Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-259-2018.pdf
PDF · 86.51 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/259/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcu Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. so sídlom v Bratislave, Bajkalská 30, IČO: XX XXX XXX proti žalovaným: 1. U. O., nar. X.X.XXXX, bytom O., E. XXX/ XX, zastúpenej JUDr. Rudolfom Bezákom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Krmanova 14, 2. F. O., nar. XX.X.XXXX, bytom O., S. XX, o zaplatenie 11.320,01 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.1.2018 sp.zn. 12C 10/2016-145 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku voči žalovanej v 1.rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade.
Žalovanej v 1.rade priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie schválil zmier medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v znení: I. Schvaľuje medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade súdny zmier:
2. Žalovaný v 2.rade sa zaväzuje zaplatiť žalobcovi sumu 11.320,01 eur, a to v mesačných splátkach vo výške 200,-eur, splatných k poslednému dňu v mesiaci, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pričom omeškanie s plnením ktorejkoľvek zo splátok má za následok splatnosť celého dlhu.
3. Žalobcovi nepriznal vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania.
4. Žalobu proti žalovanej v 1.rade zamietol a žalovanej v 1.rade priznal plnú náhradu trov konania.
5. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 11.320,01 eur, ktorého sa voči žalovanému v 2.rade domáhal, že na základe tvrdenia, že medzi ním a žalovaným v 2.rade bola uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a o stavebnom úvere dňa 5.6.2006 na základe ktorej žalovanému poskytol mimoriadny medziúver vo výške 11.612,88 eur. Žalovaný sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení splácať úrok 7,49% ročne za poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami po 72,53 eur a súčasne do nasporenia 40% cieľovej sumy vkladať na konto stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady po 58,09 eur. Konštatoval, že žalovaný v 2.rade ako dlžník porušil svoje zmluvné povinnosti a medziúver prestal riadne splácať. Žalobca preto listom zo dňa 1.7.2011 odstúpil od úverovej zmluvy a žalovaného v 2.rade vyzval, aby v lehote 7 dní vrátil celý zostatok úveru. Nárok voči žalovanej v 2.rade uplatňoval titulom jej ručenia za záväzok žalovaného v 2.rade.
6. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie schválil zmier medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade odôvodnil stručne s poukazom na to, že žalobca predložil do spisu dohodu o uzatvorení súdneho zmieru medzi ním a žalovaným v 2.rade zo dňa 9.11.2017.
7. Vo vzťahu k žalovanej v 1.rade súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku uviedol, že vzhľadom na ňou vznesenú námietku premlčania vyporiadaval sa prioritne s jej dôvodnosťou a v tomto smere konštatoval, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere medzi stranami sporu bola uzavretá 5.6.2006. S poukazom na ust. § 497, 502 ods. 1, § 504, 506 Obchodného zákonníka ako aj s poukazom na ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa konštatoval, že porovnaním citovaných zákonných ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka vyplýva, že pre spotrebiteľa sú výhodnejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu, ak si strany sporu v Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere v čl. VIII. bod 4 dohodli predĺženie premlčacej doby na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť, ako aj to, že ručiteľ berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi, takéto ustanovenie súd považoval za neplatné. Takúto dohodu strán spotrebiteľskej zmluvy jednoznačne vyhodnotil ako uzatvorenú v neprospech spotrebiteľa, čo je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže nebola daná do súladu s ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, stratila platnosť márnym uplynutím 3 mesiacov od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (3 mesiace od 1.4.2004). Ďalej konštatoval, že žalobca listom zo dňa 1.7.2011 adresovanom žalovanému v 2. rade (dlžníkovi) odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Žalovaný v 2. rade odstúpenie od zmluvy prevzal dňa 11.7.2011. V odstúpení od zmluvy bola poskytnutá žalovanému v 2. rade lehota na uhradenie dlžnej sumy 7 dní od doručenia odstúpenia. Žalobca zároveň listom zo dňa 1.7.2011 oznámil žalovanej v 1. rade ako ručiteľke, že dňom 1.7.2011 odstúpil od predmetnej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Zároveň upozornil žalovanú v 1. rade, že ak dlžník celý dlh v stanovenej lehote neuhradí, žalobca pristúpi k vymáhaniu svojej pohľadávky súdnou cestou aj voči žalovanej v 1. rade ako ručiteľovi. Keďže žalovaný v 2. rade odstúpenie od zmluvy prevzal 11.7.2011, 7-dňová lehota na plnenie mu uplynula dňom 18.7.2011. Nasledujúcim dňom začala plynúť premlčacia doba. Ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobca od zmluvy riadne odstúpil a žalovaní nevrátili dlžnú sumu, vzniklo im takto bezdôvodné obohatenie. S poukazom na dátum prevzatia listovej zásielky od žalobcu, v ktorej oznamoval odstúpenie od zmluvy a to dňa 11.7.2011 vyhodnotil, že 2-ročná premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť od 19.7.2011 a vo vzťahu k žalovanej v 1.rade uplynula dňa 19.7.2013. S poukazom na to, že žaloba bola na súde podaná až 12.1.2016 vyvodil záver, že sa tak stalo až po uplynutí premlčacej lehoty vo vzťahu k žalovanej v 1.rade. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu konštatoval, že považuje za nepochybné, že premlčacia doba podľa právnej úpravy v Občianskom zákonníka beží u dlžníka aj u ručiteľa samostatne a nezávisle na sebe. S poukazom na tieto dôvody žalobu voči žalovanej v 1.rade zamietol a s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. jej priznal plnú náhradu trov konania.
8. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku voči žalovanej v 1.rade zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvode uvedenom v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p. teda na tvrdení, že neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie napadnutým rozsudkom voči žalovanej v 1.rade, keďže tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. V odvolaní z obsahu ktorého je zrejmé, že chýba v ňom časť uvedená na str. 2 (v spise sa nachádza iba odvolanie o dvoch stranách a to s vyznačením str. č. 1 a str. č. 3). V tomto odvolaní žalobca uviedol, že žalovanej v 1.rade bol doručený platobný rozkaz dňa 1.3.2016 a to tak, že tento prevzala splnomocnená osoba. S poukazom na bod 18/ Poštových podmienok, podľa ktorých oprávneným prijímateľom zásielok adresovaných fyzickej osobe sú aj osoby, ktoré adresát splnomocnil, aby zaňho prijímali jemu adresované zásielky. Splnomocnené osoby nie sú oprávnené preberať za adresáta zásielky s doplnkovou službou do vlastných rúk v prípade, ak ich vydané splnomocnenie na preberanie týchto zásielok neoprávňuje. Poukázal na to, že pošta nevydáva úradnú zásielku určenú do vlastných rúk osobe, ktorá na to nemá náležitú plnú moc udelenú adresátom zásielky a teda splnomocnenie žalovanej v 1.rade sa muselo riadne preukázať plnou mocou, ktorá ho na prevzatie takejto zásielky oprávňovala. Táto skutočnosť bola riadne vyznačená na doručenke zásielky, obsahujúcej platobný rozkaz. Ďalej konštatoval, že z obsahu spisu nevyplýva, aby súd mal za preukázané, že platobný rozkaz by bol doručený osobe, ktorá na to nebola žalovanou v 1.rade splnomocnená. Rovnako z obsahu spisu nevyplýva, aby sa súd pokúšal doručiť tento platobný rozkaz žalovanej v 1.rade opakovane, z čoho vyvodil, že sám považoval platobný rozkaz za riadne doručený žalovanej v 1.rade do vlastných rúk. Z dôvodu, že žalovaná v
1.rade nepodala voči tomuto platobnému rozkazu odpor v zákonnej lehote, tento nadobudol vo vzťahu k nej právoplatnosť dňa 17.3.2016. Konštatoval, že právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, pričom jeho dôsledkom je, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným, je vynútiteľné a aj pre súd záväzné. Právne vzťahy vyriešené právoplatným rozhodnutím je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom - mimoriadnými opravnými prostriedkami. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek nové právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia vylúčené. Je toho názoru, že nadobudnutím právoplatnosti platobného rozkazu bola vyriešená otázka spornosti právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade a preto už nebolo možné následným uznesením takéto právoplatné rozhodnutie zrušiť a zároveň nebolo možné v danom právnom vzťahu opätovne rozhodnúť napadnutým rozsudkom.
9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v 1.rade. Táto žiadala napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k nej považuje v celom rozsahu za vecne správny a odvolanie žalobcu nedôvodné. Nesúhlasí s jeho argumentáciou, pretože súdy v nich vyslovili svoje právne názory v súvislosti s doručovaním iných súdnych zásielok, ako je platobný rozkaz. Popiera tvrdenie žalobcu, aby platobný rozkaz prevzala ňou oprávnený osoba. Má za to, že tento nebol jej nikdy doručený, o jeho doručovaní nemala žiadnu vedomosť a na jeho prevzatie nesplnomocnila osobu, ktorá by prevzatie platobného rozkazu potvrdila svojím podpisom. Poukázala na judikatúru všeobecných súdov ohľadne otázky možnosti doručenia platobného rozkazu inej osobe ako žalovanému a konštatovala, že súdna prax sa s touto otázkou vyporiadala vo viacerých rozhodnutiach napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 36/2008, ktoré bolo aj publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 39/2014. Konštatovala, že Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení okrem iného uviedol:“Platobný rozkaz musí byť podľa § 173 ods. 1 O.s.p. doručený do vlastných rúk odporcu bez možnosti náhradného doručenia. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe, odlišnej od účastníka, ktorá nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie, alebo zástupcom pre doručovanie podľa § 49 ods. 2 O.s.p. v znení do 30.6.2007 nemožno ho považovať za doručený a to ani vtedy, ak sa zhodou okolností dostal do rúk účastníka, ktorému bol určený. Totožné stanovisko zaujal Najvyšší súd SR aj v uznesení 3MCdo 4/2014 a jeho právne závery boli aprobované uznesením Ústavného súdu SR v rozhodnutí II ÚS 122/2015 zo dňa 25.2.2015, v ktorom Ústavný súd SR uviedol okrem iného aj:“V napadnutom uznesení Najvyššieho súdu SR tento svoj právny záver o účinkoch doručenia platobného rozkazu osobe inej, ako odporcovi potvrdil s odkazom na uznesenie sp.zn. 5Cdo 36/2008 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR 2/2014 pod číslom 39 z ktorého vyplýva stanovisko prijaté občianskoprávnym kolégiom, podľa ktorého splnomocnenie osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa poštových podmienok k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta a.s. nie je zastupovaním podľa § 31 a násl. Občianskeho súdneho poriadku. Vo vyjadrení taktiež poukázala na skutočnosť, že žalobca mal možnosť namietať postup súdu, ktorý platobný rozkaz zrušil podaním odvolania proti uzneseniu zo dňa 30.3.2016 (čl. 29) čo však nevykonal a preto uznesenie o zrušení platobného rozkazu nadobudlo právoplatnosť.
10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku voči žalovanej v 1.rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal ohľadne nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanej v 1.rade dôkazy, ktoré žalobca na preukázanie svojich tvrdení označil. Takto vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie.
11. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku v ktorej žalobca namietal nedostatok procesných podmienok pre rozhodnutie napadnutým rozsudkom s poukazom na to, že vo vzťahu k žalovanej bola vec už právoplatne rozhodnutá platobným rozkazom. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie svojím uznesením zo dňa 30.3.2016 pod číslom listu 29 zrušil platobný svoj rozkaz zo dňa 10.2.2016. Toto zrušenie odôvodnil tým, že platobný rozkaz za žalovanú prevzal splnomocnenec a z toho vyvodil záver, že platobný rozkaz takto nebol doručený do vlastných rúk žalovanej a preto ho týmto uznesením zrušil. Toto uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 8.6.2016 a proti tomuto v súlade s poučením o možnosti podať odvolanie, ktoré je súčasťou písomného vyhotovenia uznesenia, odvolanie nepodal a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.5.2016.
12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že prevzatie platobného rozkazu splnomocnenou osobou nemožno považovať za účinné doručenie platobného rozkazu žalovanej. Tento platobný rozkaz bol žalovanej doručovaný v čase účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu teda Občianskeho súdneho poriadku a preto sa aj otázka účinnosti doručenia spravuje týmto právnym predpisom.
13. Podľa ust. § 173 ods. 1 O.s.p. platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.
14. Podľa ods. 2 ak platobný rozkaz nemožno doručiť čo i len jednému z odporcov, súd ho uznesením zruší v plnom rozsahu.
15. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že náhradné doručenie platobného rozkazu účastníkovi občianskeho súdneho konania je vylúčené. Na takomto závere nemení nič ani skutočnosť, ako je otázka doručovania upravená v poštovom poriadku. Doručovanie písomnosti a osobitne platobného rozkazu je totiž predmetom úpravy osobitného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok. Z tohto dôvodu ani nemožno stotožňovať, ale ani zamieňať úpravu splnomocnenia osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa poštových podmienok Slovenskej pošty, a.s. so zastupovaním podľa § 31 a násl. Občianskeho súdneho poriadku. V konečnom dôsledku v konaní vôbec nebolo preukázané, aby žalovaná nejakú osobu splnomocnila zastupovaním, resp. prevzatie zásielky. Súd prvej inštancie sa preto správne vyporiadal s uvedenou procesnou otázkou a aj správne postupoval, pokiaľ uznesením tento platobný rozkaz zrušil. Toto uznesenie bolo žalobcovi doručené a nepodal pritom proti nemu odvolanie a ani počas celého konania pred súdom prvej inštancie nenamietal otázku, na ktorej zakladá svoju odvolaciu námietku.
16. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd nepovažuje odvolanie žalobcu za dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku voči žalovanej v 1.rade potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. vrátane správneho výroku o trovách konania.
17. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.