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe žalobcu, resp. aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8.1. Namietol správnosť posúdenia otázky konania veriteľa s odbornou starostlivosťou. Podľa názoru žalobcu veriteľ pred uzavretím spotrebiteľskej zmluvy riadne skúmal bonitu žalovaného, o. i. aj dopytom do spoločného úverového registra informácií, čo žalobca preukázal dôkazom označeným ako „úverový register“, a preto súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Akcentoval, že otázka skúmania bonity je otázkou skutkovou, ktorá nebola v priebehu konania žalovaným rozporovaná. Podčiarkol, že poskytnutý refinančný úver mal vyplatiť všetky existujúce záväzky žalovaného, celkové finančné zaťaženie žalovaného po poskytnutí úveru pozostávalo z novoposkytnutého úveru vo výške 18.000 eur, a tak celková výška finančného zaťaženia žalovaného mesačnými splátkami úverov bola nižšia než pred poskytnutím úveru a došlo k zlepšeniu finančnej situácie žalovaného, lebo splátka z tohto úveru je nižšia než súčet splátok z ostatných záväzkov žalovaného. Podľa názoru žalobcu s ohľadom na účel úveru, a to refinancovanie predchádzajúcich záväzkov žalovaného, je nelogické od postupcu žiadať, aby skúmal pred poskytnutím úveru bonitu žalovaného, čo aj tak vykonal, a to za predpokladu, že finančné zaťaženie spotrebiteľa ostane rovnaké alebo sa zlepší. Keďže sa finančné zaťaženie spotrebiteľa uzavretím posudzovanej zmluvy znížilo, nemohol ani postupca dôjsť k inému záveru, než k takému, že žalovaný je schopný predmetný úver splácať, a súd preto vec nesprávne právne posúdil. Skúmanie bonity na základe aktuálnej úverovej zaťaženosti, doby trvania zmluvy a informatívneho účelu poskytnutej zmluvy považuje žalobca za dostatočné.
8.2. Žalobca v odvolaní spochybnil správnosť právneho posúdenia súdu a záver o neplatnom zosplatnení úveru s následkom neplatnosti postúpenia pohľadávky na žalobcu tvrdením, že doručenie písomností nebolo v konaní žalovaným rozporované, a preto súd mal túto skutočnosť považovať za nespornú. Zopakoval, že písomnosti boli doručované na adresu, ktorú žalovaný oznámil postupcovi ako adresu na doručovanie písomností v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami, pričom „je absurdné“, aby postupca sám z vlastnej iniciatívy začal doručovať písomnosti na inú adresu, lebo by to bolo aj v rozpore s účelom zasielaných písomností – úhrada dlžnej sumy. Žalovaný podľa názoru žalobcu musel nahlásiť zmenu doručovacej adresy postupcovi, a ak sa následne už na tejto adrese nezdržiaval, má to byť na ťarchu žalovaného, nie žalobcu.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a zostal v odvolacom konaní nečinný.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk uplatnených žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
11. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je v danom prípade naplnený.
13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré správne aplikoval v prejednávanom
spore. Tieto úvahy súdu sú vecné, správne a niet v nich žiadneho logického rozporu. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti len opakuje argumenty uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite, dôsledne a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Neboli zistené žiadne porušenia procesných práv, a ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
14. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
15. Podstatou odvolania žalobcu a v odvolaní prezentovaných odvolacích námietok, bolo namietanie správnosti záveru súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú žalobca odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu.
16. Z dôvodov rozsudku plynie, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nedisponuje v spore s aktívnou vecnou legitimáciou v dôsledku neplatného postúpenia peňažnej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru zo strany banky (pôvodného veriteľa) na žalobcu. Správne pritom súd vychádzal z názoru, že pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu je potrebné splnenie podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, a iba v prípade splnenia týchto zákonných požiadaviek je daná aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie bankovej pohľadávky.
17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní danej veci správne aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
17.1. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal správne z premisy, že predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky inému subjektu bez súhlasu klienta zakotvuje § 92 ods. 8 zákona o bankách tak, že musí ísť o postúpenie písomnou zmluvou a súčasne definuje podmienky, za akých (ne)možno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta citovaného ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou je písomná výzva banky, uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky, klientovi, aby pohľadávku splnil, a druhou je nepretržite viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku, zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka nebude môcť uplatniť právo postúpiť pohľadávku, a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva, splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom obmedzenie banky existovať nebude, a to vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku, trval viac než jeden rok. Tretia veta citovaného ustanovenia vymedzuje povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi dokumentácie o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia.
17.2. Postúpená môže byť iba tá časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu a ktorá je splatná, teda musia byť splnené predpoklady na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podmienkou postúpenia je aj omeškanie dlžníka nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti peňažného záväzku voči banke, a to napriek písomnej výzve banky. Dané predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
18. Súdna prax je jednotná v závere, že v prípade nesplnenia týchto osobitným zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané (vylúčené). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že v prípade nesplnenia stanovených podmienok ide o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, lebo zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore so zákonom o bankách (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, z 20.11.2019 sp.zn. 1Obdo/92/2018, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.3.2018 sp.zn. 7Cdo/26/2017).
19. Žalobca v odvolaní neopodstatnene namietol i porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie (I. ÚS 26/94). Porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Súd prvej inštancie v danej veci porušenie procesných predpisov vytknúť nemožno.
21. Súd pri rozhodovaní veci postupoval v súlade so zákonom. Náležite vzal na zreteľ, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Táto povinnosť strany sporu má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 Základných princípov CSP). Rozsudok v sporovom konaní zodpovedá tomu, čo strany zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2 CSP) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Súd má však možnosť v materiálnom zmysle určitej korekcie, môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3 CSP), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Účelom tohto korektívu je v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček,M, Ficová, S.,Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 569 s.).
22. V danom prípade súd prvej inštancie správne postupoval, ak ex offo skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník civilného súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v spore ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). V sporoch s ochranou slabšej strany, akým je bezpochyby i posudzovaný prípad, súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.
23. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, o aký ide aj v prejednávanej veci, súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby.
24. Správny bol preto postup súdu, ak ex officio na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore skúmal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou na nebankový subjekt
v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Adekvátne pritom vychádzal z názoru, že dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020).
25. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní posudzovanej veci správne vyšiel z úsudku, že z citovaného zákonného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka ako účastník zmluvy o úvere má obmedzené možnosti postúpenia svojej pohľadávky voči svojmu klientovi zo zmluvy o úvere a to v tom, že môže postúpiť bez súhlasu klienta iba splatnú pohľadávku, resp. jej splatnú časť. Postúpením nesplatnej pohľadávky inému subjektu ako je banka by totiž došlo k neprípustnému vstupu iného subjektu do aktívneho právneho vzťahu, ktorého účastníkom v zmysle zákonnej úpravy zákona o bankách môže byť iba banka. Z uvedeného zároveň vyplýva, že mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru nemôže úspešne uplatniť iný subjekt ako banka (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky), keďže tomu bráni vyššie uvedená prekážka v možnosti postúpiť nesplatnú pohľadávku.
26. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).
27. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 Občianskeho zákonníka).
28. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplývajú podmienky, za ktorých môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ktorými sú v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka: a) možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v súdnom rozhodnutí, b) dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti a c) veriteľ požiada dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
29. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, k vyššie uvedeným podmienkam pristupujú ešte ďalšie dve podmienky v zmysle citovaného § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to: a) veriteľ má právo na tzv. stratu výhody splátok (možnosť požadovať zaplatenie celého dlhu naraz pred jeho konečnou splatnosťou) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a b) veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
30. Podmienkou účinného zosplatnenia úveru teda je, že veriteľ pred zosplatnením pohľadávky splní povinnosť upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie (výkon) tohto práva.
31. Upozornenie veriteľa vo vzťahu k spotrebiteľovi na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienkou pre účinný výkon tohto práva. Ak táto podmienka nie je splnená, je zosplatnenie neúčinné, a veriteľ nemá právo na zaplatenie celého dlhu naraz.
32. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v odvolaní neopodstatnene namieta nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie tvrdením, že súd nesprávne vyhodnotil otázku doručovania písomností žalovanému pri zosplatnení spotrebiteľského úveru a následné postúpenie pohľadávky a nesprávne posúdil otázku (ne)dostatočného skúmania bonity žalovaného, t.j. konania veriteľa s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v dôsledku čoho vyvodil nesprávny záver o nemožnosti postupcu zosplatniť úver.
33. V prvom rade žalobca nijakým relevantným spôsobom nespochybnil správnosť záveru súdu o nesprávnom (neúčinnom doručovaní) písomností žalovanému, a to za stavu, ak žalobca napriek výzve zo strany súdu nepreukázal, že by sa žalovaný s postupcom dohodol na tom, že namiesto adresy trvalého pobytu žalovaného spotrebiteľa uvedenej v spotrebiteľskej úverovej zmluve, na inú spotrebiteľom oznámenú adresu je potrebné doručovať písomnosti, ktorých doručenie, resp. aspoň dôjdenie do dispozičnej sféry žalovaného, je podmienkou pre možnosť platného zosplatnenia úveru a následného postúpenia pohľadávky. Správnosť tohto záveru súdu pritom nie je spôsobilá spochybniť odvolacia námietka žalobcu založená bez ďalšieho (iba) na tvrdení, že je „absurdný“ záver súdu a že
žalobca (postupca) by si z vlastnej iniciatívy nevymyslel doručovaciu adresu žalovaného spotrebiteľa, keďže jeho záujmom je doručiť písomnosti za účelom uspokojenia pohľadávky, lebo žalobca v prípade, ak chce preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu, musí preukázať doručenie písomnosti spotrebiteľovi, resp. dôvod, pre ktorý písomnosť doručoval písomnosť na inú adresu, ako bola uvedená v zmluve. Naviac ak aj v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 12.10.2020 je ako adresa žalovaného uvedená adresa podľa zmluvy, nie adresa, na ktorú postupca doručoval predmetné písomnosti. Odvolací súd dodáva, že ak mal žalobca (právny predchodca žalobcu) záujem na doručení uvedených písomností z dôvodu uspokojenia pohľadávky, nič mu nebránilo doručovať predmetné písomnosti (aj) na adresu uvedenú v zmluve, resp. na adresu, správnosť ktorej (oznámenie spotrebiteľom) by vedel preukázať v konaní pred súdom.
34. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak si neosvojil tvrdenia žalobcu ohľadom doručovania písomností spotrebiteľovi, lebo v opačnom prípade malo by to malo za následok stav, kedy by veritelia mohli písomnosti doručovať na akúkoľvek adresu a toto doručenie by legitimizovali vlastným (neoveriteľným) úkonom – zmenou doručovacej adresy dlžníka. Tento postup súdu odvolací súd vyhodnotil ako súladný s ochranou spotrebiteľa, vychádzajúcou z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi z hľadiska vyjednávacej sily i úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudok vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 25 a rozsudok zo dňa 26.10.2006 Mostaza Claro, C-168/05, bod 25), vrátane (o.i.) i záverov vyslovených v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 5. marca 2020 vo veci C-679/18, o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podanom rozhodnutím Okresního soudu v Ostravě (Česká republika) z 25. októbra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 5. novembra 2018, týkajúceho sa výkladu článkov 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), v ktorom Súdny dvor EÚ potvrdil, že harmonizovaná unijná úprava v oblasti spotrebiteľských úverov ukladá vnútroštátnym súdom skúmať z úradnej moci, či veriteľ pred uzavretím zmluvy riadne posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver a ak súd zistí porušenia, je povinný vyvodiť z toho zákonom predvídané dôsledky bez ďalšieho. Povinnosť veriteľa skúmať schopnosť dlžníka splácať dohodnutý úver je totiž v zákone stanovená nie iba na ochranu zadlžujúceho sa spotrebiteľa, ale zároveň aj na ochranu dotknutého veriteľa, lebo v jeho prospech je, aby spotrebiteľ bol skutočne schopný svoje záväzky splniť, a tiež na ochranu všetkých ďalších (i potencionálnych) veriteľov dotknutého spotrebiteľa, u ktorých by riadne splácanie ich pohľadávok daným spotrebiteľom v prípade jeho predĺženia mohlo byť ohrozené. Schopnosť spotrebiteľa splácať dohodnutý úver je tak treba chápať ako situáciu, kedy v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom (domácom) rozpočte dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohol za normálneho behu vecí bez problémov a obmedzení splácať splátku úveru v predpokladanej výške. Preto musí veriteľ okrem iného analyzovať spotrebiteľov rozpočet, a to tak ohľadne jeho príjmov, tak ohľadne jeho výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver a informáciám o jeho konkrétnych príjmoch zo zamestnania či inej činnosti, nákladoch na bývanie, dopravu, domácnosť, a o ďalších výdajoch spotrebiteľa, vrátane splátok iných úverov. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úveru schopnosti spotrebiteľa má veriteľ vychádzať jednak z informácií dodaných spotrebiteľom, jednak z informácií, ktoré získa z iných dostupných zdrojov, pri rešpektovaní spotrebiteľových práv na ochranu jeho osobných údajov tak, aby veriteľ bol schopný získať objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa. Súčasťou odbornej starostlivosti poskytovateľa úveru pri plnení zhora uvedenej povinnosti je i taká obozretnosť, ktorá ho vedie k nespoliehaniu sa iba na údaje tvrdené žiadateľom o úver, ale i k prevereniu (požiadavke na doloženie) týchto tvrdení. Z uvedeného plynie, že iba samotné doplnenie čísel do formulára, bez overovania príjmovej a výdajovej stránky rozpočtu spotrebiteľa, k riadnemu posúdeniu úveruschopnosti nebudú stačiť, pri rešpektovaní hranice nereálnych požiadaviek kladených tak na poskytovateľa úveru, ako aj na žiadateľa o úver (spotrebiteľa).
35. Poukazom na uvedené je záver súdu o neplatnom zosplatnení spotrebiteľského úveru správny a aj ďalšie odvolacie námietky žalobcu (ohľadom samotnej možnosti predčasne zosplatniť úver) je nutné vyhodnotiť ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní konania veriteľa s odbornou starostlivosťou v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Žalobca, ktorý v spore predložil iba výpis z úverového registra, síce tvrdil, že veriteľ skúmal príjem žalovaného dopytom Sociálnej poisťovne, avšak svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, a nepreukázal (a ani netvrdil), že by boli zisťované výdavky žalovaného spotrebiteľa, jeho osobný stav, prípadne počet vyživovaných
osôb žalovaného. Súd prvej inštancie v okolnostiach danej veci správne vyvodil, že postup veriteľa bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý sa nezaujímal, aké má žalovaný spotrebiteľ výdavky na živobytie, či mu zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru, uspokojil sa len s tvrdeným príjmom a údajom z úverového registra a hoci veriteľ nemal preukázaný príjem a výdavky žalovaného spotrebiteľa hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v závere, že v dôsledku nepreukázania splnenia povinnosti uloženej ustanovením § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ nebol oprávnený od dlžníka vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Keďže v zmysle § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 92 ods. 8 zákona o bankách mohol postupca postúpiť na žalobcu len pohľadávku predčasne zosplatnenú (resp. po termíne konečnej splatnosti), súd prvej inštancie správne uzavrel, že postúpenie pohľadávky je neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia v spore.
36. Zo všetkých týchto dôvodov je nutné konštatovať, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody dané nie sú, preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. V odvolacom konaní neúspešný žalobca na náhradu trov odvolacieho konania právo nemá.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).