Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_13Cob-83-2019.pdf
PDF · 101.36 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/83/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát, so sídlom Bajkalská 21/A, 827 99 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 173 31 927, proti žalovanému: ICOR s.r.o., so sídlom Školská 2006/33, 022 01 Čadca, IČO: 46 858 687, v konaní o zaplatenie 684 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/140/2018-22 zo dňa 31. januára 2019, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/140/2018-22 zo dňa 31. januára 2019 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd konanie zastavil. Samostatným výrokom rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Slovenskej obchodnej inšpekcii, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na žalobu žalobcu doručenú okresnému súdu dňa 27.11.2018, ktorou sa domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 684 Eur s príslušenstvom titulom regresného peňažného nároku podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 128/2002 Z.z.“), na tom skutkovom tvrdení, že uplatňovaná pohľadávka vznikla ako zákonom stanovená peňažná regresná povinnosť kontrolovanej osoby voči štátu zastúpenému orgánom kontroly v súvislosti s vykonanou kontrolou prevádzkarne žalovaného, zameranej na zistenie, či výrobky a služby pri ich predaji a poskytovaní sú v zmysle § 2 písm. a) zákona v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä či sa predávajú a poskytujú bezpečné a v správnej kvalite. Dňa 24.1.2018 inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove odobrali v intenciách § 5 ods. 6 písm. d) zákona č. 128/2002 Z.z. v prevádzkarni žalovaného na verifikáciu bezpečnosti a kvality 1 kus vzorky textilnej hračky zajac „GAZELO toys“, numer series: Z2504-Z2504-1061, EAN: 5907773961307. Technický skúšobný ústav Piešťany, š.p. vykonal požadovanú skúšku bezpečnosti a kvality výrobku, na základe ktorej bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela technickým požiadavkám podľa osobitného predpisu. Skúšobňa žalobcovi vyúčtovala náhradu nákladov skúšky vo výške 684 Eur faktúrou č. 11801349 zo dňa 3.4.2018, ktorú žalobca uhradil dňa 23.4.2018. Na základe uvedeného žalobca zistil splnenie podmienok pre použitie § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z., v dôsledku ktorého sa povinnosť štátu znášať náklady za vykonanie skúšky preniesla ex lege ako peňažná regresná povinnosť zo štátu na kontrolovanú osobu. Úhrada ceny skúšky vykonaná žalobcom sa tak stala plnením podľa právneho dôvodu, ktorý odpadol a kontrolovanej osobe vzniklo v súlade s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie vo výške, v akej žalobca plnil skúšobni. Žalobca tieto náklady skúšky žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 3600044 zo dňa 2.7.2018, ktorú žalovaný neuhradil. 2. Okresný súd preskúmaním žaloby a za aplikácie ust. § 3, § 4, § 9, § 10, § 161 ods. 1, 2 CSP dospel k záveru, že v danej veci nie sú naplnené procesné podmienky na prejednanie a rozhodnutie
veci, nakoľko daná vec nespadá pod právomoc všeobecných súdov SR vymedzenú v § 3 CSP. Okresný súd uviedol, že súdy si čo do oblasti sporov vymedzujú rozhodovania súkromnoprávneho charakteru, t.j. občianskoprávne, rodinné, pracovnoprávne a obchodné vzťahy, prípadne vyplývajúce z medzinárodného práva súkromného. O záležitostiach, ktoré nespadajú medzi súkromnoprávne spory, súd môže rozhodovať, len ak to zákon výslovne ustanovuje, čo je obsahom ustanovenia § 4 CSP. 3. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca uplatnil proti žalovanému nárok, ktorého hmotnoprávny základ je daný § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., ktorý je predpisom verejného práva upravujúcim štátnu kontrolu predaja výrobkov a poskytovanie služieb spotrebiteľom na vnútornom trhu, pôsobnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie pri kontrole vnútorného trhu, ochranné opatrenia a pokuty za porušenie zákona, ako aj spoluprácu Slovenskej obchodnej inšpekcie s inými orgánmi verejnej správy a občianskymi združeniami. Slovenská obchodná inšpekcia na úseku kontroly vnútorného trhu vystupuje v postavení správneho orgánu. Náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z. majú súvislosť s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v oblasti verejného práva. Predstavujú trovy dokazovania v správnom konaní, ktoré má povinnosť uhradiť kontrolovaná osoba (žalovaný) v prípade, ak sa preukáže na základe vykonaných skúšok, že ním predávaný výrobok nevyhovoval požiadavkám právnych predpisov na bezpečnosť alebo kvalitu. Rozhodovanie o trovách, ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s jeho postupom v konaní v oblasti verejnej správy, nie je rozhodovaním vo veciach súkromnoprávneho charakteru. Na rozhodovanie o nich preto nie je daná právomoc súdu v zmysle § 3 - § 4 CSP. V tejto súvislosti podporne poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.2.2008, sp. zn. 4Cdo 229/2007, zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2010 pod č. 7, podľa ktorého ,,Náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2004 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavujú trovy správneho orgánu súvisiace s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu. Rozhodovanie o uvedených trovách nepatrí do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní.“. Totožné závery boli Najvyšším súdom SR konštatované aj v ďalších rozhodnutiach NS SR, napr. v uznesení sp.zn. 3M Obdo 3/2008 z 21.7.2010, sp.zn. 4M Obdo 5/2007 a sp.zn. 6 Obdo 5/2007 z 13.12.2007. 4. Okresný súd poukázal na to, že Slovenská obchodná inšpekcia sa člení na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené Inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie príslušné pre jednotlivé kraje. Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého stupňa a Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie odvolacím orgánom. Nakoľko v zmysle § 31 ods. 2, v spojení s § 47 ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ktorý vzhľadom na nedostatok inej úpravy sa použije aj v konaní podľa zákona č. 128/2002 Z.z.), o trovách správneho konania rozhoduje správny orgán, ktorý inak rozhoduje vo veci, okresný súd konanie zastavil a vec postúpil na prejednanie príslušnému orgánu, do právomoci ktorého vec patrí - Slovenskej obchodnej inšpekcii, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1, ako správnemu orgánu prvého stupňa, ktorý podľa obsahu spisového materiálu (č.l. 6 spisu) vykonal odber vzoriek výrobku v prevádzke žalovaného. 5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci žalobca procesne zavinil zastavenie konania podaním žaloby na okresný súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať. Z uvedeného dôvodu žalovanému svedčí nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Nakoľko však v prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalovanému vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva trovy konania, súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. 6. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom prezentovaným v týchto rozhodnutiach a postúpením veci na správne konanie. Uviedol, že okresný súd vychádzal z nesprávneho výkladu § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa (ďalej len „zákon“), jeho vzťahu k § 12 zákona a kvalifikácie nákladov skúšky ako trovy správneho konania podľa § 31 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len SP) a tiež s posúdením vzťahu účastníkov sporu pri vzniku tejto povinnosti ako verejnoprávnym. Podľa výkladu žalobcu dôvodom podania žaloby je občianskoprávny peňažný spor o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému na úkor žalobcu vzniklo ako refundačná povinnosť splnením podmienok ustanovených v § 7 ods. 4 zákona. Na konania o tomto druhu peňažných sporov sú podľa § 3 CSP príslušné súdy. Vo vzťahu k uvedenému výkladu poukázal na rozhodnutia NS SR v konaniach sp. zn. 4 Obdo 28/2006 a sp. zn. 1 Obdo 1/2007, ako aj Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/85/2010 zo dňa 24.03.2011. Z dôvodu dvojakého právneho výkladu § 7 zákona o kvalifikáciu a príslušnosť konať v spore o povinnosti znášať náklady
skúšky kontrolovanou osobou, bolo toto ustanovenie s účinnosťou od 01.03.2012 doplnené o odsek 5, ktorý aplikáciu správneho poriadku na konanie o právnych vzťahoch upravených v jeho odsekoch 1 až 4 vylúčil. Tvorca zákona, tým nespochybniteľne potvrdil, ktorý z týchto výkladov pokladá za autentický. Okresný súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal. Žalobca poukázal na to, že pôsobnosť a právomoci SOI pri plnení úloh štátnej správy na úseku kontroly vnútorného trhu, ako aj práva a povinnosti kontrolovaného subjektu upravuje špeciálny zákon. Účastníci v ňom vystupujú v pozícii nezávislého orgánu kontroly a kontrolovanej osoby. Na právne vzťahy ktoré sú upravené v tomto zákone, sa všeobecný predpis o správnom konaní v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali nevzťahuje. SOI postavenie správneho orgánu a kontrolovaná osoba postavenie účastníka správneho konania v súlade s § 12 zákona získavajú, len ak konanie o právnych vzťahoch upravených týmto zákonom tento zákon neupravuje inak. Podľa žalobcu práva a povinnosti kontrolovanej osoby pri výkone kontroly sú v tomto zákone upravené v § 7, a to znením: „Kontrolovaná osoba má právo...“, „Kontrolovaná osoba je povinná...“. Podľa jazykového výkladu ich kvalifikoval ako ustanovenia ktoré špeciálne, na princípe objektívnej zodpovednosti upravujú práva a ukladajú povinnosti kontrolovanej osobe. Ich vznik viažu ex lege na splnenie podmienok upravených v dispozícii príslušného ustanovenia. Nakoľko ich kogentná formulácia sama o sebe nedovoľuje o takto upravenom právnom vzťahu konať a upraviť ho inak, pokladal aplikáciu § 12 zákona, teda všeobecného predpisu o správnom konaní na vznik takto upravených právnych vzťahov aj bez doplnenia § 7 o ods. 5 za vylúčené. Nesúhlasil s názorom, že v spore o povinnosti znášať náklady skúšky ide o verejnoprávny vzťah založený na nadriadenosti a podriadenosti. Tento sa v procese kontroly bezpečnosti a kvality výrobkov medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou uplatňuje len pri odoberaní vzorky a prijímaní opatrení na odstránenie nedostatkov zistených kontrolou. Taktiež nesúhlasil s kvalifikáciou sporného nároku ako povinnosť znášať trovy správneho konania jeho účastníkom podľa § 31 ods. 2 SP. Toto ustanovenie je postavené na princípe subjektívnej zodpovednosti. Je ho možné aplikovať len ako regres trov správneho konania za úkon, ktorý bol povinný vykonať na svoje náklady účastník správneho konania a v dôsledku zavineného nesplnenia tejto povinnosti bol tento úkon vykonaný na náklady správneho orgánu. Povinnosť upravená v § 7 ods. 4 zákona tieto podmienky nespĺňa. Vzniká mimo správneho konania na princípe objektívnej zodpovednosti. Samotné náklady skúšky vznikajú ako súčasť plnenia úloh orgánu kontroly upravených v špeciálnom zákone na základe obchodno-právneho vzťahu medzi orgánom kontroly a skúšobňou. Z neho vyplýva povinnosť skúšobne vykonať skúšku odobratej vzorky a vydať o jej výsledku protokol a povinnosť orgánu kontroly zaplatiť, náklady na jej vykonanie. Túto platbu realizuje po dodaní protokolu úhradou zo štátneho rozpočtu. Náklady za každú skúšku znáša sám, kým sa protokolom o skúške nepreukáže, že skúšaný výrobok nevyhovel. Až vtedy sa táto povinnosť prenáša ex lege na kontrolovanú osobu. Odobrať vzorku a vykonať skúšku môže orgán kontroly i proti vôli kontrolovanej osoby. Tým sa vylučuje jej zavinenie na ich vzniku, čo je základnou podmienkou pre aplikáciu § 31 ods. 2 SP. K mechanizmu vzniku povinností upravených v § 7 zákona uviedol, že pri povinnostiach uložených podľa ods. 2 a ods. 3, zákon ukladá kontrolovanej osobe na základe výzvy orgánu kontroly (i ústnej) niečo osobne konať, zdržať sa alebo strpieť konanie. Jej neuposlúchnutie sa kvalifikuje ako marenie, rušenie alebo sťažovanie výkonu kontroly. Zákon v § 9 ods. 2 oprávňuje orgán kontroly bez osobitného konania o tejto povinnosti vynútiť si jej splnenie ukladaním poriadkových pokút, a to i opakovane. Súdy sa pri konaniach o zákonnosti takýchto rozhodnutí s takýmto právnym výkladom stotožňujú. Podľa žalobcu obdobne kogentne je formulovaný aj vznik väčšiny povinností, ktoré ukladajú povinnej osobe niečo osobne konať, zdržať sa alebo strpieť konanie na všetkých úsekoch štátnej správy. Pri zistení ich porušenia sa nekoná o ich uložení individuálnym právnym aktom. Reakciou na zistené porušenie povinnosti je prijatie opatrení na donútenie porušovateľa, aby takto zákonom uloženú povinnosť splnil, alebo uloženie sankcie za jej porušenie. Na rozdiel od odsekov 2 a 3 zistením, že výrobok pri skúške nevyhovel, vzniká podľa ods. 4 kontrolovanej osobe peňažná regresná povinnosť voči orgánu kontroly. Tým sa štátom vykonané plnenie skúšobni stalo plnením z dôvodu ktorý zanikol. U kontrolovanej osoby sa to prejavilo ako vznik bezdôvodného obohatenia vo výške tohto plnenia. Tieto právne dôsledky vznikajú naplnením dikcie tohto odseku, čo je deklarované obsahom protokolu o skúške, ako všeobecne záväznej verejnej listiny. Nevydaním tejto pohľadávky štátu vzniká medzi účastníkmi peňažný spor. Zákon neposkytuje orgánu kontroly špeciálny nástroj na vynútenie si splnenia tejto povinnosti. Podľa právnych zásad sa na špeciálne neupravený právny vzťah uplatní všeobecný predpis, ktorým je pri peňažných sporoch CSP. Vzťah ktorý takto medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou vznikol definuje § 489 Občianskeho zákonníka ako občianskoprávny vzťah veriteľa a dlžníka. Jeho obsahom je na jednej strane povinnosť dlžníka splnit' zákonom uloženú peňažnú regresnú povinnosť určenú § 7 ods. 4 zákona a takto získané bezdôvodné obohatenie v súlade s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka vydať tomu, na úkor koho bolo získané a na druhej strane právo veriteľa požadovať od dlžníka refundáciu
nákladov skúšky v sume ktorú uhradil skúšobni. SOI, ako správca takto vzniknutej pohľadávky štátu si splnenie tejto regresnej povinnosti v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu u kontrolovanej osoby uplatnil vystavením faktúry v sume akú skúšobni uhradil. Po jej neuhradení riadne a včas, si tento nárok uplatnil žalobou na príslušnom orgáne. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zaviazať ho, aby o veci rozhodol podľa § 3 CSP. 7. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 13.3.2019 bolo odvolanie žalobcu doručené žalovanému na vedomie. 8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa ust. § 391 ods. 2 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 9. Predmetom preskúmavania odvolacieho súdu bolo uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia okresný súd vec postupuje Slovenskej obchodnej inšpekcii, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1. 10. Prejednaním veci, len v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v podanom odvolaní v zmysle § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd na základe nižšie uvedeného zhodnotil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. Pokiaľ ide o základnú námietku odvolateľa, ktorá spočíva v odvolacom dôvode o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, tak odvolací súd uvádza, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Pri hodnotení správnosti právneho posúdenia odvolací súd skúma, či zistený skutkový stav súdu prvého stupňa dovoľoval urobiť príslušný právny záver. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 12. K tomuto odvolaciemu dôvodu, krajský súd považoval za rozhodnú žalobu žalobcu zo dňa 20.11.2018 a v nej uvedené skutkové a práve dôvody, ktorou sa žalobca voči označenému žalovanému domáhal zaplatenia 684 Eur s príslušenstvom titulom regresného peňažného nároku podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 128/2002 Z.z.“), v súvislosti s vykonanou kontrolou prevádzkarne žalovaného. Dňa 24.1.2018 inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove odobrali v prevádzkarni žalovaného na verifikáciu bezpečnosti a kvality 1 kus vzorky textilnej hračky zajac „GAZELO toys“, numer series: Z2504-Z2504-1061, EAN: 5907773961307. Technický skúšobný ústav Piešťany, š.p. vykonal požadovanú skúšku bezpečnosti a kvality výrobku, na základe ktorej bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela technickým požiadavkám podľa osobitného predpisu. Skúšobňa žalobcovi vyúčtovala náhradu nákladov skúšky vo výške 684 Eur faktúrou č. 11801349 zo dňa 3.4.2018, ktorú žalobca uhradil dňa 23.4.2018. Na základe uvedeného žalobca zistil splnenie podmienok pre použitie § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., v dôsledku ktorého sa povinnosť štátu znášať náklady za vykonanie skúšky preniesla ex lege ako peňažná regresná povinnosť zo štátu na kontrolovanú osobu. Úhrada ceny skúšky vykonaná žalobcom sa tak stala plnením podľa právneho dôvodu, ktorý odpadol a kontrolovanej osobe vzniklo v súlade s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie vo výške, v akej žalobca plnil skúšobni. Žalobca tieto náklady skúšky žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 3600044 zo dňa 2.7.2018, ktorú žalovaný neuhradil. 13. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/229/2007 z 28.2.2008, ktoré bolo ako judikát uverejnené pod č. 7/2010 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, a z ktorého podporne v otázke právomoci vychádzal i okresný súd vyplýva, že náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavujú trovy správneho orgánu súvisiace s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu. Rozhodovanie o uvedených trovách nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní podľa § 7 ods. 1 a 3 O.s.p.. 14. Odvolací súd však poukazuje na to, že od vydania tohto rozhodnutia došlo k zmene právnej úpravy vykonanej zákonom č. 78/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.3.2012, ktorým bol do zákona č. 128/2002 Z.z. zakomponovaný ods. 5 § 7 tohto zákona, ktorý považoval za potrebné zacitovať. 15. Podľa § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z. na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
16. Z vyššie citovaného ustanovenia tak nepochybne vyplýva, že na konanie podľa § 7 ods. 1 až 4, teda na konanie, ktorému bol podrobený v súvislosti s kontrolnou činnosťou žalovaný, sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. 17. Zároveň poukazuje odvolací súd na to, že ku kontrolnej činnosti vo vzťahu k žalovanému a k vzniku peňažnej regresnej povinnosti žalovaného ako kontrolovanej osoby došlo už za účinnosti § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., pretože táto kontrolná činnosť sa uskutočnila 24.01.2018. 18. Pokiaľ okresný súd vyjadril záver, že náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. majú súvislosť s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v oblasti verejného práva a predstavujú trovy dokazovania v správnom konaní, o ktorých v zmysle § 31 ods. 2 v spojení s § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní rozhoduje správny orgán, tak tento nebol v požadovanom rozsahu zdôvodnený, pretože v rámci rozhodovania bolo potrebné vziať na zreteľ právnu úpravu v znení účinnom k momentu vzniku žalobcom uplatňovanej pohľadávky a túto v pomeroch predmetnej veci vyložiť. 19. Ak zo strany okresného súdu v napadnutom uznesení nebolo zaujaté stanovisko k relevantnej právnej úprave, t.j. k citovanému § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., bol tým jeho záver o nedostatku právomoci predčasný. 20. Okresný súd v novom konaní sa tak bude zaoberať rozhodnou právnou úpravou v znení účinnom k momentu vzniku žalobcom požadovaného nároku a náležite posúdi, či bola splnená podmienka právomoci súdu, v závislosti od ktorého posúdenia zvolí vo veci ďalší postup. 21. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 22. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 23. Okresný súd preto v ďalšom konaní vyhodnotí obsah listiny zo dňa 6.9.2001 „Werkvertrag“ v celosti a osobitne čl. 19 tak, aby bolo nepochybné ich znenie v slovenskom jazyku a bol daný relevantný základ pre rozhodnutie o námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku právomoci a príslušnosti slovenského súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.