Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6To-28-2019.pdf
PDF · 113.23 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/28/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. júna 2019, v trestnej veci obž. W. B. a spol., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaniach obžalovaných W. B. a ml. W. Q. proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/34/2018 zo dňa 29. marca 2019, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku zamieta o d v o l a n i a obžalovaných W. B. a ml. W. Q..
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/34/2018 zo dňa 29. marca 2019 bol obžalovaný W. B. v bode 1/ uznaný za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/ Trestného zákona, prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/ Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2/ z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/, písm. j/ Trestného zákona.
Tým istým rozsudkom bol obžalovaný ml. W. Q. uznaný za vinného v bode 1/ z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/ Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/ Trestného zákona a v bode 2/z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a/, písm. j/ Trestného zákona.
Súdených trestných činov sa obaja obžalovaní dopustili na tom skutkovom základe, že v bode 1/ v čase okolo 18.30 hod. dňa 18.06.2018 sa snažili vstúpiť bez oprávnenia do rodinného domu V. B. ml. na adrese E. XXX/XX, K., okr. N., aj napriek tomu, že rodinní príslušníci držali dvere, obž. W. B. rozbil lopatou sklenenú výplň s rozmermi 70 x 50 cm na plastových vchodových dverách, v dôsledku čoho sa zľakli a ustúpili od dverí nabok, obž. W. B. lopatou zasiahol V. B. st. do hlavy, následne sa im podarilo lopatami otvoriť dvere, vošli do domu aj napriek výzvam, aby odišli, lopatami začali udierať po kuchynskej linke, obž. W. B. vytrhol zásuvku a vytrhol dvierka na kuchynskej linke, zaútočili na V. B. ml., čím mu spôsobili škrabance na rukách, a odišli až potom, ako prišiel Y. B. a povedal im, aby prestali, a aby odišli, následne sa ešte do domu vrátili a začali hádzať kamene a tehly, ktorými zasiahli M. B. do nohy, dcéru F. B. zasiahli tehlou do tváre, potom vyšli vonku a išli za Y. B., ktorého napadli pred jeho domom, pričom obž. W. B. ho udieral lopatou, čím v dôsledku tohto konania Y. B. utrpel poranenia: zlomeninu 10. rebra vpravo, pomliaždenie pravého lakťa a pravého predlaktia a pomliaždenie a tržnú ranu ľavej ruky s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní 3 týždňov, V. B. st. utrpel poranenia: otras mozgu, sečnú ranu hlavy, reznú ranu spodnej časti brady a reznú ranu ľavého predlaktia s dobou
liečenia a práceneschopnosti v trvaní 2 týždňov a spôsobili škodu V. B. ml. poškodením plastových dverí a sklenenej výplne s rozmermi 70 x 50 cm v sume 17,- € a poškodením kuchynskej zásuvky a dvierok na kuchynskej linke v sume 30,- €, t. j. spolu 47,- €,
v bode 2/ v čase okolo 18.30 hod. dňa 18.06.2018 potom, ako vstúpili bez oprávnenia do rodinného domu V. B. ml. na adrese E. XXX/XX, K., okr. N., aj napriek tomu, že rodinní príslušníci V. B. st., M. B. držali dvere, a po opakovanej výzve nechceli domácnosť opustiť, ničili nábytok lopatami, a počas toho, ako obž. W. B. držal lopatu v ruke, kričal najmenej 3 - krát, že ich pozabíja, že on sedel v base, najmenej 2-3 krát aj obž. ml. W. Q. im kričal, že ich zabije, odišli až potom, ako prišiel Y. B. a povedal im aby prestali, a aby odišli, následne sa ešte do domu vrátili a začali hádzať kamene a tehly, potom vyšli von a išli za Y. B., ktorého napadli pred jeho domom a počas toho obž. ml. W. Q. kričal, že ho zabije, taktiež obž. W. B. kričal, že ho zabije, že on dlhé roky sedel, že je mu to jedno, že mu podpáli dom, čo zopakovali najmenej 3 - krát a družke S. N., ktorá bránila Y. B., kričal obž. W. B., že ju znásilní, vyhrážal sa jej s použitím vulgárneho vyjadrenia, čím týmto konaním vyvolali strach a obavu o svoj život a zdravie u V. B. ml., V. B. st., M. B., a tiež aj obavu o svoj život a zdravie u Y. B. a S. N..
Za to bol obžalovanému W. B. podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Súčasne bol obžalovaný podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazaný nahradiť poškodenej U. E., a. s., so sídlom N. XX, XXX XX Z., IČO: 36 284 831, náhradu škody vo výške 166,30 €.
Obžalovanému W. Q. prvostupňový súd uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky nepodmienečne.
Podľa § 117 ods. 5 Trestného zákona súd obžalovaného zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol poškodený V. B. ml., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX/XX, K., okres N. s jeho nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení čo do výroku o vine a treste odvolanie obaja obžalovaní. Obžalovaný W. B. v písomne predložených dôvodoch odvolania sa nestotožňuje s vymeraným úhrnným trestom. V prípravnom konaní vyšetrovateľ nezabezpečil všetky dôkazové materiály a pochybil na mieste činu. Nebola zabezpečená hlavná útočná zbraň, ktorá je uvedená vo výrokovej časti obžaloby a ktorá by ho mala usvedčovať zo skutku kladeného mu za vinu. Pýta sa, ako je možné, že JUDr. B. E. zatajil závažné skutočnosti a videozáznam mobilného telefónu, ktorý dokazuje hlavných aktérov tohto incidentu, ktorý sa odohral v osade. Žiada o predloženie videozáznamu a aby krajský súd voči jeho osobe postupoval zákonne a spravodlivo.
Obhajca obžalovaného W. B. má za to, že v tomto konaní bolo porušené právo odsúdeného W. B. na obhajobu tým, že súd odmietol vypočuť svedka W. Q., vzhľadom na hospodárnosť konania, aj napriek tomu, že obhajca uviedol, že pôvodná výpoveď daného svedka bola neúplná vzhľadom na to, že tento sa nechcel do tohto sporu miešať, jednak má priateľské vzťahy s poškodenými aj obžalovanými a jednak z toho dôvodu, že pracuje v zahraničí - Anglicko a takéto výsluchy by ho zaťažovali a taktiež by mu zvyšovali jeho náklady na cestu. Taktiež súd odmietol vypočuť svedkov: G. Q., W. Q., R. Q., V. Q. a T. B. a to z toho dôvodu, že obaja obžalovaní boli po výzve súdom upozornení na možnosť súdu odmietnuť dôkazy, ktorých návrh na vykonanie nebol oznámený súdu bez meškania, čím porušil práva obžalovaného na obhajobu. Počas incidentu mal W. B. požité alkoholické nápoje a vzhľadom na priebeh udalostí sa o niektorých vyššie uvedených svedkoch, ktorí mali byť zúčastnení na uvedenom incidente, dozvedel až neskoršie z úst svojich rodinných príslušníkov a z toho dôvodu v čase výzvy súdu na doloženie dôkazov, výsluch vyššie uvedených svedkov nenavrhoval. Uvedení svedkovia, podľa tvrdenia prítomných obžalovaných, boli prítomní pri incidente a môžu preukázať nevinu odsúdeného W. B., resp. prinajmenšom vniesť do veci svetlo a pravdu. Poukazuje na judikatúru ESĽP a princíp rovnosti zbraní,
pričom obvinený má okrem iného právo, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mohli byť v jeho prospech, pričom ani jedno z týchto práv nemá absolútny charakter. Konajúci súd odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov riadne nezdôvodnil. Poškodení ako aj svedkovia, ktorých navrhovali poškodení, boli podľa názoru odsúdeného W. B. v prvom rade zaujatí a ich výpovede sa až nápadne zhodujú len v určitých bodoch a v ostatných sa zase rozchádzajú alebo až situáciu zahmlievajú. Vyššie uvedení svedkovia mohli a mali priniesť do samotného konania nový pohľad, ktorý by jasne určoval, že nielen obžalovaní boli útočníkmi, ale že v danom prípade sa jednalo o vzájomný fyzický súboj dvoch strán a útočníkmi boli aj poškodení, ktorí podľa tvrdenia obžalovaného, resp. aj niektorých svedkov, hádzali kamene, tehly ako aj hrnce. Zároveň uložený trest sa obžalovanému W. B. javí ako neprimerane prísny vzhľadom na skutočnosť, že jednak svojím konaním neporušoval domovú slobodu a nebolo preukázané, že by ostatné trestné činy okrem výtržníctva spáchal on, jednak, že incident nielen začal V. B., ale tento, resp. jeho rodina tento incident predlžovala. Na základe uvedeného je obhajoba toho názoru, že nebolo jednoznačne a hodnoverne preukázané, že by W. B. naplnil všetky objektívne znaky skutkovej podstaty súdených prečinov. Navrhol krajskému súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), e) zrušiť vo výroku o vine a treste a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Obhajca obž. ml. W. Q. trvá na svojich doterajších tvrdeniach a prednesoch. Vykonané dôkazy nepreukázali jednoznačne, aby skutky podľa obžaloby mal spáchať obž. W. Q.. V inkriminovaný deň došlo ku konfliktu medzi dvoma rodinami v rómskej osade, avšak obžalovaný svoju vinu popiera a výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní jednoznačne nepotvrdili jeho vinu. Výpovede svedkov zo strany poškodených boli jednoznačne tendenčné, v snahe za každú cenu preukázať, že skutku sa dopustil W. Q.. Výpovede svedkov obhajoby neboli také tendenčné a v žiadnom prípade nepreukázali, aby sa obžalovaný dopustil skutkov kladených mu za vinu. Taktiež uložený trest považuje za neprimerane prísny. Aj keď je pravdou, že skutkov sa mal obžalovaný dopustiť počas plynutia skúšobnej doby, uložený trest nezohľadňuje, resp., v minimálnej miere zohľadňuje výchovný charakter. Obžalovaný bol doposiaľ len jedenkrát súdne trestaný a prvostupňový súd mu hneď uložil prísny nepodmienečný trest odňatia slobody. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, alter. vec vrátiť prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok vyplýva, že sa plne pridržiavajú ich stanoviska uvedeného v záverečnej reči a v prípade uznania viny u ml. W. Q. sa prihovárajú za primeraný výchovný trest. Mladistvý ukončil povinnú školskú dochádzku a nepokračuje v príprave na budúce zamestnanie. Je nezamestnaný a jeho správanie je charakterizované ako spoločenské a je schopný sa samostatne rozhodovať.
Na základe takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutkov uvedených v obžalobnom návrhu prokurátora. Vo vzťahu k týmto skutkom boli vykonané dôkazy v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch dokazovania. Tieto skutkové okolnosti považuje krajský súd za správne, s nimi sa stotožnil, a keďže prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, krajský súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa, z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.
Aj krajský súd zastáva názor, že výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaní W. B. a W. Q. spáchali skutky, ktoré im boli obžalobou kladené za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3507547&FragmentId2=3507547&VirtualDate=20.+12.
+2000> Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.
Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy procesných strán.
Aj podľa názoru krajského súdu, výrok o vine obžalovaných je možné ustáliť na základe výpovede poškodených V. B. st., M. B., V. B. ml., Y. B., S. N., ktorí počas celého trestného konania konzistentne popisujú časový sled udalostí, ako došlo k samotnému incidentu, čo mu predchádzalo ako aj o konaní a správaní sa jednotlivých obžalovaných, o ich agresívnom a násilnom jednaní, pri ktorom neoprávnene vnikli do obydlia V. B. ml., kedy obž. W. B. rozbil sklenenú výplň na dverách a keď sa pošk. V. B. st. pozrel von cez túto rozbitú výplň, obžalovaný W. B. ho udrel lopatou po hlave a spôsobil mu zranenia uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Aj napriek nesúhlasu poškodených vošli do domu poškodeného a udierali lopatami po kuchynskej linke, poškodili tam dvierka a zásuvku tejto linky, pričom po celý tento čas boli vyzývaní, aby z domu odišli, čo urobili až po tom, ako prišiel Y. B.. Následne začali hádzať kamene a zasiahli ďalších poškodených a spôsobili im zranenia. Po tom, ako vyšli vonku, obž. W. B. napadol lopatou Y. B. a spôsobil mu zlomeninu 10 rebra vpravo ako aj ďalšie povrchové poranenia, pričom po celý tento čas sa vyhrážali poškodeným osobám, že ich zabijú a podpália im dom. Takto uvedené skutočnosti korešpondujú aj so závermi znaleckého posudku a výpoveďou znalca W.. X. B., ktorý popísal rozsah a mechanizmus vzniku jednotlivých zranení u poškodených V. B. st. a Y. B., ich dobu liečenia, pričom vyvrátil obhajobné námietky spochybňujúce okolnosti, za akých mohli poškodení utrpieť predmetné zranenia. Celkový obraz prejednávanej veci poskytuje aj obhliadka miesta činu, z ktorej sú zrejmé poškodenia jednak vstupných dverí do domu ako aj kuchynskej linky.
Odvolací súd zároveň na tomto mieste odkazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa hodnotenia výpovedí, znaleckých posudkov a ďalších listinných dôkazov súdom prvého stupňa, kde súd presvedčivo zdôvodnil, prečo a na základe akých skutočností a okolností vyhodnotil tieto dôkazy za pravdivé a osvojujúc si tam uvedené závery v ďalšom naňho poukazuje a má za to, že z takto vykonaného dokazovania a na základe vyššie uvedeného potom vyplynulo, že obžalovaní spáchali skutky v takom rozsahu, ako sú ustálené v skutkových vetách napadnutého rozsudku.
Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazujú vinu obžalovaných a tvorí nám logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.
Správne a zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaných W. B. a W. Q..
Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami, pričom s ich hodnotením sa stotožnil aj krajský súd a v ďalšom na uvedené hodnotenie, osvojujúci si tam uvedené závery, odkazuje.
Súčasne je možné konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaných.
Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu ohľadne druhu, výšky trestu a spôsobu jeho výkonu a má za to, že uložené úhrnné nepodmienečné tresty odňatia slobody (u obž. W. B. vo výmere 4 roky a u obž. W. Q. v trvaní 2 rokov) je možné považovať za zákonné a primerané ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie. Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal jednak z hodnotenia osôb obžalovaných, závažnosti činu, okolnosti prípadu, spôsobenej ujmy na zdraví poškodených, motívu konania, pričom s prihliadnutím na osoby obžalovaných, ktoré boli v minulosti súdne trestané a po zvážení všetkých okolností spáchania činu, aj odvolací súd má za to, že takto uložené úhrnné nepodmienečné tresty odňatia slobody pri
hornej hranici zákonom zvýšenej trestnej sadzby zodpovedajú zásadám pre ukladanie trestov. Navyše, obžalovaný ml. W. Q. sa dopustil teraz súdenej trestnej činnosti v priebehu plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, pričom v minulosti už bol aj priestupkovo postihnutý za skutky násilného charakteru (priestupky proti občianskemu spolunažívaniu) a je preto na neho, aj podľa názoru krajského súdu, potrebné pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody, keďže ani predchádzajúce odsúdenie na neho nemalo taký výchovný vplyv, aby sa v budúcnosti už ďalšej protiprávnej činnosti nedopúšťal.
Zákonu zodpovedajúce sú aj rozhodnutia okresného súdu o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody obžalovanými, keďže boli splnené podmienky stanovené Trestným zákonom na výkon takýchto trestov.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s výrokom o náhrade škody, ktorý považuje za vecne správny a zákonný. Poškodená U. E., a.s. si nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas a to z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti pošk. V. B. a Y. B.. Taktiež výrok o odkázaní pošk. V. B. ml. na civilný proces považuje krajský súd za vecne správny.
Vo vzťahu k dôvodom odvolania obžalovaných poukazuje krajský súd na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, ktorými sa riadil pri preskúmavaní napadnutého výroku o vine, pričom na základe zhora uvedených dôkazov, mal aj odvolací súd za preukázané, že obžalovaní sa dopustili skutkov takým spôsobom, akým boli uznaní za vinných. Aj keď obžalovaní namietajú, že súd nepostupoval správne pri hodnotení dôkazov, je potrebné poukázať na to, že poškodení vo vzťahu k spáchanému skutku vypovedali konzistentne, bez žiadnych významných rozporov a nimi uvádzané skutočnosti a okolnosti spáchanej trestnej činnosti boli verifikované aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi. Nemal preto ani krajský súd dôvod neuveriť takto učineným výpovediam jednotlivých poškodených, ktoré usviedčajú obž. W. B. a obž. W. Q. zo spáchaných súdených prečinov. Pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Všetky vykonané dôkazy okresný súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu, plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.
Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R 38/68-IV.) súhrn nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaní boli zo spáchania žalovaných trestných činov usvedčovaní predovšetkým priamymi dôkazmi - výpoveďami poškodených, ktorých hodnovernosť, napriek snahe obžalovaných, nebola žiadnymi inými dôkazmi spochybnená. Nebola totiž zistená žiadna skutočnosť, ktorá by svedčila o ich zámere nepravdivo (krivo) obviňovať obžalovaného W. B. a obž. W. Q., ak by žalované skutky nespáchali. Tieto výpovede (ako priamy dôkaz) boli navyše podporené dôkazmi nepriamymi, a síce výpoveďou znalca MUDr. B., ako aj listinnými dôkazmi (napr. ohliadka miesta činu). Uvádzané priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaných skutkov ani o osobách páchateľov než ten, ku ktorému dospel okresný súd.
Podstatou podaného odvolania je tiež snaha obžalovaných dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky odvolateľov dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený správne a následne bol aj zákonne subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Taktiež právo na obhajobu obžalovaného nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obžalovaného alebo inej strany v konaní. Obžalovaní mali v plnej miere v rámci trestného konania zabezpečené právo na obhajobu. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že zásadným porušením práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa rozumie najmä porušenie práva na nutnú obhajobu, alebo stav, kedy obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu
napriek tomu, že ho mal mať, pričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu. Z obsahu spisov takéto skutočnosti nevyplývajú. Z predloženého trestného spisu je možné konštatovať, že uplatňovanie práva na obhajobu bolo od vznesenia obvinenia zachovávané v medziach príslušných ustanovení Trestného poriadku.
Ohľadne návrhov obžalovaného W. B. na vykonanie ďalších dôkazov okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil, prečo ich vykonanie nepovažoval za potrebné, s čím sa stotožnil aj krajský súd. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považoval prvostupňový súd za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obžalovaného na vykonanie navrhovaných dôkazov je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Domáhanie sa vykonania ďalších dôkazov je preto neopodstatnené, keďže okolnosti, ktoré by nimi bolo možné zistiť, totiž boli bez dôvodných pochybností už zistené inými dôkazmi. S ohľadom na oprávnenie súdu odmietnuť vykonať dôkaz za podmienok uvedených v § 272 ods. 3 Tr. por. preto nevykonanie týchto dôkazov nie je možné, podľa názoru krajského sudu, považovať za porušenie (a teda ani zásadné porušenie) práva obžalovaného na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Súčasťou jednej zo základných (všeobecných) zásad trestného konania, a síce zásady zabezpečenia práva na obhajobu, je aj právo obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že toto jeho právo však neznamená povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním navrhované dôkazy (§ 2 ods. 10 a § 272 ods. 3 Tr. por.). Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci totiž čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom považoval aj krajský súd za dostatočný na vydanie rozhodnutia. Taktiež podľa odvolacieho súdu navrhované výsluchy ďalších svedkov obhajoby by prekročili rozumnú mieru účelnosti takéhoto dôkazu, z hľadiska jeho možného prínosu k predmetu dokazovania, ktorého najdôležitejšou zložkou v trestnom procese je zistenie, či sa stal protiprávny skutok trestnoprávnej povahy, ak áno, kto ho spáchal a z akej pohnútky. V týchto súvislostiach krajský súd ale pripomína, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.
Taktiež nebolo možné vyhovieť žiadosti obžalovaného W. B. o predloženie videozáznamu, ktorý mal urobiť z predmetného incidentu Y. B., ktorý síce potvrdil, že sa snažil konfliktnú situáciu natočiť na mobil, avšak tento mu neskôr deti rozbili a tak došlo k zničeniu žiadaného dôkazu.
Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Ohľadne výšky uložených trestov odňatia slobody krajský súd poukazuje na odpisy z registra trestov ako aj priestupkovú minulosť obidvoch obžalovaných, z ktorých vyplýva, že obžalovaní už boli v minulosti trestne a priestupkovo stíhaní za protiprávnu činnosť. Z uvedeného vyplýva, že na obžalovaných výchovne nepôsobili ani predtým voči nim vedené trestné konania v iných trestných veciach, pretože nezačali žiť riadnym spôsobom života a dopustili sa ďalšej trestnej činnosti, čo odzrkadľuje celkový postoj obžalovaných k páchaniu protizákonnej činnosti a ku vedeniu riadneho spôsobu života. Je teda
zrejmé, že obžalovaní si z toho nevzali ponaučenie a je preto na nich potrebné pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere určenej okresným súdom.
Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaných vyhodnotil ako nedôvodný a ich odvolania zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.