Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-93-2018.pdf
PDF · 132.23 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/93/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ J. H., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, T. B. a 2/ Vladimírovi P., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, T. V. Ves, zastúpený JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátkou so sídlom Radničné nám. 4, Spišská Nová Ves, o zaplatenie 4.186,36 € istiny s prísl., o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 13C/109/2016-101 z 21.12.2017
rozhodol:
M e n í rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku proti žalovanému v 2. rade tak, že žalovaný 2. rade je povinný so žalovaným 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 3.386,23 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.757,51 € od 3.4.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného.
V prevyšujúcej časti žalobu proti žalovanému v 2. rade zamieta.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade tak, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 62 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.050,10 € spolu so úrokom za úver 7,39 % ročne zo sumy 2.757,51 € od 1.2.2016 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.386,23 € od 1.2.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných (I.), konanie o zaplatenie sumy 136,26 € a v časti 5 % úrokov z omeškania ročne zo sumy 124,84 € od 1.2.2016 do zaplatenia zastavil (II.) a žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (III.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu dlžnú sumu 4.186,36 €, € spolu so 7,39 % úrokom za úver ročne zo sumy 2.757,51€ od 1.2.2016 do zaplatenia a 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 3.511,07 € od 1.2.2016 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 2801124 301 žalobca s dlžníkom J. stavebnom úvere č. 2801124 301 zo dňa 15.4.2008, podľa ktorej poskytol dlžníkovi a spoludlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 3.319,39 €; dlžník a spoludlžníci sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 7,39 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 20,45 € a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 9,96 €, po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 20,75 €. Žalovaný v 2. rade prevzal ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník a spoludlžníci. Po smrti dlžníka J. H., zomr. 18.6.2009 a spoludlžníčky R. H., zomrelej XX.X.XXXX, spoludlžníčka L. H. porušila zmluvne dohodnuté podmienky tým, že medziúver prestala riadne a včas splácať, preto žalobca listom zo dňa XX.X.XXXX odstúpil od úverovej zmluvy (s účinkami ku dňu X.X.XXXX) a vyzval L. H., aby v lehote 7 dní vrátila zostatok úveru, čo však neurobila, pričom o odstúpení od zmluvy bol upovedomený i žalovaný v 2. rade. Dlžníčka L. H. zomrela dňa 14.6.2014 a jej dedičom je žalovaný v 1. rade na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve sp. zn. 9D 120/2014, 5D Not 212/2014 zo dňa 30.9.2015, ktorého žalobca bezvýsledne listom z 30.11.2015 vyzýval na uspokojenie pohľadávky
- dlžnej sumy vyčíslenej ku dňu odstúpenia od zmluvy vo výške 3.527,68 €, pozostávajúcej z istiny 2.757,51 €, nezaplatených úrokov za úver a poplatkov ku dňu odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 770,17 €. Žalobca poukázal na čl. VII. bod 5. úverovej zmluvy, podľa ktorého odstúpením od zmluvy nezanikol záväzok dlžníka a ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva, podľa čl. VII. bod 6. úverovej zmluvy odstúpením od zmluvy nezaniklo ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky, na základe uvedených dojednaní žalobca naďalej úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 7,39 % p.a. V súlade s čl. VII. bod 8. úverovej zmluvy odo dňa nasledujúceho po účinnosti odstúpenia od zmluvy sa celý zostatok dlhu úročí úrokmi z omeškania vo výške 5 % p.a. Ku dňu 31.1.2016 tak pohľadávka žalobcu predstavuje sumu 4.186,36 € a pozostáva z istiny 2.757,51 €, nezaplatených úrokov za úver a poplatkov ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy vo výške 753,56 €, 7,39 % úrok za úver ročne od 3.4.2014 do 31.1.2016 vo výške 367,02 €, 5 % úroky z omeškania ročne od 3.4.2014 do 31.1.2016 vo výške 308,27 €.
3. Žalobca počas konania podaním doručeným súdu dňa 21.6.2017 vzal žalobu späť v časti sumy 136,26 € (124, 84 € poplatky za vedenie účtu za roky 2008 - 2013 a 5 % úroky z omeškania ročne zo sumy 124,84 € od 3.4.2014 do 31.1.2016 vyčíslené vo výške 11,42 €) a v časti 5 % úrokov z omeškania zo sumy 124,84 € od 1.2.2016 do zaplatenia. Nárok na poplatky za vedenie účtu žalobca v ďalšom konaní po úkone späťvzatia žaloby už neuplatňoval a úroky z omeškania žiadal priznať zo sumy 3.386,23 € poníženej o sumu poplatkov 124,84 € (pôvodne uplatňovaná suma 3.511,07 € - 124,84 €). Zároveň žalobca prepočítal úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po účinnosti odstúpenia od zmluvy, t.j. od 3.4.2014 do 31.1.2016, pôvodne uplatňované úroky z omeškania vo výške 308,27 € v rámci sumy 3.511,07 € boli tak vyčíslené zo sumy 3.386,23 € vo výške 296,85 € a dlžná suma bola ponížená aj o sumu úrokov z omeškania v sume 11,42 € (5 % ročne zo sumy 124,84 € za obdobie od 3.4.2014 do 31.1.2016). Po čiastočnom späťvzatí tak žalobca žiadal zaviazať žalovaných zaplatiť dlžnú sumu 4.050,10 € spolu so 7,39 % úrokmi za úver ročne zo sumy 2.757,51 € od 1.2.2016 do zaplatenia a 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 3.386,23 € od 1.2.2016 do zaplatenia s tým, že žalovaná suma 4.050,10 € pozostáva z istiny vo výške 2.757,51 €, nezaplatených úrokov za úver a poplatkov ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy vyčíslených vo výške 628,72 € (pôvodná suma 753,56 € ponížená o sumu poplatkov za vedenie účtu 124,84 €), ďalej z nezaplatených úrokov za úver od 3.4.2014 do 31.1.2016 vyčíslených vo výške 367,02 € a z úrokov z omeškania od 3.4.2014 do 31.1.2016 vo výške 296,85 € (pôvodná suma 308,27 € ponížená o 11,42 €).
4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení v celom rozsahu zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu uvedeným v žalobe. Zistil, že žalobca listom zo dňa 26.3.2014 (doručeným dlžníčke dňa 2.4.2014) oznámil dlžníčke Vlaste Gáborovej odstúpenie od zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami medziúveru a vyzval ju na úhradu dlžnej sumy, oznámenie o odstúpení od zmluvy doručil na vedomie aj žalovanému v 2. rade, ktorý ho prevzal dňa 1.4.2014 a zároveň žalobca žalovaného 2/ upozornil, že ak dlžník v stanovenej lehote celý dlh neuhradí, pristúpi k vymáhaniu svojej pohľadávky aj voči nemu ako ručiteľovi, ak pohľadávku nesplatí v primeranej lehote po uplynutí doby poskytnutej dlžníkovi na plnenie. Z obsahu pripojeného spisu mal súd preukázané, že žalovaný 1/ je jediným dedičom po poručiteľke Vlaste Gáborovej, zomrelej dňa 14.6.2014 a ten v dedičskom konaní podľa právoplatného osvedčenia o dedičstve vydaného súdnym komisárom pod sp.zn. 9D 120/2014-49, 5Dnot 212/2014 zo dňa 30.9.2015 nadobudol do vlastníctva v celosti tiež nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXX a parcelu č. XXX/1 - zast. plocha a nádvorie o výmere XXX m2, zapísané na LV č. XXX k.ú. T. a z pasív okrem iného prevzal na seba dlh voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2801124 002 zo dňa 15.4.2008; všeobecná hodnota majetku poručiteľky L. H. bola v dedičskom konaní zistená vo výške 20.000,- €, výška dlhov 6.302,65 € a čistá hodnota dedičstva 13.697,35 €. Výzvou zo dňa 30.11.2015 žalobca vyzval žalovaného 1/ ako právneho nástupcu dlžníčky L. H. na zaplatenie dlžnej sumy, žalovaný 1/ túto výzvu (doručovanú na adresu jeho trvalého pobytu) neprevzal v odbernej lehote a výzva sa žalobcovi vrátila dňa 28.12.2015 ako nedoručená. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 2 ods. 1 a 2, § 4 písm. a), § 8 ods. 2 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ust. § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 470 ods. 1 a 2, § 546, § 548 ods. 1, 2 a 3, § 549, § 550, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, skutkové tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy, odstúpení veriteľa od zmluvy pre neplnenie si zmluvných povinností, tiež o výške žalobcom uplatnenej pohľadávky a prevzatí dlhu žalovaným 1/ v dedičskom konaní v celom rozsahu posúdil ako nesporné a dospel k záveru, že žalobca svoj nárok preukázal, a preto súd žalobe ako dôvodnej vyhovel. Námietku žalovaného 2/, že jediným dlžníkom titulom dedenia je žalovaný 1/, považoval za irelevantnú, argumentujúc tým, že ručiteľský záväzok sa neviaže k osobe dlžníka, ale k pohľadávke, je to záväzok medzi ručiteľom a veriteľom, preto smrť dlžníka nespôsobuje zánik ručiteľského záväzku. V zmysle judikatúry (R 62/1973) ručiteľ aj naďalej ručí za splnenie dlhu v rozsahu, v akom sa k ručeniu zaviazal a nemôže proti veriteľovi uplatňovať námietku, že dedičia dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy. Námietku žalovaného 2/ týkajúcu sa odopretia plnenia z ručiteľského záväzku posúdil ako nedôvodnú a uviedol, že žalovaný 2/ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Vykonaným dokazovaním mal nepochybne preukázané, že žalobca ako veriteľ listom z 26.3.2014 vyzval na plnenie dlžníčku Vlastu Gáborovú a listom z 30.11.2015 vyzval na plnenie i žalovaného 1/ ako jej dediča a skutočnosť, že žalovaný 1/ si zásielku neprevzal, nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý mu zásielku doručoval riadne poštou na adresu evidovaného trvalého pobytu a v zmysle ust. § 45 ods. 1 OZ žalobcov prejav vôle s výzvou na plnenie pôsobi voči žalovanému 1/ doručovacím úkonom žalobcu, kedy nadobudol možnosť oboznámiť sa s obsahom výzvy. Námietku žalovaného 2/, že žalobca mohol uspokojiť svoju pohľadávku realizáciou záložného práva k nehnuteľnosti, ktorú žalovaný 1/ nadobudol dedením, súd taktiež nepovažoval za relevantnú a opodstatnenú, nakoľko žiadnym dôkazom nemal preukázané, že by žalobca bol záložným veriteľom k predmetnej nehnuteľnosti a ani zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere spôsob zabezpečenia záväzku záložným právom nevyplýva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemal preukázané naplnenie zákonnej možnosti žalovaného 2/ ako ručiteľa odoprieť plnenie z ručiteľského záväzku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca poskytol úver v súlade s ustanoveniami zákona č. 310/1992 Zb., v zmluve bola dohodnutá výška úveru, úrok z úveru a aj úroky z omeškania (ktoré je potrebné odlišovať, nakoľko ide o dva rozdielne inštitúty) a vychádzajúc z názoru, že pri omeškaní má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úroky z omeškania, ktoré si žalobca uplatňoval vo výške dohodnutej v úverovej zmluve a na základe zmluvne dohodnutých podmienok, pričom žalovaní doposiaľ svoj peňažný záväzok z poskytnutého úveru nesplnili a dlh žalobcovi nevrátili, sú v omeškaní s jeho plnením, preto súd posúdil nárok žalobcu ako dôvodne uplatnený. Žalobcovi priznal okrem úrokov aj úrok z omeškania vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnkov. O zastavení konania v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 144, § 145 ods. 2 a 146 ods. 1 CSP. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP a vzhľadom na čiastočný procesný úspech strán v spore (97 % úspech žalobcu a 3 % úspech žalovaných), priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 % a zaviazal žalovaných zaplatiť náhradu trov žalobcovi spoločne.
5. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 2. rade s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil a na zaplatenie žalovanej sumy s prísl. žalobcovi a náhradu trov konania v rozsahu 94 % zaviazal len žalovaného 1/, prípadne aby rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal spotrebiteľským úverovým vzťahom, a teda, či je zmluva z pohľadu spotrebiteľsko-záväzkového v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov a so zákonom. Žalovaný 2/ trval na svojich tvrdeniach, že nárok voči nemu ako ručiteľovi nie je dôvodne uplatnený a súd mal zaviazať na úhradu žalobcom uplatňovaného nároku iba žalovaného 1/, ktorý zdedil záväzok po zomrelom spoludlžníkovi a podľa ust. § 470 ods. 1 OZ zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Poukázal na to, že je invalidným dôchodcom s mesačným dôchodkom vo výške 292,- € mesačne a nie je schopný splniť uplatnený nárok žalobcu, výslovne s ním nesúhlasí a trvá na tom, že majetkové pomery i mesačný príjem žalovaného 1/, ktorý je zamestnaný v zahraničí, sú postačujúce na úhradu záväzku v celej výške vrátane príslušenstva. Žalovaný 1/ je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. Spišské Tomášovce, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, a to rodinného domu súp. č. XXX stojaceho na parcele reg. C - KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 465 m2, ktoré nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve č.k. 9D 120/2014-49, 5DNot 212/2014 zo dňa 30.5.2015 a na základe darovacej zmluvy o zriadení vecného bremena pod č. V-1111/2010 zo 17.6.2010. Podľa názoru žalovaného 2/ žalobca si mohol uplatniť aj záložné právo na nehnuteľný majetok, ktorý mali v čase uzavretia zmluvy pôvodní dlžníci v osobnom vlastníctve, čím by ochránil svoju pohľadávku. Mal za to, že na plnenie mal byť zaviazaný výlučne žalovaný 1/, a to s poukazom na ust. § 549 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ručiteľ môže odoprieť plniť, pokiaľ veriteľ zavinil, že plnenie nevymohol od dlžníka. Poukázal na dedičské konanie č.k. 9D 120/2014, z ktorého je zrejmé, že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosti, a preto si žalobca mal uplatniť záložné právo na tieto nehnuteľnosti, dispozíciou ich mohol speňažiť a týmto mohlo dôjsť k uspokojeniu jeho pohľadávky. Záverom opakovane uviedol, že nemal vedomosť o tom, že podpisuje nejakú úverovú zmluvu a už vôbec nie, že má byť ručiteľom, čo mu potvrdil sám pôvodný dlžník J. H. st., ktorý mu dal na podpis nejaké papiere, ktoré mali byť akoby žiadosťou o úver, a nie samotnou úverovou zmluvou a následne mu povedal, že nebol schválený ako ručiteľ, nakoľko má vlastné úvery, a teda nemá s tým nič spoločné. Na základe uvedeného má žalovaný 2/ za to, že bol uvedený do omylu, a preto zaviazaný má byť len žalovaný 1/ voči žalobcovi, nakoľko je predpoklad, že svoj zdedený záväzok by žalobcovi vedel v plnej výške plniť a ak by ho dobrovoľne neplnil, má žalobca možnosť uplatniť vymáhanie svojej pohľadávky cestou súdneho exekútora, a to priamo exekučným záložným právom na nehnuteľnosti, ktoré sa môžu speňažiť a týmto môže byť žalobca ako veriteľ uspokojený.
6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Mal za to, že ani zodpovednosť žalovaného 1/ za dlhy poručiteľa vyplývajúca z ust. § 470 OZ žiadnym spôsobom neoslobodzuje žalovaného 2/ ako ručiteľa plniť záväzok v zmysle ust. § 548 OZ. Tvrdenia odvolateľa, že na plnenie má byť zaviazaný len žalovaný 1/, považoval za absolútne irelevantné, ničím nepodložené je tiež tvrdenie o tom, že zmluva je v rozpore s právnymi predpismi. Poukázal na to, že žalovaný 2/ podpísal ručiteľské vyhlásenie a zobral tak na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak táto nebude uspokojená zo strany dlžníkov, pričom jeho podpis bol úradne osvedčený. Uviedol, že nemal zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve pôvodných dlžníkov, a preto nebol oprávnený k výkonu záložného práva, bez rozhodnutia súdu nie je oprávnený siahnuť ani na žiaden majetok žalovaného 1/, k uvedenému môže pristúpiť jedine v exekučnom konaní na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.
7. Rozsudok vo výroku o zastavení konania (II.) nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného 1/ ako podané včas (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu je sčasti dôvodné, lebo súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom neposúdil v úplnom súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, že uložil žalovanému povinnosť so žalovaným 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 3.386,23 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.757,51 € od 3.4.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol.
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.6.2019 o 10.20 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
10. Žalovaný 1/ svojimi odvolacími námietkami v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, a teda uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) CSP.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znam. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci [odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Pritom použitie správneho ustanovenia právneho predpisu neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, alebo inak vyjadrené, posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal, prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav a ako ho prípadne vyložil, či výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bol preto spor rozhodnutý.
12. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti a predchádzajúceho konania z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v časti vyhovujúceho výroku, pokiaľ ním bola žalovanému 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.386,23 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.757,51 € od 3.4.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, je vecne správny a žalovaným 2/ uplatnený odvolací dôvod v tejto časti nie je preukázaný. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie v tejto časti nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Správne skutkové zistenia súd podradil pod relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán.
13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie a v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku vzťahujúcich sa k vyhovujúcemu výroku v tej časti, v ktorej súd zaviazal žalovaného 2/ v postavení ručiteľa spoločne so žalovaným 1/ ako dlžníkom (pričom vzhľadom na povahu záväzkov súd správne vyjadril, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako ručiteľ sú povinní plniť každý celú pohľadávku s tým, že plnením jedného z nich zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého - pozn. odvolacieho súdu) zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 3.386,23 € pozostávajúcu z dlhu na istine úveru 2.757,51 € + 628,72 € zročný zmluvný úrok a poplatky okrem poplatkov za vedenie účtu vyčíslené ku dňu odstúpenia od zmluvy listom z 26.3.2014, spolu 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.757,51 € (dlžná istina) od 3.4.2014 do zaplatenia. Nárok v tejto časti je žalobcom dôvodne uplatnený a bol prisúdený v súlade s ust. § 546 Občianskeho zákonníka a s podmienkami zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, v ktorej žalovaný 2/ písomným vyhlásením prevzal na seba záväzok ručiteľa voči žalobcovi ako veriteľovi a zaviazal sa upokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník (čl. III. bod 1 zmluvy). Na dôvody uvedené v preskúmavanom rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd v tejto časti odkazuje a konštatuje, že ani námietky žalovaného 2/ uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť právneho posúdenia prejednávanej veci a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku.
14. Žalovaný 2/ v odvolaní celkom nedôvodne namietal, že na úhradu žalobcom uplatneného nároku mal byť zaviazaný iba žalovaný 1/, ktorý je jediným dedičom po zomrelej (spolu)dlžníčke Vlaste Gáborovej, zomr. 14.6.2014, pričom dedením nadobudol okrem dlhu voči žalobcovi tiež nehnuteľnosť, speňažením ktorej mohol žalobca ako veriteľ svoj nárok uspojiť a nedomáhať sa plnenia voči ručiteľovi. K uvedeným námietkam žalovaného 2/, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že podľa záverov súdnej praxe na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá vplyv smrť dlžníka; ručiteľ teda aj po smrti dlžníka naďalej ručí za záväzok dlžníka v rozsahu, v akom sa na to zaviazal a nemôže proti veriteľovi uplatňovať námietku, že dedičia (dedič) dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy do výšky ceny nadobudnutého dedičstva (porov. R 62/1973). V prejednávanej veci nie sú naplnené zákonné predpoklady ani pre odopretie plnenia žalovaného 2/ z ručiteľského záväzku z dôvodu podľa ust. § 549 OZ, ktorým je zavinenie veriteľa, že dlh nemôže splniť sám dlžník a právnym dôsledkom ktorého (účinným uplatnením tohto práva právnym úkonom ručiteľa) by bol zánik povinnosti ručiteľa plniť, a teda i zánik práva veriteľa na plnenie z ručiteľského záväzku. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že pohľadávka nemohla byť uspokojená dlžníkom v dôsledku zavinenia žalobcu (veriteľa), zaťažovalo v konaní žalovaného 2/ ako ručiteľa, ktorý ho v danom spore aj podľa názoru odvolacieho súdu neuniesol. Predpokladom vzniku práva na odopretie plnenia ručiteľa v zmysle ust. § 549 OZ je zavinené konanie alebo opomenutie veriteľa, ktoré je v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že jeho pohľadávka nemôže byť dlžníkom celkom alebo sčasti uspokojená. Zavinenie veriteľa pri uplatnení alebo vymáhaní pohľadávky môže spočívať napr. v tom, že bez vážneho dôvodu oddiaľoval vymáhanie splatnej pohľadávky a to nielen v zmysle jej uplatnenia žalobou v základnom konaní, ale prípadne aj po vzniku exekučného titulu (teda po jej prisúdení právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím), alebo bez súhlasu ručiteľa poskytol dlžníkovi zbytočný odklad splnenia dlhu, príp. veriteľ tým, že pohľadávku ešte za života dlžníka neuplatnil, zavinil, že po smrti dlžníka nemôže byť jeho pohľadávka dedičmi zomrelého plne uspokojená (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 7/2008 z 26.6.2008). Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného 2/, že žalobca nepristúpil včas k vymáhaniu pohľadávky od dlžníka zo zmluvy o stavebnom úvere uzavretej dňa 15.4.2008, resp. zavinil nemožnosť uspokojenia pohľadávky priamym dlžníkom (spoludlžníkmi). V konaní bolo zistené, že žalobca vyzýval na plnenie spoludlžníkov, pre omeškanie s plnením odstúpil od úverovej zmluvy a listom zo dňa 26.3.2014 vyzval dlžníkov na vrátenie celého zostatku úveru v lehote 7 dní, riadne prihlásil svoju pohľadávku v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves sp. zn. 9D/120/2014 po por. L. H., zomr. XX.X.XXXX, následne po právoplatnom skončení dedičského konania po por. L. H. výzvou z XX.XX.XXXX vyzýval (bezvýsledne) na plnenie tiež žalovaného 1/ ako dediča dlžníčky a nárok včas, t.j. pred márnym uplynutím premlčacej doby uplatnil žalobou podanou na súde dňa 29.3.2016 - za danej situácie nemožno prijať záver o zavinení veriteľa a nemožnosti uspokojiť pohľadávku dlžníkom v zmysle ust. § 549 OZ. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namieta svoju povinnosť plniť ručiteľský záväzok, v súvislosti s touto námietkou je potrebné uviesť, že za zavinenie veriteľa v zásade nemožno považovať skutočnosť, že pohľadávku voči dlžníkovi neuplatnil skôr (napr. v čase, keď bol dlžník ešte solventný). V tejto súvislosti možno poukázať tiež na právny názor Najvyššieho súdu ČR vyslovený v jeho rozhodnutí sp. zn. 33Cdo 1123/2010 z 24.1.2012, podľa ktorého na existenciu povinnosti ručiteľa plniť nemá vplyv okolnosť, či a kedy veriteľ uplatnil svoju pohľadávku na súde; právny poriadok neukladá veriteľovi povinnosť domáhať sa svojich práv, v súlade s požiadavkou právnej istoty len bráni existencii dlhotrvajúcich práv a im zodpovedajúcich povinností inštitút premlčania, účelom ktorého je jednak stimulovať veriteľa k včasnému vykonaniu jeho práv a súčasne zabrániť tomu, aby dlžníci boli po neobmedzenú dobu vystavení vynútiteľnosti ich povinností súdom. Taktiež v rozhodnutí sp. zn. 23Cdo 3884/2007 z 27.12.2009 Najvyšší súd ČR sa stotožnil s argumentmi odvolacieho súdu k výhradám žalovaných, ku ktorým uviedol, že je to ručiteľ, ktorý sa musí starať o to, či osoba, za ktorú sa hodlá zaručiť, bude schopná zaručené povinnosti plniť, a pokiaľ nedbá elementárnej obozretnosti, je samozrejmé, že právom na neho dopadnú dôsledky neplnenia povinnosti dlžníkom. Odvolací súd za opodstatnenú považuje i argumentáciu žalobcu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ poukazujúcu na to, pohľadávka zo zmluvy nebola zabezpečená záložným právom v zmluve uzavretej s dlžníkmi alebo tretími osobami na nehnuteľnosti, preto až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím vydaným v tomto spore predstavujúcim spôsobilý exekučný titul bude možné nárok nútene vymáhať od dlžníka a domáhať sa jeho uspokojenia prípadne tiež i exekúciou predajom nehnuteľnosti, ktorú žalovaný 1/ nadobudol dedením do svojho výlučného vlastníctva.
15. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, na podklade ktorého priznal žalobcovi zmluvné úroky aj za obdobie po mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku odstúpenia žalobcu (veriteľa) od nej a tiež úroky z omeškania z nezaplatených úrokov bez toho, aby posúdil platnosť zmluvných dojednaní v časti VII. body 6. a 10. úverovej zmluvy tvoriacich súčasť zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorenej dňa 6.3.2008 medzi stranami sporu, z ktorého žalobca odvodzuje tento nárok, preto v tejto časti je napadnutý rozsudok vecne nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci. V zmluvných dojednaniach podľa časti VII. bodov 6 a 10 je uvedené, že odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky a v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy úrokmi z omeškania. Uvedené ustanovenia, ktoré žalovaní nemali možnosť ovplyvniť, podľa názoru odvolacieho súdu spôsobujú zhoršenie ich postavenia v právnom vzťahu s veriteľom vzhľadom na ich dvojnásobné zaťaženie platením úrokov z úverovej istiny (už po zániku hlavného záväzkového vzťahu) popri úrokoch z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných. Takáto zmluvná úprava, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti (úroky ako cenu služby) aj napriek odstúpeniu veriteľa od zmluvy (zániku úverového vzťahu), a k tomu naviac úroky z omeškania z dlžnej úverovej istiny, je na škodu spotrebiteľa neprijateľne sa odchyľujúca od zákona, a v spotrebiteľskej veci (akým je aj posudzovaný spor) sa dostáva priamo do rozporu s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa), ako aj s ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a účinkami predvídanými týmto zák. ustanovením. Z tohto dôvodu podľa posúdenia odvolacieho súdu cit. zmluvné podmienky sú neprijateľnými, a tým aj absolútne neplatnými podľa ust. § 53 ods. 5 OZ a tiež podľa § 39 OZ, žalovaný 2/ nimi nie je viazaný a nemožno na ich základe priznať žalobcovi požadované plnenie od žalovaného 2/ (odvolateľa). Navyše sa takouto dohodou obchádza kogentné pravidlo o administratívnom strope úrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ. Tým najzávažnejším dôsledkom je však fakt, že platením ceny úverovej služby po jej skončení sa vytvára neželaný stav rovnajúci sa nútenej službe, ktorý naráža na princípy únijného práva. Dodávateľ úverovej služby namiesto súťaže na trhu o nového klienta má z dlžníka náhradu, pretože napriek skončeniu služby má dlžník platiť cenu služby (úroky), čo je podstatou každého nového kontraktu. Naopak podstatou každého skončeného konktraktu, ak došlo k porušeniu práva pri skončení služby, sú nároky z porušenia práva (úroky z omeškania, náhrada škody, zmluvné pokuty a i.). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to, aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené vyššie uvedené sankčné nároky, na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom, a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré rozhodne patrí zmluvný úrok. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou (ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka) mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava.
16. Vzhľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že dohodnuté (zmluvné) úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov úveru patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní a vzniká mu povinnosť platiť úroky z omeškania. Preto pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (odstúpením od zmluvy alebo mimoriadnym zosplatnením úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a dlžná suma (úverovej istiny) sa ďalej už neúročí zmluvným úrokom (k uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 z 1.7.2000, tiež uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012).
17. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom súdu prvej inštancie o právnej dovolenosti požadovať od dlžníka, príp. od ručiteľa úroky z omeškania za omeškanie s platením úrokov z úveru. Tento záver predstavujúci vyjadrenie v našom právnom prostredí všeobecne akceptovaného zákazu brania úrokov z úrokov (tzv. anatocizmus), zodpovedá podľa názoru odvolacieho súdu zákonnej úprave, kedy Občiansky zákonník v ust. § 517 ods. 2 zakotvuje majetkovú sankciu pre prípad omeškania len s platením peňažného dlhu, nie však s platením príslušenstva pohľadávky. Občiansky zákonník vo svojom ust. § 121 ods. 3 za príslušenstvo pohľadávky výslovne určuje tiež úroky (por. napr. Jehlička O., Švestka, J., Škárová. M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 8. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, str. 675 a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 101/2002 z 24.3.2004 v spojení s uznesením Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 1893/08 zo dňa 13.11.2008). So zreteľom na uvedené, zmluvné dojednanie v časti VII. bod 10 úverovej zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. zmluvy úrokmi z omeškania, pre rozpor so zákonom je neplatné podľa ust. § 39 OZ, a preto naň súd prvej inštancie vo svojich záveroch správne nemal prihliadať.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade tak, že uložil žalovanému v 2. rade povinnosť so žalovaným 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 3.386,23 € (pozostávajúcu z istiny 2.757,51 € a úrokov a poplatkov ku dňu odstúpenia od zmluvy 628,72 €) spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.757,51 € od 3.4.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti, pokiaľ ide o úroky vo výške 7,39 % ročne zo sumy 2.757,51 € od 3.4.2014 do zaplatenia (za obdobie od 3.4.2014 do 31.1.2016 vyčíslené v sume 367,02 €), 5 % úroky z omeškania ročne za obdobie od 3.4.2014 do 31.1.2016 vyčíslené v sume 296,85 € a za obdobie od 1.2.2016 do zaplatenia zo sumy prevyšujúcej istinu 2.757,51 €, žalobu proti žalovanému v 2. rade ako nedôvodnú zamietol.
19. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ (odvolateľom).
20. Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
21. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
23. V konaní sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovaného 2/ zaplatenia sumy 4.186,36 € istiny (neberúc do úvahy nekapitalizované príslušenstvo), z ktorej mu zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu v konečnom dôsledku bola priznaná suma 3.386,23 €. Bol teda v konaní procesne úspešný v percentuálnom rozsahu 81 % a vo zvyšku v časti o zaplatenie sumy 800,13 €, v percentuálnom vyjadrení 19 % bol sčasti procesne úspešný žalovaný 2/ a sčasti za trovy zastavenej časti konania zodpovedá žalobca. Po zohľadnení procesného výsledku konania odvolací súd preto v súlade s cit. zák. ustanoveniami priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania procesne úspešnejšiemu žalobcovi v percentuálnom rozsahu 62 % (81 - 19 %), v ktorom jeho procesný úspech presiahol procesný úspech protistrany s tým, že o výške náhrady trov celého konania v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
24. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).