Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20CoP-3-2019.pdf
PDF · 158.13 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoP/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: X. X., Q.. XX. XX. XXXX, U. R. I.. Č.. X, U., zastúpený: E - S attorneys-at-law, s. r. o., IČO: 50 821 440, Záhradnícka ul. č. 51, Bratislava, proti žalovanej: F. X., Q.. XX. XX. XXXX, U. R. I.. Č.. X, U., zastúpená advokátkou: Mgr. Alica Mendlová, advokátkou, Riečna ul. č. 2, Bratislava, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 28. júna 2018, č. k. 40Pc/5/2017 - 192, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že z vecí, ktoré mali strany sporu v bezpodielovom spoluvlastníctve do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal:
1. nehnuteľnosti nachádzajúce sa T. K. U. Z., K. U. - J.. Č.. D., X.. Ú.. D., M. na S. Č.. XXXX, T. Okresným Ú. U., katastrálny odbor ako:
- U. Č.. XXX, na XX. R. T. T. R. X T. U., Q. Y. T. U. D. R. X T. U., Y.. Č.. XXXX, R. na R. R.. N.. „. Č.. XXXX K. T. XXX J.X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
- spoluvlastnícky podiel k pozemku R.. N.. „. Č.. XXXX K. T. XXX J.X, D. R. M. R. G. Q., T. T. XXXX/XXXXXX,
- spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu Y.. Č.. XXXX, R. na R. R.. N.. „. Č.. XXXX K. T. XXX J.X, D. R. M. R. G. Q., T. T. XXXX/XXXXXX.
2. Hnuteľné veci tvoriace zariadenie vyššie uvedeného bytu v zostatkovej hodnote 0 eur, a to: a) Obývacia spálňa:
- interiérové dvere + zárubňa,
- rohová sedacia súprava,
- konferenčný stolík,
- komoda pod TV (na mieru),
- nová manželská posteľ s 2 matracmi,
- šatníková zrkadlová skriňa b) Detská izba:
- interiérové dvere + zárubňa,
- vstavaná skriňa na mieru,
- poschodové postele, 2 matrace, 2 rošty (na mieru),
- rohové písacie stolíky (na mieru),
- 2 police na písacie stolíky,
- 2 kancelárske stoličky,
- koberec
c) Kuchyňa:
- jedálenský stôl (na mieru),
- 4 stoličky,
- chladnička zn. Electrolux, rok nadobudnutia 2009
- mikrovlnná rúra zn. Whirlpool, rok nadobudnutia 1997
- podlaha PVC
d) kúpeľňa
- interiérové dvere + zárubňa,
- automatická práčka zn. Bosch, rok nadobudnutia 2010
- zrkadlová skriňa s osvetlením e) WC:
- interiérové dvere + zárubňa,
- polička
3. Dva detské horské bicykle, rok nadobudnutia 2011 a z vecí, ktoré mali strany sporu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal:
1. Osobné motorové vozidlo Y. G., N. T. XXXX, A. Y. J. Y., P.: U., T.:T., v zostatkovej hodnote 1. 000 eur.
2. Kamera zn. Sony, rok nadobudnutia 2002 v zostatkovej hodnote 0 eur
a zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielov sumu 44. 256, 25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 143, § 148, § 149 ods. 1, 3, § 150 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že nakoľko medzi stranami nebola sporná hodnota vyporiadavaného majetku, po tom, čo do vlastníctva žalovanej prikázal byt v hodnote 89. 512, 50 eur, hnuteľné veci tvoriace vybavenie bytu a dva detské horské bicykle v hodnote 0 eur a do vlastníctva žalobcu osobné motorové vozidlo Y. G. v hodnote 1. 000 eur a kameru Sony v hodnote 0 eur, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielov sumu 44. 256, 25 eur, keď celková hodnota vyporiadavaného majetku bola 90. 512, 50 eur, z čoho polovica predstavuje 45. 256, 25 eur a nakoľko žalovaná nadobudla majetok v hodnote o 44. 256, 25 eur vyššej ako predstavovala polovica vyporiadavaného majetku, uložil jej povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie tohto rozdielu sumu 44. 256, 25 eur. Uviedol, že mal v konaní preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo dňa 12. 07. 1997, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. 05. 2015, č. k. 25P/318/2013 - 190, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 06. 2015 s tým, že počas manželstva žalobca a žalovaná nadobudli byt a hnuteľné veci špecifikované vo výroku rozsudku. K hodnote bytu uviedol, že žalobca a žalovaná sa zhodli na jeho hodnote 89. 512, 50 eur a zhodli sa aj na tom, že hodnota hnuteľných vecí tvoriacich vybavenie bytu, hodnota dvoch detských horských bicyklov a kamery je nulová, a že hodnota osobného motorového vozidla Y. G. je 1. 000 eur, a preto vychádzal pri vyporiadaní z uvedených hodnôt. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná žiadala zohľadniť pri vyporiadaní pôžičku od jej brata R. O. vo výške 250. 000,- Sk (8. 298, 48 eur) na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 01. 2001, ktorú si zobrala na financovanie rekonštrukcie bytu, ďalej finančné prostriedky získané darom od jej matky F. Y. vo výške 350. 000,- Sk (11. 617, 87 eur) na základe darovacej zmluvy zo dňa 09. 09. 1999, ktoré použila na kúpu bytu, keď k finančným prostriedkom získaným pôžičkou od brata uviedla, že sa jedná o pasívum bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré navrhla vyporiadať tak, že ona prevezme tento dlh a k finančným prostriedkom darovaných matkou žalovanej uviedla, že ide o jej investíciu do spoločného majetku. Uviedol, že finančné prostriedky získané pôžičkou od brata žalovanej nepredstavujú spoločný dlh žalobcu a žalovanej, keďže zmluvu o pôžičke uzatvorila v postavení dlžníka iba žalovaná, ide teda výlučne o jej dlh, ktorý nemôže vyporiadať tak, že ho prikáže niektorému z bývalých manželov, avšak môže ich zohľadniť tak, že finančné prostriedky takto získané žalovanou by považoval za jej vnos, t. j. za jej výlučné prostriedky vložené do spoločného majetku (na financovanie rekonštrukcie bytu), avšak z vykonaného dokazovania nemal dostatočne (bez rozumných pochybností) preukázané, že predmetné finančné prostriedky boli žalovanou použité na financovanie rekonštrukcie bytu, keďže uvedený účel použitia finančných prostriedkov nepotvrdil vo svojej výpovedi ani samotný brat žalovanej, ktorý uviedol, že žalovaná pri požičiavaní týchto peňazí hovorila o kúpe bytu, resp. domu a ani dátum uzatvorenia uvedenej zmluvy o pôžičke (23. 01. 2001) nezodpovedá tomuto účelu (rekonštrukcia bytu), keď byt nadobudli žalobca a žalovaná do bezpodielového spoluvlastníctva až takmer o rok neskôr (dňa 21. 12. 2001 podľa LV). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že ani použitie finančných prostriedkov darovaných matkou žalovanej za účelom kúpy bytu, žalovaná nepreukázala dostatočne, že tieto finančné prostriedky použila na tento účel, nakoľko matka žalovanej síce v čestnom prehlásení zo dňa 14. 03. 2018 uviedla, že žalovanej darovala sumu 350. 000,- Sk v roku 1999, nakoľko žalovaná potrebovala peniaze na kúpu bytu, avšak táto skutočnosť sama o sebe nepreukazuje, že žalovaná skutočne tieto finančné prostriedky aj na tento účel použila a poukázal na to, že kúpna zmluva na byt bola uzatvorená viac ako rok po darovaní predmetných finančných prostriedkov matkou žalovanej, pričom žalobca preukázal, že v čase kúpy bytu strany sporu disponovali dostatočným množstvom finančných prostriedkov získaných jednak zo zrušenej zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX X XX (žalobcovi bola vyplatená suma spolu 129. 256, 40,- Sk /4. 290, 53 eur/) a zo zmluvy o stavebnom sporení matky žalobcu (žalobcovi ako prijímateľovi platby bola vyplatená suma vo výške 149. 200,- Sk /4. 952, 53 eur/), ako aj pôžičkou od J. R. (100. 000,- Sk /3. 319, 39 eur/), čo potvrdila aj samotná svedkyňa vo svojej svedeckej výpovedi, pričom žalobkyňa to ani nespochybňovala. Poukázal na skutočnosť, že z výplatných pások žalobcu vyplýva, že žalobca mal v tom období nadštandardný príjem a nakoľko kúpna cena bytu, za ktorú žalobca a žalovaná kúpili byt bola 243. 610,- Sk je zrejmé, že žalobca a žalovaná disponovali v tom čase dostatkom finančných prostriedkov nielen na kúpu bytu, ale aj na jeho rekonštrukciu a zároveň poukázal na to, že matka žalovanej v čestnom prehlásení zo dňa 14. 03. 2018 uviedla aj to, že svedkom darovania peňazí bol brat žalovanej R. O., avšak brat žalovanej vo svojej svedeckej výpovedi darovanie peňazí na účel kúpy bytu nepotvrdil, keď naopak tvrdil, že na kúpu bytu požičal žalovanej peniaze on. K návrhu žalovanej vychádzať pri vyporiadaní z disparity podielov (z nerovnakých podielov) strán na spoločnom majetku, a to vzhľadom na jej výlučnú starostlivosť o domácnosť a deti a násilné správanie žalobcu voči nej, súd prvej inštancie uviedol, že pri určení nerovnakých podielov na spoločnom majetku možno zohľadniť iba také konanie jedného z bývalých manželov, ktoré možno podľa všeobecného pohľadu považovať za negatívne ovplyvňujúce vzájomné spolužitie manželov, a ktoré sa zásadnejším spôsobom premietlo do hospodárenia so spoločným majetkom alebo do starostlivosti o rodinu s tým, že odklon od rovnosti podielov nebude daný akýmkoľvek negatívnym konaním, ale iba takým, ktoré sa významnejšie premieta do majetkovej sféry rodiny alebo do starostlivosti o rodinu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22Cdo 3637/2010 zo dňa 05. 03. 2012), avšak v posudzovanej veci takéto konanie zo strany žalobcu preukázané nebolo a nevyplynulo ani z výsluchov navrhnutých svedkov, ani z listinných dôkazov. Poukázal na skutočnosť, že spoločný syn strán sporu R. X. vo svojej výpovedi k starostlivosti o domácnosť a rodinu uviedol, že žalobca sa o neho počas manželstva so žalovanou staral, chodili na dovolenky, vždy keď mal žalobca čas, tak boli spolu s tým, že pranie, žehlenie, varenie zabezpečovala žalovaná, pričom si presne nepamätal, či mu žalobca kupoval veci, oblečenie a pod., ale mal pocit, že peniaze dával žalovanej a tá to kupovala. Poukázal na výpoveď svedkyne J. R., ktorá rovnako potvrdila, že žalobca sa staral o deti, mali všetko čo potrebovali, žalobca kúpil deťom bicykle, tablety, PC, pričom žalobca mal dve roboty a trávil s nimi toľko času, koľko mohol s tým, že žalobca jej hovoril, že žalovanej musí na domácnosť, t. j. na stravu stačiť to, čo si zarobí, lebo ostatné platil on, ako je byt a na deti, keď uvedené je v súlade aj s listinnými dôkazmi, konkrétne s trvalými príkazmi a výpismi z účtov predloženými v konaní žalobcom, z ktorých vyplýva, že žalobca hradil viaceré platby týkajúce sa domácnosti (ako napr. platby za služby spojené s užívaním bytu, platby pre UPC Broadband Slovak, Kika Nábytok Slovensko, s.r.o., BAUMAX s.r.o., elektrina, potraviny, obuv, životné poistky strán sporu a spoločných detí, dovolenky Auto Camp Šibeník, Camping Marinella Pesaro, Thermalpark Dunajská Streda, Vadas, Štúrovo, atď.). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že ani brat žalovanej R. O. vo svojej výpovedi nepotvrdil, že by sa žalovaný (zrejme žalobca, pozn. odvolacieho súdu) o domácnosť a deti nestaral a aj keď uviedol, že podľa jeho názoru sa vo väčšej miere starala o deti žalovaná, to však bolo odôvodnené práve väčšou pracovnou vyťaženosťou žalobcu s tým, že je prirodzené, že manžel, ktorý je pracovne vyťažený, má menej času na osobnú starostlivosť o domácnosť, čo je však vykompenzované práve tým, že domácnosť zabezpečuje vo väčšej miere po finančnej stránke a osobnú starostlivosť o domácnosť tak preberá druhý manžel, ktorý je pracovne vyťažený menej, prípadne vôbec. K tvrdeniu svedkov P. Y. G. H. Y., že žalovaná si z času na čas od nich požičala peniaze (išlo o sumy od 100,- Sk do 500,- Sk) uviedol, že okrem dvoch prípadov (nákup stravy) nepotvrdili, na čo konkrétne si žalovaná od nich peniaze požičala. K násilnému správaniu sa žalobcu voči žalovanej uviedol, že toto nepotvrdil vo svojej výpovedi žiadny z vypočutých svedkov, pričom listinné dôkazy predložené žalovanou (lekárske správy, doklad o pracovnej neschopnosti, potvrdenie o podaní trestného oznámenia) samy o sebe násilné správanie žalobcu nepreukazujú a k výsluchom svedkov súhrne uviedol, že najlepšiu vedomosť o pomeroch v rodine, starostlivosti o domácnosť a rodinu mal napriek svojej maloletosti spoločný syn strán sporu R. X. ako člen rodiny, keďže všetci ostatní svedkovia mali túto vedomosť iba nepriamu a sprostredkovanú. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko v konaní nebolo preukázané namietané negatívne správanie žalobcu (ktoré by sa zásadnejším spôsobom negatívne premietlo do starostlivosti o domácnosť a rodinu, ako ani násilné správanie žalobcu voči žalovanej), neboli splnené podmienky pre určenie nerovnakých podielov strán sporu na vyporiadavanom majetku, a preto vychádza l z toho, že podiely oboch strán sú rovnaké a keďže v konaní nebolo sporné, že v byte, ktorý je predmetom vyporiadania, býva žalovaná spolu s maloletým synom R. X. (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 16. 01. 2018), predmetný byt spolu s hnuteľnými vecami tvoriacimi vybavenie bytu spolu s dvoma detskými horskými bicyklami prikázal do vlastníctva žalovanej a osobné motorové vozidlo Y. G. spolu s kamerou Sony do vlastníctva žalobcu, keď takýto spôsob rozdelenia spoločného majetku navrhoval žalobca už v žalobe (okrem kamery, ktorú navrhoval prikázať do vlastníctva žalovanej, v podaniach zo dňa 19. 12. 2017 a 21. 03. 2018 už však navrhoval prikázať kameru do svojho vlastníctva) a žalovaná nemala proti takémuto spôsobu rozdelenia spoločného majetku námietky. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalobcu v konaní, nakoľko bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu vyporiadal ním navrhovaným spôsobom s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. K návrhu žalovanej priznať jej náhradu trov konania z dôvodu, že ešte pred podaním žaloby mala záujem sa dohodnúť, čo preukazuje jej sms zasielaná žalobcovi (č. l. 20 spisu) uviedol, že spôsob vyporiadania obsiahnutý v predmetnej sms bol diametrálne odlišný od toho, ako ho navrhoval žalobca, a ako ho napokon akceptoval aj vo svojom rozhodnutí.
2.
Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že sa súd prvej inštancie napadnutou vecou dostatočne nezaoberal, nedostatočne zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že v časti prikázania vecí odvolací súd rozsudok potvrdí a v časti vyporiadania ju zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 10. 000 eur s tým, že prevezme dlh v podobe pôžičky od jej brata a zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov celého konania. Uviedla, že s prikázaním hnuteľných vecí do jej vlastníctva súhlasí, avšak sa nestotožňuje s vyporiadaním tak, ako rozhodol súd prvej inštancie s tým, že je pravdou, že do BSM patrí nehnuteľnosť, ktorú nadobudli za trvania manželstva, avšak súd prvej inštancie pri vyporiadavaní vôbec nevzal do úvahy, že prerábky bytu, ktoré byt zhodnotili, boli financované z prostriedkov, ktoré nadobudli pôžičkou na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 01. 2001, ktorú bola nútená si zobrať od svojho brata vo výške 250. 000,- Sk (8. 298, 48 eur), a z ktorej bola financovaná prerábka bytu, pričom táto pôžička jej zostala a musí ju splácať. Namietla, že túto skutočnosť dostatočne preukázala v konaní, jednak listinným dôkazom, jednak výpoveďou brata ako svedka a nestotožnila sa s tvrdením v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pôžička je iba jej záväzkom, nakoľko žalobca nebol účastníkom zmluvy, keďže počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželia nadobúdajú spoločne aktíva aj pasíva, bez ohľadu nato, či sú obaja účastníkmi daného právneho úkonu, nakoľko veci bežné môže vykonávať aj každý z manželov samostatne, keď žalobca nikdy nenapadol relatívnu neplatnosť daného úkonu a teda je nepochybné, že sa jedná o spoločné pasívum, ktoré riadne oznámila už pri prvom úkone a napriek tomu súd prvej inštancie toto pasívum vôbec nevyporiadal, i keď bolo v konaní riadne preukázané. Uviedla, že z neznámeho dôvodu dospel súd prvej inštancie aj k záveru, že tieto peniaze nemohli byť použité na prerábku, nakoľko boli požičané necelý rok pred kúpou bytu, avšak uvedené nepopiera, že boli na prerábku použité, keďže dlhodobo uvažovali nad kúpou starého bytu a jeho prerobením s tým, že aj keby jej brat vypovedal, že pôžička podľa neho bola použitá na kúpu bytu, nič by to nemenilo na skutočnosti, že tieto prostriedky boli investované do spoločného majetku účastníkov a teda bolo povinnosťou súdu toto pasívum vyporiadať. Poukázala na skutočnosť, že kúpa uvedeného bytu bola financovaná sčasti z jej výlučných finančných prostriedkov, ktoré dostala darom vo výške 350. 000,- Sk (11. 617, 87 eur od matky), čo v konaní preukázala darovacou zmluvou a čestným prehlásením matky, napriek tomu však súd prvej inštancie vyhodnotil, že vyhlásenie jej matky, že jej darovala peniaze na kúpu bytu, ich použitie na tento účel nepreukazuje, pričom sa s uvedeným tvrdením nestotožňuje, keďže uvedené riadne preukázala, a táto procesná obrana nebola zo strany žalobcu žiadnym relevantným spôsobom spochybnená, teda nie je zrejmé, z akých dôkazov súd pri tomto závere vychádzal. Uviedla, že platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, že finančné prostriedky boli použité na kúpu bytu, a považuje sa za preukázanú, pokiaľ nebude zo strany žalovaného táto domnienka vyvrátená na základe relevantného dôkazu (dôkaz o opaku), čo sa však doposiaľ nestalo. Namietla, že súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočný dôkaz jej sms o jej snahe dohodnúť sa so žalobcom mimosúdne, ktorou navrhla nehnuteľnosť predať, a z uvedených financií zabezpečiť jednoizbový byt pre ňu a spoločného maloletého syna a zvyšok by si žalobca ponechal, avšak žalobca nedoložil ani takýto dôkaz a napriek tomu mu súd prvej inštancie priznal 100 % nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že s uvedeným nesúhlasí, nakoľko to bol práve žalobca, ktorý sa nechcel dohodnúť, a nárok na náhradu trov konania mu nemôže vyplývať výlučne z jeho pozície žalobcu v konaní, obzvlášť pri trovách konania v konaní o vyporiadanie BSM. Poukázala na skutočnosť, že problematika priznávania náhrady trov konania pri vyporiadaní BSM je sporná najmä v tom, že niet strany, ktorá by v konaní prospech nezískala, čo vyplýva práve z domnienky, že podiely manželov v BSM sú rovnaké s tým, že inštitútom vyporiadania teda prichádza len k vyplateniu tej časti hodnoty BSM, ktorá presahuje u druhého manžela jeho zákonný podiel, a preto nie je možné hovoriť o úspešnej alebo neúspešnej strane a nemožno spravodlivo žiadať od strany sporu, kde niet víťaza, úhradu trov právneho zastúpenia, pokiaľ takéto konanie nezavinil. Uviedla, že v tomto prípade to bol žalobca, ktorý mal v tomto konaní preukázať, že vyvinul snahu riešiť vec mimosúdne a nebolo inej možnosti ako riešiť vec súdnou cestou, avšak práve naopak, žalobca nereagoval na výzvy z jej strany a predčasne podal žalobu, a preto má byť na náhradu trov zaviazaný žalobca voči nej aj z dôvodu nehospodárneho správania žalobcu v konaní, ktorý ani na tretiu výzvu súdu ako vyplýva zo súdneho spisu (na čo v konaní opakovane upozorňovala na každom pojednávaní), nebol schopný ustáliť masu BSM a odstrániť vady žaloby, a teda sa konanie neustále odročovalo. Uviedla, že z uvedeného je zrejmé, že práve trovy konania a množstvo nehospodárnych úkonov zavinil žalobca (odročené pojednávanie dňa 15. 03. 2018 - potreba úpravy petitu žalobcom, úprava žalobného petitu žalobcom - podanie zo dňa 20. 03. 2018, odročené pojednávanie dňa 21. 11. 2017 - potreba úpravy petitu žalobcom, úprava žalobného petitu žalobcom - podanie zo dňa 18. 12. 2017, žaloba zo dňa 20. 03. 2017 podaná s nevykonateľným petitom, vyzvaný súdom na úpravu, pojednávanie 16. 01. 2018
- žalobca žiadal napriek zásade koncentrácie zohľadniť svoj vnos do BSM a ďalšie položky, ktoré v žalobe a úprave petitu neuviedol, súčasne žalobca pravidelne na pojednávaniach porušoval zásadu koncentrácie a uvádzal nové položky, čím sa súd musel zaoberať a predlžoval nehospodárne konanie), a preto sa nestotožnila s tým, aby bola zaviazaná na náhradu trov konania, ale práve naopak žiadala zaviazať žalobcu na náhradu jej trov konania a právneho zastúpenia, nakoľko trovy spôsobil výlučne odporca (zrejme žalobca, pozn. odvolacieho súdu). Uviedla, že jej nie je zrejmé ako dospel súd k záveru, že disparita podielov v BSM v tomto prípade nie je dôvodná, keďže počas celého manželstva financovala celú domácnosť sama, nakoľko žalobca neprispieval žiadnymi financiami, a preto bola pravidelne nútená požičiavať si peniaze od svojej rodiny alebo kolegov a priateľov, keď uvedené v konaní preukázala svedeckými výpoveďami pána Saba a pani Sabovej. Poukázala na skutočnosť, že žalobca sa na domácnosti nepodieľal ani žiadnymi prácami alebo starostlivosťou o spoločné deti, keď všetku starostlivosť vykonávala výlučne ona a nie je možné brať v tomto smere do úvahy výpoveď jej maloletého syna, tak ako sa na túto výpoveď odvolal súd, nakoľko maloletý syn nie je schopný relevantne posúdiť, ako otec vykonával starostlivosť o domácnosť a jej financovanie v jeho útlom veku, resp. jeho rozumová vyspelosť ako dieťaťa nemohla tieto skutočnosti objektívne posúdiť. Poukázala na svedeckú výpoveď J. R., z ktorej naopak vyplynulo, že žalobca zarábal a šetril a ona musela viesť domácnosť zo svojho príjmu, tak ako žiadal žalobca, avšak úspory, ktoré mali a ktoré mal žalobca na svojom účte, účelovo pred rozvodom vybral a jej zrušil prístup k účtu, pričom podľa jej vedomostí sa jednalo o sumu 10. 000 eur a zároveň vybral finančné prostriedky zo stavebného sporenia v spoločnosti Wustenrot (správne Wüstenrot, pozn. odvolacieho súdu) č. zmluvy XXXXXXXX a tieto skutočnosti uviedla a preukázala vo svojom prvom písomnom vyjadrení k žalobe, teda pri prvom úkone a namietla tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že na uvedené tvrdenia neprihliadal, nakoľko tvrdil, že uvedenú sumu uviedla až na pojednávaní dňa 15. 03. 2018, čo nie je pravdou a vyplýva to z jej prvého vyjadrenia k žalobe. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že z uvedeného je zrejmé, že financovala domácnosť a vykonávala všetku starostlivosť o ňu a deti, a úspory, ktoré nadobudli z príjmov žalobcu, si žalobca účelovo vybral pred podaním návrhu na rozvod, avšak súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, napriek tomu, že aj toto konanie je vážnym predpokladom pre disparitu podielov účastníkov. Namietla konštatovanie súdu prvej inštancie, že nemohol vyporiadať 14 týchto žalobcom vybratých úspor, nakoľko položku uplatnila neskoro, pričom to nie je pravdou, keď túto položku súd ani nemohol vyporiadať, nakoľko neexistovala ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode, keďže táto skutočnosť a dôkaz mal len podporiť dôvodnosť disparity podielov manželov, keď i vybratie a ponechanie si značného obnosu, resp. celoživotných úspor manželov si ponechal účelovo len žalobca. Uviedla, že žalobca sa okrem iného k nej správal agresívne, niekoľkokrát ju napadol aj za prítomnosti maloletého syna a v tejto súvislosti podala aj trestné oznámenie na žalobcu, nakoľko jej spôsobil zranenia hlavy a krčnej chrbtice s dobou liečenia 8 dní s tým, že pri fyzických útokoch na jej osobu niekoľkokrát zničil a poškodil aj zariadenie, keď aj uvedené preukázala v konaní listinnými dôkazmi.
3.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že zo súdneho spisu je zrejmé, že opakovane dôrazne poprel samotnú existenciu právnych úkonov pôžičky zo dňa 23. 01. 2001 a darovacej zmluvy zo dňa 09. 09. 1999, keďže v čase údajného poskytnutia predmetných finančných prostriedkov bolo manželstvo strán harmonické, a preto by určite mal vedomosť o ich existencii s tým, že strany v čase kúpy bytu disponovali dostatočnými finančnými prostriedkami, pričom tieto skutočnosti vyplývajú jednak z predložených listinných dôkazov, jednak z výpovede svedkyne J. R. (výsluch uskutočnený na pojednávaní dňa 22. 05. 2018), ktorá bola v dotknutom čase blízkou priateľkou oboch strán. Poukázal na skutočnosť, že v čase kúpy spoločného bytu (december 2001) mal nadštandardné príjmy zo svojho pracovného pomeru v Q., o čom svedčí aj skutočnosť, že byt bol kupovaný bez hypotéky (z výpisu listu vlastníctva je zrejmé, že nehnuteľnosť je bez tiarch) a súčasne z Kúpno - predajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 10. 2000 medzi J.N. N., Q.. XX. XX. XXXX, N.. Č.. XXXXXX/XXXX, R. X, U., na strane predávajúceho a stranami tohto sporu na strane kupujúcich (článok VI. „Kúpno-predajná cena bude vyplatená pri podpise kúpnopredajnej zmluvy“) s tým, že ak by aj bolo nadobudnutie finančných prostriedkov žalovanou pravdivé, predmetné financie nemohli byť použité na kúpu, či rekonštrukciu spoločného bytu, keďže predmetný byt bol v zmysle výpisu z listu vlastníctva nadobudnutý až dňa 21. 12. 2001 (t. j. vyše 2 rokov od údajného poskytnutia daru a takmer rok od poskytnutia pôžičky), z dôvodu ktorého je tvrdenie žalovanej, že „strany uvažovali nad kúpou starého bytu a jeho prerobením“ a to bol dôvod, prečo jej príbuzní finančné prostriedky poskytli, čisto účelové. Uviedol, že prerábky spoločného bytu sa financovali z predaja osobného motorového vozidla, v jeho výlučnom vlastníctve, ako aj zo Zmlúv o stavebnom sporení: 129. 256, 40,- Sk (4. 290, 53 eur), zo Zmluvy č. XXXXXXX X XX, ktorú uzavrel dňa 20. 05. 1996 s Prvou stavebnou sporiteľňou a 149. 200,- Sk (4. 952, 53 eur), zo Zmluvy Č.. XXXXXXX X XX, uzatvorenej jeho matkou dňa 20. 05. 1996 s Prvou stavebnou sporiteľňou, keď existenciu týchto jeho finančných prostriedkov dostatočne preukázal, na rozdiel od domnelých finančných prostriedkov žalovanej, nakoľko nebol predložený jediný dôkaz, že tieto peniaze existovali, že žalovanej boli skutočne poskytnuté ani na aký účel boli použité, keďže žalovaná nepredložila výpis z účtu, z ktorého je zrejmý výber daru či pôžičky a ani inak hodnoverne nepreukázala ich existenciu. Poukázal na skutočnosť, že matka žalovanej v čase poskytnutia tvrdeného daru pracovala ako predavačka a otec pracoval na stavbe s tým, že v roku 1998 rodičia žalovanej kúpili auto za cca 400. 000,- Sk (13. 277, 57 eur), preto je nemysliteľné, aby boli schopní poskytnúť žalovanej dar v deklarovanej výške. V súvislosti so Zmluvou o pôžičke uviedol, že sa jedná o premlčaný nárok a je zarážajúce, že žalovaná strana peniaze od roku 1999 ani len nezačala splácať s tým, že za predpokladu, že by predmetná pôžička existovala je nemysliteľné, aby znášal dôsledky úhrady premlčaného nároku (R 57/1970, R 42/1972, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. septembra 2009, sp. zn. 4Cdo/123/2008, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn. 29Odo/162/2005). K sume 10. 000 eur, ktorú si mal nechať po zrušení spoločného účtu vo svojom výlučnom vlastníctve, ako aj prostriedkov zo stavebného sporenia v spoločnosti Wüstenrot, č. zmluvy XXXXXXXX, sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu (od účinnosti Civilného sporového poriadku ide o súd prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu), v zmysle odvolaním napadnutého rozsudku, nakoľko žalovaná v rámci pravidiel koncentrácie konania neuviedla konkrétny návrh ohľadom vyporiadania týchtro (zrejme týchto) súm, resp. ako majú byť tieto sumy v rámci vysporiadania zohľadnené, keďže ich žiadnym spôsobom ani nezahrnula v návrhovej časti predmetných podaní. Stotožnil sa s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania s tým, že prezentovaná sms, ktorá ani nebola poslaná na jeho telefón, ale ich spoločného syna, nepredstavuje dostatočný dôkaz o tom, že sa žalovaná snažila dohodnúť na vyporiadaní BSM mimosúdne, keď naopak, zo žalovanou prezentovaných návrhov hneď po otvorení pojednávania (zápisnica z pojednávania zo dňa 21. 11. 2017), ako aj z návrhovej časti odvolania žalovanej vyplýva, že má úplne nereálnu a ním neakceptovateľnú predstavu o vyporiadaní BSM s tým, že už tieto dva listinné dôkazy dostatočne preukazujú, že nemal inú možnosť domôcť sa svojich práv ako podať návrh na vyporiadanie BSM súdom, pričom akákoľvek komunikácia medzi stranami v tejto veci bola značne sťažená, ba priam znemožnená správaním žalovanej (situácia, keď si bol v sprievode spoločného syna J. vyzdvihnúť svoje osobné veci v spoločnom byte a žalovaná účelovo, bez akéhokoľvek podnetu z jeho strany, vybehla na chodbu a kričala, následne podala trestné oznámenie, pričom tieto skutočnosti ako svedok potvrdil aj syn J. v predmetnom trestnom konaní). K disparite podielov žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že posudzovanie výšky podielu manžela podľa toho, ako sa kto zaslúžil o nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania manželstva, sa v súdnom konaní uplatňuje výnimočne, a to spravidla len v tých prípadoch, keď jeden z manželov za trvania manželstva buď vôbec nepracoval, najmä keď sa vyhýbal práci, počínal si nezodpovedne voči rodine, nestaral sa o jej potreby, spôsobil škodu, ktorá musela byť za trvania manželstva uhradená a druhý manžel na jej spôsobení nemal žiadnu vinu, alebo, ak sa zistilo, že manžel sa o nadobudnutie spoločných vecí zaslúžil len v podstatne menšej miere, pričom ako vyplýva z rozsudku prvostupňového súdu (od 01. 07. 2016 prvoinštančného, pozn. odvolacieho súdu), ako aj z ustálenej súdnej praxe, disparitné vyporiadanie podielov v BSM je tak závažný zásah do vlastníckych práv, že musí byť dostatočne odôvodnený takým správaním strany, ktoré sa významnejšie premieta do hospodárenia so spoločným majetkom alebo starostlivosti o rodinu, pričom ako vyplýva zo súdneho spisu a vykonaných dôkazov, takéto disparitné vyporiadanie je v tomto prípade absolútne neodôvodnené, nakoľko sa riadne staral ako o spoločnú domácnosť, tak i o spoločné deti, keď zabezpečoval všetky pravidelné mesačné platby súvisiace s domácnosťou, kupoval oblečenie, nábytok, voľný čas venoval deťom a niekoľkokrát ročne s nimi chodil na dovolenky, pričom tieto skutočnosti vyplývajú z predložených listinných dôkazov a potvrdili ich všetci vypočutí svedkovia, vrátane svedkov navrhnutých žalovanou. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že maloletý syn R. nie je schopný relevatne (zrejme relevantne, pozn. odvolacieho súdu) posúdiť mieru jeho starostlivosti, nakoľko práve naopak, on môže najlepšie posúdiť, či sa mu venoval, či spolu trávili čas a koľko času a či boli uspokojené všetky jeho materiálne, ale aj citové potreby. Namietol tvrdenie žalovanej, že v konaní preukázala jeho agresivitu, nakoľko je objektívne preukázané, že všetky konania, ktoré v tomto smere iniciovala, boli právoplatne ukončené v jeho prospech a navyše ani jeden zo svedkov vypočutých v tomto konaní, tieto tvrdenia nepotvrdil.
4.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že sa nestotožňuje s tvrdeniami uvádzanými žalobcom v predmetnom vyjadrení a považuje ich za účelové, nakoľko nie pravdou, že by žalobca v konaní kvalifikovane poprel existenciu daru a pôžičky, práve naopak, žalobca neuviedol jediný dôkaz, ktorý by existenciu týchto právnych úkonov spochybnil, a preto teda platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, že finančné prostriedky boli použité na kúpu bytu, a považuje sa za preukázanú, pokiaľ nebude zo strany žalovaného táto domnienka vyvrátená na základe relevantného dôkazu (dôkaz o opaku), čo sa však doposiaľ nestalo. Uviedla, že žalobca sa v predmetnom vyjadrení zase uchyľuje k domnienkam a vlastným nepodloženým úvahám, či jej rodičia boli alebo neboli schopní poskytnúť finančný dar, keď využíva výrazy ako "je nemysliteľné, aby boli schopní poskytnúť žalovanej dar", pričom uvedené je zase len nepodloženým tvrdením a domnienkou žalobcu. K údajnému premlčaniu jej nároku namietaného žalobcom uviedla, že žalobca si nesprávne vysvetľuje moment začatia plynutia premlčacej doby, nakoľko pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť od momentu, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda od momentu, kedy nárok možno s úspechom uplatniť na súde žalobou a keďže nebola ešte so (zo, z koho, z čoho, pozn. odvolacieho súdu) strany veriteľa na plnenie vyzvaná, namohla (zrejme nemohla, pozn. odvolacieho súdu) začať plynúť premlčacia lehota. Namietla, že iba ona v konaní preukázzala (zrejme preukázala, pozn. odvolacieho súdu) snahu dohodnúť sa na vyporiadaní BSM, o čom doložila sms výpis, kde navrhla predaj nehnuteľnosti s tým, aby sa z uvedených financií zabezpečil jednoizbový byt pre ňu a spoločného maloletého syna a zvyšok by si žalobca ponechal a v ďalšej časti vyjadrenia žalovaná zopakovala svoju argumentáciu uvedenú už v odvolaní, z dôvodu ktorého ju považoval odvolací súd za nadbytočné opätovne uvádzať.
5.
Žalobca podaním zo dňa 26. 03. 2019 predložil odvolaciemu súdu rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 14. marca 2019, č. k. 25P/40/2018 - 234, ktorým bol maloletý R. X., Q.. XX. XX. XXXX zverený do jeho osobnej starostlivosti a žalovanej bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 150 eur mesačne od 14. 03. 2019 a uviedol, že ide o relevantnú skutočnosť, nakoľko spoločný byt strán bol v rozpore s jeho žalobným návrhom prikázaný do vlastníctva žalovanej práve z dôvodu, že v ňom žije s maloletým.
6.
Odvolací súd dané podanie žalobcu doručil dňa 13. 06. 2019 právnej zástupkyni žalovanej.
7.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. júna 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.
8.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
9.
K tvrdeniu žalovanej, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
10.
K odvolacím námietkam žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.
11.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielového spoluvlastníctvo strán sporu, ktorých manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa zo dňa 13. mája 2015, č. k. 25P/318/2013 - 190, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 06. 2015, rozvedené.
12.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaná v konaní nepreukázala, t. j. neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že jej brat R. O. poskytol pôžičku vo výške 250. 000,- Sk (8. 298, 48 eur) na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 01. 2001, ktorú si zobrala na financovanie rekonštrukcie bytu, a ani skutočnosť, že jej matka F. Y. na základe darovacej zmluvy zo dňa 09. 09. 1999 darovala finančné prostriedky, ktoré použila na kúpu bytu, vo výške 350. 000,- Sk (11. 617, 87 eur), keď tento finančný obnos, ako ťažiskovú tézu žiadala zahrnúť ako pasívum do masy ich bezpodielového spoluvlastníctva.
13.
Na zdôraznenie správnosti záverov prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že je v absolútnom rozpore so zásadou formálnej logiky tvrdenie žalovanej, že jej matka darovala dňa 09. 09. 1999 sumu 350. 000,- Sk (11. 617, 87 eur), ktorú použila na kúpu bytu (D. U. Č.. XXX, Q. Y. na R. I. Č.. X T. U., M. na S. T. Č.. XXXX), nakoľko z listinných dôkazov založených v spise jednoznačne vyplýva, že strany sporu uzavreli Kúpno - predajnú zmluvu dňa 16. 10. 2000 (11 mesiacov po poskytnutí údajného peňažného daru na kúpu danej nehnuteľnosti), avšak za sumu 243. 610,- Sk (8. 086, 37 eur), t. j. cena kupovanej nehnuteľnosti bola o 106. 390,- Sk (3. 531, 50 eur) nižšia ako údajne poskytnutý dar a nakoľko bola kúpna cena bytu 243. 610,- Sk je nelogické, aby rekonštrukcia dvojizbového bytu v roku 2001 predstavovala sumu 250. 000,- Sk (údajná pôžička od brata žalovanej), t. j. sumu ešte o 6. 390,- Sk vyššiu ako bola kúpna cena za daný byt.
14.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať aj na prednes samotnej právnej zástupkyne žalovanej na pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa 16. 01. 2018 (viď č. l. 97 spisu), v ktorom uviedla, že byt je starý a dokonca iba čiastočne zrekonštruovaný, keď uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s tvrdením žalovanej, že na kúpu bytu a jeho rekonštrukciu získala finančné prostriedky pôžičkou a darom v celkovej sume 600. 000,- Sk (250. 000,- Sk pôžička od brata a 350. 000,- Sk darom od matky), t. j. skoro trojnásobok kúpnej ceny bytu, a preto je v rozpore so zásadou formálnej logiky, aby strany sporu disponovali v čase prejaveného záujmu o kúpu bytu sumou 600. 000,- Sk a kúpili si byt za kúpnu cenu 243. 610,- Sk, resp., aby tvrdená čiastočná rekonštrukcia dvojizbového bytu pred dvadsiatimi rokmi skoro trojnásobne prevyšovala hodnotu kúpeného bytu, z dôvodu ktorého dospel súd prvej inštancie k absolútne správnemu právnemu záveru, že žalovaná právne relevantným spôsobom nepreukázala získanie tvrdeného finančného obnosu, ale ani investíciu tejto sumy do spoločného majetku strán sporu, a preto správne sumu 600. 000,- Sk do masy bezpodielového spoluvlastníctva ako pasívum nezahrnul, keďže existencia tvrdeného záväzku v konaní preukázaná nebola.
15.
K námietke žalovanej v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy pri svojom rozhodovaní poskytnutú pôžičku v sume 250. 000,- Sk (8. 298, 48 eur), z ktorej bola financovaná rekonštrukcia bytu a ktorú musí splácať, je nutné uviesť, že žalovaná jediným listinným dôkazom nepreukázala, že od roku 2001 (rok poskytnutia pôžičky) začala údajnú pôžičku splácať, napriek tomu, že ju bola povinná vrátiť do 31. 12. 2010 (viď bod III. Zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 01. 2001, č. l. 30 spisu), ako ani skutočnosť, že vôbec svojmu bratovi zaplatila čo i len minimálnu sumu, resp. akúkoľvek sumu na úhradu pôžičky, a napokon ani skutočnosť, že vôbec došlo k rekonštrukcii daného bytu, keď z Potvrdenia o cene nehnuteľnosti obchodnej spoločnosti V.I.P. REAL DEVELOPMENT s.r.o. zo dňa 06. 12. 2017 (viď č. l. 100 spisu) dokonca vyplýva, že byt je v pôvodnom stave, z dôvodu ktorého odvolací súd aj túto výhradu žalovanej posúdil ako účelovú.
16.
Odvolací súd považuje zároveň za nutné uviesť, že v roku 2001 bola na Slovensku priemerná mzda v sume 12. 365,- Sk (410, 44 eur), v roku 2000 bola vo výške 11. 430,- Sk (379, 41 eur) a v roku 1999 vo výške 10. 728,- Sk (356, 10 eur) a nakoľko z listinných dôkazov, ktoré žalobca predložil jednoznačne vyplýva, že napr. v roku 2000 predstavovala jeho mzda sumu 627, 91 eur (18. 889,- Sk), vo februári sumu 1. 356, 25 eur (40. 858, 38,- Sk, t. j. štvornásobok priemernej mzdy v Slovenskej republike), v marci dosiahol mzdu 1. 567, 39 eur (47. 219, 19,- Sk, t. j. skoro 5 násobok priemernej mzdy na Slovensku), a keď žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepredložila jediný doklad o výške jej príjmu v priebehu manželstva, posúdil odvolací súd jej tvrdenia o nevyhnutnosti čerpania pôžičky a prijatia finančného daru v období, keď jej manžel zarábal cca štvornásobne viac mesačne ako bola priemerná mzda zamestnanca na Slovensku, ako špekulatívne a jednoznačne účelové.
17.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v podanom odvolaní a v priebehu prvoinštančného konania, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva prihliadnuť na rozdielnosť podielov oboch manželov, nakoľko počas celého manželstva financovala spoločnú domácnosti výlučne sama, keďže žalobca neprispieval žiadnymi financiami, a preto bola pravidelne nútená požičiavať si peniaze od svojej rodiny alebo kolegov a priateľov, keď sa žalobca na domácnosti nepodieľal ani žiadnymi prácami alebo starostlivosťou o spoločné deti, a všetku starostlivosť vykonávala výlučne ona, z dôvodu, že výšku podielov manželov môžu ovplyvniť len také okolnosti ako je alkoholizmus, užívanie drog, výkon trestu odňatia slobody, bezdôvodné opustenie domácnosti, ľahkomyselné preberanie záväzkov, pričom výnimočné priznanie väčšieho podielu pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva nie je možné odôvodňovať väčšími zásluhami o vytvorenie majetku, resp. starostlivosťou o rodinu, avšak je nevyhnutné zdôrazniť, že žalovaná v konaní vôbec nepreukázala výlučne ňou financovanie domácnosti, a skutočnosť, že sa sama starala o deti, varila, prala a žehlila, žiadne zvýšenie jej podielu na spoločnom majetku neodôvodňuje.
18.
Na zdôraznenie správnosti záveru prvoinštančného súdu, že v posudzovanej veci neexistoval žiadny dôvod na stanovenie podielov na majetku strán sporu patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva v inej ako rovnakej výške odvolací súd uvádza, že v rozpore s tvrdením žalovanej, že celú domácnosť počas trvania manželstva (od 12. 07. 1997 do 26. 06. 2015, t. j. 18 rokov) financovala výlučne ona, sú listinné dôkazy, ktorými žalobca bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že uhrádzal nájom za byt, v ktorom viedli spoločnú domácnosť, príspevok do fondu opráv, maloletým deťom hradil životné poistky, platil mesačne UPC, všetky energie (elektrina, voda, plyn), z čoho naopak vyplýva, že domácnosť financoval žalobca a pokiaľ žalovaná financovala kúpu stravy, hygienických potrieb a pod., v žiadnom prípade sa nie je možné stotožniť s jej tvrdením, že sama financovala celú domácnosť a už vôbec nie s jej tvrdením, že žalobca žiadnymi financiami na domácnosť neprispieval.
19.
K tvrdeniu žalobcu, že v rozpore s jeho žalobným návrhom bol predmetný byt prikázaný do výlučného vlastníctva žalovanej je nutné uviesť, že z obsahu žaloby, ktorú na súd prvej inštancie podal dňa 22. 03. 2017 jednoznačne vyplýva, že navrhoval byt prikázať do výlučného vlastníctva žalovanej, na tomto návrhu zotrval aj v podaní zo dňa 20. 12. 2017 (viď č. l. 83 spisu), ako aj na pojednávaní dňa 16. 01. 2018 s tým, že v priebehu konania ako z obsahu spisu vyplýva, ani raz nenavrhol prikázať byt do svojho výlučného vlastníctva, a nakoľko odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, je jeho tvrdenie, že napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté v rozpore s jeho žalobným návrhom neadekvátne, keďže prvoinštančný súd naopak rozhodol v súlade s jeho žalobou, t. j. bol v spore úspešný v celom rozsahu.
20.
Žalovaná odvolaním napadla aj výrok prvoinštančného rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania dôvodiac tým, že nakoľko sa o mimosúdnu dohodu zaslanou sms správou, ktorej obsahom bol jej návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva pokúsila a žalobca na jej návrh nepristúpil, má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu aj s poukazom na množstvo nehospodárnych úkonov žalobcu v priebehu konania, ktoré jeho trvanie predĺžili.
21.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s touto námietkou žalovanej, nakoľko jej návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva pred podaním žaloby na súd (doručený ich spoločnému synovi formou sms správy), je nevyhnutné vyhodnotiť ako absolútne neakceptovateľný, keďže žalobcovi navrhla predať spoločný dvojizbový byt, zo získaných peňazí predajom žiadala kúpiť nehnuteľnosť pre seba a maloletého syna s tým, že zvyšok financií nadobudne žalobca, z čoho vyplýva, že už pred podaním žaloby na súd prvej inštancie žalobcom navrhovala vyporiadať spoločne nadobudnutú masu bezpodielového spoluvlastníctva znížením podielu žalobcu na spoločnom majetku, s čím žalobca zásadne nesúhlasil, z dôvodu ktorého nie je možné ňou navrhnutý a žalobcom vopred odmietnutý spôsob vyporiadania považovať za jej faktický záujem sa so žalobcom dohodnúť a predísť samotnému súdnemu konaniu, a preto postupoval súd prvej inštancie správne, keď o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní, a zároveň správne pomer úspechu ustálil v rozsahu 100 %.
22.
Zo všetkých uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne argumentačne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom i právnym posúdením sporu, a preto sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
23.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).