Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)Rozsudok_19Co-23-2019.pdf
PDF · 119.69 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/23/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, U. U., zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanej: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/89/2018-95 zo dňa 12.11.2018 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 3568,97 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3568,97 eura od 10.08.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.07.2012 v Obchodných podmienkach článku 7 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 7.3.v v znení: "Platby od Dlžníka sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru" je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
3. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.03.2011 v Obchodných podmienkach článku 5 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6. v znení: "Platby od Klienta sa voči Pohľadávke banky Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: 1. na poplatky podľa sadzobníka, 2. Úrok z omeškania, 3. Úrok z úveru, 4. Splátka istiny úveru" je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
4. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 1 ods. 2; 9 ods. 2; 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, §§ 52 ods. 1 až 4; 53 ods.
5, 9; 54 ods. 1, 2; 100 ods. 1 až 3; 107 ods. 1, 2; 451 ods. 1, 2; 456 Občianskeho zákonníka, § 298 Civilného sporového poriadku, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
6. Konštatoval, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
7. Žalobca sa podanými žalobami, ktoré boli spojené uznesením č. k. 20Csp/89/2018-20 zo dňa 30.07.2018 domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, a preto sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal vznesenom námietkou premlčania, v súvislosti s čím konštatoval, že v prejednávanej veci ide o námietku premlčania práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné na premlčanie aplikovať ust. § 107 OZ. Z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu žalobcu a prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel až v mesiaci august 2017, kedy žalobca predložil združeniu zmluvy a po posúdení ktorých ho informovali, že podľa ich názoru sú zmluvy bezúročné a bez poplatkov. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, preukázateľná vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, čo v danom prípade nastalo v mesiaci august 2017. Žalovaná nepreukázala, že sa žalobca dozvedel o prípadnom bezdôvodnom obohatení skôr, súd prvej inštancie preto vychádzal z predloženého prehlásenia Združenia na ochranu občana HOOS. Žaloba bola podaná na súd dňa 10.05.2018, t.j. v 2 ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, tak je povinnosťou žalovanej ako banky poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Neuvedenie náležitostí v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. V danom prípade je teda 10 ročná objektívna premlčacia doba. Keďže podľa výpisu z účtu prvý krát k preplateniu úveru došlo dňa 13.07.2012, resp. 01.04.2015 a žaloba bola podaná na súd dňa 10.05.2018, t.j. v 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe, nárok žalobcu nie je premlčaný.
8. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, zmluvy č. 1 a č. 2 neobsahujú údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ako vyplýva z oboch zmlúv, celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Touto formuláciou nie je naplnená dikcia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ vyžadujúca uvedenie konkrétnej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ titulom úverovej zmluvy zaplatiť. Naviac súčet výšky úveru a celkovej výšky nákladov (zmluva č. 1 - 7.000 eur + 4.161,62 eura, zmluva č. 2 - 3.500,- eur + 2.342,59 eura ) predstavuje sumu 11.161,62 eura, resp. 5.842,59 eura, čo je zjavne odlišná suma, aká vznikne jednoduchým vynásobením počtu splátok a ich výšky (zmluva č. 1 - 72x 162,93 eura = 11.730,96 eura, zmluva č. 2 - 70x 85,- eur = 5.950,- eur ).
9. V zmluvách taktiež chýbajú aj predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže tieto podľa zákona majú byť uvedené priamo v zmluve. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu. V zmluvách však žiadny takýto odkaz nie je, súd navyše nezistil, že by táto náležitosť bola uvedená v obchodných podmienkach a žalovaná nepreukázala žiadny iný doklad, ktorý by to potvrdzoval. Nakoniec vo svojom vyjadrení to žalovaná ani netvrdila.
10. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval poskytnutý úver zo zmluvy č. 1 a č. 2 v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovi bol pri zmluve č. 1 poskytnutý úver v celkovej výške 7.000,- eur, pričom na tento žalovanej poukázal úhrady v celkovej výške 9.696,41 eura a pri zmluve č. 2 vo výške 3.500,- eur, pričom na tento žalovanej poukázal úhrady v celkovej výške 4.372,56 eura. Žalovaná sa teda na jeho úkor bezdôvodne obohatila o sumu 3.568,97 eura, a preto je povinná uvedené bezdôvodné obohatenie vydať.
11. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3.568,97 eura.
12. Žalobca si uplatnil zákonný úrok o omeškania od druhého dňa po doručení žaloby, a preto súd zaviazal žalovanú na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.568,97 eura od 10.08.2018 do zaplatenia.
13. Dlh, vzniknutý bezdôvodným obohatením je dlhom, ktorého zročnosť nie je určená právnym predpisom, alebo rozhodnutím súdu, alebo nevyplýva z dohody účastníkov, a preto je dlžník, v tomto
prípade žalovaná, podľa § 563 Občianskeho zákonníka povinná splniť dlh prvého dňa potom, čo ju veriteľ o plnenie požiadal. Za prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd považoval doručenie žaloby žalovanej, a preto sa nasledujúci deň dostala žalovaná do omeškania.
14. Pokiaľ ide o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľných zmluvných podmienok a vychádzajúc z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa konštatoval, že v každom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na ich určení, a to bez toho, aby žalobca musel tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo zo zákona, najmä z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Aj podľa ust. § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná.
15. Súd následne skúmal, či napadnuté zmluvné podmienky sú neprijateľné. V súvislosti s tým konštatoval, že napadnuté zmluvné ustanovenia poskytujú žalovanej ako dodávateľovi úveru možnosť započítavať platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a to bez ohľadu na vôľu žalobcu. Je teda nepochybné, že toto ustanovenie zmluvy č. 1 a zmluvy č. 2 zakladá nevyvážený vzťah medzi žalobcom a žalovanou a dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. Navyše žalovaná sa k napadnutým zmluvným podmienkam vôbec nevyjadrila.
16. Prvoinštančný súd preto zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve č. 1 v Obchodných podmienkach článku 7 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 7.3. v znení: „Platby od Dlžníka sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru“ a zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve č. 2 v Obchodných podmienkach článku 5 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6. v znení: „Platby od Klienta sa voči Pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: 1. na poplatky podľa sadzobníka, 2. Úrok zo omeškania, 3. Úrok z úveru, 4. Splátka istiny úveru“ vyhlásil za neprijateľné zmluvné podmienky.
17. Výrok o trovách konania právne odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods.1 CSP. Konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude po právoplatnosti rozhodnutia rozhodnuté samostatným uznesením.
18. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a vec nesprávne právne posúdil.
19. Súd prvej inštancie vo svojom konštatovaní, že nároky žalobcu nie sú premlčané vychádzal z predpokladu, že Žalovaná ako banka má poznať právne predpisy a neuvedenie náležitostí je možné hodnotiť ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Na potvrdenie takéhoto názoru súd prvej inštancie nezisťoval skutkový stav, neskúmal existenciu úmyslu žalovanej bezdôvodne sa obohatiť práve z tejto konkrétnej Zmluvy o úvere a jeho záver je založený na hypotetickej domnienke. Výkladom názoru súdu tak úmyselným obohacovaním je aj nevedomosť, omyl, technické parametre výpočtov interných systémov a podobne, z ktorých však vyplýva jediný zámer, že žalovaná nekonala v úmysle sa bezdôvodne obohatiť ale v domnení, že koná v súlade s právom a v dobrej viere. V žiadnom prípade nemožno jej konanie vyhodnotiť ako úmyselné obohacovanie sa.
20. Odvolateľka ďalej uviedla, že žalobca úver predčasne splatil, a to konkrétne dňa 13.07.2012. Žalobca podal žalobu na Okresný súd dňa 10.05.2018, t.j. takmer 6 rokov po splatení úveru. Skutočnosť, že k splateniu úveru došlo v uvedenom dátume potvrdzuje aj Výpis z účtu predložený žalobcom ako dôkaz k žalobe, konkrétne na jeho poslednej strane. Subjektívna premlčacia doba tak uplynula dňa 13.07.2014 a objektívna premlčacia doba dňa 13.07.2015.
21. Podobne ako pri predchádzajúcej Zmluve o úvere, aj pri Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX došlo zo strany žalobcu k úplnému splateniu úveru, a to dňa 01.04.2015. Po tomto dátume nerealizoval žalobca žiadne ďalšie úhrady. Žalobca žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia súdu doručil 10.05.2018. Vzhľadom na skutočnosť, odvolávajúc sa na argumentáciu uvedenú vyššie, že objektívna premlčacia lehota uplynula 01.04.2018 a subjektívna 01.04.2017 žalobca (správne žalovaná) namieta premlčanie nároku a žalobu aj v tejto časti považuje za nedôvodnú.
22. Podľa odvolateľky sa rozsudok prvoinštančného súdu javí ako jednostranne zameraný a nespravodlivý, priam účelový odporujúci ustálenej súdnej praxi iných súdov Slovenskej republiky. Vyhlásenie predložené žalobcom o tom, až kedy nadobudol vedomosť o obohatení, je zjavne účelové a nepravdivé. Subjektívna vedomosť žalobcu vyplýva zo skutočnosti, kedy sa on dozvedel o okolnostiach, ktoré by mohli mať za následok obohatenie žalovanej. Výklad, aký žalobca udáva, by spôsoboval značnú svojvôľu v uplatňovaní práva na súdoch, keďže spotrebiteľ by tak mohol podať žalobu na súd takmer kedykoľvek a stačilo by mu povedať, že on o bezdôvodnom obohatení nevedel a právo by tak automaticky stálo na jeho strane. Takáto svojvôľa umožňujúca zneužitie práva vo svoj prospech však hrubo narúša rovnováhu zmluvných strán. Ustálená súdna prax súdov Slovenskej republiky je zjavne odlišná od názoru Okresného súdu Prešov. Žalovaná sa však domnieva, že sila rozhodnutí Krajských súdov Slovenskej republiky v snahe o právnu istotu na celom území Slovenskej republiky, a nie odlišný výklad zákona podľa toho, ktorého kraja a jeho sociálnej situácie, je pre vyriešenie daného súdneho konania smerodajná.
23. Podľa názoru súdu prvej inštancie, zmluvy neobsahujú údaj o celkovej čiastke úveru a preto je potrebné ich považovať za bezúročné a bez poplatkov. Rovnako súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvy o úvere neobsahujú predpoklady výpočtu RPMN bez bližšej špecifikácie.
24. Z rozsudku súdu nevyplýva spôsob, akým sa súd zaoberal započítaním poistenia úveru do celkovej čiastky úveru, hoci žalovaná vo svojich vyjadreniach apelovala na tú skutočnosť, že poistenie úveru nemá byť započítané do celkových nákladov spojených s úverom, a teda ani do celkovej čiastky úveru. Napriek tomu ho súd prvej inštancie započítaval do celkovej čiastky úveru bez akéhokoľvek odôvodnenia.
25. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani tým, že výška poslednej splátky úveru je nižšia, ako výška predchádzajúcich, čo je spôsobené interným výpočtovým systémom, ktorý žiaľ neumožňuje výpočet splátok na desatinné čísla, jednotlivé splátky zaokrúhľuje na celé eurá smerom nahor, čo spôsobuje, že výška posledných splátok je nižšia.
26. Prvoinštančný súd sa nezaoberal ani obsahom celkovej čiastky úveru, resp. celkových nákladov spojených s úverom. Dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
27. Spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. To, že tvrdí, že bude musieť zaplatiť inú sumu, však nevychádza zo žiadneho konkrétneho prepočtu, ktorý by reagoval na zákonnú dikciu pojmu celková čiastka úveru.
28. Rovnako súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvy o úvere neobsahujú predpoklady výpočtu RPMN bez bližšej špecifikácie. Súd však bližšie neuviedol, aký konkrétny predpoklad výpočtu podľa neho absentuje, čím rozsudok nesie znaky nepreskúmateľnosti. Všetky predpoklady výpočtu sú uvedené priamo v zmluve o úvere, ako výška úveru, počet splátok, výška úroku a podobne.
29. V rozsudku súdu prvej inštancie tiež absentuje, ktorý údaj potrebný pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov žalobca (správne žalovaná) v zmluve neuviedol, dôsledkom čoho je nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.
30. Pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, v danom súdnom konaní neexistuje žiaden naliehavý právny záujem na určení neprijateľnej podmienky pre ukončený zmluvný vzťah a splatený úver, obzvlášť,
pokiaľ je riešená situácia určením bezúročnosti úveru. Ak je možné podať iný druh žaloby, najmä žalobu na zaplatenie, nie je daný žiaden naliehavý právny záujem na určovaní platnosti či neplatnosti zmluvného ustanovenia. Sám súd prvej inštancie konštatoval, že predmetné určenie pôsobí len inter partes. . 31. Žaloba o vydanie obohatenie je úplným riešením spornosti strán sporu, preto aj v zmysle ustálenej súdnej praxe vyšších súdnych autorít možno skonštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak po vyslovení bezúročnosti úveru rozhodoval o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré v čase rozhodovania súdu už neboli de facto platné ani účinné.
32. Žalovaná preukázala, že zmluva o úvere neobsahuje veľký počet neprijateľných podmienok, pre ktoré by ju ako celok bolo možné označiť za neplatnú.
33. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
34. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.
35. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.05.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
36. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na doplnenie zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné:
37. Keďže odvolateľ namietal v odvolaní nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery ( viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).
38. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že predmetné úverové vzťahy medzi stranami sporu založené zmluvami o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.03.2011 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.07.2012 nie je možné považovať za úvery bezúročné a bezpoplatkové je nutné uviesť, že uvedený záver odvolateľa nie je správny. Súd prvej inštancie správne posúdil, že vzhľadom na chýbajúce zákonné náležitosti v Zmluvách, a to celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť titulom úverovej zmluvy, tiež pre absenciu predpokladov použitých na výpočet RPMN, je nutné uvedené úvery považovať za bezúročné a bezpoplatkové.
39. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho posúdenia vznesenej námietky premlčania súdom prvej inštancie je nedôvodná. K názoru na začatie plynutia premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, podľa ktorého oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto okolnostiach mohol dozvedieť aj skôr, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať. Uvedenie nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby tak, ako to vykladá odvolateľ vôbec relevantné. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia, že žalobca sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej, a to pred podaním žaloby v auguste 2017, správne bola posúdená súdom prvej inštancie námietka premlčania nároku ako nedôvodná. Odvolací súd uvádza, že
jednoznačne je možné súhlasiť s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalovaná ako poskytovateľka úverov na trhu bola povinná dôsledne ovládať všetky zákonné predpisy pri poskytovaní úverov v prospech spotrebiteľov. Ak tak nekonala a uzatvárala zmluvy nie v súlade so zákonmi, je správny záver súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v predmetnom konaní. Preto je možné hodnotiť konanie žalovanej pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalobcom ako konanie zodpovedajúce prinajmenšom nepriamemu úmyslu obohatiť sa. K aplikácii 10 ročnej premlčacej lehoty v obdobných prípadoch už existuje rozsiahla judikatúra Krajského súdu v Prešove.
40. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa poistenia úveru, odvolací súd konštatuje, že v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX. zo dňa 12.07.2012 nie je uvedené, aká je výška poistenia, pričom zmluva uvádza len výšku mesačnej splátky. Ak žalovaná v odvolaní namietala, že poistenie sa nezapočítava do celkových nákladov spotrebiteľa, mala žalovaná postupovať tak, že nemala započítať náklady na poistenie do celkovej splátky úveru (ak sú jej súčasťou), a tieto dve položky oddeliť. Inak je údaj o splátkach zavádzajúci voči spotrebiteľovi a v jeho neprospech.
41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nie je preto tiež možné zistiť, ako a na základe čoho, akých údajov žalovaná vypočítala RPMN.
42. Pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet RPMN, výšku RPMN zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j/ vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Spotrebiteľ by inak nemohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy.
43. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že výška poslednej splátky úveru je nižšia, ako výška predchádzajúcich, odvolací súd konštatuje, že z predmetných zmlúv takáto skutočnosť nevyplýva.
44. Vo vzťahu k vysloveniu neprijateľnej zmluvnej podmienky súdom prvej inštancie a odvolacej námietke žalovanej k uvedenému odvolací súd uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13 nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol. Cieľ, ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa, totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomuto namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť aj vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 04.06.2009, PANNON GSM, C-243/08, 2009 I-04713).
45. Oprávnenosť súdu vysloviť v rozsudku nekalosť zmluvnej podmienky vyplýva z ust. § 298 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP. Za situácie, keď vyslovenia neplatnosti zmluvnej podmienky sa dovoláva strana sporu priamo v žalobe, je povinnosťou súdu o tom rozhodnúť. Už znenie zmluvných podmienok uvedené v zmluve o úvere č. 8228084087 zo dňa 12.07.2012 v článku 7, bode 7.3 Obchodných podmienok - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie a v zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.03.2011 v článku 5 v bode 5.6 Obchodných podmienok - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, že platby od dlžníka sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru, resp. na poplatky podľa sadzobníka, úrok zo omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru, evokujú ich neprijateľnosť, keďže zmluvné ustanovenia umožňujúce zápočet úhrad na iné plnenie ako na istinu predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku a majú za následok nevyvážený vzťah veriteľa a dlžníka v otázke plnenia dlhu. Táto zmluvná podmienka nerešpektuje vôľu spotrebiteľa, ktorý má nepochybne prioritný záujem predovšetkým na úhrade istiny. Na
druhej strane dodávateľovi umožňuje presadiť jeho ekonomické záujmy, čím zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ak bolo zmluvné ustanovenie nadiktované v rámci kontraktácie v režime typovej zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je absolútne neplatná. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa. Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 161/2011, spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka. Sporná zmluvná podmienka je tak v rozpore s § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Pre spotrebiteľské zmluvy platí všeobecné výkladové pravidlo v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Započítanie splátok resp. čiastočných plnení najprv na príslušenstvo a až na poslednom mieste na samotnú pohľadávku výrazne navyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom oproti situácii, ak by sa jeho platby použili v súlade s úpravou v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná navyše nepreukázala, že uvedená zmluvná podmienka bola individuálne dohodnutá. Všetky uvedené skutočnosti podporujú záver súdu prvej inštancie o správnosti vyslovenia uvedených zmluvných podmienok za neprijateľné. Takéto vyslovenie nie je viazané zákonom iba v čase prípadného trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ako to zdôrazňovala žalovaná, že úverový vzťah medzi stranami sporu už zanikol. Preto nie je dôvodná ani táto ďalšia odvolacia námietka uvádzaná žalovanou.
46. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď o odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III; uznesenie Ústavného súdu SR z 23.06.2004 sp. zn. III.ÚS/209/04).
47. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalovaná neuviedla vo svojom odvolaní žiadnu takú relevantnú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
48. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
49. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
50. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu voči v odvolacom konaní neúspešnej žalovanej. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).