Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-341-2018.pdf
PDF · 98.05 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/341/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Z. F., H.. X.XX.XXXX, H. C. Z. XXX, N. Š., T.. X.X.XXXX, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu škody z ublíženia na zdraví s prísl., o odvolaní Z. F.É., H.. X.X.XXXX, C. Z. XXX, zastúpeného JUDr. Milan Szőllőssy, advokát, Mlynská 28, Košice proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 11. decembra 2017 č. k. 17C/177/2012-555 takto
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 11. decembra 2017 č. k. 17C/177/2012-555 konanie zastavil (výrok I.). Žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Vyslovil, že štát má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 23.7.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady škody na zdraví z titulu bolestného sumu vo výške 2.087,70 eur, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu vo výške 83.667,20 eur, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu vo výške 41.833,60 eur, liečebné náklady vo výške 154,18 eur s príslušenstvom. Dňa XX.XX.XXXX, t.j. po začatí konania žalobca zomrel.
3. Po citácii § 63 ods. 1 CSP a § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) súd konštatoval, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ide o práva a záväzky osobnej povahy, ktoré podľa § 579 ods. 2 OZ zanikajú smrťou veriteľa. Pretože žalobca v priebehu konania zomrel, jeho nároky zanikli (nemohli prejsť na dedičov), a preto súd konanie zastavil. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil aplikáciou § 256 ods. 1 CSP za použitia § 257 CSP a § 262 ods. 1 CSP.
4. Podľa čl. 4 ods. 1, 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
5. O náhrade trov štátu, ktoré vznikli pred 1.7.2016, rozhodol súd podľa čl. 4 CSP a priznal štátu trovy konania, ktoré platil vo forme odmien znalcom a boli vyplatené zo štátnych finančných prostriedkov proti žalovanému. Žalovaný totiž namietal nárok žalobcu a dňa 28.12.2012 navrhol znalecké dokazovanie. S predloženým znaleckým posudkom žalovaný nesúhlasil a dňa 26.06.2014 navrhol vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, pričom súdom uložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania nezložil. Aj keď v tomto konaní nemožno žiadnej strane pričítať zavinenie na zastavení konania, mal súd za to, že trovy vzniknuté štátu z vyššie uvedených dôvodov zavinil žalovaný.
6. Proti výroku uznesenia, ktorým súd konanie zastavil (výrok I.) a výroku, ktorým žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.) podal Z. F., H.. X.X.XXXX, C. Z. XXX, ako právny nástupca pôvodného žalobcu odvolanie.
7. Uviedol, že odvolanie podáva ako jediný dedič pôvodného žalobcu, ktorý nadobudol dedičstvo na základe závetu pôvodného žalobcu zriadeného dňa 20. júla 2017, ktorým odkázal celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok svojmu bratovi Z. F., H. X.X.XXXX, C. Z. XXX. Uvedená osoba bola ako jediný univerzálny dedič po pôvodnom žalobcovi potvrdená uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 16.5.2018 č. k. 35D/916/2017-104. Podané odvolanie sa týka majetkových práv pôvodného žalobcu, teda práv, ktoré smrťou poručiteľa nadobúdajú (v prvom rade) v zmysle § 460 OZ jeho dedičia. Žalobca si v konaní okrem nároku za bolesť a nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil aj nárok na náhradu liečebných nákladov s úrokom z omeškania ako aj nárok na náhradu trov konania.
8. Konštatoval, že podľa § 579 ods. 2 OZ nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou poškodenej osoby zaniknú, a preto správne súd konanie ohľadom týchto nárokov zastavil. Rovnakým spôsobom však nie je možné postupovať pri nároku na úroky z omeškania z náhrady za bolesť a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a nároku na náhradu liečebných nákladov s úrokom z omeškania a nároku na náhradu trov konania. Nárok na náhradu trov konania svojou povahou predstavuje príslušenstvo pohľadávky uplatnenej v konaní, nakoľko vo svojej podstate predstavuje náklady, ktoré vznikli pôvodnému žalobcovi v súvislosti s uplatnením pohľadávky na súde. Podľa § 121 ods. 3 OZ sú príslušenstvom pohľadávky okrem iného aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Účelom náhrady trov konania je nahradiť materiálne výdavky poškodeného spojené s uplatnením nároku v občianskom súdnom konaní. Aj keď má teda právo na náhradu za bolesť a právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia výlučne osobný charakter, ktorý sa viaže na osobu žalobcu, a toto právo podľa § 579 ods.2 OZ zaniká smrťou žalobcu v rozsahu, ako nebolo za jeho života uspokojené, to neplatí pre príslušenstvo tejto pohľadávky, a to nároku pôvodného žalobcu na náhradu trov konania. K zániku tohto práva vzhľadom na jeho účel a neosobný charakter smrťou žalobcu nedochádza, ale prechádza na právnych nástupcov žalobcu. Uvedený právny názor vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. marca 2014 sp. zn. 3ECdo/278/2013. Obdobným spôsobom je treba prihliadať aj na nárok pôvodného žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady za bolesť a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Úrok z omeškania má povahu sankčnej povinnosti, ktorá vznikla v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníka plniť riadne a včas. Už zo sankčného charakteru úroku z omeškania je zjavné, že tento má výlučne majetkovú povahu a plní účel sankcie za oneskorené plnenie. V prípade zásadnej nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje zákon priznaním náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a účelom, ktorý sa sleduje priznaním náhrady trov občianskeho súdneho konania, má smrť toho, komu boli tieto náhrady priznané, odlišné právne dôsledky. V takomto prípade zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok tiež zánik jej príslušenstva; neplatí teda, že osud príslušenstva zdieľa osud takejto pohľadávky. Z uvedeného odvolateľ vyvodil, že smrťou pôvodného žalobcu zanikol síce jeho nárok na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak z dôvodu odlišného účelu (a výslovne majetkovej povahy) nezanikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania a nárok na (prípadnú) náhradu trov konania.
9. Ohľadne nároku na priznanie úroku z omeškania a nároku na náhradu trov konania mal súd postupovať podľa § 63 ods. 2,3 CSP a v konaní pokračovať s dedičmi strany.
10. Prílohou odvolania bolo uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 16.5.2018 č.k. 35D/916/2017-104 v dedičskej veci po poručiteľovi Z. F.Č., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX, a z ktorého vyplýva, že dedičom po poručiteľovi je jeho brat Z. F., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXX. A.. Z. F. udelil dňa 10.8.2018 plnomocenstvo advokátovi JUDr. Milanovi Szőllőssymu, ktorý predtým zastupoval Z. F..
11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v danom prípade sa konanie skončilo jeho zastavením pre nedostatok procesných podmienok, a to bez toho, aby o nárokoch žalobcu bolo právoplatne rozhodnuté, lebo smrťou žalobcu zaniklo jeho právo na osobné nároky, ktoré sa viažu výhradne na osobu žalobcu. Rozhodnutie o úroku z omeškania, ako aj o trovách konania je konštitutívnym rozhodnutím, ktorým sa zakladá právny nárok, resp. povinnosť uhradiť úrok z omeškania a nahradiť trovy konania. V predmetnom konaní o nárokoch žalobcu ohľadne príslušenstva a trov konania ku dňu úmrtia žalobcu rozhodnuté nebolo. Nároky žalobcu, ktoré si v predmetnom konaní uplatnil boli viazané výlučne na jeho osobu, a tieto nároky jeho úmrtím na dediča neprešli. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.3.2014 sp.zn. 3ECdo/278/2013, podľa ktorého smrťou poškodeného zaniká jeho právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu, v ktorom nebolo za života poškodeného uspokojené, a nezaniká, ale právo na zaplatenie sumy prisúdenej poškodenému ako náhrada trov konania, (v ktorom sa domáhal náhrady za vytrpenú bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia).
12. Nebohý žalobca sa za svojho života nedomohol v súdnom konaní náhrady za vytrpenú bolesť ani náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a nebol mu prisúdený ani nárok na príslušenstvo pohľadávky, ani nárok na náhradu trov konania, a tak nemôže sa týchto nárokov domáhať ani ako dedič po nebohom procesnom postavení žalobcu, a preto navrhol odvolanie odmietnuť.
13. Odvolateľ vo vyjadrení k podaniu žalovaného zotrval na názore, že v prípade nárokov na uplatnenie úroku z omeškania a na náhradu trov konania sa nejedná o nároky osobnej povahy, a to ani v prípade, že tieto nároky tvoria príslušenstvo uplatnených nárokov, ktoré takúto výlučnú osobnú povahu majú.
14. Rozdielnosť účelu uvedených nárokov na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na jednej strane a nárokov na zaplatenie úroku z omeškania a náhradu trov konania na strane druhej, je úplne zjavná. Podľa odvolateľa nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, podľa ktorého má súdne rozhodnutie o priznaní nároku na úrok z omeškania, resp. o priznaní nároku na náhradu trov konania, konštitutívnu povahu. To by znamenalo, že až samotným súdnym rozhodnutím by vzniklo žalobcovi právo na úrok z omeškania, resp. právo na náhradu trov konania, ktoré tu pred rozhodnutím súdu ešte neexistovalo. Uvedený právny názor je podľa odvolateľa v rozpore so samotnou právnou úpravou. V ďalšej časti vyjadrenia uviedol, že mu neušlo, že v prípade uznesenia NS SR zo dňa 6.3.2014 sp.zn. 3ECdo/278/2013 sa pojednáva už o prisúdenej náhrade trov konania. Uvedené však netvorí podstatu právneho názoru Najvyššieho súdu SR.
15. Podstatou uvedeného rozhodnutia je právne posúdenie povahy nároku na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a povahy príslušenstva tohto nároku a v nadväznosti na to v prípade nesúrodosti účelu týchto nárokov posúdenie právnych dôsledkov smrti pôvodne oprávnenej osoby.
16. Žalovaný vo vyjadrení k uvedenému vyjadreniu odvolateľa uviedol, že v danom prípade nie je možné prisvedčiť nepodloženým domnienkam právneho zástupcu vychádzajúc zo skutočného stavu veci, že nebohý žalobca nebol úspešným účastníkom konania.
17. V danom prípade sa konanie skončilo jeho zastavením pre nedostatok procesných podmienok. Nebolo rozhodnuté o konkrétnom nároku titulom bolestného, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, a titulom zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane príslušenstva. K uplatňovanému nároku titulom trov konania žalovaný uviedol, že súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a úvahách o tom, či možno spravodlivo požadovať od dedičov po nebohom, aby nahradil odmenu právneho zastúpenia.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) skôr ako pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa, či bolo podané včas oprávnenou osobou § 357 písm. a/ CSP, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie právneho nástupcu žalobcu je potrebné odmietnuť.
19. Zo spisu Okresného súdu Košice I zn. 17C/177/2012 sa podáva, že dňa 23.7.2012 žalobou doručenou súdu sa žalobca Z. F., H.. X.XX.XXXX domáhal náhrady škody proti žalovanému a to z titulu bolestného vo výške 2.807,70 €, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 83.667,20 €, z titulu zvýšeného sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 41.833,60 € a liečebné náklady v sume 114,18 € s príslušenstvom. Žalobca zomrel dňa X.X.XXXX. Smrťou poškodeného zaniklo jeho právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, v rozsahu v ktorom nebolo za života poškodeného uspokojené (§ 579 ods. 2 OZ, a preto súd konanie zastavil (lebo nedošlo k žiadnemu právnemu nástupníctvu do týchto práv).
20. Medzi práva, ktoré smrťou veriteľa zaniknú, patrí podľa § 579 ods.2 veta za bodkočiarkou OZ právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (viď § 444 OZ a zákon č. 437/2004 Z.z.).
21. V tomto prípade ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je obmedzená na osobu veriteľa (poškodeného).
22. Pod právom na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia má zákon na mysli právo domáhať sa odškodnenia voči škodcovi na súde, ale aj právo domáhať sa náhrady tejto nemajetkovej ujmy voči škodcovi, ktorá bola síce i súdom poškodenému priznaná, ale za jeho života mu nebola škodcom alebo inou osobou (napr. poisťovateľom z titulu poistenia zodpovednosti škodcu za škodu a pod.) vyplatená.
23. Z hľadiska ust. § 579 OZ o zániku práva na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou veriteľa je nerozhodné, či právo na bolestné bolo právoplatným rozhodnutím súdu priznané alebo nie (R 20/1966).
24. Nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou poškodeného, aj keď škodca pred jeho smrťou tento nárok uznal a urobil úkony smerujúce na plnenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (R 31/1977).
25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vysvitá, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky druhy náhrad nemajetkovej ujmy, ktoré sa výslovne viažu na osobu dotknutej osoby z právneho nástupníctva.
26. V nadväznosti na vyššie uvedené bolo potrebné vyriešiť otázku, či spolu so zánikom práva (pohľadávky) oprávneného na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré mu nebolo priznané, došlo smrťou žalobcu aj k zániku práva na náhradu trov konania, ako aj práva na úroky z omeškania, ktoré mu takisto priznané neboli.
27. Pohľadávkou, vychádzajúc z ust. § 488 OZ treba rozumieť subjektívne právo veriteľa voči dlžníkovi na určité plnenie. Príslušenstvom pohľadávky sú podľa § 121 ods. 3 OZ úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
28. Úroky možno dohodnúť pri peňažnej pôžičke (§ 658 ods. 1 OZ). Úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka splniť peňažný dlh riadne a včas (§ 517 ods. 1, 2 OZ).
29. Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky sa v súdnej praxi (viď R 12/1991) a tiež v právnej teórii (viď Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, Eurounion 2005 str. 172) považujú aj trovy súdneho konania, pokiaľ boli priznané rozhodnutím súdu.
30. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 6.3.2014 sp.zn. 3ECdo 278/2013 konštatoval, že smrťou poškodeného zaniká jeho právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu, v ktorom nebolo za života poškodeného uspokojené; nezaniká ale právo na zaplatenie sumy „prisúdenej“ poškodenému ako náhrada trov konania, v ktorom sa domohol náhrady za utrpenú bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.
31. Keďže bolo preukázané, že nebohý žalobca sa za svojho života nedomohol v súdnom konaní náhrady za vytrpenú bolesť a ani náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a nebol mu prisúdený ani nárok na príslušenstvo pohľadávky a ani nárok na náhradu trov konania, nemôže sa týchto nárokov domáhať ani dedič po nebohom v procesnom postavení žalobcu, lebo na právnych nástupcov (dedičov) neprešlo zaniknuté právo, ale ani jeho príslušenstvo, a preto nie je oprávneným na podanie odvolania voči zastavujúcemu uzneseniu konajúceho súdu (§ 386 písm.b/ CSP).
32. Podľa § 378 ods.1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 378 ods.2 CSP na odvolacie konanie sa nepoužije ustanovenie o pristúpení subjektov.
34. Podľa § 386 písm.b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
35. Smrť Z. F. mala za následok nielen zánik práva na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale aj zánik práva na náhradu trov konania a práva na úroky z omeškania, ktoré neboli priznané (prisúdené) súdom.
36. Zaniknuté práva nemohli prejsť smrťou Z. F. na jeho právneho nástupcu - dediča A.. Z. F., ktorý sa preto nemohol stať stranou sporu v predmetnom konaní.
37. Odvolateľ nebol oprávnený napadnúť prvoinštančné rozhodnutie odvolaním, a preto odvolací súd jeho odvolanie odmietol podľa § 386 písm.b/ CSP.
38. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že nepatričné sú polemiky právneho zástupcu odvolateľa o charaktere rozhodnutia o náhrade trov konania. Teória a súdna prax je vo vzácnej zhode v tom, že nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu povahu (viď Občansky soudní řád, Komentář dr. Jaroslav Bureš, dr. Ľubomír Drápal a dr. Michal Mazúr, 5. vydanie 2001, C.H.Beck str. 526, ďalej OSŘ Komentář 1. diel dr. Jaroslav Bureš, dr. Ľubomír Drápal, dr. Zdeněk Krčmář, dr. Michal Mazúr, 6. vydanie 2003 C.H.Beck).
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s § 256 ods.1 CSP a Článku 4 ods.1 CSP. Pretože CSP neobsahuje ustanovenie o trovách konania v prípade rozhodnutia o odmietnutí odvolania, odvolací súd rozhodol podľa § 256 ods.1 CSP, ktoré upravuje problematiku, čo do obsahu a účelu najbližšiu odmietnutiu odvolania. Konanie v tomto prípade končí bez toho, aby odvolací súd rozhodol vo veci samej, teda obdobne ako v prípade zastavenia konania z dôvodu procesného zavinenia tej strany, ktorá podala odvolanie neoprávnenou osobou. V prejednávanej veci žalobca, resp. jeho právny nástupca zavinil odmietnutie odvolania a tak mu vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanému. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).