Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-357-2018.pdf
PDF · 96.4 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/357/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, zastúpeného AK: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanej: Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., B. XXXX/XX, o zaplatenie 497,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7Csp/203/2017-158 zo dňa 4. októbra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietnutí žaloby a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie v poradí prvým výrokom konanie v časti 160,80 Eur s príslušenstvom zastavil, v poradí druhým výrokom žalobu zamietol, v poradí tretím výrokom žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. Rozsudok súd prvej inštancie v napadnutom zamietnutí aplikáciou § 39, § 52, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 489, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj zákon o spotrebiteľských úveroch), § 3 ods. 3, § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom na procesné ustanovenia § 255, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žaloba bola pred dodatočnými úhradami zo strany žalovanej počas súdneho konania podaná dôvodne len v časti. Na základe písomnej zmluvy o poskytnutí pôžičky právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku vo výške 600,- Eur. Účastníci zmluvy si dohodli pravidelné mesačné splátky v sume 18,71 Eur splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, celková suma pôžičky na splatenie v sume 1.122,60 Eur, počet mesačných splátok: 60, RPMN vo výške 31,99 %, ročná úroková sadzba vo výške 32 %. Žalovaná uhradila celkovo sumu vo výške 783,81 Eur. Ustálil, že v zmluve nebol v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch jasne a určite vymedzený počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Bola uvedená len výška mesačnej splátky, preto je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie odpočítaním zaplatenej sumy 783,81 Eur od reálne vyčerpanej celkovej sumy 600,- Eur zistil, že žalovaná si svoju povinnosť splnila a dlh splatila. Nakoľko na úver je potrebné obligatórne prihliadať ako na bezúročný a bez poplatkov a žalovaná preukázateľne v zmysle prehľadu splátok a úhrad a v zmysle dodatočných úhrad preukázaných potvrdeniami o vklade na účet žalobcu uhradila z poskytnutej pôžičky sumu v celkovej výške 783,81 Eur, tak žalobu v celom rozsahu zamietol. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 a v tejto súvislosti uvádza, že výklad Súdneho dvora Európskej únie v uvedenej veci, podľa ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a tak na základe uvedeného je súd toho názoru, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Súd zároveň poukazuje na závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11, podľa ktorých: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Predmetný rozsudok C-42/15 zo dňa 09.11.2015 poskytol výlučne výklad smernice a to konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, avšak výklad vnútroštátneho práva poskytujú iba vnútroštátne súdy. Súdny dvor Európskej únie rozsudku C-42/15 v odseku 17 vyslovil, že Smernica je potrebné vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení a daný záver však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné aplikovať, nakoľko v danom prípade ide o vnútroštátne právo (zákon), ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 okrem iného rozhodol, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Ďalej Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Okresný súd sa s uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR oboznámil a zastáva názor, že toto rozhodnutie nie je rozhodnutím zjednocovacieho tzv. veľkého senátu, ktoré by sa tak mohlo stať záväzným pre ostatné súdy na nižšom stupni. Na základe uvedeného je preto toho názoru, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je pre súdy nižšej inštancie záväzné a preto pri svojej rozhodovacej činnosti v predmetnom spore vychádzal z platných právnych predpisov účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR neprihliadal, keďže nie je pre neho záväzné.
4. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku a žalovanej v konaní náhradu trov nepriznal. Napriek tomu, že žalovaná bola úspešná, avšak v konaní jej žiadne trovy nevznikli, zo spisu žiadne nevyplývajú a ani nebola v konaní zastúpená právnym zástupcom, tak súd jej v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 336,41 Eur s príslušenstvom zamietol podal odvolanie žalobca prostredníctvom jeho advokáta podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Argumentoval tým, že napadnutý výrok je v rozpore s § 282 Civilného sporového poriadku, keď žalovaná písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 11.1.2018 uznala žalovaný nárok, pričom žalobca navrhol vydať rozsudok pre uznanie. Boli splnené všetky podmienky pre rozhodnutie rozsudok pre uznanie, okresný súd mal vyhlásiť rozsudok podľa § 282 Civilného sporového poriadku.
6. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 356 písm. d) CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 CSP) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku vrátane závislého výroku o náhrade trov zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
8. Už právoplatným v poradí prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 CSP) súd prvej inštancie pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 160,80 Eur s príslušenstvom a konanie sa v tejto časti zastavil. Vzhľadom na to, že žalovaná proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodala, v tejto zastavujúcej časti (v poradí prvý výrok) rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostali napadnuté v poradí druhý zamietajúci výrok a v poradí tretí výrok o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie.
9. Jedinou odvolacou námietkou žalobcu, pritom však zásadnou bolo namietanie, že v prejednávanom prípade boli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie, pričom súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť podľa uznávacieho prejavu žalovanej.
10. Podľa ustanovenia § 282 Civilného sporového poriadku, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.
11. Úkony, ktorými sporové strany disponujú konaním alebo jeho predmetom, sa označujú ako dispozičné procesné úkony. Určité úkony však majú aj relevanciu vo vzťahu k hmotnému právu, a tými sú zmier a rozsudok na základe uznania alebo vzdania sa nároku. V prípade uznania a vzdania sa nároku strany prejavia hmotnoprávny úkon voči súdu (nie voči sebe navzájom) a súd musí meritórne rozhodnúť. Ak sú splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 282 Civilného sporového poriadku je teda súd povinný (obligátne) rešpektovať procesnú situáciu, ktorá nastala v dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného a musí vydať rozsudok na základe uznania nároku. Súd v takomto prípade nemá možnosť zvažovať, či rozsudok na základe uznania nároku vydá alebo nevydá.
12. Rozsudok na základe uznania je procesný inštitút, ktorý bol do procesného práva zaradený na účely zjednodušenia a zrýchlenia civilného sporového konania (do 30.6.2016 občianskeho súdneho konania). Uznaním nároku podľa ustanovenia § 282 CSP sa rozumie procesný úkon žalovaného (teda úkon adresovaný súdu), ktorý môže byť urobený v akejkoľvek prípustnej forme (§ 125 ods. 1 CSP) a z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný žalobný nárok celkom, z časti alebo v jeho základe uznáva. Nie je pritom rozhodujúce, či a ako je takýto procesný úkon označený a či uznanie nároku je vyjadrené práve týmto slovným spojením. V dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie uplatneného nároku). Ak žalovaný v priebehu konania žalobcov nárok účinne uzná, súd už ďalej nezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonáva dokazovanie a vychádza z uznania nároku žalovaným.
13. Súd nemá v zmysle Civilného sporového poriadku v prípade uznania nároku právo skúmať skutkový stav (ako došlo k určeniu výšky úroku z omeškania, ktorú žalovaný uznal), pretože sa musí uspokojiť s uznávacím prejavom žalovaného. Vyplýva to z direktívneho „rozhodne" namiesto „môže rozhodnúť", kde by bola súdu daná možnosť posúdiť vec aj inak, než znie uznávací prejav. Podobne súd nemá právo rozhodnúť sa, či rozsudok pre uznanie vydá alebo nevydá. Splnenie zákonných podmienok stačí na to, aby bol rozsudok pre uznanie vydaný. V prípade rozsudku pre uznanie súd nemá ani možnosť zistiť, či je uznanie ako právny úkon v rozpore s právnymi predpismi, keďže v časti, v ktorej žalovaný uzná nárok žalobcu, nie je oprávnený skúmať skutkový stav.
14. Navyše, aj keby súd zistil, že žalovaný uznáva neexistujúci nárok, nemá zákonnú možnosť do uznania zasiahnuť, pretože nemôže poučovať strany o ich hmotnoprávnych nárokoch, len o ich procesných právach, aj to len v prípade, ak nie sú zastúpení advokátom. Ak by tak súd urobil, porušil by tým vážnym spôsobom zásadu rovnosti strán sporu, čo by odôvodňovalo sťažnosť zo strany druhej strany sporu.
15. V danom prípade má kľúčový význam skutočnosť, že žalovaná písomným podaním adresovaným súdu prvej inštancie uznala žalobcov nárok (čl. 36). Doslovne uviedla, že „uplatnený nárok uznáva. Uvedený dlh spláca od 09/17 vkladom na účet mesačne v sume 15 EUR“. Súd prvej inštancie v rozsudku napadnutom odvolaním v odseku 19 uvedené podanie aj konštatoval, avšak nijakým spôsobom neposúdil. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca podaním doručeným dňa 5.2.2018 (na čl. 77) okrem iného navrhol vydať rozsudok pre uznanie podľa § 282 CSP. Procesný úkon žalovanej, ktorým táto nepochybne prejavuje nielen vedomosť o svojom dlhu vyplývajúcim zo žalobného nároku (slovami žalovanej „uplatnený nárok uznáva“), ale aj vôľu, teda ochotu, nárok nepodmienečne uspokojiť (slovami žalovanej: „uvedený dlh spláca od 09/17 vkladom na účet mesačne v sume 15 EUR“), je treba považovať za uznanie nároku s účinkami podľa ustanovenia § 282 Civilného sporového poriadku. Preto bolo potrebné i v tomto prípade procesný úkon žalovanej, obsiahnutý v jej vyjadrení k žalobe, posúdiť ako uznanie nároku. Pre úplnosť je treba dodať, že predmetom uznávacieho vyhlásenia môže byť len nárok samotný, nie lehota k jeho splneniu (splatnosť). Skutočnosť, že žalovaná predpokladá v uznávacom prejave možnosť jeho splatenia formou splátok, je podľa názoru odvolacieho súdu v tejto súvislosti bez významu. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s tým, že žalobca doručil súdu prvej inštancie opakovane návrh na rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku. Z uvedeného dôvodu sa odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie javí ako nedostatočné. Uvedené nasvedčuje tomu, že súd prvej inštancie v písomnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia nereflektoval na všetky skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie v predmetnej veci podstatné.
16. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je potrebné, aby sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní zaoberal splnením podmienok pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku a je potrebné posúdiť aj prejav vôle žalovanej, a to písomný prejav doručený súdu prvej inštancie ako aj ústny prejav na pojednávaní, že dlh uznáva a je ho zaplatiť v splátkach, či je tento prejav spôsobilý vyvolať účinky v zmysle § 282 CSP. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že procesný úkon žalovanej, ktorým nepochybne prejavuje nielen vedomosť o svojom dlhu vyplývajúcim zo žalobného nároku, ale navyše aj vôľu, teda ochotu, nárok nepodmienečne uspokojiť, je treba vždy považovať za uznanie nároku s účinkami podľa ust. § 282 CSP. Vzhľadom k tomu bolo potrebné procesný úkon žalovanej v písomnom prejave v podaní dourčenom súdu prvej inštancie dňa 11.1.2018, posúdiť ako uznanie nároku.
17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré žalobca napadol odvolaním v časti zamietnutia žaloby (a náhrady trov konania) je zaťažené vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, čo odvolací súd primälo postupovať procesným postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie v napadnutých častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v tomto zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 CSP).
18. Preto pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobcu zamietol žalobu (suma 336,41 Eur s príslušenstvom), zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nakoľko súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil príslušným zákonným ustanovením (§ 282 CSP), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania osobitne odvolaním nenapadnutým, zrušil a vec mu vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
19. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v zamietajúcej zrušenej časti v spojitosti s uznávacím prejavom žalovanej a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).