Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20C/234/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Martinom Holičom, v právnej veci navrhovateľa : R. C. T. A., H. XX,. XXX. XX T., IČO : XX XXX. XXX,. zast. JUDr. Mag. J. Č., advokát, T. X,. XXX. XX. B. proti odporcovi : S. P. F., B. XX,. XXX. XX. B., IČO : XX. XXX. XXX,. zast. JUDr. J. M., advokát, R. X,. XXX. XX. B., o vydanie nehnuteľných vecí, takto

rozhodol:

Odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam

parc.č. 2428/8, druh pozemku orná pôda o výmere 496 m2,

parc.č. 2339/1, druh pozemku orná pôda o výmere 18749 m2,

parc.č. 2341/3, druh pozemku orná pôda o výmere 243191 m2,

parc.č. 2342, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 853 m2,

parc.č. 1575/5, druh pozemku vodné plochy o výmere 9849 m2,

parc.č. 2346/84, druh pozemku orná pôda o výmere 290117 m2,

parc.č. 2346/86, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 2885 m2,

parc.č. 2346/85, druh pozemku orná pôda o výmere 76077 m2,

parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T., autorizovaného Ing. I. T., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 15.5.2007 a úradne overeného Správou katastra Š. dňa 28.8.2007 pod č. 178/07, pre Obec T. v k.ú. T., spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 463.413,- Sk, k rukám advokáta navrhovateľa, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 05.04.2007 domáhal, aby súd odporcovi uložil vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a navrátiť jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - parc.č. 2338, druh pozemku lúka o výmere 0,0496 ha, parc.č. 2339 druh pozemku roľa o výmere 1,8749 ha, parc.č. 2340 druh pozemku roľa o výmere 0,1140 ha, parc.č. 2341 druh pozemku roľa o výmere 24,2051 ha, parc.č. 2342 druh pozemku roľa o výmere 0,0852 ha, parc.č. 2343 druh pozemku roľa o výmere 14,5441 ha, parc.č. 2345 druh pozemku roľa o výmere 0,1687 ha, vedených v pozemkovoknižnej vložke

č. 63 v k.ú. T., vedených Katastrálnym úradom v N., Správou katastra Š., Obec T., k.ú. T., v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu bez evidencie na liste vlastníctva, a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, a to na základe ustanovení .

Navrhovateľ spresnil žalobný návrh podaním zo dňa 25.9.2007, a to na základe geometrického plánu č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T., tak, že žiadal odporcovi uložiť povinnosť vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam :

parc.č. 2428/8, druh pozemku orná pôda o výmere 496 m2,

parc.č. 2339/1, druh pozemku orná pôda o výmere 18749 m2,

parc.č. 2341/3, druh pozemku orná pôda o výmere 243191 m2,

parc.č. 2342, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 853 m2,

parc.č. 1575/5, druh pozemku vodné plochy o výmere 9849 m2,

parc.č. 2346/84, druh pozemku orná pôda o výmere 290117 m2,

parc.č. 2346/86, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 2885 m2,

parc.č. 2346/85, druh pozemku orná pôda o výmere 76077 m2,

parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 33/2007, vyhotoveného dňa 13.5.2007 Ing. I. T., autorizovaného Ing. I. T., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 15.5.2007 a úradne overeného Správou katastra Š. dňa 28.8.2007 pod č. 178/07, pre Obec T. v k.ú. T., spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Súd rozhodol o pripustení zmeny návrhu uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 6.11.2008.

Odporca žiadal návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi - najmä zápisnicou o výsluchu svedka ThDr. S. Z. PhD., výzvou odporcovi zo dňa 30.04.2006 s prílohami, výpisom z PKV č. 63 k.ú. T., návrhom Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 Čd 954/48, identifikáciou parciel a geometrickým plánom, písomnými vyjadreniami účastníkov, geometrickým plánom č. 33/2007 vyhotoveným dňa 13.5.2007 Ing. I. T., priloženými rozhodnutiami súdov , rozborom súboru archívnych fondov verejných základín dištriktu Š. 1785 - 1954 (autor František Sedlák), ostatným obsahom spisu, a zistil nasledovný skutkový stav :

Navrhovateľ svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že je právnickou osobou zriadenou podľa o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Právny predchodca navrhovateľa cirkevná právnická osoba „S. U. Z.“, čiže N. Z. bola výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č.63 v k.ú. T.. Táto cirkevná právnická osoba bola vytvorená na základe rozhodnutia Márie Terézie Veľkým Kráľovským diplomom z 25.3.1780, Študijný fond - základina bola zriadená ako zbožná, nie svetská základina a bola tvorená výlučne z majetkov K. cirkvi. Základina sa v zmysle predpisov R. C. zaraďuje pod zbožnú nadáciu. Podľa článku I. ods. 2 oznámenia MZV SR č. Základnej zmluvy medzi S. R. a S. S. zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa kanonického práva. Navrhovateľ tak má plné právo uplatňovať si reštitučné nároky po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách.

Navrhovateľ dňa 30.4.2006 vyzval odporcu podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie, nachádzajúcich sa v k.ú. T. vedených v pkv. č. 63, a to v súlade s § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 tohto zákona. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo navrhovateľovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, podľa zák. č. 142/1947 Sb..

Navrhovateľ vo svojej reštitučnej výzve zo dňa 30.4.2006 adresovanej odporcovi uviedol všetky podstatné náležitosti podľa príslušných ustanovení reštitučného zákona, a teda svoj reštitučný nárok si uplatnil riadne a včas. V rozhodovacej praxi súdy vychádzali zo zásady neformálnosti výzvy a rozumného výkladu hmotného práva v spojitosti s účelom reštitučného vymedzuje náležitosti výzvy len po formálnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , písomnú výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v ust. tohto zákona. Obdobná situácia nastáva, ak oprávnená osoba síce včas v predpísanej lehote vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnenie práva na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas.

Navrhovateľ pri uplatnení svojho reštitučného nároku vychádzal najmä zo zápisov v pozemkovoknižných vložkách. Navrhovateľ poukázal tiež na povinnosť povinných osôb poskytnúť oprávnenej osobe pomoc a súčinnosť pri zabezpečení potrebných dokumentov podľa § 8 ods. 3 reštitučného zákona.

Podľa navrhovateľa odporca uznal formálnu aj materiálnu správnosť uplatneného reštitučného nároku, ako aj aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa ako právneho nástupcu po zahraničných cirkevných právnických osobách, čo preukazujú aj viaceré uzatvorené dohody o vydaní nehnuteľností. Navrhovateľ tiež poukázal na rozsudok OS Žiar nad Hronom č.k. -189 zo dňa 12.11.2007, rozsudok OS Bratislava II. č.k. -36 zo dňa 23.11.2007, rozsudok OS Levice č.k. -369 zo dňa 12.9.2007, rozsudok OS Žiar nad Hronom č.k. -45, v ktorých súdy v obdobných veciach už rozhodli v prospech navrhovateľa, niektoré z týchto rozhodnutí už aj boli potvrdené odvolacími súdmi.

Podľa navrhovateľa je nesprávny názor odporcu, podľa ktorého je nevyhnutné vychádzať len zo skutkového stavu registra C katastrálnej mapy čo do druhu pozemku, nakoľko druh pozemku nie je rozhodujúcim pre nepriznanie reštitučného nároku. Odporcom uplatnený reštriktívny výklad reštitučného zákona je v rozpore s účelom zákona, ako aj s § 6 zákona. Prekážkou vydania pozemkov nie je druh pozemku, ale to, či je pozemok reálne zastavaný stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný stav, resp. označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ako aj stanovisko NS SR vo veci sp.zn. M-Sždov 13/2002.

Študijné základiny tvorili najmä gymnaziálne budovy, učiteľské , knižnice a zbierky, majetok zrušených reholí, peňažné prostriedky získané odpredajom majetku bývalých cirkevných majetkov, zapožičané výnosy opátstiev a prepozitúr, ich úlohou bola podpora financovania stredného školstva. Študijné základiny bývali tiež zriadené rôznymi donátormi pre zabezpečenie výučby na katolíckych školách. Podľa Konkordátu medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom č. 195/1855 ř.z. upravujúceho vzájomné vzťahy medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom, článok XXXI, majetky, z ktorých sa skladá náboženský a študijný fond, sú z titulu svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú spravované v mene cirkvi, pričom biskupi budú vykonávať im náležiaci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodnú S. S. s jeho cisárskym veličenstvom. R. C. je právnickou osobou sui generis, štát rešpektuje jej vnútorné usporiadanie, a to aj na základe súčasne platnej zmluvy medzi S. a S. S.. ČSR v zmysle Modus Vivendi uznávala tiež normy kanonického práva, čo možno preukázať aj dobovými judikátmi, ako aj vyhláškou MZV č. 118.672/II-7/37 zo 7.9.1937. Po vzniku Československej republiky zostal na Slovensku komplex rôznych R. majetkov, ktoré boli spísané v pozemkových knihách pod rôznymi názvami. Č. V. tieto majetky

prevzala do nútenej správy na základe nariadenia č. 132/1919 U.n, na základe ktorého celý hnuteľný a nehnuteľný majetok uvedených biskupstiev, ako aj náboženskej a vyučovanej základiny, boli dané pod dozor, správou majetkov a dozorom bola poverená centrálna komisia. Podľa medzivojnovej judikatúry Vážny civ. 1559: „Majetok náboženskej matice je samostatným neosobným majetkom (nadáciou). Ak fond je samostatnou právnickou osobou a nie je to korporácia, je to nevyhnutne nadácia, nakoľko iné útvary právnickej osoby, ako tieto dva, ani právo ani právna veda, nepozná. Mimo to však je to tiež majetok cirkevný, lebo je to majetok určený cirkevným účelom.“

Podľa navrhovateľa je tiež potrebné skúmať históriu vzniku a pôsobenia T. U., ktorú 12.5.1635 založil ostrihomský arcibiskup a jej vedenie zveril jezuitom. Mária Terézia dekrétom z 13.2.1775 z titulu využitia hlavnopatronátneho práva a na základe zákonného článku XII z roku 1548 vložila žalované nehnuteľnosti do U. F., ktorý mal slúžiť na úhradu potrieb T. U.. Mária Terézia svojím dekrétom z 13.2.1775 nemohla a ani neodňala vlastnícke práva katolíckej cirkvi, ale len bližšie určila účel využívania cirkevného majetku z titulu hlavnopatronátneho práva. Z Veľkého diplomu Márie Terézie z 25.3.1780 je zrejmá právomoc vladára nakladať s majetkom cirkvi, avšak bez práva odňať cirkvi vlastníctvo k takémuto majetku. Takýmto spôsobom boli zriaďované aj mnohé nadácie, do ktorých boli vložené prostriedky zo zrušených reholí a rádov, takto vznikla aj predmetná S. U. Z..

K odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi navrhovateľa došlo podľa § 6 ods. 1 zák. 142/1947 Sb., podľa ktorého prevzatím prechádzajú nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Rozhodnutiami viacerých súdov bolo potvrdené, že majetok základiny bol vlastníctvom R. C., čím je preukázaná vecná legitimácia po náboženských a študijných základinách (rozsudok OS Bratislava II. č.k. -36 zo dňa 23.11.2007, rozsudok OS Martin sp.zn. zo dňa 15.8.1995, rozsudok KS v Trenčíne sp.zn. zo dňa 24.2.2002, rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 28.2.2003). Náboženská základina podľa súčasne platného právneho poriadku by musela byť registrovaná na Ministerstve kultúry SR, čo nie je, a preto je jej právnym nástupcom príslušný biskup. Čo sa týka námietok odporcu o tom, či študijná základina existuje alebo nie, z pohľadu kanonického práva sa táto otázka posudzuje inak ako z pohľadu súkromného práva, zo strany navrhovateľa bolo dostatočne preukázané, že je aktívne legitimovaný.

Odporca navrhol návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienok reštitučného zákona, t.j. že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2, že existuje reštitučný titul podľa § 3, že uplatnil právo na navrátenie vlastníctva podľa § 5 ods. 1, že výzvu doručil povinnej osobe. Navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, nakoľko nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Študijná základina nie je náboženskou základinou, ale tzv. verejnou základinou spravovanou štátom. Navrhovateľ nepreukázal, že Študijná základina zanikla, resp. že došlo k prevodu alebo prechodu jej nehnuteľného majetku na iný subjekt. Odporca namietal tiež nedostatok pasívnej legitimácie, nie je vlastníkom ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu, a preto predmetné nehnuteľnosti nemôže navrhovateľovi vydať. Podľa definície zbožnej nadácie takáto nadácia nie je subjektom práva, nie je pri tom dôležité, z akého majetku nadácia vznikla.

Podľa vyjadrenia odporcu podľa identifikácie parciel súčasný stav nehnuteľností podľa registra C nie je identický s pôvodným stavom podľa pozemkovej knihy, a preto je nutné geodetické zameranie. Zastavené plochy a nádvoria, ostatné a vodné plochy netvoria poľnohospodársku pôdu a vlastnícke právo sa k nim v zmysle reštitučného zákona nenavracia. Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve Č. U. F., neskôr S. U. Z., a nie vo vlastníctve navrhovateľa, ktorý teda nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Tiež nebolo preukázané, že navrhovateľ je právnym nástupcom študijnej základiny, samotný svedok Dr. Z. potvrdil, že nemá vedomosť o tom, že by študijná základina zanikla. Podľa kódexu kanonického práva kánonu 120, k zániku cirkevnej právnickej osoby môže dôjsť buď na základe rozhodnutia cirkevnej vrchnosti zrušením, alebo ak takáto osoba 100 rokov nevyvíja činnosť. Navrhovateľ nepredložil žiaden doklad o zrušení študijnej základiny a neuplynula ani doba 100 rokov. Čo sa týka nedostatkov výzvy, v tejto navrhovateľ uviedol, že je nástupcom zaniknutých a zrušených cirkevných subjektov, na základe rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska, ktoré však k výzve nebolo priložené. Podľa odporcu

odvolávanie sa navrhovateľa na cisársky patent z 5.11.1855 je právne irelevantné, nakoľko tento patent zanikol už v roku 1870, a teda ani zákonom č. 11/1918 Sb. nemohlo dôjsť k jeho implementácii do právneho poriadku ČSR.

Svedok ThDr. S. Z. PhD., vypočutý v konaní tunajšieho súdu sp.zn. , k veci uviedol, že je odborníkom na kanonické právo, základina katolíckej cirkvi je cirkevným právnym subjektom, ktorý vlastní majetok, ktorého použitie je presne určené na rôzne ciele, napríklad na zakladanie a udržiavanie cirkevných škôl. Takto boli zakladané cirkevné základiny pod rôznymi názvami, ako napr. U. F., U. Z.. Správa základín mohla byť zverená duchovným osobám ale aj laikom, rozhodoval o tom príslušný biskup alebo v rámci patronátneho práva panovník. Majetkový substrát základín bol tvorený majetkom hnuteľným a nehnuteľným, výnosy z užívania majetku boli príjmami nadácie. Jednoznačne sa jednalo o majetok cirkevný, čo vyplývalo aj zo vzťahu medzi panovníkom a cirkvou. Po vzniku ČSR v r. 1918 bol zo strany štátu záujem ovplyvňovať chod nadácií, a to vytvorením orgánov, v ktorých boli zástupcovia štátu a cirkvi. Z cirkevnoprávneho hľadiska je potrebné hovoriť o fundácii, aby táto nebola zamenená s inštitútom nadácie podľa občianskeho práva. Jednalo sa o náboženské základiny kanonickým právom označené ako fundácie, išlo o cirkevné právnické osoby. Osobou oprávnenou na spravovanie majetku fundácie je biskup príslušnej diecézy v danom prípade Š. Z. pôvodne patrila pod O. A., právnym nástupcom sa stal biskup B.-T. A.. Fundácia môže zaniknúť zrušením, alebo po storočnej nečinnosti prechodom na vyššiu cirkevnú právnickú osobu.

Výzvou zo dňa 30.3.2006, doručenou odporcovi dňa 06.04.2006, navrhovateľ vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. T. - pkv č. 63 špecifikovaných v prílohe, identifikácii parciel č. zo dňa 6.3.2006. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe je cirkevná právnická osoba „S. U. Z.“, ktorá bola zriadená ako zbožná základina. Nehnuteľnosti z pkv č. 63 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v , odňatím bez náhrady v zmysle . Prílohu výzvy tvorí identifikácia parciel ČBO 128/O6.

Podľa zápisu v pkv č. 63 zo dňa 14.3.1946 Čd 152, podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Nariadenia č. 32/45 Sb. nar. SNR vkladá sa vlastnícke právo S. U. Z.. Podľa záznamu zo 7.4.1948 Čd 954 poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na str. A sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 S.z..

Podľa návrhu Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 Čd 954/48 bol Okresnému súdu, pkn oddeleniu daný návrh podľa a Vl. nar. č. 194/1947, aby sa nehnuteľnosti zapísané v k.ú. S. vl. č. 63, ktoré boli prihlásené k revízii podľa , vyznačilo na strane A a B, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa /1947.

Podľa vyjadrenia Ing. I. T., autorizovaného geodeta z 18.1.2008, KNC parc. 2342 a 2346/86 v k.ú. T., evidované ako zastavané plochy, predstavujú v skutočnosti poľné cesty bez žiadnych reálnych stavieb v teréne.

Podľa oznámenia navrhovateľa dňa 14.2.2008 bola vyhlásená apoštolská konštitúcia S. S. A. o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií, na základe ktorej došlo k zmene označenia B. - T. A. na T. A., ktorá má právnu kontinuitu po B. - T. A., čoho dokladom je aj potvrdenie o právnej subjektivite z Ministerstva kultúry SR z 1.4.2008.

Podľa potvrdenia o právnej subjektivite a štatutárnych zástupcoch, vydaného Ministerstvom kultúry SR 1.4.2008, potvrdzuje sa zaevidovanie zmeny názvu R. C., B.-T. A. na nové označenie R. C., T. A.. Podľa potvrdenia Štatistického úradu SR z 2.4.2008 bolo navrhovateľovi pridelené IČO: O..

Podľa vyjadrenia regionálneho odboru navrhovateľa v N. Z. z 12.6.2008 špecifikované sporné nehnuteľnosti boli prenajaté spoločnosti A.-V. s.r.o., Ž. XXX, T. na základe Nájomnej zmluvy č. 4-0853-05, na poľnohospodárske pozemky o výmere 2349300 m2 bez konkrétnej špecifikácie parciel.

Podľa rozboru súboru archívnych fondov verejných základín dištriktu Š. 1785 - 1954 (autor František Sedlák), správa majetkov univerzitného fondu (univerzitnej základiny) bola od 20.12.1774 zverená Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade. Nariadením z 13.11.1776 Mária Terézia ustanovila, aby peniaze univerzitného fondu spravoval pokladník študijného fondu. Cisár Jozef II. reskriptom zo dňa 21.5.1781 nariadil zlúčiť univerzitný a študijný fond a inkamerovať ich do štátnych financií. V roku 1793 majetky oboch fondov boli vyňaté zo správy Dvorskej komory, v roku 1804 bola ich správa vrátená Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade. Všetky tri fondy (základiny) boli až do svojej likvidácie v polovici 20. storočia spravované spoločne ako verejné základiny.

Podľa čl. XXXI cisárskeho patentu z 5.11.1855, ktorým sa vyhlasuje konkordát uzavretý medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom, majetky, z ktorých pozostáva náboženský a študijný fond, sú podľa svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú v mene cirkvi spravované, pričom budú biskupi vykonávať im prislúchajúci dozor. Príjmy náboženského fondu budú vydávané do tej doby, pokiaľ tento fond dohodou medzi pápežskou stolicou a cisárskou vládou bude rozdelený, na trvalé a cirkevné zariadenia, pre bohoslužbu, cirkevné stavby, semináre a všetko, čo sa týka cirkevnej správy.

Podľa Kánonu 1544 časť XXX Kódexu kanonického práva, názvom zbožná nadácia sa rozumie časný majetok, daný akýmkoľvek spôsobom niektorej právnickej osobe cirkvi, s bremenom trvale alebo trvajúcim po dlhú dobu z ročných príjmov celebrovať nejaký počet svätých omší alebo plniť iné vopred stanovené cirkevné funkcie alebo konať niektoré skutky zbožnosti a lásky k blížnemu.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy súpisom sa zistí jednak stav pozemkového majetku, ktorý je predmetom revízie podľa § 1, v deň, kedy bolo rozhodnuté o jeho vylúčení, prepustení, ponechaní, prídele alebo odpredaji, jednak jeho stav ku dňu súpisu. Na návrh ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, sa vyznačí vo verejných knihách, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkové reformy ministerstvo poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky [§ 1, ods. 1, písm. d), ak sú dané predpoklady uvedené ďalej. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona.

Podľa § 7 vl.nar. č. 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkové reformy a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, poznamenajú knihovné súdy vo verejných knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona, a zároveň vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“) vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

a) poľnohospodársku pôdu,

b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,

c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,

d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území S. R. vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR o poštátnení internátov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa o poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c) odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava-Staré Mesto z 27. februára 1961,

j) SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.

Podľa § 3 ods. 3 reštitučného zákona s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou, ktorá k tejto prislúcha.

Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa § 6 reštitučného zákona vlastníctvo sa nenavracia k

a) pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín,

b) pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,

c) pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,

d) pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,

e) pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 1997, sp.zn. , základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle citovaného je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe, preukázanie nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie , bližšie nevymedzuje obsah pojmu "výzva". Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach a nasl. Obč.zák.), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto zákona má v držbe. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na vydanie veci, musí sa nárok u povinnej osoby uplatniť v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti zákona ( v znení neskorších predpisov).

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.1.1992, sp.zn.3 Cz 2/92, ustanovenie o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd (v znení a ) bližšie nevymedzuje obsah pojmu "výzva". Písomnú výzvu však možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach 34 a nasl.) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v ustanovení tohto zákona. Bližšie obsahové náležitosti výzvy tento zákon nepredpisuje. V ustanovení sa ale uvádzajú prílohy, ktoré sú povinné pripojiť k výzve oprávnené osoby. Ide najmä o potvrdenie o odňatí veci ( ), potvrdenie o výške sumy, ktorá sa za odňatú vec vlastníkovi vyplatila a o tom, či došlo k vyplateniu mimoriadneho odškodnenia zo štátneho rozpočtu ( citovaného zákona), doklad osvedčujúci vzťah ďalších oprávnených osôb k vlastníkovi ( citovaného zákona), prípadne potvrdenie príslušného orgánu devízového v zmysle ustanovenia citovaného zákona.

Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v musí oprávnená osoba (pod sankciou zániku nároku) podať povinnej osobe len výzvu, alebo výzvu doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva. Podrobnejšiu úpravu postupu pri posudzovaní žiadostí, ktoré síce nesmerujú k vydaniu veci, ale nápravu riešia poskytnutím finančnej náhrady za odňatú vec, uvádza napr. Podľa odseku 1 tohto zákonného ustanovenia už dňom podania písomnej žiadosti na okresný úrad začína plynúť lehota určená osobitným predpisom. O tom, že aj neúplná, prípadne dostatočne nedoložená žiadosť, má právne dôsledky čo do včasnosti podania žiadosti v predpísanej lehote, svedčí ustanovenie , podľa ktorého až od doby vrátenia neúplnej žiadosti do doby doručenia doplnenej žiadosti lehota určená osobitným predpisom neplynie. Obdobná situácia v prípadoch, na ktoré

sa vzťahuje , nastáva, ak oprávnená osoba síce včas, v predpísanej lehote, vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnené právo na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto výzve nemali priznať účinky včas podanej výzvy, znamenalo by to pre oprávnenú osobu zánik nároku v prípadoch, kde vzhľadom na objektívne ťažkosti (napr. problémy s dlhými termínmi vyhotovovania výpisov z pozemkových kníh, evidencie nehnuteľností, prípadne problémy so zadovažovaním tzv. matričných dokladov - najmä v prípadoch viacerých vlastníkov a vyššieho počtu úmrtí) nemohla oprávnená osoba včas podanú výzvu doplniť o doklady uvedené v ustanovení Možno teda konštatovať, že zákon spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení už s podaním výzvy a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 1999, sp.zn. , je nesporné, že predmetný , ako aj všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis (), ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú ak je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad dopadajú. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne. Z tejto špeciálnej povahy zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa tento zákon vzťahuje, platí v stanovenom rozsahu zvláštny režim, predovšetkým pokiaľ ide o lehoty na uplatnenie nároku, predpísanú formu uplatnenia a podobne. Jedným z týchto reštitučných titulov je aj prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu. Špecifikom tohto reštitučného titulu, ako vo všeobecnosti všetkých reštitučných v spojení so , je, že vychádza zo zásady platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení minulého právneho režimu.

Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája , podstatným problémom bola otázka vzťahu a platnosti všeobecného intabulačného princípu na konfiškovaný majetok; konfiškačný dekrét túto závažnú otázku výslovne neriešil, a tým ani nestanovil výnimku z tohto princípu. Preto v čase vzniku právnych vzťahov k spornej nehnuteľnosti, platila na Slovensku právna úprava zhodná so Všeobecným z r. 1811; Dočasnými súdnymi pravidlami z r. 1861 došlo k recipovaniu príslušných ustanovení týkajúcich sa nadobúdania a zániku pozemnoknižných práv, ako aj k recipovaniu pozemnoknižného poriadku. So zreteľom na princíp dvojfázovosti nadobudnutia vlastníctva vo Všeobecnom (ďalej len V.o.z.) a k mlčaniu konfiškačného dekrétu v tejto veci, možno teda usudzovať, že konfiškačný dekrét v zmysle záverov V.o.z. ex lege založil právny dôvod (titul) nadobudnutia vlastníctva, samo vlastníctvo sa však v zmysle V.o.z. nadobúdalo len a najskôr intabuláciou (modus). S tým súvisí i V.o.z., ktorý v prvej vete stanovil rôzne spôsoby zániku vlastníctva, v druhej však špecificky dodával, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaniká "len výmazom z verejných kníh". Preto pokiaľ vlastník nehnuteľnosti nebol z pozemkovej knihy vymazaný, "bol stále právom považovaný za vlastníka"; tento princíp nezrušil (a to ani analógiou) ani , ani , ktoré sa vôbec netýkali danej veci.

Uvedené závery neboli nakoniec ani dobovo spochybnené a potvrdzuje ich aj úplný výpis z pozemkovej knihy, vl. č. 2009 na majetok správneho predchodcu žalobkyne, z ktorého vyplýva, že najprv bola na sporné nehnuteľnosti poznamenaná národná správa (uznesením z 29.6.1948, sp.zn. Čd 2878), potom ďalším uznesením sp.zn. Čd 4455/48 bola poznamenaná konfiškácia na základe dekrétu prezidenta republiky č. (teda už v rozhodnom období) a nakoniec časovo následným uznesením sp.zn. Čd 728 z 25.2.1949, bol sporný majetok podľa a znárodnený (tiež v rozhodnom období). To by znamenalo, že v súdenej veci bývalý čsl. štát najprv žiadaný majetok podľa cit. dekrétu skonfiškoval, alebo len chcel skonfiškovať, keď neskôr tento majetok cit. zákonom znárodnil, teda vyhlásil za znárodnený ten majetok, ktorý skôr - resp. zo skoršieho právneho dôvodu - vo vlastníctve štátu už bol, resp. mal byť. Štát, ktorý vec nadobudol konfiškáciou, však nemôže tú istú vec neskôr platne znárodniť, pokiaľ ovšem v medziobdobí vlastníctvo k nej nestratil, alebo vlastníctvo konfiškáciou nikdy platne nezískal.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobný návrh bol podaný dôvodne. Navrhovateľ svoj žalobný návrh na vydanie predmetných nehnuteľností uplatnil na základe príslušných ustanovení zákona č. Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“). Predmetný zákon podrobne špecifikuje podmienky, za ktorých možno oprávnenej osobe priznať reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností, keď zákon v § 2 ods. 1 vymedzuje nehnuteľné veci, ktoré sú predmetom vydania, v § 2 ods. 2 definuje oprávnenú osobu, v § 3 ods. 1 taxatívne vymedzuje spôsoby odňatia vlastníckeho práva oprávnenej osobe - t.j. reštitučný titul, v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu, v § 5 ods. 1 ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva voči povinnej osobe, v § 5 ods. 3 ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva na súde, v § 6 taxatívne vymedzuje, k akým nehnuteľnostiam sa vlastnícke právo nevracia. Pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku je nevyhnutné, aby boli splnené všetky vyššie uvedené zákonné podmienky súčasne, a teda nesplnenie čo i len jednej z nich má za následok, že reštitučnému nároku nemožno priznať úspech.

Ad 1/ vymedzenie nehnuteľných vecí podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona.

Predmetom vydania je v prvom rade poľnohospodárska pôda, ako aj hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Reštitučný zákon v § 6 negatívne vymedzuje, ku ktorým nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia - v predmetnej veci do úvahy pripadá aplikácia ustanovenia § 6 písm. b) reštitučného zákona, podľa ktorého sa vlastníctvo nenavracia k pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Z aktuálnej identifikácie parciel a geometrického plánu totiž vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú označené aj ako zastavané plochy a nádvoria (parc.č. 2342 a 2346/86), resp. vodné plochy (parc.č. 1575/5). Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou navrhovateľa, že prekážkou vydania pozemkov nie je druh pozemku, resp. to, ako je evidovaný v príslušnej evidencii nehnuteľností, ale to, či je pozemok reálne zastavaný stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný stav, resp. označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti možno poukázať i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ako aj stanovisko NS SR vo veci sp.zn. M-Sždov 13/2002. Medzi účastníkmi nebolo sporné, a vyplýva to aj zo zápisu v pôvodnej pozemnokonižnej vložke č. 63, že predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vlastníckeho práva ornou pôdou (roľami). Aj podľa vyjadrenia Ing. I. T., autorizovaného geodeta z 18.1.2008, parc.č. 2342 a 2346/86 v k.ú. T., evidované ako zastavané plochy, predstavujú v skutočnosti poľné cesty bez žiadnych reálnych stavieb v teréne, tak ako je to zrejmé aj z priloženej ortofotomapy. Súd preto považoval za preukázané, že navrhovateľ sa domáha vydania nehnuteľností v súlade s § 2 ods. 1 reštitučného zákona, pričom tieto nehnuteľnosti netvoria výnimku podľa § 6 reštitučného zákona, t.j. nie je daný dôvod, pre ktorý by nemali byť predmetom vydania.

Ad 2/ oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona.

Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v . Navrhovateľ je právnickou osobou zriadenou podľa o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností podľa zápisu v pozemkovej knihe bol subjekt označený ako „S. U. Z.“. Otázka aktívnej vecnej legitimácie, t.j. či navrhovateľa možno považovať za oprávnenú osobu, zostala medzi účastníkmi sporná, keď podľa odporcu jednak z výkladu zákona nemožno dospieť k tomu, že oprávnenou osobou by mal byť i právny nástupca pôvodného vlastníka, a tiež je sporné, či pôvodného vlastníka - S. U. Z., možno považovať za cirkevnú právnickú osobu.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je potrebné zohľadniť celkový účel zákona, ktorým tak ako vo všetkých reštitučných zákonoch bolo aspoň čiastočné napravenie a odstránenie krívd dotknutých subjektov. Je samozrejmé, že reštitučnému nároku možno priznať úspech len v rámci ustanovení reštitučného zákona, pri ich aplikácii však nemožno vychádzať len z prísneho gramatického, a ani z reštriktívneho výkladu. Preto nemožno súhlasiť s

názorom odporcu, podľa ktorého oprávnená osoba, tak ako je registrovaná v súčasnosti, musela byť vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase odňatia. Je totiž zjavne nelogické a nepravdepodobné, vzhľadom na historickoprávny vývoj jednak vlastníctva cirkvi a tiež aj evidencie nehnuteľností, aby v pôvodných pozemkových knihách bol ako vlastník evidovaný subjekt s totožným označením, ako je terajšie označenie navrhovateľa, ktoré sa zmenilo i počas tohto konania, reagujúc na nové členenie diecéz. Pôvodné útvary rímskokatolíckej cirkvi totiž až na ojedinelé výnimky zanikli (zrušené ), avšak bez toho, aby zanikol subjekt R. C. ako takej.

Vzťah cirkvi a štátu podliehal pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva, tak ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus vivendi. Na takomto princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. ods. 2 oznámenia MZV SR č. Základnej zmluvy medzi S. R. a S. S. zmluvné strany vzájomné uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa kánonického práva. Na rovnakom princípe stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 28.02.2003).

Podstatnou spornou skutočnosťou bola otázka, či S. U. Z. možno považovať za útvar R. C. a teda za právneho predchodcu navrhovateľa, alebo sa jednalo o subjekt mimo cirkvi. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ pomerne vyčerpávajúcim a prijateľným spôsobom preukázal historickoprávny vývoj univerzitných základín, ktoré pod rôznymi názvami pôsobili ako náboženské základiny spadajúce pod cirkev. Súd považoval za rozhodujúce medzníky v tomto historickoprávnom vývoji nasledovné :

Univerzitné základiny nadväzujú na históriu vzniku a pôsobenia T. U., ktorú 12.5.1635 založil ostrihomský arcibiskup a jej vedenie zveril jezuitom. Mária Terézia dekrétom z 13.2.1775 z titulu využitia hlavnopatronátneho práva a na základe zákonného článku XII z roku 1548 vložila žalované nehnuteľnosti do U. F., ktorý mal slúžiť na úhradu potrieb T. U.. Mária Terézia svojím dekrétom z 13.2.1775 nemohla a ani neodňala vlastnícke práva K. cirkvi, ale len bližšie určila účel využívania cirkevného majetku z titulu hlavnopatronátneho práva. Z Veľkého diplomu Márie Terézie z 25.3.1780 je zrejmá právomoc vladára nakladať s majetkom cirkvi, avšak bez práva odňať cirkvi vlastníctvo k takémuto majetku. Takýmto spôsobom boli zriaďované aj mnohé nadácie, do ktorých boli vložené prostriedky zo zrušených reholí a rádov, takto vznikla aj predmetná S. U. Z..

Podľa Konkordátu medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom č. 195/1855 ř.z. upravujúceho vzájomné vzťahy medzi S. S. a Rakúskym cisárstvom, článok XXXI, majetky, z ktorých sa skladá náboženský a študijný fond, sú z titulu svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú spravované v mene cirkvi, pričom biskupi budú vykonávať im náležiaci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodnú S. S. s jeho cisárskym veličenstvom. Po vzniku Č. R. v roku 1918 zostal na Slovensku komplex rôznych R. majetkov, ktoré boli spísané v pozemkových knihách pod rôznymi názvami. Č. V. tieto majetky prevzala do nútenej správy na základe nariadenia č. 132/1919 U.n., na základe ktorého celý hnuteľný a nehnuteľný majetok uvedených biskupstiev, ako aj náboženskej a vyučovanej základiny, boli dané pod dozor, správou majetkov a dozorom bola poverená centrálna komisia, čím bolo síce obmedzené dispozičné právo, nedošlo však k odňatiu vlastníckeho práva. Podľa medzivojnovej judikatúry Vážny civ. 1559: „Majetok náboženskej matice je samostatným neosobným majetkom (nadáciou). Ak fond je samostatnou právnickou osobou a nie je to korporácia, je to nevyhnutne nadácia, nakoľko iné útvary právnickej osoby, ako tieto dva, ani právo ani právna veda, nepozná. Mimo to však je to tiež majetok cirkevný, lebo je to majetok určený cirkevným účelom.“

K otázke právnej povahy základín bol vypočutý ako svedok ThDr. S. Z., odborník na kanonické právo, z výsluchu ktorého súd zistil, že základina katolíckej cirkvi je cirkevným právnym subjektom, ktorý vlastní majetok, ktorého použitie je presne určené na rôzne ciele, napríklad na zakladanie a udržiavanie cirkevných škôl. Takto boli zakladané cirkevné základiny pod rôznymi názvami, ako napr. U. F., U. Z.. Správa základín mohla byť zverená duchovným osobám ale aj laikom, rozhodoval o tom príslušný biskup alebo v rámci patronátneho práva panovník. Majetkový substrát základín bol tvorený majetkom

hnuteľným a nehnuteľným, výnosy z užívania majetku boli príjmami nadácie. Jednoznačne sa jednalo o majetok cirkevný, čo vyplývalo aj zo vzťahu medzi panovníkom a cirkvou.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k dostatočne prijateľnému záveru, že S. U. Z. je potrebné považovať za útvar R. C., ktorého status je upravený normami kanonického práva, a teda sa jedná o právneho predchodcu navrhovateľa, čím je daná aktívna legitimácia navrhovateľa ako oprávnenej osoby.

Pokiaľ odporca ako jeden z dôkazov predložil rozbor súboru archívnych fondov verejných základín dištriktu Š. 1785 - 1954 (autor František Sedlák), súd ani tento dôkaz nepovažoval za spôsobilý vyvrátiť vyššie preukázaný záver o vlastníctve majetku základín, keďže autor vo svojej historickej a nie právnej analýze rozoberá otázku správy majetkov U. F. (U. Z.), a nie otázku vlastníctva tohto majetku, t.j. i keď správa majetku základín mohla byť zverená rôznym subjektom, nebolo preukázané, že by bolo bývalo došlo k odňatiu vlastníckeho práva základine.

Odporca tiež spochybnil, či došlo k odňatiu vlastníckeho práva S. U. Z. v rozhodujúcom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990, a nie už skôr v rámci prvej pozemkovej reformy. Súd aj túto obranu považoval za dostatočne a spoľahlivo vyvrátenú, a to z nasledovných dôvodov :

Na území Slovenska sa do 31.12.1950 uplatňovalo uhorské obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zakotvený obligatórny intabulačný princíp. Pre nadobúdanie vlastníctva k nehnuteľnostiam bol smerodajný Pozemnoknižný poriadok z roku 1885 upravujúci pozemkové knihy. Podľa vtedy platného práva sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky. Zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti vpísanej do pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v nej ako vlastník uvedený, boli dve výnimky, kedy vlastníctvo niekto mohol nadobudnúť bez pozemnoknižného vpisu, a to dedenie a vydržanie vlastníctva.

V tejto súvislosti súd poukazuje i na odôvodnenie už citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája , podľa ktorého platila na Slovensku právna úprava zhodná so Všeobecným z r. 1811; Dočasnými súdnymi pravidlami z r. 1861 došlo k recipovaniu príslušných ustanovení týkajúcich sa nadobúdania a zániku pozemnoknižných práv, ako aj k recipovaniu pozemnoknižného poriadku. So zreteľom na princíp dvojfázovosti nadobudnutia vlastníctva vo Všeobecnom (ďalej len V.o.z.) a k mlčaniu konfiškačného dekrétu v tejto veci, možno teda usudzovať, že konfiškačný dekrét v zmysle záverov V.o.z. ex lege založil právny dôvod (titul) nadobudnutia vlastníctva, samo vlastníctvo sa však v zmysle V.o.z. nadobúdalo len a najskôr intabuláciou (modus). S tým súvisí i V.o.z., ktorý v prvej vete stanovil rôzne spôsoby zániku vlastníctva, v druhej však špecificky dodával, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaniká "len výmazom z verejných kníh". Preto pokiaľ vlastník nehnuteľnosti nebol z pozemkovej knihy vymazaný, "bol stále právom považovaný za vlastníka"; tento princíp nezrušil (a to ani analógiou) ani , ani , ktoré sa vôbec netýkali danej veci.

Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR teda jednoznačne vyplýva, že pre platný a účinný zápis zmeny vlastníka bol nevyhnutný zápis v pozemkovej knihe, ktorý mal nielen deklaratórny ale konštitutívny charakter, a teda bez takéhoto zápisu nemohlo dôjsť k zmene evidovaného vlastníka.

Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo v pozemkovej knihe v pkv č. 63 zapísané nasledovne : podľa záznamu zo dňa 14.3.1946 Čd 152, podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia č. 32/45 Sb. nar. SNR vkladá sa vlastnícke právo S. U. Z.. Podľa záznamu zo 7.4.1948 Čd 954 poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na str. A sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 S.z..

Z uvedeného zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam teda jednoznačne vyplýva, že záznamom zo dňa 14.3.1946 bolo vložené vlastnícke právo S. U. Z., čím je jednoznačne a spoľahlivo preukázaná existencia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam S. U. Z., a to až do revízie

podľa zákona č. 142/47 S.z.. Neobstojí preto argument odporcu, že k odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi navrhovateľa malo dôjsť ešte pred rozhodujúcim obdobím vymedzeným v zmysle reštitučného zákona.

Ad 3/ reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona.

Reštitučný zákon v vymedzuje viacero reštitučných titulov, v predmetnej veci išlo podľa navrhovateľa o odňatie podľa písm. c), t.j. o odňatie bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy . Túto skutočnosť súd považoval za dostatočne a spoľahlivo preukázanú výpisom z pozemkovej knihy PKV č. 63, z ktorej je zrejmé, že k odňatiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam došlo postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy. Podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkové reformy ministerstvo poľnohospodárstva prevezme zvyškové statky, prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu.

Podľa § 7 vl.nar. č. 194/1947 Sb. o súpise pozemkového majetku pre revíziu prvej pozemkové reformy a o jej vyznačení vo verejných knihách na návrh ministerstva poľnohospodárstva, na Slovensku povereníctva poľnohospodárstva a pozemkové reformy, poznamenajú knihovné súdy vo verejných knihách na liste vlastníctva, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie podľa zákona, a zároveň vyznačí túto okolnosť na liste statkovej podstaty. Na základe zápisu v pozemkovej knihe PKV č. 63, ako aj na základe návrhu Povereníctva pôdohospodárska a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 Čd 954/48, ktorým bol Okresnému súdu, pkn oddeleniu daný návrh podľa a vl. nar. č. 194/1947, aby sa nehnuteľnosti zapísané v k.ú. Sereď vl. č. 63, ktoré boli prihlásené k revízii podľa , vyznačilo na strane A a B, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa /1947, je jednoznačne preukázané že k odňatiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam došlo bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy .

Ad 4/ povinná osoba podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona

Odporca je právnickou osobou zriadenou podľa , a preto je povinnou osobou podľa reštitučného zákona.

Ad 5/ uplatnenie práva voči povinnej osobe podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, podľa ktorého právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Reštitučný zákon nestanovuje obsahové náležitosti výzvy. Podľa citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. a sp.zn.3 Cz 2/92, ktorých predmetom bola aplikácia príslušných ustanovení reštitučných a č. , základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle citovaného zákona je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe, preukázanie nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Ustanovenie , bližšie nevymedzuje obsah pojmu "výzva". Za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach a nasl. Obč.zák.), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto nepredpisuje, v ustanovení sa ale uvádzajú prílohy, ktoré sú povinné pripojiť k výzve oprávnené osoby. Ide najmä o potvrdenie o odňatí veci ( zákona č), potvrdenie o výške sumy, ktorá sa za odňatú vec vlastníkovi vyplatila a o tom, či došlo k vyplateniu mimoriadneho odškodnenia zo štátneho rozpočtu ( citovaného zákona), doklad osvedčujúci vzťah ďalších oprávnených osôb k vlastníkovi ( citovaného zákona), prípadne potvrdenie príslušného orgánu devízového v zmysle ustanovenia citovaného zákona.

Treba predovšetkým zodpovedať otázku, či v lehote určenej v musí oprávnená osoba (pod sankciou zániku nároku) podať povinnej osobe len výzvu, alebo výzvu doplnenú o všetky predpísané prílohy. Riešenie tejto otázky z citovaného zákona priamo nevyplýva. Obdobná situácia v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje , nastáva, ak oprávnená osoba síce včas, v predpísanej lehote, vyzve povinnú osobu na vydanie veci, nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí prekluzívnej lehoty. Takouto výzvou uplatnené právo na vydanie veci treba považovať za právo uplatnené včas. Pokiaľ by sa takejto výzve nemali priznať účinky včas podanej výzvy, znamenalo by to pre oprávnenú osobu zánik nároku v prípadoch, kde vzhľadom na objektívne ťažkosti (napr. problémy s dlhými termínmi vyhotovovania výpisov z pozemkových kníh, evidencie nehnuteľností, prípadne problémy so zadovažovaním tzv. matričných dokladov - najmä v prípadoch viacerých vlastníkov a vyššieho počtu úmrtí) nemohla oprávnená osoba včas podanú výzvu doplniť o doklady uvedené v ustanovení Možno teda konštatovať, že zákon spája právne dôsledky ním predpokladané v ustanovení už s podaním výzvy a nie až s podaním výzvy a jej príloh.

Reštitučný vzťahujúci sa na danú vec, podmienky výzvy upravuje expressis verbis v ustanovení tak, že oprávnená osoba musí písomnú výzvu voči povinnej osobe zaslať najneskôr do 30. apríla 2006, a zároveň v tejto lehote musí preukázať skutočnosti podľa reštitučného zákona - t.j. reštitučný titul, to všetko pod sankciou preklúzie práva. Výzva teda musí jednak spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa a nasl. Obč. zákonníka, najmä musí ísť o dostatočne určitý a zrozumiteľný právny úkon ( Obč. zákonníka), a jej obsahom musí byť tiež preukázanie skutočností podľa reštitučného zákona, t.j. preukázanie, na základe čoho boli predmetné nehnuteľnosti oprávnenej osobe odňaté. Oprávnená osoba tiež musí preukázať, že je oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona a že predmetom vydania sú nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona. Účelom zákona bolo, aby na základe kvalifikovanej výzvy a preukázania podmienok reštitučného zákona mohla povinná osoba uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľnej veci podľa reštitučného zákona. Z uvedeného vyplýva, že vo výzve musia byť nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom vydania, označené a presne špecifikované tak, aby mohli byť premietnuté do obsahu dohody.

V predmetnej veci si navrhovateľ svoje právo u odporcu uplatnil výzvou zo dňa 30.3.2006, ktorou navrhovateľ vyzval odporcu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. T. - pkv č. 63 špecifikovaných v prílohe, identifikácii parciel č. zo dňa 6.3.2006. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe je cirkevná právnická osoba „S. U. Z.“, ktorá bola zriadená ako zbožná základina. Nehnuteľnosti z pkv č. 63 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v , odňatím bez náhrady v zmysle . Prílohu výzvy tvorí identifikácia parciel ČBO 128/O6.

Súd považoval vyššie uvedenú výzvu za spĺňajúcu zákonné podmienky výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, výzva mala písomnú formu, povinnej osobe bola zaslaná najneskôr do 30. apríla 2006, a zároveň v tejto lehote navrhovateľ preukázal skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona. Nehnuteľnosti, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal, boli vo výzve špecifikované dostatočne určito, a to priložením PKV č. 63 ako aj identifikáciou parciel, z PKV bolo tiež jednoznačne zrejmé, že k odňatiu vlastníctva došlo z dôvodu uvedenom v , odňatím bez náhrady v zmysle . Vzhľadom na to, že odporca ako povinná osoba nevyhovela písomnej výzve podľa odseku 2, uplatnil navrhovateľ ako oprávnená osoba svoje právo na súde podľa reštitučného zákona pred uplynutím prekluzívnej lehoty, keď odporca výzvu zo dňa 30.03.2006 prevzal dňa 06.04.2006, prekluzívna lehota uplynula dňa 06.04.2007, návrh bol podaný na súde dňa 05.04.2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobný návrh bol podaný dôvodne, keď boli splnené všetky zákonné ustanovenia reštitučného zákona, a preto návrhu vyhovel tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa navrhovateľovi ako v konaní úplne úspešnému účastníkovi konania vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré v danom prípade tvorili trovy právneho zastúpenia.

Súd pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky a určil ju na základe hodnoty nehnuteľností, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal. Pri určení hodnoty nehnuteľností súd vychádzal z ceny určenej v prílohe č. 1 k nájomnej zmluve č. 4-0853-05 uzatvorenej medzi odporcom a A.-V. s.r.o., a to vo výške 642.217 m2 x 8,1391 Sk, t.j. 5.227.068,40 Sk.

Navrhovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 463.413,- Sk, z toho tarifná odmena za 16 úkonov po 23.250,- Sk (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu, účasť na pojednávaniach dňa 27.09.2007, 20.11.2007, 11.03.2008, 24.04.2008, 17.06.2008, 09.09.2008, 06.11.2008, 7 x písomné podania vo veci samej ), za 1 úkon za 5.812,- Sk (odmena krátená na 1 z dôvodu odročenia pojednávania bez prejednania veci dňa 22.01.2008), 19% DPH vo výške 70.680,- Sk, režijný paušál 1 x 164,- Sk, 4 x 178,- Sk, 12 x 190,- Sk, náhrada cestovného osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia 6Y so spotrebou 5,9l/100 km, 8 krát na trase B. - G. a späť 116 km, z toho cesty dňa 27.09.2007, 20.11.2007, 22.01.2008, základná náhrada 116 km x 6,20 Sk = 719,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 38,- Sk = 260,- Sk, dňa 11.03.2008 a 24.04.2008 základná náhrada 116 km x 6,20 Sk = 719,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 39,- Sk = 266,- Sk, dňa 17.06.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 39,- Sk = 266,- Sk, dňa 09.09.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 38,- Sk = 260,- Sk, dňa 06.11.2008 základná náhrada 116 km x 5,50 Sk = 638,- Sk, spotreba 116/100 x 5,9 x 36,- Sk = 246,- Sk, náhrada za stratu času cestou na pojednávania v dňoch 27.09.2007, 20.11.2007 - 2 x 4 polhodiny po 297,- Sk, v dňoch 22.01.2008, 11.03.2008, 24.04.2008, 17.06.2008, 09.09.2008, 06.11.2008 - 6 x 4 polhodiny po 317,- Sk, podľa , , a , , , , , , vyhlášky MS SR č. v znení neskorších predpisov a ustanovení o cestovných náhradách.

Navrhovateľ si uplatnil tiež ako trovy konania náhradu cestovného a náhradu za stratu času v dňoch 05.04.2007, 21.01.2008 a 14.05.2008, pričom z obsahu spisu vyplýva, že v uvedených dňoch neboli nariadené a ani sa neuskutočnili pojednávania vo veci, súd nepovažoval za preukázanú účelnosť takýchto trov. Rovnako súd nepovažoval za preukázanú účelnosť trov za preklad dekrétu Márie Terézie vo výške 15.600,- Sk, nakoľko súdu je zo svojej činnosti známe, že navrhovateľ má na celom území SR niekoľko ďalších sporov o vydanie nehnuteľností (ako o tom svedčia aj rozsudky súdov priložené v tomto spise), pre účely ktorých mohol tiež uvedený preklad dekrétu Márie Terézie slúžiť, pričom nie je možné vylúčiť, či už navrhovateľovi v inom konaní nebola priznaná náhrada trov konania za tento preklad.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave.

Náležitosti odvolania (, ) : z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie s prípadnými prílohami treba predložiť trojmo.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinnosť uložená týmto rozhodnutím nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať podaním návrhu na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.