Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/209/2017

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Mgr. U. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XX, O., zastúpený: AK - JUDr. Ján Krnáč, s. r. o., so sídlom LUX Residence, Námestie slobody 2, Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, IČO: 00164381, so sídlom Stromová 1, Bratislava 1, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. októbra 2016 č. k. -151 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške 35.731,27 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 03.09.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 30.06.2009 bol vymenovaný do funkcie riaditeľa Základnej školy, s právnou subjektivitou, v Kružlove. Tvrdil, že protiprávne, bez akéhokoľvek zákonného dôvodu, mu Obec Kružlov, v zastúpení starostom (ďalej len „zriaďovateľ“) zabránil vykonávať od 9.12.2010 jeho funkciu a od 9.12.2010 mu zriaďovateľ nevyplácal funkčný plat, na ktorý má v zmysle menovacieho dekrétu nárok až do 30.6.2014. Podľa žaloby bol dňa 9.12.2010 neprávoplatne odvolaný z funkcie riaditeľa školy. Voči tomuto rozhodnutiu podal dňa 15.12.2010 odvolanie. V súdnom konaní vedenom pod sp. zn. Krajský súd v Prešove dňa 18.8.2011 vydal uznesenie, ktorým uložil Krajskému školskému úradu v Prešove, ako správnemu orgánu, povinnosť rozhodnúť o jeho odvolaní do 30 dní. Dňa 13.6.2012 Krajský školský úrad v Prešove zrušil ako nezákonné rozhodnutie Obce Kružlov v celom rozsahu a uložil Obci Kružlov opätovne riadne vec prejednať a rozhodnúť. Dňa 19.6.2012 ho Obec Kružlov druhýkrát, neprávoplatne, z funkcie riaditeľa ZŠ odvolala. Dňa 1.7.2012 podal odvolanie, keď Krajský školský úrad v Prešove dňa 23.8.2012 napadnuté rozhodnutie zrušil ako nezákonné a opätovne vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 5.10.2012 ho zriaďovateľ opätovne, t. j. tretíkrát neoprávnene z funkcie riaditeľa školy odvolal. Na jeho odvolanie Obvodný úrad v Prešove rozhodnutie zriaďovateľa zrušil definitívne ako nezákonné a konanie zastavil.

2. Nesprávny úradný postup zriaďovateľa videl žalobca v tom, že bol trikrát nesprávne odvolaný z funkcie riaditeľa školy, z ktorého dôvodu je jediným a zákonným riaditeľom školy. Škoda podľa neho spočíva v tom, že týmto postupom mu zriaďovateľ znemožnil výplatu funkčného platu od 9.12.2010. Je bez príjmu, na ktorý má nárok až do 30.6.2014, keď nevyplatený plat predstavuje netto sumu 35.731, 27 eur. Žalovanému zaslal Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 26.2.2014, pričom mu žalovaný listom zo dňa 31.8.2015 v odpovedi oznámil, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú čo do dôvodu a výšky a nárok na náhradu škody neuspokojí.

3. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého sa odvolanie riaditeľa ZŠ neriadi zákonom o správnom konaní, ale ide o právny úkon, ktorého neplatnosti sa dotknutý riaditeľ musí domáhať žalobou o neplatnosť v občianskom súdnom konaní. Tiež vyjadril názor, že žalobca bol odvolaný z funkcie v súlade so zákonom, po odvolaní z funkcie sa bez ospravedlnenia opakovane nedostavil do práce, preto s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Poprel, že by žalobcovi vznikla škoda titulom nevyplatenia platu, pretože od 9.12.2010 do okamžitého skončenia pracovného pomeru mu bol tento podľa žalovaného vyplácaný. Vyjadril názor, že ďalej mu nemohol byť vyplácaný funkčný plat, keďže jeho pracovný pomer zanikol. Poukázal na to, že žalobca poberal invalidný dôchodok a bol zamestnaný ako radca na Krajskom školskom úrade v Prešove, kde riadne poberal plat, takže mu žiadna škoda nevznikla. Žalobu žiadal preto v celom rozsahu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uvedeného zákona, , uvedeného zákona, uvedeného zákona, so zreteľom na procesné ustanovenia , , a , ktoré upravujú, kto je stranou sporu.

5. Konštatoval, že pri stranách sporu je potrebné rozlišovať tzv. vecnú legitimáciu, ktorú vymedzuje právo hmotné, keď to, kto je stranou sporu, vymedzuje právo procesné. Právne posúdil, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tiež konštatoval, že žalobca zastúpený advokátom označil za žalovaného Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, pričom voči takémuto označeniu žalovaný vzniesol vo veci námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorou sa rozumieme stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník musí byť subjektom práva alebo povinnosti, ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide. Ide o otázku vecnej - aktívnej alebo pasívnej legitimácie, s tým, že ak niekto v konaní nie je aktívne alebo pasívne legitimovaný, nie je možné voči nemu rozhodnúť v konaní inak, než žalobu zamietnuť.

6. Poukázal na to, že z dikcie ust. v spojení s vyplýva, že za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom štát, pričom v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. Právne teda posúdil, že nositeľmi zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú podľa Z. z štát, obce a vyššie územné celky, keď podobne sa vyjadril i Najvyšší súd SR, ktorý jednoznačne uviedol, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je štát. Konštatoval, že v danej veci bola žaloba podaná voči inému subjektu, ako je štát. Právne uzavrel, že samotná skutočnosť, že ústredný orgán štátnej správy, ako žalovaný, nie je v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pasívne vecne legitimovaný, vyplýva z hmotného práva.

7. Argumentoval, že ak by poučil žalobcu o tom, že má žalovať štát, poučil by ho o hmotnom práve, hoci v rámci ustálenej judikatúry, tiež i podľa novej úpravy je ustálené, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie strán sporu o ich procesných právach a povinnostiach (o procesných úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe), pričom vyslovil názor, že zo žiadnych ustanovení alebo nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, keď by nešlo o poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale poučenie o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný ani oprávnený poskytnúť.

8. Poukázal na obdobný názor Najvyššie súdu SR : „V sporových konaniach, ktoré môžu začať iba na základe návrhu (aktuálne žaloby), nemožno za účastníka konania (stranu sporu) považovať toho, kto nebol žalobcom v žalobe označený ako žalovaný a to ani v prípade, že sa ho vec inak týka, pričom nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť podľa , .

9. Súd prvej inštancie označil predmetné konanie za sporové, ktoré môže začať len na návrh (žalobu), pričom zaujal názor, že aj v zmysle novej právnej úpravy civilného procesu za strany takéhoto konania možno považovať len také subjekty, ktoré žalobca v žalobe označí ako stranu žalovanú. Mal za to, že ak žalobca v žalobe neoznačí za stranu sporu ako stranu žalovanú nositeľa hmotnoprávnej povinnosti, nemožno za účastníka konania (stranu sporu) tento subjekt považovať, a to aj napriek tomu, že sa ho takého konanie týka.

10. Dospel k záveru, že podľa citovaných ustanovení jediným subjektom, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú obcou, ako orgánom územnej samosprávy, a to nesprávnym úradným postupom je jedine štát (Slovenská republika), v mene ktorej koná Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, ako ústredný orgán štátnej správy. Mal za zrejmé, že na strane žalovaného mala vystupovať Slovenská republika, a nie štátny orgán, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Posudzujúc pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného tak, ako ho označil žalobca, dospel k záveru, že v danom prípade je nositeľom pasívnej legitimácie výlučne štát - Slovenská republika a nie štátny orgán, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR.

11. Súd prvej inštancie poukázal na to, že procesnú zodpovednosť za označenie strán sporu v žalobe nesie žalobca, naviac zastúpený zástupcom z radov advokátov, ktorý zodpovedá za nesprávne označenie vecne legitimovanej strany sporu. K uvedenej vade konania prihliadol z úradnej povinnosti a žalobu pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol, pričom sa už ďalej nezaoberal predpokladmi zodpovednosti za škodu.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa , avšak z dôvodu, že úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, uvedený nárok mu nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Jeho odôvodnenie označil za nedostatočné, keď súdu prvej inštancie vytkol, že nevenoval dostatočnú pozornosť okolnostiam uvádzaným v žalobe a z jeho strany došlo k podstatným procesným pochybeniam. Uvedeným postupom mu bolo podľa neho porušené jeho právo na spravodlivý proces, keď napadnutý rozsudok označil za arbitrárny. Pokiaľ ide o posudzovanie pasívne legitimovaného subjektu v spore súdom prvej inštancie namietal, že nedostatok svojej pasívnej legitimácie vzniesol žalovaný na pojednávaní konanom dňa 12.10.2016, ktorú argumentáciu doložil písomným podaním, na základe ktorého súd prvej inštancie rozhodol, pričom mu neumožnil k tejto obrane žalovaného sa náležite vyjadriť a písomné podanie žalovaného k tejto právnej otázke mu ani nedoručil. Mal za to, že súd prvej inštancie mal reagovať aplikáciou ust. , resp. a , resp. a a nasl. a vyzvať ho na odstránenie vád žaloby. Následne by označenie žalovaného upravil, ktorú úpravu by bol povinný súd prvej inštancie akceptovať. V tomto smere poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu SR. Upozornil na zákaz prepiateho formalizmu v materiálnom právnom štáte. S poukazom na predmet konania, ktorým je nárok podľa , bolo podľa neho zrejmé, že žaluje štát a označením štátneho orgánu za žalovaného bola podľa neho spôsobená nezrozumiteľnosť jeho žaloby, na konvalidáciu ktorej bol súd prvej inštancie povinný ho vyzvať. Opätovne poukázal na výsledky súdnej praxe podporujúce jeho právny názor, od ktorých sa súd prvej inštancie bez vysvetlenia odchýlil. Zhrnul, že súd prvej inštancie sa ani sám neoboznámil s písomným podaním žalovaného, v ktorom nedostatok svojej pasívnej legitimácie v konaní namietal, v rozpore s s jeho obsahom neoboznámil ani žalobcu a nedal mu možnosť sa k tejto námietke vyjadriť, neupozornil ho na nezrozumiteľnosť žaloby a neumožnil mu vykonať jeho procesné práva a dispozičné úkony a nepostupoval v súlade s ust. , nevykonal dokazovanie a neoboznámil strany sporu s výsledkom vykonaného dokazovania, neumožnil im podať ďalšie návrhy na dokazovanie a neumožnil im využiť právo záverečnej reči.

14. Na odvolanie žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.02.2017, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvej inštancie podľa neho jednoznačne vysvetlil otázku pasívne legitimovaného subjektu v danom konaní a s jeho právnym posúdením tejto otázky sa plne stotožnil. Podanú žalobu mal za úplnú a zrozumiteľnú. Poukázal na ust. , ktoré upravuje označenie štátu a štátneho orgánu, ktorý za štát koná. Vyjadril

názor, že ust. je možné aplikovať len v prípade zjavnej nesprávnosti a nie v prípade chybného označenia žalovaného, keď poučením v tomto smere by došlo k poučeniu o hmotnom práve.

15. Žalobca v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.04.2017 zotrval v celom rozsahu na svojej predchádzajúcej právnej argumentácii, keď po aplikácii ust. mohol realizovať viaceré kroky za účelom odstránenia formálnych nedostatkov žaloby. Vytkol súdu prvej inštancie, že ho na nezrozumiteľnosť žaloby neupozornil, keď z obsahu žaloby vyplývalo, že za žalovaného považuje štát napriek tomu, že za tento subjekt bol označený štátny orgán, ku ktorému bolo uvedené, že ide o štátny orgán - ministerstvo Slovenskej republiky. Uvedenú hru so slovíčkami označil za prehnaný formalizmus v rozpore s princípmi civilného sporového konania a s ústavnými zásadami a garanciami. V ostatnom odkázal na svoje predchádzajúce písomné podania.

16. Žalovaný v rámci svojej písomnej odvolacej dupliky doručenej súdu prvej inštancie dňa 06.06.2017 pripomenul, že v danom prípade bol za žalovaného označený štátny orgán, a to Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, keď v zmysle ust. a súd prvej inštancie nebol povinný žalobcu poučiť o procesných právach a povinnostiach, nakoľko bol zastúpený advokátom. Vyjadril názor, že neobstojí argumentácia žalobcu o nutnosti výzvy súdu prvej inštancie na konvalidáciu žaloby. Poukázal na existenciu právneho jazyka v legislatívnych pravidlách vlády SR a pri tvorbe zákonov, ktorý musí byť zrozumiteľný, terminologicky presný a jednotný, preto sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tzv. slovíčkarení. Do pozornosti dal povinnosti advokáta podľa ust. zákona o advokácii, ktoré podľa jeho názoru boli porušené. Poukázal na prerušené súdne konanie sp. zn. v identickej veci.

17.Obsah ďalších písomných podaní strán sporu odvolací súd neuvádza, keďže ide o podania nad rámec ust. a až 3 .

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa , a a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Predmetom preskúmavaného súdneho konania začatého podaním žaloby dňa 23.09.2015 za účinnosti (ďalej len „OSP“) je nárok žalobcu na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže žalovaný neuspokojil nárok žalobcu, a to napriek jeho podaniu žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR. Je zrejmé, že vychádzajúc z dikcie uvedeného zákona pasívne legitimovaným subjektom v konaní s takýmto predmetom je štát, v mene ktorého pred súdom v rámci súdneho konania koná príslušný štátny orgán alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ktorý sám o sebe pasívne legitimovaným subjektom nie je.

20.Dôležité je v danej veci upriamiť pozornosť na text žaloby, v ktorom sa uvádza, že jej predmetom je náhrada škody podľa ust. 9 ods. 1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov titulom žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, keď i podľa textu samotnej žaloby v súdnych konaniach s takýmto predmetom koná pred súdom v mene štátu príslušné ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy. V žalobe žalobca poukazuje na listinný dôkaz, a to jeho žiadosť o predbežné prerokovanie tohto nároku podľa ust. a nal. . Ak popri uvedenom texte žaloby bolo za žalovaného označené len Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, jednalo sa o logický rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok odvíja, ktorý rozpor vyvoláva nedostatok žaloby, na ktorej konvalidáciu bol súd prvej inštancie povinný v zmysle ust. platného do 30.06.2016, t. j. v čase podania žaloby, žalobcu vyzvať a až následne v konaní pokračovať. Povinnosť súdu podľa ust. nie je možné zamieňať s poučovacou povinnosťou podľa ust. , o čom svedčia mnohé rozhodnutia súdov všetkých stupňov, keď túto už ustálenú a konštantnú súdnu judikatúru odobril aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze -33 zo dňa 12.01.2017, ktorým konštatoval, že aktuálnou požiadavkou výkladu právnych noriem je požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať práve normy v prospech realizácie a tiež medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd. Ide o uprednostnenie materiálneho právneho štátu pred formalistickým výkladom právnych noriem. Ústavný súd SR v tomto prípade pripomenul, že už predtým judikoval, že výklad a aplikácia ust. , musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa , s tým, že všeobecné súdy majú v občianskom súdnom konaní poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti, keď sám umožňoval odmietnuť podanie podľa ust. len vtedy, ak v konaní nebolo možné pre nedostatky podania pokračovať. Ústavný súd pripomenul rozlíšenie medzi všeobecnou poučovacou povinnosťou, ktorú nemajú vo vzťahu k stranám sporu zastúpených advokátom, a osobitnou poučovacou povinnosťou (napr. ust. ), ktorou je všeobecnému súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách poučil osobitne účastníka v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť podľa ust. smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené.

21. Žaloba vykazovala vady, na ktorých odstránenie bol povinný súd prvej inštancie žalobcu vyzvať. Žalobca v žalobe za žalovaného označil Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako subjekt občianskeho súdneho konania, hoci v ďalšom texte žaloby a v celom jej obsahu ako žalovaného, proti ktorému žaloba smeruje a od ktorého sa žalovaných nárokov domáha, uvádza štát - Slovenskú republiku, ktorá skutočnosť je zrejmá už len z toho, že podľa žaloby ide o nárok podľa , ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zo žaloby teda vyplýval zrejmý nesúlad medzi označením subjektu daného občianskeho súdneho konania a skutkovými okolnosťami, od ktorých žalobca nárok uplatnený žalobou odvíja, keď svojich žalobou uplatnených nárokov sa domáha od Slovenskej republiky. Žaloba je tak pre tento jej vnútorný rozpor neurčitá a nezrozumiteľná. Preferujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti v prípade, ak bol v žalobe ako žalovaný označený orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bol namieste procesný postup podľa ust. pre vadu žaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. Na podporu uvedeného právneho názoru je možné upozorniť na súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , .

22.Ust. v relevantnom čase upravovalo postup súdov po podaní jednak nesprávnych a neúplných žalôb, ako aj žalôb nezrozumiteľných, akou bola i žaloba podaná v preskúmavanej veci. Bolo teda procesnou povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať podľa ust. a na opravu tejto nezrozumiteľnosti žalobcu vyzvať, a to kvalifikovaným spôsobom spočívajúcim v uvedení skutočností, pre ktoré považuje podanú žalobu za nezrozumiteľnú a nie dopytom na pojednávaní, či trvá na označení žalovaného v žalobe. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, že obligatórny procesný postup súdu podľa ust. , ktorý je daný zákonom, nie je možné zamieňať s poučovacou povinnosťou súdu podľa ust. o procesných právach a povinnostiach a teda musí smerovať vo vzťahu k strane sporu aj v prípade jej zastúpenia advokátom. Navyše na otázku nutnosti konvalidácie žaloby nemožno aplikovať ust. platného od 01.07.2016, a to napriek jeho okamžitej aplikabilite, keďže žaloba bola ako nezrozumiteľná podaná dňa 23.09.2015 za účinnosti a podľa uvedeného procesného kódexu mala byť na základe zákonnej súčinnosti konajúceho súdu v zmysle ust. daná žalobcovi možnosť ju konvalidovať.

23. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. , keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v jeho nečinnosti pri odstraňovaní vád podania - žaloby žalobcu, znemožnil tomuto uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv ( odstraňovanie vád podania v zmysle kvalifikovanej výzvy súdu) v takej intenzite, že týmto došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, pričom vzhľadom na dvojinštančnosť občianskeho súdneho konania nie je účelné, aby tento nedostatok odstraňoval súd odvolací. Ďalšími odvolacími námietkami žalobcu o nedodržaní zákonného procesného postupu súdom prvej inštancie sa už odvolací súd nezaoberal.

24. Podľa ust. odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný vyššie vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho ( ). Jeho úlohou bude postupovať procesne v zmysle týchto intencií a v prípade dosiahnutia perfektnosti žaloby ju opätovne prejednať pri dodržaní všetkých procesných práv strán sporu a vo veci opätovne rozhodnúť ( ).

25. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania ( ).

26.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh) ( ).