Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-5S/167/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a sudkýň JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michaely Machovej, Ph.D., v právnej veci žalobcu: FactoFin Plus, spol. s r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 335 021, právne zastúpeného: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., za ktorú koná JUDr. Tomáš Balážik, advokát a konateľ, Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 55 792 031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, za účasti osoby zúčastnenej na konaní: ERS Holding, spol. s r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 35 702 982, právne zastúpenej: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., za ktorú koná JUDr. Tomáš Balážik, advokát a konateľ, Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 55 792 031, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1096929/2017 zo dňa 22.06.2017, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému a osobe zúčastnenej na konaní náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I.

Správna žaloba

1. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 25.08.2017 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1096929/2017 z 22.06.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím mesta Senec č. z 13.03.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“, spolu s napadnutým rozhodnutím aj ako „napadnuté/predmetné rozhodnutia“), ktorým žalovaný podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v príslušnom znení (ďalej len „“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Mesto Senec (ďalej aj „správca dane“) podľa Daňového poriadku žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubilo daň z nehnuteľností podľa o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v príslušnom znení (ďalej len „“) v sume X XXX,XX Eur na zdaňovacie obdobie roka 2016, splatnú do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca zároveň navrhol priznať žalobe odkladný účinok podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a žiadal o nariadenie pojednávania podľa .

2. V bližšom odôvodnení správnej žaloby žalobca uviedol, že predmetné rozhodnutia napáda v celom rozsahu, pretože ich považuje za nezákonné, nesprávne a absolútne nedôvodné pre ich rozpor s ustanovením a nasl. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), s ustanoveniami , a s , Daňového poriadku. Žalobné dôvody vymedzil podľa , , , , keď mal za to, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, konajúce správne orgány dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý bol základom napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. Konkretizoval, že medzi ním a osobou zúčastnenou na konaní (ďalej len „zúčastnená osoba“) bola uzavretá zmluva o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dane, a na základe tejto zmluvy došlo len k zabezpečeniu pohľadávky žalobcu, k dočasnému prevodu vlastníckeho práva na určitý čas – do úplného splatenia pohľadávky, pričom predmetné nehnuteľnosti naďalej zostali v užívaní a obmedzenom vlastníctve dlžníka.

3. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca namietal posúdenie a vyhodnotenie obsahu a účelu inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že zmluvou sa zmenil vlastník nehnuteľnosti, nakoľko podľa neho je takéto tvrdenie nepravdivé a nezodpovedajúce skutočnosti a je v rozpore s právnymi predpismi, najmä s . Vzhľadom k tomu dotknuté orgány nesprávne posúdili osobu skutočného daňovníka, keď nesprávne konštatovali, že výlučným vlastníkom nehnuteľností je žalobca. Nedošlo a ani nemohlo dôjsť k trvalej zmene vlastníckeho práva, nakoľko to vylučuje samotný charakter tohto zabezpečovacieho inštitútu. Dotknuté orgány odignorovali tieto skutočnosti a nevysporiadali sa s nimi napriek tomu, že žalobca ich v odvolacom konaní namietal. Žalobca taktiež poukázal na skôr vydané rozhodnutie správcu dane, v ktorom tento orgán sám potvrdil, že daňovníkom je iný subjekt. Dotknuté orgány sa nevysporiadali s namietanou absenciou legitimity žalobcu k povinnosti podať daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti za rok 2016 a zaplatiť vyrubenú daň. Odvolací správny orgán sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, stroho odôvodnil svoje rozhodnutie a neprihliadol na to, že žalobca je len dočasným majiteľom prevedeného práva, a to len do splatnosti pohľadávky, t. j. do 31.12.2033. Nebolo zohľadnené, že žalobca sa ani v budúcnosti nemôže stať výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože v prípade nesplnenia záväzku si prevedené právo nemôže ponechať natrvalo a uspokojením pohľadávky prevedené právo priamo zo zákona prechádza späť na dlžníka.

4. Námietky žalobcu vo vzťahu k skutkovému stavu spočívali v tom, že dotknuté orgány neskúmali náležite spisový materiál a neanalyzovali predložené dôkazy, keďže neprihliadli na rozhodnutie správcu dane, ktorým bola daň z nehnuteľnosti vyrubená zúčastnenej osobe, ktoré rozhodnutie jednoznačne preukazuje, že samotné vyrubovacie konanie bolo voči žalobcovi začaté a vedené absolútne neodôvodnene. Žalobca bol vyzvaný na podanie daňového priznania už v čase, keď rozhodnutie správcu dane, v ktorom ako daňovník bola určená zúčastnená osoba, bolo vedené vyrubovacie konanie voči zúčastnenej osobe, teda voči skutočnému vlastníkovi nehnuteľností, a bolo i právoplatne ukončené zaplatením vyrubenej dane. Táto skutočnosť podľa žalobcu vylučovala povinnosť podať daňové priznanie z jeho strany. Daňové orgány túto skutočnosť nezohľadnili a postupovali nesprávne, ak následne určili daň podľa pomôcok, resp. viedli konanie voči žalobcovi, keďže jemu povinnosť podať daňové priznanie nevznikla. Žalovaný preto pochybil, keď vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť, pretože daň už bola vyrubená inému subjektu. Daňové orgány úplne prehliadli uvedenú skutočnosť, nezaoberali sa ňou, pričom je zrejmé, že o nej museli mať vedomosť. Správca dane nepostupoval správne, ak opätovne vyrubil už raz vyrubenú a zaplatenú daň za tie isté nehnuteľnosti a zdaňovacie obdobie. Takýmto postupom bol žalobca ukrátený na svojich právach, pretože správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou vzniku povinnosti žalobcu podať daňové priznanie. Žalobca má za to, že táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona zúčastnenej osobe. Daňové orgány nerešpektovali vydané rozhodnutie v tej istej veci. Tvrdenie správcu dane, že žalobca sa stal v priebehu roka 2014 výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto mu vznikla daňová povinnosť, je podľa žalobcu nepravdivé a nezodpovedá reálnemu stavu veci, pričom je v rozpore s , pretože v danom prípade zabezpečovací veriteľ nezískava predmetné právo natrvalo, a to ani v prípade, ak dlžník svoj záväzok riadne a včas nesplní. Vlastnícke právo sa považuje len za určitú záruku. Veriteľov status dočasného vlastníka je málo významný, keďže sa jeho postavenie zo zákona mení v momente, keď dlžník splní svoj záväzok alebo sa dostane do omeškania. Nikdy sa automaticky nestáva vlastníkom prevedeného práva. Nemenej dôležitou skutočnosťou je podľa žalobcu evidencia majetku a jeho odpisovanie, ktoré uskutočňuje samotný dlžník. Zabezpečovací prevod práva je špecifickým prípadom prevodu vlastníckeho práva na veriteľa, avšak v obmedzenom

rozsahu, keď veriteľovi nepatria jednotlivé zložky tohto práva, najmä nie je oprávnený právo previesť na inú osobu, ani zaťažiť v prospech inej osoby. Dokonca podľa dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné. Posledná zložka vlastníckeho práva, teda právo nakladať/disponovať s predmetom vlastníctva, je pri tomto dočasnom type vlastníctva vylúčené. Nie je teda možné považovať za vlastníka žalobcu (veriteľa), keďže výlučným vlastníkom je ten, komu prináležia všetky zložky vlastníckeho práva podľa . Daňové orgány nesprávne právne vyhodnotili samotný účel, obsah a zmysel zabezpečovacieho prevodu práva nesprávnym výkladom ustanovení a v rozpore so zmluvou o zabezpečovacom prevode práva, ktorej úmyslom nebolo trvalo prevádzať vlastnícke právo. Dlžníkovi sa nezmenil status držiteľa vlastníckych práv, ale došlo len k prevedeniu právnej istoty na veriteľa. Zabezpečovací prevod práva sa zapisuje do katastra nehnuteľností a vyznačuje sa poznámkou. Podľa žalobcu skutočnosť, že katastrálny úrad vymaže pôvodného vlastníka a zapíše na jeho miesto veriteľa, neznamená stratu vlastníckeho práva dlžníka, ale len jeho obmedzenie. Podľa názoru žalobcu uzatvorenie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemá žiadny vplyv na určenie daňového subjektu, pretože zúčastnená osoba je aj v súčasnosti absolútnym a skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Takéto účinky podľa žalobcu zákon nepredpokladá a tieto by boli podľa neho v rozpore s . Správca dane podľa žalobcu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu záveru, ktorý sa týkal nesprávneho daňovníka. Žalobca nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ale nadobudol len možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči dlžníkovi na základe záruky, ide teda len o možnosť začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva. Podľa žalobcu je s poukazom na , , a absolútne vylúčené, aby žalobca bol daňovníkom predmetnej dane. Vzhľadom k tomu bola daň žalobcovi vyrubená nezákonne.

5. Porušenie základných zásad správy daní v zmysle § 3 Daňového poriadku žalobca videl v tom, že správca dane nedostatočne zistil osobu daňovníka, daňový subjekt si vybral svojvoľne a nezákonne, v rozpore so svojím skôr vydaným rozhodnutím. Správca dane taktiež nekonal v súčinnosti so žalobcom, nakoľko sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťami, na ktoré žalobca poukazoval v jeho vyjadreniach, resp. v rámci prerokovania Protokolu. Podľa žalobcu predmetná daň bola vyrubená nezákonne, keď správca dane po tom, ako daň bola zaplatená, túto opakovane vyrubil na základe pomôcok. Žalobca mal za to, že vybrať daň dvakrát od dvoch subjektov predstavuje snahu o bezdôvodné obohatenie. Správca dane porušil aj zásadu rovnosti, keďže v obdobnej veci bolo Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava konštatované, že napriek obsahu listov vlastníctva ide v prípade zabezpečovacieho prevodu práva len o dočasné vlastníctvo, preto je daňovníkom dane z nehnuteľnosti ich skutočný vlastník – v danom prípade zúčastnená osoba.

6. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia a nesplnenia jeho náležitostí žalobca upresnil, že z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť a na základe čoho mu bola vyrubená daň. Správca dane opomenul svoje skôr vydané rozhodnutie, v ktorom vyslovil opak toho, čo v napadnutom rozhodnutí, teda že daň bola vyrubená inému subjektu, rozhodnutie správcu dane tak neobsahuje zrozumiteľné, dostatočné a jasné odôvodnenie jeho záverov. V rozhodnutí absentuje aj akékoľvek skutkové a právne zhodnotenie predmetnej veci.

7. Nezákonnosť vydaného protokolu žalobca odôvodnil tým, že nespĺňa náležitosti vymedzené Daňovým poriadkom, konkrétne preukázané kontrolné zistenia, vyhodnotenie dôkazov a vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu, vlastnoručný podpis a súpis dokladov. Vzhľadom na uvedené je neplatný a nedá sa považovať za doručený.

8. Žalobca uzavrel, že správca dane vôbec nebol oprávnený pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok a na základe uvedených skutočností v rámci žalobného návrhu žiadal, aby súd zrušil rozhodnutia daňových orgánov a vec vrátil na ďalšie konanie s poukazom na , , , , , , pri súčasnom priznaní náhrady trov konania. Zároveň požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa , ktoré zdôvodnil s poukazom na hrozbu závažnej ujmy. K žalobe na preukázanie svojich tvrdení priložil veľký počet príloh.

II.

Stručný priebeh administratívneho konania

9. Dňa 13.03.2017 Mesto Senec vydalo prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubilo daň z nehnuteľnosti (pozostávajúcu z dane zo stavieb a z dane z pozemkov) v sume X XXX,XX Eur za zdaňovacie obdobie roka 2016. Svoje rozhodnutie odôvodnilo tým, že žalobca sa v priebehu roka 2014 stal výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území A. zapísaných na označených listoch vlastníctva, pričom nepodal priznanie k dani z nehnuteľností na rok 2016, a to ani na základe opakovaných výziev správcu dane. Keďže daňovníkom dane z pozemkov a stavieb je ich vlastník, bola daň určená podľa pomôcok (na základe listov vlastníctva), žalobcovi ako ich výlučnému vlastníkovi.

10. Daň bola vyrubená podľa a na podklade Protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 (ďalej aj „Protokol“) vydaného podľa a nasl. Daňového poriadku, ktorému predchádzalo Oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok č. /Ala z 01.12.2016, doručené žalobcovi 05.12.2016. Protokol bol prerokovaný dňa 01.03.2017, o čom bola spísaná Zápisnica z prejednania protokolu o určení dane podľa pomôcok.

11. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

12. Žalovaný dňa 22.06.2017 vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na to, že daň bola vyrubená v súlade so zákonom. Konštatoval, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nepodal daňové priznanie v lehote, ani na výzvu správcu dane, preto bol správca dane oprávnený pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok, ku ktorému došlo Oznámením zo dňa 01.12.2016. Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva, ktorá bola titulom nadobudnutia nehnuteľností, sa zmenil ich vlastník, aj keď len dočasne, preto za daňovníka nebolo možné určiť dlžníka z tejto zmluvy, ale práve žalobcu.

III.

Priebeh konania pred súdom

13. Po podaní správnej žaloby dňa 25.08.2017 boli krajským súdom vykonané prvotné procesné úkony vo veci, smerujúce k zabezpečeniu splnenia podmienok na vydanie meritórneho rozhodnutia vrátane doručovania písomností účastníkom konania (, ).

14. V rámci reakcie na súdom doručenú správnu žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 06.12.2017. Poukázal v ňom na zistenie, že predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve žalobcu titulom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 21.01.2014, pričom podľa je daňovník povinný podať daňové priznanie do 31.01. toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť podľa stavu k 01.01. Správca dane preto opakovane žalobcu vyzýval na splnenie uvedenej povinnosti, avšak bezúspešne. Keďže si žalobca ako daňovník nesplnil svoju zákonnú povinnosť, správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade s , Daňového poriadku, o čom bol vyhotovený Protokol zo dňa 20.12.2016, obsahujúci podrobné zistenia k základu dane.

15. Žalovaný konštatoval, že bolo zistené pochybenie správcu dane vydaním rozhodnutia zo dňa 19.02.2016 a vyrubením dane spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o., ktorá je podľa zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dlžníkom a vlastníkom nehnuteľnosti. Žalovaný vyhlásil, že vydané rozhodnutie je právoplatné, preto správca dane vykoná kroky na nápravu uvedeného stavu prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov a následne bude rozhodnutie zrušené a nesprávne vyrubená a zaplatená daň vrátená dotknutému subjektu.

16. K samotnému inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva žalovaný argumentoval, že ide o kontroverzný inštitút, keďže sa ním dočasne zasahuje do vlastníckeho práva ako absolútneho práva. V danom prípade sa z takéhoto právneho dôvodu zmenil vlastník nehnuteľnosti, aj keď dočasne, preto nie je možné dlžníka ako užívateľa nehnuteľnosti určiť za daňovníka. Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva došlo k zmene subjektu vlastníckeho práva, k zmene jeho nositeľa z dlžníka na veriteľa. Daňovníkom dane z nehnuteľnosti je teda podľa , ten, kto nadobudol vlastníckeho právo, aj keď len dočasne. V tejto súvislosti žalovaný poukázal

aj na , ktorý upravuje vznik a zánik daňovej povinnosti. Uzavrel, že užívateľ nehnuteľnosti je daňovníkom iba v tom prípade, ak nie je možné určiť osobu daňovníka podľa , , , . Podľa listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX je však vlastníkom zapísaných nehnuteľností žalobca, preto dočasnosť prevodu vlastníckeho práva nie je relevantná. Žalovaný poukázal na Daňového poriadku, podľa ktorého dohody uzatvorené o tom, že povinnosť znáša iná osoba, nie sú pre správcu dane účinné. Zákonodarca teda jednoznačne neuznáva prenos daňovej povinnosti na iný daňový subjekt a takýto prenos je následne právne neúčinný.

17. Žalovaný ďalej vyjadril nesúhlas s tým, že v danej veci boli porušené zásady správy daní, a poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a na povinnosť správcu dane konať, a to aj z vlastného podnetu. Taktiež sa nestotožnil s namietanými nedostatkami napadnutých rozhodnutí, keďže podľa neho rozhodnutia spĺňajú všetky zákonné náležitosti, sú dostatočne odôvodnené a nebol porušený ani princíp objektivity.

18. Vzhľadom na uvedené žalovaný zotrval na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, navrhol správnu žalobu podľa ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať.

19. Uznesením krajského súdu č. k. -73 z 18.12.2017, právoplatným 27.12.2017, krajský súd rozhodol, že žalobe odkladný účinok nepriznáva, a to s poukazom na absenciu zákonných podmienok podľa .

20. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou, doručenou krajskému súdu 18.06.2018, v ktorej zotrval na podanej žalobe a na nariadení pojednávania vo veci, pričom opätovne navrhol priznať správnej žalobe odkladný účinok a žiadal vstup zúčastnenej osoby do konania. Svoje argumenty z predchádzajúcich podaní zopakoval, zdôrazňujúc najmä metódy výkladu práva, zásady správy daní podľa Daňového poriadku, potrebu dostatočného odôvodnenia orgánov verejnej správy, charakter vlastníckeho práva, a dodal, že daňové orgány nebrali do úvahy zásadu pacta sunt servanda, teda neprihliadli na zmluvu o zabezpečovacom prevode práva a jej obsah vo vzťahu k povinnostiam zmluvných strán. Napadnuté rozhodnutia podľa žalobcu nezachovávajú právnu istotu, nemajú žiadne logické odôvodnenie a nie sú v súlade s hmotnoprávnymi predpismi, resp. sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom k zabezpečovaciemu právu k nehnuteľnosti. Správca dane vzal do úvahy len zápis na liste vlastníctva, avšak zabudol dočítať titul zápisu vrátane poznámky, že ide o zabezpečovací prevod práva a nie prevod vlastníckych práv. V danej veci ide o také rozhodnutie, ktoré nemá rozumný základ v obsahu spisu a racionálne vysvetlenie. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené z dôvodov podľa , , , a tiež z dôvodu podľa , a bolo vrátené žalovanému na ďalšie konanie s tým, že žalobcovi bude priznaná náhrada trov konania.

21. Uznesením krajského súdu č. k. -88 z 12.07.2018, právoplatným 16.10.2018, krajský súd zamietol opätovný návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe s poukazom na nesplnenie zákonných podmienok.

22. Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 12.07.2018, právoplatným 16.10.2018, krajský súd nepriznal spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. postavenie osoby zúčastnenej na konaní z dôvodu absencie zákonných podmienok podľa .

23. Podaním doručeným 06.06.2020 žalovaný na výzvu súdu oznámil, že netrvá na nariadení pojednávania, a zopakoval, že daň z nehnuteľností bola vyrubená v súlade s platnými právnymi predpismi, daňové orgány zistili skutkový stav dostatočne a vec správne právne posúdili. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach, navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa zamietnuť a náhradu trov konania nepriznať.

24. Podaním doručeným 10.06.2020 žalobca na výzvu súdu oznámil, že na nariadení pojednávania trvá, čo odôvodnil s poukazom na potrebu výsluchu účastníkov konania, najmä zúčastnenej osoby. V tejto súvislosti žalobca žiadal, aby v prípade nepriznania postavenia zúčastnenej osoby spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. bol vypočutý ako svedok jej konateľ Mgr. Roman Ruhig. Žalobca v závere zotrval

na podanej žalobe v celom rozsahu, vyjadril nesúhlas s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a opakovane požiadal, aby označená spoločnosť bola do konania pribratá ako zúčastnená osoba. Zároveň zotrval na podanom petite žaloby.

25. Predmetné vyjadrenia zo 06.06.2020 a 10.06.2020 boli doručené účastníkom konania na vedomie.

26. Podaním doručeným 28.12.2020 žalobca na výzvu súdu oznámil, že trvá na nariadení pojednávania, i na svojich predchádzajúcich podaniach. Vyjadrenie bolo doručené žalovanému na vedomie.

27. Na základe , o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Nitre na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec, v ktorej v súlade so zákonom rovnako došlo k prechodu výkonu súdnictva, bola náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“), ktorý vo veci ďalej konal. Veci bola pridelená spisová značka .

28. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.10.2023, z ktorého sa ospravedlnil žalovaný podaním doručeným súdu dňa 20.10.2023, s poukazom pracovnú vyťaženosť povereného pracovníka, pričom zároveň súhlasil s tým, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti.

29. Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 23.10.2023 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu v substitučnom zastúpení Mgr. Romanom Ruhigom, advokátskym koncipientom, na základe substitučnej plnej moci z 20.10.2023, a v neprítomnosti žalovaného s poukazom na . Žalobca v plnom rozsahu zotrval na podanej žalobe, ktorej dôvody stručne zopakoval, pričom opätovne navrhol, aby súd priznal spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. postavenie zúčastnenej osoby.

30. Správny súd po neverejnej porade senátu na pojednávaní dňa 23.10.2023 vyhlásil uznesenie č. k. -123, právoplatné 12.11.2023, ktorým spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. priznal postavenie osoby zúčastnenej na konaní, a z dôvodu potreby vykonania ďalších procesných úkonov pojednávanie odročil na deň 18.12.2023.

31. Spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. ako osobe zúčastnenej na konaní boli správnym súdom dňa 12.11.2023 doručené všetky písomnosti vrátane správnej žaloby a vyjadrení účastníkov konania.

32. Zúčastnená osoba sa k veci vyjadrila podaním doručeným správnemu súdu 27.11.2023. Uviedla, že zaplatená daň jej nikdy nebola vrátená. Daň bola vyrubená rozhodnutím z 19.02.2016, ktoré je podľa nej zákonné a správne. Poukázala na charakter vlastníckeho práva, jeho jednotlivé zložky i na charakter zabezpečovacieho prevodu práva a mala za to, že zabezpečovací veriteľ nenadobúda absolútne vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Zdôraznila existenciu dohody medzi ňou a žalobcom, obsiahnutej v zmluve o zabezpečovacom prevode práva. V ďalšom zopakovala argumentáciu žalobcu týkajúcu sa námietok porušenia zásady správy daní, dvojitého zdanenia, právnej istoty, vydaných rozhodnutí Hlavného mesta a nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil podľa až f), a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pri súčasnom priznaní náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zúčastnenej osobe.

33. Vyjadrenie zúčastnenej osoby bolo doručené ostatným účastníkom konania na vedomie.

34. Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 18.12.2023 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a zúčastnenej osoby, v substitučnom zastúpení Mgr. Romanom Ruhigom, advokátskym koncipientom, na základe substitučnej plnej moci zo dňa 15.12.2023, a v neprítomnosti žalovaného ( ), ktorý svoju neprítomnosť podaním doručeným správnemu súdu 14.12.2023 ospravedlnil s poukazom na pracovnú vyťaženosť povereného pracovníka, pričom súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Žalobca a osoba zúčastnená na konaní v rámci svojho vyjadrenia na pojednávaní zotrvali na podanej žalobe i svojich vyjadreniach v celom rozsahu.

IV.

Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

35. Správny súd v Bratislave ako súd s právomocou a príslušnosťou na konanie v danej veci podľa , , , , , a , po zistení, že všeobecná správna žaloba v tomto konaní bola podaná v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), smerovala proti orgánu verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku ( ), obsahovala zákonom stanovené náležitosti ( ), bola splnená podmienka podľa , po vykonaní procesných úkonov podľa , , vychádzajúc zo stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ( ), ako i skutkovým stavom zisteným daňovými orgánmi ( ), konajúc s ohľadom na , rozhodujúc za splnenia procesných podmienok na pojednávaní nariadenom v zmysle s verejným vyhlásením rozsudku ( ), dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

36. Podľa v znení účinnom od 01.07.2023 „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté.“

37. Podľa v znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.“

38. Podľa v znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.“

39. Podľa až g) v znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.“

40. Podľa v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

41. Podľa v znení účinnom do 30.06.2023 „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“

42. Podľa v znení účinnom do 30.06.2023 „Ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania.“

43. Podľa „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

44. Podľa „Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.“

45. Podľa až 3 „(1) Daňovníkom dane z pozemkov, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, je a) vlastník pozemku, b) správca pozemku vo vlastníctve štátu, správca pozemku vo vlastníctve obce alebo správca pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku zapísaný v katastri nehnuteľností (ďalej len "kataster"). (2) Daňovníkom dane z pozemkov je a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie náhradné pozemky vyčlenené z pôdneho fondu užívaného právnickou osobou až do vykonania pozemkových úprav, b) nájomca, ak 1. nájomný vzťah k pozemku trvá alebo má trvať najmenej päť rokov a nájomca je zapísaný v katastri, 2. má v nájme pozemky spravované Slovenským pozemkovým fondom, 3. má v nájme náhradné pozemky daňovníka uvedeného v písmene a). (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, je daňovníkom osoba, ktorá pozemok skutočne užíva.“

46. Podľa až 3 „(1) Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len "vlastník stavby"). (2) Pri stavbách spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, 6) ktoré sú v nájme, je daňovníkom nájomca. (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu skutočne užíva.“

47. Podľa „Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.“

48. Podľa „Priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k týmto daniam alebo niektorej z nich podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Daňovník nie je povinný podať priznanie k dani z nehnuteľností, ak je pozemok, stavba, byt alebo nebytový priestor v bytovom dome oslobodený od dane podľa a .“

49. Podľa až 3 „(1) Splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len ""). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou ( ). (2) Ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri. (3) Uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol.“

50. Podľa § 3 ods. 1 až 10 Daňového poriadku „(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne

a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. (9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.“

51. Podľa § 48 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku „Správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane.“

52. Podľa § 48 ods. 3 Daňového poriadku „Správca dane je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov.“

53. Podľa § 49 ods. 1 Daňového poriadku „O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane vzťahuje § 47. Súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj súpis pomôcok, na základe ktorých správca dane určil daň.“

54. Podľa § 55 ods. 15 Daňového poriadku „Dohody uzatvorené o tom, že povinnosť podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu znáša namiesto daňového subjektu úplne alebo čiastočne iná osoba, nie sú pre správu daní právne účinné, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“

55. Predmetom tohto konania je posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ktorými bola žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubená daň z nehnuteľností (pozostávajúca z dane z pozemkov a z dane zo stavieb), nachádzajúcich sa v katastrálnom území A., zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, a to v sume X XXX,XX Eur na zdaňovacie obdobie roka 2016, pričom daň bola určená podľa pomôcok v zmysle § 48 a nasl. Daňového poriadku z dôvodu, že daňový subjekt nepodal daňové priznanie ani po opakovaných výzvach správcu dane. Žalobca sa na základe správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí podľa , , , , , , s tým, že medzi jeho kľúčové argumenty patrili: charakter zabezpečovacieho prevodu práva z hľadiska jeho dočasnosti a vlastníckych obmedzení, skutočnosť, že daňová povinnosť bola súčasne vyrubená aj inému subjektu, absencia zákonných náležitostí Protokolu, nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, porušenie zásady správy daní a iné, ktoré podľa správneho súdu mali svoj základ výlučne v posúdení osoby vlastníka nehnuteľností.

56. Správny súd sa v rámci preskúmania veci oboznámil s obsahom súdneho spisu a administratívnych spisov žalovaného i mesta Senec ako prvostupňového orgánu (ďalej spolu aj „daňové orgány“) a dospel k záveru, že daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, keď daň z predmetných nehnuteľností vyrubili podľa pomôcok v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku s poukazom na to, že žalobca napriek opakovaným výzvam správcu dane (podľa administratívneho spisu išlo o výzvy prevzaté žalobcom v dňoch 23.03.2016, 07.04.2016, 19.09.2016), napriek svojej zákonnej povinnosti podľa , nepodal daňové priznanie za predmetné nehnuteľnosti, hoci sa stal ich vlastníkom dňa 21.01.2014 na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, uzatvorenej medzi ním a spoločnosťou ERS Holding, spol. s r.o. dňa 16.12.2013. Správny súd má za to, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a úplne, keď vychádzali z listov vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, ktoré si na tento účel zabezpečili a ktoré jednoznačne svedčia o osobe vlastníka predmetných nehnuteľností, ktorému v rozhodnom období vznikla daňová povinnosť podľa , preto boli ako zabezpečené dôkazy na účely určenia predmetnej dane postačujúce. Žalobca iné podklady v zmysle Daňového poriadku správcovi dane nepredložil a obsah použitých dôkazov ani nenamietal. V konaní tak nebol sporný obsah listov vlastníctva ako použitých dôkazov, z ktorých daňové orgány pri jeho zisťovaní vychádzali, ani existencia zabezpečovacieho prevodu práva ako právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam.

57. Spornou zostala otázka správnosti určenia osoby daňovníka a s tým súvisiaca (ne)existencia daňovej povinnosti na strane žalobcu s ohľadom na charakter inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva. Správny súd konštatuje, že hoci žalobca uplatnil (okrem iných) aj žalobné body podľa a a vzniesol tým námietky týkajúce sa skutkového stavu, tieto jeho námietky z hľadiska svojej podstaty smerujú proti uvedeným právnym otázkam, teda proti právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe je striktne viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v súlade s ustanovením , s výnimkami podľa , ktorých existencia sa však v danom konaní nepreukázala. Správny súd preto uzatvára, že žalobcom označené žalobné body podľa , obsahovo napĺňajú dôvody podľa , preto nebolo možné konštatovať naplnenie dôvodov zrušenia napadnutých rozhodnutí podľa , .

58. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa sa rozumie stav, kedy príslušný orgán na správne a úplne zistený skutkový stav aplikuje nesprávnu právnu normu alebo jej časť, prípadne ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne vyloží a v dôsledku toho dospeje k nesprávnym právnym záverom. Správny súd zastáva názor, že o tento prípad v danej veci nejde.

59. Žalobca svoj záver o nesprávnosti právneho posúdenia veci založil v podstate na tvrdení, že zabezpečovací prevod vlastníckeho práva pre jeho dočasný charakter, podstatu a vlastnícke obmedzenia vylučuje na strane veriteľa (žalobcu) nadobudnutie vlastníckeho práva v absolútnom rozsahu a natrvalo, preto mu ako daňovníkovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť. S takýmto záverom žalobcu nie je možné sa stotožniť. Správny súd poukazuje na to, že základnou premisou pre posúdenie nastolenej právnej otázky sú ústavnoprávne limity konania štátnych orgánov v zmysle (ďalej len „“) a limity ukladania daní podľa , dovoľujúce konať štátnym orgánom len na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a dane ukladať len zákonom alebo na jeho základe. Zákonom, ktorým sa ustanovujú miestne dane a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, je ako hmotnoprávny predpis, vymedzujúci okrem iného aj vznik daňovej povinnosti, jej predmet a rozsah, osobu daňovníka a jeho povinnosti. Konanie daňových orgánov potom upravuje procesný predpis, ktorým je .

60. vo vzťahu k dani zo stavieb a pozemkov vymedzuje osobu daňovníka jednoznačne, taxatívnym spôsobom, v ustanoveniach , a , , tak, že prioritne (z hľadiska systematického zaradenia v predmetnom ustanovení) je ním vlastník stavby/ pozemku. Ďalej ním môžu byť iné osoby, ktoré majú určitý vzťah k dotknutej nehnuteľnosti, teda jej správca, nájomca či fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie náhradné pozemky. Až v prípade, že osobu daňovníka nie je možné takýmto spôsobom určiť, teda ak neprichádza do úvahy žiadna z uvedených možností v podobe vlastníka, správcu, nájomcu či subjektu s prideleným náhradným pozemkom, je možné subsidiárne použitie ,

, ktorým zákon za daňovníka označuje osobu, ktorá nehnuteľnosť skutočne užíva, čo potvrdila aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. z 27.09.2018). To však nie je prípad prejednávanej veci, v ktorej k predmetným nehnuteľnostiam existuje vlastnícke právo a vlastník je zistiteľný z listov vlastníctva. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na Dôvodovú správu k (II. Osobitná časť, K ), podľa ktorej „Navrhované ustanovenie oproti predchádzajúcej právnej úprave presnejšie definuje daňovníka dane z pozemkov. Pri určení daňovníka dane z pozemkov je rozhodujúci vlastnícky vzťah k pozemkom. Preto daňovníkom je v zásade vlastník pozemku, zapísaný v katastri nehnuteľností. Doterajšia prax však nasvedčuje tomu, že je potrebné riešiť priamo v zákone aj tie situácie, keď vlastník nie je známy. Navrhuje sa obdobne ako doposiaľ, aby daňovníkom dane z pozemkov bol aj správca pozemku vo vlastníctve štátu, správca pozemku vo vlastníctve obce alebo správca pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku zapísaný v katastri nehnuteľností. Ak nie je možné určiť za daňovníka ani vlastníka pozemku, ani správcu alebo nájomcu, ponecháva sa v súlade so súčasne platným právnym stavom, daňovníkom ten, kto pozemky skutočne užíva.“ Zámerom zákonodarcu teda bolo prioritne určiť za daňovníka vlastníka nehnuteľnosti zapísaného v katastri nehnuteľností, a až alternatívne, v prípade, že vlastník nie je známy, určiť inú osobu daňovníka tak, aby bola splnená daňová povinnosť. V tomto kontexte treba zároveň podotknúť, že zákonodarca nepovažoval za potrebné rozlišovať osobu vlastníka, resp. určiť výnimky pri jeho určovaní na základe obsahu (obmedzení) vlastníckych oprávnení. nerozlišuje, či ide o vlastníka plnohodnotného (takého, ktorý disponuje všetkými vlastníckymi oprávneniami – ius possidendi, ius disponendi, ius utendi et fruendi v zmysle ) alebo vlastníka, ktorého vlastnícke práva sú obmedzené, resp. ktorého vlastnícke právo má trvalý alebo dočasný charakter. Z hľadiska je rozhodujúcou len skutočnosť, že nehnuteľnosť má vlastníka, ktorý je známy, resp. zistiteľný, s tým, že vlastníctvo sa pri prevode nehnuteľností na základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností ( ), teda konštitutívnou skutočnosťou je samotný vklad. Je teda možné uzavrieť, že pre daňovú povinnosť dani z nehnuteľnosti je rozhodujúci vlastnícky vzťah k pozemku, ktorý sa preukazuje výpisom z listu vlastníctva, eventuálne dokladom z bývalej evidencie nehnuteľností alebo dokladom z pozemkovej knihy. V prípade existencie takýchto dokladov nie je potom pri určovaní daňovníka rozhodujúci užívateľský vzťah k nehnuteľnostiam, ale preukázateľná existencia vlastníctva bez ohľadu na titul nadobudnutia, existujúce obmedzenia alebo dočasnosť prevodu. Vlastník nehnuteľnosti sa s výnimkami podľa potom nemôže svojej daňovej povinnosti zbaviť.

61. Pokiaľ ide o samotný inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva (ako jeden z druhov zabezpečovacieho prevodu práva), je to inštitút občianskeho práva spadajúci pod zabezpečenie záväzkov, teda jeho prioritným cieľom je ochrana práv veriteľa a zabezpečenie jeho pohľadávky. Napriek tomu, že takýto prevod má primárne zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu a akcesorický charakter (viaže sa na hlavný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom), nemožno opomínať jeho podstatu, ktorou je nadobudnutie vlastníckeho práva ako práva vecného, umožňujúceho právne panstvo nad vecou (úplné alebo čiastočné právne ovládanie veci), a to na základe písomnej zmluvy ( ). expressis verbis zakotvuje, že pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou ( veta druhá ). Ide teda o riadny prevod vlastníckeho práva na základe zmluvy (, ), s poukazom na to, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom ( ). Jeho účelom je zabezpečiť pohľadávku, pričom zákon dokonca nevylučuje ani to, aby si veriteľ prevedené právo natrvalo ponechal a po splnení záväzku dlžníka trvale užíval všetky vlastnícke oprávnenia. Zákon vylučuje len takéto dohody medzi veriteľom a dlžníkom pred splatnosťou pohľadávky ( ), preto je argumentácia žalobcu v tomto smere irelevantná. Napriek dočasnosti a obmedzeniam jednotlivých zložiek vo vzťahu k nadobúdateľovi nestráca prevedené vlastnícke právo svoju vecnoprávnu podstatu a absolútny charakter. Vlastnícke právo bez ohľadu na titul jeho nadobudnutia je vždy právom absolútnym, keďže pôsobí erga omnes. Argumentácia žalobcu založená na opaku je preto neopodstatnená. Správny súd ďalej konštatuje, že na status vlastníka nemajú vplyv ani obmedzenia súvisiace so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva a tento status nadobúdateľ vlastníckeho práva nestráca len z dôvodu, že ide o prevod dočasný.

62. ako súkromnoprávny predpis poskytuje fyzickým a právnickým osobám zmluvnú slobodu, a to aj v záväzkových vzťahoch. Je preto výlučne na slobodnej vôli zmluvných strán, či k zabezpečenia záväzku pristúpia a v akej forme, resp. či si zvolia práve inštitút prevodu vlastníckeho práva, ktorý je zabezpečovacím inštitútom sui generis a má špecifický charakter. V prípade takéhoto výberu je potom potrebné znášať i konsekvencie s tým spojené vrátane osobitostí zvoleného typu zabezpečenia, v tomto prípade nadobudnutie práv a zároveň povinností vlastníka nehnuteľností. Zmluvná sloboda pri zabezpečovacom prevode práva umožňuje zmluvným stranám upraviť si i obsah práv a povinností k predmetu práva podľa vlastnej vôle (s výnimkou kogentných ustanovení), táto sloboda je však limitovaná normami verejného práva, ktorými sú aj daňové zákony. Neobstojí preto námietka žalobcu, že medzi ním a zúčastnenou osobou ako zmluvnými stranami bol konsenzuálne určený subjekt daňovej povinnosti (podľa čl. III, bod 10. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 16.12.2013 dane z nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet zabezpečenie, znáša dlžník, teda zúčastnená osoba), keďže normy verejného práva jednoznačne určujú, kto je daňovníkom dane z nehnuteľností, a zároveň vylučujú účinnosť dohôd modifikujúcich subjekt daňovej povinnosti ( Daňového poriadku).

63. Čo sa týka námietky žalobcu, že v inom daňovom konaní bola rovnaká daňová povinnosť uložená inému subjektu – zúčastnenej osobe, a preto v tomto konaní bola porušená zásada dvojitého zdanenia, je treba uviesť, že túto skutočnosť v prejednávanej veci nie je možné zohľadniť. Predmetom tohto konania je prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, t. j. rozhodnutí, ktorými bola uložená daňová povinnosť žalobcovi, nie osobe zúčastnenej na konaní. Pokiaľ boli v iných konaniach vydané rozhodnutia, ktoré podľa žalobcu nemajú oporu v zákonných ustanoveniach, žalobca, prípadne zúčastnená osoba, majú (mali) možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na nápravu takéhoto stavu a domáhať sa ochrany svojich práv. Správnemu súdu nedá v tejto súvislosti nepodotknúť, že žalobca ako jeden z iniciátorov a signatárov zmluvy o zabezpečovacom prevode práva mal vedomosť o zmene vlastníckeho práva a ako nadobúdajúci subjekt vlastníckeho práva poznal svoje povinnosti, vrátane povinnosti daňovej (ignorantia legis non excusat), rovnako tak zúčastnená osoba, ktorá mala možnosť brániť sa proti prípadne nesprávne vyrubenej daňovej povinnosti. Navyše daňová povinnosť podľa (na ktorú sa viaže i povinnosť podať daňové priznanie podľa ) vzniká ex lege, teda priamo zo zákona nie rozhodnutím daňového orgánu. Skutočnosť, že daň bola vyrubená v inom konaní nesprávne, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže bolo vydané v súlade so zákonom. Ani samotná iniciácia konania o zrušenie nezákonných rozhodnutí v inom konaní nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci a táto nie je ani podmienkou rozhodnutia súdu v tomto konaní (ako predbežná otázka).

64. Vzhľadom na uvedené správny súd uzatvára, že nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v danom konaní a daňové orgány správne aplikovali dotknuté hmotnoprávne i procesné ustanovenia , Daňového poriadku i . V konaní tak nebol preukázaný žalobný dôvod podľa .

65. V rámci žalobných námietok podľa žalobca ďalej argumentoval nezákonnosťou Protokolu z 20.12.2016, ktorú odôvodnil absenciou jeho zákonných náležitostí (preukázané kontrolné zistenia, vyhodnotenie dôkazov, vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu, vlastnoručný podpis a súpis dokladov). Ani túto námietku však nemožno považovať za opodstatnenú, a to najmä s poukazom na špecifiká protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý je výsledkom osobitného konania, nahrádzajúceho daňové konanie na základe riadne vykonanej daňovej kontroly. Pri postupe daňových orgánov podľa a nasl. Daňového poriadku, na ktorý musia byť splnené zákonom stanovené podmienky, dochádza k určeniu dane alternatívnym spôsobom (na základe pomôcok), keďže riadne určenie dane z dôvodu absencie vstupných údajov (zapríčinenej spravidla nekonaním daňového subjektu) nie je možné. Táto osobitosť sa potom prejavuje aj v protokole o určení dane podľa pomôcok, na ktorý sa ustanovenia o náležitostiach riadneho protokolu vzťahujú len primerane ( veta druhá Daňového poriadku), teda s ohľadom na okolnosti daného konania. Keďže v prejednávanej veci neprebehla daňová kontrola a žalobca nepredložil žiadne dôkazy vo vzťahu k svojej daňovej povinnosti, a to ani dodatočne, Protokol z 20.12.2016 nemohol obsahovať preukázané kontrolné zistenia ani vyhodnotenie dôkazov. Daň bola určená podľa pomôcok, ktoré boli v Protokole presne špecifikované (išlo o listy vlastníctva), pričom tieto boli jediným možným a súčasne zákonným podkladom pre takúto formu určenia dane. Protokol z 20.12.2016 obsahuje nielen súpis pomôcok (dokladov), na základe ktorých

správca dane určil daň, ale aj spôsob zistenia dane, určenie jej výšky, a to osobitne pre konkrétne zdaňovacie obdobie a konkrétnu daň. Správca dane sa zaoberal aj možnými výhodami pre daňový subjekt v zmysle § 48 ods. 5 Daňového poriadku.

66. Pokiaľ ide o vyjadrenia daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku a s tým súvisiacu náležitosť protokolu podľa § 47 písm. i) Daňového poriadku, tieto sa týkajú len tých konaní, v ktorých došlo k riadnemu výkonu daňovej kontroly, keďže vyjadrenia daňového subjektu v jej priebehu zabezpečujú kontradiktórnosť celého procesu daňovej kontroly. V predmetnom konaní daňová kontrola neprebehla, daň bola z dôvodu nepodania daňového priznania žalobcom určená podľa pomôcok, k čomu sa daňový subjekt vyjadril až po vydaní Protokolu. Do začatia určovania dane podľa pomôcok, ktorým je deň po doručení oznámenia v zmysle § 48 ods. 2 Daňového poriadku, mal žalobca možnosť sa vyjadriť len k výzvam správcu dane, ktorú aj využil, tieto vyjadrenia však neboli z hľadiska postupu podľa § 48 Daňového poriadku relevantné a nemožno ich považovať za vyjadrenia v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. Zákonodarca pri takomto osobitnom type konania zakotvil možnosť daňového subjektu vyjadriť sa len podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku. Napokon správny súd dodáva, že Protokol z 20.12.2016 obsahuje aj podpis podľa § 47 písm. k) Daňového poriadku. Skutočnosť, že podpis bol do Protokolu doplnený až v priebehu jeho prerokovávania, nemá vplyv na jeho zákonnosť. Účelom prerokovania protokolu je prejednanie výsledkov daňového konania a jeho súčasťou je aj vznášanie námietok zo strany daňového subjektu, ktoré je daňový orgán povinný reflektovať, k čomu v danom prípade došlo. Zo Zápisnice z prejednania protokolu o určení dane podľa pomôcok z 01.03.2017 je zrejmé, že k oprave v Protokole došlo v prítomnosti povereného zástupcu žalobcu a opravený Protokol bol odovzdaný do jeho rúk, žalobca teda nebol dotknutý na svojich právach takýmto postupom daňových orgánov. takýto postup nevylučuje, práve naopak, vzhľadom na účel prerokovania je odstraňovanie najmä formálnych vád v tomto štádiu konania žiaduce. Protokol bol vypracovaný v súlade so zákonom, zákonným postupom správcu dane, obsahuje všetky zákonné náležitosti - všeobecné i osobitné - podľa , a nasl. Daňového poriadku, a v súvislosti s jeho vydaním nedošlo k porušeniu práv žalobcu.

67. V súvislosti s namietaným porušením základných zásad správy daní podľa § 3 Daňového poriadku (ku ktorému malo podľa žalobcu dôjsť tým, že správca dane nedostatočne zistil osobu daňovníka, daňový subjekt si vybral svojvoľne, v rozpore so svojím skôr vydaným rozhodnutím a opakovane, bez súčinnosti žalobcu a bez reflektovania jeho námietok, v rozpore so zásadou rovnosti s ohľadom na rozhodnutia vydané Hlavným mestom Bratislava) správny súd uvádza, že tieto kopírujú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorou sa správny súd vysporiadal v predchádzajúcich bodoch rozhodnutia. Správny súd len opakuje, že daňový subjekt – vlastník predmetných nehnuteľností, ktorým sa stal žalobca na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dňa 21.01.2014, bol správcom dane zistený a označený v súlade so zákonom, na ktorú skutočnosť nemá vplyv ani rozhodnutie vydané v inom konaní, kde bola za daňovníka označená iná osoba a ktoré sám žalovaný označil za pochybenie pri vyrubení dane. Pokiaľ ide o zásadu súčinnosti, je potrebné poznamenať, že správca dane v priebehu daňového konania vykonal maximum pre to, aby dosiahol súčinnosť žalobcu pri plnení jeho povinnosti podať daňové priznanie, keď ho opakovane – štyrmi samostatnými výzvami – žiadal o splnenie jeho povinnosti. Žalobca síce na výzvy reagoval, svoju povinnosť si však nesplnil a neposkytol správcovi dane ani podklady, z ktorých by pri určovaní dane mohol vychádzať. Správnemu súdu preto nie je zrejmé, v čom mala byť porušená zásada súčinnosti zo strany daňových orgánov, keďže z pohľadu správneho súdu tieto postupovali v súlade so zákonom a využili všetky svoje dostupné možnosti na to, aby bolo zákonu učinené zadosť, pritom nad rámec svojich povinností žalobcu vyzvali na splnenie tej istej povinnosti opakovane. Nekonanie žalobcu malo potom za následok postup podľa § 48 a nasl. Daňového poriadku, ktorý bol vzhľadom na danú situáciu nevyhnutný a správca dane nemal inú zákonnú možnosť dosiahnuť splnenie zákonom uložených povinností. K porušeniu uvedených zásad preto nedošlo, rovnako tak nedošlo k porušeniu zásady rovnosti nezohľadnením rozhodnutí Hlavného mesta Bratislava, ktoré sú v rozpore s vysloveným právnym názorom správneho súdu.

68. Napokon žalobca v súvislosti s porušením zásady správy daní namietal, že daňové orgány nereflektovali na jeho námietky, tieto však nekonkretizoval, preto správny súd túto námietku nemohol preskúmať a zaoberať sa ňou.

69. Správny súd preto rezultuje, že nedošlo ani k naplneniu žalobného bodu podľa , teda k porušeniu ustanovení o konaní, ktoré by mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

70. Napokon žalobca správnou žalobou namietal i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia [ ], ktorá mala podľa neho spočívať v nedostatku konkrétnych skutočností pre záver o existencii daňovej povinnosti žalobcu a dôvodu vyrubenia dane, i v opomenutí správcu dane zohľadniť svoje skôr vydané rozhodnutie, a v absencii akéhokoľvek skutkového a právneho zhodnotenie predmetnej veci. Správny súd sa s argumentáciou žalobcu nestotožňuje. Napadnuté rozhodnutie, ktoré žalovaný vydal po zistení a ustálení skutkového stavu s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci, podľa správneho súdu všetky parametre dostatočne odôvodneného rozhodnutia po formálnej i materiálnej stránke spĺňa. Obsahuje nielen formálne zákonné náležitosti, ale z hľadiska materiálneho (samotnej podstaty veci) dáva odpoveď na všetky zásadné otázky, ktoré boli v predmetnom konaní riešené a ktoré sú základom jeho skutkových a právnych záverov s ohľadom na použitý osobitný postup v daňovom konaní, ktorý už zo svojej podstaty predstavuje limitu pre rozvíjanie skutkových a právnych záverov daňových orgánov. Nespokojnosť účastníka s výsledkom konania nemôže byť dôvodom na konštatovanie opaku. Správny súd konštatuje, že žalovaný sa vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré boli uplatnené v odvolacom konaní.

71. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane boli vydané v súlade so zákonom, vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, sú riadne odôvodnené a v súlade s obsahom administratívneho spisu, pričom nevykazujú rozpor s ustanoveniami a nasl. , s , , ani s Daňového poriadku. Správny súd nezistil žalobcom namietané dôvody pre zrušenie preskúmavaných rozhodnutí podľa , , , , , preto správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa .

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , , keď žalovanému ani osobe zúčastnenej na konaní ( ) právo na náhradu trov konania nepriznal. Aj napriek úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania žalovanému v zmysle nepriznal, keďže nevzhliadol existenciu výnimočných okolností, za ktorých by bolo možné ju orgánu verejnej správy priznať. Pokiaľ ide o osobu zúčastnenú na konaní, tej nebola v súvislosti s predmetným konaním uložená žiadna povinnosť, ktorá by priznanie náhrady v zmysle odôvodňovala, a z obsahu spisového materiálu nevyplývajú žiadne ďalšie trovy konania, ktoré by jej vznikli, pričom nebol podaný ani návrh na ich priznanie ( posledná veta ).

73. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 ( veta prvá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná účastníkom konania, v neprospech ktorého bol rozsudok vydaný, to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správnom súde v Bratislave [, , , v znení účinnom do 30.06.2023]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( v znení účinnom do 30.06.2023). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok [ v znení účinnom do 30.06.2023].

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu ( v znení účinnom do 30.06.2023).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [, v znení účinnom do 30.06.2023].

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť aj: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa podáva (sťažnostné body), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, v znení účinnom do 30.06.2023).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( v znení účinnom do 30.06.2023).

Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (, v znení účinnom do 30.06.2023).