Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-7Sa/35/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD., v právnej veci žalobcu: SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XX, XXX XX C. B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06. marca 2017 o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 15.03.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. v spojení s ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy odo dňa 01.11.2007.

2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 13 ods. 1, 2, čl. 14, čl. 17 Nariadenia č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 a čl. 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“) zo dňa 16. septembra 2009 a Nariadenia č. 987/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 987/2009“). Z citovaných ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“) výnimku neudelilo.

3. Šetrením bolo zistené, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje ďalšieho účastníka (ďalej aj „zamestnanec“) ako zamestnanca zamestnávateľa od 01.11.2007 do 31.05.2009.

4. Na základe poverenia č. XXXXX-X/XXXX zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná kontrola so zameraním na kontrolu správnosti odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR zistilo, že zamestnanec nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec podlieha legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, bolo nevyhnuté, aby ho zamestnávateľ na sociálne poistenie prihlásil v členskom štáte EU, t.j, v Belgickom kráľovstve. Z uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia nevyhovelo. Zamestnávateľ bol zároveň požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov.

5. Pobočka Sociálnej poisťovne zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia oddelenia vonkajšej kontroly pobočky, zamestnávateľ uvedené jednoznačne odmietol. Pobočke bola doručená Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

6. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca, ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil a aj odhlásil z registra poistencov na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t.j. v Belgickom kráľovstve. V súvislosti s uvedeným pobočka dňa 02.09.2015 e-mailom požiadala Sociálnu poisťovňu - ústredie, o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX-XXX vo veci udelenia výnimky zamestnávateľovi podľa Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR pobočke odpoveď č. XXXXX/XX-X_D. zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a odporučilo, aby v snahe o doriešenie problému zamestnávateľa, pobočka Sociálnej poisťovne kontaktovala ústredie, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektmi prevádzkujúcimi medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.

7. V súvislosti so zamietavým stanoviskom MPSVaR SR, požiadala pobočka Bratislava e-mailom dňa 15.12.2015 ústredie Sociálnej poisťovne o zaujatie konečného stanoviska vo veci spornej registrácie zamestnancov zamestnávateľa. Dňa 11.01.2016 bolo pobočke Bratislava doručené konečné stanovisko ústredia Sociálnej poisťovne, v ktorom s odvolaním sa na opakované zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky MPSVaR, vzhľadom k čomu je potrebné postupovať v zmysle koordinačných nariadení, resp. platnej právnej úpravy SR. Na základe preukázania, že zamestnanci zamestnávateľa mali podliehať belgickým právnym predpisom, a zamestnávateľ svoju zákonnú povinnosť odhlásiť svojich zamestnancov z registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia nesplnil, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinného sociálneho poistenia na území SR. Z rozhodnutia vyplýva, že výsledky rokovania medzi SPÚ a belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security nie sú v danom prípade aplikovateľné a tak jediným možným riešením bolo uplatnenie výnimky v zmysle koordinačných právnych predpisov, ktoré však MPSVaR SR opakovane zamietlo.

8. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie november až december 2007, január až december 2008 a január až máj 2009 a do systému sociálneho zabezpečenia SR bol teda v období od 01.11.2007 do 31.05.2009 prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo územia SR.

I.

Napadnuté rozhodnutie

9. Na základe odvolania žalobcu, rozhodla žalovaná rozhodnutím č: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.03.2017 odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie pobočky Bratislava.

V odôvodnení uviedla, že zamestnávateľ zamestnanca vyslal za účelom vykonávania práce na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva. Zamestnávateľ zastával názor, že pobočka Sociálnej poisťovne nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, konštatoval, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nie je uvedené, ako pobočka citované ustanovenia aplikovala na daný skutkový stav, pri posúdení veci neboli aplikované relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov, v prvej časti odôvodnenia citovala ustanovenia nasledovných právnych predpisov: Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej aj „nariadenie č. 1408/71“), Nariadenie Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „nariadenie č. 883/2004“), zákon o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom období a v aktuálnom znení. Podľa žalobcu sa vôbec nevysporiadala s podmienkami, ktoré sú predpokladom pre uplatnenie slovenskej legislatívy na vyslaného zamestnanca a neuviedla, ktoré konkrétne predpoklady neboli zo strany zamestnávateľa naplnené a zdôraznil, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel ustanovených v článkoch 13 až 16 nariadenia č. 1408/71 a už vôbec nie, keď sa mali aplikovať osobitné pravidlá citovaného nariadenia. Pri posudzovaní výnimky vychádzalo z nariadenia č. 883/2004 a teda aplikovalo nesprávny právny predpis. Podľa zamestnávateľa boli naplnené všetky podmienky na uplatnenie právnych predpisov Slovenskej republiky na zamestnanca, aj v čase jeho vyslania do iného členského štátu Európskej únie. Nevystavenie formulára E 101/SK (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve) je formálny administratívny nedostatok. To, že tak doteraz neurobila, je podľa zamestnávateľa len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno napraviť.Príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nedostatky nezistila. Zamestnávateľovi bolo potvrdené, že na vyslaných zamestnancov je možné aj naďalej uplatňovať legislatívu Slovenskej republiky.

10. Zamestnávateľ výroku napadnutého rozhodnutia vytkol, že neobsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla. Kompetencie pobočky pri rozhodovaní v prvom stupni sú taxatívne vymenované v ust. , a rozhodovanie o nevzniknutí poistenia v ňom vymenované nie je, pričom extenzívny výklad právneho predpisu v neprospech účastníka konania je neprípustný. Povinnou náležitosťou rozhodnutia je aj jeho odôvodnenie, s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodovanie a objasnením úvah, ktorými bol orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol. Napadnuté rozhodnutie žiadal zrušiť, nakoľko nespĺňa ani jeden z vymenovaných predpokladov náležitého odôvodnenia, je nezákonné, vyvolávajúce stav právnej neistoty, ktorý nemožno akceptovať a ktorý je v rozpore s článkom 1 ods. 1 .

11. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, odvolanie zamietla, nakoľko rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. V zásade možno použiť právne predpisy len jedného členského štátu tak, aby osoba nepodliehala právnym predpisom dvoch alebo viacerých členských štátov naraz. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971, o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj „nariadenie č. 1408/71“) a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972.

12. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, určujúce niektoré spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Možno použiť právne predpisy len jedného členského štátu tak, aby osoba nepodliehala právnym predpisom viacerých členských štátov naraz. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21. marca 1972. Nariadenie č. 1408/71 v článku 13 ods. 2 písm. a/ stanovuje, že na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo

ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

13. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy, je jednou z výnimiek zo všeobecného pravidla článok 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého sa na situáciu, kedy zamestnávateľ vyšle svojich zamestnancov dočasne pre neho vykonávať prácu na územie iného členského štátu EÚ, aj naďalej vzťahuje legislatíva tohto štátu za predpokladu, že očakávané trvanie práce neprekročí 12 mesiacov a zamestnanci nie sú vyslaní nahradiť iné osoby, ktoré dokončili svoju dobu vyslania. Problematiku podrobne upravuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000, vykladajúce čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej aj „rozhodnutie č. 181“).

14. V súlade s právnym názorom Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadreným v rozhodnutí č. 181, rozhodujúcimi podmienkami pre uplatňovanie článku 14 (1) alebo 14 (b) (1) nariadenia č. 1408/71 sú :

- existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce, právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi,

- existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenska, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako sú činnosti výlučne vnútorného riadenia na území Slovenska, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území Slovenska a v prijímajúcom členskom štáte, miesto náboru vyslaného zamestnanca, miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo vzťahujúce sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na druhej strane, obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte, počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte, registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania, vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov.

15. Počas doby vyslania sa v štáte vykonávania zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve), ktorý po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, vystaví nositeľ poistenia v štáte, kde je osoba poistená. Podmienky vyslania musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. Je nevyhnutné, aby počas celého obdobia vyslania bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä pokiaľ ide o platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Keď zamestnancovi skončí obdobie vyslania, pre toho istého zamestnanca, toto istého zamestnávateľa a ten istý členský štát sa nemôže povoliť žiadne nové obdobie vyslania, pokiaľ neuplynuli minimálne dva mesiace odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania.

16. Zamestnávateľ (žalobca), ako právnická osoba, vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, Vložka číslo: 38097/B. Od 05.02.2008 je v predmete jeho činnosti zapísaná aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 01.11.2007 do 31.05.2009.

17. Na základe poverení zo dňa 21.01.2014 č. XXXXX-X/XXXX zamestnanci oddelenia vonkajšej kontroly pobočky Sociálnej poisťovne, Bratislava, začali u zamestnávateľa vykonávať kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených zákonom o sociálnom poistení. Na základe predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom) a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) bolo zistené, že zamestnávateľ zamestnával zamestnancov, ktorých miesto výkonu činnosti bolo aj na území iného členského štátu Európskej

únie (Belgické kráľovstvo). Kontrola bola pôvodne zameraná na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, v priebehu kontroly (dodatok k povereniu č. XXXXX-X/XXXX-XXX zo dňa 02.06.2014) bol rozsah kontrolovaného obdobia rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t.j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil. Zamestnanci nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do 21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky z dôvodu vykonávania činnosti zamestnancov v dvoch alebo viacerých členských štátoch Európskej únie, EHP a Švajčiarskej konfederácie. Výkon kontroly bol preto prerušený, o čom pobočka Sociálnej poisťovne, Bratislava, spísala dňa 06.03.2014 zápis.

18. Podľa článku 17 (1) nariadenia č. 1408/71 (účinné do 30.04.2010), dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 13 až 16 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Podľa článku 16 (1) nariadenia č. 883/2004 (účinné od 01.05.2010), dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Podľa článku 18 vykonávacieho nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba predkladajú žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia, podľa možnosti vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť.

19. Zamestnávateľ podal dňa 12.03.2014 na MPSVaR SR žiadosť o udelenie výnimky pre svojich zamestnancov, ktorí boli vyslaní vykonávať prácu do Belgického kráľovstva.

20. Zamestnávateľ žiadal o udelenie výnimky za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 1408/71, ako aj za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 883/2004. Článok 17 nariadenia č. 1408/71 a článok 16 (1) nariadenia č. 883/2004 upravuje výlučne procesný postup udeľovania výnimky, nie dôvody, pre ktoré výnimka môže alebo nemusí byť udelená. Výnimku posudzujú vždy tie dotknuté inštitúcie členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. jeho zamestnávateľ, uplatňovali svoje záujmy, t. j. v danom prípade MPSVaR SR a príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva. V čase podania žiadosti bolo už v platnosti nariadenie č. 883/2004, preto nebolo chybou, keď MPSVaR kompetencie na udeľovanie výnimky vzťahovalo od aktuálneho právneho predpisu, medzinárodného koordinačného nariadenia č. 883/2004. Ministerstvo žiadosť o udelenie výnimky zamietlo dňa 18.03.2014. V zamietavom liste, adresovanom zamestnávateľovi, je okrem iného informácia o dodatočnom šetrení, ktorým bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území SR nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Podľa vyjadrenia Ministerstva, zamestnanci podliehajú legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky nariadenia, ten však odmietol pristúpiť na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky postúpilo dňa 02.12.2014 oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov.

21. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami Sociálnej poisťovne, ktoré požadovali urýchlené konanie vo veci, Pobočka Bratislava, sa dňa 05.11.2015 obrátila na MPSVaR SR so žiadosťou o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. XXXXX-XX/XXXX- XXX). Súčasťou žiadosti o udelenie výnimky bol aj zoznam všetkých zamestnancov, u ktorých pobočka posudzovala obdobie poistenia u zamestnávateľa. Dňa 03.12.2015 bola pobočke doručená odpoveď MPSVaR SR č. XXXXX/XX-X_D. zo dňa 25.11.2015, v ktorej Ministerstvo uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska.

22. Žalovaná poukázala na ust. . , podľa ktorého do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a poznamenala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie, je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, deklarovať vznik

povinného sociálneho poistenia. Nakoľko pobočka na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 01.11.2007 nevzniklo a doplnila, že všetci účastníci právnych vzťahov sociálneho poistenia sú povinní plniť povinnosti stanovené . Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť podľa ust. , prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, ako vykonávateľ sociálneho poistenia, je povinná plnenie týchto povinností kontrolovať a v prípade zistenia nezrovnalostí sa domáhať nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. Pobočka Bratislava preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec , ale v súlade s ust. . .

23. Napadnuté rozhodnutie obsahuje aj všetky predpísané náležitosti v zmysle ust., .

24. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením zamestnávateľa o neexistencii súvislosti, že medzi skutočnosťou, že na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti, je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne a legislatívou uplatniteľnou na zamestnanca, resp. splnením podmienok vyslania. Pri výklade článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 je záväzný právny názor Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadrený v rozhodnutí č. 181, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania. Zamestnávateľ na území Slovenskej republiky nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71.

25. Zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil dôkaz o tom, že príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nezistila nedostatky. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol.

26. Nedostatky zistené u neho Sociálnou poisťovňou sú podložené listinnými dôkazmi. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa (dodatok k povereniu č. XXXXX-X/XXXX-XXX, zo dňa 02.06.2014) umožnil Sociálnej poisťovni preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov. Formulár E 101 SK žalovaná na základe žiadosti zamestnávateľa a zamestnanca môže vystaviť aj so spätnou platnosťou. Pokiaľ však Sociálna poisťovňa má vedomosť o tom, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, formulár E 101 SK nemôže vystaviť a žiadosť o jeho vystavenie musí zamietnuť. Dodatočné vystavenie formulára E 101 SK by bolo odôvodnené len vtedy, ak by Ministerstvo udelilo výnimku z pravidiel uplatniteľnej legislatívy. Ministerstvo, ako vecne príslušná inštitúcia na území Slovenskej republiky, na základe žiadosti zamestnávateľa mohlo aj nemuselo udeliť výnimku. Bez udelenia tejto výnimky určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia nie je možné posúdiť inak, ako podľa miesta výkonu práce zamestnancov.

27. MPSVaR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12.03.2014 nevyhovelo a svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, zo dňa 05.11.2015. Vzhľadom na túto skutočnosť a kontrolné zistenie, že zamestnanec od 01.11.2007 nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že zamestnancovi od 01.11.2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.

II.

Žaloba žalobcu

28. Proti tomuto rozhodnutiu podal správnu žalobu zamestnávateľ (žalobca). Žalobca poukázal na to, že zamestnanca zamestnával v období od 01.11.2007 – 31.05.2009 a za účelom vykonávania práce ho

v tomto období, v trvaní 19 mesiacov, vyslal na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva a popísal priebeh administratívneho konania.

29. Napadnuté rozhodnutie žalovanej považuje za nezákonné, pretože vychádzalo : 1/ z nesprávneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

30. K žalobnému bodu 1/ žalobca uviedol: Kontrola prvostupňového orgánu, začatá dňa 06.02.2014, bola neskôr rozšírená na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne pobočka Sociálna poisťovne Bratislava, vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, čo vyplýva aj z písomného záznamu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 06.03.2014. Vo vzťahu k tomuto a vykonávaciemu nariadeniu č. 987/2009 poukázal na nadobudnutie jeho účinnosti dňom 01.05.2010, pričom zamestnanec bol do iného členského štátu vyslaný v období 01.11.2007 – 31.05.2009, teda pred uplatňovaním tohto nariadenia.

31. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, nakoľko táto na skutkový stav uplatňovala v rozhodujúcom čase len nariadenie č. 883/2004, v rozpore s jeho článkom 87 ods. 1 a článkom 91, a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 987/2009. Aplikovala tak jednotné kritéria na celé posudzované obdobie kontroly, bez toho, že by zohľadnila zmenu právnej úpravy, keďže Rozhodnutie č. 181 zo dňa vykladajúce osobitné pravidlá nariadenia č. 1408/71, ktoré podľa žalovanej definuje „podstatné činnosti.“ Tento pojem však používa až nariadenie 987/2009 a jeho definícia je uvedená až v rozhodnutí Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12.06.2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009“) a ktoré aplikuje aj v uvedenom prípade, a nevychádza z nariadenia č. 1408/71 a rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000. Toto obsahuje výklad pojmu „významné činnosti.“ Žalovaná však v napadnutom rozhodnutí argumentuje len pojmom „podstatné činnosti “ a tieto dve definície je nutné rozlišovať.

32. Z rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, bod 3., písm. b/, bod (ii), posledná veta, vyplýva aj jednoznačná požiadavka na zohľadňovanie a prispôsobovanie kritérií individuálnemu charakteru vykonávaných činností pri každom zamestnávateľovi a pracovníkovi. Vo vzťahu k posudzovaniu predpokladov na uplatnenie legislatívy vysielajúceho štátu je v bode 8 rozhodnutia 181 z 13.12.2000 uvedené: „Inštitúcie sociálneho zabezpečenia posudzujú a monitorujú situácie, na ktoré sa vzťahujú články 14(1), 14a(1) a 14b(1) a (2) nariadenia (EHS) č. 1408/71 a poskytujú podnikom a pracovníkom všetky náležité záruky, aby neboli prekážkou slobody poskytovania služieb a slobody pohybu pracovníkov. Predovšetkým kritériá používané pre posudzovanie, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území štátu, či existuje priamy vzťah medzi podnikom a pracovníkom, alebo či si samostatne zárobkovo činná osoba udržiava infraštruktúru potrebnú na vykonávanie jej činnosti v štáte, musia byť definované objektívne, oznámené zainteresovaným stranám a uplatňované dôsledne a rovnako v rovnakých alebo podobných situáciách.“

33. S poukazom na úvodné ustanovenia nariadenia č. 1408/71: „keďže ustanovenia o koordinácií vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia patria do rámca slobody pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, a majú prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania tým, že jednak zabezpečia v rámci spoločenstva rovnaké zaobchádzanie pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov, na ktorých sa vzťahujú právne predpisy rôznych členských štátov“ uviedol, že za posudzované obdobie takmer 7 rokov, boli niektorí jeho zamestnanci vyslaní do iného členského štátu, a v ich prípade pobočka Bratislava, aj po vykonaní kontroly, vyhodnotila, že počas doby ich vyslania sa na nich uplatňovala legislatíva SR.

34. Žalobca poukázal na diskriminačné konanie a následné rozhodnutie žalovanej, čo je v rozpore s bodom 8 Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000 a s princípmi vyjadrenými v úvode Nariadenia 1408/71.

35. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v zmysle bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. 181 : „Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu

zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akýchkoľvek pochybností týkajúcich sa uplatniteľnosti článku 14(1)(a) alebo 14a (1) alebo 14b (1) alebo (2) nariadenia (EHS) č. 1408/71. Pobočka Sociálnej poisťovne však príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly nekontaktovala, ale namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR SR, na základe ktorých rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

36. Vyslanie zamestnanca v inom členskom štáte EÚ, trvalo 18 mesiacov. V tomto prípade boli splnené všetky predpoklady vyžadované osobitnými pravidlami nariadenia č.1408/71.

37. Sociálna poisťovňa bola povinná dôsledne sa zaoberať podmienkami pre uplatnenie článku 14 nariadenia č. 1408/71 a v prípade pochybností spolupracovať s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z článkov 84 a 86 nariadenia č. 1408/71, ale aj z rozhodnutia správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000. Zamestnanci sa počas doby vyslania v prijímajúcom štáte preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve), ktorý vystaví príslušný orgán vysielajúceho štátu (Sociálna poisťovňa). Potvrdenie E 101 je zamerané podlá vzoru materiálnej právnej úpravy stanovenej v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 na uľahčenie slobodného pohybu pracovníkov a slobody poskytovania služieb. V tejto súvislosti poukazujeme aj na rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2000, Fitzwilliam Executive Search Ltd proti Bestuurvan het Landelijkinstituutsocialeverzekeringen, č.k. C-202/97, v ktorom je uvedené: „Zásada poctivej spolupráce zakotvená v článku 10 ES ukladá povinnosť inštitúcii vydávajúcej potvrdenie vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolností na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných v oblastí sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť presnosť tvrdení uvedených v potvrdení E 101.“

38. Žalobca konštatoval, že predpokladom vystavenia formulára E 101 je splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca. Tieto je Sociálna poisťovňa povinná skúmať ešte pred jeho vystavením.

39. Hoci zamestnanec nemal vystavené potvrdenie o uplatnení legislatívy Slovenskej republiky pre celé obdobie svojho vyslania, nevystavenie formulára E 101 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. V zmysle bodu 6 rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, „Formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny účinok. “ Takýto názor zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. zo dňa 31.04.2014, podľa ktorého: „Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 Nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez ďalšieho skúmania podmienok (upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky. Z rozhodnutia správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej len „rozhodnutie správnej komisie č. 181) z bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny účinok. Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto žalovaná bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1 Nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z Nariadenia (čl. 84 a 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181."

40. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že za zamestnanca odviedol poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, do dnešného dňa však poistné nevrátila, čím de facto daný stav akceptovala. Žalobca má za to, že Žalovaná porušila princíp rovnakého zaobchádzania svojim diskriminačným postupom voči

niektorým zamestnancom žalobcu, keď pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala rovnako ku všetkým zamestnancom žalobcu.

41. K žalobnému bodu 2/: Žalobca 1 namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. , keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba tým, že výsledkami kontroly nebolo preukázané, že by na území Slovenskej republiky reálne vykonával podstatné činnosti. Do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom časovom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité odôvodnenie vzťahujúce sa na tento jeden individuálny prípad. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti však už neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade má byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 19.10.2005, sp. zn. .

42. K žalobnému bodu 3/, žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, absentuje však opísanie skutkového stavu, z ktorého žalovaná svoje závery vyvodila a ktoré mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Náležité odôvodnenie rozhodnutia aj s uvedením rozhodujúcich skutočností je v zmysle ust. jednou z jeho podstatných náležitostí. Pobočka Sociálnej poisťovne sa s touto zákonnou požiadavkou nevysporiadala a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa iba obmedzila na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Poukázal tiež na to, že žalovaná v tomto prípade na posúdenie uplatniteľnej legislatívy aplikovala kritéria nad rámec Nariadenia č. 1408/71 a jeho vykonávacích predpisov, čo je v rozpore s princípom nevytvárania prekážok slobodnému poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkov. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1 a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní adresátov právnej normy, narušenie dôvery, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. V zmysle ust. žiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

III.

Vyjadrenie žalovanej

43. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žalobcu 1/ poukázala na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Ich základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá sa bude vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Komunikácia medzi jednotlivými inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov sa uskutočňuje prostredníctvom systému štandardných európskych formulárov, tzv. E-formuláre (od 01.05.2010 prenosný dokument - PD A1), ktoré sú okrem iného potrebné aj na určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, schvaľuje ich Európska komisia, majú jednotnú formu pre všetky členské štáty Spoločenstva, sú vypracované vo všetkých národných jazykoch členských štátov, sú identické a každý žiadateľ má právo ich vypĺňať vo svojom štátnom jazyku.

44. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňovalo do 30.04.2010, je nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Na základe ustanovení nariadenia, zamestnanec zvyčajne podlieha a vzťahuje sa na neho systém sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť (článok 13 (2) (a) nariadenia - tzv. všeobecné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu). V danom prípade sa na zamestnanca s bydliskom na území SR, ale vykonáva činnosť na území Belgického kráľovstva, vzťahuje legislatíva Belgického kráľovstva a to aj napriek skutočnosti, že zamestnávateľ má sídlo na území SR. 45. Pre uľahčenie voľného pohybu osôb a odstránenie zdĺhavých administratívnych postupov nariadenie obsahuje výnimky z tejto všeobecnej zásady, vzťahujúce sa na vyslaných zamestnancov, t.j. na osoby zamestnané na území členského štátu, vyslané zamestnávateľom na územie iného členského štátu dočasne vykonávať pre neho prácu za podmienky, že očakávané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a cieľom vyslania nie je nahradiť inú osobu, ktorá skončila svoju dobu vyslania (čl. 14 (1) (a) nariadenia - tzv. osobitné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu). V súlade s čl. 14 (1) (b) nariadenia je možné za určených podmienok požiadať o predĺženie vyslania. 46. Počas doby vyslania sa zamestnanci v štáte vykonávania zamestnania preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve), ktorý potvrdzuje, že vyslaný zamestnanec naďalej v oblasti sociálneho zabezpečenia podlieha právnym predpisom vysielajúceho štátu (ktorý vystavil formulár E 101), a nie štátu, na území ktorého vykonáva činnosť. Po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania ho vystaví nositeľ poistenia v štáte, kde je osoba poistená, v SR Sociálna poisťovňa. Dotknutá osoba je tým oslobodená na obdobie vyslania od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť. 47. Článok 11 vykonávacieho nariadenia, ukladá inštitúciám určeným príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydať osvedčenie, že zamestnanec naďalej podlieha týmto právnym predpisom do určitého dátumu na žiadosť zamestnanca alebo jeho zamestnávateľa v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 1 a 14b ods. 1 nariadenia a v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 17 nariadenia. Citovaný článok nedáva príslušným orgánom členského štátu možnosť toto osvedčenie vydať ale povinnosť vydať osvedčenie v konkrétnych prípadoch, pričom formulár E 101 je príslušný orgán členského štátu povinný vydať len pri splnení podmienok vyslania. 48. Inštitút dočasného vyslania zamestnanca, bol upravený v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora a následne rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000, vo vzťahu k výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu. Rozhodnutie implementuje interpretácie Európskeho súdneho dvora. Rozhodnutie č. 181 bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a je všeobecne záväzné. 49. Podľa rozhodnutia č. 181 je pre uplatňovanie článkov 14 (1) alebo 14b (1) nariadenia prvou rozhodujúcou podmienkou existencia priameho vzťahu medzi podnikom a vysielaným zamestnancom, medzi ktorými musí byť počas celej doby vyslania zachovaná organická väzba, ktorej trvanie je charakterizované napr. existenciou pracovnej zmluvy, na ktorej sa obe strany dohodli, právom zrušiť zmluvu prepustením pracovníka vysielajúcim podnikom, povinnosťou vyplatenia odmeny podnikom, ktorý s pracovníkom uzavrel zmluvu, právomocou určiť povahu práce vykonávanej vyslaným pracovníkom. 50. Druhou rozhodujúcou podmienkou je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený. Rozhodnutie č. 181 teda spresňuje, že podnik sa môže domáhať uznania, že ide o vyslanie, ak okrem iného „obvykle vykonáva významné činnosti na území vysielajúceho členského štátu“ (nie len formálne zriadeného), pričom samotný výkon riadiacich činností v tomto štáte, ktoré sú čisto interné (riadiace, administratívne), nemôže oprávňovať na uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania. Vysielajúci podnik by mal vykonávať aj také činnosti, ktoré sú predmetom hospodárskej produkcie vysielajúceho zamestnávateľa. 51. Existencia významných (podstatných) ekonomických činnosti je určená objektívnymi prvkami, spracovanými v Kódexe dobrej praxe, s cieľom poskytnúť vysvetlenie zásad a pravidiel pri uplatňovaní článkov 14 (1), 14a, ktorý vychádza z bodu 10. rozhodnutia č. 181, v ktorom sa správna komisia, s cieľom podporovať spoluprácu medzi príslušnými úradmi v členských štátoch na účely vykonávania článkov 14 (1), 14a (1), 14b (1) a (2) zaviazala zohľadniť dôsledné pripomienky členských štátov, ktoré boli sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni a vychádzali z rozsudkov

Európskeho súdneho dvora. Každý členský štát môže tieto pravidlá rozšíriť o ďalšie podmienky. Kódex, sa aplikuje vo všetkých štátoch Európskej únie tak, aby pri určení uplatniteľnej legislatívy nedochádzalo k neopodstatneným rozdielom, je zverejnený na internete a je verejne prístupný. 52. Medzi objektívne prvky určujúce existenciu významných činností vo vysielajúcom štáte patrí napr.:

- miesto sídla vysielajúceho podniku a jeho administratívy (ďalej len „podnik“),

- počet administratívnych zamestnancov podniku, ktorí pracujú vo vysielajúcom členskom štáte a v členskom štáte zamestnania (prítomnosť výlučne administratívnych zamestnancov vo vysielajúcom štáte, vylučuje pre podnik uplatňovanie ustanovení v oblasti vysielania),

- miesto, kde dochádza k náboru vysielaných pracovníkov,

- miesto, kde sa uzatvára väčšina zmlúv so zákazníkmi,

- platné právo vzťahujúce sa na zmluvy uzavreté podnikom so svojimi zákazníkmi a pracovníkmi,

- obraty realizované za obdobie dostatočne presne vymedzené podnikom vo vysielajúcom štáte a v členskom štáte zamestnania. Dostatočným ukazovateľom môže byť napr. výška celkového obratu cca 25 %, s výnimkou individuálnych prípadov, pri nižšom obrate. Túto podmienku Sociálna poisťovňa upravila za účelom zjednotenia aplikačnej praxe tak, že počas doby vyslania vyžaduje vykonávanie činnosti na území SR minimálne 10 % v podniku pracujúcich zamestnancov, okrem administratívnych 53. Na splnenie podmienky obvyklého výkonu významných ekonomických činností na území SR, musí okrem iného podnik vykonávať na tomto území svoju činnosť určitú dobu. Táto podmienka sa podľa kódexu týkajúceho sa vysielania zamestnancov a vykonávania vedľajšej činnosti samostatne zárobkovo činnými osobami mimo štátu, v ktorom sú etablovaní, považuje za splnenú pri výkone takejto činnosti najmenej 4 mesiace. Sociálna poisťovňa vyžaduje registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej 2 mesiace pred začatím vyslania. 54. Kritériá, ktoré musí zamestnávateľ spĺňať na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy, neurčila účelovo Sociálna poisťovňa, ale vychádzajú z európskej legislatívy a judikatúry Európskeho súdneho dvora, zohľadňujúc pripomienky členských štátov, sformulované zo skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni. Posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca formulár E 101. V zmysle článku 17 nariadenia, ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania podľa nariadenia a rozhodnutia č. 181, môžu príslušné úrady dvoch alebo viacerých členských štátov, v niektorých prípadoch na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca, spoločnou dohodou upraviť výnimky z ust. článkov 13 až 16 nariadenia. Na území SR je príslušným orgánom MPSVaR. Na udelenie výnimky nie je právny nárok, ide výlučne o dispozíciu ministerstva, resp. príslušnej inštitúcie iného členského štátu. Legislatíva vysielajúceho štátu sa uplatní len pri spĺňaní podmienok vyslania a zamestnávateľ, resp. zamestnanec požiada príslušnú inštitúciu o vystavenie formulára E 101 (PD A1). V opačnom prípade a tiež v prípade, ak ministerstvo neudelí výnimku z uplatniteľnej legislatívy, nie je Sociálna poisťovňa oprávnená formulár vystaviť. V takom prípade sa musí zamestnávateľ alebo dotknutý zamestnanec obrátiť na príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva činnosť, a ktorého legislatíva sa stáva uplatniteľnou.

55. Žalobca zamestnával zamestnancov s miestom výkonu činnosti aj na území iného členského štátu EÚ (Belgického kráľovstva), bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V tomto období, ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému SR napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Ten bol na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy, vystavený len 11 zamestnancom. Počas kontroly odvodu poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že s výnimkou troch administratívnych zamestnankýň, všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Zamestnávateľ teda na území SR nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Vystavené formuláre E 101 budú v zmysle uvedeného vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu.

56. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, za splnenia všetkých podmienok k vyslaniu, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 17 nariadenia. Rozhodnutie č. 181 v článku 16 síce pripúšťa retroaktívny účinok formulára E 101, no zároveň uvádza, že by bolo vhodnejšie vydávať ho vopred. Tiež z kódexu vyplýva možnosť výnimočného vystavenia formulára v priebehu vyslania, ako aj po jeho uplynutí, ale vždy v primeranej lehote. Formuláre E 101 sa vystavujú v záujme správneho vykonávania vysielania, sú určené na

komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami členských štátov a vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101 na vykonanie kontroly. Vystavenie formulára nie je formalita, ako vyplýva z rozsudku NS SR, zo dňa 31.04.2014, ktorý nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a je preto záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101 ale je povinnosťou vysielajúceho zamestnávateľa, resp. zamestnanca, obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101.

57. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa v rámci kontroly upozornila zamestnávateľa na porušovanie koordinačných nariadení a odporučila mu požiadať MPSVaR o udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18.03.2014 zamestnávateľovi oznámilo, že žiadosti o udelenie výnimky nemôže vyhovieť (list ministerstva je prílohou vyjadrenia) a zároveň ho upozornilo na nutnosť prihlásenia dotknutých zamestnancov do poistenia v mieste výkonu činnosti, t. j. v Belgickom kráľovstve.

58. Žalobca nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 na dotknutého zamestnanca žalobcu napriek tomu, že práce vykonával na území Belgického kráľovstva. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený formulár E 101 na dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky a taktiež mu ministerstvom nebola udelená výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 17 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

59. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala. Dňa 05.11.2015 požiadala MPSVaR o prehodnotenie zamietnutia žiadosti žalobcu vo veci udelenia výnimky z uplatniteľnej legislatívy prijatej dňa 18.03.2014. Ministerstvo pobočke Bratislava listom zo dňa 25.11.2015 oznámilo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska, vzhľadom k čomu nie je oprávnená dotknutému zamestnancovi formulár E 101 vystaviť. K odporučeniu MPSVaR v liste zo dňa 25.11.2015 poznamenala, že rokovanie s belgickou inštitúciou sociálneho zabezpečenia sa týkalo spoločností, ktoré prevádzkujú medzinárodnú kamiónovú dopravu a keďže zamestnanci žalobcu v Belgickom kráľovstve vykonávali spravidla činnosť „automechanik, opravár, " s predmetnou vecou teda nesúviselo.

60. K námietke žalobcu, že prijímala odvody na sociálne poistenie, čím daný stav akceptovala, žalovaná poukázala na skutočnosť, že pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie, pobočke neoznámil, že do poistenia na území SR prihlásil zamestnancov vykonávajúcich činnosť na území Belgického kráľovstva. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, Sociálna poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci.

61. K procesným námietkam žalobcu poukázala na vecnú i formálnu správnosť rozhodnutí oboch stupňov orgánu verejnej správy.

62. V súvislosti s nesprávnou aplikáciou nariadenia č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 účinného až od 01.05.2010 uviedla, že žalobca v tejto súvislosti citoval zo zápisu z prerušenia kontroly, zo dňa 06.03.2014, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je predmetom tohto konania. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009, ktoré je základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, účinné od 01.05.2010, určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie a vykonávacie nariadenie, ktoré boli účinné do 30.04.2010. Bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30.04.2010 alebo od 01.05.2010, vždy sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom „vyslania“ resp. udelením

výnimky zo strany MPSVaR. Pobočka Sociálnej poisťovne i odvolací orgán pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom, povinnom dôchodkovom a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca od 01.11.2007, aplikovali nariadenia účinné do 30.04.2010.

63. Žalobu žiadala zamietnuť.

IV.

Replika žalobcu

64. Žalobca v replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú bližšie rozvinul.

V.

Ďalší účastník konania

65. Správny súd konštatuje, že ďalší účastník sa k žalobe, ani vyjadreniu žalovanej k žalobe a ani k replike žalobcu nevyjadril.

VI.

Právne posúdenie veci

66. Na základe bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci, o ktorej rozhodol postupom podľa (VVR) a podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil nasledovne:

67. Správny súd preskúmal odvolanie a žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy vrátane ich postupu v celom rozsahu ( ), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. a . V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa ust. zamietol.

68. Podľa , (ďalej aj „“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

69. Podľa , , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

70. Podľa , , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

71. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby ďalšieho účastníka (ďalej iba „zamestnanec“), do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom a dátumom vzniku poistenia 01.11.2017. Pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu bola na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 a zo dňa 02.06.2014 v sídle žalobcu vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie podľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 od 01.11.2007 do 31.03.2014. Kontrolou bolo zistené, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ a nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom členského štátu EÚ.

Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12.03.2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/A1 pre zamestnancov, podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 24 mesiacov. MPSVaR SR (list č. 8708/14- M_OMVEZ,12657/14 z 18.03.2014) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, pre nesplnenie podmienok vyslania zamestnancov a to prekročenia dĺžky vyslania 24 mesiacov a že, nevykonáva žiadne podstatné činnosti na území SR, je vedená v zozname dlžníkov zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne. MPSVaR SR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, čo je členský štát, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo rozhodne odmietol. Prvostupňový orgán listom zo dňa 05.11.2015 požiadal MPSVaR SR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu podľa čl. nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR SR oznámilo listom č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015 prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva od 01.05.2010 podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

72. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o vystavenie prenosného dokumentu PD A1. Listom zo dňa 12.03.2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 Nariadenia (ES) č. 883/2004 aj pre dotknutého zamestnanca, ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 11 ods. 3 písm. a/ Nariadenia č. 883/2004). Žalobca ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR SR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 17 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (do 01.05.2010) že, zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (3 zamestnanci pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne (v zozname dlžníkov na web stránke SP), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR SR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu registrácie zamestnávateľa. Zamestnávateľ bol Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava aj MPSVaR SR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a prihlásil zamestnanca/ zamestnancov v členskom štáte kde vykonáva/jú prácu v Belgickom kráľovstve a to v záujme zamestnancov.

73. Správny súd konštatuje, že povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (ďalšieho účastníka) do registra poistencov od 01.11.2007 podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s ust. a v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne Bratislava a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR SR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky na udelenie výnimky a v uvedenom období od 10.05.2013 podliehal zamestnanec právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonával prácu a to v Belgickom kráľovstve v zmysle čl. 11 ods.

3 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009.

74. Od 01.05.2010 sa uplatňuje aj vykonávacie nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej „vykonávacie nariadenie“).

75. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

76. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. (všeobecné pravidlo).

77. Podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

78. Podľa čl. 14 ods. 2 vykonávacie nariadenie, k spresneniu čl.12 základného nariadenia uvádza : Na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

79. Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia konajúc v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 71 ods. 2 nariadenia (ES) č. 883/2004, ROZHODNUTÍM č. A2 z 12. júna 2009 týkajúcim sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, rozhodla takto:

80. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahujú na pracovníka, ktorý podlieha právnym predpisom členského štátu (vysielajúceho štátu) na základe toho, že vykonáva činnosť pre zamestnávateľa v rámci zamestnania a ktorý bol týmto zamestnávateľom vyslaný do iného členského štátu (štátu zamestnania), aby tam pre tohto zamestnávateľa vykonával prácu.

81. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal.

82. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa preto predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce.

83. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa

mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.

84. Podľa ustanovení odseku 1 tohto rozhodnutia sa článok 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 naďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov, ak sa pracovník vyslaný podnikom vo vysielajúcom štáte do podniku v štáte zamestnania vyšle aj do jedného alebo viacerých ďalších podnikov v tom istom štáte zamestnania, pokiaľ však pracovník naďalej vykonáva svoju prácu pre podnik, ktorý ho vyslal. To môže byť najmä vtedy, ak podnik vyslal pracovníka do členského štátu, aby tam následne alebo súčasne vykonával prácu v dvoch alebo viacerých podnikoch, ktoré sa nachádzajú v tom istom členskom štáte. Hlavným a rozhodujúcim prvkom je to, že práca sa naďalej vykonáva v prospech vysielajúceho podniku.

85. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa neuplatňujú alebo prestávajú platiť najmä vtedy: a/ ak podnik, do ktorého bol pracovník vyslaný, ho dá k dispozícii inému podniku v členskom štáte, v ktorom sa podnik nachádza; b/ ak pracovník vyslaný do členského štátu je daný k dispozícii podniku, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte c/ ak bol pracovník prijatý do zamestnania v členskom štáte, aby ho vyslal podnik, ktorý sa nachádza v druhom členskom štáte, do podniku v treťom členskom štáte. a/ Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právnym predpisom naďalej podlieha dotknutá osoba podľa článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004, v prípadoch stanovených týmto rozhodnutím, riadne informuje zamestnávateľa a dotknutého pracovníka o podmienkach, za ktorých môže vyslaný pracovník naďalej podliehať jeho právnym predpisom. Zamestnávateľ je teda informovaný o možnosti kontrol počas celého obdobia vyslania, aby sa zistilo, či sa toto obdobie skončilo. Takéto kontroly sa môžu týkať najmä platby príspevkov a zachovania priameho vzťahu. b/ Vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia vyslania, najmä: - ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo, - ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b/ tohto rozhodnutia, - ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.

86. Podľa čl. 16 základného nariadenia, upravujúceho výnimky z čl. 11 až 14, (1.), dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb.

87. Podľa čl. 18, vykonávacie nariadenie k postupu uplatňovania čl.16 základného nariadenia uvádza: Zamestnávateľ alebo dotknutá osoba predkladajú žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia podľa možnosti vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť.

88. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

89. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

90. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu (zamestnávateľa) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo od 01.11.2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu.

91. K námietkam žalobcu vo vzťahu k určeniu resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 12 ods. 1 resp. čl. 16 základného nariadenia, pre nesplnenie podmienok základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009, zamestnávateľom (žalobcom) pri vysielaní na výkon práce zamestnancov vrátane zamestnanca (ďalšieho účastníka) do iného členského štátu (Belgické kráľovstvo) a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 16 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18.03.2014).

92. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté.

93. Podľa , do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

94. Podľa , predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1)

95. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo ako zamestnancovi žalobcu odo dňa 01.11.2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 12 ods. 1, čl.16 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle ust. . Námietky žalobcu sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca (ďalšieho účastníka) platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 11 ods. 1 a 3 písm. a/ základného nariadenia.

96. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

97. Podľa , žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu.

98. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. a musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. )

99. So zreteľom na ustanovenie treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

100. Na tomto mieste správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

101. Správny súd preto námietku žalovanej, že zostalo otázne, či boli splnené predpoklady nepodanie žaloby a domáhanie sa ochrany práva vyplývajúceho z článku 12 ods. 1 základného nariadenia, vyhodnotil ako relevantnú.

102. Správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, umožňujúcom komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné.

103. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgicka. Z ust. je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.

104. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred krajským súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej.

105. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky súd založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca.

106. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Vzhľadom k tomu, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa ust. zamietol.

107. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

108. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa ust. a contrario tak, že náhradu trov konania mu nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani zúčastnenej osobe ktorá v konaní tiež nebola úspešná a ani žalovanému v zmysle ust. a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave ( ).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania iba ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech ( ).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu ( ).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).