Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-215-2018.pdf
PDF · 137.29 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/215/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Zuzany Čisovskej v spore žalobkyne: R. N., nar. XX.X.XXXX, bytom v Š.P. D. XXX, proti žalovanému: PENGUIN SLOVAKIA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému: CHOCHOĽAK & ČESLA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Krmanova 6, IČO: XX XXX XXX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č.k. 8C/43/2010 zo dňa 16.6.2017 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu o náhradu škody vo výške 100 EUR so 6,25% úrokom z omeškania od 15.2.2007 do zaplatenia a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 EUR (výrok č.I), v prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok č.II) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok č.III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody v sume 104,32 EUR s úrokom z omeškania odo dňa 19.2.2007 až do zaplatenia, ktorá vznikla na bunde z dôvodu, že žalovaný nedodržal správny postup pri jej čistení, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 EUR z dôvodu odškodnenia stavu neistoty a psychologického vypätia, čo sa negatívne odrazilo na jej vnútornom a morálnom stave, pre urážlivé, agresívne správanie sa zástupcu žalovaného. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že žalobkyňa dňa 12.2.2007 doniesla na čistenie dámsku usňovú bundu „ DIFFERENT“ vzor DANUBE 5, veľkosť 42, ružovej farby do prevádzky žalovaného v Hypermarkete Tesco v Košiciach, za vyčistenie zaplatila 399,- Sk (13,25 EUR) a bola upozornená podľa § 653 ods. 2 Občianskeho zákonníka na niektoré charakteristické vlastnosti kožených odevov, ktoré pri požadovanom spôsobe čistenia môžu spôsobiť chyby na odevoch. Napriek tomu trvala na vykonaní čistenia odevu vymieneným spôsobom, čo potvrdila vlastnoručným podpisom na uvedenom upozornení zo dňa 12.2.2007. Z reklamačného lístka zo dňa 19.2.2007 súd zistil, že žalobkyňa reklamovala vyčistenú koženú bundu, ktorú žalovaná prevzala na vyčistenie dňa 12.2.2007, za čistenie zaplatila úhradu v sume 399,- Sk (13,25 EUR), bunda bola zakúpená dňa 20.5.2006 za 2.650,- Sk ( 87,96 EUR), s piktogramovým označením. Žalobkyňa v reklamácii uviedla, že bunda bola zničená čistením, má tmavé fľaky zľava, sprava, uprostred, ako aj, že bunda bola v tej istej čistiarni v septembri 2006, bola v normálnom stave a čistená tým istým spôsobom. Žalobkyňa žiadala vrátiť cenu bundy. Podľa vyjadrenia pracovníčky žalovaného bola bunda čistená podľa piktogramového označenia na bunde. Žalovaná sa k predmetnej reklamácii vyjadrila listom zo dňa 5.3.2007, v ktorom uviedla, že kožená bunda bola čistená chemicky perchloretylénom, špeciálnou technológiou na kože a kožušiny, čím bol dodržaný v rámci STN
EN 80 0005 predpísaný spôsob údržby výrobcom. Po prehliadke predmetnej bundy bolo zistené, že na niektorých miestach došlo k vyplaveniu lepidla, ktoré použil výrobca, čím boli na týchto miestach spôsobené fľaky, na čo bola žalobkyňa upozornená. Zároveň jej bolo doporučené obrátiť sa so svojou reklamáciou na obchodnú organizáciu, kde bola bunda zakúpená. Z uvedených dôvodov žalovaná neuznala reklamáciu za opodstatnenú. Žalobkyňa s vybavením reklamácie nesúhlasila a žiadosťou zo dňa 9.5.2007 požiadala žalovanú o zaslanie koženej bundy na posúdenie znalcom v danom odbore. Podľa odborného posudku č. 336/07 zo dňa 13.8.2007 znečistenia odevu, popísané v reklamačnom liste, nevznikli pri výrobe bundy, ani pri výrobe usňových dielcov. Na rukáve znečistenie plynule prechádza cez spoj dielcov, ktoré vzniklo na hotovom výrobku, pri jeho používaní. Usňová bunda je teda funkčná, neprejavilo sa znehodnotenie, ktoré by negatívne ovplyvnilo jeho funkčnosť, ale čistiaci proces úplne neodstránil všetky fľaky. Žalobkyni bol odborný posudok spolu so sprievodným listom doručený dňa 7.9.2007. Žalobkyňa vzala žalobu späť v časti nároku o náhradu škody vo výške 4,32 EUR, preto v tejto časti súd konanie zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Žalovaný nárok neuznal a vzniesol námietku premlčania celého uplatneného nároku.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na ust. § 652, § 653, § 420, § 421, § 13 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že postup žalovaného bol v súlade s právnou úpravou. Podľa odborného posudku nedošlo k znehodnoteniu bundy pri čistení, žalovaný použil určený spôsob čistenia, pričom žalobkyňa bola poučená v písomnej forme o špecifikách čistenia kožených odevov. Žalobkyňa sa však domáhala náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť znehodnotením odevu v dôsledku tvrdeného nesprávneho čistenia. Súd s ohľadom na námietku premlčania, z dôvodu hospodárnosti nevykonával už ďalšie dôkazy. Premlčanie súd posúdil s poukazom na ust. § 100 ods.1, § 101, § 102 a § 106 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody žalobkyni začala plynúť najneskôr oboznámením sa s obsahom odborného posudku, ktorý jej bol zaslaný 7.9.2007, t.j. od posledného dňa mesiaca septembra 2007 a uplynula neuplatnením práva na súde v dvojročnej premlčacej lehote. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že aj toto právo podlieha premlčaniu, pričom premlčacia doba začala plynúť najneskôr od oboznámenia sa s odborným posudkom, t.j. od posledného dňa mesiaca septembra 2007 a uplynula neuplatnením práva na súde v trojročnej premlčacej lehote. Žalobkyňa si totiž uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy až podaním zo dňa 29.11.2011, doručeným súdu dňa 30.11.2011. Vzhľadom na premlčanie práva súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v spore v plnom rozsahu úspešná, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, z dôvodov podľa ust. § 365 ods.1 písm.a), b), c), d), e), g) a h) CSP. Poukázala na to, že žalovaný jej pri čistení poškodil bundu v hodnote 2.659 Sk (88,27 EUR), pričom za chemické vyčistenie mu zaplatila sumu 399 Sk (13,25 EUR), čo spolu činí 101,52 EUR. Zástupca žalovaného pritom agresívnym a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim správaním spôsobil žalobkyni stres s ďalšími nervovými a psychickými následkami, v dôsledku čoho sa rozhodla domáhať odškodnenia hodnoty bundy a náhrady morálnej ujmy na súde.
6. Odvolateľka predovšetkým namietala porušenie jej ústavného práva na zákonného sudcu z dôvodu, že vec bola prvotne pridelená sudkyni Mgr.Angelike Sopoligovej a následne, pre ňu z neznámych dôvodov, bola vec pridelená sudkyni JUDr.Lei Švrčekovej. Ďalej namietala, že pojednávanie, ktoré bolo určené na 3.2.2017, sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti sudkyne a to bez predchádzajúceho vyrozumenia žalobkyne. Následne žalobkyňa už len z doručeného rozsudku zistila, že ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 16.6.2017 v jej neprítomnosti, pričom o čase pojednávania sa nemala ako dozvedieť. Žalobkyňa vytýkala, že súd prvej inštancie zatajil rozhodujúcu okolnosť, t.j. že žalovaný doposiaľ žalobkyni bundu nevrátil, ako aj, že vrátenie bundy podmieňoval úhradou faktúry, ktorou bola vyúčtovaná odmena za vypracovanie odborného posudku č.336/07. Poukazovala aj na rozpory, ktoré vyplynuli z dôkazov - listu žalovaného zo dňa 5.3.2007, odborného posudku zo dňa 13.8.2007, bločku o zaplatení za službu čistenia zo dňa 12.2.2007 a reklamačného listu zo dňa 19.2.2007 a namietala, že súd nevypočul ňou navrhovanú svedkyňu Svetlanu Duránikovú, ktorá mala byť poškodená obdobným spôsobom, ako žalobkyňa.
7. Napokon žalobkyňa argumentovala, že žalovaný ju pozbavil možnosti na uplatnenie práva u právnickej osoby (§102 Občianskeho zákonníka) tým, že jej bundu nevrátil a zbavil ju aj možnosti na určenie a preukázanie škody (§ 106 ods.1 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného mala za to, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote, pretože nezákonné konanie žalovaného má trvácny charakter.
8. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zdôrazňoval, že oba nároky, ktoré si žalobkyňa uplatnila, sú premlčané a súd prvej inštancie žalobu zamietol práve z tohto dôvodu. Žalobkyňa reklamovala vyčistenie bundy už dňa 19.2.2007 a reklamačné konanie bolo skončené odborným posudkom, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 7.9.2007. Je teda zrejmé, že žalobkyňa sa o údajnej škode a o tom, kto má za ňu zodpovedať, dozvedela najneskôr v septembri 2007. Dvojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody teda uplynula v septembri 2009. Žalobkyňa si nárok uplatnila na súde až dňa 20.1.2010, teda po uplynutí premlčacej doby. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa odôvodňovala tento nárok správaním žalovaného v reklamačnom konaní. Preto trojročná premlčacia doba opäť začala plynúť najneskôr v septembri 2007 a uplynula v septembri 2010. Žalobkyňa si však tento nárok uplatnila na súde až podaním zo dňa 29.11.2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
10. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), g) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 4.7.2019 o 9.05 hod., v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 26.6.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1 a 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.
13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo strany sporu uviedli v rámci odvolacieho konania konštatuje, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti nevyhnutné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na cit. ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci,výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj s odôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil. Odvolateľka k veci samotnej neuviedla žiadne skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Len pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd považoval za nevyhnutné uviesť nasledovné:
14. Predmetom odvolacieho prieskumu bol celý zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania.
15. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či je naplnený žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm.a) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, keďže skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania.
16. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje Civilný sporový poriadok v ust. § 161 ods.1 ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného pritom rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania - t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatej veci - litispendencia a prekážka rozsúdenej veci - res iudicatae).
17. Žalobkyňa síce uplatnila daný odvolací dôvod, avšak neuviedla, ktorá z vyššie špecifikovaných procesných podmienok nebola v konaní splnená. Odvolací súd napriek tomu konštatuje, že nezistil nedostatok žiadnej z uvedených procesných podmienok konania. Konanie sa začalo na základe žaloby, konanie v predmetnej súkromnoprávnej veci je v právomoci súdu (§ 3 - § 11 CSP), na konanie v prvej inštancii je vecne príslušný okresný súd (§ 12 CSP), sporové strany (žalobkyňa aj žalovaný) disponujú procesnou subjektivitou, ako aj procesnou spôsobilosťou. Zároveň nebolo zistené, že by o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie (litispendencia) alebo, že by totožná vec už bola právoplatne meritórne rozhodnutá (res iudicatae).
18. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatoval, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm.a) CSP nie je naplnený.
19. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods.1 písm.c) CSP, t.j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, odvolací súd uvádza, že ani tento odvolací dôvod nie je daný.
20. Za nesprávne obsadený sa považuje súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý ma vec prejednať a rozhodnúť. Obsadením súdu sa pritom nerozumie určenie konkrétnej osoby sudcu, ktorý má vo veci konať a rozhodnúť, ale rozhraničenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom. Zákon ustanovuje, že v prvej inštancii koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu, na krajskom súde koná a rozhoduje senát. Na najvyššom súde koná a rozhoduje senát alebo veľký senát (§ 44 ods. 1, 2 a 3 nasl. CSP). V danej veci je nepochybné, že na prejednanie a rozhodnutie predmetnej občianskoprávnej veci v prvej inštancii bol vecne a miestne príslušný Okresný súd Košice - okolie a vo veci rozhodol sudca (§ 44 ods.1 CSP).
21. Požiadavka správneho obsadenia súdu zároveň znamená aj jeho obsadenie zákonným sudcom, t.j. sudcom, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci a teda, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom (§ 3 ods.3 a 4, § 51 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Ako odvolací súd zistil z potvrdení, ktoré tvoria obsah spisu, vec bola od podania žaloby postupne pridelená trom sudkyniam, najprv Mgr. Angelike Sopoligovej , následne, dňa 1.2.2013 JUDr. Lei Švrčekovej a napokon, dňa 9.10.2017 JUDr.Ľubici Adamčíkovej. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že sudkyňa, ktorá vo veci rozhodla rozsudkom, ktorý bol napadnutý odvolaním, ale aj predchádzajúca sudkyňa a sudkyňa, ktorej bola vec pridelená ako poslednej v poradí, konali ako zákonné sudkyne v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, pretože vec im bola pridelená v súlade s postupom, určeným v zmysle platného rozvrhu práce, ktorý určuje spôsob a podmienky vykonania zmien v osobe zákonného sudcu v takých prípadoch, akými sú dlhodobá neprítomnosť sudcu, preloženie sudcu na súd vyššej inštancie, vzdanie sa výkonu funkcie sudcu alebo iné zmeny v personálnom obsadení súdu ( § 3 ods.4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). V tomto smere odvolací súd ešte dodáva, že právne predpisy neukladajú súdu povinnosť oznamovať stranám sporu, že došlo k zmene v obsadení súdu. Napokon, žalobkyňa túto zmenu v priebehu konania, počnúc od vykonania zmeny (2013) až do podania odvolania (2017), nenamietala.
22. Ďalší žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
23. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že pojednávanie, konané dňa 16.6.2017, na ktorom súd vyhlásil odvolaním napadnutý rozsudok, sa uskutočnilo v jej neprítomnosti, pričom o čase pojednávania sa nedozvedela, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
24. Podľa § 178 ods. 2 CSP, predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.
25. Podľa § 106 ods. 1 písm.a) CSP, ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca.
26. Podľa § 112 CSP, ak nemožno doručiť písomnosť, ktorá sa nedoručuje do vlastných rúk, na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.
27. Odvolací súd konštatuje, že námietka žalobkyne o porušení jej práva na spravodlivý proces neobstojí.
28. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia sp.zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
29. Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci v prípade žalobkyne nerešpektoval niektoré z jej procesných práv priznaných jej Civilným sporovým poriadkom (predtým Občianskym súdnym poriadkom).
30. Predvolanie na pojednávanie, konané dňa 16.6.2017 bolo žalobkyni doručené na adresu jej trvalého pobytu v Šarišských Bohdanoviciach č.110, evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky (výpis z registra obyvateľov na č.l. 151 spisu), ktorú uviedla sama žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 12.10.2010. Na uvedenej adrese žalobkyňa súdne zásielky v priebehu konania aj preberala. Ako to vyplýva z úradného záznamu zo dňa 3.2.2017, žalobkyňa sa osobne dostavila na súd a uviedla, že sa zdržiava na tejto adrese ona, ako aj jej manžel. Ako je zrejmé z doručenky, nachádzajúcej sa v spise na č.l. 267, zásielka bola podaná na pošte dňa 24.4.2017, žalobkyňa si zásielku v úložnej lehote do 16.5.2017 neprevzala a nedoručená zásielka sa vrátila súdu späť dňa 18.5.2017, ktorý sa v zmysle ust. § 112 CSP považuje za deň doručenia zásielky. Z tohto zákonného ustanovenia zároveň vyplýva, že je irelevantné, že sa žalobkyňa o doručovaní tejto písomnosti nedozvedela. Predvolanie na pojednávanie bolo teda žalobkyni doručené riadne, a aj včas, pretože bola dodržaná zákonná lehota v
zmysle ustanovenia § 178 ods. 2 CSP. Žalobkyňa sa nedostavila na pojednávanie a svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami neospravedlnila.
31. Odvolací súd preto konštatuje, že boli splnené procesné podmienky, aby súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobkyne.
32. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
33. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný vtedy, ak strana sporu oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky za splnenia podmienok upravených § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), z ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriaci základ napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
34. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
35. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, g/ a h/ CSP nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu, potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Novoty v odvolacom konaní vymedzené v § 366 CSP, t.j. dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu zakladať odvolací dôvod, aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie. Odvolací súd teda musí ako prvé skúmať, či strana sporu takéto skutočnosti a dôkazy nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Nemožnosťou označenia, či predloženia skutočností a dôkazov bez viny strany sporu sa rozumie nemožnosť procesného uplatnenia v takej situácii, keď sporová strana tieto dôkazy a skutočnosti nemohla označiť či predložiť, pretože o nich nevedela, a ani inak nezavinila nesplnenie tejto svojej povinnosti. Ak odvolateľka v odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúcu sa na danú situáciu a neosvedčuje, že nemohla ten ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo predložiť, nie je možné ani posúdiť, či bola splnená zákonom stanovená podmienka pre možnosť uplatnenia nových dôkazov a skutočností. Aj keď žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod zakladajúci sa tzv. novotách v odvolacom konaní, ňou uvedené tvrdenia v odvolaní, ani priebeh konania na súde prvej inštancie existenciu tohto odvolacieho dôvodu nezakladajú, a ani sama žalobkyňa neuvádza, ktoré dôkazy významné pre právne posúdenie veci, nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nebolo zistené ani žiadne porušenie procesných práv strán sporu ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
36 Predmetom tohto konania bol nárok žalobkyne na náhradu škody vo výške 100 EUR a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 EUR.
37. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že oba nároky sú premlčané.
38. V konaní nebolo sporné a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 12.2.2007 doniesla do prevádzky žalovaného dámsku usňovú bundu, požiadala o jej vyčistenie a za túto službu zaplatila sumu 399 Sk (13,25 EUR). Dňa 19.2.2007 u žalovaného poskytnutú službu reklamovala, s tým, že bunda bola čistením zničená a žiadala, aby jej žalovaný vrátil cenu bundy. Žalovaný sa k reklamácii vyjadril listom zo dňa 5.3.2007, z ktorého je zrejmé, že reklamáciu neuznal. Žalobkyňa žiadosťou zo dňa 9.5.2007 požiadala žalovaného o vypracovanie odborného posudku znalcom v danom odbore. Odborný posudok č. 336/07 zo dňa 13.8.2007 bol žalobkyni spolu so sprievodným listom žalovaného doručený dňa 7.9.2007.
39. Z vyššie uvedeného skutkového stavu nesporne vyplynulo, že medzi sporovými stranami, žalobkyňou ako objednávateľkou a žalovaným ako zhotoviteľom, vznikol záväzkový právny vzťah, založený zmluvou o oprave a úprave veci podľa ust. § 652 Občianskeho zákonníka. Zákon rozoznáva dva základné typy zodpovednosti, vzťahujúce sa na zhotoviteľa. Žalovaný ako zhotoviteľ zodpovedal jednak za vady, ktoré mala vykonaná oprava alebo úprava (ust. § 653 Občianskeho zákonníka) a zodpovedal aj za škodu, ktorá vznikla na základe vadného plnenia. Občiansky zákonník v ust. § 654 Občianskeho zákonníka vypočítava jednotlivé práva, ktoré si môže objednávateľ uplatniť voči zhotoviteľovi v prípade, že vec je opravená alebo upravená vadne. V prvom rade priznáva objednávateľovi právo na bezplatné odstránenie vady a v situácii, kedy vadu nemožno odstrániť alebo ak ju zhotoviteľ neodstráni v dohodnutej lehote alebo ak sa vada vyskytne znovu, má objednávateľ možnosť zvoliť si medzi právom na zrušenie zmluvy alebo na primerané zníženie ceny opravy alebo úpravy. Od zodpovednosti zhotoviteľa za vady opravy však treba rozlišovať zodpovednosť zhotoviteľa za spôsobenú škodu. Ide o zodpovednosť, ktorá sa uplatní vtedy, keď následkom vadného plnenia vznikne majetková ujma. Pokiaľ teda v dôsledku vadného plnenia (opravy) dôjde k poškodeniu resp. zničeniu (znehodnoteniu) veci, zhotoviteľ potom nesie zodpovednosť nie titulom zodpovednosti za vady, ale titulom zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
40.V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa si neuplatnila právo zo zodpovednosti zhotoviteľa za vady vykonanej opravy, ale právo na náhradu škody, vychádzajúc z jej tvrdenia, že následkom vadného čistenia došlo k zničeniu veci (znehodnoteniu bundy). Svedčí o tom jednak reklamačný list zo dňa 19.2.2007, v ktorom sa uvádza, že bunda bola zničená a v ktorom žalobkyňa žiadala o zaplatenie ceny bundy, ako aj samotná žaloba, ktorou si žalobkyňa taktiež uplatňuje nárok na náhradu škody, spočívajúcej v hodnote bundy. Žalobkyňa teda nežiadala o bezplatné odstránenie vady, ani o zrušenie zmluvy o oprave veci, dôsledkom čoho je vrátenie vzájomných plnení vrátane ceny zaplatenej za čistenie, ani o poskytnutie primeranej zľavy z ceny čistenia. Pokiaľ teda skutočne došlo k zničeniu (znehodnoteniu) bundy tak, ako to tvrdí žalobkyňa, žalovaný potom nesie zodpovednosť nie titulom zodpovednosti za vady, ale titulom zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
41. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
42. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky škody, bezdôvodného obohatenia a podobne (viď napr. R 29/1983).
43. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak nejde o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
44. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá.
45. Pokiaľ ide o otázku, kedy sa poškodená (žalobkyňa) dozvedela o škode a teda, kedy nadobudla vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby svoj nárok na náhradu škody mohla uplatniť aj na súde, odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa sa o škode, jej výške a o tom, kto za ňu zodpovedá, musela dozvedieť už v momente, kedy si po vykonaní čistenia prišla vyzdvihnúť bundu do prevádzky žalovaného, t.j. dňa 19.2.2007. Svedčí o tom reklamácia, ktorú žalobkyňa učinila dňa 19.2.2007, kedy sama konštatovala, že bunda je zničená a požadovala, aby jej bola zaplatená cena bundy. Vychádzajúc z odvolacej argumentácie žalobkyne odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je irelevantné, či sa bunda dostala do fyzickej dispozície žalobkyne. Žalobkyňa za situácie, že požadovala vrátenie ceny bundy, totiž musela mať vedomosť o tom, aká je výška škody; ako sama uviedla, bunda bola v podstate nová, zakúpená len rok predtým (2006) za kúpnu cenu vo výške 2.659 Sk (88,27 EUR).
46. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, vo vzťahu k námietke žalobkyne, že žalovaný jej doposiaľ bundu nevrátil, ako aj, že vrátenie bundy podmieňoval zaplatením ceny za vypracovanie odborného posudku, odvolací súd uvádza, že uvedené skutočnosti, hoc by aj boli pravdivé, nemajú vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetom tohto konania nebola vindikačná žaloba, t.j. nárok žalobkyne na vrátenie veci uplatnený titulom vlastníckeho práva k veci. Žalobkyňa doposiaľ takúto žalobu nepodala a ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa si bundu nevyzdvihla na základe vlastného rozhodnutia. Svedčia o tom jednak listy žalobkyne zo dňa 9.5.2007, ako aj zo dňa 29.6.2007, označené ako Žiadosť o objektívnych dôkazoch, v ktorých sama žalobkyňa uviedla, že bundu si neprevzala a žiadala, aby ju žalovaný poslal na posúdenie znalcom v príslušnom odbore, avšak najmä list žalovaného zo dňa 7.9.2007, ktorým jej žalovaný zaslal odborný posudok a zároveň ju vyzval na prevzatie bundy. Na viac, ako je zrejmé z odpovede Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej SOI) zo dňa 31.10.2007 na podanie žalobkyne, SOI vykonala šetrenie a zistila, že žalobkyňa si bundu odmietla prevziať. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by žalovaný podmieňoval vrátenie bundy zaplatením ceny za odborný posudok.
47. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že zo subjektívneho hľadiska žalobkyňa disponovala vedomosťami o vzniknutej škode, jej rozsahu a o tom, kto za ňu zodpovedá dňa 19.2.2007 a to v takej miere, že jej to nemohlo brániť, aby si nárok na náhradu škody proti žalovanému uplatnila včas žalobou na súde. Dvojročná subjektívna premlčacia doba teda začala plynúť dňa 19.2.2007 a uplynula dňa 19.2.2009. Žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatnila na súde žalobou, podanou dňa 20.1.2010, t.j. po uplynutí premlčacej doby.
48. Odvolací súd vo vzťahu k tejto otázke ešte dodáva, že súd prvej inštancie síce začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby ustálil na neskorší dátum, na vecnú správnosť jeho rozhodnutia to nemá vplyv. Napriek tomu, že súd prvej inštancie pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby vychádzal z neskoršieho dátumu, čo je v prospech žalobkyne, ako správne súd prvej inštancie uzavrel, ani za takejto situácie žaloba nebola podaná včas.
49. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
50. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
51. Podľa ust. § 13 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
52. V zmysle vyššie cit.ust. § 11 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov a predmetom ochrany sú aj imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka. Medzi jednotlivé aspekty ochrany osobnosti patrí aj právo na česť a dôstojnosť človeka.
53. Žalobkyňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňovala agresívnym a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim správaním, ktorým jej spôsobil stres a ďalšie negatívne psychické následky.
54. Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
55. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra 2008.
56. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom, nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
57. Správne uzavrel súd prvej inštancie, že trojročná premlčacia doba začala plynúť v septembri 2007. Z tvrdení samotnej žalobkyne ako aj z vykonaného dokazovania nevyplynulo iné, než že vzájomná komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným v rámci reklamačného konania bola ukončená listom žalovaného zo dňa 7.9.2007, ktorým žalovaný žalobkyni zaslal odborný posudok a zároveň ju vyzval na prevzatie bundy. Trojročná premlčacia doba teda najneskôr začala plynúť dňom, nasledujúcim po dni, kedy mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, t.j. dňa 8.9.2007 a uplynula dňa 8.9.2010. Žalobkyňa si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila na súde až podaním zo dňa 29.11.2011, doručeným súdu dňa 30.11.2011 a teda, po uplynutí premlčacej doby.
58. Odvolací súd preto uzaviera, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak žalobu zamietol, keďže premlčané právo žalobkyni už nebolo možné v súdnom konaní priznať.
59. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, pokiaľ nevyhovel návrhu žalobkyne na vykonanie ďalších, ňou navrhnutých dôkazov. Žalobkyňou navrhnuté dôkazy smerovali k preukázaniu dôvodnosti základu uplatneného nároku na náhradu škody. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania je však irelevantné, či základ nároku je dôvodný a teda, či žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu (resp. za nemajetkovú ujmu). Vykonávanie ďalšieho dokazovania v tomto smere bolo teda bezpredmetné a neúčelné (nehospodárne).
60. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatoval, že nie je naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm.e), g) a h) CSP.
61. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. V spore mal plný úspech žalovaný, preto mu podľa ust. § 255 ods.1 CSP patrí v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá v spore úspech nemala.
62. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
63. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. V prejednávanom spore bol žalovaný úspešný v plnom rozsahu, preto mu patrí nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
64. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.