Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-128-2023.pdf
PDF · 95.16 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/128/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v A., C. XX, zastúpená JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v A., E. XX, zastúpený JUDr. Jánom Martinecom, advokátom so sídlom v Košiciach, Werferova 1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 24. januára 2023 č. k. 22C/27/2017-307 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Košice zo dňa 7. augusta 2023 č. k. K2-22C/27/2017-362 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 24. januára 2023 č. k. 22C/27/2017-307 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Košice zo dňa 7. augusta 2023 č. k. K2-22C/27/2017-362 zamietol žalobu (výrok I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou v žalobe označených nehnuteľností titulom vrátenia daru.
3. Pri rozhodovaní súd vychádzal z medzi stranami nespornej skutočnosti, že darovacou zmluvou s vecným bremenom zo dňa 28.10.2003 žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému ako obdarovanému nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX, v kat. území: C., byt č. 12, na 5 poschodí, bytového domu č.s. 1408, stojaci na parcele č. 4178, parc. č. 4179, parc. č. 4180, parc. č. 4181, parc. č. 4182, parc. č. 4183, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadenia domu v podiele 85/10000, nachádzajúceho sa na ulici C. XX F. A., o celkovej výmere podlahovej plochy bytu 70,56m2, podiel pod B/61,129 v podiele 5/8-in. Zároveň podľa čl. IV zmluvy bolo zriadené vecné bremeno k prevádzanému bytu v jej prospech, ktoré spočíva v bezplatnom doživotnom užívacom práve a ktoré si účastníci ocenili sumou 10.000 Sk. Tiež nebolo sporným, že listom zo dňa 3.11.2016 žalobkyňa požiadala žalovaného o vrátenie daru a že tento list bol doručený žalovanému.
4. Konštatoval, že medzi stranami bolo sporným, či došlo zo strany žalovaného k takému správaniu voči žalobkyni, prípadne členom jej rodiny, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, a teda spornou bola platnosť jednostranného právneho úkonu - žiadosti o vrátenie daru, ako i či došlo medzi sporovými stranami k ústnej dohode o vrátení daru žalobkyni pri dovŕšení 18 rokov jej vnučky F. B.. Uzavrel, že súd nemal preukázané, že k takejto dohode medzi sporovými stranami došlo, lebo žalovaná jej uzavretie žiadnym spôsobom nepreukázala. Po právnom posúdení veci podľa § 630
Občianskeho zákonníka, § 151 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd uzavrel, že neboli naplnené dôvody pre vrátenie daru. Dôvodil, že v neposkytnutí pomoci žalobkyni za súdom skúmané obdobie nemožno vidieť hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného a toto nemožno hodnotiť ako dôvod pre vrátenie daru, naviac, ak príčinou správania sa žalovaného je v podstatnej miere aj správanie sa žalobkyne voči nemu. Rešpektujúc princíp vzájomnosti súd zohľadnil aj správanie sa žalobkyne ako darcu voči žalovanému a následne dospel k záveru, že medzi stranami sporu ide o vzájomné správanie, keď sa o seba ako matka a syn nezaujímajú, nestretávajú sa, nekomunikujú spolu a nepomáhajú si, žalobkyňa žalovaného o pomoc vôbec nežiada, len ju očakáva ako samozrejmosť, čo nemožno za daných okolností charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Súd preto žalobu zamietol.
5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalovaný bol v spore plne úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku vyšším súdnym úradníkom.
6. Proti výroku II. rozsudku o nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie v napadnutom rozsahu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súdu vytkla, že neprihliadal na všetky okolnosti konania, nerozhodol v zmysle § 257 CSP a žalovanému nepriznal nárok náhradu trov konania. Tvrdila, že priznanie trov konania by bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa označila skutočnosť, že súd pri rozhodovaní sporu skúmal obdobie, kedy sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru, pričom v čase rozhodovania súdu neboli preukázané úplné skutočnosti, ktoré mali viesť k vráteniu daru, avšak v súčasnosti už tieto dôvody pre vrátenie daru existujú, preto žalobkyňa bude vrátenie daru opätovne žiadať. Akcentovala, že súd by mal hľadieť aj na charakter sporu a na pomery účastníkov konania a v posudzovanom spore bolo preukázané, že žalovaný sa o žalobkyňu nestará, nerešpektuje jej vôľu, neprejavuje o ňu záujem, ani ju nenavštevuje. Poukázala tiež na to, že je dôchodkyňa s mesačným dôchodkom 630 eur a jej príjem nepostačuje na vyplatenie trov konania, pretože jej výdavky predstavujú nájom vo výške 224 eur mesačne, náklady na elektrinu 31 eur mesačne, na plyn 10 eur mesačne, na lieky 30 až 50 eur mesačne, na sporenie 67 eur mesačne, na odpad 5 eur ročne.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutom výroku o trovách konania. Podané odvolanie označil za nedôvodné, majúc za to, že niet dôvodu hodného osobitného zreteľa v tomto konaní, v ktorom sa žalovaný úspešne bránil za stavu, ak žalobkyňa v užívaní nehnuteľnosti nebola nikým (ani žalovaným) rušená ani obmedzovaná. Podčiarkol, že byt užíva výlučne žalobkyňa, žalovaný nemá ani len umožnený vstup do bytu, od ktorého nemá kľúče. Nakoľko si žalobkyňa zvolila právnu zástupkyňu, učinil tak aj on, pričom to boli potrebné výdavky na efektívne bránenie sa v tomto súdnom konaní. Zdôraznil, že žalobkyňa v odvolaní avizuje budúce podanie rovnakej žaloby s novým dôvodom vrátenia daru, čím mu opätovne vzniknú trovy konania. Vyslovil presvedčenie, že v prípade uznania dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa názoru žalobkyne spočívajúcich v nízkom príjme, nebude žalobkyňa zvažovať trovy konania pri jej budúcich žalobách, a práve to by bolo vo vzťahu k žalovanému v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný, trvale žijúci a pracujúci v Bratislave, poprel tvrdenia obsiahnuté v odvolaní žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa má bežnú dennú starostlivosť zabezpečenú vnučkou (neterou žalovaného) a vzhľadom na neochotu žalobkyne komunikovať so žalovaným, žalovaný komunikuje s touto vnučkou. Sama žalobkyňa o pomoc žalovaného nepožiadala, urobila tak len v konaní prostredníctvom právnej zástupkyne. Odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku dodal, že po vnučke je to práve on sám, kto z rodiny najviac komunikuje so žalobkyňou. Znovu akcentoval, že sa v minulosti ani v prítomnosti nesprával a nespráva, a ani v budúcnosti sa nechce správať k žalobkyni ani členom jej rodiny tak, že by hrubo porušoval dobré mravy. Ak ho žalobkyňa príjme naspäť do jej života, bude rád a bude súčasťou jej života. Nechce sa s matkou prieť ani súdiť.
8. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobkyňa označila tvrdenia žalovaného za tendenčné a nepravdivé a zotrvala na podanom odvolaní. Uviedla, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd nezohľadnil charakter sporu, príjem žalobkyne aj to, že ide o syna, ktorý sa o ňu nestará. Žalovaný jednak popiera tvrdenia o tom, že sa o ňu nestará, a na druhej strane poukazuje na to, že za žalobkyňou nebol ani jej nepomohol s odkazom na jej postoj. V reakcii na to, že o pomoc požiadala žalovaného
prostredníctvom právnej zástupkyne poukázala na to, že sám žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu poslal tendenčne právnej zástupkyni žalobkyne list, ktorý neadresoval priamo žalobkyne.
9. Žalovaný v duplike na repliku žalobkyne zotrval na návrhu na potvrdenie rozsudku v jeho napadnutom výroku o trovách konania, zopakoval svoje tvrdenia a dodal, že v prípade, ak súd potvrdí odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, neznamená to, že ich bude ako syn od matky požadovať. Žalovaný predovšetkým chce, aby sa situácia medzi nimi upokojila, nie hrotila, napríklad opakovanou žalobou o vrátenie daru.
10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
11. Mestský súd Košice opravným uznesením zo dňa 7. augusta 2023 č.k. K2-22C/27/2017-362, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.9.2023, opravil chybu v písaní tak, že „Opravuje záhlavie rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 24.1.2023, č.k. K2-22C/27/2023 - 307, a to v časti označenia právnej zástupkyne žalobkyne tak, že správne má byť uvedené: zastúpená JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20.“
12. Odvolanie žalobkyne bolo podané výlučne proti výroku II. rozsudku o trovách konania. Výrok I. rozsudku o zamietnutí žaloby nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.
13. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne proti výroku o trovách konania ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1 a 2 CSP, z hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil prvoinštančný súd odkazuje.
14. Odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce aj dôvody napadnutého výroku o trovách konania, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:
15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny právny záver a vecne správne rozhodol, ak žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je vlastníčkou v žalobe označených nehnuteľností titulom vrátenia daru, ktorú súd výrokom I. rozsudku zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci bolo rozhodnuté v neprospech žalobkyne, v dôsledku čoho je žalobkyňa povinná hradiť trovy konania žalovanému.
16. So zreteľom na uvedené prvoinštančný súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
18. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
19. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom, alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania. Aplikácia daného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
20. Žalobkyňa v podanom odvolaní v podstate namieta to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, tvrdiac, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je dôvodné výnimočne nepriznať náhradu trov konania žalovanému, a to tak na strane žalobkyne s ohľadom na jej majetkové pomery, ako i v okolnostiach posudzovaného sporu a správaní sa žalovaného.
21. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobkyňa v priebehu sporu a ani vo svojom odvolaní netvrdila žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. Aj podľa úsudku odvolacieho súdu dôvody, ktoré by použitie ustanovenia § 257 CSP odôvodňovali, nie sú v danom prípade naplnené.
22. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, a to tak, že zakotvuje moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Ustanovenie § 257 CSP teda slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť.
23. Judikatúra súdov je z hľadiska aplikácie tohto zákonného ustanovenia ustálená i v názore, že toto ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana s prihliadnutím na neistý výsledok sporu, vzhľadom na jej finančnú situáciu a zdravotný stav, nie je spôsobilá pokračovanie v spore podstúpiť.
24. V korelácii s uvedeným je v okolnostiach súdenej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nevzhliadol v tomto konaní dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné výnimočne nepriznať procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania.
25. Žalobkyňou tvrdená majetková situácia ako dôvod hodný osobitného zreteľa neobstojí. Nemožno právne uzavrieť, že by sa jednoduchým prehlásením žalobkyne automaticky splnili podmienky podľa § 257 CSP. Žalobkyňou uvádzaný príjem ani výdavky odvolací súd považuje jednak za nepreukázané a jednak ich nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa. Vyššie tvrdená nepreukázaná majetková a sociálna situácia žalobkyne, sa podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho nevyznačuje takou výnimočnosťou a zvláštnosťou, pre ktorú by súd nemal procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania priznať.
26. Odvolací súd nevzhliadol žalobkyňou tvrdený dôvod osobitného zreteľa v správaní sa žalovaného v priebehu sporu a ani v čase, ktoré predchádzalo podaniu žaloby, resp. v jeho podiele na vzniku sporu. So zreteľom na skutočnosť, že právne posúdenie vzťahu žalovaného a žalobkyne bolo predmetom posúdenia súdu prvej inštancie vo veci samej, t.j. či správanie sa žalovaného voči žalobkyni (a členom jej rodiny) hrubo porušuje dobré mravy, ktorý jednoznačne uzavrel, že príčinou správania sa žalovaného je v podstatnej miere aj správanie sa žalobkyne voči nemu, ani žalobkyňou v odvolaní označené správanie sa žalovaného a charakter sporu nemožno bez ďalšieho vyhodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, na čom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že v súčasnosti došlo k zmene pomerov vo vzájomných vzťahoch medzi žalobkyňou a žalovaným, voči ktorému žalobkyňa mieni do budúcna opätovne podať žalobu o vrátenie daru, lebo v súčasnej dobe existujú dôvody vrátenia daru.
27. Odvolací súd považuje ďalej za podstatné aj to, že žalobkyňa ani v odvolaní nepredniesla taká konkrétne (špecifické) tvrdenia vo vzťahu k následkom napadnutého výroku o trovách konania, že by tu
existoval nepomer (a aký) medzi zvýhodnením žalovaného a znevýhodnením žalobkyne s ohľadom na jej celkové pomery ako strany sporu, pri riešení vzťahu ktorých by bol súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu.
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny.
29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu, nakoľko v danom prípade nezistil dôvod aplikovať § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).