Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Saz/1/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Mariánom Haladejom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. B. C., bez cestovných dokladov a dokladov o totožnosti, toho času na neznámom mieste, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5887-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023, takto

rozhodol:

I. U r č u j e , že rozhodnutie o zaistení žalovaného Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica, č. PPZ-HCP-BB4-5887-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023, ktorým bol zaistení žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A. B. C., bez cestovných dokladov a dokladov o totožnosti, toho času na neznámom mieste, bolo nezákonné.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 24.11.2023, predloženou žalovanému dňa 29.11.2023 a doručenou dňa 12.12.2023 Správnemu súdu v Košiciach, sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB4-5887-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 (ďalej len „žalované rozhodnutie“), ktorým bol žalobca zaistený pre účely výkonu administratívneho vyhostenia podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca bol prepustený na slobodu.

Administratívne konanie

2. Dňa 06.11.2023 bol žalobca o 05:40 hod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Partizánska Ľupča, ktorá bola vyslaná do obce Ipeľské Predmostie, v ktorom sa mali nachádzať migranti. Následne bol žalobca zadržaný hliadkou PZ z dôvodu, že nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a preukázať oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky, z uvedeného bol predvedený hliadkou PZ za účelom administratívnych úkonov vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO(?), MIGRA, EURODAC a AFIS bol o žalobcovi zistený záznam v systéme MIGRA. (Pozn. z administratívneho spisu nie je možné zistiť, či bol zistený záznam v informačnom systéme INO, nakoľko z predloženého záznamu nie je možné zistiť, či bol záznam zistený alebo nie) .

3. V rámci vypočutia v administratívnom konaní žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka, uviedol, že rozumie tlmočníkovi, uviedol, že je schopný vypovedať, nemá nejaké ťažkosti ani lieky, ktoré by ovplyvnili jeho výpoveď, uviedol svoje identifikačné údaje, uviedol, že nepožaduje prítomnosť právneho zástupcu, uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov na krytie nákladov na pobyt na území SR, nemá tu ani uzatvorené zdravotné poistenie, nevie si na území SR zabezpečiť ubytovanie, nebol trestaný.

4. Na základe vyhodnotenia skutkového stavu a zistených skutočností žalovaný vydal dňa 07.11.2023 žalované rozhodnutie, ktorým bol žalobca zaistený v čase od 17:25 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa zákona cˇ. o pobyte cudzincov (ďalej ako „zákon o pobyte cudzincov) bola dĺžka doby zaistenia stanovená do 07.12.2023. Dňa 05.12.2023 bol vydaný príkaz Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo príkazu PPZ-HCP-BB4-5887-028/2023-AV zo dňa 05.12.2023 na prepustenie žalobcu zo zaistenia podľa podľa . Žalobca bol prepustený zo zaistenia dňa 05.12.2023. (predmetný príkaz predložil žalovaný až na výzvu súdu).

5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez oprávnenia, pričom rozhodnutím mu nebola uložená lehota na vycestovanie. Žalobca naplnil dôvod pre rozhodnutie o administratívnom vyhostení za neoprávnený pobyt. Odkladný účinok bol vylúčený, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, cˇo malo za následok, že rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, a to dňa 07.11.2023. Žalobca bol administratívne vyhostený s povinnosťou opustiť územie Slovenskej republiky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky. Žalovaný pri zvažovaní krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vychádzal najmä zo zápisnice o podaní vyjadrenia, v ktorej žalobca uviedol, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky. Žalovaný neurčil Sýrsku arabskú republiku ako krajinu, kam má byť žalobca vyhostený najmä pre dôvody uvedené v s tým, že Útvar policajného zaistenia cudzincov bude počas doby zaistenia preverovať možnosť vyhostenia do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca nežiadal. Riziko úteku je podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu dôvodné, keďže žalobca nedisponuje cestovným dokladom, nemá udelené víza a ani nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky a ani na území iného členského štátu, nemá ani dostatočné prostriedky na to, aby si zabezpečil pobyt a stravu na území Slovenskej republiky a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky. Taktiež v otázkach súvisiacich s bezpečnostnými rizikami, ktoré by žalobcovi mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť z dôvodu, že je zlá životná situácia. Žalobca teda neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku akým je zaistenie, ktorými je oprávnený zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Žalobca nemal pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov mal žalovaný za to, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonné pozbavenie slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky

Konanie pred správnym súdom

6. Proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia žalobcu podal žalobca v zákonnej lehote dňa 29.11.2023 správnu žalobu zo dňa 24.11.2023 a v nej správnemu súdu navrhol zrušiť toto rozhodnutie a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Pre prípad, že by žalobca bol prepustený zo zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu, žalobca žiadal určiť, že zaistenie bolo nezákonné. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vo výške 155,04 eur.

7. V správnej žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nesprávne právne posúdenie, nedostatočné zistenie skutkového stavu a k nesprávne zistenia žalovaného. V dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že zaistenie je možné len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a to iba, ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Ustanovenie podľa žalobcu síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejedávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobca je Sýrskym príslušníkom, do zariadenia pre cudzincov už zaslal kópiu svojho dokladu. Po úteku zo Sýrie tranzitoval územím viacerých krajín, avšak oprávnenie k pobytu na ich území nemal.

8. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobca po celú dobu jeho úteku zo Sýrie prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jeho veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie. Žalobca tvrdil, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potencionálne možný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením cˇl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňovala im po dobu minimálne troch rokov zotrvanie na území SR, resp. sýrskych štátnych príslušníkov nezaisťovala pre neúčelnosť, iba im vydala rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením lehoty na dobrovoľné vycestovanie z územia Slovenskej republiky (obdobne v prípade afganských štátnych príslušníkov). Z toho dôvodu policajné útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostiteľnosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov. Zaistenie žalobcu je pre jeho neúčelnosť nezákonné a v rozpore s cˇl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože nie je predpoklad, že bude možné realizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.12.2023 uviedol, že mu bola doručená správna žaloba vo veci zaistenia žalobcu, ktorá mu bola doručená dňa 29.11.2023. Žalovaný uviedol, že Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola doručená fotokópia identifikačného dokladu žalobcu, ktorým bolo potvrdené, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, rovnako Srbská republika nesúhlasí s prijatím menovaného cudzinca späť na svoje územie ako i je tu existenciou prekážok administratívneho vyhostenia z pohľadu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v jeho krajine a teda zanikol účel administratívneho vyhostenia. Uviedol, že cudzinec bol prepustený zo zaistenia dňa 05.12.2023 a bolo mu umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky.

10. V rámci prípravy pojednávania si správny súd vyžiadal od žalovaného preukázanie skutočnosti, že bol žalobca prepustený, rovnako, vzhľadom k tomu, že spolu so žalobou nebol doručený celý a kompletný administratívny spis, vyžiadal si opätovne predloženie kompletného administratívneho spisu.

11. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 29.12.2023 so začiatkom o 10:30 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnil už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil v podaní doručenom správnemu súdu dňa 27.12.2023 z dôvodu personálnej zaneprázdnosti a ekonomických dôvodov. Neprítomná bola aj verejnosť. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 29.12.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. , veta druhá a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach. Relevantné právne predpisy

12. Podľa ust. , na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

13. Podľa ust. , administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa .

14. Podľa cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Podľa § cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.

15. Podľa ust. , policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 12. Podľa ust. , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

16. Podľa policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

17. Podľa ust. vety prvej , štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

18. Podľa ust. , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa druhej vety právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody

domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

22. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

23. Podľa ustanovenia o správnom konaní v platnom znení (ďalej len „“) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

24. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. Podľa ustanovenia v platnom znení (ďalej len „“) správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 26. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

27. Podľa správna žaloba podľa musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.

28. Podľa správna žaloba sa podáva žalovanému.

29. Podľa žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

30. Podľa ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd

31. Podľa Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa až f) a až k).

32. Podľa vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.

33. Podľa § žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

34. Podľa § žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.“

Právny názor správneho súdu

35. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.11.2023 o zaistení, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to v právnych medziach vznesených žalobných námietok a na pojednávaní konanom dňa 29.12.2023 dospel k záveru že podaná žaloba je dôvodná a žalované rozhodnutie je postihnuté takou vadou, ktorá ho robí nezákonným a vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol už prepustený zo zaistenia, súd rozhodol už len o určení, že zaistenie bolo nezákonné.

36. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú v prvom rade námietku žalobcu týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, skúmať či osoba žalobcu, ktorého osobná sloboda mala byť zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľným, prípadne či neexistujú prekážky jeho vyhostenia a teda či obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením je účelným a potrebným.

37. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, ktoré bolo vydané práve na účel výkonu jeho vyhostenia nevyplýva, žeby sa žalovaný zaoberal reálnou možnosťou vyhostenia žalobcu do niektorej z krajín, do ktorej by v zmysle žalobca mohol byť vyhostený, t.j. žalovaný nemal ustálené, či by bol žalobca vyhostiteľným. či už do krajiny jeho pôvodu, do krajiny tranzitu, či do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej by sa žalobca chcel dobrovoľne vrátiť a ktorá by ho prijala, prípadne do členského štátu, v ktorom by mal žalobca udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Inými slovami, žalovaný, okrem krajiny pôvodu žalobcu, o ktorej ustálil, že je to Sýrska arabská republika, hoc rozhodnutí o zaistení uvádza, že je štátnym príslušníkom Afganskej islamskej republiky (čo je prvý rozpor s výsledkami doukazovania alebo tvorí len administratívnu chybu v písaní), že nemal ustálený zoznam krajín, do ktorých by potencionálne mohol byť žalobca vyhostiteľným a vo vzťahu ku ktorým by tak žalovaný bol povinný skúmať (overovať) možnosť tejto vyhostiteľnosti žalobcu a v interakcii na to, aby mohol pre účel tohto overovania obmedziť žalobcu na osobnej slobode a určiť aj lehotu nevyhnutnú na toto overovanie, ktorá lehota by tak logicky bola lehotou doby zaistenia.

38. Vo vzťahu k domovskej krajine žalobcu, je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu vnútorne rozporným, keďže žalovaný na jednej strane uvádza, že žalobcu nemôže vyhostiť do Sýrie, a to odhliadnuc od všeobecne známeho tohto dôvodu, ktorým je prebiehajúci vojnový konflikt v tejto krajine, ktorý dôvod, resp. prekážku vyhostenia žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonkretizoval, avšak na druhej strane žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovi by pri návrate do Sýrie nič nehrozilo, keďže túto krajinu opustil z dôvodu nepriaznivých životných podmienok. Inak povedané, žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite nevysporiadal s dôvodom možnosti, resp. nemožnosti vyhostiť žalobcu do jeho domovskej krajiny v interakcii na dve rozdielne skutočnosti a to na skutočnosť o prebiehajúcom vojnovom konflikte v krajine pôvodu žalobcu a k skutočnosti uvedenej pri vypočutí samotným žalobcom, bez vysvetlenia vnútorného rozporu v tom smere, či sa teda jedná pre žalobcu o bezpečnú krajinu alebo nie.

39. Ako už bolo uvedené, žalovaný sa nevysporiadal ani s tým, či tu okrem domovskej krajiny žalobcu existuje aj iná krajina, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť. Žalovaný sa v tomto kontexte nevysporiadal a nezisťoval ani to, či žalobca mal povolený pobyt na územiach štátov, cez ktoré tranzitoval a teda či tieto krajiny by mohli mať eventuálne vedomosť o pohybe žalobcu na ich území, z ktorého dôvodu by mohli súhlasiť s jeho návratom a žalovaný nezaujal stanovisko ani k situácii v krajinách do ktorých, aj keď iba na základe svojej všeobecnej úvahy, mohol byť podľa žalovaného žalobca vyhostený z hľadiska, či by žalobcovi v týchto krajinách nehrozilo napokon vyhostenie do domovskej krajiny v zmysle z hľadiska dodržiavania medzinárodných záväzkov na poli ochrany ľudských práv týmito krajinami.

40. Z predloženého administratívneho spisu, ktorý spis je žalovaný povinný predložiť kompletný a už spolu s podaním žaloby, nie je zrejmým, žeby žalovaný aspoň v medziobdobí po vydaní rozhodnutia o zaistení a to dňa 07.11.2023, do doby predloženia administratívneho spisu správnemu súdu, ktorý bol doručený, až na výzvu správneho súdu dňa 15.12.2023, čo je doba viac ako jeden mesiac, teda, žeby skúmal či už podmienky vyhostiteľnosti žalobcu do ktorejkoľvek krajiny či už pôvodu alebo tranzitu alebo, žeby vykonával kroky smerujúce k materiálno technickému zabezpečeniu jeho vyhostiteľnosti(v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne listiny preukazujúce, žalovaným

v rozhodnutí uvádzaný dopyt adresovaný Srbskej republike ohľadne prijatia žalobcu, prípadne dopyty žalovaného do prípadných iných, do úvahy prichádzajúcich, krajín vyhostenia, ohľadne prijatia žalobcu). Žalovaný obmedzil osobnú slobodu žalobcu síce na podklade formálne existujúceho rozhodnutia o jeho vyhostení, avšak po celú doterajšiu dobu tohto obmedzenia jeho osobnej slobody, sa žalovaný vôbec nezaoberal, či je toto zaistenie účelným a teda vykonateľným a v konečnom dôsledku potrebným. Uvedené správny súd vyvodzuje zo skutočnosti, že medzi 07.11.2023 (resp. 08.11.2023, kedy sa nachádza v spise záznam), až do podania žaloby vo veci samej administratívny spis neobsahuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a ani vyjadrenie žalovaného k žalobe neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí žalovaného nie je uvedená identifikácia úkonov, za účelom vykonania ktorých mal žalovaný vyvinúť aktivitu (napr. ktorý štát bude dopytovaný a pod.), aby mohol byť žalobca vyhostený a z dôvodu vykonania ktorých bolo nevyhnutným obmedzenie osobnej slobody žalobcu. Správny súd si je vedomý náročnosti agendy, nedostatku personálnych kapacít žalovaného a komplikácií s tým vzniknutých, táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu žalobcu tak, že počas zaistenia sa úkony, pre ktorý je zaistený vykonávajú neefektívne a neúčelne, v rozpore s účelom zaistenia.

41. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.

V uvedených súvislostiach, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 10.01.2020 podľa ktorého cit. „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce v v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“

42. Vzhľadom k uvedenému tak možno podľa správneho súdu sumarizovať, že aj keď nevyžaduje, aby už v rozhodnutí o vyhostení cudzinca musela byť uvedená konkrétna krajina do ktorej má byť cudzinec vyhostený, avšak aspoň na účely zabezpečenia vykonania takéhoto rozhodnutia o vyhostení je potrebné, aby v následnom rozhodnutí o zaistení, prijatom na účel vykonania rozhodnutia o vyhostení, správny orgán rozvinul svoje úvahy o reálne možnej vyhostiteľnosti tohto cudzinca minimálne do krajiny jeho pôvodu z hľadiska situácie v tejto krajine v interakcii na cudzincom tvrdený jeho status v tejto krajine, či prípadne na neho tam číhajúce hrozby a ak to nie je možné, napr. pre ohrozenie života či zdravia v domovskej krajine, je nutné, aby správny orgán (žalovaný) v rozhodnutí o zaistení uviedol aj úvahy o prípadne možnej vyhostiteľnosti cudzinca do inej krajiny v zmysle cit. , pretože nadväzne tieto úvahy súvisia aj s určením doby trvania zaistenia, ktorej určenie závisí napr. od toho, ako zložitá (technicky či vecne) je komunikácia s príslušnou, pre vyhostenie zvažovanou krajinou, resp. aké materiálno-technické podmienky musia byť splnené na vyhostenie do tej ktorej krajiny (napr. aké cestovné doklady musí cudzinec mať) a pod..

43. V danom konkrétnom prípade v samotnom rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený (čo zákon dovoľuje), avšak, keďže ani z obsahu nadväzujúceho preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o zaistení nie sú zrejmé jasné a nerozporuplné úvahy žalovaného vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu ani do jeho domovskej krajiny, prípadne do inej krajiny podľa cit. a z napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení tak nie je zrejmým, ani to, akými úvahami sa teda žalovaný riadil pri určení doby trvania zaistenia žalobcu, správny súd už na základe týchto zistení má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným.

44. Obmedzenie osobnej slobody má byť iba výnimočným a preto je nevyhnuté mať náležite a žalovaným proaktívne zistený skutkový stav, čo sa v danom prípade nastalo. Na podporu vyššie uvedeného, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 05.04.2016 podľa ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byt' navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnost' a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

45. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonným aj z hľadiska v ňom žalovaným uvedeného dôvodu na zaistenie žalobcu, ktorým podľa žalovaného bolo to, aby žalobca, ako osoba bez dokladov a bez povolenia k pobytu na území Slovenskej republiky neohrozoval verejný poriadok, keďže tento dôvod zaistenia nie je zákonným, pretože ani návratová smernica nepozná možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku, pričom touto problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci Kadzoev, C-357/09, podľa bodu 70 ktorého cit. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“

46. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010 vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie úcˇelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pricˇom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte cˇl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne zacˇatie, cˇi priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na úcˇel zaistenia. Medzi zaistením a jej úcˇelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Správny súd sa s tvrdením žalovaného o potrebe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv a týmto ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy, nemôže stotožniť.

47. Na základe uvedených záverov, rozhodnutie o zaistení o zaistení je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia, cˇo odôvodňuje vyslovenie záveru o jeho nezákonnosti aj bez prihliadnutia na ostatné žalobné námietky uvedené v správnej žalobe. Nie je možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť a vcˇasnosť. Preto z dôvodu, že samotné rozhodnutie žalovaného trpí vadami, ktoré sú v rozpore so zákonom a ustálenou rozhodovacou praxou, súd žalobe vyhovel jej alternatívnemu petitu, preto podľa , žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného určil za nezákonné tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

48. Podľa zákona cˇ. , správny súd prizná žalobcovi vocˇi žalovanému právo na úplnú alebo cˇiastocˇnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom rozsahu, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.