Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_41CoE-112-2019.pdf
PDF · 95.22 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/112/2019
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Križanovej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnej J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o vymoženie pohľadávky 1.877,99 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, Exekútorský úrad, so sídlom P.Pázmáňa 49/3, 927 01 Šaľa, pod sp.zn. EX 705/15, o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 10Er/147/2015-93 zo dňa 12. februára 2019, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 10Er/147/2015-93 zo dňa 12. februára 2019 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č.k. 10Er/147/2015-93 zo dňa 12. februára 2019 návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že povinná podala návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) a l) Exekučného poriadku. V prejednávanej veci exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria rozhodcovský súd v Žiline, sp.zn. RK-PC-1869/14-EK zo dňa 04.12.2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 13.09.2012.
3. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie vyhodnotil za platné. Povinná mala možnosť od podpísania zmluvy v lehote 14 dní odstúpiť, a teda mala dostatočný čas na to sa s obsahom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a vyjadriť svoj názor, či s alternatívou rozhodcovského konania súhlasí alebo nie. V zmluve je výslovne dojednané, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere. Keďže povinná vo svojom podaní neuviedla, že by bola akýmkoľvek spôsobom donucovaná rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, súd prvej inštancie mal za to, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi povinnou a oprávneným je platná.
4. Námietku miesta konania vznesenú povinnou súd prvej inštancie považoval za bezpredmetnú, keďže konanie bolo písomné a povinná by vynaložila rovnaké náklady na poštovné, ak by miestom konania bolo miesto jej bydliska. Z rozhodcovského spisu súd prvej inštancie zistil, že rozhodcovský súd doručil povinnej žalobu spolu s rozhodcovským rozsudkom do vlastných rúk na adresu uvedenú v zmluve. Povinná potvrdila prevzatie zásielky svojim podpisom. Povinná bola v rozhodcovskom rozsudku riadne poučená o možnosti domáhať sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozsudku na príslušnom súde jeho zrušenia. Napriek existencii ústneho prejednania sporu mal exekučný súd za to, že povinná mala
možnosť sa v rozhodcovskom konaní brániť. Preto súd prvej inštancie nezistil výraznú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
5. Súd prvej inštancie nezistil žiadny nezákonný procesný postup. Rozhodcovský súd postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Konštatoval, že právny vzťah založený medzi povinnou a oprávneným Zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.09.2012 je vzhľadom na povahu účastníkov konania vzťahom spotrebiteľským. Nakoľko boli povinnej na základe tejto zmluvy poskytnuté finančné prostriedky, aplikoval na práva a povinnosti zmluvných strán aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
6. Po preskúmaní zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi povinnou a oprávneným súd prvej inštancie zistil, že povinnej bol oprávneným poskytnutý úver vo výške 1.500,-- Eur. Povinná sa zaviazala splácať úver v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 Eur, splatných vždy k 18. dňu v mesiaci. Celková čiastka, ktorú mala povinná zaplatiť predstavovala 3.375,54 Eur, predpokladaná výška RPMN bola dojednaná na 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru na 70,01 %, priemerná RPMN za úver na 45,60 %. V ďalších podmienkach zmluva odkazuje na zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.
7. Z predloženého rozhodcovského spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že povinnej bola zo strany oprávneného doručená jednak zmluva o úvere, oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, v ktorých boli uvedené všetky namietané chýbajúce náležitosti. Rozhodcovský súd navyše zohľadnil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa týkajúce sa výšky odplaty a sankcií za omeškanie dlhu podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Súd prvej inštancie preto nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by bola exekúcia vedená proti povinnej neprípustná, alebo ktorá by odôvodňovala zastavenie exekúcie. Podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore so zákonom, ani s dobrými mravmi. Preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.
8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinná. V odvolaní uviedla, že v rozhodcovskom konaní pred vydaním rozhodcovského rozsudku jej nebolo umožnené vyjadriť sa k podanej žalobe v súlade s ust. § 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania. Preto rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom. Za neprípustné považovala aj to, že rozhodcovský rozsudok nie je možné vydať v skrátenom konaní, pričom poukázala na ust. § 28 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
9. Ďalej namietala, že rozhodcovský súd nemal v konaní založenú právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci, pretože rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na prjednanie a rozhodnutie veci je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. K rozhodcovskej zmluve uviedla, že v konečnom dôsledku spotrebiteľ aj napriek prvý pohľad alternatívne dojednanej rozhodcovskej zmluvy nemá akúkoľvek najmenšiu reálnu možnosť rozhodnúť o tom, či spor s dodávateľom bude prejednaný pred všeobecným súdom Slovenskej republiky alebo nie. Túto možnosť rozhodnúť sa má spotrebiteľ jedine v prípade, k on sám je aktívnou žalujúcou stranou. Takto dojednaná rozhodcovská zmluva nenapĺňa reálne znaky alternatívne dojednanej rozhodcovskej doložky, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko tým dochádza k vzniku značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Bez uzavretia takejto rozhodcovskej zmluvy by sa konanie uskutočnilo v mieste bydliska spotrebiteľa, a to podľa príslušných ustanovení procesných predpisov upravujúcich civilný proces a s garanciou ústavných práv, ktorých znenie je pre spotrebiteľa omnoho priaznivejšie než vnútorný štatút rozhodcovského súdu. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú rozhodcovskú zmluvu je potrebné hľadieť ako na neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda ako na neplatný právny úkon. Upriamila pozornosť na to, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná tak, ako to predpokladá Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2, nakoľko túto nemohol spotrebiteľ nijakým spôsobom ovplyvniť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení predložená spotrebiteľovi na podpis, pričom zo strany dodávateľa pri jej uzatváraní nedošlo k nijakému poučeniu spotrebiteľa o jej právnych dôsledkoch. V tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky.
10. Nesúhlasila s tým, že zmluva o úvere bola uzavretá v súlade so zákonom, pretože všetky obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch sú súčasťou zmluvných dojednaní, resp. oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. V zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť obsiahnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, pričom nepostačuje ich zakotvenie len do všeobecných obchodných podmienok, resp. do inej listiny tvoriacej prílohu úverovej zmluvy. Nakoniec uviedla, že napadnuté uznesenie vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, odôvodnenie tohto rozhodnutia nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa ust. § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), na základe čoho je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné a nezákonné. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zmenil a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a povinnej priznal nárok na náhradu trov exekučného konania voči oprávnenému v plnom rozsahu.
11. K odvolaniu povinnej sa vyjadril oprávnený. Vo vyjadrení uviedol, že rozhodcovská zmluva uzavretá s povinnou je samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nebola podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Rozhodcovská zmluva je uzavretá v súlade s ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Rozhodcovská zmluva obsahuje poučenie o dôsledkoch jej uzatvorenia, ako aj o priebehu rozhodcovského konania. Vzhľadom na to, že rozhodcovské konanie je v zásade písomné, nesúhlasil s tvrdením povinného o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy aj z dôvodu neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania. Priebeh rozhodcovského konania dohodnutý v rozhodcovskej zmluve neodporuje ustanoveniam zákona o rozhodcovskom konaní a ani ustanoveniam zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol účinný v priebehu rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského rozsudku. Zákon o rozhodcovskom konaní nemá žiadne ustanovenie, ktoré by obmedzovalo stály rozhodcovský súd upraviť postup a priebeh rozhodcovského konania tak, ako je uvedený v rokovacom poriadku rozhodcovského súdu, t.j. aj postup v skrátenom konaní. Ani ust. § 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní nevylučuje možnosť úpravy o doručovaní výzvy na podanie žaloby spolu s rozhodcovským rozsudkom. Podanie žalobnej odpovede v tomto prípade má účinky zrušenia rozhodcovského rozsudku a rozhodca musí po posúdení veci vydať nový rozhodcovský rozsudok. K námietke povinnej, že zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že súd nie je oprávnený pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie znovu rozhodovať o vymáhanom nároku v tom rozsahu, v akom o ňom rozhodoval orgán v základnom konaní. V rámci exekučného konania možno preskúmavať len okolnosti po vzniku exekučného titulu a nie okolnosti, ktoré nastali pred jeho vznikom. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne právne posúdil vec. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a zaviazal povinného na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia oprávnenému.
12. K vyjadreniu oprávneného sa vyjadrila povinná. Vo vyjadrení uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami oprávneného uvedenými vo vyjadrení a naďalej trvá na svojom odvolaní, ako aj na ostatných svojich tvrdeniach obsiahnutých v predchádzajúcich písomných podaniach. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a priznal je plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie povinnej v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP, nenariadil pojednávanie, nakoľko nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie povinnej nie je dôvodné, a preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
14. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 11.03.2015 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal súd prvej inštancie o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 13.04.2015 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria, rozhodcovského súdu v Žiline, so sídlom Žilina, sp. zn. RK-PC-1869/14-EK zo dňa 04.12.2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 13.09.2012. Rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej (povinnej) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1.927,99 Eur s príslušenstvom. Právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi konania si rozhodcovský súd odvodil od rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 13.09.2012. Podaním zo dňa 29.01.2016 povinná podala návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Návrh odôvodnila tým, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore so zákonom, pretože nevykonal kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok zmluvy o úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti, čo zákon sankcionuje bezpročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Rozhodcovský súd ju preto zaviazal na plnenie v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov navrhla predmetnú exekúcie vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) a l) Exekučného poriadku. Návrh na zastavenie exekúcie odôvodnila aj tým, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná a jej uzavretím došlo k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. K návrhu povinnej na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie sa vyjadril oprávnený. Navrhol, aby súd prvej inštancie návrh povinnej v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
15. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinná dňa 13.09.2012 uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a dňa 13.09.2012 uzavreli Rozhodcovskú zmluvu č. XXXXXXXXXX. Odvolací súd po preskúmaní rozhodcovskej zmluvy v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky zistil, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou tvorí samostatnú časť, t.j. samostatnú listinu, ktorú povinná podpísala. Z bodu 1 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že obsahuje vyhlásenie dlžníka - povinnej, že svojim podpisom potvrdzuje, že súhlasí s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere. Bod 3. rozhodcovskej zmluvy obsahuje poučenie o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, bod 4., 5. a 6 obsahuje znenie rozhodcovskej zmluvy a bod 7. rozhodcovskej zmluvy obsahuje možnosť dlžníka
- povinnej odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy. To, že boli zmluvné podmienky vopred pripravené oprávneným na túto skutočnosť nemajú vplyv. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu, že tým, že zmluvné strany výslovne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu v zmysle ust. § 3 zákona o rozhodcovskom konaní tak, že podpísali rozhodcovskú zmluvu, ktorá tvorí samostatnú listinu, došlo k individuálnemu dojednaniu tejto zmluvnej podmienky, pričom uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, preto nemôže byť považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská zmluva tiež obsahovala možnosť odstúpenia od tejto zmluvy, čo povinná nevyužila. S ohľadom na formu, obsah, ako aj znenie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd dospel k záveru, že povinná ako spotrebiteľ kvalifikovaným spôsobom prejavila vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a uzavretie rozhodcovskej zmluvy samo o sebe nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako to označil súd prvej inštancie.
16. Pokiaľ povinná v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj v odvolaní namietala, že rozhodcovský súd vo svojom rozhodnutí neprihliadol na neprijateľné podmienky v zmluve o revolvingovom úvere, a to, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo zákon sankcionuje tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov a že v rozpore so zákonom rozhodol v skrátenom konaní, odvolací súd uvádza, že z podstaty exekučného konania vyplýva, že existencia práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti musí byť najprv určená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu alebo iným zákonom stanoveným spôsobom. Z toho dôvodu je nutné, aby všetko, čo je potrebné pre určenie práva, bolo vykonané v konaní o veci samej (v tzv. základnom konaní). V konaní o vymoženie takto určeného práva (v exekučnom konaní) je potom možné prihliadnuť už iba na to, čo sa udialo po vydaní exekučného titulu. Okolnosti majúce za následok zánik práva, ktoré nastali pred vydaním titulu, zákon umožňuje uplatniť len v konaní vo veci samej (v tzv. základnom konaní) a spôsobom na to určeným. Ich relevancia sa dovršuje vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú stránku exekučného titulu, pretože je viazaný rozhodnutím súdu v základnom konaní, to znamená, že rozhodnutie súdu v základnom konaní nemôže byť exekučným súdom posúdené ako rozporné so zákonom. V exekučnom konaní súd skúma len to, či došlo k zániku práva vyplývajúceho z exekučného titulu po jeho vydaní. Vzhľadom na to, že povinná v základnom konaní nenamietala uvedené skutočnosti, pričom nevyužila
ani možnosť v zákonom stanovenej lehote žalobou podanou na príslušnom súde domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a exekučný súd vo vykonávacom konaní už nie je oprávnený skúmať skutočný obsah hmotnoprávneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou a rozhodovať tak meritórne vo veci, odvolací súd túto námietku povinnej považoval za nedôvodnú.
17. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
18. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).