Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/17/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova 14, Bratislava, proti žalovanému: Z. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. V. XXX, o zaplatenie 422,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 11. júna 2018, č. k. -70

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 422,65 Eur s príslušenstvom (obchodnými úrokmi vo výške 19,5 % ročne zo sumy 279,26 Eur od 17.9.2015 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 369,26 Eur od 17.9.2015 do zaplatenia) zo záväzkového právneho vzťahu strán, založeného Zmluvou o vydaní a používaní ČSOB kreditnej karty č. 2339742R zo dňa 7.2.2007 (ďalej tiež len „zmluva“). Žalobca tvrdil, že na základe tejto zmluvy opakovane poskytoval žalovanému peňažné prostriedky prostredníctvom kreditnej karty, ktoré bol žalovaný povinný za zmluvne upravených podmienok vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu prestal poskytnutý úver splácať a z toho dôvodu s účinnosťou od 20.11.2013 uplatnil právo na okamžité zosplatnenie celého úverového záväzku. Žalovanej sume zodpovedal úverový záväzok žalovaného ku dňu 16.9.2015, pozostávajúci z úverovej istiny 279,26 Eur, z obchodných úrokov 90,03 Eur a z úrokov z omeškania 53,36 Eur.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení, že Žiadosť o poskytnutie ČSOB kreditnej karty žalovaného zo dňa 13.12.2006 „...okrem ručne vypísaného mena žalovaného a ručne vypísaného dátumu neobsahuje absolútne nič iné, žiadne iné obsahové náležitosti“, že zo zmluvy „...vyplýva iba to, že sa uzatvára podľa až 507 , že banka vydáva žalovanému platobnú kartu - ČSOB Kreditnú kartu, kto a kedy môže zmluvu vypovedať a iné veci všeobecného charakteru“ a že v Oznámení o poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte zo dňa 7.2.2007 žalobca uviedol (tiež) údaje o úverovom limite (15 000 Sk) a o úrokovej sadzbe (18,5 % ročne). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že listom zo dňa 7.6.2013 žalobca oznámil žalovanému, že napriek predchádzajúcim upozorneniam nebol zabezpečený dostatok finančných prostriedkov na úhradu splátok podľa zmluvy a vyzval žalovaného, aby svoj dlh v sume 102,96 Eur uhradil pod hrozbou predčasného zosplatnenia celého úveru a že listom zo dňa 21.11.2013 žalobca pristúpil k uplatneniu práva na zosplatnenie celého úveru. Na podklade výpisu z kartového účtu súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že v čase od marca 2006 do februára 2014 žalovaný čerpal peňažné prostriedky v sume 1.299,57 Eur a že za to isté obdobie zaplatil žalobcovi sumu 4.282,17 Eur.

3. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. , , a , , v znení neskorších zmien a doplnkov a a a , o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o úvere v zákonom predpísanej písomnej forme ( ) v danom prípade nedošlo, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku preto, že „...dňa 7.2.2017 žalovaný požiadal o vydanie kreditnej karty, ohľadom čoho uzavreli zmluvu č. 2339742R (č.l. 6) dňa 7.2.2007, z nej ale žiaden konkrétny návrh, týkajúci sa samotného úverového záväzku nevyplýva. Ani základná požiadavka napr. o požadovanej výške sa v nej neuvádza, a teda možno uzavrieť, že žalovaný žiaden návrh nepodal. Naopak, to žalobca žalovanému oznámil (list č.l. 7), že na základe jeho žiadosti (viď bod 26.), v ktorej žiadal o kreditnú kartu s úverom vo výške 15 000 Sk (čo nie je pravda) a dňom splatnosti vždy do 20. dňa v mesiaci (ani to nie je pravda) mu žalobca schválil túto sumu, s možnosťou čerpať finančné prostriedky od 7.2.2007, ako aj to, že úverový účet bol otvorený už dňa 13.12.2006, že ku dňu otvorenia tohto účtu je úroková sadzba 18,5% ročne, debetný úrok 30% a úrokov z omeškania 15% ročne. Túto listinu žalovaný „prevzal“ dňa 7.2.2007. Z uvedeného listinného dôkazu vyplýva, že ide o jednostranný úkon banky označený ako oznámenie o poskytnutí úveru s konkrétne uvedenými podmienkami, ktoré má vychádzať z predchádzajúcej žiadosti žalovaného. Ako však vyplýva z bodu 6. písm. c) tohto odôvodnenia, žiadosť žalovaného a zmluva o vydaní kreditnej karty žiaden konkrétny návrh neobsahovala. Ten je obsiahnutý iba a jedine v Oznámení žalobcu o výške úveru 15 000 Sk žalobcu adresovaný žalovanému, na ktorom je síce opatrený jeho podpis, avšak iba za účelom potvrdenia prevzatia oznámenia. Uvedené však nemožno považovať za písomne vyhotovenú zmluvu o poskytnutí úveru ku Kreditnej karte s konkrétnymi, zákonom predpokladanými podmienkami. Na tomto závere nič nemení ani vsunutie jednej vety do obsahu uvedeného oznámenia, podľa ktorej týmto medzi žalovaným a ČSOB je uzavretá zmluva o úvere ČSOB Kreditnej karte. Samotný podpis žalovaného totiž nepreukazuje jeho súhlas s individuálne dohodnutými zmluvnými podmienkami, ale iba „prevzatie oznámenia žalobcu“. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že bez existencie zmluvného základu vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi (len) ním poskytnuté peniaze (1.299,57 Eur) zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ktorú si zaplatením sumy 4.287,17 Eur žalobcovi bezo zvyšku splnil.

4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. Toto svoje rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil výlučným procesným úspechom žalovaného v spore a skutočnosťou, že žalovanému v konaní trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca v prvom rade namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Odvolateľ nesúhlasil so záverom, že v danom prípade nedošlo k platnému uzatvoreniu písomnej zmluvy o úvere a akcentoval, že úverové podmienky sú zachytené tiež v oznámení o poskytnutí úveru, ktoré bolo podpísané oboma zmluvnými stranami, a preto podľa jeho názoru je potrebné ho považovať za zmluvu. Žalobca nesúhlasil ani so skutkovým záverom prvoinštančného súdu ohľadne salda vzájomných plnení strán a vytkol v tomto smere napadnutému rozsudku, že z jeho odôvodnenia nevyplýva spôsob, akým súd prvej inštancie na podklade výpisu z úverového účtu žalovaného dospel k skutkovým záverom. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi súdu prvej inštancie nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na nesprávne právne posúdenie veci žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h)

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( v spojení s ust. ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. Súd prvej inštancie vysvetlil svoje zamietavé rozhodnutie záverom o neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu nedodržania písomnej formy vyžadovanej pre spotrebiteľské úvery ust. K tomuto záveru dospel prvoinštančný súd na podklade úvahy, že ohľadne úverového záväzku nedošlo medzi stranami k dohode preto, že jeho uzavretie s konkrétnym obsahom nebolo žalovaným navrhnuté ani v pretlači ním podpísanej žiadosti o vydanie kreditnej karty a ani v texte samotnej zmluvy a tiež i z dôvodu, že oznámenie o poskytnutí úveru žalobcu podľa jeho názoru neobsahovalo prejav vôle žalovaného, keďže tento svojím podpisom na tejto písomnosti potvrdil len jej prevzatie. Odvolací súd sa s takýmto spôsobom posúdenia písomných prejavov vôle strán nestotožňuje.

9. Východiskom úvah súdu prvej inštancie bolo podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 20) jeho zistenie, že zmluva neupravovala konkrétne práva a povinnosti strán, ktoré by tvorili obsah úverového vzťahu strán; zvlášť súd prvej inštancie v zmluve postrádal údaj o požadovanej výške úveru. Takéto nazeranie na obsah zmluvy ale podľa úvahy odvolacieho súdu nereflektuje hneď niekoľko právne významných skutočností. V prvom rade súd prvej inštancie pri posudzovaní obsahu zmluvy nezohľadnil, že podľa odkazu v Článku I bol jej obsah daný tiež Podmienkami pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty (ďalej tiež „všeobecné podmienky“), ktoré žalobca pripojil k žalobe a z ktorých podľa zistenia odvolacieho súdu vyplývajú konkrétne práva a povinnosti strán, medzi inými tiež i podmienky čerpania prostriedkov (najmä časť VI bod 11), ich splácania (najmä časť VII body 1 a 3) a aj úročenia (najmä časť VII bod 10). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno vyvodiť, či súd prvej inštancie existenciu všeobecných podmienok prehliadol alebo hoc si ju i uvedomoval cielene jej nepripísal právnu relevanciu. Pokiaľ by ale mal byť dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie nezahrnul všeobecné podmienky pod obsah právneho vzťahu strán, ich formálna oddelenosť od zmluvy, odvolaciemu súdu sa žiada na tomto mieste pripomenúť závery formulované Súdnym dvorom Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, podľa ktorých smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje, aby zmluva o úvere bola vyhotovená na jednom dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa súčasťou písomnej úverovej zmluvy stali aj iné na trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu, že úverová zmluva na ne jasne a presne odkazuje a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej zmluvy skutočne odovzdané. Zároveň platí, že podmienka písomného zachytenia náležitostí na trvalom nosiči nie je spojená s požiadavkou podpisu takého nosiča. Súd prvej inštancie vo svojich záveroch náležite nepremietol ani povahu úveru, ktorý mal byť žalovanému poskytnutý. Niet totiž pochybnosti o tom, že žalovaný mal úver čerpať prostredníctvom kreditnej karty, ktorý sa od štandardného úveru odlišuje najmä jeho revolvingovým charakterom. Revolvingový úver je automaticky obnovovaný úver, ktorý možno čerpať opakovane, vždy do výšky úverového limitu. Špecifické podmienky revolvingového úveru už vo svojej podstate vylučujú možnosť vyjadrenia údajov, ktoré zákon predpokladá u štandardných úverov. Veriteľ ani dlžník v čase uzavretia zmluvy nepoznajú základné úverové parametre, predovšetkým ale výšku čerpaného úveru, časové súvislosti jeho splácania a cez to ani výšku celkových nákladov spojených s úverom, čo logicky predurčuje možnosť len ich rámcovej zmluvnej úpravy. Na takúto situáciu myslí ust. , ktorý (tiež) v prípade úverov, pri ktorých nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, do ktorej kategórie bezpochyby spadajú aj revolvingové typy úverov, ukladá veriteľovi povinnosť najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľa písomne informovať o úverovom limite, ak je stanovený, o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. K takémuto informovaniu žalovaného došlo v danom prípade, ako správne zistil aj súd prvej inštancie, písomným oznámením žalobcu zo dňa 7.2.2007, čím podľa názoru odvolacieho súdu žalobca učinil zadosť povinnostiam na úseku spotrebiteľskej ochrany žalovaného z hľadiska požiadavky obsahu i spôsobu informovania spotrebiteľa o úverových podmienkach. Naproti názoru súdu prvej inštancie má preto odvolací súd za to, že zmluvným základom úverového vzťahu strán je Zmluva o vydaní a používaní ČSOB kreditnej karty č. 2339742R zo dňa 7.2.2007, ktorá vo svojej komplexnej úprave zahŕňajúcej v sebe tiež všeobecné podmienky, oznámenie o poskytnutí úveru a tiež prípadnú ďalšiu zmluvnú dokumentáciu (napr. sadzobník poplatkov) napĺňa všeobecné i osobitné podmienky platnosti právneho úkonu.

10. Odvolací súd v tomto smere upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 23. januára 2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Ústavný súd v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu

zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z .

11. Odvolací súd napokon pripomína tiež, že procesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, aby súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu nateraz vzhliadol niektorý z týchto objektov spotrebiteľskej ochrany, pričom ani odvolací súd z doposiaľ známych faktov nezistil, aby v danom prípade ochrana spotrebiteľa opodstatňovala potrebu dokazovania nesporných skutočnosti a aby v úvahách nevyhnutne odôvodňovala pochybnosť o existencii právneho vzťahu strán, ktorý strany niekoľko rokov bezproblémovo realizovali a nespochybňuje ho ani sám žalovaný. Treba mať na zreteli tiež, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán tak, aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa.

12. Súd prvej inštancie pod vplyvom odlišného nazerania na spôsob posúdenia právnej otázky vzniku a obsahu úverového vzťahu strán nevenoval už pozornosť, a preto neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre záver o dôvodnosti základu i výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania ( ), zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

13. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmä náležite vysporiada s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ktoré strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. Pokiaľ niektoré z tvrdení strán nebude pre súd prvej inštancie úplné, určité alebo zrozumiteľné, bude jeho povinnosťou procesne predpokladaným spôsobom tento nedostatok napraviť (, alebo ); vyhne sa pritom formalizmu a sústredí sa na dosiahnutie podstaty procesným poriadkom sledovaného cieľa civilného sporového konania, ktorým je ochrana zákonnosti, spotrebiteľské právo nevynímajúc, nie ale ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami porušenia jeho právnych povinností. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 ) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho názoru odvolacieho súdu ( ), vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. , ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. V závislosti od spôsobu právneho posúdenia veci sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neopomenie vysporiadať tiež s odvolateľom namietanou, z pohľadu odvolacieho súdu zrejmou chybou v počítaní, ktorej sa dopustil pri zisťovaní rozsahu žalobcom poskytnutých a žalovaným zaplatených prostriedkov.

14. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o všetkých trovách konania, nevynímajúc ani trovy odvolacieho konania ( ).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné ( ).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( C.s.p).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.