Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Saz-8-2023.pdf
PDF · 95.62 KB
Case nature
Area
Subarea
12Saz/8/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom A. A. A., v právnej veci žalobcu: B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, toho času na neznámom mieste, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veciach zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného č.: PPZ-HCP-BB4-5890-015/2023-AV zo 7. novembra 2023, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-BB4-5890-015/2023-AV zo 7. novembra 2023 o zaistení žalobcu: B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, bolo nezákonné.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BB4-5890-015/2023-AV zo 7.11.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 7.12.2023.
2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 6.11.2023 po kontrole hliadkou OO PZ Slovenská Ľupča predvedený pred žalovaného. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu začal žalovaný dňa 7.11.2023 konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa vyššie uvedeného ustanovenia pod č. PPZ-HCP-BB4-5890-012/2023-AV zo 7.11.2023 s určením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený s poukazom na ust. § 81 zákona o pobyte cudzincov a na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky.
3. Žalovaný konštatoval existenciu rizika úteku u žalobcu, nakoľko tento nedisponuje cestovným dokladom, nemá udelené víza ani pobyt a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov.
4. Žalovaný ďalej poukázal na vyjadrenia žalobcu, v zmysle ktorých dôvodom na opustenie krajiny pôvodu bola jeho ekonomická situácia a v prípade návratu mu žiadne bezpečnostné riziká nehrozia.
5. V rámci úvah o stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že počas tejto bude preverovať možnosti vyhostenia žalobcu do krajiny tranzitu a následne zabezpečovať návrat. Tiež uzavrel, že žalobca nie je schopný splniť podmienky podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.
II.
Správna žaloba, stanoviská
A.
6. Žalobca podal na Správny súd v Košiciach správnu žalobu vo veciach zaistenia podľa ust. § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „S.s.p.“), namietajúc, že
- napadnuté rozhodnutie je formálne a bez predpokladu zrealizovania vyhostenia žalobcu;
- napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, čo sa týka zisťovania a skúmania existencie prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu a účelnosti a efektivity zaistenia;
- žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o vyhostení;
- žalobca je sýrsky štátny občan, o čom zaslal žalovanému doklad;
- žalovaný si vzhľadom na svoju prax musel byť vedomý nevyhostiteľnosti žalobcu do domovskej krajiny ako aj do tranzitných krajín;
- nie je vôbec zrejmé, kam mieni žalovaný vyhostiť žalobcu;
- na väčšine územia Sýrie, kam jedine prichádza do úvahy vyhostenie, je bezpečnostná situácia nestabilná a z tohto dôvodu by bol život žalobcu v prípade jeho vyhostenia v ohrození;
- tranzitné tretie krajiny - konkrétne Turecko, Srbsko a Maďarsko odmietajú prevziať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov na základe readmisných dohôd;
- napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený;
- na podporu svojej argumentácie žalobca poukazuje najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 z 19.10.2010 a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/2/2020 z 22.5.2020, 1Sza/8/2015, 1 SZa/7/2016, 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, 1SZa/9/2016, 1Sža/31/2014 z 2.9.2014, 1Sža/34/2010.
B.
7. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný uviedol, že mu bol doručený identifikačný doklad žalobcu, potvrdzujúci jeho sýrsku štátnu príslušnosť. Nakoľko do domovskej krajiny žalobcu nie je možné vyhostiť a Srbská republika odmietla prevzatie žalobcu, žalovaný tohto prepustil zo zaistenia dňa 5.12.2023.
C.
8. Správny súd následne vo veci nariadil pojednávanie na deň 8.1.2024. Na pojednávanie sa účastníci konania nedostavili (žalobca ako aj žalovaný svoju účasť vopred ospravedlnili), preto správny súd v nariadenom pojednávaní pokračoval v ich neprítomnosti (§ 114 S.s.p.).
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
9. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
10. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
11. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným
súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
12. Podľa § 230 ods. 1 písm. d) S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné.
IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
13. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 221 ods. 1 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, napadnuté rozhodnutie ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Súd nerozhodoval v lehote podľa § 228 S.s.p., nakoľko žalobca bol zo zaistenia prepustený.
14. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.
15. Vo svetle uvedeného (ako aj konštantnej judikatúry kasačného súdu /toho času Najvyšší súd Slovenskej republiky/ vo veciach zaistenia cudzincov, napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) je žalovaný v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
16. Vzhľadom na predloženú argumentáciu žalobcu správny súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť žalobca vyhostený. Vo vzťahu k prejednávanej veci nemožno, samozrejme, poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 pripúšťa za splnenia tam uvedených podmienok možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Uvedená skutočnosť tak sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení, resp. napadnutého rozhodnutia o zaistení. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu (vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu
vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu (v tomto zmysle viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu pod sp. zn. 10SZa/6/2016 a 10Szak/6/2018).
17. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.1.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.
18. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný úplne opomenul skúmať vyhostiteľnosť žalobcu. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu správneho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.
19. V konaní bolo ustálené, že žalobca je štátnym občanom Sýrie a s týmto údajom operuje ako v záhlaví rozhodnutia, tak aj v časti odôvodnenia, kde konštatuje, že do tejto krajiny ho nevyhostí, vzhľadom na tamojšiu situáciu. Totožnosť, a teda pôvod žalobcu v čase vydania napadnutého rozhodnutia neboli podložené dokladmi od žalobcu, avšak s tvrdeniami žalobcu k týmto skutočnostiam žalovaný nepolemizoval. Pritom práve neskoršie konštatovanie o sýrskej štátnej príslušnosti žalobcu a odmietnutí zo strany Srbskej republiky (o ktorej žalobca v správnej žalobe tvrdil, že pravidelne odmieta prevziať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov) prevziať žalobcu viedlo žalovaného k prepusteniu žalobcu.
20. V tejto súvislosti sa ďalej žalovaný pri vyhodnocovaní prekážok vyhostenia odvoláva na tvrdenia žalobcu o ekonomických dôvodoch vycestovania z krajiny pôvodu, pričom v inej časti s poukazom na prekážky vyhostenia (tam uvedený poukaz na § 81 zákona o pobyte cudzincov) uvádza, že Sýria nebola určená ako krajina, do ktorej bude žalobca vyhostený a konštatuje, že bude vykonávať kroky smerujúce k jeho vyhosteniu do tranzitnej krajiny. Vyhodnotenie existencie prekážok vyhostenia je tak rozporné. Napadnuté rozhodnutie celkovo postráda jednoduchú a ucelenú úvahu o účelnosti zaistenia žalobcu a o prípadných krajinách, do ktorých by bolo možné vyhostiť žalobcu.
21. „Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015).
22. Z obsahu napadnutého rozhodnutia nevyplynul žiaden záver o reálnosti výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný sa nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín, a ani otázkou hrozby následného vyhostenia z týchto krajín do krajiny pôvodu. Požiadavka na vyhodnotenie týchto skutočností je naliehavá obzvlášť za situácie, keď žalobca je štátnym občanom Sýrie, v ktorej prevláda zlá bezpečnostná situácia.
23. Vzhľadom na namietané nedostatky je možné uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.
24. Napokon správny súd nepovažoval za udržateľné ani miestami zmienené bezpečnostné dôvody obhajujúce zaistenie žalobcu, nakoľko zaistenie predstavuje vždy obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, a k jeho realizácii môže dôjsť len za splnenia zákonných podmienok a z aplikovaného dôvodu (tu administratívne vyhostenie; § 88 ods. 1 písm. b/). Jedná sa o prostriedok ultima ratio na dosiahnutie jedine zákonom vymedzeného (vyhostenie) cieľa. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/115.“ (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70).
V.
Záver
25. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. d) S.s.p. rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné.
26. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 S.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.