Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/10/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. X, F. G. G., ČR, 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX, 3/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX/XXX, všetci právne zast.: Mgr. Michal Krákorník, advokát so sídlom Štiavnická 2018/7, Ružomberok, IČO: 42 387 761, proti žalovanej: F. A., nar. XX.XX.XXXX, H. XXX, zast.: Mgr. Igor Palider, advokát so sídlom Klinec II č. 215/29, Zubrohlava, IČO: 37 801 635, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -189 zo dňa 30. septembra 2022, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/ - 3/ proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že rodinný dom so súpisným číslom XXX v k. ú. D., ktorý bol postavený na pozemku C-KN parc. č. 346 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 667 m2, patrí do dedičstva po F. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku. Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobcom 1/ až 3/ proti žalovanej priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

1.1 Nárok žalobcov posudzoval podľa , , , , .

1.2 Podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia že nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XXX, k.ú. D. patrí do dedičstva po ich otcovi F. B.. Súd prvej inštancie tiež dôvodil, že sa jedná o určovací žalobný petit a žalobu bolo potrebné posudzovať podľa , ako žalobu o určenie, či tu právo bolo alebo nebolo, ak bol na tom naliehavý právny záujem, ktorého existencia bola základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu bol naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažovala toho, kto sa uvedeného určenia domáha, t. j. žalobcu. Pokiaľ chcel žalobca osvedčiť naliehavý právny záujem, musel na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo bolo alebo nebolo. V prejednávanej veci pritom nešlo o prípad, kedy by právny záujem na požadovanom určení práva vyplýval z právneho predpisu, keďže žiaden predpis neoprávňoval, resp. neukladal povinnosť niekomu podať takú žalobu, aká bola predmetom uvedeného sporu. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že naliehavý

právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez uvedeného určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez uvedeného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Dôvodnosť žaloby, a teda aj naliehavý právny záujem žalobcovia odôvodňovali neplatným prevodom rodinného domu súp. č. XXX darovacou zmluvou na žalovanú, nakoľko v čase darovania bol vlastníkom nehnuteľnosti v zmysle dedičského konania D 1524/92 zo dňa 28.10.1994 v celosti otec žalobcov, a nie I. B., darca. Žalovaná tak platne nenadobudla spornú nehnuteľnosť, a preto jej ani nesvedčil zápis na LV č. XXXX, k. ú. D.. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia mali naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko prípadným vyhovujúcim výrokom súdu by došlo k pozitívnej zmene v právnych pomeroch žalobcov, keďže len na základe uvedeného rozhodnutia súdu by sa predmetom dodatočného dedičského konania po poručiteľovi F. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX mohla stať predmetná nehnuteľnosť. Inú žalobu sledujúcu uvedený cieľ ani nebolo možné podať. Zároveň bol splnený aj okruh účastníkov, keďže žalobcovia boli v zmysle Osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 516/99 zo dňa 29.12.2005, právoplatného dňa 16.01.2016, dedičia po zomr. F. B. a žalovaná evidovaná na LV č. XXXX, k. ú. D. ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti.

1.3 Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal spornou otázkou, a to, kto bol v čase uzatvorenia darovacej zmluvy vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. D 1524/92 zo dňa 28.10.1994, ktorého účastníkmi boli všetci dedičia, teda aj sporové strany. V rámci uvedeného dedičského konania sa na základe dohody dedičov stal otec žalobcov výlučným vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX postavenom na pozemku parc. č. 345 a 346. V rámci predmetného konania došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov B. B. a I. B., pričom to bol práve I. B., otec žalovanej a právneho predchodcu žalobcov, ktorý nežiadal uhradiť pohľadávku v sume 41.500,- Sk z titulu vyporiadania k uvedenému rodinnému domu s poukazom na to, že mu syn F. B. zabezpečí doživotnú opateru, čo podľa súdu prvej inštancie znamená, že sa I. B. dobrovoľne vzdal vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Dôvodom, pre ktorý nedošlo k zápisu dedičského rozhodnutia v katastri nehnuteľností, a teda F. B. nebol evidovaný na LV č. XXXX ako vlastník rodinného domu, bolo pochybenie zo strany Okresného súdu Dolný Kubín, ktorý v lehote neodstránil nedostatky listiny. Urobil tak až dňa 27.01.2000, po tom, ako bola uzatvorená dňa 06.08.1999 darovacia zmluva medzi žalovanou a I. B., a teda na LV č. XXXX už bola v tom čase ako výlučný vlastník nehnuteľnosti evidovaná žalovaná. Súd prvej inštancie pritom v konaní nemal preukázané, že by po tom, ako rozhodnutie sp. zn. D1524/92 nadobudlo dňa 23.12.1994 právoplatnosť, došlo k prevodu vlastníckeho práva z F. B. na I. B., a ten následne mohol platne darovať rodinný dom žalovanej. Darovacia zmluva zo dňa 06.08.1999 tak nemohla mať za následok stratu vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov, ale mohla viesť k dobromyseľnosti žalovanej, že jej vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí. Súd prvej inštancie preto následne pristúpil ku skúmaniu, či mohlo zo strany žalovanej dôjsť k nadobudnutia vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX vydržaním a dospel k záveru, že žalovaná sa nestala jeho vlastníčkou ani v zmysle .

1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o predpoklady vydržania spočívajúce v spôsobilom subjekte a predmete držby, tieto boli preukázané. Spornou zostala dobromyseľnosť žalovanej v tom, že jej predmet vydržania patrí, ktorú dobromyseľnosť odôvodňovala tým, že jej I. B. pred uzatvorením darovacej zmluvy predložil list vlastníctva, na ktorom bol evidovaný ako vlastník rodinného domu súp. č. XXX a že ju otec uistil, že je jeho vlastníkom, o čom nemala dôvod pochybovať. Uvedené tvrdenia však súd prvej inštancie v kontexte celej posudzovanej veci a po vyhodnotení predložených dôkazov, nepovažoval za pravdivé. Podľa súdu prvej inštancie dobrá viera držiteľa, teda žalovanej sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná nemohla nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že jej sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam prejednávanej veci bolo vylúčené akékoľvek dobromyseľné presvedčenie žalovanej. Bolo pravdou, že v rámci pripojeného spisu katastra nehnuteľností V 757/99 sa súd prvej inštancie oboznámil aj s listom vlastníctva zo dňa 29.07.1999, ktorý bol vyhotovený pred uzatvorením darovacej zmluvy a na ktorom bol ako vlastník uvedený I. B.. K založeniu predmetného listu vlastníctva však došlo na základe Listiny o určení súpisného čísla čl. 28/99 zo dňa 29.07.1999 v zmysle žiadosti, ktorú podal práve I. B. dňa 29.07.1999, teda v ten istý deň, ako došlo aj k založeniu listu vlastníctva. Z objednávky znaleckého

posudku (č.l. 16 znaleckého posudku) pritom vyplýva, že znalecký posudok objednala žalovaná osobne dňa 14.07.1999, t. j. v čase, kedy LV č. XXXX ešte neexistoval. Podľa súdu prvej inštancie si žalovaná preto odporuje vo svojich tvrdeniach, keď na pojednávaní uvádzala, že jej otec predložil list vlastníctva a ona následne na jeho pokyn objednala znalecký posudok. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie poukázal najmä na to, že žalovaná mala vedomosť o tom, že rodinný dom nadobudol v rámci dedičského konania otec žalobcov, keďže s uvedeným sama súhlasila. Preto jej tvrdenia o tom, že nemala dôvod pochybovať o vlastníctve spornej nehnuteľnosti súd prvej inštancie považoval za účelové, čomu nasvedčovali aj vyššie uvedené okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu darovacej zmluvy, pričom súd prvej inštancie dal do pozornosti, že k objednaniu znaleckého posudku došlo zo strany žalovanej v deň, kedy zomrel právny predchodca žalobcov. Náhodné načasovanie predmetných udalostí sa pritom súdu prvej inštancie zdalo veľmi nepravdepodobné.

1.5 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pri hodnotení oprávnenosti držby žalovanej nebolo možné opomenúť ani konanie vedené pred Okresným súdom Dolný Kubín sp. zn. , ktorého sa žalovaná zúčastnila dňa 25.02.2003 ako svedkyňa, pričom žalovaná súdu potvrdila, že v čase predmetného konania už I. B. žil u nej a že s ním na pojednávania chodila osobne. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná síce trvala na tom, že sa s otcom o konaní nikdy nerozprávala a ani sa na konanie nepýtala, čo bolo podľa súdu prvej inštancie rovnako nelogické, keďže predmetom konania bolo práve určenie vlastníckeho práva k pozemku č. XXX, k. ú. D., na ktorom stojí rodinný dom súp. č. XXX, ktorého bola v uvedenom čase v zmysle darovacej zmluvy vlastníčkou žalovaná, a preto ako vlastníčka by mala mať primárny záujem na tom, ako vec prebiehala a na jej výsledku. Okrem uvedeného žalovaná bola pri svojom výsluchu dotazovaná aj na okolnosti súvisiace s vyporiadaním rodinného čom súp. č. XXX v rámci dedičského konania a na vyplatenie žalovanej z rodinného domu. K predmetnému súd prvej inštancie uviedol aj to, že žaloba bola na súde podaná dňa 06.10.1999 a právoplatný rozsudok vydaný dňa 09.09.2003, počas uvedeného obdobia už žalovaná vykonávala opateru o I. B.. Bolo preto veľmi nepravdepodobné, že by sa tento nikdy nezmienil o tom, že v priebehu konania žalobcovia (pozn. súdu v konaní v pozícii žalovaných) viackrát spochybnili vlastníctvo žalovanej k rodinnému domu súp. č. XXX, alebo, že by sa neoboznámila s vo veci vydaným rozsudkom, a to s poukazom aj na závery rozsudku č. k. -119 zo dňa 09.09.2003, kde sa uvádzalo, že sa súdu javí, že na podanej žalobe má primárne záujem žalovaná.

1.6 Podľa súdu prvej inštancie žalovaná ďalej počas konania poukázala na to, že ako jednoduchšia osoba, ktorá nerealizovala právne úkony, nemala vedomosť o tom, že by existovala nejaká prekážka na to, aby jej otec mohol darovať rodinný dom súp. č. XXX. V prejednávanej veci podľa súdu prvej inštancie však nešlo o žiadne zložité právne úkony, ktoré by bolo potrebné pred nadobudnutím vlastníckeho práva vykonať, ale o základnú opatrnosť svedčiacu každému budúcemu vlastníkovi nehnuteľnosti, t. j. zistenia, v akom stave sa nehnuteľnosť nachádza, kto je jej oprávneným vlastníkom, či na nehnuteľnosti viazli nejaké ťarchy a pod. Súd mal za to, že žalovaná nemohla odvodzovať svoju dobromyseľnosť len tým, že jej otec uviedol, že rodinný dom vysporiadal takým spôsobom, že F. B. uviedol, že si ho berie späť. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie totiž nemusela byť osobou právne zdatnou, aby vedela, že len uvedené konštatovanie nebolo k nadobudnutiu vlastníckeho práva dostačujúce. O to viac v prípade, ak žalovaná bola účastníčkou dedičského konania a súhlasila s tým, že rodinný dom súp. č. XXX nadobudne jej brat F. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nej požadovať, mohla a mala mať pochybnosti o tom, že jej vlastnícke právo nepatrí.

1.7 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením , podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko boli žalobcovia v konaní plne úspešní, pretože súd prvej inštancie žalobe vyhovel, priznal im súd voči neúspešnej žalovanej právo na plnú náhradu trov konania.

2. V zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná proti rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že napádané rozhodnutie okresného súdu bolo prekvapivé a žalovanej odopiera formou neprípustného výkladu a nasl. možnosť získať vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom riadneho vydržania. Žalovaná označila rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné, keď v ňom absentujú náležitosti rozhodnutia v zmysle ako popísanie skutkového stavu, z ktorého súd prvej inštancie

vychádzal, určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, preukázaných skutočnosti, úvahy súdu, logické a dostatočné odôvodnenie podstatných skutočnosti a právnych záverov. Podľa žalovanej už v rámci prvého vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 31.08.2022 bolo namietané, že dedičské rozhodnutie D 1524/92 po zomr. B. B., od ktorého odvodzovali žalobcovia 1-3/ ich dedičský nárok po predchodcovi F. B., trpel neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou vo vzťahu k prejednávanému rodinnému domu súp. č. XXX. Bolo namietané, že uvedená nehnuteľnosť nebola v čase prejednania pozostalosti vôbec zapísaná v katastri. V rámci uvedeného konania bolo ustálené, že nehnuteľnosť, rodinný dom súp. č.XXX mal tvoriť BSM manželov, ale fakticky celá nehnuteľnosť v 1/1 účastne, a to aj čo do podielu 1/2 úč., žijúceho manžela I. B., bola odovzdaná dedičovi F. B.. Podľa žalovanej uvedený úkon, ktorým sa v dedičskom konaní malo nakladať výlučne s 1/2 rodinného domu súp.č.153 patriaceho pozostalej manželke po vyporiadaní BSM a nie s celou nehnuteľnosťou, predstavoval podľa presvedčenia žalovanej neplatný úkon, ktorý odporoval úprave . Zároveň sa uvedeným úkonom obchádzalo zákonné nakladanie s nehnuteľnosťou zo strany druhého z manželov – žijúceho I. B.. V kontexte uvedeného žalovaná vytýkala súdu, že sa uvedenou skutočnosťou vôbec nezaoberal a v uvedenom smere uvedenú obranu žalovanej opomenul vyhodnotiť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol predčasne a bez odôvodnenia o otázke prípustnosti radenia celej nehnuteľnosti, rodinného domu súp. č. XXX do dedičstva po zomr. B. B.. V kontexte úpravy takto nebolo možné do dedičstva jedného z manželov ani podľa v tom čase platnej úpravy radiť a odovzdať dedičom nehnuteľný majetok (1/2 z nehnuteľnosti súp.č.153) patriacu pri vyporiadaní BSM druhému, žijúcemu z manželov. Podľa žalovanej ak I. B. bol žijúcim manželom, nemohla jemu patriaca polovica rodinného domu súp. č. XXX tvoriť predmet dedičstva po zomr. manželke B. B. v konaní D 1524/92. Žalovaná tiež dôvodila, že ak išlo v konaní D 1524/92 o neplatné nakladanie s polovicou rodinného domu súp. č. XXX patriacou žijúcemu I. B. titulom BSM, tento bol oprávnený s uvedenou jeho polovicou rodinného domu nakladať formou darovacej zmluvy V 754/99 a previesť ju na žalovanú so zriadením záväzku na doopatrovanie. Žalovaná spochybnila správnosť záveru súdu prvej inštancie uvádzanú v bode 29., 30. odôvodnenia rozsudku, že právny predchodca žalobcov 1-3/ získal celú nehnuteľnosť, rodinný dom súp.č.XXX. Vyššie uvedené konanie by malo byť s prihliadnutím na úpravu považované za neplatné pre neprípustné obchádzanie zákona v zmysle .

2.1.1 Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie nesprávne a zjavne prísne posudzoval otázku jej dobromyseľnosti pri držbe rodinného domu súp. č. XXX a nevzal do úvahy jej výpoveď a ani výpoveď svedkyne J. A.. Z obsahu uvedených výpovedí presvedčivo vyplýva, že otec žalovanej I. B. bol bývalý starosta, vystupoval ako osoba, ktorá požívala plnú dôveru žalovanej, a tento sa rozumel nakladaniu s nehnuteľnosťami a všetkým právnym postupom. Pokiaľ tento žalobkyňu ako otec a autorita ubezpečil, že bol oprávnený darovaciu zmluvu V 757/99 v jej prospech uzavrieť, a takto aj zriadiť osobný záväzok žalovanej s doživotnou opaterou a starostlivosťou, táto nemala žiadny dôvod o tomto pochybovať. Napokon dôkazom jej presvedčenia bola skutočnosť, že žalovaná bez akýchkoľvek pochybnosti naplnila svoj osobný záväzok zo zmluvy V 757/99 a sama sa viac ako 10 rokov a bez akýkoľvek finančných príspevkov o ostatných súrodencov starala a doopatrovala otca I. B.. Ďalším nespochybniteľným dôkazom o jej dobrej viere, že jej nehnuteľnosť patrila, bolo, že žalovaná platila od roku 1999 všetky miestne dane, poplatky za elektrinu a vodu viažuce sa na rodinný dom 153 v k.ú. D.. Podľa žalovanej aj svedkyňa A. potvrdila, že otec žalovanej pred všetkými a aj pred ňou deklaroval vôľu odobrať nehnuteľnosť právnemu predchodcovi žalobcov 1-3/ F. B. pre neplnenie opatrovania a darovať ju za doopatrovanie žalovanej. Ak žalovanú od roku 1999 nikto nevyzval na vydanie nehnuteľnosti, jej dobrá viera nebola žiadnym úkonom žalobcov 1-3/ spochybnená. Navyše žalovaná bola od roku 1999 zapísaná v katastri ako vlastníčka predmetného rodinného domu a správnosť jej zápisu nebola nikým spochybnená. Žalovaná je toho názoru, že oprávnene dôverovala v správnosť zápisu údajov katastra pri evidencii rodinného domu súp. č. XXX. V uvedenom smere podľa presvedčenia žalovanej dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcov 1-3/ a títo narušenie dobromyseľnosti u žalovanej dôkazmi nepreukázali. Podľa žalovanej aj záver súdu, že žalovaná musela byť oboznámená s výsledkom a konaním pred Okresným súdom Dolný Kubín sp. zn. , keďže sa starala o I. B., sa neopieral o žiadny listinný dôkaz a vychádzal z domnienok súdu, ktoré nemohli spochybniť dobromyseľnosť žalovanej. Žalobcovia žiadnym dôkazom nepreukázali, že rozsudok z daného konania

bol doručený k rukám žalovanej. Napokon žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcov 1-3/ k plnej náhrade trov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania, resp. zruší napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia tak, že pokladajú odvolanie žalovanej za nedôvodné a navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Podľa žalobcov pokiaľ žalovaná tvrdí, že nebolo možné v rámci dedičského konania vedeného po poručiteľke B. B. pod sp. zn. D 1524/1992 vyporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, tak s uvedeným skutkovým tvrdením nemôžu súhlasiť. Poukázali pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. novembra 2009, podľa ktorého „...dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak, že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Náhradová pohľadávka je jeho pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa), a teda v prípade, že si ju uplatní, radí sa do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za pohľadávku manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa ( ).“ Podľa žalobcov predmetný postup bol a aj v súčasnosti je bežnou praxou ( ) v rámci dedičských konaní a za žiadnych okolností sa nejednalo o neplatný právny úkon, keďže účastníci dedičského konania sa medzi sebou dohodli, že rodinný dom nadobudne otec žalobcov s tým, že pozostalý manžel nežiadal uhradiť „náhradovú“ pohľadávku vo výške 41.500,- Sk. Napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, konajúci súd sa absolútne presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré mali svedčiť dobromyseľnosti žalovanej (predovšetkým v bodoch 30., 32., 33., 34., 35. a 36. napadnutého rozsudku), pričom zhodne s názorom žalobcov dospel po vykonaní a vyhodnotení všetkých dôkazov k záveru, že žalovaná za žiadnych okolností nemohla byť pri nadobúdaní rodinného domu dobromyseľná, a preto jej vlastnícke právo nemôže svedčiť. Navrhli, aby bol napadnutý rozsudok ako vecne správny krajským súdom potvrdený a aby žalovaná bola zaviazaná na náhradu trov odvolacieho konania.

4. V replike sa žalovaná k vyjadreniu žalobcov nevyjadrila.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovanej v rozsahu a z dôvodov daných ust. , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle potvrdil v zmysle ust. 1, 2 .

6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

7. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie ).

9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

10. Neobstojí námietka žalovanej, podľa ktorej nebolo možné v rámci dedičského konania vedeného po poručiteľke B. B. pod sp. zn. D1524/1992 vyporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že v rámci uvedeného konania sa malo nakladať výlučne s jednou polovicou rodinného domu súp. č. XXX patriaceho pozostalej manželke po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nie s celou nehnuteľnosťou, čo podľa presvedčenia žalovanej predstavuje neplatný právny úkon, ktorý odporuje ust. . V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že tak v čase účinnosti , ako aj za účinnosti bol a je uvedený postup bežnou praxou v rámci dedičských konaní a nejednalo sa o neplatný právny úkon s prihliadnutím k , ako to nesprávne namietala žalovaná. Súd prvej inštancie správne uviedol v bodoch 8. a 30. odôvodnenia rozhodnutia, že v rámci predmetného dedičstva bola určená všeobecná cena majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľky a pozostalého manžela I. B. sumou 83.000,-Sk, pričom z uvedeného majetku do dedičstva po poručiteľke patrí rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele 346 bez pozemku v katastrálnom území D. v celku a pozostalému manželovi patrí pohľadávka z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov k označenému rodinnému domu v sume 41.500,-Sk. Účastníci dedičského konania sa pritom medzi sebou dohodli, že rodinný dom nadobudne otec žalobcov s tým, že pozostalý manžel nežiadal uhradiť „náhradovú pohľadávku“ vo výške 41.500,-Sk. Uvedené legitímne závery súdu prvej inštancie podporuje aj právny názor obsiahnutý v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. novembra 2009, podľa ktorého „v konaní o dedičstve pri ustálení masy BSM treba rozhodnúť, čo patrí do dedičstva a čo pozostalému manželovi. Majetok v BSM sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice. Dedička a pozostalý manžel (alebo jeho právni nástupcovia) sa môžu dohodnúť aj tak, že celá masa BSM patrí do dedičstva a že pozostalému manželovi (resp. do dedičstva po ňom) patrí tzv. náhradová pohľadávka. Jej pohľadávka voči dedičstvu (dlh poručiteľa), a teda v prípade, že si ju uplatní, radí sa do pasív dedičstva poručiteľa, čo umožňuje dedičom a pozostalému manželovi sa dohodnúť o jej úhrade (o spôsobe a lehote). V prípadoch, keď k dohode nedôjde, zodpovedajú dedičia za pohľadávku manžela v rámci zodpovednosti za dlhy poručiteľa ( ). Pri náhradovej pohľadávke sa neurčuje povinnosť na plnenie, dedičský súd sa obmedzí len na jej konštituovanie.“

11. Námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázke posudzovania splnenia podmienok oprávnenej a nerušenej držby rodinného domu súp. č. XXX, keď nesprávne a zjavne prísne posudzoval súd jej dobromyseľnosť pri držbe predmetného rodinného domu a nevzal do úvahy jej výpoveď, ako aj výpoveď svedkyne A., z obsahu ktorých výpovedí vyplýva, že pokiaľ otec žalovanej, ktorý bol bývalý starosta, vystupoval ako autorita, ktorá sa rozumela úkonom spojeným s nakladaním s nehnuteľnosťami a všetkým právnym postupom, ktorá zároveň ubezpečila žalovanú, že bol oprávnený s danou nehnuteľnosťou nakladať, nemala žiadny dôvod o tom pochybovať, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 30., 32., 33., 34., 35., 36 rozsudku súdu prvej inštancie, kde sa konajúci súd náležite vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré mali svedčiť dobromyseľnosti žalovanej, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaná nemohla byť pri nadobúdaní predmetného rodinného domu dobromyseľná. Len na zdôraznenie správnosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná vedome začala vykonávať úkony smerujúce k prevodu vlastníckeho práva k rodinnému domu v deň, kedy zomrel otec žalobcov, pretože vedela, že rodinný dom nebol evidovaný na liste vlastníctva. Objednávateľom znaleckého posudku bola práve žalovaná, pričom k objednávke dňa 14.07.1999 uviedla ako vlastníka domu svojho otca I. B., pričom musela vedieť, že v zmysle dedičskej dohody nadobudol rodinný dom jej brat, otec žalobcov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaná už vo svojej výpovedi na súde prvej inštancie uviedla, že otec jej pred objednávkou znaleckého posudku ukázal list vlastníctva, kde ako vlastník figuroval, ktorá skutočnosť sa ukázala ako nepravdivá, nakoľko list vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D., kde bol ako vlastník rodinného domu zapísaný jej otec, bol na základe listiny o určení súpisného čísla založený až 29.07.1999, na čo správne poukázal aj súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku.

12. Pokiaľ je žalovaná presvedčená, že konajúci súd absolútne nepresvedčivo vyhodnotil dôkaznú situáciu a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam jednak s ohľadom na tú skutočnosť, že žalovaná bola od roku 1999 zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka predmetného rodinného domu a správnosť jej zápisu nebola nikým spochybnená a jednak s poukazom na vyhodnotenie záverov vyplývajúcich z konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. , vyhodnotil odvolací súd uvedené námietky ako nedôvodné. Aj krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že predmetný rodinný dom nadobudol otec žalobcov v dedičskom konaní, pričom s uvedeným súhlasila sama žalovaná, ako to bolo uvedené v bode 32. odôvodnenia rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd dospel k presvedčeniu, že primárny záujem na výsledku vedeného konania na okresnom súde pod sp. zn. (rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -119 zo dňa 09.09.2003) mala práve žalovaná, ktorý záver konštatoval konajúci súd v predmetnej veci priamo v odôvodnení uvedeného rozsudku.

13. Námietku žalovanej vo vzťahu k prekvapivosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie v súvislosti s neprípustnosťou výkladu a nasl. , ako aj z dôvodu absencie náležitostí rozhodnutia v zmysle ako popísanie skutkového stavu, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, určenia sporných a nesporných skutkových tvrdení, preukázaných skutočností, úvahy súdu, logické a dostatočné odôvodnenie podstatných skutočností a právnych záverov vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

14. Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nemá s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v predmetnej časti svoje opodstatnenie. Právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 03.09.1953, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. ) a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základne zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktorý by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie (, ). Zároveň všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým určil, že rodinný dom so súpisným číslom XXX v k. ú. D., ktorý bol postavený na pozemku C-KN parc. č. 346 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 667 m2 patrí do dedičstva po F. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie jasne, dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe o určenie, že rodinný dom so súp. č. XXX v k. ú. D. patrí do dedičstva po F. B. a svoje rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne, a preto ho nie je možné považovať za prekvapivé alebo až nepreskúmateľné.

15. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

16. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

17. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

18. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami odvolateľky.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s , podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade boli žalobcovia v konaní úspešní voči žalovanej, a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )