Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16C-114-2009.pdf
PDF · 102.76 KB
No categories available
16C/114/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica sudcom JUDr. Pavlom Tomášom v právnej veci žalobcu M. V., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom H. XX, B. B., v konaní právne zastúpeného JUDr. D. Š., advokátkou, B. B., K. XX,. proti žalovanému B. s.r.o., so sídlom B. B., T. XX, IČO: XX. XXX. XXX,. v konaní právne zastúpenému JUDr. T. Č., advokátkou, B. B., K. XXB,. o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretí zmluvy o prevode vlastníctva bytu, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v sume 464,54 Eur, a to ich zaplatením k rukám JUDr. T. Č., advokátky, B. B., K. XXB,. v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18. 09. 2009 domáhal nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného tak, že žalovaný ako predávajúci uzatvára so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu ohľadne bytu vedeného Správou katastra B. B. na LV č. 7698, kat. úz. B. B. ako byt č. XX. na X.. poschodí vo vchode č. XX. obytného domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. KN C 382/4 na H. ulici v B. B. s podielom na spoločných častiach a zariadeniach obytného domu vo veľkosti 4621/198607 a spoluvlastníckym podielom k pozemku parc. č. KN C 382/4 zastavané plochy a nádvoria o výmere 376 m2 vo veľkosti 4621/198607 (ďalej len „byt“) s konkrétnym obsahom kúpnej zmluvy obsiahnutým vo výroku navrhovaného rozsudku.
Žalobu zdôvodnil tým, že je nájomcom bytu a aj keď sa na prevod bytu do jeho vlastníctva - najmä na určenie kúpnej ceny - majú vzťahovať ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, žalovaný ho vyzval na uzavretie kúpnej zmluvy za kúpnu cenu prevyšujúcu regulovanú cenu určenú podľa § 18 a § 18a cit. zákona.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že bytový dom, v ktorom sa predmetný byt nachádza nadobudol kúpnou zmluvou v roku 1997 za dohodnutú trhovú cenu ako stavbu, ktorá nebola bytovým domom ale internátom slúžiacim na dočasné ubytovanie. V roku 1998 na základe stavebného povolenia zrealizoval prestavbu objektu, ktorej výsledkom bolo vytvorenie 37 bytových jednotiek a užívanie stavby ako bytového domu mu bolo povolené rozhodnutím odboru životného prostredia OÚ zo dňa 02. 09. 1998. Žalobcovi teda ani nevzniklo podľa zákona o vlastníctve bytov právo na odkúpenie bytu (predkupné právo k bytu) a preto nie je jeho povinnosťou odpredať byt žalobcovi za cenu stanovenú podľa § 18 a nasl. zákona o vlastníctve bytov.
Súd vo veci vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov a ich korešpondenciou, zápisnicou o prevzatí bytu, výpisom z obchodného registra žalovaného, výpisom z LV č. 7698, kat. úz. B. B., kúpnou zmluvou zo dňa 10. 09. 1997, rozhodnutím OÚ Banská Bystrica zo dňa 02. 09. 1998 a zistil nasledovný skutkový stav:
Skutočnosť, že žalobca je nájomcom bytu č. 27 od 01. 11. 1999 na dobu neurčitú žalovaný potvrdil. Túto skutočnosť teda súd považoval za nespornú keď nepriamo vyplýva aj z predloženej zápisnice o prevzatí bytu zo dňa 22. 03. 1999, čestného prehlásenia M. V. (otca žalobcu) zo dňa 06. 10. 1999 o jeho súhlase s prechodom nájmu na žalobcu ako jeho syna z dôvodu opustenia spoločnej domácnosti, súhlasu žalovaného zo dňa 05. 11. 1999 s prechodom nájmu bytu na žalobcu a evidenčného listu pre výpočet úhrady za užívanie bytu znejúceho na meno žalobcu.
Z výpisu z obchodného registra tunajšieho súdu je zrejmé, že žalovaný vznikol zápisom do obchodného registra dňa 21. 07. 1994. Jeho jediným spoločníkom je od tohto dátumu jeho vzniku M. B. B..
Kúpnou zmluvou zo dňa 10. 09. 1997 uzavretou medzi predávajúcim B.C.-S., spol. s r.o. a žalovaným ako kupujúcim, kúpil žalovaný do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti vymedzené v čl. I zmluvy ako nehnuteľnosti vedené na LV č. 5208, kat. úz. B. B. a to pozemok parc. č. 382/3 - zastavaná plocha o výmere 376 m2 a budovu súp. č. XXXX. na tejto parcele ako aj pozemok parc. č. 382/4 - zastavaná plocha o výmere 376 m2 a budovu súp. č. XXXX. na tejto parcele. Článok I zmluvy ďalej uvádza, že ide o dve budovy internátov vrátane zastavaných pozemkov a že predávajúci nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva dražbou.
V článku II zmluvy sa uvádza, že kupujúci kupuje nehnuteľnosti za dohodnutú cenu 30.000.000,-- Sk. Táto pozostáva z ceny budovy súp. č. XXXX. vrátane pozemku parc. č. 382/3 vo výške 15.000.000,-- Sk a z ceny budovy súp. č. XXXX. vrátane pozemku parc. č. 382/4 vo výške 15.000.000,-- Sk. Účastníci tiež prehlásili, že cena určená znalcami podľa platných predpisov predstavovala 14.960.400,-- Sk za budovu súp. č. XXXX. a pozemok parc. č. 382/4 a 14.997.700,-- Sk za budovu súp. č. XXXX. a pozemok parc. č. 382/3.
Zmluva bola zavkladovaná katastrálnym odborom Okresného úradu Banská Bystrica dňa 18. 11. 1997 pod sp. zn. V 4734/97.
Podľa tvrdenia žalovaného, po kúpe nehnuteľností zrealizoval na základe stavebného povolenia zo dňa 05. 02. 1998 ich stavebné úpravy spočívajúce v rozsiahlej vnútornej prestavbe a podstatných zmenách vnútorného zariadenia pri zachovaní vonkajších pôdorysných a výškových ohraničení. Takýmito nákladmi technicky zhodnotil hmotný majetok čo sa prejavilo na zvýšení jeho vstupnej ceny.
Z predloženého rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici odboru životného prostredia zo dňa 02. 09. 1998 ev. č. 373/1998 súd zistil, že na základe návrhu žalovaného na vydanie kolaudačného rozhodnutia na stavbu „Prestavba ubytovne H. U. č. XX - XX na 74 b. j.“, bolo týmto rozhodnutím povolené užívanie stavby označenej ako 74 bytových jednotiek na H. U. č.. XX - XX v B. B. na pozemkoch parc. č. 382/3 a 382/4 v kat. úz. B. B.. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 09. 1998.
Podľa listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. B. B. je vlastníkom predmetného bytu č. XX. na X.. poschodí vo vchode č. XX. (na H. U.) žalovaný. Ako titul nadobudnutia výpis uvádza vyššie uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 10. 09. 1997 ako aj rozhodnutie OÚ Banská Bystrica odboru životného prostredia zo dňa 02. 09. 1998 a žiadosť o rozpis bytov zo dňa 24. 11. 2008.
Ako vyplýva zo žiadosti zo dňa 18. 07. 1999 doručenej žalovanému dňa 03. 08. 1999, nájomcovia bytov na H. XX žiadali žalovaného o odkúpenie bytov do vlastníctva s poukazom na zákon č. 182/1993 Z.z. Ako nájomca bytu č. XX žiadal o jeho odpredaj aj otec žalobcu M. V..
Žalovaný listom zo dňa 20. 09. 2001 nájomcom bytov oznámil, že cena za 1 m2 bytu, ktorý je predmetom nájmu bude stanovená minimálne na úrovni nákladov na vybudovanie bytov a toho času nie je možné cenu stanoviť. Svoje stanovisko o spôsobe určenia ceny bytu žalovaný zopakoval v liste nájomníkom zo dňa 10. 06. 2002, kde uviedol tiež, že má za to, že na prevod bytov sa nevzťahuje zákon č. 182/1993 Z.z. ako aj v liste zo dňa 12. 10. 2007, v ktorom za účelom zistenia záujmu o odkúpenie bytov nájomcom, ponúkol odpredaj bytov za predbežne určenú cenu 16.000,-- Sk za 1 m2 bytu vrátane pozemku.
Následne rozhodnutím jediného spoločníka žalovaného - M. B. B. zo dňa 20. 03. 2009 bola určená minimálna cena vo výške 531,13 Eur s termínom začiatku odpredaja bytov 01. 04. 2009.
Žalobca v konaní potvrdil, že listom zo dňa 15. 06. 2009 ho žalovaný vyzval na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne bytu č. XX, ktorého je nájomcom. Kúpna cena bola stanovená vo výške 531,12 Eur za 1 m2 podlahovej plochy bytu a termín uzavretia kúpnej zmluvy do 30. 09. 2009. Listom zo dňa 21. 07. 2009 cestou svojej právnej zástupkyne vyjadril vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu so žalovaným a požiadal ho o zaslanie návrhu kúpnej zmluvy s kúpnou cenou stanovenou v súlade s § 18 a § 18a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, podľa ktorých ustanovení má byť podľa jeho názoru kúpna cena určená. Na tento list žalovaný nereagoval.
Z tohto zisteného stavu veci potom vyplýva, že predmetom sporu medzi účastníkmi bola otázka, či žalovaný pri odpredaji bytu žalobcovi je povinný postupovať pri určovaní kúpnej ceny podľa zákona o vlastníctve bytov, resp. vzhľadom na námietku žalovaného, či vôbec žalobcovi vzniklo právo na prednostné odkúpenie bytu (v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z.).
Pri právnom posúdení veci súd preto vychádzal z ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý podľa platného znenia jeho ustanovenia § 1 ods. 1 upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.
Úvodom je potrebné uviesť, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov schválený zákonodarcom v roku 1993 (a účinný od 01. 09. 1993) predstavuje svojou povahou vytvorenie v tom čase novej právnej úpravy nakladania s bytmi a nebytovými priestormi. Ako sa uvádza v jeho dôvodovej správe „doposiaľ platná právna úprava zákona č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení zákona č. 30/1978 Zb. a zákona č. 509/1991 Zb. nepostačuje pre súčasné potreby“ a na inom mieste sa uvádza, že „Návrh zákona je jednou z foriem, ktorou bude možné dosiahnuť privatizáciu bytového fondu. Návrh zákona umožňuje prevod vlastníctva k bytom a nebytovým priestorom do vlastníctva fyzických a právnických osôb.“
Účelom prijatia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov teda bolo jednak vytvorenie právnej úpravy vyhovujúcej novým spoločenským podmienkam po roku 1989 v zmysle postupného zabezpečenia uplatňovania trhového mechanizmu aj v oblasti hospodárenia s bytmi a nebytovými priestormi a jednak vytvorenie právneho rámca „odštátnenia“ bytového fondu jeho prevodom na fyzické a právnické osoby.
Je všeobecne známe, že bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť predmetom transformácie, bol väčšinou vo vlastníctve štátu (resp. bytových družstiev). Väčšina bytového fondu vznikala pred rokom 1989, čo nebolo v podmienkach trhového mechanizmu ale výstavba bytov bola determinovaná výraznou ingerenciou štátu. Bytový fond vznikal v prevažnej väčšine z prostriedkov štátneho rozpočtu, ktorého zdrojom boli dane daňových poplatníkov a v mnohých prípadoch sami nájomníci prispievali svojou prácou k výstavbe bytov.
Až prijatie tejto právnej úpravy umožnilo nájomcom bytov, aby nadobudli do vlastníctva nimi dlhodobo užívané byty postavené za štátnej účasti. Umožnenie nadobudnutia vlastníctva bytu jeho nájomcom za regulovanú cenu bolo motivované tým, že finančné prostriedky získané nájmom sa neprejavovali na adekvátnej údržbe a zvýšení kvalitatívnej úrovne bytu a bývania ako takého.
Ustanovenia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov preto nemožno vykladať bez poznania uvedených súvislostí mechanicky iba gramatickým výkladom tak, ako ho prezentoval žalobca.
Už od svojej účinnosti zákon o vlastníctve bytov v § 16 ods. 1 stanovoval, že byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu (§ 5 ods. 5) previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Zároveň v § 17 ods. 1 zákon určoval, že cena bytu a nebytového priestoru v dome, cena príslušenstva a cena pozemku sa dojednáva dohodou predávajúceho a kupujúceho, pričom však podľa § 17 ods. 3 dohodnutá cena bytu podľa odseku 1 nesmela prevýšiť cenu určenú podľa § 18, ak sa byt prevádzal do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva štátu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo ak išlo o byty v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu. V uvedených prípadoch potom spôsob výpočtu ceny za 1 m2 podlahovej plochy bytu, jej splatnosť a ďalšie podmienky odpredaja definoval § 18 zákona.
Ako je z uvedeného zrejmé, nesporne zákon už vo svojom pôvodnom znení ukladal aj obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou obce, ktorá bola vlastníkom bytového domu (resp. bytu), previesť v ňom sa nachádzajúci byt do vlastníctva iba jeho nájomcovi a to za regulovanú cenu podľa § 18 zákona. V takomto prípade však zákon nijak neupravoval čas nadobudnutia (výstavby) bytového domu alebo spôsob jeho nadobudnutia obchodnou spoločnosťou s účasťou obce ani lehotu na prevod bytu z vlastníctva takéhoto subjektu do vlastníctva nájomcu.
Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného kontextu okolností prijatia zákona o vlastníctve bytov, procesom privatizácie bytového fondu mali podľa názoru súdu potom prejsť na fyzické a právnické osoby za regulovanú cenu len tie bytové jednotky, ktoré boli už v čase nadobudnutia účinnosti zákona predmetom nájomných vzťahov, prípadne v tom čase boli v rozostavaných domoch vo vlastníctve podľa predchádzajúcich predpisov (§ 27 ods. 1 zákona).
Už preto v čase prijatia zákona o vlastníctve bytov musel byt spĺňať zákonnú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky a zároveň sa nachádzať v budove (stavbe) spĺňajúcej charakteristiku bytového domu ako budovy, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, s viacej ako troma bytmi a v ktorej sú byty a nebytové priestory za podmienok ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Tomu nasvedčuje aj neskôr vykonaná novelizácia § 16 ods. 1 uskutočnená zákonom č. 367/2004 Z.z., ktorá ho precizovala tak, že povinnosť previesť byt sa vzťahovala len na prípady, ak „nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas“, z čoho vyplýva prvotný účel zákona, že teda predmetom prevodu mali byť byty predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúžiace na uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb.
Súd je toho názoru, že § 16 a v nadväznosti naň § 17 a § 18 zákona nemožno vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými osobami kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia.
V konaní mal súd preukázané, že keď žalovaný v roku 1997 nadobúdal kúpnou zmluvou nehnuteľnosť táto bola internátom a teda nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi. Budovu kupoval v podmienkach trhového prostredia, za cenu prevyšujúcu znaleckú cenu od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou a až v roku 1998 ju realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.
V tejto súvislosti súd preto považuje za potrebné z vykonaného dokazovania zdôrazniť tú skutočnosť, že stavba - budova, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s bytom, ktorého prevodu vlastníctva bytu sa žalobca domáha, bola až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia (do 03. 09. 1998) internátom. Až do toho času išlo o budovu, na ktorej právny režim sa nemohol vzťahovať a ani
nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom (§ 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z.).
Išlo o budovu internátu, ktorá keď bola predmetom právnych vzťahov pri dispozícii s ňou ako celkom, bola nehnuteľnou vecou (stavbou) a ako taká mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek obmedzení určených zákonom o vlastníctve bytov, napr. § 29 ods. 5. Ako k budove, ktorá nebola bytovým domom, nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých predmetom by boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných.
Ako bolo preukázané, v prípade bytového domu nešlo o pôvodný bytový fond vybudovaný s prispením štátu. Je faktom, ktorý nespochybňoval ani žalovaný, že budova internátu bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov. Podľa názoru súdu to však nič nemení na skutočnosti, že až sám žalovaný po jeho nadobudnutí za trhových podmienok svojimi investíciami z budovy dovtedy slúžiacej na iný účel vytvoril bytový dom.
Vychádzajúc z uvedeného súd bol potom toho názoru, že žalovanému nielenže nevznikla povinnosť odpredať byt žalobcovi za regulovanú cenu v zmysle ustanovení § 18 a nasl. zákona o vlastníctve bytov ale žalovaný vôbec nie je povinný odpredať byt práve žalobcovi. Žalobcovi totiž nevzniklo právo na prednostný odpredaj bytu. Je na rozhodnutí žalovaného komu byt odpredá a za akých podmienok (vrátane kúpnej ceny), keďže v tomto smere nie je obmedzený a viazaný žiadnymi ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z. upravujúcimi osobu kupujúceho a kúpnu cenu (vrátane ust. § 18 ods. 5 keď žalovaný nadobudol do vlastníctva budovu, nie jednotlivé byty podľa § 4 ods. 1 písm. a)). Preto nebolo nariadené ani žalobcom požadované znalecké dokazovanie na určenie výšky ceny za 1 m2 bytu.
Z uvedených dôvodov súd zamietol žalobu žalobcu o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretí kúpnej zmluvy ohľadne bytu, keď dôvodnosť takejto žaloby proti povinnému subjektu je daná len v prípade, že sa pri odpredaji bytu postupuje podľa ustanovení § 16 a nasl. a § 29 a nasl. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čo nebol tento prípad.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v celkovej výške 464,54 Eur, proti žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
Trovy konania žalovaného, ktoré ním boli vyčíslené, pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci: príprava a prevzatie zastúpenia, písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 27. 10. 2009 a účasť na pojednávaní dňa 27. 10. 2009 a dňa 09. 11. 2009 po 53,49 Eur za 1 úkon (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z.) + 4 krát RP 6,95 Eur + DPH 19 %, čo spolu je 287,69 Eur.
Súd tiež žalovanému podľa § 145 OSP priznal náhradu trov konania v konaní tunajšieho súdu o nariadenie predbežného opatrenia medzi účastníkmi (sp. zn. 20C/122/2009), ktoré predchádzalo tomuto konaniu a to za súdny poplatok vo výške 33 Eur za odvolanie proti uzneseniu o predbežnom opatrení a za 2 úkony právnej pomoci: príprava a prevzatie zastúpenia, odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia po 53,49 Eur za 1 úkon (§ 14 ods. 1 písm. g) vyhl. č. 655/2004 Z.z.) + 2 krát RP 6,95 Eur + DPH 19 %, čo je spolu 176,85 Eur.
Podľa ustanovenia § 149 ods. 1 OSP je žalobca povinný zaplatiť trovy konania právnemu zástupcovi žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.
V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha
(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.