Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-121-2018.pdf
PDF · 106.66 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/121/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a z členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu TC-Com, s.r.o., Jablonka 103, 906 21 Jablonka, IČO 31 390 226, zast. Kubinec & Partners advokátska kancelária, s.r.o., Tajovského 23, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: D.. D. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXXX/X, XXX XX J. O., v konaní o zaplatenie 4 181,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13Cb/14/2017-112 zo dňa 5.marca 2018 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 13Cb/14/2017-112 zo dňa 5.marca 2018 v napadnutej časti potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.181,89 eur s príslušenstvom. Žalobu v časti o zaplatenie paušálnej náhrady nákladov v spojení s uplatnením pohľadávky vo výške 480,--eur zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 5.5.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 4.181,89 eur s príslušenstvom na tom základe, že žalobca ako správca budovy nachádzajúcej sa na ulici U.. X-XX v Y. Y., zapísanej na Okresnom úrade, katastrálnom odbore Banská Bystrica, na LV č. XXXX pre obec a k.ú. Y. Y. a zároveň ako prenajímateľ so žalovaným, ako podnájomcom uzavrel Podnájomnú zmluvu o prenájme kancelárskych priestorov zo dňa 27.12.2015. Podnájomnú zmluvu žalovaný podpisoval ako mediátor, pôsobiaci pre mediačno- konzultačné centrum SOVA a je zapísaný v zozname mediátorov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR pod evidenčným číslom XXX. V súlade s čl. I. bod 2 predmetnej zmluvy boli žalovanému dané do podnájmu kancelárske priestory na ulici U. X-XX na prízemí so samotným vchodom, o celkovej výmere 41,7 m2. Predmet podnájmu bol žalovaný oprávnený využívať ako kanceláriu a miesto podnikania. V zmysle čl. IV. podnájomnej zmluvy bola odplata za nájom kancelárskych priestorov a služieb spojených s podnájmom za užívanie predmetu podnájmu dohodnutá vo výške 343,40,- € s DPH. Zároveň v bode 2 citovaného článku podnájomnej zmluvy bola dohodnutá zľava vo výške 10% z fakturovanej ceny za obdobie od 01-03-2015 do 31.12.2015. Prenajímateľ uvedenú zľavu poskytol nájomcovi z dôvodu, že priestory, ktoré boli predmetom nájmu prešli rekonštrukciou, pričom nájomca si na vlastné náklady a vo vlastnej réžii po dohode zmluvných strán pokládol plávajúcu podlahu s obvodovými lištami. V zmysle čl. III. bod 4 podnájomnej zmluvy sa žalovaný zaviazal uhrádzať nájomné a poplatok za služby poskytované s nájmom mesačne vždy do 16 dňa príslušného kalendárneho mesiaca na základe vystavenej faktúry. Okresný súd ďalej uviedol, že v bode 5 tohto článku zmluvy sa zaviazal žalovaný vložiť na účet prenajímateľa finančnú zábezpeku vo výške 343,40,- eur vrátane DPH, ktorá bola zo strany žalovaného aj zložená, na základe vystavenej faktúry č. 150071 splatnej dňa 15.03.2015. Jednostranným zápočtom vzájomných pohľadávok a záväzkov zo dňa 16.11.2016 žalobca vykonal účtovný zápis, na základe ktorého si klient jednostranne započítal sumu 306,56,-eur na splatenie faktúry č. 150239 vo výške 306,56,- € a sumu 36,84,-- eur na splatenie faktúry č. 150269 vo výške 306,56,-- eur. Vzhľadom na to, že zo strany žalovaného nedochádzalo k úhrade dohodnutej mesačnej výšky nájomného, odstúpil žalobca listom zo dňa 15.11.2016 od zmluvy a zároveň dňa 23.11.2016 došlo zo strany žalovaného k odovzdaniu kancelárskych priestorov, ktoré tvorili premet podnájmu, o čom svedčí zápis o odovzdaní a prevzatí priestorov zo dňa 23.11.2016. Nedoplatok spojený s užívaním týchto priestorov žalobca vyčíslil vo výške 4.181,98 eur. Žalobca ďalej uviedol, že sa pokúsil riešiť vzniknutú situáciu mimosúdne, a to zaslaním písomnej výzvy zo dňa 8.12.2016, avšak bezúspešne. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že dňa 27.2.2015 uzatvoril podnájomnú zmluvu SOVA, sídlo Veľkolúcka 9, 962 31 Veľká Lúka, registrovaným podľa platnej právnej úpravy SR Ministerstva spravodlivosti SR, však žalobca domáha zaplatenia pohľadávky od žalovaného - D.. D. I. D.-U. D.-D.. Z tohto dôvodu namietal nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Namietal aj tú skutočnosť, že v čase podpísania podnájomnej zmluvy, t. j. dňa 27.2.2015 nemalo mediačno-konzultačné centrum SOVA právnu subjektivitu.
2. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba ohľadom zaplatenia sumy 4.188,89 eur s príslušenstvom je dôvodná. Mal za preukázané, že Podnájomná zmluva bola uzatvorená dňa 27.2.2015 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako podnájomcom, pričom podnájomca bol identifikovaný identifikačnými údajmi, ktoré sa zhodujú s údajmi žalovaného ako podnikateľa podnikajúceho na základe živnostenského oprávnenia. Konkrétne uviedol, že žalovaný je identifikovaný údajom o mene, priezvisku a čísle, pod ktorým je registrovaný v zozname mediátorov, ďalej údajom o identifikačnom čísle žalovaného ako podnikateľa a telefónnom kontakte žalovaného. Súd poukázal na skutočnosť, že mediačno-konzultačné centrum SOVA bolo založené práve D.. D. I. a zapísané do zoznamu vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR dňa 12.4.2010, pričom v uvedenom čase bolo mediačné centrum len združením mediátorov, ktorí pôsobili pod týmto centrom a mohli si zriaďovať samostatné pobočky tohto centra, avšak samotné združenie predstavovalo len určitý spôsob výkonu funkcie mediátora, malo identifikačné číslo. Podľa zistenia okresného súdu mediačno- konzultačné centrum SOVA nemohlo z toho dôvodu byť subjektom podnájomnej zmluvy, pretože nemalo právnu subjektivitu v čase jej uzatvorenia. Potom je zjavné, že žalovaný nekonal v mene mediačno-konzultačného centra SOVA v postavení riaditeľa, ale podnájomnú zmluvu uzatvoril na strane podnájomcu žalovaný ako podnikateľ živnostník. Navyše žalovaný podľa názoru súdu si bol nepochybne vedomý skutočnosti, že mediačno-konzultačné centrum SOVA nemá v čase uzatvorenia podnájomnej zmluvy právnu subjektivitu, keďže žalovaný bol vo vzťahu k mediačno-konzultačné centrum SOVA nielen jeho riaditeľom, ale aj jeho zriaďovateľom. Navyše bol to sám žalovaný, ktorý takéto označenie subjektu vrátane identifikačného čísla a daňového identifikačného čísla sám poskytol a tieto pri styku s tretími osobami aj uvádzal. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd za to, že žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti mal záujem na uzatvorení podnájomnej zmluvy a nadobudnutí s tým spojených práva a povinností sám ako podnikateľ, keďže údaje sám uviedol, a tak boli žalobca a žalovaný aj dohodnutí. Ďalej okresný súd konštatoval, že žalovaný počas celej doby trvania podnájomného vzťahu ani nenamietal zlé označenie subjektu, nevrátil ani jeden vystavený daňový doklad, na ktorom sú uvedené údaje žalovaného vrátane údajov, akým je aj daňové identifikačné číslo. Poukázal na skutočnosť, že právnická osoba mediačno-konzultačné centrum SOVA, ktoré malo byť subjektom podnájomnej zmluvy bolo zriadené až dňa 1.4.2016, teda až po podpise podnájomnej zmluvy. Z uvedených dôvodov okresný súd neakceptoval námietku o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného za dôvodnú.
3. Okresný súd ďalej uviedol, že v zmysle čl. IV. podnájomnej zmluvy bola odplata za nájom kancelárskych priestorov a služieb spojených s podnájmom za užívanie predmetu podnájmu dohodnutá vo výške 343,40 eur s DPH. Zároveň v bode 2 tohto článku Podnájomnej zmluvy bola dohodnutá zľava vo výške 10% z fakturovanej ceny za obdobie od 1.3.2015 do 31.12.2015. Vzhľadom k skutočnosti, že zo strany žalovaného nedochádzalo k úhrade dohodnutej mesačnej výšky nájomného, odstúpil žalobca listom zo dňa 15.11.2016 od Podnájomnej zmluvy a vyčíslil nezaplatený nájom v úhrnnej sume 4.525,38 eur a po započítaní zloženej zábezpeky vo výške 343,40 eur tak celková výška dlžného nájomného predstavovala priznanú sumu 4.181,98 eur, v ktorej sume súd žalobe vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca si uplatnil paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 520,--eur, avšak súd mal za to, že žalobcovi patrí náhrada len vo výške 40,--eur v zmysle § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., pretože žalobca si uplatnil právo len jedenkrát podaním jednej žaloby napriek tomu, že si uplatnil právo z trinástich samostatných faktúr. Z toho dôvodu súd priznal žalobcovi právo na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,--eur a vo výške 480,--eur žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške.
4. Proti rozhodnutiu podal odvolanie v zákonnej lehote žalovaný, a to v časti, v ktorej ho okresný súd zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 4.181,89 eur a v časti náhrady trov konania. V odvolaní sa bránil tým, v prvom rade napádal vyhotovený zoznam neuhradených pohľadávok, ktorý podpísal podľa jeho tvrdenia pod nátlakom, ktorú skutočnosť aj uviedol pred súdom prvej inštancie. Nesúhlasil so záverom okresného súdu v tom, že v zmysle ust. § 153 ods. 1, 2, 3 CSP neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, keďže mal možnosť tak urobiť pri prvom úkone, keď podával odpor proti platobnému rozkazu. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 15.11:2017 čo sa týka špecifikácie žalovanej sumy uvádza, že s jej výškou nesúhlasí, pričom neoznačil žiadne prostriedky procesnej obrany na preukázanie svojho tvrdenia, z toho dôvodu súd na jeho obranu neprihliadol. K týmto záverom súdu, s ktorými sa žalovaný nestotožnil uviedol, že súd prejednal vec veľmi stroho a formálne. Nemal ani časový priestor na preukázanie svojich tvrdení a na aktívne uplatnenie svojej procesnej obrany. Žalovaný tento dôkaz navrhoval vykonať už vo svojom vyjadrení zo dňa 15.11.2017 ako aj na predmetnom pojednávaní dňa 5.3.2018. Predmetným návrhom na vykonanie dokazovania sa prvostupňový súd nezaoberal v predmetnom konaní vôbec, ani v priebehu konania, ani na samotnom pojednávaní a už vôbec sa týmto návrhom nezaoberal ani v predmetnom rozsudku. Tým porušil ust. § 365 ods. 1 písm. e/ . Uviedol, že sudcovská koncentrácia je v diskrečnej právomoci súdu, zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna a včasnosť predĺženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Podľa vyššie uvedeného namietal, že návrh žalovaného na doloženie predmetnej Zmluvy o prevode práv a povinností a potvrdení nástupníctva zo dňa 1.9.2016 neboli zo strany žalovaného zdržiavaním súdneho konania, ale relevantnými návrhmi, z ktorých nevykonaním konajúci súd nezistil pravdivý a skutkový a právny stav danej veci. V danej veci v prejednávanom procese ukončenie dokazovania na prvom pojednávaní bolo procesným pochybením konajúceho súdu a návrh na ďalšie dokazovanie na prvom pojednávaní zo strany žalovaného nebol návrhom, ktorý by nejakým spôsobom predlžoval toto súdne konanie. V náväznosti na vyššie uvedený výklad § 153 CSP je zrejmé, že predmetné ustanovenie nie je možno striktne aplikovať na každú prejednávanú vec, ale je vždy potrebné zohľadniť konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
5. Žalobca v písomnom stanovisku k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, navrhuje ho potvrdiť. Uviedol, že žalovaným predložené nové dôkazy a uvádzané nové skutočnosti nie sú v žiadnom prípade spôsobilé čo i len spochybniť zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom vo vzťahu k samotnému konaniu sú absolútne irelevantné. K námietke sudcovskej koncentrácie konania uviedol, že odo dňa 2.8.2017 do dňa 5.3.2018 uplynulo sedem mesiacov, kedy bol žalovaný absolútne nečinný vo vzťahu k svojej obrane, ním tvrdeným skutočnostiam a k predkladaniu dôkazov napriek tomu, že priestor zo strany súdu prvej inštancie mu bol poskytnutý. Bol vyzvaný na vyjadrenie sa k podaniam k žalobe a poučený o jeho procesných právach a povinnostiach. Uviedol, že žalobca žalovanú sumu špecifikoval v podanej žalobe, kedy si svoju povinnosť splnil a podrobne uviedol výšku nájmu jednotlivé faktúry, zákonné nároky a ďalšie uplatnené nároky s odkazom na príslušné ustanovenia zmluvy alebo zákona. Pokiaľ táto špecifikácia nebola pre žalovaného dostatočná, potom mal presne uviesť, čo konkrétne namieta, čo konkrétne nie je žalovanému z tejto špecifikácie zrejmé, rovnako tak žalobca opätovne špecifikoval pohľadávku vo svojej reakcii zo dňa 11.12.2017 na námietku žalovaného a znovu predložil tie isté listinné dôkazy, ktoré preukazovali ním uvedenú špecifikáciu a ktoré už boli priložené k samotnej žalobe a doručené žalovanému. Konštatovanie žalovaného, že namieta celú žalovanú istinu je príliš všeobecné a nie je podľa názoru žalobcu, ani možné označiť také konštatovanie za dôkaz. Súd potom ani nemohol vykonať dokazovanie k namietanej výške žalovaného, preto neuviedol, čo konkrétne namieta, z akých dôvodov a za akým účelom na preukázanie svojich tvrdení neoznačil a nenavrhol žiaden dôkaz. S argumentáciou žalovaného, že za súd prvej inštancie náležite nevysporiadal na strane 20, 21 s odvolaním napádaného rozhodnutia, kedy súd prvej inštancie postupoval správne a v intenciách zákona si uplatnil sudcovskú koncentráciu konania.
K námietke žalovaného ohľadom porušenia práva na spravodlivý proces uviedol, že nie je dôvodná, pretože žalovaným predložený a označený dôkaz ako Zmluva o prevode práv a povinností uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchod. zákonníka do svojej podstaty a obsahu znamená, že žalovaný ako živnostník a riaditeľ mediačného centra a zároveň zakladateľ občianskeho združenia uzavrel sám so sebou zmluvu, v zmysle ktorej mali záväzky zo zmluvy o podnájme prejsť na občianske združenie, rovnako tak sa občianske združenie zaviazalo uhradiť dlžné nájomné. Na to, aby mohli prejsť na tretí subjekt akékoľvek práva a povinnosti zo zmluvy, ktorú uzavreli nájomca a prenajímateľ musí existovať trojstranná dohoda, v rámci ktorej prenajímateľ vysloví súhlas s touto zmenou osoby na strane nájomcu. Žalovaný sa domnieva, že uzavretím tejto zmluvy mali automaticky prejsť práva a povinnosti z Podnájomnej zmluvy na občianske združenie, avšak v tomto prípade absentuje výslovný súhlas prenajímateľa ako veriteľa, a preto vo vzťahu k žalobcovi ako prenajímateľovi je takáto trojstranná zmluva medzi rôznymi subjektmi právne irelevantná. Ďalej uviedol, že je evidentné, že dohoda nemôže byť platne uzavretá, keďže to bol sám žalovaný, ktorý v konaní uviedol a predložil dôkaz, že mediačno-konzultačné centrum SOVA bolo dňa 29.6.2016 vymazané z registra vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR, a to v súlade s rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 41333/2016-152. Ako zmluvná strana je označený tento subjekt, a to v čase, keď neexistoval. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedol, že Zmluva o prevode práv a povinností a o potvrdení nástupníctva zo dňa 1.9.2016 existuje a súd sa s týmito dôkazmi navrhnutými žalovaným vôbec nezaoberal a vydal uznesenie o ukončení dokazovania, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namietal tú skutočnosť, že súd ignoroval návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v danej veci a dôkazy, ktoré mal k dispozícii vyhodnotil v zlých a nesprávnych súvislostiach. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho podaného odvolania.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k stanovisku žalovaného uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Postačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačí na záver o tom, že z jeho aspektu je plne realizované právo na súdne konanie. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty v zmysle vyššie uvedenej judikatúry, keďže súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami vznesenými v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako nový dôkaz v odvolacom konaní predložil aj zmluvu o prevode práv a povinností zo dňa 1.9.2016, ak takýto dôkaz žalovaný predložil, potom má žalobca zákonné právo sa k takémuto dôkazu kvalifikovane vyjadriť, čo bolo urobené vo vyjadrení zo dňa 31.5.2018. Žalovaným predložený listinný dôkaz má preukazovať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, preto argumentácia žalobcu v tomto smere bola zameraná na vyvrátenie skutočností, že tento odvolací dôvod je relevantný. Žalobca naďalej trval na tom, že tento listinný dôkaz nezakladá inú vadu konania a nie je spôsobilý vyvrátiť, alebo akokoľvek spochybniť zákonnú a vecnú správnosť rozhodnutia a samotnú argumentáciu súdu prvej inštancie, na ktorej je odvolaním napádané rozhodnutie založené. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. §387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
9. Podľa §387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa §387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa §383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
12. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.181,84 eur s príslušenstvom a výrok o trovách konania.
13. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca si uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie 4.181,89 eur s príslušenstvom titulom zaplatenia nájomného na základe uzatvorenej podnájomnej zmluvy medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Okresný súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, pretože žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadom nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore a ohľadne ním namietanej výšky uplatneného nároku.
14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
15. Základnou odvolacou námietkou žalovaného bolo jeho tvrdenie o nesprávnej výške fakturovaného nájomného v zmysle faktúr špecifikovaných v žalobe za rozhodné obdobie, t. j. za trvania podnájomného vzťahu a ďalej jeho námietka o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore.
16. Odvolací súd po preskúmaní obrany žalovaného vznesenej v podanom odvolaní konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o nesprávnosti fakturovania podnájomného. Žalovaný tak, ako aj správne uviedol súd prvej inštancie žalobca nekonkretizoval, v čom videl tieto nesprávnosti vo faktúrach vyhotovených za podnájomnom, aby sa súd prvej inštancie mohol zamerať na vykonanie dokazovania v označenom smere. Aj podľa zistenia odvolacieho súdu tvrdenie žalovaného o nesprávnosti vyfakturovaných súm za podnájomný vzťah bez bližšieho odôvodnenia nepredstavuje relevantný dôkaz, podľa ktorého by súd prvej inštancie mohol dospieť k záveru, že uplatnená suma 4.181,89 eur s príslušenstvom nie je dôvodná. Odvolací súd tiež prisvedčil súdu prvej inštancie v tom, že pri aplikácii ust. § 153 CSP súd v danom prípade postupoval správne, pretože žalovaný mal možnosť uviesť a predložiť relevantné dôkazy o svojej obrane do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, čo zjavne neurobil, ako to vyplýva z predloženého spisového materiálu.
17. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nebolo možné prihliadať ani na predloženú Zmluvu o prevode práva a povinností žalovaným, pretože v označenej zmluve absentuje súhlas žalobcu ako prenajímateľa a naviac bolo odvolacím súdom zistené, že ako zmluvná strana bolo uvedené mediačno-konzultačné centrum SOVA, ktoré bolo však dňa 29.6.2016 vymazané z registra vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR.
18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
19. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom poriadku.
21. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v náväznosti na ust. § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu.
22. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. §262 ods. 2 CSP.
23. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).