Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Cb-34-2009.pdf
PDF · 115.59 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
VK-7Cb/34/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Michalcovej a JUDr. Evy Kmeťovej v právnej veci žalobcu GE Money, a.s., Bottova 7, Bratislava, IČO: 17 324 220, právne zast. MCGA & legal, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662 proti žalovanej V. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, zast. JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom, AK Rudlovská 2, Banská Bystrica o zaplatenie 11.333,03 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Cb 34/2009-199, IČS: 6209201039 zo dňa 9. februára 2011 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Cb 34/2009-199, IČS: 6209201039 zo dňa 9. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie.
odôvodnenie:
Okresný súd vo Veľkom Krtíši napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 11.100,68 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 11.333,03 Eur od 8. augusta 2005 do 27. februára 2006 a zo sumy 11.100,68 Eur od 28. februára 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh žalobcu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 11.333,03 Eur s prísl. titulom vrátenia úveru, poskytnutého na základe zmluvy o úvere, uzavretej dňa 15. marca 2005 podľa § 2 písm.b/ zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 497 Obch.zák., súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky žalobcu (VOP). Úver vo výške 262.500,-Sk (8.713,40 Eur) bol poskytnutý na nákup motorového vozidla a žalovaná sa ho zaviazala vrátiť v 48 pravidelných mesačných splátkach po 9.441,40 Sk (313,40 Eur). Na základe poistnej udalosti, ku ktorej došlo dňa 25. mája 2005, zanikla v zmysle bodu 4.5.2 VOP zmluva, a to dňom 27. júna 2005, na základe čoho žalobca vypracoval kalkuláciu, podľa ktorej jeho pohľadávka voči žalovanej predstavuje 11.333,03 Eur s tým, že podľa čl. 5 bod 5.1 VOP si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 0,2% denne. Žalovaná namietala proti výške žalobcovej pohľadávky aj proti úrokom z omeškania vo výške 0,2% denne, ktoré sú podľa nej v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku a vzniesla aj námietku premlčania žalobcovej pohľadávky.
Súd prvého stupňa v tejto veci rozhodol najprv rozsudkom č.k. 7Cb 34/2009-102 zo dňa 5. mája 2010 tak, že návrh žalobcu zamietol v celom rozsahu z dôvodu premlčania žalobcovho nároku v 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť dňa 28. júna 2005 (po zániku zmluvy dňa 27. júna 2005) a uplynula dňom 28. júna 2008; žalobca podal návrh na súd až dňa 13. marca 2009. Súd prvého stupňa tiež považoval dohodu o tom, že za požičanú sumu 262.500,-Sk bola žalovaná povinná spolu s poplatkami za havarijné poistenie vrátiť žalobcovi v sume 526.401,61 Sk a bez poplatkov za havarijné poistenie v sume 453.187,20 Sk, za dohodu v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako v rozpore s dobrými mravmi považoval súd aj žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania dohodnutý vo výške 0,2% denne.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 7Cb 34/2009-102 zo dňa 5. mája 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že pri posudzovaní žalobcovho nároku je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že pokiaľ je zmluva o spotrebiteľskom úvere platne uzavretá, pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku je potrebné vychádzať z práv a povinností dohodnutých zmluvnými stranami. V zmysle § 261 ods.3 písm.d/ Obch.zák. sa úverová zmluva bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu spravuje Obchodným zákonníkom a z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka mal súd prvého stupňa vychádzať aj pri posudzovaní žalovanou vznesenej námietke premlčania, preto odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa o premlčaní práva žalobcu v 3-ročnej premlčacej lehote za nesprávny.
Súd prvého stupňa sa pri ďalšom prejednaní veci riadil právnym názorom odvolacieho súdu a dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 15. marca 2005 bola platne uzavretá, v súlade s príslušnými ust. zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení, platnom ku dňu uzavretia zmluvy. V časti týkajúcej sa podmienok určujúcich omeškanie s platbou (bod 5 VOP), kde bol dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,2% denne z dlžnej sumy, čo je úrok vo výške 73% ročne, považoval súd prvého stupňa toto za dojednanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko predstavuje viac ako 12-násobné prekročenie prípustnej výšky úrokov z omeškania, ktoré v marci roku 2005 bolo stanovené podľa § 517 ods.2 Obč.zák. a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. vo výške 6% p.a. Pokiaľ sa týka opätovne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej, súd prvého stupňa sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom vo vyššie uvedenom uznesení a túto posudzoval podľa príslušných ustanovení Obch.zák., v zmysle ktorých 4-ročná premlčacia lehota pre uplatnenie práva žalobcu na súde začala plynúť dňa 28. júna 2005 a jej koniec pripadá na 28. júna 2009. Nakoľko žalobca svoju pohľadávku voči žalovanej z úverovej zmluvy uplatnil žalobou na súde dňa 13. marca 2009, nedošlo k premlčaniu jeho práva. Pokiaľ žalovaná namieta nesprávnosť výpočtu kompenzácie ušlých výnosov ako časti žalobcovej pohľadávky uplatnenej vo výške 4.672,15 Eur (140.753,32 Sk), súd poukázal na bod 4.5.2 VOP, v zmysle ktorého pri finančnom vysporiadaní v prípade havarijného poistenia, ak dôjde k úplnému zničeniu vozidla, patrí žalobcovi ako veriteľovi okrem splatných pohľadávok - nezaplatených splátok úveru, zmluvných pokút do dátumu prijatia poistného plnenia a istiny všetkých budúcich splátok od dátumu prijatia poistného plnenia do konca úverovej zmluvy, aj primeraná kompenzácia ušlých výnosov vyčíslených veriteľom. Žalovaná žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybnila výpočet žalobcom uplatnenej kompenzácie ušlých výnosov, súd preto akceptoval predloženú kompenzáciu a v rámci uplatňovaného nároku žalobcu uložil žalovanej povinnosť zaplatiť aj uvedenú sumu.
Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok žalobcu na zaplatenie 11.333,03 Eur, súd priznal žalobcovi istinu 11.100,68 Eur. Návrh zamietol v časti 232,35 Eur, ktorú sumu zaplatila žalovaná žalobcovi po vykonaní kalkulácie dňa 27. februára 2006, ako aj v uplatnených úrokoch z omeškania prevyšujúcich výšku 6% p.a. S poukazom na § 3, § 39 a § 41 Obč.zák. považoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo zvyšnej časti za nárok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania v časti dojednaného úroku z omeškania, za neplatnú.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods.2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov vzhľadom na ich čiastočný úspech v konaní. Žalobca bol úspešný v priznanej žalovanej pohľadávke vo výške 11.100,68 Eur a príslušenstva vo výške 6%, neúspešný bol v nepriznaní 232,35 Eur istiny a úroku z omeškania, výška ktorého predstavovala 0,2% denne, čo je 67% ročne, t.j. 40.995,18 Eur. Súd prvého stupňa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 1MCdo 1/2004 zo dňa 27. apríla 2004, podľa ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch pri rozhodovaní o náhrade trov konania považovať za neúspech v pomerne nepatrnej časti podľa § 142 ods.3 O.s.p., ale za čiastočný úspech v zmysle § 142 ods.2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.
Žalobca podal odvolanie v časti zamietnutého úroku z o meškania a proti výroku o náhrade trov konania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť úrok z o meškania vo výške 0,2% denne zo sumy 11.333,03 Eur od 8. augusta 2005 do 27. februára 2006 a zo sumy 11.100,67 Eur od 28. februára 2006 až do zaplatenia a nahradiť žalobcovi na trovách konania 679,50 Eur za súdny poplatok na súde prvého stupňa a 5.297,28 Eur na trovách právneho zástupcu.
Žalobca v odvolaní namietal, že pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania mal súd prvého stupňa vychádzať z dohody v uzavretej zmluve. Uviedol, že v zmysle § 768f/ Obch.zák. sa v tomto prípade vzhľadom na dátum vzniku zmluvy omeškanie neposudzuje podľa § 369 ods.1 Obch.zák. v znení platnom a účinnom od 15. januára 2009 (novela Obch.zák. zákonom č. 454/2008 Z.z.), v zmysle ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky, ktoré posudzovali dohodnutý zmluvný úrok z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch aj z hľadiska zásad poctivého obchodného styku a úroky z omeškania dohodnuté napr. vo výške 0,18%, resp. 0,1% z dlžnej čiastky denne nepovažovali za dohodnuté v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom obchodnoprávnym, preto sa v zmysle ustanovení Obch.zák. spravuje vždy Obchodným zákonníkom, a teda aj úroky z omeškania sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka s tým, že ich výška má vyplývať z dohody účastníkov v zmluve (§ 369 ods.1 Obch.zák.). Žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania podľa § 142 ods.2 O.s.p. Namietal, že s poukazom na § 142 ods.3 O.s.p., ako aj z dôvodu, že žalobca má právo na uplatnený úrok z omeškania v plnej výške a k nepriznaniu náhrady trov konania došlo v dôsledku zamietnutia úroku z omeškania vo výške presahujúcej 6% ročne, žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Žalovaná podala odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi istinu 11.100,68 Eur s prísl. a aj proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania.
Žalovaná nesúhlasí s rozsudkom súdu prvého stupňa a tvrdí, že z jeho strany došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čomu predchádzalo právne stanovisko odvolacieho súdu, a to najmä z dôvodu, že neboli použité správne ustanovenia právneho predpisu a tiež nebol dostatočne zistený skutkový stav. Základnou otázkou pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu z hľadiska premlčania je vyriešenie toho, či premlčanie v prejednávanom spore treba posudzovať ako obchodnoprávny vzťah, kde je 4-ročná premlčacia lehota, alebo ako občianskoprávny vzťah, kde je v Občianskom zákonníku upravená 3-ročná premlčacia lehota. Napriek právnemu názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom ustanovení v tejto veci žalovaná odkazuje na zmenu v ustálenej judikatúre, a to na uznesenie Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25. januára 2011, o ktoré sa žalovaná opiera pri právnej argumentácii podaného odvolania. Pri posudzovaní predmetnej veci je potrebné vychádzať aj zo zák.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol zrušený až zák.č. 250/2007 Z.z. a ktorý v § 23a/ definuje spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy, ktoré sú uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, charakteristickým znakom ktorých je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Ide o tzv. typovú zmluvu, ktorá bola použitá žalobcom aj v tomto prípade. Na spotrebiteľské zmluvy sa primerane použijú ust. Zákona o ochrane spotrebiteľa, z čoho vyplýva, že typové zmluvy nesmú obsahovať neprimerané podmienky a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Zmluva uzavretá v tomto prípade má podľa žalovanej charakter občianskoprávnej zmluvy, preto pokiaľ v osobitnom predpise zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nie je upravený inštitút premlčania, je potrebné premlčanie posudzovať podľa príslušných ustanovení všeobecného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, teda také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou podmienkou je preto aj úprava VOP ohľadne predĺženia premlčacej lehoty. Žalovaná tiež poukázala na to, že s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia premlčacia lehota než v Občianskom zákonníku. Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 11. apríla 2004 boli do Občianskeho zákonníka začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, pričom táto právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a podľa § 897 ods.3 zák.č. 150/2004 Z.z. sa spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona musia dať do súladu s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy. V opačnom prípade budú príslušné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv po uplynutí 3 mesiacov od 1. apríla 2004 neplatné. Zo strany žalobcu k takejto úprave zmluvy nedošlo. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 5 M Cdo 20/2009 jednoznačne dospel k záveru, že v tzv. spotrebiteľských zmluvách nie je možné aplikovať ustanovenia Obch.zák. v otázke premlčania, preto ide o nesprávne právne posúdenie veci. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, a to bez ohľadu na právnu formu. Ide teda o špeciálnu zmluvu, ktorá prekračuje rámec Obchodného zákonníka. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa majú podľa žalovanej použiť vždy vtedy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Je nesporné, že otázka premlčacej lehoty počítanej podľa Občianskeho zákonníka je v danom prípade pre žalovanú výhodnejšia.
Žalovaná preto jednoznačne tvrdí, že došlo k premlčaniu práva žalobcu v 3-ročnej premlčacej lehote. Nakoľko žalovaná neustále uplatňuje premlčanie nároku žalobcu, nepovažovala za potrebné vznášať konkrétne námietky voči žalobcom uplatnenej kompenzácii ušlých výnosov.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods.1 a § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom podľa § 211 ods.2 a § 156 ods.3 O.s.p. bolo miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu oznámené na úradnej tabuli súdu.
Podľa § 1 ods.1 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného k 15. marcu 2005, tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa v spojení s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 497 Obch.zák., zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 261 ods.3 písm.d/ Obch.zák., touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľské zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 397 Obch.zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.
Podľa § 1 ods.2 Obch.zák., právne vzťahy uvedené v ods.1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 265 Obch.zák., výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Podľa § 53 ods.1 Obč.zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
V § 53 ods.4 Obč.zák. sú uvedené niektoré ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa považujú za neprijateľné podmienky s tým, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú v zmysle § 53 ods.5 Obč.zák. neplatné.
Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 15. marca 2005 Zmluvu o úvere na nákup vozidla, v ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 262.500,-Sk (8.713,40 Eur), a to zaplatením rozdielu medzi cenou vozidla a čiastkou zaplatenou žalovanou, formou doplatenia kúpnej ceny na účet dílera. V zmluve o úvere boli dohodnuté podmienky splácania úveru (pravidelnými mesačnými splátkami v počte 48 vo výške 10.966,70 Sk každá splátka splatná vždy 15. dňa v mesiaci počnúc od 15. apríla 2005 s tým, že celková výška mesačnej splátky bola tvorená splátkou úveru vo výške 9.441,40 Sk a nákladov na havarijné poistenie vo výške 1.525,30 Sk). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné podmienky zmluvy o úvere spoločnosti žalobcu (VOP). Z údajov uvedených na zmluve o úvere je zrejmé, že žalovaná uzavrela zmluvu ako fyzická osoba - spotrebiteľ a pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 15. marca 2005 bola uzavretá platne, sú v nej obsiahnuté aj náležitosti vyžadované v tom čase platným zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch tak, ako je to bližšie uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Občiansky zákonník zmluvu o úvere neupravuje, základné náležitosti zmluvy o úvere sú upravené iba v Obchodnom zákonníku (cit. § 497). Je potrebné tiež uviesť, že zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platný a účinný v čase uzavretia zmluvy, ktorý upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, tiež neobsahoval definíciu samotnej úverovej zmluvy. V zmysle cit. § 261 ods.3 Obch.zák. sa úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, upravujúcimi obchodné záväzkové vzťahy (tretia časť Obch.zák.), a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán, teda bez ohľadu na to, že žalovaná neuzavrela zmluvu ako podnikateľka, ale ako spotrebiteľ.
Obchodný zákonník síce upravuje zmluvu o úvere, neobsahuje však žiadnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, preto s poukazom na cit. § 1 ods.2 Obch.zák. pri aplikácii hmotného práva pri posudzovaní práv a povinností z úverovej zmluvy, ktorá je zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou, je potrebné vychádzať aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Aplikácia Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len na vyriešenie otázok, ktoré nie je možné vyriešiť podľa Obchodného zákonníka.
Úprava spotrebiteľských zmlúv sledujúca ochranu spotrebiteľa bola v Občianskom zákonníku ustanovená zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorým tiež došlo k prevzatiu viacerých právnych aktov Európskej únie, okrem iného aj Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 879f/ ods.3 a 4 OZ spotrebiteľské zmluvy uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona mali byť dané do súladu s ust. § 53 a 54 cit. zákona (spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť aj s ust. § 55 ods.1 a § 57) do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. do 3 mesiacov od 1. apríla 2004 s tým, že tie ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ust. § 53, 54 a 57 cit. zákona sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona.
Ako už bolo uvedené, aplikácia Občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu prichádza do úvahy len na vyriešenie otázok, ktoré je nie možné vyriešiť podľa Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v tretej časti, diel XI upravuje premlčanie komplexne, obsahuje úpravu predmetu premlčania, účinky premlčania, začiatok a trvanie premlčacej doby, spočívanie a pretrhnutie premlčacej doby, ako aj všeobecné obmedzenie premlčacej doby. Námietku premlčania, vznesenú v tomto prípade žalovanou, nie je preto pri hodnotení trvania premlčacej doby možné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.
Úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku ustanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tzv. neprijateľné zmluvné podmienky. Ustanovuje tiež, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 Obč.zák.). Nerieši však prednosť úpravy Občianskeho zákonníka ako všeobecného zákona pred Obchodným zákonníkom ako zákonom špeciálnym v takej otázke, v ktorej nejde o podmienku dohodnutú v zmluve. Je možné súhlasiť so žalovanou v tom, že počítanie premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka je v tomto konkrétnom prípade pre ňu výhodnejšie, neznamená to však, že úprava premlčania, resp. dĺžky premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka by bola vždy pre spotrebiteľa nevýhodnejšia. Výhodnosť, resp. nevýhodnosť aplikácie úpravy Obchodného zákonníka na premlčanie pre spotrebiteľa bude závisieť od konkrétneho prípadu, teda od uplatneného nároku a postavenia spotrebiteľa v spore. Ako už bolo uvedené, zo zákonnej úpravy spotrebiteľských zmlúv nevyplýva požiadavka posudzovať dĺžku premlčacej lehoty v tomto prípade podľa úpravy Občianskeho zákonníka (3-ročná všeobecná premlčacia lehota) a nie podľa Obchodného zákonníka (4- ročná premlčacia lehota).
Zákon zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednávanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách tak, že tieto zmluvy nesmú obsahovať tzv. nevýhodné podmienky, pričom demonštratívny výpočet týchto neprijateľných podmienok, ktoré sa vyskytujú najčastejšie v spotrebiteľských zmluvách, je uvedené v § 53 ods.3 Obč.zák.. Zmluvné podmienky, teda konkrétne dojednania v spotrebiteľských zmluvách, sa nemôžu odchýliť od ustanovení zákona (§ 54 ods.1 Obč.zák.). Cieľom tejto úpravy je ochrana spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou, pretože nemôže ovplyvniť návrh zmluvy vopred pripravenej dodávateľom, ktorý vzhľadom na ponúkané služby má vedomosti a skúsenosti a je tým oproti spotrebiteľovi ako zmluvná strana zvýhodnený. Aplikácia Obchodného zákonníka v tomto prípade však nevyplýva z dohody účastníkov v zmluve, ale priamo zo zákona tak, ako to už bolo vyššie uvedené.
Pokiaľ teda premlčacia lehota v prípade pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní začala plynúť od 28. júna 2005, čo bol deň, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde (§ 391 ods.1 Obch.zák.), jej koniec pripadá na 28. júna 2009 (§ 397 Obch.zák.). Keďže žalobca svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil žalobou na súde dňa 13. marca 2009, nedošlo k premlčaniu jeho práva.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý sa pri posudzovaní žalovanou vznesenej námietky premlčania riadil vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a k námietke premlčania neprihliadol, považoval preto odvolací súd za správne.
Za správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ ide o zamietnutie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 6% ročne. Súhlasí s hodnotením súdu prvého stupňa, že v zmluve dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,2% denne je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a navyše ide aj o dojednanie neplatné (s poukazom na § 53 ods.1 a § 53 ods.4 písm.k/ Obč.zák. ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods.5 Obč.zák. neplatná). Povinnosť dať spotrebiteľské zmluvy do súladu s ust. § 53 OZ vyplýva z ust. § 879f/ ods.3 a 4 Obč.zák., (pod sankciou neplatnosti).
Odvolací súd súhlasí aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď súd prvého stupňa pri posudzovaní miery úspechu a neúspechu jednotlivých účastníkov konania v tejto veci prihliadol nielen k uplatnenej istine, ale aj k úrokom z omeškania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania podľa § 142 ods.2 O.s.p. považuje v tomto prípade odvolací súd za správne, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp.zn. 1 M Cdo 1/2004 zo dňa 27. apríla 2004, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch - pri rozhodovaní o náhrade trov konania, považovať za neúspech v pomerne nepatrnej časti podľa § 142 ods.3 O.s.p., ale je ho možné považovať za čiastočný úspech v zmysle § 142 ods.2 O.s.p.
Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil vo všetkých napadnutých výrokoch.
Odvolací súd zároveň v tejto veci pripustil v zmysle § 238 ods.3 O.s.p. dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu považuje zodpovedanie otázky, podľa akej právnej úpravy, či podľa úpravy Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka má byť posudzované premlčanie v prípade nárokov, uplatnených zo zmlúv o úvere, ktoré sú zároveň aj spotrebiteľskými zmluvami.
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej republike, a to aj odvolacích pri aplikácii hmotného práva ohľadne počítania dĺžky premlčacej lehoty. Podľa názoru súdu ide o otázku, ktorá je významná aj z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov v budúcnosti pri rozhodovaní podobných prípadov.
Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho sp.zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25. januára 2011 túto otázku nerieši, nakoľko v uvedenom prípade išlo o uplatnenie nároku zo zmluvy o pripojení uzavretej so spotrebiteľom. Zmluva o pripojení je upravená zák.č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, ktorý zákon premlčanie neupravuje, preto sa tento prípad posudzuje podľa Občianskeho zákonníka s tým, že dohoda zmluvných strán v zmluve o použití Obchodného zákonníka na túto zmluvu (§ 262 ods.1 Obch.zák.) bola považovaná za neprijateľnú podmienku. V prejednávanej veci však ide o úverovú zmluvu, ktorá je upravená výlučne len v Obchodnom zákonníku, preto aj aplikácia príslušných ustanovení Obchodného zákonníka je dôsledkom zákonnej úpravy, a nie dohody účastníkov. Vzhľadom na množstvo sporov, a najmä na rozdielne rozhodovanie odvolacích súdov, pripustil odvolací súd proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. Odvolanie podali obidvaja účastníci konania, pričom ani jeden z nich nebol vo svojom odvolaní úspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.