Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sp/8/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove samosudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci navrhovateľa P., š.p., I. I., E. S. č. X, I. I., právne zastúpený JUDr. Lenkou Molčanovou, advokátkou, so sídlom Kamenná Poruba č. 15, Vranov nad Topľou, prevádzka Hlavná č. 10, Prešov, proti odporcovi F. Z. V. S., Ul. K. č. X, S., za účasti: 1/ MUDr. G. Y., bytom I., J. E. č. XXX/XX, 2/ L. I., L. X., Z. 3 - Y., O. č. XXXX/X, obaja právne zastúpení Čermejová a Hrbek, Advokátska kancelária, Kičevského ul. č. 7, Bratislava, 3/ S. pozemkového fondu I., I. č. XX, o preskúmanie /11/01-BV zo dňa 17.januára 2011 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 17. februára 2011 č. 706/2004/11/01-BV podľa , v spojení s ustanovením a a v r a c i a vec odporcovi na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 347,18 EUR, ktoré je povinný zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľa JUDr. Lenke Molčanovej do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

V preskúmavanej veci F. Z. úrad v S. napadnutým rozhodnutím ako vecne a miestne príslušný správny orgán podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov o návrhu MUDr. G. Y., rod. I. a L. I. rozhodol tak, že podľa č. MUDr. G. Y., rod. I. a L. I. sú oprávnenými osobami podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom... a spĺňajú podmienky ustanovenia Zákona o odňatí vlastníckeho práva podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. MUDr. W. I., rod. E., vlastníčka pozemkov v čase prechodu na štát nebola odsúdená podľa osobitných právnych predpisov nariadenia č. 33/1945 Sb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov. Oprávneným osobám sa dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia navráti vlastníctvo k pozemkom v kat. území K. zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 50, rad. č. 8, parcela č. 53/1 - pasienok o výmere 877 m2, rad. č. 15, parcela č. 60 - pasienok o výmere 5704 m2... MUDr. G. Y. a L. I., každého v podiele 1/8.

V odôvodnení rozhodnutia F. Z. úrad uviedol, že MUDr. G. Y., rod. I. a L. I. si dňa 23.12.2004 uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa § 2 ods. 2 zákona na parcely z pozemnoknižnej zápisnice č. 1 a č. 50 kat. územie K., ktoré nehnuteľnosti boli podľa návrhu v spoluvlastníctve predka navrhovateľov U.

E., strýka ich matky W. I., rod. E., ktorý zomrel v koncentračnom tábore dňa 16.6.1944. Podľa návrhu vlastnícke právo bolo U. E. odňaté z dôvodu konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, pričom pôvodný vlastník ani jeho právni predchodcovia neboli odsúdení podľa osobitných právnych predpisov s poukazom na § 3 ods. 2 zákona. Poukázal na postup v konaní, na výzvu na doplnenie podania, na zápisy v pozemnoknižnej vložke č. 1 a 50 s tým, že vo vložke č. 50 kat. územie K. pod B2 pod rad. č. A1 až 79 na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 15.11.1927 pod B3 bolo vložené vlastnícke právo titulom kúpy na firmu E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.). Vo vzťahu k zápisom pod B2 a B3 vo vložke č. 50, pod B126 bola zapísaná poznámka konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. SNR pre účely pozemkovej reformy. Konštatoval, že z výťahu zo zápisnice sp. zn.: D 334/49 o pojednávaní pozostalosti po nebohom U. E., zomr. XX.X.XXXX, v koncentračnom tábore bez zanechania závetu, bez zanechania manželky a potomkov je zákonnou dedičkou jeho neter MUDr. W. Bányai, rod. E., ktorá okrem iných nehnuteľností zdedila 1 reštitučného nároku, ktorý bol skonfiškovaný a je obsiahnutý v pozemnoknižnej zápisnici č. 1 a č. 50 kat. územie K., okr. A., pričom MUDr. W. I., rod. E., zomrela XX.XX.XXXX a z rozhodnutia o prejednaní dedičstva sp. zn.: D 970/72 dedičmi sú deti poručiteľky L. I. a G. Zajacová, rod. I. a manžel Y. I., ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Z rozhodnutia sp. zn.: D1498/76 vyplýva, že dedičmi sú L. I. a MUDr. G. Y., rod. I..

Odporca poukázal na to, že vo veci rozhodol rozhodnutím č. 706/2004/08-BV o nevrátení vlastníctva a nepriznaní náhrady podľa citovaného zákona, pretože nespĺňali podmienky § 2 ods. 1, resp. 2 zákona a na základe odvolania oprávnených osôb Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k.: -18 zo dňa 1.8.2009 potvrdil napadnuté rozhodnutie, ktoré Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.: zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie zo dňa 30.6.2008 č. 706/2004/08-BV zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Podľa rozsudku NS U. E. v čase konfiškácie nežil, zomrel XX.X.XXXX v koncentračnom tábore, jeho dedičkou na základe dedičstva prejednaného v roku 1949 sa stala MUDr. W. I., matka navrhovateľov a dedičstvo podľa Uhorského obyčajového práva sa nadobúdalo smrťou poručiteľa, takže podľa rozsudku osobou, ktorej vlastníctvo prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu, bola MUDr. W. I. a jej deti - navrhovatelia MUDr. G. Y. a L. I. sú v danom konaní oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c/.

Odporca poukázal na to, že listiny vo vzťahu k zapísaniu vlastníckeho práva v prospech firmy E. a X. a listina o poštátnení sa nenašla v Archívoch Stropkov, Svidník, Humenné, Nitra a Nové Zámky.

Odporca uviedol, že pri dokazovaní v novom konaní o uplatnenom reštitučnom nároku, po doložení požadovaných dokladov, odporca zistil, že parcely z PKV č. 1, k.ú. K., ktoré kúpila f. E. a X. v Z. kúpnou zmluvou z 15.11.1927 boli prepísané do PKV č. 50 (zápis pod B 31 v PKV č. 1). Jedná sa o nasledovné parcely označené mpč.: 22, 26, 28, 48, 49, 50, 51... . Z výpisu z PKV č. 50, k.ú K. vyplýva, že pod B 3 bola vlastníkom firma E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.) v 1/1. Časť parciel z PKV č. 50 bolo odčlenených a prenesených do iných zápisníc na základe „uznesení nemovitostí“, ktoré sú uvedené pod príslušnými zápismi v časti „B“ s vyznačením dátumu a č.d. (jednalo sa o kúpne zmluvy z rokov 1929, 1930, 1931 a 1937, čím vlastnícke právo k uvedeným parcelám nadobudli vlastníci v novovytvorených pozemnoknižných zápisniciach.) V PKV č. 50, k.ú. K. pod B 123/ad 3 je uvedené, že nehnuteľnosti zapísané na str. A (Majetková podstata) podliehajú súpisu podľa vládneho nariadenia zo dňa 21.júna 1939 č. 146 Sb. zák. pre vlastníka pod B 3 - firmu E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.). Došlo dňa 15.11.1939 č.d. 1472. od roku 1939 nie je v uvedenej PKV zaznamenaný žiaden prevod majetku na iné osoby, ktorý by mohol byť spochybnený o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych konaní z doby neslobody a o nárokoch tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vzchádzajúcich v znení neskorších predpisov. Pod B 126/ad 3 v PKV č. 50 sa poznamenáva konfiškácia podľa nariadenia č. z. SNR v znení z. SNR pre účely pozemkovej reformy, ktorá má účinky prechodu na štát u parciel, ktoré zostali vo vlastníctve firmy E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.) pod B3.

Na základe doloženého výťahu zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti D 334/49, jedinou zákonnou dedičko U. E. je jeho neter Dr. W. I., rod. E.. V predmetnej zápisnici o pojednávaní pozostalosti sa jedná o nehnuteľnosti v Štúrove, obchod firmy E. a X. a tiež tam bola prejednaná štvrtina reštitučného nároku na lesný majetok, ktorý bol skonfiškovaný, je obsiahnutý v pozemnoknižnej vložke kat. územie K. č. 1

a č. 50, resp. náhrada. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č. a č. zo dňa 24.2.2010 osobou, ktorej vlastníctvo prešlo v rozhodujúcom období na štát, bola uvedená dedička Dr. W. I., rod. E., keďže dedičstvo sa nadobúda podľa uhorského práva smrťou poručiteľa. MUDr. W. I. nebola odsúdená v r. 1945-48 podľa osobitných právnych predpisov (Nar. SNR č. 33/1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov), o čom svedčí oznámenie Ministerstva vnútra, Štátny archív v Bratislave, Krížková č. 7, č. A/II/2010-1177/XN21 z 26.10.2010. Oprávnené osoby uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia sú deťmi MUDr. W. I., zomr. XX.XX.XXXX.

Z výpisu z pozemovej knihy č. 1, k.ú. K. vyplýva, že U. E., a teda ani jeho dedička, neboli v čase prechodu na štát vlastníkmi pozemkov z tejto zápisnice. Oprávneným osobám sú navrátené v zmysle § 1 zákona pozemky z PKV č. 50, k.ú. K. podľa pozemnoknižného stavu, nakoľko v k.ú. K. nie je dosiaľ vyhotovený a schválený register obnovenej evidencie pozemkov každému v 1/8 (1/2 z 1). K pozemkom parc. č. 22 (dom, dvor a záhrada), č. 26 (dom, dvor a záhrada), č. 28 (záhrada) a 44/a-1 (vnútornosť) na základe identifikácie parciel č.j. 793/10 z 2.6.2010 a šetrení správneho orgánu bude navrátené vlastníctvo, resp. priznané právo na náhradu osobitnými rozhodnutiami po vyhotovení geometrického plánu, nakoľko sa jedná o intravilánové parcely a parc. EKN a mpč. tam nie sú identické. Geometrický plán vyhotoví geodetická firma po zadaní objednávky S. Z. L. na žiadosť odporcu. Ohľadom parc. mpč. 99/1 (lúka Záhumne) bude vydané rozhodnutie o priznaní náhrady, nakoľko je vo vlastníctve fyzickej osoby podľa § 6 ods. 1 zákona. O pozemkoch, parcelách mpč. 57/9, 59/13, 59/14, 61/3, 589/16, pôvodný druh pozemku cesty (v súčasnosti cesty II. tr., resp. vodné plochy) a parc. mpč. I/a-4 (dom a dvor) bude vydané samostatné rozhodnutie.

K pozemkom mpč. 594/2 (cesta Mlyniska) a 604/4 (cesta Dlhá hora) je navrátené vlastníctvo, keďže v súčasnosti sú časťami poľnohospodárskych pozemkov (TPP) a je predpoklad, že v čase odňatia boli poľnohospodárskymi cestami. Povinnou osobou podľa § 4 je SPF I. v prípade poľnohospodárskych pozemkov a P. S., š.p. I. I. pri lesných pozemkoch.

S účastníkmi konania bol prerokovaný v mesiaci november 2010 návrh rozhodnutia správneho orgánu o navrátení vlastníctva (tie isté parcely ako sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia), voči ktorému mali ústne námietky P. S., š.p., Vranov nad Topľou. Námietky sa týkali skutočnosti, že správny orgán nedisponuje listinným dôkazom o prevode vlastníctva na štát, z ktorého by bolo zrejmé rozhodujúce obdobie a tiež zástupca Lesov SR, š.p., namietal, že v PKV č. 50 pod B3 je ako pôvodný vlastník pozemkov uvedená firma E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.), nie fyzické osoby. Ostatní účastníci konania nemali námietky. Správny orgán sa zaoberal námietkou zástupcu P. SR, K. nad J.. So žiadosťou, či sa nachádza v archívoch doklad č. 2938 z 30.7.1929, ktorým získala nehnuteľnosti v k.ú. K. firma E. a X. a č.d. 31 z 15.1.1948, na základe ktorého bola poznamenaná konfiškácia v PKV č. 50 pod B 126/ad 3, boli telefonicky oslovené Štátny archív MV SR, pob. Bardejov, Okresný súd Bardejov a Okresný súd Humenné, v ktorých sa uvedené listiny nenašli a tiež bola zaslaná písomná žiadosť Slovenskému národnému archívu, Bratislava. Zo Slovenského národného archívu MV SR boli odporcovi zaslané k predmetnému konaniu kúpnopredajná zmluva z 15.11.1927, uznesenie č.d. 2938/29 o vklade vlastníckeho práva, lesopolicajný priestupok č.j. 9916/34, protokol spísaný 9.6.1938 v štátnej obvodovej úradovni v Košiciach o prevedení pozemkovej reformy a zápisnica Konfiškačnej komisie v Medzilaborciach zo 6.9.1946. Zaslaný dôkazný materiál správny orgán posúdil tak, že kúpnopredajnú zmluvu na nehnuteľnosti zapísané v poz. kn. prot. Obce K. č. 1 pod A.I. r.č. 3-5, 8-11, 13-37, 39-118, č. 25 pod A.I r.č. 1 mpč. 47 a č. 42 pod A.Ir.č. 1,2, mpč. 19, 20 podpísali dňa 15.11.1927 v Ceglédu predávatelia Q. P., G. O. a D. D. (ktorí to kúpili od O. G. zmluvou z 28.4.1920) a dňa 16.12.1927 E. U. a W. X. ako kupitelia, takže ju podpísali ako fyzické osoby, aj keď v 1. odseku tejto zmluvy je uvedené, že kupiteľom je firma E. a X. z Z. (majitelia U. E. a W. X.). Z tejto zmluvy vyplýva, že sa jednalo o firmu s majetkovou účasťou spoločníkov - fyzických osôb. Vklad vlastníckeho práva bol povolený na základe uznesenia Okresného súdu v Humennom č.d. 2938/29 len na nehnuteľnosti v pozemkovej knihe Obce K. č. 50 pod r.č. A.I.1-79 (parcely prepísané z PKV č. 1) z O. G. pod B1 na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.4.1920 v prospech O. G., P. Q. a D. D., súčasne na základe vyššie citovanej kúpnopredanej zmluvy z 15.11.1927 bol vklad vlastníckeho práva povolený pre firmu E. a X.. Dôkazom, že uvedené nehnuteľnosti boli vo vlastníctve U. E. a W. X. je aj navrhovateľmi doložený opis prihlášky majetku U. E. pre Daňovú správu v Z. zo dňa 25.11.1946 a dedičské rozhodnutie D 334/49 po U. E..

Zápisnica zo dňa 6.9.1946 napísaná na zasadnutí Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Medzilaborciach, ustanovenej na základe § 1 ods. 7 a 8 nar. č. 104/1945 Sb. SNR v znení čl. I. nariadenia č. 64/1946 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa svedčí o tom, že firme E. a X. v Z. bolo podľa ustanovení nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR skonfiškovaných v k.ú. K. XXX ha lesa (PKV, resp. čísla parciel nie sú uvedené). Zrejme na základe tejto zápisnice bola zapísaná do PKV č. 50 pod B 126, k.ú. K., poznámka čd. 31 z 15.1.1948 o konfiškácii (uvedené čd. nebolo v archívoch nájdené).

Ako vyplýva z dedičského rozhodnutia D 334/49 po U. E., jeho jedinou dedičkou bola jeho neter MUDr. W. I., ktorá v r. 1949 zdedila štvrtinu reštitučného nároku na lesný majetok, ktorý bol skonfiškovaný, je obsiahnutý v pozemnoknižnej zápisnici kat. územie K. č. 1 a č. 50, resp. náhrada. V zmysle tohto dedičského rozhodnutia a rozsudku NS SR č. a č. zo dňa 24.2.2010 osobou, ktorej vlastníctvo prešlo v rozhodujúcom období na štát bola uvedená dedička MUDr. W. I., rod. E., keďže dedičstvo sa nadobúda podľa uhorského práva smrťou poručiteľa. MUDr. W. I. bola občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a nebola odsúdená v r. 1945-48 podľa osobitných právnych predpisov (Nar. SNR č. 33/1945 Sb.), takže spĺňa podmienky § 3 ods. 2 zákona. Oprávnené osoby uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia sú deťmi MUDr. W. I., zomr. XX.XX.XXXX.

Rozhodnutie odporcu napadol včas podaným návrhom na preskúmanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že napadnutým rozhodnutím cíti sa byť ukrátený na svojich právach argumentujúc tým, že podľa právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990. V konaní vznášal námietku, že nebol predložený listinný dôkaz o prevode vlastníctva na štát, z ktorého by bolo zrejmé rozhodujúce obdobie podľa citovaného zákona, pričom zdôraznil, že pod poradovým č. B126, pozemnoknižnej vložky č. 50, k.ú. K. je vykonaný zápis a to poznamenáva sa konfiškácia podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR pre účely pozemkovej reformy a na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. bol pod B126 pozemnoknižnej vložky č. 50, k.ú. K. vykonaný zápis konfiškácie dňom 15.1.1948, t.j. zápis konfiškácie v príslušnej pozemnoknižnej vložke bol vykonaný viac ako 41 dní pred rozhodujúcim období podľa . Argumentoval tým, že pozemnoknižná vložka je verejná listina, a teda údaje v nej uvedené sú záväzné pre tretie osoby, pokiaľ sa nepreukáže opak a opak zápisu pod B126 v pozemnoknižnej vložke č. 50 k.ú. K. v konaní preukázaný nebol a to napriek tomu, že sa nepodarilo zabezpečiť č. denníka 31 zapísané pod B126 pozemnoknižnej vložky č. 50 k.ú. K..

Navrhovateľ namietal poukazujúc na , že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona, môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky, s trvalým pobytom na jej území, a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 rozhodujúceho obdobia spôsobom uvedeným v .

Navrhovateľ namietal, že bola v správnom konaní vznesená námietka, že pôvodným vlastníkom parciel, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, bola firma E. a X. z Z., majitelia U. E. a W. X., ktorá nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927, t.j. vlastníkom predmetu konania bola firma (obchodná spoločnosť), nie fyzická osoba ako to vyplýva z .

V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva navrhovateľ zdôraznil, že kupujúcimi podľa uvedenej zmluvy bola jedna firma, ktorá nadobudla vlastnícke právo k predmetu kúpy vo výlučnom podiele 1/1, o čom svedčí aj zápis pod B3 pozemnoknižnej vložky č. 50, k.ú. K., ktorý je zápisom v prospech firmy E. a X. z Z., ktorej majiteľmi boli U. E. a W. X.. Podpisy na kúpnej zmluve zo dňa 15.11.1927 sú podpismi dvoch zástupcov konajúcich v mene firmy E. a X. z Z. a nie podpisom fyzických osôb samých za seba, ako tvrdí odporca. Ak by jeho tvrdenie bolo pravdivé o tom, že uvedenú zmluvu podpísali na strane kupujúcich dve fyzické osoby, nie firma, potom by zápis v predmetnej vložke pod B3 musel byť zápisom podielového spoluvlastníctva v prospech dvoch fyzických osôb a to U. E. v podiele 1 a W. X. v podiele X. Akcentoval, že tvrdenie odporcu, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania,

boli vo vlastníctve fyzickej osoby U. E. a boli predmetom dedičského rozhodnutia vedeného pod sp. zn.: D 334/49 po U. E., potom by dedičské konanie sp. zn.: D 334/49 bolo vkladuschopnou listinou k zápisu v tom čase povinnej intabulácii do príslušnej PKV č. 50 k.ú. K. v prospech dediča MUDr. W. I., avšak dedičské rozhodnutie do príslušnej pozemnoknižnej vložky zapísané nebolo. Odporca záver o charaktere podpisu kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927 na strane kupujúceho vykonal bez toho, aby bolo vykonané dokazovanie o zápise firmy E. a X. z Z. vo firemnom registri prvej Československej republiky. V tejto súvislosti navrhovateľ zdôraznil, že právnu úpravu obchodných spoločností (firiem na Slovensku) v tom čase upravoval zákonný článok XXXVII/1875, ktorý platil do 31.12.1950 s poukazom na . Podľa uvedeného zákonného článku obchodná spoločnosť (firma) vytvorená podľa a nasl. mohla nadobúdať práva, záväzky, vlastníctvo k nehnuteľnostiam a mohla viesť spory ako účastník konania, t.j. bola subjektom práva a nositeľom hmotnoprávnej i procesnoprávnej subjektivity. Majetok obchodnej spoločnosti (firmy) nebol totožný so súkromným majetkom jednotlivých spoločníkov. Predmetné skutočnosti zo strany odporcu vo vzťahu k predmetu tohto konania nebolo skúmané.

Navrhovateľ ďalej namietal, že § 7 zákona č. 215/1919 Sb.z. a nariadení o zabraní veľkého majetku pozemkového - scizení, pronájem zabraného majetku, jeho zavazení a dělení vyžaduje uředního souhlasu (§ 15) a nemá bez něho proti státu právních následků.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporca sa podľa názoru navrhovateľa nevyporiadal s vypovedacou hodnotou listinného dôkazu kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927 voči štátu, keď nezohľadnil ustanovenie bodu 9. označenej kúpnej zmluvy. Z tohto vyplýva, že majetok, ktorý je predmetom zmluvy, je československým pozemkovým úradom zabraný a značná čiastka toho aj do dnes je pod závorom. Z uvedeného vyplýva, že na nehnuteľný majetok grófa O. G., na ktorého sa samotné zmluvné strany zmluvy zo dňa 15.11.1927 odvolávajú v bode 1., bol štátom zabraný na základe zákona č. 215/1919 Sb. z. a nariad., teda na každý ďalší prevod tohto majetku bol potrebný podľa § 7 citovaného zákona úradný súhlas Štátneho pozemkového úradu so sídlom v Prahe a opísaný úradný súhlas k prevodu vlastníckeho práva k scudzeniu v prospech firmy E. a X. z Z., resp. v prospech fyzických osôb nebol udelený. Toto tvrdenie navrhovateľa osvedčuje samotný fakt, že v kúpnej zmluve zo dňa 15.11.1927 absentuje úradný súhlas štátneho pozemkového úradu, ktorý sa udeľoval prostredníctvom schvaľovacej doložky vyznačovanej priamo na zmluvách za podpismi jej účastníkov. Tieto skutočnosti odporca nezohľadnil. Vzhľadom na uvedené podľa názoru navrhovateľa kúpna zmluva zo dňa 15.11.1927 nemá voči štátu žiadne právne účinky (následky), t.j. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927 nedošlo k platnému prevodu vlastníckych práv v prospech firmy E. a X. z Z., resp. v prospech fyzických osôb. Uvedené skutočnosti navrhovateľ zdôrazňuje z toho dôvodu, že zákon č. 215/1919 Sb. z. a nariad. je naďalej súčasťou platného slovenského právneho poriadku.

Navrhovateľ ďalej namietal, že podľa rozsudku NS SR sp. zn.: z 24.2.2010 v ďalšom konaní sa odporca mal uplatneným nárokom navrhovateľov opätovne zaoberať aj v súvislosti s vládnym nariadením č. 146/1939 Sb., zákonom č. 128/1946 Sb. a nariadením č. 104/1945 Sb v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR. Podľa názoru navrhovateľa obvodný pozemkový úrad nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom NS SR, pretože vo vzťahu k predmetu tohto konania nezohľadnil čl. II. ods. 1 a 2 zákona č. 128/1946 Sb., podľa ktorých:

1/ Nebude-li nárok na vrácení podniků průmyslových a živnostenských, které jsou ve správě Fondu národní obnovy alebo odo nichž byla zavedena národní správa podléhající dozoru tohto fondu, jakož i zemědělského majetku (§4 dekretu presidenta republiky č. 12/1945 Sb., § 2 nařízení Slovenské národní rady č. 104/1945 Sb. n. SNR), který spravuje Národní pozemkový fond při ministerstvu zemědělství (na Slovensku pověřenectvo zemědělstvo a pozemkové reformy), uplatněn do tří měsícu ode dne, kdy tento zákon nabude účinnosti, lze žádati jedině náhradu podle čl. III.

2/ Po uplynutí lhůty dané v odstavci 1 lze na podniky a zemědělský majetek, uvedené v odstavci 1, použití obdobně předpisů o rozdělení konfiskovaného majetku.

Poukázal na to, že vzhľadom na citované ustanovenie predmetného zákona osoby podľa zákona mali právo uplatniť si v lehote do troch mesiacov odo dňa účinnosti zákona č. 128/1946 Sb. náhradu podľa č. III. citovaného zákona, pričom táto náhrada sa rovnala výške obecnej ceny za nevrátenú vec, ktorá

sa spravidla poskytovala v štátnych dlhopisoch prostredníctvom fondu národnej obnovy. Z rozhodnutia sp. zn.: D 33449 vyplýva, že dedička MUDr. W. I. dedila štvrtinu reštitučného nároku na lesný pozemok, ktorý bol konfiškovaný a je obsiahnutý v PKV č. 1 a 50, k.ú. K., resp. náhradu. Dedička MUDr. W. I. dedila náhradu v zmysle čl. II. a III. zákona č. 128/1946 Sb., čo osvedčuje už samotný fakt, že dedičské rozhodnutie nebolo intabulované do príslušnej pozemnoknižnej vložky. Včasné a riadne uplatnenie práv spojených s čl. II. a III. bolo výlučne v dispozičnom oprávnení dedičky MUDr. W. I., resp. jej následných právnych nástupcov.

Navrhovateľ zdôraznil, že G. Y. a L. I. nemajú zákonný nárok na vydanie nehnuteľného predmetu tohto konania, lebo ich predchodkyňa bola odškodňovaná na základe osobitného právneho predpisu, t.j. v čase dedenia už nebola právnou nástupkyňou do vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam, ale právnou nástupkyňou k peňažnej náhrade na základe zákona č. 128/1946 Sb.. Aj tento právny predpis je naďalej súčasťou platného slovenského právneho poriadku.

Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že podľa rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 24.2.2010 jej deti G. Y. a L. I. sú v predmetnom konaní oprávnenými osobami podľa zákona, ak spĺňajú ďalšie podmienky zákona. Ustanovenie právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, teda v rozhodnom období spôsobom uvedeným v ustanovení . Navrhovateľ poukázal na to, že Obvodný pozemkový úrad nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom NS SR, lebo vo vzťahu k L. I. nezohľadnil skutočnosť, že tento je síce občanom SR, avšak nemá na území SR trvalý pobyt, a teda nespĺňa zákonom dané podmienky pre oprávnenú osobu podľa , kde okrem iného musí byť občanom SR s trvalým pobytom na území SR. L. I. je občanom SR, avšak s trvalým pobytom na území Českej republiky, konkrétne Praha 3, Žižkov, Jilmova 1433/1, Česká republika.

Povinná osoba, teda navrhovateľ súčasne v návrhu na preskúmanie vzniesla námietku prekluzie práva MUDr. G. Y. a L. I. v konaní, lebo navrhovateľovi nie je známe, aký dôkaz v hmotnoprávnej lehote do 31.12.2004 tieto osoby predložili ako dôkaz, že v danom prípade došlo k naplneniu právnych skutočností predpokladaných v , pretože v lehote do 31.12.2004 bolo ich povinnosťou preukázať skutočnosti podľa citovaného zákona a odporca neskúmal, či nedošlo k zániku práva z dôvodu nepreukázania titulu navrátenia podľa citovaného zákona v zákonom stanovenej lehote.

Navrhovateľ argumentoval aj , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správny poriadok v prvá veta upravuje a to v spojení s , že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Ustanovenie prvá veta v spojení je upravené, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a podľa Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie; pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Z ustanovenia v spojení s ustanovením správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Navrhovateľ ďalej poukázal na Správneho poriadku v spojení s citovaného zákona, podľa ktorého rozhodnutie musí byť v súlade s so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ uzavrel, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na napr. neúplnú interpretáciu zákona č. 128/1946 Sb., neaplikovanie ust. § 7 zákona č. 215/1919 Sb.z. a nar., zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a to absencia interpretácie bodu 9. kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927, prehliadnutie trvalého pobytu Františka I. mimo územia SR, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, napr.

absencia vykonania dôkazov vo vzťahu k firemnému registru Prvej Československej republiky, samotné napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ako aj pre nedostatok dôvodov a chýba hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti.

Odporca v písomnom vyjadrení navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym názorom NS SR. Ďalej uviedol, že navrhovateľ Lesy SR, š.p., námietky voči rozhodnutiu uvádza v príslušných bodoch, ktoré odporca považuje za irelevantné, nakoľko neboli doložené ďalšie dôkazy zo strany navrhovateľa na podporu jeho tvrdení, jeho námietky súvisia s nesprávnym právnym posúdením veci, resp. s neznalosťou . Reštitučný titul je v súlade s - konfiškácia podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov s tým, že vlastníčka nehnuteľností v čase prechodu na štát MUDr. W. I. nebola odsúdená podľa osobitných právnych predpisov poukazujúc na prílohu č. 65.

MUDr. G. Y. a L. I. v písomnom vyjadrení k návrhu na preskúmanie rozhodnutia navrhli napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a priznať náhradu trov konania. Vo vzťahu k námietke, že v konaní nebolo preukázané, že k prechodu na štát došlo k rozhodnom období, uviedli, že táto skutočnosť nebola v konaní doteraz sporná. V tejto súvislosti NS SR nielenže nespochybnil, ale naopak sám jednoznačne a výslovne potvrdil, že k prevodu vlastníctva pozemkov definovaných na str. 2 rozhodnutia na štát došlo v rozhodujúcom období podľa zákona, a že sú oprávnenými osobami. Podľa ich názoru týmito dvoma čiastkovými prejudiciálnymi otázkami by sa už krajský súd v ďalšom konaní zaoberať nemal, keďže obe tieto otázky zodpovedal jednoznačne už Najvyšší súd SR vo svojich záväzných právnych názoroch. Ak by však predsa len súd považoval za potrebné skúmať i tieto otázky, zdôrazňujú, že samotnú listinu preukazujúcu prechod vlastníckeho práva pozemkov na štát sa oprávneným osobám ani Obvodnému pozemkovému úradu S. z archívov nepodarilo získať, preto sa domnievajú, že sa nezachovala. K dispozícii majú len výpis z PKV č. 50, kde sa konfiškácia, ku ktorej došlo dňa 15.1.1948, iba poznamenala a to na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. pre účely pozemkovej knihy. Podľa ich názoru P. SR nevzali do úvahy, že zo samotného poznamenania konfiškácie do pozemkovej knihy nemožno vyvodiť záver, kedy došlo k prevodu vlastníckeho práva k týmto pozemkom. V tomto prípade bola teda konfiškácia iba poznamenaná, pravdepodobne s cieľom, aby sa tak zabránilo ďalšiemu prevodu pozemkov pôvodnými majiteľmi a takýto zápis v pozemkovej knihe však sám o sebe nemá za následok prechod vlastníckeho práva. Kto a kedy sa následne stal vlastníkom pozemkov, nie je v konaní preukázané. V súvislosti s konfiškáciou poukázali na to, že v ustanovení § 16 zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového je uvedený postup nasledovne: „Zabraný majetek jest vyšetřiti a uvésti v patrnost knihovní poznámkou, že majetek jest zabrán. I pokud tato poznámka není v knihách, nemůže se nikdo dovolávati, že beze své viny nevěděl o záboru pozemkového majetku.“ Podľa ich názoru z vyššie uvedeného je zrejmé, že takáto poznámka neznamenala automaticky prechod vlastníckeho práva na štát, ale len akt smerujúci k zabezpečeniu zabraného pozemku, ktorého vlastník a jeho dispozičné úkony boli ďalej prešetrované v zmysle príslušného zákona.

V súvislosti s námietkou, že nie sú oprávnenými osobami, pretože vlastníkom parciel, ktoré sú predmetom rozhodnutia, bola firma E. a X. z Z., resp. obchodná spoločnosť a nie fyzické osoby, považujú za právne nepodložené a je v príkrom v rozpore s právoplatným uznesením Okresného súdu v Štúrove zo dňa 23.9.1949, ktorého preskúmavanie nie je v súčasnosti možné a to ani v tomto a ani v inom konaní. Ďalej uviedli, že ich matka MUDr. W. I., rod. E., parcely, ktoré sú predmetom rozhodnutia, riadne zdedila na základe prejednania pozostalosti po nebohom U. E. Okresným súdom v Štúrove sp. zn.: D 334/49 zo dňa 23.9.1949 a to k momentu jeho smrti. Vzhľadom k tomu, že U. E. zomrel v koncentračnom tábore v roku 1944, jeho právnym nástupcom sa stala ich matka ako jediná dedička, ktorej dedičstvo bolo riadne prejednané a potvrdené právoplatným rozhodnutím, ktoré je preto v súčasnosti už rozhodnutím nezmeniteľným. Bez akýchkoľvek pochybností možno teda vysloviť záver, že ich matka sa stala vlastníkom predmetných nehnuteľností a práve jej boli nehnuteľnosti v rozhodujúcom období odňaté. Dôkazom je výťah zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti zo dňa 23.9.1949 po neb. U. E., strýkovi matky a neprináleží im teda spochybňovať tento dokument a ani spochybňovať postup verejného notára, ktorý v tom čase pozostalosť po neb. U. E. prejednával. Aj tieto skutočnosti preukazujú,

že je potrebné považovať firmu E. a X. z Z. za združenie fyzických osôb a ich za osoby oprávnené podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona. Zdôraznili, že nie je možné odvodzovať existenciu vlastníckeho práva Slovenskej republiky ako demokratického štátu z arizačného aktu, ku ktorému došlo v dobe neslobody, keď zároveň existuje preukázaná a nespochybniteľná dedičská postupnosť preukazujúca vlastnícky titul k zabranému majetku.

Vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 15.11.1927 uviedli, že všetky tvrdenia vo vzťahu k tejto zmluve právne neobstoja, pretože jeho správnosti nenasvedčujú žiadne z dostupných listín, práve naopak na základe dostupných dôkazov majú za to, že k takémuto úradnému súhlasu muselo dôjsť. Ak mal navrhovateľ na mysli to, že kúpna zmluva nemohla byť právoplatne uzatvorená, ak nebola opatrená úradným súhlasom podľa zákona č. 215/1919 Sb., takúto argumentáciu navrhovatelia považujú za neopodstatnenú a ničím nepreukázanú, lebo kópia kúpnej zmluvy bola Obvodným pozemkovým úradom S. získaná zo Slovenského národného archívu v Bratislave, pričom originál tohto dokumentu nachádzajúci sa v slovenskom národnom archíve a je bezpochyby len jedným z viacerých vyhotovení (určite nie jediným vyhotovením) tejto zmluvy. Ak aj náhodou na tomto origináli danej kúpnej zmluvy nachádzajúcej sa v slovenskom národnom archíve chýbal nejaký odtlačok presne neurčenej pečiatky, neznamená to zároveň, že presne takúto podobu malo aj iné vyhotovenie rovnakej kúpnej zmluvy predložené v dávnej minulosti na zápis do pozemkovej knihy, práve naopak, súvisiace okolnosti tohto prípadu dostatočne nasvedčujú tomu, že vyhotovenie tejto kúpnej zmluvy predložené v minulosti pozemkovej knihe muselo byť vyhodnotené ako dostačujúce a bez akýchkoľvek právnych nedostatkov. V opačnom prípade by ho totiž pozemková kniha odmietla ako vlastnícke právo zavkladovať, k čomu nedošlo. Tento názor podporuje aj znenie § 18a zákona č. 215/1919 Sb., podľa ktorého: „Kdo smlouvu o zcizení nebo dělení zabraného majetku plní nebo plnění přijme dříve, než pozemkový úřad k tomu svolí (§ 7), dopouští se přestupku a bude potrestán vězením od jednoho měsíce do šesti měsíců. S trestem tím může býti spojen trest na penězích od jednoho tisíce do padesáti tisíc Kč. Kdo rozprodává (parceluje), do rozprodeje dá nebo do rozprodeje přijme zabraný majetek zcela nebo z části dříve, než pozemkový úřad k tomu svolí, dopouští se přečinu a bude potrestán tuhým vězením od šesti měsíců do jednoho roku. S trestem tím může býti spojen trest na penězích od deseti tisíc do jednoho milionu Kč.“

Ďalej poukázali na to, že ak by bolo pravdivé vyššie uvedené tvrdenie navrhovateľa, tak strýko ich matky p. U. E. by musel byť väznený a musela by mu byť uložená vyššie uvedená finančná pokuta, pričom on a ani ostatní účastníci právneho úkonu však neboli ani odsúdení a ani nedostali žiadnu vyššie spomínanú finančnú pokutu z dôvodu, že by pri prevode vlastníckeho práva kúpnou zmluvou zo dňa 15.11.1927 absentoval práve navrhovateľom spomínaný úradný súhlas podľa zákona č. 215/1919 Sb.. Opak navrhovateľ nielenže nepreukázal, no ani to dokonca netvrdí a napokon ani verejný notár, ktorý v roku 1949 prejednával dedičstvo po neb. U. E., nespochybnil platnosť spomínanej kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.1927, pričom takmer s absolútnou istotou možno tvrdiť, že v čase tohto dedičského konania autentické dokumenty k dispozícii mal. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujú preto tvrdenie navrhovateľa o nedostatkoch kúpnej zmluvy z roku 1927 za nepodložené a súd by ich mal odmietnuť ako nepreukázané.

Vo vzťahu k námietke k trvalému pobytu L. I. uviedli, že v tomto konaní sa za oprávnenú osobu považuje oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona a nie podľa § 2 ods. 1 zákona ako uvádza navrhovateľ. Poukázali tiež na to, že právnou otázkou posúdenia, či sú alebo nie sú oprávnenými osobami, sa zaoberal už aj NS SR vo vyššie uvedenom konaní, kde v rozsudku zo dňa 24.2.2002 uviedol, že: „Deti MUDr. W. I. - navrhovatelia G. Y. a L. I. sú v danom konaní oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona, ak spĺňajú ďalšie podmienky zákona ako charakter nehnuteľnosti, štátne občianstvo a iné.“. Uvedený právny názor NS SR je záväzný, nezmeniteľný a nepreskúmateľný s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona, podľa ktorého, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby bez ohľadu na miesto ich trvalého pobytu. Na základe uvedeného preto právny záver navrhovateľa vo vzťahu k oprávnenej osobe právne neobstojí, lebo je nepochybné, že patria do skupiny osôb oprávnených v zmysle zákona na navrátenie vlastníctva. V tomto konaní odvodzujú svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu nie od ustanovenia § 2 ods. 1 písm. (neuvedené), ale od iného ustanovenia a to od § 2 ods. 2 písm. c/

zákona ako deti pôvodne oprávnenej osoby. V tejto súvislosti poukázali na to, že aj podľa rozsudku NS SR sp. zn.: , v ktorom bol riešený ich reštitučný nárok, avšak právne súvislosti boli veľmi podobné. V tomto inom ich reštitučnom konaní rozhodol NS SR rozsudkom zo dňa 2.4.2009 v ich prospech a celú vec vrátil príslušnému obvodnému pozemkovému úradu na ďalšie konanie. Rovnakým spôsobom by mal súd rozhodnúť i v tomto konaní. V tejto skutkovo podobnej veci bol riešený prípad, keď v dôsledku právneho úkonu neplatného podľa § 1 zákona č. 128/1946 Sb. bol pozbavený majetku brat ich otca, ktorý následne zomrel v koncentračnom tábore počas 2. svetovej vojny. Jeho právnym nástupcom (dedičom) sa stal ich otec, jeden z mála členov ich rodiny, ktorý sa dožil skončenia 2. svetovej vojny. Najvyšší súd SR v tejto veci konštatoval, že rozhodujúcou otázkou je posúdenie, či dotknuté nehnuteľnosti boli v dobe ich prechodu na štát vo vlastníctve ich otca a či teda navrhovatelia spĺňajú podmienky pre priznanie postavenia oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona, kde sa vyžaduje iba štátne občianstvo Slovenskej republiky.

V súvislosti s námietkou preklúzie oprávnené osoby poukázali na to, že zákonodarca v § 5 stanovil, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31.decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.“ Z uvedeného je zrejmé, že k zániku práva na uplatnenie si nároku zanikne výlučne v prípade, ak žiadateľ pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty nepodá návrh na navrátenie vlastníctva, ktorý by spĺňal zákonom stanovené náležitosti. Takáto situácia v ich prípade nenastala, ich návrh bol podaný včas a spĺňajú všetky zákonom stanovené náležitosti. V ich návrhu na vydanie rozhodnutia o navrátení vlastníctva podľa § 5 zákona zo dňa 20.12.2004 bol uvedený tak dôvod straty vlastníckeho práva a aj okolnosti straty vlastníckeho práva boli opísané a tiež boli doložené dôkazmi ako PKV č. 1, PKV č. 50, výťah zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti D 334/49, dedičské rozhodnutie po ich matke, prihláška majetku a rodné listy navrhovateľov. Ďalšie preukazovanie spomínaných skutočností bolo nepochybne úlohou správneho orgánu, ktorý mal vo vzťahu k týmto skutočnostiam vykonať dokazovanie. Je zrejmé, že príslušný správny orgán - Obvodný pozemkový úrad Stropkov vykladal znenie zákona rovnako ako oni, keďže dokazovanie vykonal a po jeho skončení rozhodol v ich prospech. Tento postup Obvodného pozemkového úradu S. považujú za správny a námietky navrhovateľa proti tomuto postupu považujú za neopodstatnené a vychádzajúce z nesprávneho a nepoužiteľného výkladu zákona. Podľa ich názoru odporca v danom konaní nepochybil, postupoval v súlade s SR a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a dostatočne zistil skutkový stav potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie je v celom rozsahu správne.

S. Z. L. sa k návrhu nevyjadril

Krajský súd podľa a nasl. ustanovení preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu a dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že navrhovatelia G. Y., rod. I. a L. I. písomným podaním zo dňa 20.12.2004, ktoré bolo Obvodnému pozemkovému úradu v S. doručené 23.12.2004, si uplatnili reštitučný nárok podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom... dôvodiac, že sú oprávnenými osobami podľa , keďže nehnuteľnosti, ktoré podľa návrhu, ku ktorým mal vlastnícke právo ich predok, osoba podľa zákona, prešli v rozhodujúcom období od 25.2.1947 do 1.1.1990 na štát, resp. na inú právnickú osobu spôsobom podľa zákona. Reštitučný nárok si uplatnili vo vzťahu k parcelám zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 1, v PK vložke č. 50, resp. na ďalších príslušných PK vložkách, na ktoré boli odčlenené parcely z vyššie uvedených vložiek a tieto parcely poľnohospodárska, resp. lesná pôda sa nachádzajú v kat. území K. s tým, že ide o väčší počet parciel pri konkrétnych číslach a výmerách, odkazujú na uvedené PK vložky č. 1 a 50, resp. ďalšie vložky, na ktoré boli parcely odčlenené. Uviedli, že uvedené nehnuteľnosti boli v spoluvlastnícke ich predka U. E., strýka ich matky W. I., ktorý zomrel v koncentračnom tábore dňa 16.6.1944, poukazujúc aj na výťah zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti D 344/49. U. E. bolo odňaté vlastnícke právo k predmetným pozemkom z dôvodu konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako zradcov a nepriateľov

slovenského národa. Z dôvodu, že U. E. zomrel v roku XXXX v koncentračnom tábore, vznikol nárok na vyňatie vlastníckeho práva, resp. vlastnícky nárok ako jedinej pozostalej príbuznej jeho neteri, ich matke W. I., rod. E.. S poukazom na § 3 ods. 2 zákona je zrejmé, že majú nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, nakoľko došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa nar. č. 104/1945 Sb., pričom U. E. ani jeho právni nástupcovia neboli odsúdení podľa osobitných predpisov.

Z pripojených PK výpisov ďalej vyplýva, že v PK vložke č. 50, kat. územie K. vo vzťahu k tam zapísaným parcelám je pod B3 na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 15.11.1927 vložené vlastnícke právo na firmu E. a X. v Z. (majitelia U. E. a W. X.) v celosti. Z neoverenej kópie výťahu zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti sp. zn.: D 334/49 po nebohom U. E., zomretom v koncentračnom tábore dňa XX.X.XXXX bez zanechania testamentu vyplýva, že predmetom dedenia bola štvrtina nároku za náhradu za znárodnenú nehnuteľnosť obsiahnutú vo vložke č. 275, rad. č. 1, parc. č. 1217/4, ktorá nehnuteľnosť bola znárodnená, štvrtina nároku na náhradu za znárodnený obchod firmy E. a X. v K., ktorý obchod bol znárodnený, štvrtina reštitučného nároku na lesný majetok, ktorý bol skonfiškovaný, je obsažený v pozemnoknižnej zápisnici kat. územie K., okr. Medzilaborce č. 1, 50, resp. na náhradu, štvrtina obligačného nároku na stavebný pozemok v štáte Izrael, ktorý zostaviteľ dedil, číselne neurčené, a že pozostalosť bola odovzdaná MUDr. W. I., rod. E.. Z predloženého ďalšieho dedičského rozhodnutia citovaného v odôvodnení rozhodnutia je nepochybné, že MUDr. G. Y. a L. I. sú dedičmi po tejto dedičke.

Z obsahu zápisnice napísanej dňa 6.9.1946 na zasadnutí Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Medzilaborciach ustanovenej podľa § 1 ods. 7 a 8 nariadenia č. 104/1940 Sb. n. SNR v znení čl. 1 nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa vyplýva, že predmetom rokovania a z rozhodnutia tejto Konfiškačnej komisie v sídle ONV v Medzilaborciach vyplýva, že predmetom konfiškácie je ako meno vlastníka uvedená firma E. a X. v Z., národnosti maďarskej, s bydliskom Z., kat. územie K., výmera 257 ha lesa, s rozhodnutím skonfiškované.

V administratívnom spise odporcu je tiež vyjadrenie MUDr. G. Y. a L. I. k podkladu rozhodnutia, kde okrem argumentácie uvedenej žiadosti o uplatnenom reštitučnom nároku zdôraznili aplikáciu § 3 ods. 2 zákona, že majú nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, nakoľko došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa nar. č. 104/1945 Sb., pričom U. E. ani jeho právni nástupcovia neboli odsúdení podľa osobitných predpisov. Zdôraznili, že sporné pozemky prešli v rozhodujúcom období na štát od ich právnych predchodcov, U. E. - strýko ich matky bol vlastníkom daných pozemkov až do momentu svojej smrti v koncentračnom tábore v roku 1944, právnym nástupcom U. E. sa stala ich matka W. I., rod. E., ktorá bola občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, keďže predmetné nehnuteľnosti boli odňaté ich predkovi, sú v zmysle § 2 ods. 2 zákona oprávnenými osobami, ktorých návrhu má obvodný pozemkový úrad vyhovieť. Na základe uvedených skutočností sú toho názoru, že za tejto dôkaznej situácie nemôže existovať opodstatnená pochybnosť o tom, že v čase prechodu a prevzatia sporných pozemkov Československým štátom bola vlastníkom ich matka a ako jediný právny nástupca po pôvodnom vlastníkovi, t.j. U. E..

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v upravuje, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1.januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení . Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení , zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom

ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti.

Ustanovenie taxatívne vypočítava tzv. reštitučné tituly a podľa - obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickej osobe vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať aj občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na jej území a ktorým bolo odňaté vlastnícke právo k pozemkom a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov. Ak tieto pozemky boli už pred rozhodujúcim obdobím pridelené v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa , ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

Podľa § 5 ods. 1 - právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2 Zákona o správnom konaní).

Podľa § 46 Správneho poriadku - rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Ustanovenie § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Je nepochybné, že tak, ako uvádza odporca v odôvodnení rozhodnutia, v predmetnej veci už raz rozhodol rozhodnutím zo dňa 30.6.2008 č. , ktoré tunajší súd rozsudkom zo dňa 1.4.2009 č.k.: -18 potvrdil. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.2.2010 zmenil rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie odporcu zo dňa 30.6.2008 č. a vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Ak odporca tvrdí, že rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v tomto rozsudku, s týmto názorom sa súd nestotožňuje. Z uvedeného rozsudku jednoznačne vyplýva, že Najvyšší súd SR uviedol, že U. E. nemôže byť v danej veci pôvodným vlastníkom, teda osobou, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby, pretože zomrel 16.6.1944 a dedičstvo sa nadobúdalo smrťou poručiteľa aj podľa Uhorského obyčajového práva, ktoré platilo na území Slovenskej republiky v roku XXXX, a teda neter U. E. MUDr. W. I., matka MUDr. G. Y. a L. I. ako jediná dedička nadobudla dedičstvo po ňom v roku 1944 a na tomto závere nemení nič ani skutočnosť,

že dedičstvo bolo prejednané verejným notárom až v roku 1949. Je nesporné, že podľa názoru NS SR, ktorým je viazaný nielen orgán štátnej správy ale aj súd, v čase poznamenania konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. nar. SNR, ktorým sa mení nariadenie o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa pre účely pozemkovej reformy, bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností MUDr.W. I. a ona bola osobou, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu a jej deti sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona, ak spĺňajú ďalšie podmienky zákona a to charakter nehnuteľnosti, štátne občianstvo, uplatnenie v zákonnej lehote, odňatie nehnuteľnosti v rozhodujúcom období s ohľadom na znenie § 3 ods. 2 zákona atď.. Uvedeným rozsudkom NS SR uložil, že v ďalšom konaní je odporca povinný sa opätovne zaoberať uplatneným reštitučným nárokom aj v súvislosti s vládnym nariadením č. 146/1939 Sb.z., zákonom č. 128/1946 Sb. a nariadením č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR.

Ak teda odporca v rozhodnutí argumentuje tým, že NS SR dospel k záveru, že predmetné nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období, takýto záver z tohto rozsudku nevyplýva.

Z vyššie citovaného ustanovenia je nepochybné, že oprávnenou osobou je iba fyzická osoba a vzhľadom na obsah opravného prostriedku, ktorý podali proti pôvodnému rozhodnutiu MUDr. G. Y. a L. I., otázka, či konfiškovaný majetok patril fyzickej osobe alebo obchodnej spoločnosti, riešená nebola. Napriek uvedenému sa odporca touto otázkou pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Táto skutočnosť je však rozhodujúca pre ďalší postup v konaní, preto bolo povinnosťou odporcu v konaní vykonať dokazovanie na zistenie, či firma E. a X. bola združenie fyzických osôb alebo išlo o inú formu obchodnej spoločnosti, podľa platných právnych predpisov z relevantného obdobia.

Je nepochybné, že U. E. zomrel v roku XXXX a jeho dedičkou bola matka oprávnených osôb, a teda nebolo možné konfiškovať majetok osobe, ktorá v čase vydania rozhodnutia o konfiškácii majetku nežila a tento majetok bol konfiškovaný dedičke U. E..

Súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že je možné spochybniť nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom oprávnených osôb vzhľadom na zákon č. 215/1919 Sb., pretože ak platil intabulačný princíp, teda povinné zapísanie do pozemkovej knihy, je nesporné, že firma E. a X. bola zapísaná ako pozemnoknižný vlastník, a teda spochybňovať správnosť zápisu v pozemkovej knihe v tomto konaní nie je náležité a súd ani orgán štátnej správy takéto dokazovanie v rámci tohto konania už v žiadnom prípade vykonávať nemôže. Rovnako sa súd nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že L. I. nie je oprávnenou osobou, pretože nemá trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky, pretože z už citovaného ustanovenia § 2 ods. 2 vyplýva, že v prípade, ak ide o osoby uplatňujúce si reštitučný nárok podľa § 2 ods. 2, v danom prípade konkrétne písm. c/, zákon neupravuje, že takáto osoba musí mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Rovnako sa súd nestotožňuje a nepovažuje za dôvodnú námietku navrhovateľa, že u osôb, ktoré si uplatnili reštitučný nárok, došlo k preklúzii, pretože v lehote do 31.12.2004 nepreukázali skutočnosti podľa § 3. Toto tvrdenie je podľa názoru síce pravdivé, pretože predložili iba PK výpisy spolu s uplatneným reštitučným nárokom podľa vyššie citovaného návrhu, avšak z ustanovenia § 5 ods. 1 druhá veta z nepreukázaním skutočností podľa § 3 zákon nespája preklúziu, pretože je jednoznačne a nesporné upravené, že k preklúzii dochádza iba neuplatnením práva v lehote. Podľa názoru súdu, ak by zákonodarca mal v úmysle preklúziu spájať aj s nepreukázaním skutočnosti podľa § 3, potom by druhá veta § 5 ods. 1 mala znieť, že neuplatnením práva a nepreukázaním skutočnosti podľa § 3 právo zanikne.

Súd sa stotožňuje s názorom navrhovateľa, že v predmetnom konaní nebolo preukázané, že nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok, prešlo na štát v rozhodnom období, pretože s touto otázkou sa odporca v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal. V tejto súvislosti je však treba zdôrazniť, že oprávnené osoby v písomnom podaní, ktorým si uplatnili reštitučný nárok, aj keď to vyslovene neuviedli, argumentovali aj tým, že vo vzťahu k ich matke platí, že nebola

odsúdená podľa osobitných predpisov, a teda mal odporca podanie posudzovať podľa jeho obsahu, z čoho je zrejmé, že argumentujú aj tým, že v ich prípade treba aplikovať ustanovenie § 3 ods. 2 zákona. Túto skutočnosťou odporca absolútne prehliadol a touto otázkou sa v rámci konania a v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal.

Ak v predmetnej veci odporca rozhodol preskúmavaným rozhodnutím bez vyporiadania sa s uvedenými skutkovými okolnosťami, rozhodol vo veci na základe nedostatočne zisteného stavu veci a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil tak, ako upravuje ustanovenie § 47 ods. 3, pretože prešiel z jedného extrému do druhého, keď prvým rozhodnutím zrušeným rozsudkom NS SR uplatnenému nároku oprávneným osobám nevyhovel, napadnutým rozhodnutím uplatnenému nároku vyhovel, avšak bez toho, aby svoj právny názor na prejednávanú vec náležite argumentačne odôvodnil.

V súvislosti s odôvodnení rozhodnutí súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorý absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých vo veci bolo rozhodnuté, považuje za arbitrárne a zároveň znamená aj porušenie . Rozhodnutie nemôže mať ani znaky ľubovôle a týmto kritériám podľa názoru súdu musia zodpovedať nielen rozhodnutia všeobecných súdov ale aj orgánov štátnej správy.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - v konaní podľa piatej časti úlohou súdu nie je dopĺňať dôvody preskúmavaného rozhodnutia, aj keby určité skutočnosti vyplývali z obsahu administratívneho spisu k danej veci sa vzťahujúcemu.

Na základe uvedeného súd podľa , v spojení s ustanovením a napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca v ďalšom konaní je povinný o uplatnenom reštitučnom nároku opätovne rozhodnúť v zmysle intencií uvádzaných v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ, ktorý bol v konaní úspešný, si uplatnil náhradu trov konania a žiadal priznať náhradu trov konania za dva hlavné úkony vo veci samej, t.j. prevzatie a príprava dňom 24.5.2011, účasť na pojednávaní dňa 13.9.2011, jeden úkon právnej pomoci v hodnote 123,50 EUR + 2x režijný paušál v sume 14,82 EUR podľa vyhlášky MS SR č. , spolu teda 247,-- EUR, s DPH vo výške 20% na základe osvedčenia o registrácii pre DPH, teda 261,82 + 52,36 EUR, spolu 314,18 EUR, ktoré je odporca povinný zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľa do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa v spojení s . Výška náhrady trov konania za poskytnutie právnych služieb bola vypočítaná podľa vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to , , a .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ).