Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Sa/16/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: 1/ W. T., nar. XX.XX.XXXX, r.č: XXXXXX/XXX, B.: XXXXXXXXXXX, bytom B. X/XX, XX- XXX N., Poľská republika, 2/ LONEVYL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 180, obaja právne zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom V.. W.. Q. XXX/X, XXX XX E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12960-6/2018-BA zo dňa 01.03.2018, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 48462-1/2013-CA zo dňa 8. novembra 2013 rozhodla, že zamestnancovi pánovi W. T. (žalobcovi 1/) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa LONEVYL, s.r.o. (žalobca 2/) od 3. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie zamestnanec aj jeho zamestnávateľ (žalobca 1/ a 2/).

2. Žalovaná rozhodnutím č. 15849-2/2015-Ba zo dňa 6. októbra 2015 podľa § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie o odvolaní zamestnanca a zamestnávateľa prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia zamestnancovi a zamestnávateľovi do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.

3. Následne žalovaná, ako odvolací orgán, pokračovala v konaní, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v rámci odvolacieho konania potvrdila rozhodnutím č. 12960-6/2018-BA zo dňa 1. marca 2018 a odvolania zamestnanca a zamestnávateľa v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 1. marca 2018 nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2018.

4. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 1. marca 2018 podali žalobca 1/ a 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne správnu žalobu. V žalobe uviedli, že na základe žiadosti žalobcu 1/ pri zachovaní postupu určenia uplatniteľnej legislatívy podľa článku 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v spojitosti s článkom 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) bolo žalovanej zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS doručené oznámenie zo dňa 25.03.2013, ktorým ZUS Poznań určil, že žalobca 1/ podlieha v období od 03.02.2012 do 31.12.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalovaná bez ďalšieho a priori namietala toto predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy (slovenskej). Dňa 10.03.2016 bolo žalovanej doručené zo strany ZUS Poznań oznámenie, v ktorom ZUS Poznań uvádza, že mení na žiadosť žalovanej stanovisko o určenej uplatniteľnej legislatíve, a že od 03.02.2012 do 31.12.2014 má podliehať žalobca 1/ poľskej legislatíve. Žalobca 1/ v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom toto konanie nebolo do dnešného dňa v Poľsku právoplatne skončené. Dňa 08.11.2013 vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový orgán, rozhodnutie č. 48462-1/2013-CA o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcovi 1/ ako zamestnancovi zamestnávateľa: LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca 1/ aj žalobca 2/ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dňa 01.03.2018 žalovaná, ako odvolací orgán, rozhodla o odvolaniach žalobcu 1/ a jeho zamestnávateľa rozhodnutím č. 12289-4/2018-BA, pričom rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 06.11.2013, ako vecne správne potvrdila. Žalobcovia 1/ a 2/ sa predmetnou správnou žalobou domáhajú preskúmania rozhodnutia žalovanej zo dňa 01.03.2018. Žalobcovia majú za to, že predmetným žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej zákonom o sociálnom poistení, v procesnom postupe vydania rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis. Právna zástupkyňa žalobcov poukázala najmä na článok 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Otázka, či žalobca 1/ ako zamestnanec LONEVYL, s.r.o. spĺňa predpoklady pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ust. článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal žalobca 1/ bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu 1/ podľa bod prvý o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Ak by aj konajúci súd mal za to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, resp. žalovaná, ako odvolací orgán, má v tomto smere pôsobnosť v zmysle zákona o sociálnom poistení, potom žalobcovia namietajú samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia zákona o sociálnom poistení. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.12.2016. Žalobcovia 1/ a 2/ rovnako namietali zákonnosť procesného postupu vydania rozhodnutia, a to v dvoch rovinách:

a) absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 (podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenie uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004),

b) nezákonné prerušenie konania o odvolaniach - rozhodnutím č. 14906/3/2015-BA zo dňa 23.09.2015. Podľa žalobcov procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol (uvedené v administratívnom spise žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz). Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej) je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva. Žalovaná prerušila konanie o odvolaniach žalobcu a jeho zamestnávateľa tak, ako uvádza v rozhodnutí o prerušení konania zo dňa 06.10.2015 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. Žalobcovia považujú predmetné prerušenie konania za účelový postup žalovanej, nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1/ právoplatne ukončený. Počas prerušenia konania žalovaná nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo predstavuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením v októbri 2015, ktoré sú podľa nej v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia nedostatočné. Žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS Poznań v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či žalobca 1 využil opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj žalovaná bola oprávnená na vydanie preskúmavaného rozhodnutia, je záznam o vykonaní kontroly č. 34102-2/2013-CA odo dňa 26.02.2013 do 06.03.2013 u zamestnávateľa LONEVYL, s.r.o., ktorý bol hlavným podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia ako aj druhostupňového rozhodnutia žalovanej zo dňa 01.03.2018. Žalobcovia zdôraznili, že reálnosť výkonu činnosti konkrétne žalobcu 1/ mala Žalovaná posudzovať a preverovať v rámci zmierovacieho dialógu, čo však preukázané nebolo. Samotné skúmanie reálneho výkonu činnosti žalobcu 1/ bez ďalšej spojitosti postupu s poľským styčným orgánom ZUS v zmysle základného a vykonávacieho nariadenia nemá pre merito veci opodstatnenie a tento postup je v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Podľa názoru žalobcov žalovaná nesprávne právne vec posúdila, keď zákonným spôsobom nevyhodnotila jediný zákonným spôsobom a vôbec uskutočnený a získaný dôkaz v rámci prvostupňového správneho konania vykonaný Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca, a to v rámci kontroly uskutočnenej u zamestnávateľa žalobcu dňa 26.02.2013 do 06.03.2013, ktorej výsledkom pri preskúmavaní reálneho výkonu činnosti zamestnancov LONEVYL, s.r.o. na území Slovenskej republiky bol záznam v zmysle § 245 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. S týmto záznamom, ako podkladovým rozhodnutím pre vydanie samotného rozhodnutia vo veci, sa žalovaná v rámci odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberala. V zmysle dikcie § 245 ods. 6 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že ak sa počas kontroly nezistí porušenie právnych predpisov, vypracuje sa len záznam o kontrole, (ako tomu bolo aj v danom prípade). Napriek tomu, že tak ako prvostupňový správny orgán aj v rámci odvolacieho konania druhostupňový správny orgán, považovali otázku reálneho výkonu činnosti žalobcu 1/ ako zamestnanca podstatnú pre vydanie rozhodnutia o vzniku/ nevzniku poistenia podľa slovenskej legislatívy, s čím sa žalobca nestotožňuje, ani napriek tomu, že táto otázka bola v zmysle vyššie uvedeného vyriešená už v rámci konania o kontrole, ktorej výsledkom bol predmetný záznam, vôbec na túto skutočnosť pri vydaní svojich rozhodnutí nereflektovali. Žalovaná v rámci odôvodnenia rozhodnutia potvrdila predloženie dokladov, ktoré možno od žalobcu spravodlivo žiadať za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti, no napriek tomu zásadne polemizuje o reálnosti vykonávania práce žalobcu ako zamestnanca. Podľa žalobcu 1/, otázka reálneho výkonu činnosti, ktorá je podľa názoru žalovanej podstatná, bola ako prejudiciálna otázka vyriešená predmetným záznamom z kontroly u spoločnosti LONEVYL, s.r.o., teda, že neboli zistené žiadne nedostatky. Zo záznamu, ako podkladového rozhodnutia správneho orgánu, nevyplýva, že by práca žalobcu 1/ pre jeho vtedajšieho zamestnávateľa za kontrolované obdobie vykonaná nebola. Žalovaná flagrantným spôsobom odignorovala záznam a správu z kontroly ako základný podklad pre vydanie rozhodnutia, zároveň nebol zo strany žalovanej vyvrátený záver o tom, že práca nebola reálne vykonávaná. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu sp.zn. zo dňa 10.09.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovia 1/ a 2/ žiadali, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 01.03.2018 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnili 100 % účelne vynaložených trov konania.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. pravidla určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu článku 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok Európskeho súdneho dvora C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v článku 13 (3) základného nariadenia. Nielen pojem reálneho výkonu činnosti je jedným z faktorom na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácií pravidiel týchto koordinačných nariadení. Jej cieľom je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, ktoré právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností. Žalovanej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 26. januára 2012 do 26. februára 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti žalobca 2/ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady žalobcu 2/ sa nachádzajú na adrese B. XX, J.. Pracovná zmluva so žalobcom 1/ je uzatvorená na 4 hodiny mesačne a dohodnutá mzda je 40 €/mesačne. Ako miesto výkonu práce je uvedené Slovenská republika, čo v zmysle nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. V zmysle článku 3 (2) vykonávacieho nariadenia od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinnosti, ktoré z nich vyplývajú. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu 1/ na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Ku kontrole boli predložené dôkazy, ktoré nemanú skutočnú výpovednú hodnotu, ktorá by spoľahlivým spôsobom preukazovala, že žalobca 1/ reálne vykonával pracovnú činnosť dojednanú v pracovnej zmluve. Ani v celom administratívnom konaní neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy a ani iné dokumenty, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali žalobcami tvrdené skutočnosti. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu žalobcovia v administratívnom konaní relevantným spôsobom nepreukázali, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z článku 3 (2) vykonávacieho nariadenia, že by skutočne dochádzalo k reálnemu výkonu práce žalobcu 1/ na území Slovenskej republiky. Žalovanej zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie zo dňa 25. marca 2013, ktorým ZUS určila, že pán W. T. podlieha v období od 3. februára 2012 do 31. decembra 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Následne bolo žalovanej zo strany ZUS doručené oznámenie zo dňa 25. mája 2016, z ktorého vyplýva, že ZUS akceptovala skutočnosti uvedené žalovanou a určila, že žalobca 1/ podlieha v období od 3. februára 2012 do 31. decembra 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaná, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Skutočnosť, že žalovaná (pobočka Čadca) postupovala správne, keď vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodla, že žalobcovi 1/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, potvrdzuje skutočnosť, že došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „ Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy..., nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Žalovaná žiadala, aby súd žalobu zamietol.

6. V replike žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že žalovaná nepostupovala pri vydaní žalobou preskúmavaného rozhodnutia procesne správne. Vo svojom vyjadrení žalovaná uviedla, že listom zo dňa 20.07.2015 v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 oznámila poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, že nemôže prijať predbežne určenú slovenskú legislatívu, to znamená, že sama potvrdila odlišnosť stanovísk, čo je základom pre postup podľa rozhodnutia č. A1. Žalovaná sa mala v zmysle bodu 6 rozhodnutia č. A1 obrátiť na poľský styčný orgán ZUS ako na dožiadanú inštitúciu a zároveň jej v zmysle bodu 7 tohto rozhodnutia poskytnúť príslušné podporné doklady. Podľa názoru žalobcov už táto základná odlišnosť stanovísk, potvrdená aj žalovanou v jej vyjadrení, predpokladá následnosť vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1. Zároveň mala žalovaná predložiť poľskému styčnému orgánu ako žiadajúca inštitúcia doklady, čo sa však nestalo a žalovaná nepostupovala procesne správne, keď len žiadala bez ďalšieho o oznámenie, či poľský styčný orgán ZUS trvá na predbežnom určení slovenskej legislatívy. Ak zmierovací dialóg medzi žalovanou a poľským styčným orgánom neprebehol, potom je tu daná procesná vada, že uplatniteľná legislatíva nebola správne procesne určená. Žalobcovia považujú rozhodnutie žalovanej o prerušení konania za účelový postup žalovanej, nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí následne táto neuvádza žiadnu odpoveď na prejudiciálnu otázku, ani na jej položenie a čakanie na výsledok neodkazuje. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná deklaruje, že nie je potrebné zisťovať situáciu v Poľsku ohľadom procesu určenia uplatniteľnej legislatívy (či v Poľsku neboli uplatnené opravné prostriedky vo vzťahu k určenej uplatniteľnej legislatíve). Počas prerušenia konania žalovaná podľa žalobcov nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo preukazuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením v septembri 2015 a ktoré sú pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia nedostatočné.

7. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle a nasl. v spojení s 177 , pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, preto žalobu podľa zamietol.

8. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa . o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 18.03.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále.

Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) Nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

9. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca v období od 26. januára 2012 do 26. februára 2013 vykonala kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa (žalobcu 2/) na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti žalobca 2/ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady žalobcu 2/ sa nachádzajú na adrese B. XX, J.. Pracovná zmluva so žalobcom 1/ je uzatvorená na 4 hodiny mesačne a dohodnutá mzda je 40,- €/mesačne. Ako miesto výkonu práce je uvedené „Slovenská republika“, čo v zmysle nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. V posudzovanej veci žalobca 1/ vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní však nebolo preukázané, že by reálne, fakticky vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa LONEVYL, s.r.o., so sídlom v Čadci (žalobcu 2/), s miestom podnikania na území SR. Neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - článku 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činnosti žalobcu 1/ ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR (u žalobcu 2/), nebolo preukázané, že žalobca 1/ vykonával súčasne činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Uvedené ustanovenie základného nariadenia predpokladá skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), pričom len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (článku 13 ods. 3) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II článok 16 vykonávacieho nariadenia). Žalobca 1/ a 2/ v správnom konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a závery správy o kontrole, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovanej. Samotné predloženie pracovnej zmluvy nie je spôsobilé preukázať reálny výkon činnosti žalobcu 1/ ako zamestnanca, keď pracovná zmluva predstavuje len formálny rámec prípadného vykonávania zamestnania, avšak nepreukazuje jeho materiálny (faktický) výkon. Žalobca 1/ v správnom konaní nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy vykonával u žalobcu 2/ ako označeného zamestnávateľa konkrétne dojednaný druh práce. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie preukázal, keďže bolo preukázané, že vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u žalobcu 2/ s miestom podnikania na území SR, podlieha teda výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť (článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia). Neboli splnené podmienky pre aplikáciu článku 13 ods. 3 vo väzbe na článok 11 ods. 1 veta prvá základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný súbeh vykonávania činnosti žalobcu 1/ ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

10. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych zamestnávateľov. Podľa článku 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.

11. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Podľa článku 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

12. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia platí, že ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

Podľa článku 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa článku 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia platí, že ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

13. Podľa § 245 ods. 1 zákona o sociálnom poistení o výsledku vykonanej kontroly vypracujú zamestnanci kontroly protokol. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca 1/ reálne fakticky vykonával činnosti zamestnanca u zamestnávateľa (žalobcu 2/), ktorého sídlo je na území SR. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území SR vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu v období od 26. januára 2012 do 26. februára 2013. Reálny výkon činnosti žalobcu 1/ na území SR preukázaný nebol. Žalobca 1/ ani žalobca 2/ neprodukovali dôkazy spochybňujúce závery žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a závery správy o kontrole, ako jedného z podkladov pre rozhodnutie.

14. Správny súd poukazuje na článok 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, zo znenia ktorého vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Vo svetle uvedeného dôkazné bremeno leží nielen na žalovanej, ale aj na žalobcovi 1/ a 2/ a túto povinnosť, ktorá im vyplýva z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili.

15. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalovaná ako aj prvoinštančný orgán nemali oprávnenie rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu 1/, je nutné poukázať na právny názor žalovanej, že na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 25. mája 2016, z ktorého vyplýva, že ZUS akceptovala skutočnosti uvedené žalovanou a určila, že žalobca 1/ podlieha v období od 3. februára 2012 do 31. decembra 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Zanikla teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov pre žalobcu 1/ a táto bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarstva v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

16. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právneho predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia č. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt stanovených v právnych predpisoch dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto lehoty boli stanovené.

17. Vzhľadom na uvedené závery o určení uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi 1/ správny súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia, že žalobcovi 1/ nevzniklo povinné poistenie na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky, je potrebné poukázať na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1/ ako zamestnanca žalobcu 2/ potom, čo bola prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poisteného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty penále a o zaradení zamestnávateľa nebezpečnostnej triedy. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie spĺňa požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení. Predmetné rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je následne správne vyhodnotené a právne posúdené. Správny súd sa stotožňuje s právnymi závermi zistenými v administratívnom konaní o tom, že žalobca 1/ nespĺňa zákonné podmienky pre vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti od stanoveného dátumu podľa tam uvedených ustanovení slovenskej legislatívy.

19. Námietky žalobcov 1/ a 2/ vyhodnotil správny súd ako neopodstatnené, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z týchto dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa .

20. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ bolo rozhodnuté podľa a contrario tak, že súd žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešní neboli. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému ( a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).