Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Saz/7/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E., E. E. F. G. E. F. B. H., I. J., I. E., C. K., C. L. E. C. K., I. K. - dlhodobá priepustka: M. XX, A., zastúpeného Slovenskou humanitnou radou, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-131-52/2022-Ž zo dňa 02.04.2024, takto

rozhodol:

I. Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-131-52/2022-Ž zo dňa 02.04.2024 v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-131-52/2022-Ž zo dňa 02.04.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súc viazaný rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 14.06.2023, sp. zn. za účelom dôsledného preskúmania veci a opätovného rozhodnutia v ďalšom konaní vykonal so žalobcom 31.01.2024 pohovor, v ktorom opakovane uviedol, že v Tadžikistane sa kresťanom žije veľmi ťažko, hrozí im väzenie a zo strany moslimov dokonca aj smrť. Na Slovensku sa cíti dobre, všetci si pomáhajú a preto by chcel byť pre spoločnosť užitočný. Na Slovensku chodí do kostola, kde funguje ako uvádzač. Stále zamestnanie si nenašiel, nakoľko na Slovensku je zákon, že zamestnať sa môžu iba ľudia do 55 rokov. Preto občas vypomáha v čínskej reštaurácii a s ubytovaním mu pomáhajú priatelia z cirkvi „Slovo života“. V súvislosti s posúdením jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR si žalovaný zaistil vyjadrenia z Vojenského spravodajstva Ministerstva obrany SR a Slovenskej informačnej služby a informácie o krajine pôvodu Tadžikistan, Polytematická správa o krajine pôvodu, vedenej v internej databáze migračného úradu pod Č.p.: MU-ODZS- -002 z 20.12.2023.

2. K neudeleniu azylu žalovaný v rozhodnutí uviedol, že pri analýze dôvodov žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR vychádzal zo všetkých výpovedí, ktoré s ním boli v priebehu

predchádzajúceho a aj súčasného konania uskutočnené. Už v predchádzajúcom konaní uviedol, že o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR žiada z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine a tiež z dôvodu obavy z návratu do Tadžikistanu, kde by sa mohol dostať do väzenia pre konverziu na protestantské vierovyznanie. Počas vstupného pohovoru dňa 05.04.2022 uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný ani väznený, nikdy sa politicky neangažoval, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či obdobnej organizácie. K otázke svojej viery uviedol, že napriek tomu, že sa narodil do moslimskej rodiny, ako moslim nepociťoval žiadnu vieru, nemodlieval sa a nenavštevoval mešity. V roku 2005 prišli k nim na návštevu z Kanady a Ameriky vyznávači inej viery, rozprávali im o nej a on sa následne v Tadžikistane s nimi začal stretávať. V roku 2011 boli u neho doma na návšteve priatelia z cirkvi a stretli sa aj s jeho rodinou. Hlavný predstaviteľ moslimov na nich zavolal políciu, ktorá žalobcu zobrala na policajnú stanicu, avšak po vypočutí ho prepustila na slobodu. Po mesiaci prišla polícia k nim domov druhýkrát, opäť ho vzala na stanicu, kde ho už zbili z dôvodu, že už nie je moslimom. Po týždni bol prepustený. Potom, ako mu zmizli z tela škrabance z fyzického napadnutia, opustil krajinu pôvodu a vycestoval do Kazachstanu, kde na protestantskej fare pobýval dva roky do roku 2013. Následne odišiel do Ruskej federácie, na Sibír, do mesta Ťumeň, kde pracoval ako kuchár do roku 2014. Keďže príjem mu nestačil na živobytie vycestoval na N., kde požiadal o udelenie víz. Následne sa vrátil do mesta Ťumeň, lebo sa chcel rozlúčiť s kamarátmi. Zdržal sa tam ešte niekoľko mesiacov, napriek tomu, že nikde nepracoval. Podobne to bolo so zamestnaním aj počas života v Tadžikistane, kde nikdy nemal stabilné zamestnanie ani pracovnú zmluvu. Živil sa iba formou brigádnických prác. V roku 2015 opäť vycestoval na N., do mesta Kyjev. Vzhľadom na vojnový konflikt sa rozhodol Ukrajinu opustiť a pricestovať na Slovensko, kde požiadal o medzinárodnú ochranu. Iné dôvody žiadosti neuviedol. Pred podaním žiadosti o udelenie azylu na území SR bola so žalobcom na OA PZ Humenné spísaná 15.03.2022 Zápisnica o podaní vysvetlenia (ďalej len „Zápisnica OA PZ“). V tejto uviedol, že z Tadžikistanu vycestoval v roku 2014 letecky na trase Dušanbe (TJK) - Moskva (RF) - Kyjev (UA), kde sa zdržal jeden a pol mesiaca na cirkevnej misii. Po ukončení misie sa tou istou trasou vrátil do Tadžikistanu. V roku 2015 bol účastníkom týždennej biblickej konferencie v meste Karaganda, Kazachstan. Na prelome mesiacov august a september 2015 opäť vycestoval letecky z Dušanbe cez Moskvu do Kyjeva, kde tri mesiace (po dobu platnosti udelených víz) vykonával misionársku činnosť. Po vypršaní platnosti víz, koncom roka 2015 odletel z Kyjeva cez Moskvu do mesta Ťumeň (RF), kde začal pracovať v pekárni. Začiatkom apríla 2016 sa vrátil domov do Tadžikistanu. Naposledy z Tadžikistanu vycestoval autobusom v septembri 2016 cez Kirgizsko, Kazachstan do mesta Ťumeň. Tam sa zdržal tri dni a letecky vycestoval cez Moskvu do Kyjeva. Po príchode do Kyjeva požiadal o medzinárodnú ochranu z dôvodu jeho prenasledovania príslušníkmi Islamského štátu. Tá mu bola poskytnutá Migračným úradom v Kyjeve. Na otázku, či bol členom politickej strany, či bol trestaný, či bol vojakom, či mal problémy pre svoje náboženstvo, alebo či bol nejako prenasledovaný uviedol, že členom politickej strany nebol, nebol vo väzení ani nebol trestaný, absolvoval dvojročný základný vojenský výcvik, v domovskej krajine ho prenasledoval Islamsky štát a na Ukrajine nemal žiadne problémy, no vzhľadom na vojnový konflikt sa rozhodol N. opustiť. Vzhľadom na evidentné rozpory v tvrdeniach menovaného v pohovore a Zápisnici OA PZ, bol s ním 28.07.2022 vykonaný doplňujúci pohovor, s cieľom odstránenia týchto rozporov. Zásadné rozpory sa týkali samotného dôvodu žiadosti. V Zápisnici OA PZ, ktorá predchádzala Vyhláseniu cudzinca, ako dôvod opustenia Tadžikistanu uviedol prenasledovanie Islamským štátom. V samotnom Vyhlásení cudzinca, v ktorom žiada o udelenie azylu na území SR žiadne prenasledovanie v krajine pôvodu neuvádza. Uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine, kde momentálne žije a na Slovensku chce ostať žiť a pracovať. V pohovore pred žalovaným už za dôvod odchodu z Tadžikistanu uviedol problémy s jeho konvertovaním na protestantskú vieru. Pre vysvetlenie v doplňujúcom pohovore uviedol, že Islamský štát ho nikdy neprenasledoval a určite svoje problémy spojené s protestantskou vierou uviedol aj do Zápisnice OA PZ na polícii. Podľa jeho vyjadrenia, policajti to určite poplietli. Druhý zásadný rozpor sa týkal opakovaných návratov do krajiny. Do Zápisnice OA PZ uviedol, že v rokoch 2014 až 2016 viackrát opustil Tadžikistan z dôvodu jeho účasti na biblických misiách na Ukrajine a v Kazachstane. Vždy sa však aj vrátil späť do krajiny pôvodu. Tadžikistan opustil naposledy v septembri 2016, kedy autobusom vycestoval cez Kirgizsko, Kazachstan do mesta Ťumeň v RF a po troch dňoch následne do Kyjeva, kde požiadal o ochranu z dôvodu prenasledovania Islamským štátom. V pohovore pred žalovaným uviedol, že Tadžikistan opustil v roku 2011 po tom, čo bol prepustený z týždenného zadržania na polícii z dôvodu jeho konvertovania na protestantské vierovyznanie. Následne býval už iba na území Kazachstanu, RF, Ukrajiny a do Tadžikistanu sa viac nevrátil. Na inom mieste toho istého pohovoru uviedol, že Tadžikistan opustil v roku 2014. V doplňujúcom pohovore na vysvetlenie uviedol, že sa asi pomýlil. Ďalším rozporom vo výpovediach bolo praktizovanie moslimskej viery na území Tadžikistanu. Vo vstupnom pohovore

uviedol, že do roku 2005 bol moslimom, no nepraktizoval vieru, teda nepociťoval vieru, nenavštevoval mešity a ani sa nemodlieval. V doplňujúcom pohovore už uviedol, že do novembra 2008, kedy založil s pastorom O. protestantskú cirkev „Kameň úrazu“, bol spolu s rodinou moslimom, teda praktizoval vieru v zmysle navštevovania mešít a modlenia sa. Tvrdenie o nepraktizovaní moslimskej viery do roku 2005 poprel s tým, že to nikdy nepovedal. Vzhľadom na to, že dôvody jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR boli založené na obmedzovaní jeho náboženského presvedčenia, bolo potrebné v konaní jeho náboženské vierovyznanie - pravoslávny protestant, náležíte objasniť. Takéto vierovyznanie nie je všeobecne známe, a preto bol vyzvaný, aby uviedol názov cirkvi, ku ktorej sa hlási. Na vysvetlenie uviedol, že v Tadžikistane nebola protestantská cirkev, preto navštevoval pravoslávne kostoly, kam sa chodieval modliť. Podľa vlastného vyjadrenia, momentálne sa hlási k Evanjelickej cirkvi „Víťazstvo“, ktorá vznikla v Kyjeve a na Slovensku chodí na bohoslužby do kresťanskej Evanjelickej cirkvi „Slovo života“. Samotné konvertovanie na protestantskú vieru aj napriek vykonaniu doplňujúceho pohovoru však ostalo nejasné. V pohovore uviedol, že konvertoval v roku 2011 v kazašskom meste Karaganda, kde v tom čase prebiehala cirkevná konferencia, a to iba úkonom predstavenia kanadským pastorom ostatným členom cirkvi za nového člena. Predchádzala tomu návšteva vyznávačov tejto viery z Kanady a Ameriky v roku 2005. Odvtedy sa začal v Tadžikistane stretávať z inými vyznávačmi tejto viery. Stretávali sa nepravidelne, niekedy raz za mesiac, inokedy raz za dva mesiace, pričom na stretnutiach sa učili modliť. V doplňujúcom pohovore uviedol, že spolu s priateľom z USA, pastorom O., založili v roku 2008 neoficiálnu protestantskú cirkev, ktorej dali názov „Kameň úrazu“, členmi ktorej boli len samotní dvaja zakladajúci členovia. K samotnému oficiálnemu konvertovaniu malo dôjsť v tadžickom meste Chodžent v roku 2011, kedy priaznivcov ich neoficiálnej cirkvi „Kameň úrazu“ bolo sedem členov. Vyjadrenie o stretávaní sa s inými vyznávačmi tejto viery v Tadžikistane od roku 2005 poprel v doplňujúcom pohovore stým, že sa asi pomýlil. Uviedol, že takéto stretnutia sa konali až v rokoch 2012 a 2013. Nakoľko v pohovore uviedol, že Tadžikistan opustil definitívne po incidente s políciou v roku 2011, vysvetlil, že na tieto stretnutia dochádzal pravidelne z Kazachstanu. Objasnil, že napriek obave z možného zatknutia chodil na tieto stretnutia, lebo bolo potrebné rozprávať, čo mu hovoril pastor Jonson. V doplňujúcom pohovore taktiež modifikoval údaj o počte svojich zatknutí políciou. Pridal dve zatknutia z roku 2012, ktoré vo vstupnom pohovore nespomenul, kedy na slobodu v jednom prípade mu pomohla intervencia pastora O. na ambasáde USA a v druhom prípade sa na slobodu dostal útekom cez toaletu. Na odôvodnenie, prečo o zatknutiach nehovoril aj vo vstupnom pohovore uviedol, že nevie prečo to nepovedal. Podľa názoru žalovaného rozporné vyjadrenia, hlavne čo sa týka dôvodu odchodu z Tadžikistanu, na jednej strane prenasledovanie islamským štátom a na druhej prenasledovanie políciou z náboženských dôvodov nemožno dávať na vrub krátkosti trvania zápisnice na OA PZ Humenné, nočným hodinám vykonania pohovoru, či zamestnancom policajného zboru, ktorých úlohou je iba zaevidovanie žiadosti. Podstatná je skutočnosť, že žalobca potom, čo bol údajne prenasledovaný, viackrát zatknutý a bitý políciou, čo malo mať za následok jeho odchod z Tadžikistanu, sa opakovane vracal na miesto, kde mu takéto konanie hrozilo. Ak by mu naozaj hrozilo nebezpečenstvo zatknutia, fyzického násilia zo strany polície, či odsúdenia a uväznenia, do Tadžikistanu by sa rozhodne nevracal. K zákazu medzinárodnej humanitnej organizácie ADRA žalovaný uviedol, že táto organizácia bola obvinená štátnymi orgánmi z prozelytizmu. Tadžikistanu, publikovaná v správe MZV USA 15.05.2023, poskytuje právo jednotlivo alebo spoločne s inými vyznávať akékoľvek alebo žiadne náboženstvo a zúčastňovať sa na náboženských zvykoch a obradoch.

3. Ďalej žalovaný uviedol, že z výročných Správ Ministerstva zahraničných vecí USA o stave náboženskej slobody za roky 2019, 2020 a 2021 nevyplýva, že by vláda Tadžikistanu praktizovala politiku systematickej perzekúcie ortodoxnej cirkvi alebo kresťanských protestantských cirkví. V krajine však naďalej existujú určité obmedzenia slobody praktizovania ako islamského, tak aj kresťanského vierovyznania. Podľa správy USICIRF (US Commission on International Religious Freedom) publikovanej v máji 2023, vláda naďalej vyžadovala registráciu všetkých náboženských komunít. Neregistrované náboženské spoločenstvá nemôžu legálne zvolávať náboženské stretnutia alebo zhromaždenia, vlastniť alebo používať majetok na náboženské účely, vyrábať alebo dovážať náboženskú literatúru, prijímať dary, vykonávať charitatívne činnosti alebo pozývať cudzie osoby, aby sa zúčastnili na náboženských aktivitách. V máji vládni predstavitelia povedali predstaviteľom protestantských kresťanov, že vláda nebude registrovať žiadne nové cirkvi. Rovnako ako obmedzenia uvalené na moslimov, deti z kresťanských rodín nemôžu navštevovať kostol alebo iné súvisiace aktivity, ako sú náboženské tábory. V auguste vláda požadovala, aby všetky nemoslimské komunity vyplnili dotazníky s podrobnými informáciami o zamestnancoch komunity a ich rodinách a akýchkoľvek finančných príspevkoch, ktoré komunita dostane. V septembri Výbor OSN pre ľudské práva rozhodol,

že odmietnutie Tadžikistanu zaregistrovať Jehovových svedkov porušilo články 18(1) a 18(3) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktoré zaručujú ochranu práva na slobodu náboženstvo alebo viery. Z uvedených informácií je možné usudzovať, že v Tadžikistane je sloboda vierovyznania, napriek vyššie uvedeným obmedzeniam. Toto potvrdil svojou výpoveďou aj samotný žalobca, keď uviedol, že sa počas jeho pobytu na území Tadžikistanu zúčastňoval verejných bohoslužieb v pravoslávnom kostole. Po opätovnom vyhodnotení dôvodov žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR dospel žalovaný k záveru, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR, nakoľko v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z azylovo relevantných dôvodov. V konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania z náboženských dôvodov, ktoré nie je tolerované vládnucim režimom. Neboli na neho uplatnené žiadne zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú diskriminačné alebo boli vykonané diskriminačným spôsobom, nebola mu odmietnutá súdna ochrana, ktorá by viedla k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, nebol podrobený neprimeranému alebo diskriminačnému trestnému stíhaniu alebo trestu, nebol trestne stíhaný alebo potrestaný za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu a čo sa týka použitia fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, žalovaný uviedol, že zatknutie a údajné bitie príslušníkmi polície žalobca spomenul až dodatočne, pričom pokiaľ by k takejto skutočnosti došlo, čo malo byť aj dôvodom na jeho opustenie krajiny, isto by ho vo svojej výpovedi na OA PZ Humenné neopomenul. V prípade žalobcu je nutné vychádzať z jeho vyjadrení. Tvoria mozaiku jeho príbehu. Ak opustil Tadžikistan pod hrozbou násilia a prenasledovania zo strany štátu z dôvodu svojho kresťanského vierovyznania, je ťažko pochopiteľné, že sa na jeho územie opakovane vracal. Rovnako, že túto hrozbu a obavu nevyjadril pri svojej žiadosti o udelenie azylu. Nočná hodina a pohovor vedený „iba“ príslušníkmi policajného zboru, nemôže byť dôvodom na opomenutie takejto závažnej skutočnosti a to aj napriek tomu, že v tomto pohovore uviedol aj svoje kresťanské vierovyznanie. Žalovaný nespochybňuje žalobcovo vierovyznanie. Spochybňuje však jeho údajné prenasledovanie z tohto dôvodu. Napriek jeho vyjadreniam o kresťanskom vierovyznaní na území Tadžikistanu v zápisnici na OA PZ Humenné žiadne problémy v súvislosti s jeho vierovyznaním neuviedol. Podstatná je skutočnosť, že sa žalobca na území Tadžikistanu zúčastňoval verejných bohoslužieb v pravoslávnom kostole, bez akýchkoľvek obmedzení. Tak isto nie sú podstatné roky, kedy opustil Tadžikistan, ale skutočnosť, že na územie Tadžikistanu sa po údajnom „nútenom odchode“ opakovane vracal. Podstatná je aj skutočnosť, že Tadžikistan je sekulárnym štátom. Existujú určité obmedzenia, týkajúce sa však všetkých náboženstiev pôsobiacich na území Tadžikistanu, no z informácií o krajine pôvodu je zrejmý zámer štátu zamedziť pôsobenie sektám vykazujúcim znaky prozelytizmu ovplyvňovať dianie v štáte apolitickom živote. V prípade žalobcu v konaní dôvody na poskytnutie azylu zistené neboli a žiadne potvrdené informácie nenasvedčujú tomu, že by k tomu mohlo po jeho prípadnom návrate do krajiny pôvodu dôjsť. V jeho prípade možno konštatovať, že voči nemu nebolo nikdy vedené konanie, ktoré by, ako také, napĺňalo znaky prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.

4. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že podľa vlastných slov žalobcu, voči nemu v krajine pôvodu nikdy nebolo vedené trestné stíhanie. V krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mohol byť potrestaný. Je preto možné konštatovať, že v jeho prípade možno vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Navyše v Tadžikistane platí od roku 2004 moratórium na trest smrti. Žalovaný sa tiež zaoberal tým, či by v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Po komplexnom posúdení vyhodnotil prezentovanú obavu o život ako nedôveryhodnú a v priebehu konania sa taktiež preukázalo, že ani takáto forma vážneho bezprávia mu nehrozí. Vyplýva to aj zo samotného konania žalobcu, ktorý napriek prezentovanej obave o život sa niekoľkokrát vrátil a pobýval v mieste svojho bydliska v krajine pôvodu. Uvedené konanie svedčí o tom, že z tohto titulu nemá žiadne obavy zo strany štátnych orgánov, o čom svedčí aj skutočnosť, že ich počas svojho pobytu v RF bez akýchkoľvek problémov kontaktoval za účelom vystavenia cestovných dokladov. Žalovaný sa zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V dostupných zdrojoch sa nenachádza informácia, že by na území Tadžikistanu prebiehal akýkoľvek ozbrojený konflikt, ktorým by mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu ohrozený na živote.

5. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba stručne skonštatoval, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.

II.

Správna žaloba

6. Správnou žalobou zo dňa 17.04.2024 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-131-52/2022-Ž zo dňa 02.04.2024, a to v časti 1. a 2. výroku o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

7. Žalobu odôvodnil tým, že konanie o udelenie azylu sa začalo dňa 15.03.2022, kedy žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. Žalobca vo svojich výpovediach počas celého konania uvádzal, že sa narodil v meste Istaravshan, Tadžická republika ako moslim, keďže jeho rodiča boli moslimovia. Zhruba od roku 2005 začal vnímať kresťanskú vieru, vyznávať ju, šíriť ju a v nasledujúcich rokoch aj konvertoval na kresťanstvo. Bezprostredne po jeho konvertovaní bol minimálne dvakrát predvedený na políciu, kde došlo aj k jeho mučeniu, bitiu, pusteniu psa na jeho osobu a vydieraniu, aby okamžite upustil od vyznávania a šírenia kresťanstva. Následne opustil územie Tadžikistanu, žil v Kazachstane zhruba 2 roky. Kazachstan musel opustiť kvôli prenasledovaniu z dôvodu jeho vierovyznania. Odišiel na Sibír a ďalej na N., kde v roku 2018 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany, ktorá mu bola poskytnutá ostatne s platnosťou do 22.03.2022. Po vypuknutí vojny na Ukrajine prišiel z bezpečnostných dôvodov na Slovensko cez územie Poľska. O azyl na Slovensku požiadal z dôvodu svojho konvertovania na kresťanstvo (je kresťan a v Tadžikistane sú moslimovia), ktorého následkom by mu v Tadžikistane hrozila ujma na osobnej slobode, resp. smrť. V Tadžikistane bol z dôvodu vyznávania a šírenia kresťanstva mučený. Kvôli kresťanstvu prišiel o manželku, dcéru a zavrhla ho celá jeho rodina. Počas celého konania konzistentne vypovedal, že zhruba v roku 2005 sa prvýkrát stretol s inou vierou - kresťanskou, keď k nim prišli na návštevu pastori z Kanady a Ameriky. S E. O. v novembri 2008 založili protestantskú cirkev „Kameň úrazu". Počas tohto obdobia ich atakovali moslimovia a prenasledovala ich polícia. V roku 2011 prišli jeho priatelia z cirkvi k nim domov. Hlavný predstavený moslimov zavolal políciu, žalobca bol odvedený a upozornený, aby sa nestretával s Američanmi a inými cudzincami, ktorí sú z tejto cirkvi. Druhýkrát ho polícia odviedla asi po mesiaci, držali ho týždeň, zbili ho a potom pustili, lebo jeho brat držal hladovku. Dôvodom bola skutočnosť, že zvestoval protestantskú vieru a niekoľko jeho priateľov prešlo na protestantskú vieru. Potom odišiel do Kazachstanu, kde býval dva roky na protestantskej fare. Oficiálne konvertoval v roku 2011 počas konferencie v Karangade. V rokoch 2012 a 2013 sa stretával s priateľmi z protestantskej cirkvi v meste Chodžent (Tadžikistan). Na stretnutia dochádzal, aj keď žil v Kazachstane. V roku 2012 ho dvakrát v Chodžente zadržala polícia za to, že zvestuje vieru, pričom prvýkrát ho pustili a druhýkrát sa mu podarilo ujsť. Odišiel z Kazachstanu do Ruska do Ťumeňu na Sibíri v roku 2013. Dôvodom odchodu bolo, že aj v Kazachstane ho začali prenasledovať z dôvodu, že je protestant. Veľa protestantov bolo zatknutých políciou. V roku 2014 odišiel prvýkrát na N., druhýkrát odišiel v roku 2015. Podľa slov žalobcu sú kresťania v Tadžikistane v nebezpečenstve, hrozí im dokonca smrť. Má informácie o tom, že moslimovia jeho kresťanskej sestre oholili hlavu a zavreli ju do pivnice. Konvertovanie žalobcu z islamu na kresťanskú vieru je nesporne preukázané evidentnými prejavmi jeho vnútorného presvedčenia v spôsobe jeho života. Žalovaný svoje druhé rozhodnutie odôvodnil v zásade rovnako ako v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí a žalobcu vyhodnotil ako nedôveryhodného, z čoho následne vyvodil aj záver o neopodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z dôvodu jeho náboženského vierovyznania. Nebral však pritom na zreteľ, že od udalostí, ktoré žalobca v krajine pôvodu prežil uplynulo viac ako desaťročie, ani na vek žalobcu, kedy je už u neho prirodzené a akceptovateľné strácanie pamäťových stôp, ani na vplyv traumy, ktorú si žalobca v krajine pôvodu prežil a s určitosťou má dopad na opis udalostí s ňou spojených. V neposlednom rade musí žalovaný zohľadňovať aj tú skutočnosť, že žalobca je jednoduchým človekom, so základným vzdelaním, ktorý počas svojho života pracoval prevažne ako pestovateľ plodín. Žalovaný pritom v administratívnom konaní nevyriešil základnú otázku, a to, či žiadateľ netrpí napr. posttraumatickou stresovou poruchou alebo či nie je osobou s intelektom pod hranicou mentálnej subnormy, a či prípadná existencia uvedeného nemohla mať vplyv na určité nepresnosti vo výpovediach žalobcu. Žalobca spochybňuje, že je nedôveryhodnou osobou, zo strany žalovaného ide o nepreskúmateľné a ničím nepodložené vyhlásenie, pokiaľ si žalovaný do

administratívneho konania neprizval znalca, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil existenciu určitých ťažkostí, ktoré mohli mať vplyv na rozpory vo výpovedi žalobcu. Motiváciou žalobcu požiadať o azyl v ktorejkoľvek bezpečnej krajine sveta je primárne jeho vierovyznanie, pre ktoré bol v krajine pôvodu prenasledovaný a jeho odchod z Ukrajiny je podmienený len vojnou, resp. bezpečnostnou situáciou v krajine, ktorá mu z dôvodov bližšie popisovaných poskytla medzinárodnú ochranu. Samotná skutočnosť, že sa dostal na Slovensko je determinovaná len tým, že sa tu nachádzajú ľudia z cirkvi, ktorých označuje ako svojich bratov a sestry, a ktorí sú mu ochotní a schopní pomôcť v napĺňaní základných potrieb bežného života.

8. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný ho vyhodnotil ako nedôveryhodného, z čoho následne vyvodil aj záver o neopodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania. Žalovaný rezultoval, že v prípade žalobcu nejde len o malé nezrovnalosti vo výpovediach, ale o absolútny rozpor so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu, a aj v samotnej podstate ním uvedených azylových dôvodov. Žalobca nepopieral, že v jeho výpovediach pred migračným úradom sú isté nezrovnalosti, ale namietal, že ide o absolútny rozpor s informáciami o krajine pôvodu, keďže z informácii zabezpečených žalovaným jednoznačne vyplýva, že v Tadžikistane nie je náboženská sloboda. Rovnako namietal a popieral, že existujú rozpory v podstate ním uvedených azylových dôvodov. Ani skutočnosť, že bolo na ňom páchané psychické a fyzické násilie, ktorú nespomenul na OA Humenné mu nemôže byť na ťarchu a znamenať jeho nedôveryhodnosť. S týmto úzko súvisí nezohľadnenie okolností, ktoré mohli spôsobiť rozpory vo výpovediach, a to veku žalobcu, prítomnosti určitého stupňa posttraumy, obdobie, ktoré uplynulo od popisovaných udalostí ako aj nízky intelekt žalobcu, a teda porušenie ustanovenia § 19a ods. 1 písm. c) zákona o azyle žalovaným, ako aj ignorancia ustálenej judikatúry v azylových veciach a prehnaná prísnosť žalovaného v očakávaniach úplnej presnosti v dátumoch a udalostiach, hoci z Rozsudku ESĽP Said proti Holandsku z 05.07.2005 vyplýva, že pri všeobecnej dôveryhodnosti žiadosti sa nemôže očakávať úplná presnosť v dátumoch a udalostiach. Ďalej žalobca žalovanému vytýkal porušenie ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku vtom zmysle, že žalovaný pri hodnotení dôkazov považoval za gro dôkaznej matérie práve Zápisnicu o podaní vysvetlenia spísanú dňa 15.03.2022 v čase o 00:35 hod. Oddelením azylu PZ Humenné, z nej vychádzal a o ňu opieral svoju argumentáciu týkajúcu sa rozporov vo výpovediach žalobcu, pričom dôkazy v konaní nehodnotil vo vzájomnej súvislosti a už vôbec nie objektívne. Takisto žalobca namietal, že žalovaný nesprávne a nedostatočne vyhodnotil hrozbu vážneho bezprávia v jeho druhej forme.

9. Nepreskúmateľné rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov videl žalobca vtom, že žalovaný neskúmal opodstatnenosť obáv žalobu z prenasledovania z náboženských dôvodov. Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Žalobca mal za to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil informácie o krajine pôvodu založené v administratívnom spise a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o neexistencii prenasledovania žalobcu. Žalovaný situáciu v krajine pôvodu žalobcu týkajúcu sa náboženskej slobody neúmerne zľahčuje, priam bagatelizuje a obhajuje ju „zámerom štátu zamedziť pôsobeniu siekt vykazujúcim znaky prozelytizmu". Tu žalobca poukázal jednak na názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku zo dňa 14.06.2023, sp. zn. , ako aj na informácie o Tadžikistane, ktoré žalovaný založil do administratívneho spisu, vrátane Polytematickej správy Č.p.: MU-ODZS-2022/000428-002. Podstatné porušenie ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, videl žalobca vtom, že žalovaný nerešpektoval názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku zo dňa 14.06.2023, sp. zn. , najmä v bode 44. a nasl. rozsudku. Žalovaný ani po vrátení veci nerešpektoval názor súdu v tom, že výpoveď žalobcu považuje za súladnú s informáciami o krajine pôvodu, t. j. náboženská sloboda je v Tadžikistane obmedzená, opäť sa nevenoval otázkam náboženského vyznania žalobcu, hĺbke jeho viery, verejného praktizovania jeho viery, nezobral do úvahy okolnosti, ktoré boli spôsobilé ovplyvniť schopnosť žalobcu podať výpoveď, vek a vzdelanie sťažovateľa, časový odstup od predmetných udalostí, možný strach žalobcu pri komunikácii s príslušníkmi polície a i., čím nerešpektoval ustanovenie a porušil ustanovenie Správneho poriadku.

III.

Vyjadrenie žalovaného, ďalšie vyjadrenie žalobcu

10. Vo vyjadrení, doručenom súdu dňa 03.06.2024, žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol. Zhrnul doterajší priebeh administratívneho konania a uviedol, že dňa 31.01.2024 žalovaný vykonal

so žalobcom opätovne pohovor, v ktorom žalobca opakovane uviedol, že v krajine jeho pôvodu sa kresťanom žije veľmi ťažko, pričom im hrozí väzenie a zo strany moslimov prípadne aj smrť. Pri vydaní rozhodnutia žalovaný vychádzal zo všetkých výpovedí žalobcu, ktoré s ním boli v priebehu predchádzajúceho ako aj súčasného konania uskutočnené. Výpovede žalobcu (rozpory a ich vysvetlenia) neboli však ucelené a ani konzistentné, čo skutočne zadalo dôvody na spochybnenie jeho dôveryhodnosti. Žalovaný mal za to, že ak by žalobcovi hrozilo nebezpečenstvo zatknutia, fyzické násilie zo strany polície, prípadne jeho odsúdenie, resp. uväznenie, tak ako sa to snažil počas konania o udelenie azylu predostrieť, do krajiny pôvodu by sa bez obáv určite opakovane nevracal. V prípade žalobcu preto možno konštatovať, že voči nemu nebolo nikdy vedené konanie, ktoré by napĺňalo znaky prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Rozpory v žalobcových výpovediach boli tak závažného charakteru, že žalovaný dospel k vážnym pochybnostiam o všeobecnej dôveryhodnosti výpovede žalobcu, ktorá tvorí jeden zo základných princípov posudzovania žiadostí v azylovom konaní. Aj napriek rozporuplným tvrdeniam žalobcu žalovaný dôsledne preskúmal, či by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu bol prenasledovaný z dôvodu vyznávania kresťanských hodnôt. Žalovaný sa dôkladne vysporiadal so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z administratívneho spisu a dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu podľa zákona o azyle. V jeho prípade nie je možné hovoriť o prenasledovaní. Nebol trestne stíhaný a ani väznený. Nebol vystavený žiadnej forme prenasledovania zo strany štátnych orgánov pred vycestovaním z krajiny pôvodu, čo napokon sám svojimi vyhláseniami aj potvrdil. Krajinu pôvodu podľa vlastných slov opustil legálne (v čase opustenia krajiny jeho pôvodu nebol pre cestovanie do Kazachstanu a RF potrebný cestovný pas, pričom tento si následne vybavil neskôr na tadžickom konzuláte v Rusku) a to bez akýchkoľvek prekážok a problémov. Žalobca sám uviedol, že sa z Kazachstanu do Tadžikistanu v rokoch 2012 až 2013 vracal a stretával sa s priateľmi z protestantskej cirkvi, a to aj napriek tomu, že z Tadžikistanu do Kazachstanu odišiel z dôvodu obavy o svoj život, po tom, čo mal mať incident s políciou. Vzhľadom na uvedené okolnosti mal žalovaný za to, že v prípade, ak by žalobcovi hrozilo také prenasledovanie ako ho sám prezentuje, do Tadžikistanu by sa určite dobrovoľne nevracal. Žalovaný zohľadnil všetky dostupné skutočnosti a dospel k záveru, že v priebehu konania o udelenie azylu nebola preukázaná žalobcova všeobecná dôveryhodnosť a ani skutočnosť, že by objektívne čelil v krajine svojho pôvodu nejakej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a zo Ženevského dohovoru alebo, že by mu také prenasledovanie hrozilo. Žalovaný do konania okrem iného založil aj polytematickú správu o krajine pôvodu č. p.: MU- ODZS-2022/000428-002, ktorá zahŕňa informácie z výročných Správ Ministerstva zahraničných vecí USA o stave náboženskej slobody za roky 2019, 2020 a 2021 o tom, že vláda Tadžikistanu nepraktizovala politiku systematickej perzekúcie ortodoxnej cirkvi alebo kresťanských protestantských cirkví. Napriek prezentovanej obave žalobcu o jeho život sa tento viac krát vrátil a zdržiaval sa v mieste svojho bydliska v krajine pôvodu. Uvedené len svedčí o tom, že žalobca nemal žiadne obavy zo strany štátnych orgánov, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že ich počas svojho pobytu v Rusku bez akýchkoľvek problémov kontaktoval za účelom vystavenia cestovných dokladov. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný dospel k záveru, že neexistujú dôvody na základe ktorých by žalobca mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu smrti. Voči žalobcovi nebolo nikdy vedené trestné stíhanie, a ani nevyvíjal takú činnosť, pre ktorú by mohol byť potrestaný. V jeho prípade je preto možné vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkon (v Tadžikistane od roku 2004 platí moratórium na trest smrti). Žalovaný sa okrem iného zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného konfliktu alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z dostupných zdrojov je zrejmé, že v súčasnosti na území Tadžikistanu neprebieha žiadny ozbrojený konflikt, ktorým by mohol byť žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu ohrozený na živote. Na základe vyššie uvedeného, žalobca taktiež nesplnil podmienky podľa § 13a zákona o azyle. Pri rozhodovaní bral žalovaný do úvahy všetky skutočnosti mu známe zo žalobcovej výpovede a všeobecne dostupných informácií o krajine jeho pôvodu a následne rozhodol v zmysle zákona o azyle.

11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 04.07.2024 uviedol, že žalobou napádané rozhodnutie žalovaného je totožné s rozhodnutím, ktoré bolo zrušené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. Napriek tomu, že Najvyšší správny súd vyhodnotil výpoveď žalobcu ako vonkajšie konzistentnú, žalovaný stále spochybňuje jeho dôveryhodnosť a bagatelizuje situáciu v krajine pôvodu žalobcu týkajúcu sa náboženskej slobody, z čoho jasne vyplýva, že pre neho záväzný názor súdu nerešpektuje. Žalobca má

61 rokov. Pred viac ako desaťročím prežil udalosti, ktoré si viac nechce pripomínať. Tieto faktory však žalovaný pri hodnotení prípadu vôbec neberie do úvahy. Po oboznámení sa s administratívnym spisom sú zrejmé dva fakty, a to, že žalobca konvertoval z islamu na kresťanstvo, a že v Tadžikistane nie je náboženská sloboda. Vychádzajúc z toho, že prenasledovaním z náboženských dôvodov sa rozumie napríklad zákaz členstva v náboženskej skupine, zákaz vykonávania náboženských úkonov, hoci aj v súkromí, či vo vážnych diskriminačných opatreniach namierených proti osobám, ktoré patria k určitej náboženskej skupine, je zrejmé, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by žalobca bol vystavený prenasledovaniu z náboženských dôvodov tak, ako to definuje zákon o azyle.

IV.

Konanie na správnom súde

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a (ďalej aj „“), preskúmal vec, v rámci súdneho prieskumu sa oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu, posúdil správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vo veci rozhodol v súlade s ustanovením bez nariadenia pojednávania, nakoľko účastníci konania nežiadali vec prejednať na nariadenom pojednávaní. V súlade s ustanovením oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu.

12. Podľa , , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

V.

Právne posúdenie správneho súdu

14. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 15. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

16. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 17. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 19. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 20. V správnej žalobe žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 21. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu dňa 15.03.2022. V zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 15.03.2022 žalobca uviedol, že je pravoslávny protestant. Z Tadžikistanu vycestoval v roku 2014 letecky z Dušanbe do Moskvy a následne do Kyjeva. Tu bol jeden a pol mesiaca. Táto cesta súvisela s jeho náboženstvom, išlo o cirkevnú misiu. Po ukončení misie sa vrátil do Tadžikistanu. V roku 2015 navštívil Kazachstan, kde sa zúčastnil biblickej konferencie. Na prelome augusta a septembra 2015 letecky znovu priletel do Kyjeva. Dôvodom bola jeho misionárska činnosť. Po skončení víz odletel do Ťumenu (Sibír), kde začal pracovať v pekárni. Začiatkom apríla 2016 sa vrátil do Tadžikistanu. Naposledy z Tadžikistanu vycestoval v septembri 2016 do Ťumenu v Rusku. Tu bol 3 dni a odtiaľ letecky odcestoval do Moskvy a do Kyjeva. Cestoval na svoj cestovný pas. Po príchode do Kyjeva požiadal o ochranu z dôvodu prenasledovania islamským štátom v domovskej krajine. Tá mu bola poskytnutá Migračným úradom v Kyjeve. Naposledy mu bol vydaný doklad o ochrane na Ukrajine dňa 22.09.2021 s platnosťou na 3 mesiace, ktorý mu bol predĺžený do 22.03.2022. Dňa 08.03.2022 vycestoval z Ukrajiny cez Poľsko na Slovensko, kde prišiel 10.03.2022. Ďalej uviedol, že nebol členom politickej strany, nebol vo väzení ani trestaný. V domovskej krajine ho prenasledoval Islamský štát. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky žiada z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine. 22. Dňa 05.04.2022 vykonal žalovaný so žalobcom pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či obdobnej organizácie. K otázke svojej viery uviedol, že v roku 2011 konvertoval na protestantskú vieru. Napriek tomu, že sa narodil do moslimskej rodiny ako moslim, nepociťoval žiadnu vieru, nemodlieval sa a nenavštevoval mešity. V roku 2005 prišli k nim na návštevu z Kanady a Ameriky vyznávači inej viery, rozprávali im o nej. V roku 2011 boli u neho doma na návšteve priatelia z cirkvi a stretli sa aj s jeho rodinou. Hlavný predstaviteľ moslimov na nich zavolal políciu, ktorá ho zobrala na policajnú stanicu. Následne bol prepustený. Po mesiaci prišla polícia k nim domov druhýkrát, opäť ho vzala na stanicu, kde ho už zbili z dôvodu, že už nie je moslimom. Po týždni bol prepustený. Potom, ako mu zmizli z tela škrabance zo zadržania, opustil krajinu pôvodu a vycestoval do Kazachstanu, kde na protestantskej fare pobýval dva roky. Následne odišiel do Ruskej federácie, na Sibír, do mesta Ťumeň, kde pracoval ako kuchár do roku 2014. Do Ruska sa dostal bez pasu. Tam si vybavil pas na Tadžickom konzuláte. Potom odišiel na N., kde požiadal o udelenie víz. Následne sa vrátil do mesta Ťumeň, nakoľko sa chcel rozlúčiť s kamarátmi. Zdržal sa tam ešte niekoľko mesiacov. V roku 2015 sa vrátil do Kyjeva. Ďalej uviedol, že

od roku 2011 nebol v Tadžikistane. Nevedel vysvetliť, prečo dňa 15.03.2022 uviedol, že sa v roku 2016 vrátil do Tadžikistanu. K dôvodom žiadosti o azyl uviedol, že je kresťan a v Tadžikistane sú moslimovia. Bojí sa , že keby sa vrátil, dali by ho od väzenia, alebo by ho zabili. Jeho kamaráti sú vo väzení, dostali 20 rokov, lebo sú kresťania. Chytili ich, keď sa stretávali s inými kresťanmi. 23. Dňa 28.07.2022 bol so žalobcom vykonaný doplňujúci pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že sa hlási k evanjelickej cirkvi „Víťazstvo“, ktorá vznikla v Kyjeve. V Tadžikistane nebola protestantská cirkev, preto chodil do pravoslávnych kostolov. Bolo to v rokoch 2008 až 2009.V týchto rokoch ho dvakrát vzali na políciu. Bolo to z dôvodu, že zvestoval protestantskú vieru. Okrem toho ho niekoľkokrát zbili moslimovia. V roku 2008 založil s pastorom O. protestantskú cirkev „Kameň úrazu“. Do roku 2008 bol moslim, praktizoval moslimskú vieru. Oficiálne konvertoval až v roku 2011. V rokoch 2012 a 2013 sa stretával s inými veriacimi v Tadžikistane, v byte jedného z členov cirkvi. Dochádzal tam z Kazachstanu, lebo to bolo potrebné, rozprávať, čo mu hovoril pastor O.. V roku 2012 ho zadržala polícia a zbili ho, lebo ho niekto udal, že zvestuje vieru. Prepustili ho na intervenciu pastora O. na ambasáde USA. Potom ho ešte raz v roku 2012 zadržala polícia, ale utiekol cez toaletu. Ďalej žalobca uviedol, že ho Islamský štát neprenasleduje. V Tadžikistane sa deje to, že kresťanov berú do väzenia. Veľa ľudí, ktorí sa vrátili do Tadžikistanu zmizlo bez stopy. Polícia väzní kresťanov – protestantov iba preto, že sú kresťania. Deje sa to bez súdu. Rozopry vo výpovediach, na ktoré ho dopytoval žalovaný, žalobca odôvodňoval tým, že všetko, roky, miesta a dátumy, všetko poplietol resp. sa pomýlil. 24. Rozhodnutím zo dňa 12.09.2022 žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25.01.2023, č. k. -54 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia. Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 14.06.2023, sp. zn. zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -54 zo dňa 25.01.2023 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. MU-PO-131-24/2022-Ž zo dňa 12.09.2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol: „ESĽP sa vo svoje rozhodovacej činnosti tiež vyjadril k rozporom vo výpovedi žiadateľa o azyl počas prvého krátkeho pohovoru a následného detailného doplňujúceho pohovoru, kde uviedol, že pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je potrebné zohľadniť aj rozdielnu povahu týchto dvoch pohovorov. Kým pri prvom pojednávaní bol sťažovateľ vypočutý len zbežne a očakávalo sa od neho, že podá súhrnný opis udalostí predchádzajúcich jeho úteku z Iránu, na druhom pohovore mal sťažovateľ poskytnúť hĺbkový opis týchto udalostí. Podľa ESĽP tento rozdiel môže dobre vysvetľovať niektoré veľké nezrovnalosti medzi dvomi výpoveďami sťažovateľa, ktoré sa nemusia nevyhnutne vykladať ako protichodné vyhlásenia, ale môžu vyplývať zo skutočnosti, že sťažovateľ podal zhustený a skrátený popis udalostí počas prvého pojednávania (Rozsudok ESĽP z 18.11.2014, MA proti Švajčiarsku, 52589/13, para 60). Tento záver ESĽP je podľa názoru kasačného súdu možné aplikovať aj na prejednávaný prípad sťažovateľa. Z administratívneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ podal dňa 15.03.2022 na Oddelení azylu Policajného zboru v Humennom vyhlásenie cudzinca o udelenie azylu. Zo zápisnice PPZ-HCP- PO12-96-004/2022-AZ vyplýva, že pohovor so sťažovateľom trval 20 minút, so začiatkom o 00:10 hod. a koncom o 00:30 hod. V uvedenej zápisnici je síce zaznamenané, že sťažovateľa v domovskej krajine prenasledoval islamský štát, ako dôvod udelenie azylu však uviedol prebiehajúci vojnový konflikt na Ukrajine, kde sťažovateľ žil, čo je informácia, ktorá v administratívnom konaní spochybnená nebola. Tento úvodný pohovor je tak podľa kasačného súdu možné vyhodnotiť len ako zbežný pohovor, vykonaný príslušníkmi Policajného zboru, nie školenými pracovníkmi migračného úradu, ktorého účelom je zaevidovať vyhlásenie cudzinca o udelení azylu s údajmi potrebnými pre lustráciu žiadateľa v príslušných informačných systémoch a následnom predložení azylového spisu migračnému úradu. So sťažovateľom vykonali následne pracovníci migračného úradu pohovor dňa 05.04.2022 v trvaní 4 hodiny a 15 minút, v ktorom bol sťažovateľ detailne vypočutý k jeho azylovému príbehu. Dôvod udelenia azylu v tomto pohovore uviedol, že je kresťan, ak by sa vrátil do Tadžikistanu, dali by ho do väzenia. K žiadosti priložil rôzne diplomy a certifikáty o kurzoch súvisiacich s jeho vierou, ktoré absolvoval v Kyjeve. Vonkajšia konzistentnosť ako súčasť posudzovania dôveryhodnosti výpovede žiadateľa o azyl sa týka súladu výpovede žiadateľa (ako bola poskytnutá pri osobnom pohovore, na jeho vypočutí a/alebo v iných vyhláseniach) so všeobecne známymi informáciami, inými dôkazmi, ako sú dôkazy od rodiny alebo iných svedkov, lekárske a listinné dôkazy, správy o krajine pôvodu (COI) a akýmkoľvek iným relevantným dôkazom o krajine. Výpoveď žiadateľa by nemala byť nekonzistentná s externými dôkazmi ako je COI. V tejto súvislosti hodnotí kasačný súd výpoveď sťažovateľa ako vonkajšie konzistentnú. COI zabezpečené žalovaným v administratívnom spise (č.p.:

MU-ODZS-2022/000428- 002) na str. 15 hovoria o obmedzovaní náboženskej slobody v Tadžikistane a zasahovaní štátu do náboženských záležitostí, bohoslužieb a slobody vyznania, vrátane obmedzení uvalených na kresťanské náboženské menšiny, či o zákaze medzinárodnej humanitárnej organizácie ADRA za šírenie kresťanstva (str. 12). Súlad vyhlásení žiadateľa s COI a inými znaleckými dôkazmi je preto dôležitým faktorom pri rozhodovaní o tom, či žiadateľ svoju žiadosť odôvodnil (Rozsudok ESĽP z 3. augusta 2016 August 2016, JK and iní proti Švédsku, č. 59166/12, para. 53). Žiadosť o medzinárodnú ochranu by mala byť vecne podložená a dostatočne podrobná, aspoň pokiaľ ide o najpodstatnejšie skutočnosti žiadosti. Pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti o medzinárodnú ochranu je potrebné vyvážené a objektívne posúdenie toho, či vyjadrenie žiadateľa odráža to, čo možno očakávať od niekoho v jeho konkrétnych podmienkach, ktorý hovorí o skutočnej osobnej skúsenosti. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dôveryhodnosť sťažovateľa v predmetnom konaní bola spochybnená v otázke roku, kedy naposledy opustil Tadžikistan a v prezentovaní dôvodu žiadosti o azyl. Skutočnosť, že žiadateľ o azyl pri úvodnom vyhlásení uviedol dôvod žiadosti o azyl vojnový konflikt na Ukrajine, pre ktorý napokon aj opustil územie Ukrajiny, nezakladá pre kasačný súd dôvod, aby žalovaný vyhodnotil celý azylový príbeh sťažovateľa ako nedôveryhodný. Počas vedenie doplňujúceho pohovoru žalovaný podľa názoru kasačného súdu až príliš bazíroval na presnosti v uvedení rokoch vycestovania sťažovateľa a nevenoval sa otázkam náboženského vyznania sťažovateľa, hĺbky jeho viery či otázkam verejného praktizovania jeho viery. Podľa názoru kasačného súdu mal žalovaný pri hodnotení dôveryhodnosti sťažovateľa vziať do úvahy aj okolnosti, ktoré boli spôsobilé ovplyvniť schopnosť sťažovateľa podať výpoveď, ako bol čas podania uvedeného vyhlásenia na policajnom oddelení, ku ktorému došlo uprostred noci, kam pravdepodobne sťažovateľ prišiel bezprostredne po pricestovaní z Bratislavy do Humenného, ďalej vek a vzdelanie žiadateľa, časový odstup od predmetných udalostí (sporný rok odchodu z Tadžikistanu 2014 alebo 2016), či možný strach sťažovateľa pri komunikácii s príslušníkmi polície, čo uviedol aj sám sťažovateľ. Hodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl si vyžaduje medzidisciplinárne vedomosti od pracovníkov žalovaného, ktorý majú byť na ten účel vyškolení, ako vyplýva z čl. 10 ods. 3 písm. d) a čl. 15 ods. 3 písm. a) smernice 2013/32. Hodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl má byť založené na znalostiach vedeckých dôkazov o ľudskom správaní a pamäti, ktoré môžu byť v rozpore so všeobecným chápaním. Všetky tieto faktory však ovplyvňujú schopnosť ľudskej pamäte podať dotazované informácie, čo mal žalovaný pri hodnotení dôveryhodnosti sťažovateľa vziať do úvahy, čo však nespravil. Žalovaný dospel k záveru o neopodstatnenosti strachu z prenasledovania z azylových dôvodov s poukazom na to, že sťažovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodného. Kasačný súd uznáva, že výpoveď sťažovateľa vykazuje prvky vnútornej nekonzistentnosti (rozdielny rok odchodu z Tadžikistanu), avšak tieto nekonzistentnosti podľa názoru kasačného súdu nie sú v takom rozsahu, aby uvedené viedlo k zamietnutiu azylového príbehu sťažovateľa ako celku. Výpoveď sťažovateľa v konaní bola podľa názoru kasačného súdu koherentná, sťažovateľ v moslimskej krajine konvertoval na kresťanstvo, z tohto dôvodu mal v krajine pôvodu problémy s políciou. Túto časť žalovaný spochybnil len z dôvodu, že sťažovateľ to v úvodnom pohovore nespomenul, čo nemôže viesť k spochybneniu jeho zatknutia, keď úvodný pohovor, ako kasačný súd uviedol vyššie trval len 20 minút a nebol vedený pracovníkmi migračného úradu, ktorí by mu kládli relevantné doplňujúce otázky. Výpoveď sťažovateľa je navyše v súlade so správou o krajine pôvodu (vonkajšia konzistentnosť), čo je významným faktorom pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľa o azyl. Skutočnosť, že sťažovateľ predložil do konania certifikáty o absolvovaní cirkevných kurzov v rokoch 2018-2022 nemôže viesť k spochybneniu jeho viery, aj napriek záveru žalovaného, že Ukrajinu sťažovateľ navštevoval aj skôr. Žalovaný navyše uzavrel, že k jeho konvertovaniu ani nedošlo, pretože o tom nepredložil dôkaz. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skoršiu judikatúru (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 09.04.2013), z ktorej vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Sťažovateľ v doplňujúcom pohovore uviedol, že aj v Bratislave navštevuje kostol, uviedol jeho adresu a aj kontakt na pastora slúžiaceho v kostole, napriek uvedenému ho žalovaný za účelom posúdenia pravdivosti tvrdenia sťažovateľa nekontaktoval. Ak žiadateľ o azyl tvrdí, že je pre svoju vieru prenasledovaný, musí vierohodne vyložiť, v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok, s kým ďalším a akým spôsobom ju praktizoval. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí pritom správny orgán "[...] vec hodnotiť v celkovom kontexte, napr. zvážiť aj tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke

doby, po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod. V tomto zmysle nie je vylúčené ani vykonávanie vhodných výsluchov svedkov a zisťovanie rozsahu povedomia žiadateľa o príslušnom náboženstva, akokoľvek je potrebné na hodnotenie výsledkov takéhoto zisťovania vždy pristupovať s najvyššou možnou opatrnosťou. Keďže príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť vodítkom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo má byť úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojené identita a spôsob života (porovnaj napríklad Summary Conclusions on Religion - Based Refugee Claims [online] . A. P. K. . Office of the United Nations High Commissioner for Refugees, 2003 [ cit. 2015-06-17 ]. Dostupné na: http://www.unhcr.org/3e5f2de44.html ). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.08.2015, ktorý poskytol správnemu orgánu návod, na aké otázky sa má správny orgán zamerať za účelom posúdenia konvertovania na kresťanstvo. „Pre úplné posúdenie konverzie ku kresťanstvu by sa tak mal správny orgán zamerať najmä na: (1) posúdenie života žiadateľa pred konverziou, ku ktorému sa napríklad vzťahujú otázky: Aké bolo žiadateľa sa pôvodné náboženstvo? Aké malo pre neho význam? Ako žiadateľ praktizoval svoju vieru? Ako ovplyvňovala jeho život? Aký vzťah mala k pôvodnému náboženstvu žiadateľovho rodina a spoločnosť, v ktorej vyrastal? Kedy začal uvažovať o konverziu na kresťanstvo a prečo? Prečo pre neho bol islam nedostatočný? Zdieľal s niekým svoje myšlienky o kresťanstve? Pozná niekoho, kto tiež konvertoval? (2) samotnou konverziu, ku ktorej sa napríklad vzťahujú otázky: Kedy, kde a ako sa žiadateľ stal kresťanom? Z akých motívov? Ako sa zoznámil s kresťanstvom a čím ho zaujalo? Ako sa na konverziu pripravoval? Ako dlho proces konverzie trval? Čo pre neho kresťanstvo znamená? Ako ovplyvňuje jeho život? Bol pokrstený? Ako krst prebiehal? (3) zhodnotenie konverzie žiadateľom, ku ktorému sa napríklad vzťahujú otázky: Čo bolo ťažké na zmene náboženstvo? Ako sa pritom cítil? Aké dôsledky so sebou konverzie priniesla? Ako na jeho konverziu reagovala jeho rodina, blízki a spoločnosť? Ako by mohol praktizovať kresťanstva v krajine pôvodu? Na koho sa môže obrátiť, aby sa mohol zapojiť do kresťanskej komunity v krajine pôvodu? Dokázal by si predstaviť manželstvo s kresťanom/kresťankou? (4) žiadateľova znalosť nového náboženstva, napríklad: Čo vie o kresťanstve? Aký je rozdiel medzi kresťanstvom a islamom? Čo je pre neho v kresťanstve dôležité? Pozná nejaké modlitby? Ako sa volá posvätná kniha kresťanov? Vlastní žiadateľ Bibliu? V akom jazyku a skrz aké médiá prijíma žiadateľ nové informácie a nábožensky sa vzdeláva? Aké sviatky uznávajú kresťania? (5) náboženskú aktivitu žiadateľa, ku ktorej sa napríklad vzťahujú otázky: Ako bol žiadateľ nábožensky aktívny v krajine pôvodu a ďalších krajinách, t. j. ako prejavoval svoju vieru? Ako často chodí do kostola a akých aktivít cirkvi sa zúčastňuje? Akým spôsobom sa zúčastňuje bohoslužieb? Zúčastňuje sa iných aktivít cirkvi? Vie jeho rodina a priatelia o tom, že je kresťanom? Kto iný o tom vie? Pozná nejaké kresťanov v krajine pôvodu a v Slovenskej republike? Bol v kontakte s kresťanmi v krajine pôvodu? Ako by bol nábožensky aktívny, ak by sa musel vrátiť do krajiny pôvodu?“ 25. „Z anonymizovaných rozhodnutí, ktoré získal žalovaný z registra súdnych rozhodnutí Ukrajiny tiež jednoznačne nevyplýva rozpornosť s tvrdením sťažovateľa. Kasačný súd zdôrazňuje, že ide o anonymizované rozhodnutia, ktoré žalovaný vyhľadal len podľa mena sťažovateľa, bez identifikácie o ďalší osobný údaj, ako je napríklad dátum narodenia, na základe ktorého by bolo bezpochyby preukázané, že predmetné rozhodnutia sa týkajú sťažovateľa. Z rozhodnutia z 20.01.2020 však vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o nútenom návrate a zákaze vstupu na N. z dôvodu spáchania priestupku. Z jeho obsahu vyplýva, že predmetná osoba sa na Ukrajine zdržuje od roku 2014, čo je údaj, ktorý korešponduje s vyjadrením sťažovateľa v administratívnom konaní, kedy na územie Ukrajiny prišiel prvýkrát a že dňa 08.10.2019 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Z predmetného rozhodnutia však nevyplýva, ako bola žiadosť sťažovateľa posúdená a preto ani nie je možné túto informáciu pripísať k zníženiu dôveryhodnosti sťažovateľa. Z dôvodu, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný dospel k záveru o nedôveryhodnosti sťažovateľa, čím zamietol celý jeho azylový príbeh, v preskúmavanom rozhodnutí absentuje právne posúdenie opodstatnenosti strachu sťažovateľa pred prenasledovaním z dôvodu náboženstva. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí len zhrnul informácie o krajine pôvodu, ktoré pojednávajú o obmedzovaní náboženskej slobody v Tadžikistane a poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ nebol v krajine pôvodu trestne stíhaný, ani väznený, a nebol objektívne vystavený žiadnej forme prenasledovania. Zo správ o krajine pôvodu vyvodil, že z nich nevyplýva systematická perzekúcia ortodoxnej cirkvi zo strany vlády Tadžikistanu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok

na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, prepracované znenie (ďalej len „kvalifikačná smernica“), pri posudzovaní dôvodov prenasledovania prihliada členský štát k týmto hľadiskám: pojem náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo spoločne s inými, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločenského správania založeného na akomkoľvek náboženskom presvedčení alebo ním nariadené náboženským presvedčením“. K posúdeniu prenasledovania z náboženských dôvodov, kasačný súd poukazuje na to, že prenasledovaním sa podľa zákona o azyle rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom. Čl. 9 kvalifikačnej smernice vymedzuje kritériá, na základe ktorých je možné určité akty považovať za prenasledovanie. V tejto súvislosti čl. 9 ods. 1 písm. a) kvalifikačnej smernice, spresňuje, že príslušné činy musia byť svojou povahou dostatočne závažné alebo opakované, aby predstavovali závažné porušovanie základných ľudských práv, najmä absolútnych práv, od ktorých nie je možné nijaké odstúpenie v zmysle čl. 15 ods. 2 Dohovoru. Čl. 9 ods. 1 písm. b) kvalifikačnej smernice spresňuje, že kumulácia rôznych opatrení, ktorá je „dostatočne závažná“, vrátane „závažného porušovania“ ľudských práv na to, aby jednotlivca postihla „podobným“ spôsobom, ako sa uvádza v čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice, sa takisto považuje za prenasledovanie. Právo na slobodu náboženského vyznania garantuje čl. 10 ods. 1 Charty základných práv EÚ, ktorý korešponduje s právom zaručeným v čl. 9 Dohovoru. Sloboda náboženského vyznania je jedným zo základov demokratickej spoločnosti a predstavuje základné ľudské právo. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-71/11 a C-99/11 Spolková republika Nemecko proti Y a Z z 05.09.2012 uviedol, že zásah do práva na slobodu náboženského vyznania môže byť tak závažný, že ho možno prirovnať k prípadom uvedeným v čl. 15 ods. 2 Dohovoru, na ktorý v úvode odkazuje čl. 9 ods. 1 kvalifikačnej smernice na účely vymedzenia, ktoré činy sa majú predovšetkým považovať za prenasledovanie (bod 57). Porušenie práva na slobodu náboženského vyznania teda môže predstavovať prenasledovanie v zmysle čl. 9 ods. 1 písm. a) kvalifikačnej smernice, ak žiadateľovi o azyl z dôvodu výkonu tejto slobody v jeho krajine pôvodu vzniká skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaný alebo že bude zo strany jedného z aktérov vymenovaného v čl. 6 kvalifikačnej smernice predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov. Pojem „náboženstvo“ definovaný v čl. 10 ods. 1 písm. b) smernice zahŕňa aj účasť na oficiálnych bohoslužbách v súkromí alebo na verejnosti, a to či už sám, alebo v spoločnosti iných. Zákaz takejto účasti môže predstavovať čin, ktorý je dostatočne závažný v zmysle čl. 9 ods. 1 písm. a) kvalifikačnej smernice, ktorý zakladá prenasledovanie, ak v dotknutej krajine pôvodu vznikne pre žiadateľa skutočné riziko, že bude najmä stíhaný alebo vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany jedného zo subjektov uvedených v článku 6 smernice (bod 69). Na základe uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti strachu sťažovateľa z prenasledovania z dôvodu náboženstva. Žalovaný vykonal pohovor spôsobom, ktorý neviedol k objasneniu skutočnej viery sťažovateľa, ale namiesto toho sa zameral chronologickú postupnosť sťažovateľových ciest a jeho vyjadrenú obavu z prenasledovania zamietol vyhodnotením celkovej nedôveryhodnosti sťažovateľa. Hodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je zložitejším procesom, ako k nemu pristúpil žalovaný a jeho záver o nedôveryhodnosti sťažovateľa s poukazom na vnútorné rozpory vo výpovedi sťažovateľa považuje kasačný súd za zjednodušený. Výpoveď sťažovateľa je potrebné hodnotiť aj vo vzťahu k vonkajšej konzistentnosti a vo svetle faktorov, ktoré ovplyvňujú pamäť človeka a schopnosť interpretovať svoje skúsenosti.“ 26. Žalovaný vykonal so žalobcom dňa 31.01.2024 doplňujúci pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že si našiel veľa priateľov v Bratislave, cíti sa tu bezpečne. Má problém nájsť si stále zamestnanie, kvôli vyššiemu veku, niekedy pomáha v čínskej reštaurácii, kde si privyrába. Priatelia z cirkvi mu pomohli s ubytovaním, býva u jedného člena tejto cirkvi. Každú nedeľu chodí do kostola na Tomášikovej ulici. So svojou rodinou v Tadžikistane nie je v kontakte od času, kedy prijal kresťanskú vieru. Dcéru videl naposledy v roku 2011. Kresťanom v Tadžikistane sa žije veľmi ťažko, môžu ich aj zabiť. Keď naposledy hovoril so svojou sestrou vo viere, povedala mu, že kresťania sú v nebezpečenstve a jej konkrétne oholili hlavu a zavreli ju do pivnice. Urobili to moslimovia. Pred rozhodnutím si žalovaný zabezpečil aktuálnu Polytematickú správu o krajine zo dňa 20.12.2023. Z tejto správy okrem iného vyplýva, že v období rokov 2004 až 2012 kresťania boli pod tlakom, aby sa vzdali svojej viery a konvertovali na islam. Množia sa správy o obťažovaní, vyhrážaní a vypočúvaní protestantských veriacich. Vlády často vystavujú veriacich prenasledovaniu bez akéhokoľvek právneho základu. Tadžici považujú tých, ktorí konvertovali na kresťanstvo, za odpadlíkov. Od júla 2005 je činnosť neislamských náboženských organizácií čoraz viac obmedzovaná alebo zakázaná. Podľa Správy Komisie Spojených štátov amerických pre medzinárodnú náboženskú slobodu, publikovanej v máji 2009, situácia náboženskej slobody v Tadžikistane sa za

posledných niekoľko rokov výrazne zhoršila. V roku 2009 sa náboženská sloboda v Tadžikistane prudko znížila po tom, čo vláda prijala niekoľko vysoko reštriktívnych zákonov. Náboženské skupiny sa zrazu museli podrobiť náročnejšiemu a rušivejšiemu registračného procesu, ktorý, ak bol odmietnutý, urobil ich náboženské aktivity nezákonnými a znamenal veľké osobné riziko pokút alebo dokonca väzenia. Malá kresťanská skupina v krajine ťažko registruje svojej komunity, a preto je nútená vykonávať bohoslužby v tajnosti. Podľa ďalšej správy z roku 2010 tadžické zákony a vládna politika výrazne obmedzujú náboženskú slobodu. Od roku 2012 komisia Spojených štátov amerických pre medzinárodnú náboženskú slobodu odporúčala, aby Ministerstvo zahraničných vecí USA označilo Tadžikistan za „krajinu osobitného záujmu“ pre jeho systematické, pokračujúce a hrubé porušovanie náboženskej slobody. Pokiaľ ide o súčasnú situáciu v krajine, Tadžikistan sa umiestnil na 44. mieste v zozname päťdesiatich krajín, kde sú kresťania prenasledovaní. Úrady naďalej stíhajú jednotlivcov za údajné členstvo zakázaných náboženských organizáciách, vrátane kresťanských a moslimských skupín. 27. Po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím a obsahom administratívneho spisu súd konštatuje, že žalovaný sa dôsledne neriadil právnym názorom vysloveným v rozsudku NSS SR zo dňa 14.06.2023, sp. zn. , ktorým bol viazaný. Predovšetkým žalovaný nevykonal dokazovanie na posúdenie konverzie žalobcu na kresťanstvo. Nepoložil žalobcovi otázky zamerané na posúdenie tejto skutočnosti (uvedené v ods. 50. odôvodnenia rozsudku NSS SR), nekontaktoval pastora slúžiaceho v kostole, ktorý žalobca navštevuje (ods. 48. odôvodnenia rozsudku NSS SR), nevykonal výsluchy svedkov a zisťovanie rozsahu povedomia žalobcu o príslušnom náboženstve (ods. 49. odôvodnenia rozsudku NSS SR). Žalovaný ani v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil, prečo toto dokazovanie nevykonal. Súd sa môže len domnievať, že žalovaný tak neurobil z dôvodu, že uveril tvrdeniu žalobcu, že konvertoval na kresťanstvo, hoci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného je v tomto smere protirečivé, keď na strane 4 uvádza, že „samotné konvertovanie na protestantskú vieru aj napriek vykonaniu doplňujúceho pohovoru však ostalo nejasné“, naopak na strane 6 uvádza, že „migračný úrad nespochybňuje jeho vieru“. 28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 09.04.2013). Žiadatelia o azyl, z pochopiteľných dôvodov, často trpia dôkaznou núdzou, pokiaľ ide o preukázanie ich tvrdení, nie sú schopní podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi, alebo inými dôkazmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 09.04.2013, podľa ktorého: „Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.(...) Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.“ Podľa rozsudku NS SR sp. zn. , zo dňa 19.08.2008: „Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ 29. Žalovaný sa aj v napadnutom rozhodnutí podrobne venuje rozporom v tvrdeniach žalobcu uvedených pri úvodnom pohovore dňa 15.03.2022 a pri následnom pohovore, pričom už najvyšší správny súd

hodnotil výpoveď žalobcu ako vonkajšie konzistentnú. Kasačný súd uznal, že výpoveď žalobcu vykazuje prvky vnútornej nekonzistentnosti, avšak tieto nekonzistentnosti nie sú v takom rozsahu, aby uvedené viedlo k zamietnutiu azylového príbehu žalobcu ako celku. Výpoveď žalobcu v konaní bola podľa názoru kasačného súdu koherentná, sťažovateľ v moslimskej krajine konvertoval na kresťanstvo, z tohto dôvodu mal v krajine pôvodu problémy s políciou. Túto časť žalovaný spochybnil len z dôvodu, že sťažovateľ to v úvodnom pohovore nespomenul, čo nemôže viesť k spochybneniu jeho zatknutia. Ďalej kasačný súd dodal, že výpoveď žalobcu je navyše v súlade so správou o krajine pôvodu (vonkajšia konzistentnosť), čo je významným faktorom pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľa o azyl. Podľa názoru kasačného súdu mal žalovaný pri hodnotení dôveryhodnosti žalobcu vziať do úvahy aj okolnosti, ktoré boli spôsobilé ovplyvniť schopnosť žalobcu podať výpoveď, ako bol čas podania uvedeného vyhlásenia na policajnom oddelení, ku ktorému došlo uprostred noci, kam pravdepodobne žalobca prišiel bezprostredne po pricestovaní z Bratislavy do Humenného, ďalej vek a vzdelanie žalobcu, časový odstup od predmetných udalostí, či možný strach žalobcu pri komunikácii s príslušníkmi polície, čo uviedol aj sám žalobca. Žalovaný bol týmto právnym názorom kasačného súdu viazaný. Po vrátení veci žalovanému nedošlo k podstatnej zmene skutkových zistení, ktoré by vyplývali, či už z doplňujúceho pohovoru vykonaného žalovaným so žalobcom dňa 31.01.2024, alebo z Polytematickej správy o krajine zo dňa 20.12.2023 v tom smere, že by došlo k zlepšeniu situácie kresťanov v Tadžikistane alebo náboženskej slobody. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal tým, prečo bola v Tadžikistane zakázaná medzinárodná humanitná organizácia ADRA a postojom Svätého otca Q. k prozelytizmu, hoci (aj keď kasačný súd vo svojom rozhodnutí spomenul zákaz organizácie ADRA) tieto témy nie sú pre posúdenie veci vôbec podstatné a informácie o obmedzovaní náboženskej slobody a prenasledovaní kresťanov v krajine pôvodu žalobcu nie sú postavené na skutočnosti zákazu organizácie ADRA. Žalovaný v zásade žalobcovi neudelil azyl z dôvodu, že nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov, pretože považoval tvrdenia žalobcu o zatknutí a bití políciou za nedôveryhodné, keďže ich nespomenul pri úvodnom pohovore dňa 15.03.2022. K tomu sa však už tiež kasačný súd vyjadril tak, že to nemôže viesť k spochybneniu jeho zatknutia, pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP k rozporom vo výpovedi žiadateľa o azyl počas prvého krátkeho pohovoru a následného detailného doplňujúceho pohovoru. V napadnutom rozhodnutí naviac žalovaný akcentuje tú skutočnosť, že z vyjadrení žalobcu vyplýva, že napriek tomu, že Tadžikistan opustil pod hrozbou násilia a prenasledovania zo strany štátu, na územie Tadžikistanu sa opätovne vracal a na tomto žalovaný postavil záver o nedôveryhodnosti žalobcu uvádzajúc, že takéto jeho konanie je „ťažko pochopiteľné“. Tieto skutočnosti však nevyšli najavo po vrátení veci žalovanému najvyšším správnym súdom, ale vyplývajú z pohovorov vykonaných so žalobcom ešte pred vydaním predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.09.2022. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci T.K. a ďalší v. Litva (týkajúci sa žiadateľov o azyl z Tadžikistanu, aj keď nie z náboženských dôvodov) z 22.03.2022, sťažnosť č. 55978/20, podľa ktorého „aj keď sa zistí, že niektoré vyhlásenia sťažovateľa nie sú dôveryhodné, nemusí to nevyhnutne predstavovať dôvod na pochybnosti o jeho celkovej dôveryhodnosti alebo na zamietnutie všetkých jeho vyhlásení (pozri N. v. Fínsko, č. 38885/02, §§ 154-56, z 26. júla 2005). (...) Preto skutočnosť, že nebolo vierohodne preukázané, že so sťažovateľmi sa v minulosti v ich krajine pôvodu zle zaobchádzalo alebo boli ohrození, nie je pre súd rozhodujúca pri posudzovaní, či existuje reálne riziko, že budú vystavení zlému zaobchádzaniu v prípade ich odsunu (pozri podobnú situáciu B a C proti Švajčiarsku, č. 889/19 a 43987/16, § 58-62, 17. novembra 2020). (...) Súd preto konštatuje, že litovské orgány nevykonali primerané posúdenie existencie praktík zlého zaobchádzania s osobami, ktoré boli v podobnej situácii ako sťažovatelia. (...) Vzhľadom na uvedené a zdôrazňujúc absolútnu povahu práv zaručených podľa článku 3 Dohovoru, súd konštatuje, že by došlo k porušeniu tohto ustanovenia, ak by sťažovatelia boli premiestnení do Tadžikistanu bez nového posúdenia ich tvrdení, že ich návrat by ich vystavil riziku zlého zaobchádzania.“ Vychádzajúc z tohto rozhodnutia, mal teda žalobca aj napriek tomu, že považoval niektoré tvrdenia žalobcu za nedôveryhodné, posúdiť, či existuje reálna hrozba prenasledovania žalobcu v prípade návrtu do krajiny pôvodu. 30. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania je v konaní potrebné skúmať mieru takéhoto strachu v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením žalobcu alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. Súd dospel k záveru, že za situácie, keď žalovaný mal (zrejme) za preukázané konvertovanie žalobcu na kresťanstvo, a zároveň zo správ o krajine pôvodu, ktoré zabezpečil samotný žalovaný, jednoznačne vyplýva, že v krajine je obmedzovaná náboženská sloboda a kresťania sú prenasledovaní, je záver žalovaného, že neboli preukázané opodstatnené obavy žalobcu z prenasledovania z náboženských (ani iných) dôvodov, postavený iba na skutočnosti, že žalobca policajné zatknutia nespomenul pri

úvodnom pohovore dňa 15.03.2022 (k tomu viď. predchádzajúci odsek), a že sa niekoľkokrát vrátil na územie Tadžikistranu, veľmi zjednodušený a zľahčujúci, neberúci na zreteľ okrem iného zásadu, že v pochybnostiach sa má rozhodovať v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pre udelenie azylu pritom nie je nevyhnutné, aby žiadateľ o azyl už v minulosti čelil prenasledovaniu. Podstatné je, či mu prenasledovanie s primeranou pravdepodobnosťou hrozí. Posudzovanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania mieri do budúcnosti. Ide o tzv. prospektívne rozhodovanie, pri ktorom sa skúma možnosť budúceho prenasledovania. Tu súd poukazuje aj na dve rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR, a to zo dňa 24.02.2004, č. k. -89, podľa ktorého „v řízení o udělení azylu musí správní orgán často rozhodovat v důkazní nouzi. Za této situace je nutné při hodnocení důkazů vzít v úvahu také ůsob výkonu státní moci v zemi původu, možnost uplatňování politických práv a další okolnosti, které mohou mít vliv na naplnění důvodů pro udělení azylu. Taková výhrada pochybností se uplatní ve prospěch žadatele například tam, kde z dalších důkazů plyne, že stav dodržování lidských práv v zemi původu je špatný, že občanům je upíráno právo na změnu vlády, že dochází k nezákonným popravám, mizení osob, častému používání mučení. Naopak, je-li země původu žadatele o azyl právním státem s demokratickým režimem, je na žadateli o azyl, aby věrohodně doložil, že je skutečně pronásledován.“, ako aj zo dňa 14.11.2013, č. k. -47, podľa ktorého „skutečnosti, na základě nichž lze předpokládat, že k porušení základních lidských práv a svobod žadatele o azyl došlo, nebo mohlo by s ohledem na postavení žadatele ve společnosti, s přihlédnutím k jeho přesvědčení, názorům, chování atd., dojít, a správní orgán nemá dostatek důkazů o tom, že tomu tak nebylo či nemohlo by v budoucnu být, pak tyto skutečnosti musí správní orgán v situaci důkazní nouze zohlednit, a to ve prospěch žadatele o azyl.“ Tieto hľadiská žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že námietky žalobcu týkajúce sa neprávneho právneho posúdenia veci sú dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany (pokiaľ ide o rozhodnutie v časti, v ktorej neudelil žalobcovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny, v tejto časti sa súd napadnutým rozhodnutím nezaoberal, nakoľko v tejto časti ho žalobca ani nežiadal preskúmať) zrušil ( ) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného bude opätovne vec žalobcu dôsledne preskúmať, zaoberať sa najmä otázkou, či sú obavy žalobcu z prenasledovania v krajine pôvodu opodstatnené vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, teda či tu existuje reálne riziko, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude žalobca čeliť prenasledovaniu z azylovo relevantných dôvodov, riadiť sa pritom právnym názorom správneho súdu ( ) uvedeným vyššie. V novom rozhodnutí potom žalovaný jednoznačne uvedie, či a ktorej časti azylového príbehu žalobcu uveril a na základe toho, ako aj na základe informácií o krajine pôvodu potom vyhodnotí dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu a odôvodní právne posúdenie otázky, či žalobcovi hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie.

32. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní nevznikli (ani ich nežiadal priznať). Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. ). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave ( ).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( ). Doručený rozsudok je právoplatný ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.