Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-320-2018.pdf
PDF · 117.36 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/320/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: E. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., zast. Advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: G.. K. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., L. XXX/XX, zast. JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom, so sídlom Bratislava, Tomášikova 4, o určenie vlastníckeho práva a vzájomnej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 4. júla 2018 č. k. 6C/38/2017-232 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol a žalobcovi uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Levice, katastrálny odbor v okrese M., v obci M. k.ú. M., a to rodinný dom so súpisným č. XXXX postavený na parcele reg. C č. 3837/181, garáž so súpisným č. 3851 postavenú na parcele reg. C č. 3837/128, pozemok parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 464 m2, pozemok parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a pozemok parc. č. 3837/181 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2 do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137, § 147 ods. 1, 4, § 166 ods. 1 prvej vety CSP, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 150 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a uviedol, že z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13Er/750/2012 súd zistil, že súdny exekútor vykonal dražbu sporných nehnuteľností dňa 27. 08. 2014. Povinný (žalobca) podal proti konanej dražbe námietky, o ktorých exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 13Er/750/2012-243 zo dňa 03. 03. 2015 tak, že námietky (proti dražbe, proti príklepu) zamietol, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2015. Okresný súd Levice ďalej uznesením č. k. 13Er/750/2012-464 zo dňa 04. 05. 2016 návrh povinného (žalobcu) na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností zamietol. Uvedené uznesenie Krajský súd v Nitre ako odvolací uznesením č. k. 11CoE/318/2016-523 zo dňa 27. 10. 2016 ako vecne správne potvrdil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 01. 2017. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal povinný (žalobca) dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Oboer/12/2017 zo dňa 27. 02. 2018 rozhodol tak, že dovolanie povinného (žalobcu) zamietol. Uznesením zo dňa 25. 01. 2017 č. k. 13Er/750/2018-601 exekučný súd schválil príklep zo dňa 27. 08. 2014 udelený pri dražbe sporných nehnuteľností vydražiteľke G. K. Q. (žalovanej), ktorá urobila najvyššie podanie v sume 118.700 eur. Sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve povinného a Y. N. v podiele 1/1. Bývalá manželka Y. N. s predajom nehnuteľností súhlasila. Uznesenie o príklepe nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 02. 2017.
Rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností bol schválený uznesením č. k. 13Er/750/2012-735 zo dňa 16. 05. 2018, proti ktorému povinný (žalobca) podal odvolanie, o ktorom odvolací zatiaľ nerozhodol. Na LV č. XXXX pre k. ú. M., obec M., okres Levice je ako vlastníčka nehnuteľností, a to rodinného domu so súpisným číslom XXXX postavený na parcele reg. C č. 3837/181, garáž so súpisným číslom XXXX postavenú na parcele reg. C č. 3837/128, pozemkov parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 464 m2, parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a parc. č. 3837/181 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2 zapísaná žalovaná v podiele 1/1. Z tlačovej informácie č. S4/19/2018 z 25. júna 2018 zverejnenej na webovej stránke Ústavného súdu SR súd zistil, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu dňa 20. 06. 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 380/2018 o sťažnosti žalobcu, ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25. 01. 2017 tak, že sťažnosť žalobcu odmieta ako zjavne neopodstatnenú. Predmetom konania bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú žalovaná napadla vzájomnou žalobou o vypratanie predmetných nehnuteľností. I keď ide o určovaciu žalobu a vzájomná žaloba je žalobou na plnenie, súd mal splnené podmienky na spojenie veci, nakoľko spor sa týka tých istých strán, predmetom sporu sú totožné nehnuteľnosti a rovnako predmetom dokazovania sú rovnaké skutočnosti. Vzhľadom na uvedené, súd vzájomnú žalobu na samostatné konanie nevylúčil. Práve opačný postup súdu by bol nanajvýš nehospodárny. Navyše, žiaden právny predpis súdu neukladá povinnosť rozhodovať o určovacej žalobe a o žalobe na plnenie v samostatných konaniach. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníctva k nehnuteľnostiam je daný tým, že v prípade vyhovenia žalobe by bol žalobca na Okresnom úrade Levice, katastrálny odbor vedený ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. M., čím by sa zmenilo jeho právne postavenie k predmetným nehnuteľnostiam. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobe o určenie vlastníckeho práva nemožno vyhovieť. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Vlastnícke právo nadobudla na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, a to udelením príklepu v exekučnej dražbe a zaplatením najvyššieho podania. Príklep bol žalovanej ako vydražiteľke udelený dňa 27. 08. 2014, a keďže žalovaná zaplatila najvyššie podanie a exekučný súd príklep schválil, žalovaná sa ku dňu príklepu stala vlastníčkou nehnuteľností. Priebeh dražby podľa Exekučného poriadku nemôže súd preskúmavať v inom konaní než v exekučnom konaní, v ktorom práve exekučný súd preskúmava priebeh dražby jednak pri rozhodovaní o námietkach proti udeleniu príklepu (ak boli podané), a jednak pri rozhodovaní o schválení príklepu. Neplatnosť dražby preto nemožno posudzovať ako predbežnú otázku v tomto súdnom konaní, resp. posudzovať jej priebeh. Navyše, rozhodnutie exekučného súdu o schválení príklepu nebolo zrušené ani Ústavným súdom SR, a teda nie sú známe žiadne skutočnosti, ktoré by právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Levice č. k. 13Er/750/2012-601 zo dňa 25. 01. 2017 o schválení príklepu spochybňovali. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol ako nedôvodnú. Pretože žalobca predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej, naďalej užíva (trvalý pobyt v nich nemá už od 13. 03. 2017), čo na pojednávaní aj sám doznal, a to bez akéhokoľvek právneho titulu, súd mu uložil povinnosť nehnuteľnosti vypratať. Lehotu na splnenie povinnosti vydať vlastníkovi neoprávnene zadržiavanú vec zákon neustanovuje, pretože z povahy tejto povinnosti je zrejmé, že držiteľ je povinný vydať vlastníkovi vec hneď po tom, ako zistí, že vec drží neoprávnene. Žalobca tak mal urobiť najneskôr právoplatnosťou rozhodnutia o príklepe bez toho, aby ho žalovaná musela na vypratanie vyzývať. Napriek tomu žalobca nehnuteľnosti nevypratal ani po písomných výzvach. Tvrdenia žalobcu o nedoručení výziev na vypratanie súd považuje za účelové, rovnako tak jeho ponuku na mimosúdnu dohodu, ktorú predniesol až po vyslovení predbežného právneho názoru súdu, z ktorého vyplynul neúspech žalobcu v tomto konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná jednoznačne preukázala svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a taktiež preukázala, že žalobca jej nehnuteľnosti neoprávnene zadržuje, súd vzájomnej žalobe o vypratanie vyhovel. Nakoľko žalovaná mala v konaní plný úspech, súd jej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu a domáhal sa ním, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, vzájomnú žalobu zamietne a prizná žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania, a to z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že predmetom sporu je rodinný dom, ktorý sám postavil, na jeho adrese mal až do odhlásenia žalovanou trvalý pobyt, dlhodobo ho užíva ako svoje obydlie a majú v ňom zázemie aj jeho maloleté deti (po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky). Žalobca sa podanou žalobou v dôsledku nezákonne vedenej exekúcie na jeho majetok aktívne snažil domôcť svojich práv v dovolacom konaní (sp. zn. 4Oboer/12/2017) a v konaní o sťažnosti na Ústavnom súde SR (sp. zn. IV. ÚS 380/2018). Z týchto dôvodov žalobca navrhoval konanie prerušiť podľa § 164 CSP. Uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 19. 06. 2017 č. k. 6C/38/2017-38 bol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý, avšak na základe odvolania Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 22. 09. 2017 č. k 12Co/83/2017-87 napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenil a návrhu žalobcu vyhovel. Následne sa žalovaná vzájomnou žalobou zo dňa 07. 11. 2017 domáhala vypratania nehnuteľností z dôvodu ich užívania žalobcom bez právneho dôvodu. Hoci jednotlivé žalobné petity si navzájom konkurujú, súd napriek námietkam žalobcu nevylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie. Namiesto toho rozhodol vo veci samej na jedinom pojednávaní dňa 04. 07. 2018, pričom žalobu zamietol a vzájomnej žalobe vyhovel. Vytkol, že súd prvej inštancie rezignoval na tzv. mediačnú povinnosť súdu. Žalobca na pojednávaní predniesol žalovanej adekvátnu ponuku na mimosúdnu dohodu, odkúpenie sporných nehnuteľností za sumu 130.000 eur, ktoré boli pôvodne vydražené žalovanou za sumu 119.000 eur. Súd však na žalobcovu úprimnú snahu zmierlivo vyriešiť spor neprihliadol, a to z absurdného dôvodu, pretože žalobcova ponuka na mimosúdnu dohodu bola prednesená až po vyslovení predbežného právneho názoru súdu, z ktorého vyplynul neúspech žalobcu v toto konaní. Predbežné právne posúdenie veci má pritom umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť práve priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán (v danom prípade žalobcu), ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Je iracionálne a v rozpore so základnými princípmi sporového konania, že súd prvej inštancie limitoval žalobcovu ponuku na zmierlivé vyriešenie sporu do momentu vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci, a to za situácie, keď vo veci nenariadil predbežné prejednanie sporu. Súd neprihliadol ani na žalobcove návrhy na odročenie pojednávania, hoci za daných okolností existoval dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Takýmto nehospodárnym postupom súd rigorózne zabránil tomu, aby namiesto meritórneho rozhodnutia mohlo dôjsť medzi stranami k zmierlivému vyriešeniu sporu s následkom späťvzatia žaloby. Vzhľadom na procesný úspech žalovanej, žalobca už objektívne nemôže očakávať uzavretie mimosúdnej dohody. Žalobca sa preto domnieva, že takýmto postupom došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces. Uviedol tiež, že súd prvej inštancie nerozhodol o zamietnutí žalobcovho návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej (namiesto toho vydal dve separátne rozhodnutia). O žalobcových návrhoch na prerušenie konania v zmysle § 164 CSP súd prvej inštancie rozhodol samostatným zamietavým uznesením (č. k. 6C/38/2017-229), ktoré nebolo súčasťou meritórneho rozhodnutia. Takýmto nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu § 162 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť namietať vady predmetného uznesenia v rámci tohto odvolania. Navyše, proti zamietavému uzneseniu o prerušení konania podľa § 164 CSP nie je prípustné samostatné odvolanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne vyhodnotil, že naliehavý právny záujem žalobcu na určení vlastníctva k nehnuteľnostiam je daný, žalobu napokon zamietol ako nedôvodnú. Odmietol sa pritom zaoberať žalobcovými závažnými námietkami, týkajúcimi sa nezákonného priebehu exekúcie, na základe ktorej došlo k vydraženiu jeho nehnuteľností žalovanou. V napadnutom rozhodnutí tak nie je zmienka napríklad o tom, že žalobcovi bol zamestnancami exekútorského úradu fyzicky odopretý vstup na dražbu. Nemenej podstatnou skutočnosťou je aj fakt, že predmetom dražby (a predmetom tohto sporu) je obydlie žalobcu. V tomto smere bolo nevyhnutné posudzovať daný prípad aj cez prizmu dobrých mravov. Súd schváli príklep udelený súdnym exekútorom iba vtedy, ak exekučné konanie prebehlo zákonným spôsobom. Ústavný súd v tejto súvislosti akcentoval, že je vecou súdu, aby podľa skutkového stavu veci spravodlivo zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím o schválení udeleného príklepu o to viac, že takéto uznesenie nie je napadnuteľné v riadnom inštančnom opravnom procese (III. ÚS 20/08). Ak by súd prvej inštancie komplexne preskúmal priebeh exekučného konania, nevyhnutne by dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu sú opodstatnené a príklep udelený súdnym exekútorom nemohol byť schválený, pretože nehnuteľnosti boli pôvodne v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcu a jeho manželky. V čase rozhodovania o schválení príklepu už bolo BSM vyporiadané a z tohto dôvodu boli manželia už iba podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (každý v podiele o veľkosti 1/2). Exekúciu preto nebolo možné viesť na spoluvlastnícky podiel druhého manžela, ktorý nebol v žiadnom záväzkovo-právnom vzťahu s oprávneným (R 77/2016). Súdny exekútor v rozpore s § 141 ods. 1 písm. a) EP (v znení účinnom do 31. 03. 2017) nedoručil žalobcovi dražobnú vyhlášku. Exekúcia bola vykonaná neprimerane vo vzťahu k výške vymáhanej pohľadávky oprávneného, čím boli flagrantne ignorované základné zásady exekučného konania, a to zásada primeranosti a zásada ochrany povinného a tretích osôb. Žalobca v priebehu exekučného konania opakovane poukazoval na iný nehnuteľný majetok v jeho vlastníctve (zapísaný na 44 listoch vlastníctva), zexekvovaním ktorého by evidentne došlo k uspokojeniu pohľadávky oprávneného a súčasne by nepredstavovalo pre žalobcu likvidačné opatrenie. Schválenie príklepu súdom v exekúcii, v ktorej boli flagrantne ignorované základné princípy exekučného konania, je v materiálnom právnom štáte neprípustné. Ak všeobecný súd dostatočne nepreskúmal a nenapravil v exekučnej veci protiprávne konanie exekútora, ktorý konal v rozpore s Exekučným poriadkom, tak aj jeho postup možno označiť ako nezákonný a neústavný (III. ÚS 20/08). Príklep schválený Okresným súdom Levice v konaní pod sp. zn. 13Er/750/2012, a teda právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej, nemožno považovať za zákonný. Keďže majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom nepožíva ochranu, žalobca je oprávnený domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v tomto konaní. K spojeniu vecí a mimoriadne krátkej lehote na plnenie uviedol, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu a považoval by žalobu za nedôvodnú, namieta aplikáciu § 166 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie mal vzájomnú žalobu žalovanej vylúčiť na samostatné konanie, a to z dôvodu navzájom konkurujúcich si petitov sporových strán; teda ide o veci, ktoré sa na spojenie nehodia. Zároveň namietol súdom určenú trojdňovú lehotu na plnenie, ktorá sa javí vzhľadom na pomery žalobcu a osobitnú povahu plnenia (vypratanie rodinného domu) ako zjavne neprimeraná a dokonca nehumánna. Za takýchto okolností je v prípade procesného neúspechu žalobcu krajne nežiaduce a z objektívneho hľadiska nereálne uložiť povinnosť na vypratanie nehnuteľností (rodinného domu, garáže a súvisiacich pozemkov) do 3 dní.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný a správny, v celom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré súd žalobu žalobcu zamietol a zároveň rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti žalobcom. Dôvody, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, pre ktoré mal súd určiť, že on je vlastníkom nehnuteľnosti, už boli preskúmavané súdmi pri rozhodovaní súdov o návrhoch žalobcu ako povinného na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti. Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoE/318/2016 zo dňa 27. 10. 2016. Obe rozhodnutia boli priložené žalobcom k žalobe. Do súdneho spisu bolo založené a následne aj oboznámené rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 02. 2018 sp. zn. 4Oboer/12/2017, ktorým bolo zamietnuté dovolanie žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoE/318/2016 zo dňa 27. 10. 2016, ktorým Krajský súd v Nitre potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu povinného (žalobcu) na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti. Na pojednávaní žalobca uvádzal jediný dôvod pre určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to nesprávnosť postupu súdneho exekútora, ktorý je predmetom konania na Ústavnom súde SR sp. zn. IV. US 380/2018, kde žalobca namieta porušenie jeho základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/750/2012 z 25. 01. 2017. Z tlačovej informácie Ústavného súdu zo dňa 25. 06. 2018 vyplýva, že sťažnosť žalobcu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Aj v odvolaní žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo iba z toho, že súdny exekútor nemal postupovať v súlade so zákonom pri predaji nehnuteľnosti, čo však bolo predmetom skúmania exekučných súdov. V danom konaní nie je súd oprávnený tento postup preskúmavať, ide o res iudicata. Súdy oboch inštancií konštatovali správnosť postupu súdneho exekútora, ktorého výsledkom bolo aj schválenie príklepu a uvedené závery boli potvrdené aj rozhodnutiami MS SR a Ústavného súdu SR. Z uvedených dôvodov má za to, že žalobca nepreukázal, že by mal akýkoľvek titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, preto považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné. Keďže žalobca užíva predmetnú nehnuteľnosť, vzhľadom na vzájomne podanú žalobu žalovanej o vypratanie nehnuteľnosti, jej súd prvej inštancie vyhovel, nakoľko nehnuteľnosti žalobcu užíva bez právneho dôvodu. Ak žalobca namieta, že súd neviedol strany k zmierlivému vyriešeniu sporu, opak je pravdou. Žalovaná nesúhlasila s mimosúdnou dohodu, nakoľko žalobcovi boli opakovane viackrát zasielané výzvy právnym zástupcom žalovanej, o čom sú listinné dôkazy v spise. Žalobca nikdy nereagoval. Žalobca mohol kedykoľvek počas konania iniciovať mimosúdnu dohodu, čo však neurobil. Proti žalobcovi bola vedená exekúcia práve pre neplnenie si jeho povinností uložených súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o prerušenie konania, konanie na Ústavnom súde SR nie je dôvodom na prerušenie konania, naviac v tom čase už ústavná sťažnosť žalobcu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Preto bol postup súdu prvej inštancie správny. K spojeniu veci uviedla, že práve pre takýto typ konaní bol zavedený inštitút spojenia veci, ako aj vzájomnej žaloby, keď ide o tie isté strany sporu a aj základ oboch žalôb je skutkovo aj právne totožný. Teda postup súdu bol správny a zákon, keď nevylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie a zároveň o nej rozhodol a vyhovel jej. Práve opačný prístup by bol v rozpore so zásadnou hospodárnosti konania. K trojdňovej lehote na vypratanie uviedla, že žaloba užíva neoprávnene nehnuteľnosť už takmer 4 roky, čím zabraňuje žalovanej vykonávať jej užívacie právo k nej. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi uložiť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný rozsahom a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v kat. úz. M., obec M., Okres Levice, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Levice, katastrálny odbor, a to pozemky: zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/49 vo výmere 464 m2, zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/128 vo výmere 38 m2, zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. 3837/181 vo výmere 146 m2, stavby rodinný dom súp. č. XXXX postavený na parc. reg. „C“ č. 3837/181 a garáž súp. č. 3851 postavená na parc. reg. „C“ č. 3837/128, pričom svoje vlastnícke právo zdôvodňoval nezákonným postupom súdneho exekútora a súdov v konaní, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/750/2012, kde vystupoval ako povinný. V priebehu konania podala žalovaná vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalobcovi vypratať rodinný dom so súpisným č. XXXX postaveným na parcele reg. „C“ č. 3837/181, garáž so súpisným č. XXXX, postavenú na parcele reg. „C“ č. 3837/128, pozemok parc. č. 3837/49 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 464 m2, pozemok parc. č. 3837/128 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 38 m2 a pozemok parc. č. 3837/181 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2, všetky zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Levice, katastrálny odbor, okrese Levice, obec M., k. ú. M. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôsledku odvolania žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie predmetom preskúmania odvolacím súdom.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
9. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
10. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ postupom súdu nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, potom už postupom súdu zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia
- jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 02. 2019 sp. zn. 2Cdo/225/2018).
11. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti sa v plnom rozsahu stotožňuje a v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP na ne odkazuje. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie v tom, že priebeh exekučného konania, v ktorom žalobca vystupoval ako povinný a v ktorom sa udelením príklepu súdom stala žalovaná vlastníčkou predmetných nehnuteľností (na OS Levice vedenom pod sp. zn. 13Er/750/2012), mohol byť preskúmaný len v exekučnom konaní, čo sa aj stalo, a to tak Krajským súdom v Nitre, Najvyšším súdom SR, ako aj Ústavným súdom SR, preto priebeh exekučného konania v tomto konaní už posudzovaný ani nemohol byť, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Námietky voči postupu súdneho exekútora a súdu pri exekúcii sa pritom zhodovali s námietkami, ktorými žalobca argumentoval v odvolaní, dovolaní a ústavnej sťažnosti, pričom vo všetkých týchto konaniach bol žalobca neúspešný.
12. K ďalším námietkam žalobcu v odvolaní odvolací súd dodáva, že určenie vlastníckeho práva a žaloby o vypratanie nehnuteľnosti sú petity, ktoré skutkovo spolu súvisia a tým, že sa týkajú tých istých strán, ak súd prvej inštancie o nich rozhodol spoločne, a žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti nevylúčil na samostatné konanie, nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany súdu. Takýmto konaním bola dodržaná zásada hospodárnosti konania. K mediačnej povinnosti súdu odvolací súd dodáva, že sporové konanie je ovládané dispozičným princípom, teda začína na návrhu strany sporu, ktorá tvrdí, že je nositeľom subjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. Po začatí konania sa však dispozičný princíp oslabuje v prospech princípu procesnej autonómie, pričom súdu vzniká povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase. Aj keď je úlohou súdu viesť strany k zmierlivému vyriešeniu sporu, pragmatickosť riešenia spočívajúceho v obligatórnej mediácii sporových strán zo strany súdu spočíva zásadne v procesnej ekonómii tohto riešenia. Žalobca na záver pojednávania navrhol, dohodnúť sa mimosúdne. Žalovaná s mimosúdnym riešením sporu nesúhlasila, čo uviedla aj vo vyjadrení k odvolaniu, a keďže žalobca sa o mimosúdnu dohodu mohol pokúsiť už v priebehu konania, čo však neurobil, považovala takýto návrh zo strany žalovaného za účelový. Žiadala vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť. Okrem toho v tomto konaní nebolo možné konanie skončiť súdnym zmierom, a tak by rokovanie o mimosúdnej dohode viedli k odročeniu pojednávania, čo by bolo nehospodárne. Vzájomné vzťahy môžu strany sporu doriešiť v žalobcom naznačenom smere aj po právoplatnom skončení sporu. Uvedeným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Čo sa týka námietky, že súd nerozhodol o zamietnutí žalobcovho návrhu na prerušenie konania spolu s rozhodnutím vo veci samej, je potrebné uviesť, že keďže súd prvej inštancie návrh na prerušenie zamietol, mal podľa § 162 ods. 3 CSP o ňom rozhodnúť spolu s rozhodnutím vo veci samej. Keďže však proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 357 písm. n) CSP nie je prípustné odvolanie, aj keď tým, že o ňom rozhodol samostatne, došlo k procesnému pochybeniu, ktoré však nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj v prípade, ak by bolo rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania súčasťou napadnutého rozsudku, záver súdu prvej inštancie ohľadne neprerušenia konania je správny, preto by takáto forma rozhodnutia (v jednom rozhodnutí) nemala vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. Zrušenie napadnutého rozhodnutia len z dôvodu nedodržania ustanovenia § 162 ods. 3 CSP by neviedlo k zmene výsledku sporu a bolo by aj nehospodárne. K lehote na plnenie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že príklep bol žalovanej udelený už v 27. 08. 2014, žaloba v danej veci bola podaná na súde dňa 17. 05. 2017 a súd prvej inštancie v neprospech žalobcu rozhodol dňa 04. 07. 2018. Keďže žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, rozhodnutie súdu prvej inštancie sa nestalo právoplatné, avšak žalobca mal možnosť zariadiť si veci tak, aby v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku mohol v lehote stanovenej súdom predmetnú nehnuteľnosť vypratať. Odvolací súd z uvedených dôvodov preto lehotu na plnenie nepovažoval za zjavne neprimeranú a nehumánnu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).