Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_17C-1-2008.pdf
PDF · 124.04 KB
No categories available
17C/1/2008
Rozhodnutie
Okresný súd Trenčín sudcom Mgr. Františkom Berecom v právnej veci žalobkyne I. H., bytom N. D., G. XXX/X,. zastúpenej JUDr. O. P., advokátkou so sídlom v D. N. V., C. I. XX/XXX,. proti žalovanému Z. V. M., H. S., Š. XXX/X,. zastúpenému JUDr. S. Z., advokátom so sídlom v D. N. V., O. M. XXX/X, o neplatnosť výpovede takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že výpoveď daná žalovaným žalobkyni dňa 29. apríla 2004 je neplatná.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 2.465,48 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.311,61 Eur a zaplatiť ich JUDr. O. P., advokátke so sídlom D. N. V., C. I. XX/XXX,. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 20. júla 2004 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede doručenej žalobkyni dňa 29. apríla 2004, náhrady mzdy a trov konania. Návrh odôvodnila tým, že si kvalifikáciu dopĺňa a skutočnosťou, že v čase doručenia výpovede bola tehotná.
Žalovaný vo vyjadrení k návrhu uviedol, že žalobkyňa nespĺňa odbornú ani pedagogickú spôsobilosť a žalobcovi predložila doklad potvrdzujúci tehotenstvo žalobkyne dňa 26. mája 2004. Na základe uvedeného žiadal, aby súd žalobu zamietol.
Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Trenčín Rozsudkom č.k. 7C 104/04-62 zo dňa 21. januára 2005 určil, že výpoveď daná žalovaným je neplatná a zaviazal ho, aby žalobkyni zaplatil 1.921,60 Eur a trovy konania vo výške 449,98 Eur. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17Co 138/05-81 zo dňa 15. novembra 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom č.k. 7C/104/2004-96 zo dňa 17. októbra 2006 okresný súd žalobu zamietol a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 623,88 Eur. Na odvolanie žalobkyne rozsudkom č.k. 17Co/376/2006-109 zo dňa 5. júna 2007 Krajský súd v Trenčíne rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dňa 21. januára 2008 podal Najvyššiemu súdu SR generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. októbra 2006 č.k. 7C 104/2004-96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5. júna 2007 č.k. 17Co 376/2006-109. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 1M Cdo 2/2008 zo dňa 28.júla 2008 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 5. júna 2007 sp.zn. 17 Co 376/2006 a rozsudok Okresného súdu
Trenčín zo 17. októbra 2006 č.k. 7C 104/2006-96 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa ani výkladom prejavu nedal ustáliť dôvod výpovede. Výkladom prejavu vôle nemožno doplňovať vôľu zamestnávateľa v čase dania výpovede. Z tohto hľadiska je zrejmé, že výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi zo dňa 29. apríla 2004, ktorý nevymedzuje, ktorý predpoklad ustanovený právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce žalobkyňa nespĺňa, nie je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom a ani výkladom nemožno tento nie konkrétne označený predpoklad ustáliť, keď žalovaný v tomto smere svoju vôľu vo výpovedi neprejavil.
Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov zo dňa 24. februára 2009 a 2. marca 2009 a ich výsluchom na pojednávaniach dňa 3. marca 2009 a 7. apríla 2009 a správami dožiadaných úradov.
Vo vyjadrení zo dňa 24. februára 2009 žalobkyňa uviedla, že žalovaného požiadala o predloženie návrhu na uzavretie mimosúdnej dohody o náhrade mzdy, avšak žalovaný na uvedenú žiadosť nereagoval. Žalobkyňa vyčíslila náhradu mzdy za 9 mesiacov (júl až október 2004 a jún až október 2005), pričom vypočítala svoj priemerný hrubý mesačný zárobok vo výške 327,06 Eur a priemerný čistý mesačný zárobok za rok 2004 vo výške 271,86 Eur a za rok 2005 vo výške 275,61 Eur. Spolu tak náhrada mzdy predstavuje sumu 2.465,48 Eur. Ďalej si žalobkyňa uplatňovala zákonný úrok z omeškania z jednotlivých plnení.
K uvedenému vyjadreniu žalobkyne sa listom zo dňa 2. marca 2009 vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobkyni ponúkol v telefonickom rozhovore uzavretie mimosúdnej dohody, podľa ktorej bol žalovaný ochotný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie júl až október 2004 a trovy právneho zastúpenia, túto ponuku však žalobkyňa odmietla. Ďalej uviedol, že žalovaný síce dňa 21. júna 2004 obdržal list od žalovanej, v ktorom trvala na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával, avšak nijakým relevantným spôsobom neprejavila úmysel byť naďalej zamestnaná. Žalovaný žalobkyni nijak nebránil aby svoj záujem o pokračovanie v práci naplnila, neodmietol jej prideľovať prácu, neznemožnil jej prístup na pracovisko. Preto podľa žalovaného žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní a náhrada mzdy jej patrí iba za dva mesiace. Predmetom konania podľa žalovaného je náhrada mzdy a nie mzda ako taká, a peňažný dlh voči navrhovateľke vznikne až po tom, čo súd o náhrade mzdy rozhodne, preto úrok z omeškania žalobkyni neprislúcha. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za dva mesiace, rozhodol o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. augusta 2004 a priznal jej trovy konania.
Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 3. marca 2009 uviedla, že žalobkyňa v období jún až október 2005 nepracovala, od decembra 2008 je na materskej dovolenke, no stále má záujem u žalovaného pracovať. Predložila súdu rozhodnutie Ú. T. zo dňa 11. novembra 2004, ktorým bola žalobkyňa vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 3. novembra 2004 z dôvodu, že dňa 9. novembra
2004 preukázala žiadosť o materské a nárok na materské jej vznikol dňa 3. novembra 2004. Ďalej uviedla, že úroky z omeškania určila podľa dátumu splatnosti mzdy. Na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že žiada uhradenie deviatich mesačných platov podľa vyčíslenia a trvá na zaplatení úrokov z omeškania, nakoľko sa jedná o mzdu, ktorú žalovaný nevyplatil. Zároveň uviedla, že žalobkyňa na trvaní pracovného pomeru trvá.
Na pojednávaní dňa 3. marca 2009 právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobkyňa síce formálne žalovanému oznámila, že na pokračovaní pracovného pomeru trvá, avšak nikdy sa na pracovisko nedostavila, nežiadala o pridelenie práce. Žalovaný je ochotný akceptovať náhradu mzdy za dva mesiace ak žalobkyňa netrvá na pracovnom pomere a úroky z omeškania neakceptuje, nakoľko o
náhrade rozhodne až súd a až od vtedy možno priznať úrok z omeškania. Žalovaný žiadal, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru k 31. augustu 2004. Na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 právny zástupca žalovaného uviedol, že nenamieta zaplatenie deviatich platov, avšak namieta úrok z omeškania, nakoľko náhrada mzdy je satisfakciou a nie opakovaným plnením, preto ju nemožno úročiť. Ďalej navrhol, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR žalobkyňa mohla do práce nastúpiť, čo však neurobila.
Podľa správy Ú. T., detašované pracovisko D. N. V. zo dňa 9. marca 2009 súd zistil, že uvedený úrad žalobkyňu nevedie ani neviedol ako uchádzačku o zamestnanie a že žalobkyňa nie je poberateľkou dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi a ani iných dávok. Podľa potvrdenia S. P. T. zo dňa 9. marca 2009 bolo žalobkyni vyplácané materské v období od 3. novembra 2004 do 17. mája 2005.
Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami účastníkov a svedkov, rozhodnutím Ú. T. zo dňa 11. novembra 2004, správami Ú. T. - D. P. D. N. V. zo dňa 9. marca 2009 a potvrdením o poberaní nemocenského, ošetrovného a materského od S. P. - P. T. zo dňa 9. marca 2009. Ďalej súd skúmal pracovnú zmluvu zo dňa 2. januára 2002 uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29. apríla 2004, dohodu o zvýšení kvalifikácie - rekvalifikácie zo dňa 15. októbra 1996, vyjadrenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 16. júna 2004, potvrdenia o štúdiu z U. K. F. v N. a U. K. v B. zo dňa 12. septembra 2003, upozornenie na neplatnosť výpovede Z. O. zo dňa 4. júna 2004, záznam o odmietnutí prevzatia výpovede zo dňa 29. apríla 2004, kópie tehotenského preukazu a lekárske potvrdenia o tehotenstve zo dňa 6. septembra 2004 a 22. novembra 2004, upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 12. februára 2004, potvrdenie o prerušení štúdia z U. v N. zo dňa 15. augusta 2002, vyjadrenie Z. O. k výpovedi zo dňa 29. apríla 2004, rozhodnutie U. v B. zo dňa 26. júna 2003, výpis úväzkov učiteľov zo dňa 26. októbra 2004 a mzdovými listami žalobkyne za obdobie január až marec 2004.
Z uvedených dôkazov má súd za preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na výkon práce učiteľky. Žalovaný so žalobkyňou rozviazal pracovný pomer písomným podaním zo dňa 29. apríla 2004 označeným ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pre nespĺňanie kvalifikačných predpokladov podľa vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 41/1996 Z.z. a oznámil jej, že nemá možnosť ju zamestnávať, lebo nemá žiadne voľné pracovné miesto. Žalobkyňa odmietla dôvody skončenia pracovného pomeru a poukázala na skutočnosť, že v čase podania výpovede bola tehotná.
Súd posudzoval podanie žalovaného zo dňa 29. apríla 2004 označené ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d. podľa právnych predpisov účinných ku dňu jeho podania, teda k 29. aprílu 2004.
Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len ZP) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Podľa § 4 ods. 3 veta prvá vyhlášky Ministerstva školstva č. 41/1996 Z.z. požiadavky na stupeň a odbor vzdelania jednotlivých kategórií pedagogických zamestnancov sú uvedené v prílohe tejto vyhlášky.
Okrem splnenia stanovej požiadavky na stupeň a odbor vzdelania pri jednotlivých kategóriách pedagogických zamestnancov, ako sú uvedené v prílohe vyhlášky č. 41/1996 Z.z., musia učitelia ako
zamestnanci vykonávajúci prácu vo verejnom záujme spĺňať na výkon dohodnutej práce aj ďalšie predpoklady.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá a) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, b) je bezúhonná, c) spĺňa kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady, ak to vyžaduje osobitný predpis, d) má zdravotnú spôsobilosť na prácu, ktorú má vykonávať, ak to vyžaduje osobitný predpis, e) bola zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom záujme, f) je oprávnená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa osobitného predpisu,ak sa takéto oprávnenie na dohodnutú prácu vyžaduje, g) má poverenie podľa vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ak vyučuje náboženstvo.
Žalovaný v podaní zo dňa 29. apríla 2004 označenom ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d. uviedol, že so žalobkyňou uzatvoril pracovnú zmluvu a podmienkou vykonávania funkcie, na ktorú bola žalobkyňa zaradená, je v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. spĺňať kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady podľa vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 41/1996 Z.z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa dohody o zvyšovaní kvalifikácie bola žalobkyňa povinná začať štúdium do dvoch rokov a skončiť do štyroch rokov od podpísania dohody. Túto podmienky nesplnila a z tohto dôvodu jej dal žalovaný výpoveď. Taktiež oznámil, že žalobkyni nemá možnosť ponúknuť iné voľné pracovné miesto. S ohľadom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1M Cdo 2/2008 zo dňa 28. júla 2008 má súd za to, že výpovedný dôvod v skončení pracovného pomeru zo dňa 29. apríla 2004 nevymedzuje predpoklad, ktorý žalobkyňa podľa žalovaného nespĺňa. Tento predpoklad nie je v tomto podaní vymedzený nezameniteľným spôsobom a nemožno ho ustáliť ani výkladom prejavu vôle. Na základe uvedeného na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 právny zástupca žalovaného vyjadril, že žalobu v rozsahu zaplatenia náhrady mzdy za deväť mesiacov akceptuje. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za deväť mesiacov, a to za obdobie od 1.júla 2004 do 31. októbra 2004 a od 1. júna 2005 do 31. októbra 2005, nakoľko od 3. novembra 2004 do 17. mája 2005 bola poberateľkou materského.
Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2 ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Podľa § 134 ods. 1 ZP priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.
Podľa § 134 ods. 9 ZP ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, poistného na zdravotné poistenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje.
Podľa mzdových listov za obdobie január až marec 2004 bol hrubý zárobok žalobkyne spolu 960,80 Eur pri počte odpracovaných hodín 394. Priemerný hodinový zárobok žalobkyne bol 2,44 Eur. Denný pracovný čas žalobkyne bol 7,5 hodiny, a tak pri 22 odpracovaných dňoch priemerne v mesiaci je hrubý mesačný zárobok žalobkyne 402,60 Eur (2,44x7,5x22). K rukám žalobkyni žalovaný vyplácal mzdu krátenú o poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, poistné na zdravotné poistenie, príspevok na poistenie v nezamestnanosti, príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavok na daň z príjmov fyzických osôb. Po uvedenom krátení bol priemerný čistý mesačný zárobok žalobkyne 354,36 Eur. Žalobkyni by tak patrila náhrada mzdy v sume 3.189,24 Eur (9x354,36), nakoľko si však vo vyúčtovaní uplatňovala za deväť mesiacov náhradu mzdy vo výške 2.465,48 Eur, súd jej priznáva náhradu mzdy v uplatňovanej výške.
Podľa § 118 ods. 2 ZP mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Pre správnu aplikáciu ustanovenia tykajúceho sa úrokov z omeškania, má právnu relevanciu, ktorým momentom sa dostáva dlžník do omeškania. Čas, dokedy má dlžník splniť svoj peňažný dlh, môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, ustanovený právnym predpisom pre konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu alebo ustanovený všeobecne Obchodným zákonníkom alebo Občianskym zákonníkom. Nakoľko podľa § 118 ods. 2 ZP sa náhrada mzdy nepovažuje za mzdu, nemožno jej splatnosť stanovovať podľa splatnosti mzdy. Podľa § 79 ZP je to práve súd, ktorý rozhoduje o priznaní alebo nepriznaní náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a o jej prípadnom krátení. Teda súd určí či má žalovaný povinnosť žalobkyni nahradiť mzdu, v akej výške a v akej lehote. Až právoplatnosťou rozhodnutia súdu začína žalovanému plynúť lehota na splnenie záväzku určeného súdom (zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy, a nie mzdu) a po uplynutí stanovenej lehoty v prípade nesplnenia záväzku by sa žalovaný dostal do omeškania. Až v takom prípade by mala žalobkyňa právo na úrok z omeškania. Na základe uvedeného dôvodu súd nepriznal žalobkyni úrok z omeškania z náhrady mzdy.
Podľa § 64 ods. 1 písm. c) ZP zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke, keď je zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke alebo keď sa osamelá zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky.
Na pojednávaní tunajšieho súdu dňa 3. marca 2009 a 7. apríla 2009 právna zástupkyňa žalobkyne žalovanému oznámila, že toho času je žalobkyňa na materskej dovolenke a na trvaní pracovného pomeru trvá. Podľa § 64 ods. 1 písm. c) ZP je žalobkyňa v ochrannej dobe a taktiež trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával, preto súd nerozhodol o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorený pracovnou zmluvou zo dňa 2. januára 2002 a tento pracovný pomer trvá naďalej.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania v celosti. Jej trovy konania spočívajú v trovách právneho zastúpenia.
Právna zástupkyňa žalobkyne uskutočnila v konaní podľa vyhlášky č. 163/2002 Z.z. štyri úkony právnej pomoci, a to:
- prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom zo dňa 20. júla 2004 (§ 16 ods.1 písm. a/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 cit. vyhlášky),
- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - žaloba zo dňa 20. júla 2004 (§ 16 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky) za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 22. októbra 2004 (§ 16 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 26. novembra 2004 (§ 16 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 vyhlášky cit. vyhlášky).
Ku štyrom úkonom vykonaným v roku 2004 patrí právnej zástupkyni paušálna náhrada vo výške 4 x 4,58 Eur (§ 19 ods. 2 cit. vyhlášky).
Právnej zástupkyni patrí i náhrada za stratu času podľa § 20 ods. l cit. vyhlášky za dni 22. októbra 2004 a 26. novembra 2004 za cestu D. N. V. - T. a späť a prítomnosť na pojednávaniach, a to spolu za 4 polhodiny po 17,73 Eur.
Právnej zástupkyni žalobkyne patrí i náhrada cestovných výdavkov (§ 18 ods. 1 cit. vyhlášky), a to za cestu D. N. V. - T. a späť dňa 22. októbra 2004 a 26. novembra 2004 z dôvodu účasti na pojednávaniach v sume 4 x 0,80 Eur.
Právna zástupkyňa žalovanej uskutočnila v konaní podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. desať úkonov právnej pomoci, a to:
- účasť na pojednávaní dňa 18. januára 2005 (§ 14 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 38,50 Eur (§ 11 ods. l cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní - vyhlásení rozsudku dňa 21. januára 2005 (§ 14 ods. 4 cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 19,25 Eur (§ 11 ods. l a § 14 ods. 4 cit. vyhlášky),
- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 11. júla 2005 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10. ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 15. novembra 2005 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 17. októbra 2006 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),
- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - odvolanie zo dňa 7. decembra 2006 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10. ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 5. júna 2007 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 3. marca 2009 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 101,25 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 101,25 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),
- účasť na pojednávaní - vyhlásenie rozsudku dňa 21. apríla 2009 (§ 14 ods. 4 cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 50,63 Eur (§ 10 ods. 1 a § 14 ods. 4 cit. vyhlášky).
Právna zástupkyňa žalobkyne predložila súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, podľa ktorého je platiteľom dane od 1. februára 2007. Preto jej patrí DPH 19% z hodnoty odmeny za vykonané úkony právnej pomoci od 1. februára 2007 v o výške 63,55 Eur (19% zo sumy 334,46 Eur).
K dvom úkonom vykonaným v roku 2005 patrí právnej zástupkyni paušálna náhrada vo výške 9,96 Eur (2x4,98), k dvom úkonom v roku 2006 v sume 10,88 Eur (2x5,44), k jednému úkonu vykonanému v roku 2007 v sume 5,91 Eur a k trom úkonom vykonaným v roku 2009 patrí paušálna náhrada v sume 20,85 Eur(3x6,95) (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky).
Právnej zástupkyni patrí i náhrada za stratu času podľa § 17 ods. l cit. vyhlášky za cesty D. N. V. - T. a späť a účasť na pojednávaní za deň 18. januára 2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 21. januára 2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 15. novembra 2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 17. októbra 2006 za 2 polhodiny po 9,06 Eur, za deň 5. júna 2007 za 2 polhodiny po 9,86 Eur, za deň 3. marca 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur, za deň 7. apríla 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur a za deň 21. apríla 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur.
Právnej zástupkyni žalobkyne patrí i náhrada cestovných výdavkov (§ 15 cit. vyhlášky), a to za cestu D. N. V. - T. a späť dňa 18. januára 2005 a 21. januára 2005 z dôvodu účasti na pojednávaniach v sume 4 x 0,80 Eur. Právnej zástupkyni žalobkyne patrí tiež náhrada cestovných výdavkov za cestu D. N. V. - T. a späť motorovým vozidlom v dňoch 15. novembra 2005, 17. októbra 2006, 5. júna 2007, 3. marca 2009, 7. apríla 2009 a 21. apríla 2009 z dôvodu účasti na pojednávaní, t.j. 6 x 30 km, pri spotrebe benzínu 7,1 l/100km a pri cene benzínu dňa 15. novembra 2005 1,22 Eur/liter, dňa 17. októbra 2006 1,23 Eur/liter, dňa 5. júna 2007 1,27 Eur/liter, dňa 3. marca 2009 1,00 Eur/liter, dňa 7. apríla 2009 1,01 Eur/liter a dňa 21. apríla 2009 1,05 Eur/liter. Náhrada za pohonné hmoty potom predstavuje sumu 14,45 Eur (2,60+2,62+2,71+2,13+2,15+2,24). Paušálna náhrada za kilometre podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 260/2004 Z.z. predstavuje 18,90 Eur (3 x 30 x 0,21) a podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 181/2008 Z.z. predstavuje 16,20 Eur (3 x 30 x 0,18).
Spolu tak právnemu zástupcovi žalovaných patrí náhrada trov konania vo výške 1.311,61 Eur.
Trovy konania je žalovaný povinný uhradiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že ich zaplatí právnej zástupkyni žalobkyne. (§160 ods.1 O.s.p. a §149 ods.1 O.s.p.).
Súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu a paušálnu náhradu za úkon spísanie pokusu o zmier, nakoľko sa nejedná o úkon vykonaný v rámci súdneho konania a navyše súdu spísaný pokus o zmier nepredložila. Ďalej súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu a paušálnu náhradu za úkon - spísanie vyjadrenia zo dňa 25. novembra 2004, nakoľko nebola súdom vyzvaná na písomné vyjadrenie. Týmto vyjadrením reagovala na skutočnosti prednesené na pojednávaní dňa 22. októbra 2004 a bola oboznámená s tým, že ďalšie pojednávanie sa bude konať dňa 26. novembra 2004, ktorého sa taktiež zúčastnila, a tak skutočnosti z vyjadrenia mohla predniesť priamo na uvedenom pojednávaní. Súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu, DPH a paušálnu náhradu za úkon - vyjadrenie zo dňa 24. februára 2009, nakoľko žalobkyňa sa v žalobe sama zaviazala na vyčíslenie požadovanej náhrady mzdy a preto mala toto vyčíslenie súdu zaslať z vlastnej iniciatívy, a nie až na výzvu súdu. Právna zástupkyňa si uplatnila DPH z celej sumy trov právneho zastúpenia od dňa 1. februára 2007, nakoľko sa však DPH priznáva iba zo sumy za úkony právnej pomoci, priznal súd právnej zástupkyni DPH vo výške 63,55 Eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu v deviatich rovnopisoch.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 9 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne
poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu v deviatich rovnopisoch.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 9 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.